Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. máj 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/191/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313206836
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1313206836.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov

senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej, v právnej veci žalobkyne: J. T., L..
XX.XX.XXXX, J. B. XX, L., štátna príslušnosť SR, zast. JUDr. Janka Kmeťová, advokátka, so sídlom
Prof. Sáru 44, Banská Bystrica, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova
48, Bratislava, IČO: 00 151 653, v zastúpení: JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s.r.o., so sídlom Sad A.
Kmeťa 24, Piešťany, o zaplatenie 35 049,50 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava III zo dňa 30. septembra 2014, č. k. 45C/61/2013-115, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením č. k.

45C/61/2013-181 zo dňa 29.12.2017 v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa zaplatenia 700,99 € z
m e ň u j e tak, že žalobu v tejto časti z a m i e t a.

Vo zvyšnej napadnutej vyhovujúcej časti a v časti náhrady trov konania rozsudok súdu prvej inštancie v
spojení s opravným uznesením č. k. 45C/61/2013-181 zo dňa 29.12.2017 p o t v r d z u j e.

Odvolanie žalovaného proti zamietajúcemu výroku o d m i e t a.

Žalobkyňa má právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni istinu 35 049,50
€ s príslušenstvom, ako aj nahradiť trovy konania. Vo zvyšku, ktorý sa týkal príslušenstva, súd prvej
inštancie žalobu zamietol.

2. Svoj rozsudok právne odôvodnil ustanoveniami § 34, § 39, § 842, § 843, § 844, § 582 ods. 1 a §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1, § 27 ods. 1, 8, § 116 a § 119 ods. 3 zákona č. 483/2001 Z. z.

Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že strany dňa 29.2.1996 uzatvorili písomnou
formou Zmluvu o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne,
a.s.“ (ďalej len PDF SLSP), v ktorej sa žalovaný ako povinný zaviazal vyplácať žalobkyni ako príjemcovi
doživotne sumu 21 118,- Sk, t.j. 700,99 €, vždy k 15-temu dňu každého mesiaca až do dožitia príjemcu,
počnúc mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom začal príjemca poberať starobný alebo plný
invalidný dôchodok, ktorú prvoinštančný súd posudzoval ako zmluvu o dôchodku podľa ustanovenia §
842 a nasl. Občianskeho zákonníka.

3. Základnými náležitosťami zmluvy o dôchodku sú podľa súdu prvej inštancie označenie účastníkov
právneho vzťahu, určenie výšky dôchodku, počiatok výplaty dôchodku, vymedzenie doby výplaty
dôchodku (doživotie alebo inak určenú dobu neurčitého trvania), ktorá musí byť uzavretá písomne.Právo na vyplácanie dôchodkov je osobným právom viažucim sa na prijímateľa dôchodku, z osobnej
povahy dôchodku vyplýva, že nárok naň zaniká smrťou oprávneného poberateľa a neprevádza sa
na dedičov. Z obsahu pojmu dôchodok vyplýva, že sa jedná o opakujúce sa peňažné plnenie (rentu)

v pravidelných splátkach, je teda odlišnou zmluvou od poistnej zmluvy, od nárokov na dôchodky a
podobne. V predmetnej zmluve je uvedený začiatok vzniknutého právneho vzťahu medzi účastníkmi,
deň ich uzavretia a jeho trvanie, doživotne, teda okamihom smrti žalobkyne dôjde k zániku právneho
vzťahu. Ide teda o presne určenú dobu s jednoznačne určeným začiatkom a koncom, avšak jej trvanie
je neurčité, ako je uvedené v ustanovení § 842 občianskeho zákonníka.

4. Výpoveď danú žalovaným žalobkyni zo dňa 26.10.2008 podľa § 528 ods. 1 Obč. zák., prvoinštančný
súd považoval za neplatnú z dôvodu, že zmluva o dôchodku bola uzatvorená na doživotne t.j. do dožitia,
ktorá je ohraničená smrťou žalobkyne ako objektívne zistenou skutočnosťou. Z predmetného právneho
vzťahu zmluvy o dôchodku vyplýva, že zmluvu nie je možné dohodnúť na určitý čas, ale doživotne,
teda do okamžiku smrti oprávneného alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania špecifikovaného

určitým časovým úsekom, ktorý má svoj začiatok a koniec, napr. „počas štúdia“, počas invalidity“,
„počas vdovstva“ a podobne. V danom prípade v predmetnej zmluve o dôchodku bol teda presne
vymedzený začiatok právneho vzťahu a koniec právneho vzťahu a to počnúc mesiacom nasledujúcom
po mesiaci, v ktorom začal príjemca poberať starobný alebo invalidný dôchodok až do dožitia žalobkyne.
Súd bol toho názoru, že trvanie právneho vzťahu bolo účastníkmi dohodnuté na doživotne, t.j. na

určenú dobu neurčitého trvania, (práva vyplácania dôchodku do okamihu úmrtia žalobkyne), teda
do doby nesúvisle od ich vôle. Z uvedených dôvodov súd považoval výpoveď žalovaného zo dňa
26.10.2009 za neplatnú pre rozpor so zákonom podľa § 39 Obč. zák., nakoľko podľa citovaného
zákonného ustanovenia vypovedať možno iba zmluvu dojednanú na dobu neurčitú a preto žalovaný
nemohol dať výpoveď žalobkyni podľa § 582 ods. 1. Obč. zák., na ukončenie právneho vzťahu medzi

účastníkmi založeného zmluvou o dôchodku a preto má naďalej povinnosť poskytovať plnenie žalobkyni
podľa uzatvorenej zmluvy o poskytovaní plnenia. Zmluva o dôchodku nie je ani zmluvou uzatvorenou
za nápadne nevýhodných podmienok pre žalovaného, resp. zmluvou ktorá zaväzuje žalovaného na
hospodársky neoprávnené plnenie, alebo plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote.
Zmluva o dôchodku môže byť uzatvorená aj na doživotne určenú dobu neurčitého trvania, jednoznačne

nie je zmluvou uzatváranou za nápadne nevýhodných podmienok pre jednu zo zmluvných strán, v
opačnom prípade by nebola zákonodarcom ako zmluvný typ upravená v Občianskom zákonníku.

5. Súd prvej inštancie sa ďalej nestotožnil s názorom žalovaného, že podľa § 575 ods. 1 Obč. zák.,
zaniklo právo na plnenie, pretože sa stalo nemožným v zmysle § 27 ods. 8, § 116 a §119 ods. 3

veta za bodkočiarkou Zák. č. 483/2001 o bankách, ktorý neumožňuje banke uskutočňovať činnosti,
ktoré sú v rozpore zo zákonom o bankách s uvedením, že odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto
zákona sa nemôže pokračovať v činnosti, ktorej vykonávanie je v rozpore s týmto zákonom, keď
banka má poskytovať plnenie hospodársky neodôvodnené, alebo plnenie zjavne nezodpovedajúce
poskytovanej protihodnote, predovšetkým plnenie bez protihodnoty v zmysle § 27 ods. 8 cit. zák.,

nakoľko sa žalobkyňa podaným návrhom od žalovaného domáha takéhoto plnenia, pretože plnenie zo
zmluvy o dôchodku podľa § 842 Obč. zák., je svojim charakterom plnenie bez akejkoľvek protihodnoty
banke a svojim obsahom jednostranne zaväzujúca zmluva, na viac bez akéhokoľvek hospodárskeho
dôvodu pre banku. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal zo skutočnosti, že žalovaný bol
zamestnávateľom vo vzťahu k svojmu dlhoročnému zamestnancovi, žalobkyňa pracovala u žalovaného,

poskytla mu určitú protihodnotu, žalovaný mal zisk, preto vytvoril podporný dôchodkový fond, ktorý
slúžil na podporu zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci dosiahli v čase svojej pracovnej
aktivity, na ocenenie ich vernosti, kvality ich práce a na podporu stabilizácie pracovníkov. Zo strany
žalovaného išlo o zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku,
hmotne zabezpečiť pracovníkov na dôchodku, pričom výška sumy plnenia sa riadila dĺžkou nepretržitého

hlavného pracovného pomeru najmenej 10 rokov a viac a fond bol spravovaný sociálnym útvarom
ústredia SŠTSP. Zmluvu so žalobkyňou žalovaný neuzatváral ako podnikateľ pri výkone podnikateľskej
činnosti a preto sa nejedná o vzťah banky s klientom a na vec nemá vplyv ani tá skutočnosť, že zmluva
bola uzatvorená po skončení pracovného pomeru, nakoľko bez predchádzajúceho pracovného pomeru
za splnenia požadovaných podmienok by ani nebola uzavretá predmetná zmluva o dôchodku.

6. Podľa názoru prvoinštančného súdu sa ust. § 27 ods. 8 zákona o bankách nevzťahuje na predmetnú
zmluvu o dôchodku v tom zmysle, že záväzok žalovaného voči žalobkyni zanikol z dôvodu nemožnosti
plnenia (§ 575 a nasl. Občianskeho zákonníka), a túto vyhodnotil ako nedôvodnú, keď žalovanýmcitovanéust.§27ods.8ZákonaobankáchsavôbecnetýkavzťahovupravenýchpredmetnouZmluvouo
dôchodku, t. j. interných vecí banky ako zamestnávateľa a jej zamestnanca, ale predmetné ustanovenie
upravuje vzťahy banky t. j. pri podnikaní banky, čo vyplýva zo začlenenia tohto ustanovenia v časti

zákona o bankách nazvanej " požiadavky na podnikanie banky a pobočky zahraničnej banky“. Zákon
o bankách upravuje vzťahy žalovaného ako banky navonok, t.j. uzatváranie zmlúv s klientmi či inými
bankami vzhľadom k predmetu podnikateľskej činnosti, upravuje predovšetkým aktivity banky navonok,
pričom upravuje aj niektoré vzťahy súvisiace s týmito aktivitami podľa § 1 cit. zák., a z uvedeného je
zrejmé, že uzatváranie zmlúv o dôchodku s vlastnými zamestnancami nie je podnikaním banky. Súd

prvej inštancie mal za to, že na právny vzťah založený medzi účastníkmi zmluvou o dôchodku nemožno
aplikovať citovaný zákon o bankách. Ustanovenie § 119 ods. 3 Zákona o bankách len stanovuje bankám
povinnosť zosúladiť svoje právne vzťahy voči tretím osobám vzniknuté pri vykonávaní činnosti podľa
doterajších predpisov (t.j. podľa predpisov pred nadobudnutím účinnosti zákona o bankách) so zákonom
obankách,atodo6mesiacovododňanadobudnutiaúčinnostitohtopredpisu.Vprípade,akbysabanka
dostala do rozporu so svojou povinnosťou zosúladiť svoje vzťahy s tretími osobami, tak jej hrozí správna

sankcia. Zákon o bankách však nestanovuje, že by plnenie zo zmlúv uzavretých v rozpore s ust. 27 ods.
8 Zák. o bankách bolo nemožné, alebo protiprávne, z tohto ustanovenia nevyplýva skutočnosť, že by
došlo k zániku zmluvy o dôchodku z dôvodu nemožnosti dodatočného plnenia, záväzok povinného zo
zmluvy trval aj pri zmene jeho právnej formy ako aj pre jeho právneho nástupcu (bod 6 zmluvy) a súd
navyše uvádza, že žalovaný plnil zo zmluvy o dôchodku od účinnosti Zákona o bankách po 01.01.2002

až do jej vypovedania. Zmluva o dôchodku nie je ani zmluvou uzatvorenou za nápadne nevýhodných
podmienok pre žalovaného, resp. zmluvou ktorá zaväzuje žalovaného na hospodársky neoprávnené
plnenie, alebo plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote. Zmluva o dôchodku môže
byťuzatvorenáajnadoživotneurčenúdobuneurčitéhotrvania,jednoznačneniejezmluvouuzatváranou
za nápadne nevýhodných podmienok pre jednu zo zmluvných strán, v opačnom prípade by nebola

zákonodarcom ako zmluvný typ upravená v Obč. zák. Na základe vyššie uvedených skutočností, súd
považoval uvedenú zmluvu o poskytovaní plnenia z PDF SLSP zo dňa 29.2.1996 za platnú a účinnú,
uplatnený nárok žalobkyne za dôvodný a preto zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej istiny v
celkovej výške 35 049,50 €.

7. Pokiaľ išlo o úroky z omeškania, mal súd prvej inštancie za to, že žalovaný sa dostal do omeškania
so zaplatením peňažného dlhu, keďže plnenie podľa bodu 3. predmetnej zmluvy bol žalovaný povinný
vyplácať mesačne, vždy k 15-temu dňu každého mesiaca až do dožitia príjemcu. Výška úrokov z
omeškania je o 8 % bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky Slovenska
platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, podľa § 3 Nariadenie vlády č. 586/2008 Z.

z. účinného od 1.1.2009, ktorým sa mení a dopĺňa Nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších
predpisov. Výška úrokov z omeškania je o 5 % bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, podľa § 3
Nariadenia vlády č. 20/2013 Z. z. účinného od 1.2.2013, ktorým sa mení a dopĺňa Nariadenie vlády č.
87/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov.

8. Úroková sadzba ECB bola k prvému dňu omeškania 16.5.2010 vo výške 1 %, ku dňu omeškania
16.4.2011 bola vo výške 1,25 %, ku dňu omeškania 16.7.2011 bola vo výške 1,5 %, ku dňu omeškania
16.11.2011 bola vo výške 1,25 %, ku dňu omeškania 16.12.2011 bola vo výške 1 %, ku dňu omeškania
16.7.2012 bola vo výške 0,75 %, ku dňu omeškania 16.2.2013 bola vo výške 0,75 %, ku dňu 16.5.2013

bola vo výške 0,5 % a bola uplatnená v správnej výške k jednotlivým dňom omeškania. Súd prvej
inštancie priznal žalobkyni 5,25 % ročný úrok z omeškania z dlžnej sumy 700,99 € za obdobie od
16.11.2013 do 16.5.2014 z dôvodu, že v uvedenom období bola úroková sadzba ECB vo výške 0,25 %,
t.j., 5,25 % a preto žalobu vo zvyšnej časti uplatneného príslušenstva 5,5 % zamietol

9. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p., žalobkyni priznal
náhradu trov konania v plnej výške, nakoľko mala neúspech v pomerne nepatrnej časti. Súd prvej
inštancie priznal žalobkyni náhradu trov konania za päť úkonov právnej služby spolu s príslušnými
režijnými paušálmi, ako aj náhradu cestovného (za dve cesty z Banskej Bystrice do Bratislavy a späť
na pojednávania) a náhradu za stratu času (rovnako za dve cesty z Banskej Bystrice do Bratislavy a

späť na pojednávania spolu v rozsahu 20 polhodín) právneho zástupcu žalobkyne a to spolu vo výške
2 303,31 €.10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý žiadal, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamieta. Pre prípad, ak odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdí, žiadal pripustiť dovolanie z dôvodu, že ide rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, a to o právnej otázke, či zmluva o dôchodku podľa § 842
Obč. zák. je zmluvou uzatvorenou za nápadne nevýhodných podmienok podľa § 27 ods. 8 zákona č.
483/2001 Z. z. o bankách. Žalovaný mal za to, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, predovšetkým preto, že súd prvej inštancie nesprávne vyložil
ust. § 842 Obč. zák. a neaplikoval na vec sa vzťahujúce sa ustanovenia, najmä § 119 ods. 3 veta za

bodkočiarkou, § 27 ods. 8 a § 116 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, a následne neaplikoval ani ust. §
575 ods. 1 Obč. zák. Žalovaný zastával názor, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu
záveru, že posudzovaná zmluva o dôchodku nie je zmluvou uzatvorenou za nápadne nevýhodných
podmienok, a preto s právnym názorom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého
rozsudkunesúhlasil.Súdprvejinštanciesavôbecnevysporiadalsozákonnýmzákazompodľa§119ods.
3 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktorý výslovne neumožňuje banke uskutočňovať činnosti, ktoré sú v

rozpore so zákonom o bankách, keď vo vete za bodkočiarkou ustanovuje, že odo dňa účinnosti zákona
nikto nemôže pokračovať v činnosti, ktorej vykonávanie je v rozpore s týmto zákonom, keď v rozpore
so zákonom je taká činnosť, keď banka má poskytovať plnenie hospodársky neodôvodnené alebo
plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote. Predmetná zmluva banku zaväzuje na
plnenie nezodpovedajúce poskytnutej protihodnote, pretože žalobkyňa žiadnu protihodnotu neposkytuje

a na základe zmluvy o dôchodku žiadnu protihodnotu ani neposkytla. V posudzovanej veci tak ide
o zmluvu uzavretú za nápadne nevýhodných podmienok. Naviac predmetná zmluva bola uzatvorená
až po skončení pracovného pomeru so žalobkyňou, a preto nemohlo ísť o vzťah zamestnávateľa a
zamestnanca. S právnym názorom súdu prvej inštancie, že zmluvu o dôchodku nie je možné vypovedať
podľa ust. § 582 ods. Obč. zák. žalovaný nesúhlasil. Tvrdil, že zmluva o dôchodku sa vyznačuje

neurčitosťou doby trvania a nie je uzatvorená na dobu určitú (čas určitý). Preto súdu prvej inštancie
vytkol, že dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že zmluva bola uzavretá platne na dobu určitú
neurčitého trvania, pretože žiadna „doba určitá neurčitého trvania“ v práve neexistuje, existujú len doby
určité a doby neurčité, nič medzi nimi. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na znenie ust. § 842 Obč. zák.
a tiež na odbornú literatúru, z ktorej aj citoval. Z vyššie uvedených dôvodov žalovaný žiadal, aby odvolací

súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrh žalobkyne zamietne a zaviaže ju
na zaplatenie náhrady trov konania. Namietal tiež výšku náhrady trov konania, keď podľa priloženého
dokladu z www.google.sk/maps je doba trvania strávená na ceste medzi ul. Prof. Sáru, Banská Bystrica
a Nám. Biely Kríž, Bratislava, 1 hodina 52 minút, teda náhrada za stratu času môže byť za jednu cestu
v počte maximálne 4 polhodín, nie 5, ako si uplatnila právna zástupkyňa žalobkyne a priznal súd prvej

inštancie.

11. Žalobca svoje odvolanie doplnil podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 20.11.2014, ktorým
namietal, že v konaní existuje prekážka litispendencie. Žalobkyňa si podaním zo dňa 23.10.2010
(zmenou žaloby) uplatnila v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn.

12C/119/2010 pohľadávku vo výške 4 906,92 € predstavujúcu mesačné plnenia zo zmluvy o dôchodku
za mesiace apríl 2010 až október 2010 a právo na budúce mesačné plnenia od mesiaca november 2010.
V tomto konaní si žalovaná uplatnila právo na plnenia zo zmluvy o dôchodku za mesiace máj 2010 až
máj 2014. Pretože toto konanie začalo neskôr, je daná prekážka začatého súdneho konania.

12. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že v tomto konaní nie
je prekážka litispendencie. Na Okresný súd Banská Bystrica podala žalobkyňa žalobu o neplatnosť
výpovede zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a.s.,
o ktorej sa konalo pod. sp. zn. 12C/119/2010. Dňa 27.10.2010 bola Okresnému súdu Banská Bystrica
doručená zmena návrhu v zmysle § 95 O.s.p., kde žalobkyňa žiadala zmeniť žalobu z určovacej na

žalobu o plnenie a to od apríla 2010 do októbra 2010, ako plnenie každý mesiac počnúc novembrom
2010 až do konca mesiaca, ktorého sa žalobkyňa dožije. Dňa 16.11.2010 doručila žalobkyňa súdu
zmenu návrhu v zmysle § 95 O.s.p., kde žiadala, aby súd nerozhodoval o návrhu doručenom dňa
27.10.2010, a aby súd zaviazal uhradiť žalobkyni sumu 700,99 € ako plnenie za mesiac apríl 2010.
OkresnýsúdBanskáBystricakonallenonávrhuzodňa16.11.2010arozsudkomč.k.12C/119/2010-474

určil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 700,99 €.

13. Dňa 21.4.2015 doručila žalobkyňa Krajskému súdu v Bratislave písomné podanie, ktorým
odvolaciemu súdu oznámila, že v odvolacom konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystricipod sp. zn. 15Co 213/2013 (na Okresnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 12C/119/2010) vo veci
zamietnutého návrhu na plnenie z podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s. za mesiac apríl 2010,
vzala svoje odvolanie voči prvoinštančnému rozsudku späť, na základe čoho odvolací Krajský súd v

Banskej Bystrici odvolacie konanie zastavil a rozsudok súdu prvej inštancie tak nadobudol právoplatnosť
dňom 7.5.2013. Z uvedeného rozsudku vyplýva, že predmetom tamojšieho konania bolo plnenie len za
mesiac apríl 2010. V prejednávanej právnej veci tak prekážka litispendencie netrvá.

14. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok

platného a účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

15. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v
rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3

C.s.p.) a dospel k nasledovným záverom.

16. Odvolací súd sa predovšetkým zaoberal prípustnosťou odvolania žalovaného. Podľa § 359 C.s.p.
odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Rozhodujúcim kritériom
pre posúdenie toho, v prospech ktorej strany bolo rozhodnutie (eventuálne určitý výrok rozhodnutia)

vydané, je porovnanie petitu či už žaloby alebo v širšom zmysle procesného úkonu strany s výrokom
prvoinštančného rozhodnutia. Pokiaľ súd prvej inštancie žalobu (v časti) zamietne, je jednoznačné, že
takýto zamietajúci výrok predstavuje rozhodnutie v neprospech žalobcu a v prospech žalovaného.

17. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vyhovel žalobe iba čiastočne, keď žalobou uplatnený

úrok z omeškania (resp. jeho jednotlivé položky) priznal žalobkyni v nižšej percentuálnej sadzbe, než
akej sa domáhala, z dôvodu že jednotlivé ňou uplatnené položky úroku z omeškania, prevyšovali
výšku úroku z omeškania stanovenú nariadením Vlády SR č. 87/1995 Z. z. V uvedenej časti teda súd
prvej inštancie žalobu zamietol. Napriek daným skutočnostiam žalovaný napadol predmetný rozsudok
svojim odvolaním v celom rozsahu, t.j. aj pokiaľ išlo o jeho zamietajúci výrok, ktorým bolo nepochybne

rozhodnuté v jeho prospech. Žalovaný nebol oprávnený podať odvolanie voči zamietajúcemu výroku a z
tohto dôvodu odvolací súd musel jeho odvolanie v časti, v ktorej smerovalo voči zamietajúcemu výroku
rozsudku, v zmysle § 386 písm. b/ v spojení s § 359 C.s.p. odmietnuť ako podané neoprávnenou osobou.

18. Odvolací súd sa následne zaoberal otázkou namietanej prekážky litispendencie a zistil, že ku dňu

rozhodovania odvolacieho súdu takáto prekážka neexistuje, keď predmetom konania vedeného na
Okresnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 12C/119/2010 bolo žalobkyňou uplatňované síce plnenie
rovnakej povahy, avšak za iné obdobie - po zmene žaloby výlučne za mesiac apríl 2010, zatiaľ čo v tejto
prejednávanej právnej veci je predmetom konania žalobkyňou uplatnený nárok na plnenie z podporného
dôchodkového fondu SLSP, a.s. za obdobie počnúc mesiacom májom 2010 do mája 2014. Prekážka

litispendencie (§ 159 C.s.p.), ktorá by bránila prejednaniu a rozhodovaniu v tejto veci tak neexistuje.

19. Spornosť súdenej veci spočíva na posúdení právnej otázky, či zmluva o poskytovaní plnenia z
podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a.s. je zmluvou uzatvorenou na dobu určitú s
možnosťou výpovede jednostranným úkonom, alebo ide o zmluvu uzatvorenú na dobu neurčitú.

20. Zmluva o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu je z právneho hľadiska zmluvou
o dôchodku podľa § 842 až § 844 Občianskeho zákonníka, v zmysle ustanovení ktorých zmluvou o
dôchodku sa zakladá niekomu na doživotne, alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na
vyplácanie určitého dôchodku. Ide o zmluvu aspoň medzi dvoma osobami, t.j. medzi osobou, ktorá

sa zaväzuje vyplácať dôchodok, a osobou, ktorej sa dôchodok bude vyplácať. Právo na vyplácanie
dôchodku je síce časovo určené, ale nie je obmedzené určitým vopred a konkrétne vymedzeným časom
trvania, preto môže ísť o právo na poskytovanie dôchodku doživotne, alebo na inak obmedzený čas
neurčitého trvania (obmedzenie na určitý čas, napríklad na 10 rokov, tu neprichádza do úvahy). Určitý
dôvod alebo motív na uzavretie zmluvy o dôchodku Občiansky zákonník nevyžaduje.

21. Odvolací súd vychádzal z toho, že trvanie zmluvy o dôchodku je ohraničené nepresným
dátumom, ale právnou skutočnosťou. V prípade doživotne určenej doby je touto rozhodujúcou právnou
skutočnosťou smrť fyzickej osoby. Skutočnosť, že takto určená doba má neurčité trvanie, je logická,keďže nie je možné v čase uzatvorenia zmluvy dopredu vedieť, kedy poberateľ dôchodku zomrie.
Zákonodarca v ustanoveniach o zmluvách dôchodku nepracuje so slovom smrť, ale uvádza, že zmluva
o dôchodku sa môže uzavrieť na doživotne, alebo inak určenú dobu neurčitého trvania, pričom pojem

doživotne nie je možné stotožniť s pojmom smrť. Vymedzenie doby trvania zmluvného vzťahu k udalosti,
o ktorej je isté, že v budúcnosti nastane (ako v prípade smrti), nie je však možné považovať za neurčité
a nezakladá zmluvný vzťah na dobu neurčitú, je z neho zrejmé, že je určený začiatok trvania tohto
zmluvného vzťahu ako aj jeho koniec (ohraničený smrťou), a zrejmé nie je len to, kedy k nemu
dôjde. Zo žiadneho pozitívneho práva totiž nemožno vyvodiť, že by dojednanie právneho pomeru na

dobu určitú muselo byť vymedzené konkrétne uvedeným dátumom, alebo dokonca presnejším časovým
určením.Jevecouúčastníkovzmluvyakovyjadriasvojusúhlasnúvôľu obmedziťvýkonprávapovinnosti
z dojednanej zmluvy na dobu určitú. Odvolací súd zastáva názor, že ustanovenie § 842 Obč. zákonníka,
že zmluva o dôchodku uzatvorená na doživotne určenú dobu, ako aj určenú dobu neurčitého trvania, sú
vždy zmluvami na dobu určitú. Vymedzením povinnosti plniť doživotne, zmluvné strany prejavili vôľu byť
takouto zmluvou viazané a to až do smrti oprávnenej osoby na prijatie plnenia z tejto zmluvy. Akýkoľvek

iný výklad by bol popretím významu tohto inštitútu.

22. Uvedenému právnemu záveru, že zmluvu o dôchodku je možné dohodnúť buď doživotne, teda
do okamihu smrti, alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania špecifikovaného určitým časovým
úsekom, nasvedčuje aj charakter a účel predmetnej zmluvy, v ktorej žalovaná sledovala zabezpečenie

sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku, s úmyslom poskytnutia výhody
z podporného dôchodkového fondu slúžiaceho na subvenciu životnej úrovne, ktorá je oproti príjmu
dosahovanému počas produktívneho veku zamestnanca výrazne znížená a teda nepredpokladá sa
možnosť jednostrannej výpovede. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva nebola uzavretá na dobu
neurčitú, žalovaný ju nemohol vypovedať podľa § 582 Obč. zák. Smrť fyzickej osoby (z právneho

aspektu) je objektívne zistiteľnou skutočnosťou, a to buď na základe úmrtného listu, v ktorom je určený
deň úmrtia, alebo súdnym rozhodnutím o vyhlásení za mŕtveho, v rozhodnutí ktorom je uvedený deň,
ktorý platí za deň smrti nezvestného, prípadne deň, ktorý nezvestný neprežil podľa ust. § 198 a § 200
O.s.p., dňom ktorým zanikajú práva a povinnosti viazané na túto osobu podľa § 579 Obč. zákonníka.

23. V posudzovanej zmluve, v jej článkoch I., II. a III., sa jej účastníci dohodli, že žalovaný
ako povinný bude doživotne vyplácať žalobkyni ako príjemcovi (vždy k 15. dňu každého mesiaca) sumu
vo výške 21 118,- Sk t.j. 700,99 €, z Podporného dôchodkového fondu podľa štatútu PDF. Vyjadrenie
„doživotne“jepodľanázoruodvolaciehosúduobvyklepoužívanouformuláciounavyjadrenieurčitejdoby
neurčitého trvania, ktoré je aj v samotnom ustanovení § 842 Obč. zák. upravujúcom zmluvu o dôchodku.

Preto odvolací súd neprisvedčil námietkam žalovaného týkajúcim sa toho, že zmluva o dôchodku nie je
uzatvorená na dobu určitú (čas určitý), pričom „doba určitá neurčitého trvania“ v práve neexistuje.

24. Zo žalovaným podaného odvolania je zjavná húževnatá snaha o dosiahnutie zmeny napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie, ktorému okrem iného vytýkal aj to, že neaplikoval zákonné ustanovenia §

27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods.3 veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Odvolací
súd má za to, že žalovaný neuzatváral zmluvu o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového
fondu podľa štátu PDF (t.j. zmluvu o dôchodku) so žalobkyňou ako podnikateľ pri výkone svojej
podnikateľskejčinnosti;nešloaniovzťahbankysklientom,alezostranyžalovanéhoišloozabezpečenie
sociálnejstarostlivostiopracovníkaodchádzajúcehododôchodku,spadajúcupodagendupersonálneho

a sociálneho úseku divízie ľudských zdrojov, preto námietky žalovaného v tomto smere sú bez právneho
významu.

25. Čo sa týka ďalších námietok uvedených v odvolaní, s týmito sa odvolací súd nezaoberal, keďže
už prvoinštančný súd sa vo svojom odôvodnení podrobne zaoberal na všetky pre vec dôležitými

argumentami žalovaného. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd
sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I.
ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza,
že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom
odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho
súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19.

apríla 1994).

26. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu na riadne zistenie skutkového
stavu, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a správne posúdil vec aj po právnej
stránke, avšak dopustil sa pochybenia, keď žalobkyni priznal celý ňou uplatnený nárok napriek zjavnému

pochybeniu pri jeho vyčíslení. Žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 19.4.2013 si žalobkyňa
uplatnila voči žalobcovi plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s. za obdobie máj 2010
až marec 2013, a to za každý mesiac vo výške 700,99 €, spolu 24 534,65 €. Podaním doručeným
súdu prvej inštancie dňa 20.5.2014 žalobkyňa navrhla pripustiť zmenu petitu jeho rozšírením, keď si
voči žalovanému uplatnila plnenia za obdobie marec 2013 až máj 2014, a to za každý mesiac vo výške
700,99 €, spolu vo výške 10 514,85 €. Súd prvej inštancie navrhovanú zmenu petitu pripustil uznesením

zo dňa 1.7.2014 č. k. 45C/61/2013-97. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalovaná si plnenie za mesiac
marec 2013 uplatnila duplicitne v žalobe, i v neskoršom rozšírení žaloby.

27. Odvolací súd z tohto dôvodu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcom výroku
v zmysle § 388 C.s.p. zmenil tak, že zamietol žalobu v časti 700,99 € ktorá predstavuje sumu, ktorú si

žalobkyňa v konaní uplatnila nad rámec toho, čo jej za obdobie máj 2010 až máj 2014 patrí. Vo zvyšnej
časti vyhovujúceho výroku odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods.
1,2 C.s.p. potvrdil vrátane výroku o náhrade trov konania o ktorých súd prvej inštancie rozhodol správne,
v súlade s § 142 ods. 3 O.s.p. a vyhláškou č. 655/2004 Z. z. odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb.

28. Námietky žalovaného týkajúce sa náhrady trov konania, keď vytkol súdu prvej inštancie nesprávne
priznanie náhrady za stratu času právnej zástupkyne žalobkyne, odvolací súd považoval za nedôvodné.
Súd prvej inštancie priznal žalobkyni v rámci náhrady trov právneho zastúpenia i náhradu za stratu
času, ktorý právna zástupkyňa žalobkyne strávila cestou zo svojho sídla v Banskej Bystrici na dve

pojednávania, ktoré sa vo veci konali na Okresnom súde Bratislava III a to v rozsahu 10 polhodín za
každé pojednávanie. Žalovaný namietal, že cesta z Banskej Bystrice do Bratislavy podľa internetovej
mapovej služby trvá 1 hodinu 52 minút, čo zodpovedá iba 8 polhodinám pripadajúcim na jedno
pojednávanie.

29. V zmysle § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste,
ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za
stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu. Odvolací
súd zastáva názor, že náhradu za stratu času možno priznať v rozsahu bežného trvania cesty v tomto
prípade osobným motorovým vozidlom medzi miestom sídla advokáta a miestom výkonu úkonu právnej

služby. Podklad predložený žalovaným obsahuje iba teoretickú dobu trvania cesty za ideálnej premávky.
Odvolací súd má za to, že v reálnej premávke, najmä pokiaľ je miestom vykonania úkonu Bratislava,
je trvanie cesty v zásade vždy dlhšie ako žalovaným prezentovaný údaj. Priznanie náhrady za stratu
času v rozsahu 10 polhodín vo vzťahu k jednému pojednávaniu, teda predstavuje primeranú náhradu
za reálnu stratu času, ktorá právnej zástupkyni žalobkyne pri ceste vznikla.

30. Žalovaný vo svojom odvolaní pre prípad, že odvolací súd potvrdí napadnutý rozsudok, žiadal, aby
odvolací súd pripustil voči svojmu rozhodnutiu dovolanie, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu. Žalovaný teda žiadal, aby odvolací súd rozhodol v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p.

31. S poukazom na vyššie citovaný § 470 ods. 1 C.s.p. platí tento zákon, ktorý nadobudol účinnosť dňa
1.7.2016, aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, zákonodarca teda ustanovil
tzv. okamžitú aplikabilitu Civilného sporového poriadku i na už prebiehajúce konania.

32. Prípustnosť dovolania je v Civilnom sporovom poriadku upravená zásadne odlišne od právnej

úpravy v Občianskom súdom poriadku účinnom do 30.6.2016. V § 419 a nasl. C.s.p. sú vymedzené
podmienky, za splnenia ktorých je prípustné dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Civilný
sporový poriadok neumožňuje odvolaciemu súdu rozhodnúť o prípustnosti dovolania proti svojmu
potvrdzujúcemu rozsudku tak, ako to bolo ustanovené § 238 ods. 3 O.s.p. Odvolací súd preto nemoholrozhodnúť o žiadosti žalovaného, keď prípustnosť dovolania proti tomuto rozsudku sa riadi výlučne
kritériami uvedenými v § 419 a nasl. C.s.p..

33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1, §
262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalobkyňa mala v odvolacom konaní plný
úspech, keď k zmene napadnutého rozsudku došlo len v celkom bezvýznamnej časti, preto jej vzniklo
právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle §
262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ).Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).