Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. marec 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/21/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113232183
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8113232183.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a sudkýň

JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so
sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1. Q. W., N.. XX.XX.XXXX,
A. V. Š., W. Č. XXX a 2. D. N., N.. XX.X.XXXX, A. W., M. X, za účasti Združenia na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS, so sídlom Nám. legionárov 5, Prešov, IČO: 42176778, zastúpeného JUDr. Igorom
Šafrankom, advokátom, so sídlom Sovietskych hrdinov 163/66, Svidník, o zaplatenie 8.855,90 eura a
príslušenstvom, takto o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 11C/45/2014-272

zo dňa 7.12.2018

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovaným ani Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS nárok na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto:
„Žalobu zamieta.
Žalovaní v 1. a 2. rade a Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS majú nárok na náhradu trov

konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.“

V dôvodoch svojho rozsudku, ktorý bol v poradí druhým rozhodnutím vo veci, keďže pôvodný rozsudok
zo dňa 25.9.2015 bol uznesením odvolacieho súdu z 2.5.2017 č.k. 19Co/2/2016 zrušený uviedol, že
žalobca sa žalobou zo dňa 5.11.2013 domáhal zaplatenia sumy 8.855,90 eura s úrokmi z omeškania,
ktoré kapitalizoval na sumu 235,09 eura, a to za obdobie od 21.11.2010 do 3.11.2012, vychádzajúc zo
sadzby 8,75 % ročne z každej omeškanej splátky a ďalej do budúcna, žiadal priznať úrok z omeškania

vo výške 8,75 % ročne zo žalovanej sumy až do zaplatenia. Nárok uplatnil z úverovej zmluvy zo dňa
24.5.2007 uzavretej medzi jeho právnym predchodcom Slovenskou sporiteľňou, a. s. a žalovanými.
Žalovanásumapredstavujeneuhradenésplátkyzaobdobieod20.11.2010do20.5.2017,teda79splátok
po 112,10 eura.
Konštatoval,žežalovanísožalobousícesúhlasili,alekonkrétnesakvýškesvojhodlhunevedelivyjadriť.
Žalovaný v 1. rade poukázal na to, že písomnosti týkajúce sa zosplatnenia úveru mu nemohli byť
doručené, pretože na pôvodnej adrese M. W.Š. na ulici M. XX sa nezdržiava už dávno.

Z vykonaných dôkazov mal súd za zistené, že dňa 24.5.2007 bola uzavretá zmluva o splátkovom úvere
medzi Slovenskou sporiteľňou, a. s. ako veriteľom a žalovanými ako dlžníkmi. Úver bol poskytnutý vo
výške 220 000,- Sk (7.302,66 eura) s priemernou úrokovou sadzbou 13,5 % p. a. Dohodnutý bol aj
poplatok za poskytnutie úveru vo výške 4 400,- Sk z prostriedkov úveru a poplatok za správu úveru 60,-Sk mesačne. Dlžníci sa zaviazali úver splatiť od 20.6.2007 do 20.5.2017 mesačne po 3 377,- Sk (112,09
eura), celkovo 120 splátkami. V zmluve je uvedená RPMN 15,30 %. Žalovaní celkovo z úveru zaplatili
sumu 2.764,57 eura.

Keďže úver nebol riadne splácaný, Slovenská sporiteľňa, a. s. vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru
dňa 24.9.2012.
Dňa 27.9.2012 bola uzavretá medzi Slovenskou sporiteľňou, a. s. a žalobcom zmluva o postúpení
pohľadávok, podľa prílohy č. 1 jej predmetom bola aj pohľadávka z úverovej zmluvy žalovaných. Žalobca
ani jeho právny predchodca Slovenská sporiteľňa, a. s. nevedeli preukázať výzvu Slovenskej sporiteľne,

a. s. na úhradu dlhu v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalobca uviedol, že pohľadávka bola
v minulosti v mandátnej správe Cash collectors SK, s.r.o. Uvedená spoločnosť na požiadanie súdu
predložila výzvy zo dňa 16.2.2011, 17.3.2011, 5.5.2011 a 2.6.2011 adresované žalovaným. Označené
boli ako „Výzvy na úhradu dlhu pred podaním žaloby“. Z ich obsahu vyplýva, že Cash collectors SK, s.
r. o. prevzal na vymáhanie predmetný dlh od Slovenskej sporiteľne, a. s., a preto vyzval žalovaných na
úhradu konkrétnej sumy do určitého dátumu, prípadne na spísanie dohody o splátkach.

Pri právnom posúdení poukázal súd prvej inštancie na to, že po rozhodnutí odvolacieho súdu
sa problematikou platnosti postúpenia pohľadávky upravenej v § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001
Z.z. o bankách zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky na svojom zasadnutí 9.10.2018 prijalo rozhodnutie č. 1 s právnou vetou:
„Ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách neupravuje len ochranu bankového

tajomstva, ale tiež práv klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky, ku
ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením je neplatným právnym úkonom“.
V posudzovanom prípade súd prvej inštancie dospel k záveru, že neboli splnené zákonné podmienky
pre platné postúpenie pohľadávky Slovenskej sporiteľne, a. s. na žalobcu, keďže nebolo preukázané,
že Slovenská sporiteľňa, a. s. zaslala a doručila písomné výzvy žalovaným na úhradu dlhu v zmysle

§ 92 ods. 8 zákona o bankách. Súd preto vyhodnotil zmluvu o postúpení predmetnej pohľadávky ako
absolútne neplatnú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom. Žalobcovi chýba
aktívna legitimácia v tomto spore a z toho dôvodu súd jeho žalobu zamietol. Podľa názoru súdu výzvy
iného subjektu, v danom prípade spoločnosti Cash collectors SK, s.r.o., nemožno považovať za splnenie
zákonného predpokladu, § 92 ods. 8 zákona o bankách, keďže nejedná sa o výzvu banky, ale iného

subjektu, pričom uvedená výzva súvisela s vymáhaním pohľadávky na základe mandátnej zmluvy.
Potrebnéjevychádzaťzúčeluustanovenia§92ods.8pokiaľideostanoveniepredchádzajúcejpísomnej
výzvy banky na úhradu dlhu pred postúpením pohľadávky, ktorým je dosiahnuť úhradu dlhu a toto právo
má len banka. Nie je možné akceptovať, ak iný subjekt (ktorý navyše ani nepredložil dôkaz o tom, že je
oprávnený konať za banku) vyzve dlžníka na úhradu dlhu v rámci jeho vymáhania, že by tým mal byť

splnený zákonný predpoklad na postúpenie pohľadávky zo strany banky v zmysle § 92 ods. 8 zákona
o bankách. Navyše povinnosťou žalobcu bolo preukázanie doručenia spomínanej výzvy žalovaným,
žalobca však nepreukázal ani to, či vôbec spomínané listy adresované žalovaným boli im zasielané.
Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania splnenia zákonnej povinnosti jeho
právneho predchodcu, preto postúpenie pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 92 ods. 8 zákona o

bankách) je absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobcovi
chýba vecná aktívna legitimácia v tomto spore, preto súd jeho žalobu zamietol.
Pri právnom posúdení odkázal súd prvej inštancie na ustanovenia Zákona č. 258/2001 Z.z. v znení
účinnom od 1.7.2006 do 31.12.2007 - § 2 písm. a), b), § 3 ods. 2, § 4 ods. 2, 4, 5, na ust. § 92 ods. 8
Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a ust. § 39 Občianskeho zákonníka.

Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca majúc za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie nerešpektoval názor
odvolacieho súdu, ktorým mal byť viazaný. Okrem ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách je

v tomto zákone aj ust. § 89 ods. 1, z ktorého okrem iného vyplýva, že banka alebo pobočka
zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne
od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje alebo
ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Takáto zmluva musí mať
formu a podobu vyžadovanú zákonom alebo dohodou účastníkov, pričom banka a pobočka zahraničnej

banky zodpovedá za jej preukázateľné vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu
najneskôr pri uzavretí obchodu a za jej uchovávanie a ochranu podľa § 42 ods. 1. Uviedol, že
podľa bodu 19.16 všeobecných obchodných podmienok klient výslovne súhlasí s tým, že banka je
oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúcealebo súčasne, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú,
ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku
alebo nie, voči klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky voči nej na tretiu

osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom banky. Podľa žalobcu na základe uvedeného,
keďže samotný zákon o bankách umožňuje zmluvným stranám upraviť si vzájomné vzťahy odchýlne od
ustanovení zákona, pričom predmetné ustanovenie obchodných podmienok je v súlade s ustanoveniami
Občianskeho zákonníka, žalobca nevidí dôvod, pre ktorý by malo byť ustanovenie bodu 19.16
všeobecných obchodných podmienok v rozpore so zákonnými ustanoveniami. Podľa žalobcu ust. § 92

ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciu žalobcu ako postupníka pohľadávky,
účelom tohto ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva, nehovorí o podmienkach platnosti
postúpeniapohľadávok,aleibaopodmienkach,zasplneniaktorýchnedochádzakporušeniubankového
tajomstva. Aj podľa dôvodovej správy bolo hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie
bankového tajomstva, a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že
by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia

pohľadávky. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutia krajských súdov, konkrétne rozhodnutie
Krajského súdu v Trenčíne z 24.4.2014 sp. zn. 19C/34/2012 a Krajského súdu v Žiline zo 4.11.2015 sp.
zn. 7Co/540/2015.
Žalobca uviedol, že taktiež sa nestotožňuje s rozhodnutím súdu o trovách konania pokiaľ priznal právo
na náhradu trov konania združeniu. V zmysle § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania,

stranami konania sú žalobca a žalovaný, združenie nie je stranou sporu, a teda nie je subjektom,
ktorému môže byť náhrada trov konania priznaná. Jeho rozhodnutie je zmätočné, je nepreskúmateľné, v
rozpore so súčasnou právnou úpravou. Žiadal preto, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
preskúmal, aby ho zmenil tak, že žalobe vyhovie a združeniu neprizná náhradu trov konania, resp. aby
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaný, ani Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP)
vzhľadom na včas podané odvolanie žalobcu preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu

predchádzajúce, súc viazaný dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) bez nariadenia pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario). Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku zverejnil na úradnej tabuli ako
aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 4.3.2019 (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru o tom,
že odvolaniu žalobcu nebolo možné vyhovieť.

5. Odvolací súd v odvolacom konaní preskúmal relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov žalobcu v
kontexte s namietaným právnym posúdením, v tej súvislosti to či súd prvej inštancie na zistený skutkový
stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení
rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky

II. ÚS 78/05).

6.Podstataodvolacíchargumentovžalobcubolakoncentrovanánatvrdenieotom,žesúdprvejinštancie
vecnesprávneprávneposúdilaporušenéboloprávožalobcunaspravodlivýproces,nebolrešpektovaný
názor odvolacieho súdu uvedený v zrušujúcom uznesení.

7. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nemu vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

8. Právo na spravodlivé súdne konanie je súborom práv strany sporu, zmyslom ktorých je ich procesná
ochrana. Medzi tieto práva patrí aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, zákaz svojvôle v zmysle
neprípustnosti zásahu do práv jednotlivca rozhodnutím súdu bez toho, aby bol takýto zásah odôvodnený

a zdôvodnený.
Ustanovenie § 391 ods. 2 CSP o viazanosti súdu prvej inštancie právnym názorom odvolacieho súdu je
ustanovením, ktoré je, vychádzajúc z právnej teórie, pravidlom inštančného postupu, jedným zo zmyslov
ktorého je zabezpečiť konanie bez prieťahov, pričom odvolací súd môže vyjadriť záväzný právny názorv otázke práva hmotného, aj v otázke práva procesného. V obidvoch prípadoch musí súd prvej inštancie
odvolací súd plne rešpektovať. Viazanosť neplatí vtedy, ak by v ďalšom konaní došlo k zmene základu,
z ktorého odvolací súd pri vyjadrení názoru vychádzal.

9. Oboznámením sa s obsahom spisu, odôvodnením napadnutého rozsudku, právnym posúdením
zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa
procesným pokynom odvolacieho súdu uvedeným v jeho zrušujúcom uznesení č. k. 19Co/2/2016-211
zo dňa 2.5.2017 neriadil, resp. neriadil sa ním v úplnosti.

10. Z rozsudku súdu prvej inštancie je zistiteľný skutkový stav tak, ako bol preukázaný dôkazmi, ktoré
súdu predložil žalobca, v zmysle ktorého bola medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako postupcom a
žalobcomakopostupníkomuzatvorenádňa27.9.2012zmluvaopostúpenípohľadávok,jednouzktorých
bola aj pohľadávka zo zmluvy, nárok z ktorej bol predmetom konania.

11. Súd prvej inštancie, citujúc ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách uviedol, že spôsobilým predmetom
postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými, a to za predpokladu
písomnej výzvy a po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní.
Pre nepreukázanie zaslania výzvy neboli splnené zákonné podmienky postúpenia. Aktívna legitimácia
žalobcu nebola daná, preto žalobu zamietol.

12. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy
o postúpení pohľadávok, t.j. k 27.9.2012 (ďalej aj len „zákon o bankách“) ak je napriek písomnej výzve
banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní
so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže

banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok
v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením

čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok

a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

13. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako najvyššia súdna autorita v oblasti interpretácie a aplikácie
zákonov v rozsudku sp. zn. 7Cdo 26/2017 z 28.3.2018, aj v uznesení sp. zn. 1Cdo/147/2017 z
24.4.2018 zhodne konštatoval, že podmienky § 92 ods. 8 veta prvá zákona o bankách sú zákonnými

podmienkami platného postúpenia pohľadávky banky, nie úpravou, s nedodržaním ktorej je spojené
porušenie bankového tajomstva. Odvolací súd preto, vychádzajúc z čl. 2 ods. 2 základných princípov
Civilného sporového poriadku nemal dôvod vo svetle týchto aktuálnych názorov, t.j. v zmysle nových
právne významných udalostí, s rozhodnutím súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie pre nesplnené kumulatívne podmienky postúpenia pohľadávky nesúhlasiť. Konštatovanie

súdu prvej inštancie, že žalobca nepredložil súdu žiadnu výzvu banky (postupcu) žalovanej, zodpovedá
obsahu spisu, t.j. žalobca neuniesol dôkazné bremeno existencie jednej z podstatných podmienok pre
postúpenie pohľadávky.

14. V zrušujúcom uznesení odvolací súd uložil súdu prvej inštancie vysporiadať sa v novom rozhodnutí

s námietkami žalobcu prezentovanými v priebehu konania a uvedenými v jeho odvolaní voči rozsudku,
ktorý bol odvolacím súdom zrušený. Žalobca totiž ako jeden z dôkazných prostriedkov predložil súdu
spolu so žalobou aj všeobecné obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne a.s. a v odvolaní voči
rozsudku z 9.11.2016 poukazoval na súhlas dlžníka zo zmluvy s oprávnením banky postúpiť pohľadávku
banky, ktorý je obsahom bodu 19.16. všeobecných obchodných podmienok (ďalej aj len „VOP“).

15. V rozsudku súdu prvej inštancie zo 7.12.2018 absentuje akákoľvek zmienka o tom, že by sa
súd prvej inštancie tvrdením žalobcu zaoberal, aj keď dôkaz všeobecnými obchodnými podmienkami
vykonal, čím procesný pokyn odvolacieho súdu v jeho zrušujúcom uznesení nerešpektoval. Odvolacísúd pritom do pozornosti súdu prvej inštancie bod 19.16.VOP dal s tým, aby sa ním zaoberal, keďže
znaky nevyváženosti nevykazuje.

16. Podľa § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami
strán, prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

17. Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia, odvolací súd považuje za potrebné uviesť,
že Občiansky zákonník nemá explicitnú právnu úpravu aplikácie obchodných podmienok na zmluvné
vzťahy tak, ako je to v § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka. Vo všeobecnosti však platí , vychádzajúc
z princípu autonómie účastníkov záväzkového vzťahu a z toho odvodenej zásady zmluvnej slobody,
ktorá patrí medzi základné princípy záväzkového práva, že ani v spotrebiteľských vzťahoch nie je
vylúčená aplikácia VOP, na ktoré môže zmluva odkazovať. Uvedené vyplýva aj z rozsudku Súdneho

dvora Európskej únie vo veci C-42/15.
Bod 19.16. VOP Slovenskej sporiteľne, a.s. sám o sebe znaky nevyváženosti nevykazuje. Ak veriteľ v
zmysle tohto bodu môže aj bez súhlasu dlžníka postúpiť pohľadávku a dlžník svoj záväzok voči veriteľovi
na iného len so súhlasom veriteľa, má to základ vo funkcii súhlasu, ktorým je ochrana veriteľa. Dlh by
totiž mohol prevziať taký dlžník, ktorého príjmové alebo majetkové pomery by boli také, že by mohli

zhoršiť alebo znemožniť uspokojenie pohľadávky veriteľa.
V oblasti ochrany spotrebiteľa však treba mať na zreteli zásadu poctivosti, a to vo forme tzv. princípu
dôvery. Ústavný súd Českej republiky v nálezoch II. ÚS 3/06 zo 6.11.2007 a I. ÚS 3512/11 z 11.11.2013
uviedol, že uplatňovanie princípu dôvery v úkony osôb v sociálnom styku je základným predpokladom
fungovania komplexnej spoločnosti. Dôveru je potrebné pokladať za elementárnu kategóriu sociálneho

života. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného v tom, že text spotrebiteľskej zmluvy, osobitne
keďsajednáoformulárovúzmluvu,mábyťprepriemernéhospotrebiteľadostatočnečitateľný,prehľadný
a logicky usporiadaný.
Vychádzajúc z uvedeného, aj keď bod 19.16. VOP podľa odvolacieho súdu nevykazuje znaky
nevyváženosti, neznamená to, že jeho zakomponovanie vo VOP je poctivým spôsobom úpravy

vzájomných vzťahov medzi veriteľom a dlžníkom ak je dlžník spotrebiteľom. V komplexe viacerých
ustanovení VOP pozornosti priemerného spotrebiteľa dôsledky tejto úpravy pravdepodobne uniknú,
pri opaku je vyjednávacia možnosť v zmysle zmeny takého bodu VOP len iluzórna. Spotrebiteľ je tak
vystavený riziku, že postúpením práva veriteľa zo zmluvy o úvere sa môže zhoršiť jeho postavenie,
čo je, pokiaľ by pre postúpenie mala platiť len zákonná úprava, touto zákonnou úpravou eliminované.

Odvolacia námietka k bodu 19.16. VOP dôvodná nebola.

18. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

Odvolací súd, aj vzhľadom na odvolací argument o porušení práva na spravodlivé súdne konanie,
vychádzajúc z okolností posudzovaného prípadu, keď žalobca v odvolaní uplatňoval v zásade rovnaké
odvolacie argumenty ako v odvolaní voči prvému rozsudku súdu prvej inštancie v danej veci, t.j. v
predchádzajúcej fáze konania, mal za to, že princípu spravodlivého súdneho konania dá za dosť tým,
ak dá odpoveď aj na ten argument, na ktorý súd prvej inštancie nereagoval v rozpore s pokynom

odvolacieho súdu, pre potvrdenie zamietavého rozsudku súdu prvej inštancie by totiž postačovalo
zaoberať sa len tým, či boli alebo neboli splnené zákonné podmienky postúpenia pohľadávky v zmysle
§ 92 ods. 8 zákona o bankách, či ich žalobca preukázal, keďže išlo o podstatu posúdenia dôvodnosti
žaloby. Súd prvej inštancie porušil procesné ustanovenie - § 391 ods. 3 CSP, toto porušenie však tým,
že odvolací súd dal odpoveď na skoršie argumenty (vo vzťahu k relevantnosti znenia čl. 19.16. VOP

postupcu) žalobcu, nemôže byť v rozpore s funkcionalitou procesnej úpravy vo vzťahu k tomu, čo je
cieľom súdneho konania - dať odpoveď na to, čo bolo jeho predmetom. Odvolací súd pochybenie súdu
prvej inštancie napravil v záujme eliminácie akýchkoľvek pochybností o porušení práva žalobcu na
spravodlivé súdne konanie.

19. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vecne správnom výroku, ktorým bolo rozhodnuté
vo veci samej t.j. v zamietavom výroku, podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.20. Žalobca v odvolaní namietal aj nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, pokiaľ priznal
Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS náhradu trov konania z dôvodu, že nebolo stranou
sporu, súd prvej inštancie rozhodol za účinnosti Civilného sporového poriadku, ktorý priznanie náhrady

trov subjektu, ktorý nie je stranou sporu neumožňuje.

21. Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS oznámilo svoj vstup do konania dňa 9.12.2013, t.j.
ako vedľajší účastník na strane žalovaných pred účinnosťou Civilného sporového poriadku. Vzhľadom
na uvedené je potrebné zohľadniť právnu úpravu účinnú do 30.6.2016 t.j. Občiansky súdny poriadok,

keďže v zmysle § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ku ktorým došlo pred nadobudnutím účinnosti
Civilného sporového poriadku zostávajú zachované. S ohľadom na potrebu rešpektovania zásady
právnej istoty teda zostáva zachované právo takého subjektu, ktorý do konania vstúpil zákonným
spôsobom upraveným v § 93 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku pred 1. júlom 2016, na náhradu
trov konania.

22. Podľa § 93 ods. 2,3,4 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 31.12.2014 (ďalej aj len ,,OSP)
ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická
osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.
Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú
prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.

V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba, ak
jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých
okolností.

Podľa § 24 OSP účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Ak nejde o

zastupovanie podľa § 26, môže si účastník zvoliť za zástupcu len fyzickú osobu. V tej istej veci môže
mať účastník súčasne len jedného zvoleného zástupcu; to neplatí ak ide o zastúpenie podľa § 25.

23. Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ako už bolo uvedené, do konania vstúpilo
dňa 9.12.2013. Z obsahu spisu vyplýva, že k žalobe sa kvalifikovane vyjadrilo. Do konania vstúpilo s

cieľom zbavenia spotrebiteľa nepriaznivých dôsledkov vyplývajúcich zo zmluvného vzťahu, do ktorého
žalovaní ako spotrebitelia vstúpili. Právnická osoba - Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS
vystupovalo na strane žalovaných ako vedľajší účastník v súlade s ust. § 93 O.s.p., majúc rovnaké práva
apovinnostiakoúčastník.Právonanáhradutrovkonaniajesúčasťouprávanaspravodlivýsúdnyproces
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská

republika viazaná. Nemožno uprieť právo zvoliť si právneho zástupcu ani právnickej osobe, ktorá v
konaní vystupovala legitímne na strane žalovaných ako spotrebiteľov. Podľa názoru odvolacieho súdu
združenie má právo na náhradu trov konania, ktoré boli účelne vynaložené v súvislosti s bránením práva
žalovaných. Združenie v čase vstupu do konania legitímne očakávalo, že pokiaľ z konania dobrovoľne
nevystúpi alebo ak súd nerozhodne o neprípustnosti jeho vstupu do konania, jeho status vedľajšieho

účastníka bude zachovaný až do právoplatného skončenia konania a že v prípade kvalifikovanej obrany
práv žalovaných a ich úspechu v spore mu vznikne právo na náhradu trov konania. Samotná skutočnosť,
že v priebehu konania došlo k zmene právnej úpravy, nemôže byť na ťarchu združenia.

24. Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil aj v súvisiacich výrokoch o nárokoch

na náhradu trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP majúc za to, že súvisiace výroky o trovách konania
zodpovedajú výsledku v konaní.

25. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 podľa § 255 ods. 1 CSP.
Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaní, ako aj Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS boli v

odvolacom konaní pasívni. K odvolaniu sa nevyjadrili, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnili a
podľa obsahu spisu im ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z článku
17 základných princípov CSP, zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr
podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku na náhradu trov konania a následne
súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenému žiadne trovy v konaní

nevznikli by bolo zjavne nie len nelogické, ale aj v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho
konania. Preto, napriek úspechu v odvolacom konaní, im nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.