Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. február 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/58/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2514202611
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2514202611.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov Mgr.

Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v spore žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska
5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpenej splnomocnencom TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5,
Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: H. X., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom R. XXX/XX, O., o
zaplatenie 738,98 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany
zo dňa 16. novembra 2017, č.k. 14C/131/2014-132, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II., III. p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný má n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním zastavil konanie v časti o zaplatenie 403,08
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 33,59 eur od 21.4.2010 do zaplatenia,
9% ročne zo sumy 33,59 eur od 21.5.2010 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 33,59 eur od 21.6.2010
do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 33,59 eur od 21.7.2010 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 33,59 eur
od 21.08.2010 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 33,59 eur od 21.9.2010 do zaplatenia, 9% ročne zo
sumy 33,59 eur od 21.10.2010 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 33,59 eur od 21.11.2010 do zaplatenia,
9% ročne zo sumy 33,59 eur od 21.12.2010 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 33,59 eur od 21.1.2011

do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 33,59 eur od 21.2.2011 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 33,59 eur
od 21.3.2011 do zaplatenia (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a rozhodol, že žalovanému
nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni nepriznáva (výrok III.). Z odôvodnenia rozsudku vyplynulo,
že žalobkyňa sa žalobou doručenou na súd prvej inštancie dňa 22.4.2014 domáhala voči žalovanému
zaplatenia sumy 738,98 eur s príslušenstvom, a náhrady trov konania z dôvodu nedoplatku zo zmluvy o
úvere. Žalobkyňa podaním doručeným súdu dňa 19.10.2017 teda pred otvorením prvého pojednávania
uviedla, že netrvá na žalobe v celom rozsahu, žiada priznať len sumu 355,90 eur spolu s úrokom z

omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 33,59 eur od 21.4.2011 do zaplatenia, 9,25% ročne zo sumy
33,59 eur od 21.5.2011 do zaplatenia, 9,25% ročne zo sumy 33,59 eur od 21.6.2011 do zaplatenia, 9,5%
ročne zo sumy 33,59 eur od 21.7.2011 do zaplatenia, 9,5% ročne zo sumy 33,59 eur od 21.8.2011
do zaplatenia, 9,5% ročne zo sumy 33,59 eur od 21.09.2011 do zaplatenia, 9,5% ročne zo sumy 33,59
eur od 21.10.2011 do zaplatenia, 9,25% ročne zo sumy 33,59 eur od 21.11.2011 do zaplatenia, 9%
ročne zo sumy 33,59 eur od 21.12.2011 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 33,59 eur od 21.01.2012 do
zaplatenia a vo zvyšku berie žalobu späť. Súd prvej inštancie preto v súlade s ust. § 144, § 145 ods.

1, 2, § 146 ods. 1 CSP čiastočne konanie zastavil. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní
zistil, že Slovenská sporiteľňa, a.s., dňa 19.2.2007 uzavrela so žalovaným zmluvu o splátkovom úvere
č. 0284842065, na základe ktorej poskytla žalovanému úver vo výške 36.000,-Sk (MINIúver do 10
minút). Žalovaný sa zaviazal úver splatiť v pravidelných mesačných splátkach vo výške 1.012,- Sk skonečnou splatnosťou dňa 20.1.2012. Slovenská sporiteľňa, a.s., ako postupca zmluvou o postúpení
pohľadávok z 24.3.2011, postúpila pohľadávku voči žalovanému na žalobkyňu. Právna predchodkyňa
žalobkyne uvedenú skutočnosť oznámila žalovanému listom z 12.4.2011 a žalobkyňa listom z 20.4.2011.

Žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 27.4.2017 uviedla, že výzvou postupcu, teda Slovenskej sporiteľne, a.s.,
k úhrade dlžnej čiastky nedisponuje. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 497 Obchodného
zákonníka, podľa § 52 ods. 2, 3, podľa § 53 ods. 1, 4 Občianskeho zákonníka, podľa § 2, § 3 ods. 1, 2,
podľa § 4 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, podľa § 23a ods. 1 zákona č.
634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, podľa § 524 ods. 1, § 525 ods. 2, § 39 Občianskeho zákonníka,

podľa § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, v znení účinnom ku dňu postúpenia pohľadávky.
Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že právny vzťah medzi právnou predchodkyňou
žalobkyne a žalovaným, ktorý je založený zmluvou o úvere, je vzťahom spotrebiteľským. Predmetom
tohtokonaniajepohľadávka,ktorábolanažalobkyňupostúpenábankou.Predhodnotenímoprávnenosti
uplatneného práva sa súd musel zaoberať tým, či žalobkyňa je aktívne vecne legitimovaná, domáhať sa
zaplatenia pohľadávky. Preskúmavanie vecnej legitimácie či už aktívnej alebo pasívnej je imanentnou

súčasťou súdneho konania (napr. rozsudok NS SR sp.zn. 2Cdo 205/2009 zo dňa 29.6.2010). Keďže
pôvodný veriteľ je bankou, zákonodarcom sú stanovené ďalšie podmienky, ktoré musia byť splnené,
aby mohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky banky na inú osobu. Tieto predpoklady sú uvedené
v ust. § 92 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie
pohľadávky banky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Podľa názoru súdu úpravou § 92

ods. 8 mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník
po stanovenú dobu, napriek písomnej výzve banky, v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo
motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom
nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na
účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby dlh sa neustále zvyšoval.

Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo
zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou
táto kedykoľvek počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi, tretej
osobe, ktorá napr. nepodlieha dozoru a dohľadu Národnej banky Slovenska. Postúpenie pohľadávky
bankou bez splnenia podmienok uvedených v ust. § 92 ods. 8 (predtým 7) zákona o bankách, je

potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne neplatný podľa § 39
OZ, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. Pohľadávka
zo zmluvy o úvere bola na žalobkyňu postúpená zmluvou o postúpení pohľadávok z 24.3.2011, ktorá
bola uzavretá medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s., ako postupcom a žalobkyňou ako postupníkom, bez
splneniapodmienokpodľa§92ods.8zákona obankách.Tedažalovanýnebolbankouvyzvanýkúhrade

dlžnej sumy a nebola mu poskytnutá lehota na plnenie 90 dní pred postúpením. Právna predchodkyňa
žalobkyne totiž vôbec nevyzvala žalovaného k úhrade dlžnej sumy. Túto skutočnosť potvrdila sama
žalobkyňa vo svojom vyjadrení. Súd tak dospel k záveru, že zmluva o postúpení pohľadávok zo
dňa 24.3.2011 je absolútne neplatná podľa § 39 OZ a žalobkyňa tak v konaní nie je aktívne
legitimovaná. Ustanovenie bodu 18.14 všeobecných obchodných podmienok, v ktorom je upravená

možnosťpostúpeniapohľadávky,súdpovažovalzaneprijateľnúzmluvnúpodmienku apretozaneplatné
ustanovenie v súlade s § 53 ods. 4 OZ. Nie je zrejmé, prečo by mal dodávateľ mať právo postúpiť svoju
pohľadávku voči spotrebiteľovi na tretie osoby bez všetkého a prečo by takéto právo mal mať spotrebiteľ
len po predchádzajúcom písomnom súhlase dodávateľa. Jedná sa tak o zjavnú nerovnováhu práv
účastníkov zmluvy a to bez akejkoľvek právnej relevancie. Vzhľadom k uvedenému preto súd žalobu vo

zvyšnej časti, ktorá zostala predmetom konania po čiastočnom zastavení konania, zamietol z dôvodu
nedostatku aktívnej vecnej legitimácie. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods.
1, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP, konštatoval, že žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania
voči žalobkyni, ktorá v konaní úspech nemala a v späťvzatej časti zavinila zastavenie konania. Súd však
žalovanému napriek tomu náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne v tomto konaní nevznikli

(súd postupoval s odkazom na článok 17 CSP - hospodárnosť konania).

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku II. a súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov
konania III. podala v zákonom určenej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedla, že súd zastal názor, že zákonodarca
mal úpravou § 92 ods. 8 ZoB na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým
je dlžník po stanovenú dobu v omeškaní, t.j. časť záväzku, ktorá je už splatnou. Žalobkyňa považuje za
nesporné, že peňažný záväzok žalovaného vznikol už splnením záväzku postupcu, t.j. peňažný záväzokžalovaného vznikol už poskytnutím dohodnutej sumy peňažných prostriedkov v prospech žalovaného.
Dohoda o vrátení týchto prostriedkov s úrokmi v pravidelných splátkach nemá žiadny vplyv na výšku
alebo existenciu záväzku dlžníka. Týka sa výlučne spôsobu zaplatenia záväzku a závisí výlučne od

vôle veriteľa. Pohľadávka zodpovedajúca peňažnému dlhu zo zmluvy o úvere podľa názoru žalobkyne
predstavuje zostatok dlhu žalovaného, ktorý vznikol poskytnutím peňažných prostriedkov v prospech
žalovaného, teda takúto pohľadávku tvoria nielen nezaplatené a splatné splátky úveru ale aj nezaplatené
a doposiaľ nesplatné splátky úveru. Takže vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie
je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že v konaní

tvrdila, že žalovaný bol v nepretržitom omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku
voči postupcovi dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň bol žalovaný postupcom pred postúpením
pohľadávky opakovane vyzývaný na úhradu omeškaných splátok. Tieto skutkové tvrdenia žalobkyne
neboli protistranou popreté, v zmysle ust. § 151 ods. 1 CSP ich je preto potrebné považovať za tzv.
nesporné skutkové tvrdenia. Ďalej sa vyjadrila k súhlasu žalovaného s postúpením pohľadávok, keď
poukázala na bod 18.14 VOP. Nakoľko ust. § 89 ods. 1 ZoB pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a

klientom odchýlne od ustanovení ZoB, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nevylučuje odchýlnu úpravu
vzájomných vzťahov, zmluvné strany si v posudzovanom prípade dohodli otázku postúpenia odchýlne
od predmetného zákona a to v bode 18.14 VOP. Splnenie podmienok v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB v
konaní ani nebolo potrebné preukazovať, keďže zmluvné strany si vzájomné práva a povinnosti upravili
v súdenom prípade v súlade s ust. § 89 ods. 1 ZoB odchýlne od ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB. Ďalej

žalobkyňa uviedla, že nesúhlasí s právnym názorom súdu, v zmysle ktorého je ustanovenie bodu 18.14
VOP neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Uvádza, že toto dojednanie ohľadom súhlasu dlžníka banky
s postúpením pohľadávky na inú osobu bolo opakovane vystavené súdnej kontrole zo strany vyšších
súdnychautorít,kdepoukázalanarozhodnutieKrajskéhosúduPrešov,sp.zn.19Co/2/2016,rozhodnutie
Krajského súdu Prešov, sp.zn. 10Co/76/2016, sp.zn. 9Co/145/2015 a 11Co/206/2015. Žalobkyňa ďalej

v odvolaní uviedla, že v konaní predložila relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení
pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka a súd má povinnosť z tohto
oznámenia vychádzať. Ďalej tvrdila, že ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB podľa jej názoru nemožno spájať
s aktívnou legitimáciou žalobkyne ako postupníka pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto
ustanovenia v zákone je zrejmé, že účelom tohto ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva

a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých
nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v
predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Tu poukázal na
viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Prešove. V závere odvolania sa odvolateľka vyjadrila k nevráteniu
súdneho poplatku napriek čiastočnému späťvzatiu žaloby pred prvým pojednávaním. Poukázala tu na

ust. § 11 ods. 3 Zákona o súdnych poplatkoch. Vzhľadom k všetkým skutočnostiam uvedeným v odvolaní
navrhla, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku II. podľa § 388 CSP zmenil a vyhovel žalobe
žalobcu, alternatívne, aby v tejto časti rozsudok zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie, aby vrátil časť
zaplateného súdneho poplatku zo žaloby a aby žalobkyni priznal náhradu trov prvostupňového ako aj
odvolacieho konania.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že má za to, že súd prvej inštancie
rozhodol podľa zákona a správne, s týmto rozhodnutím súhlasí.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§

362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP)
preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, bez potreby zopakovania, či

doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

5.Odvolacísúdpopreskúmanínapadnutéhorozsudkuakoajceléhoobsahuspisovéhomateriáludospel
k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na

základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.
Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné preposúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne
odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal

od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke.

6. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že na predmetné postúpenie pohľadávky
zo strany právneho predchodcu žalobkyne na žalobkyňu, je potrebné aplikovať ustanovenia zákona č.
463/2001 Z.z. o bankách, konkrétne ust. § 92 ods. 8 v zmysle ktorého možno postúpiť pohľadávku voči

klientovi, ak je klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní s plnením čo i len časti
svojho peňažného záväzku voči banke a to aj napriek písomnej výzve banky. Za správne bolo potrebné
považovať skutkové zistenia súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo preukázané, že by Slovenská
sporiteľňa, a.s., kvalifikovane vyzvala pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok, žalovaného
na splnenie omeškaných splátok poskytnutého úveru. Súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal
s otázkami namietanými v odvolaní, vrátane dôvodov, pre ktoré nie je možné stotožniť sa s inými

názormi na aplikáciu ust. § 92 ods. 8 ZoB. K výhrade žalobcu v odvolaní, že klient banke dal súhlas s
postúpením pohľadávky a to vo všeobecných obchodných podmienkach, kde bolo dohodnuté medzi
veriteľom a dlžníkom, že klient súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek
svoje pohľadávky na tretiu osobu, takto udelený súhlas žalovaného však odvolací súd nepovažoval
za platný. Odvolací súd si ustálil, že v uvedenom prípade ide o pohľadávky z úverového vzťahu,

ktorý je nepochybne vzťahom spotrebiteľským a potom vychádzal z ust. § 53 ods. 1 OZ. V zmysle
judikatúry Súdneho dvora EÚ treba pri posudzovaní neprijateľnosti zmluvných podmienok porovnávať
právnu pozíciu v akej by spotrebiteľ bol podľa aplikovateľných vnútroštátnych predpisov, t.j. akoby
danú situáciu upravovali dispozitívne zákonné normy, pokiaľ by také ustanovenie v zmluve nebolo. V
prejednávanej veci je zrejmé, že ak by VOP neobsahovali uvedenú zmluvnú podmienku, aplikoval by

sa zákonný zákaz postúpenia pohľadávok bankou bez splnenia osobitných podmienok v zmysle § 92
ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.. Ustanovenie všeobecných obchodných podmienok potom spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože
zásadným spôsobom zjednodušuje pozíciu banky pri postupovaní pohľadávky a to napriek tomu, že
jej postúpením dochádza k zmene dlžníkovho partnera, pred ktorým ho ust. § 92 ods. 8 zákona č.

483/2001 Z.z. má chrániť. Možno predpokladať, že dlžník vstupuje do právneho vzťahu s bankou práve
preto, že je to banka, teda regulovaný subjekt podliehajúci určitým pravidlám podnikania, obozretnosti,
dôveryhodnosti, dohľadu príslušného regulátora. Okrem toho vstupuje do tohto vzťahu s dôverou,
že citlivé údaje o jeho majetku a majetkových pomeroch budú chránené pred zneužitím resp. že
každé sprístupnenie tretej osobe sa bude diať s jeho súhlasom, pričom ustanovenie VOP ho o túto

ochranu oberá. Navyše toto ustanovenie je obsiahnuté vo VOP, čo je vopred formulovaný dokument,
ktorý žalovaný musel akceptovať ako celok a odmietnuť ho mohol jedine odmietnutím celej zmluvy,
takže nejde o ustanovenie individuálne dojednané a treba ho považovať za neprijateľnú a neplatnú
podmienku v predmetnej úverovej zmluve. K postúpeniu pohľadávky potom mohlo dôjsť len za splnenia
podmienok v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. a postupca, ktorý takto postúpenú pohľadávku

uplatňuje v súdnom konaní, je povinný v zmysle § 132 ods. 1 CSP tvrdiť a dokázať predpoklady
svojej aktívnej legitimácie, teda aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola
pohľadávka postúpená bankou, je povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka
klienta písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením
svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej

legitimácie postupníka. V danom prípade správne súd prvej inštancie skonštatoval, že tieto podmienky
splnené neboli. Sama žalobkyňa uviedla, že výzvou Slovenskej sporiteľne, a.s., k úhrade dlžnej čiastky
adresovanej a doručenej žalovanému, nedisponuje. Na pojednávaní konanom dňa 19. októbra 2017
súd prvej inštancie v súlade s ust. § 181 ods. 2 CSP stranám sporu, kde zástupca žalobkyne bol
na pojednávaní prítomný, v rámci sporných a nesporných skutočností a predbežného právneho

posúdenia uviedol, že zmluvný vzťah medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovaným považuje
za spotrebiteľský, pričom bude aplikovať všetky ustanovenia na ochranu spotrebiteľa, zároveň bude
skúmať aktívnu legitimáciu s poukazom na ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Takže žalobkyňa po
tomto predbežnom právnom posúdení mala preukázať splnenie podmienok ustanovených v § 92 ods.
8 ZoB, čo však neurobila.

7. Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam preto, keďže odvolacie dôvody žalobkyne boli
neopodstatnené, neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal
odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výrokuII. ako aj v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania podľa § 387 ods. 1
CSP ako vecne správny potvrdil.

8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1
CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, nakoľko v odvolacom konaní bol v celom rozsahu
úspešný žalovaný.

9. O žiadosti žalobkyne na vrátenie časti súdneho poplatku rozhodne súd prvej inštancie.

10. Uvedené rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).