Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. apríl 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/94/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4113231603
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Helena Haukvitzová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:4113231603.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu J. X., trvalým pobytom vo T., zastúpeného
opatrovníkom J. S., trvalým pobytom vo T., právne zastúpeným JUDr. Miroslavom Muzikom, advokátom
so sídlom v Nitre, Farská 39, proti žalovanej Blister Technology s.r.o., so sídlom v Partizánskom, Gen. Ľ.
Svobodu 1069/4, o vyslovenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, vedenom na Okresnom súde Nitra pod
sp. zn. 19C/261/2013, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 16. júna 2016 sp.

zn. 9Co/111/2016, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 10. augusta 2015 č.k.

19C/261/2013-169 žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd určil, že dobrovoľná dražba spolu s
príklepom vlastníctva vykonaná dňa 31. júla 2013 žalovanou je neplatná, a aby súd zaviazal žalovanú k
náhradetrovkonania,zamietol;rozhodnutieotrováchkonania,vrátanetrovštátuvyhradilnasamostatné
rozhodnutie do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozsudok po právnej stránke
odôvodnil ustanoveniami § 154 ods. 1 zákona č. 99/1964 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej ako
„O.s.p.“), § 21 ods. 2, 4 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách. Poukázal na to, že vecná

legitimácia v konaní (aktívna alebo pasívna) predstavuje hmotnoprávny vzťah účastníka konania k
prejednávanej veci, a má ju iba ten, kto je subjektom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa v konaní
rozhoduje. Z hľadiska vecnej legitimácie sa konania na strane žalobcu (aktívne procesné spoločenstvo)
alebo žalovaných (pasívne procesné spoločenstvo) musia zúčastniť navrhovateľ dražby, vlastník alebo
nositeľ iného práva k predmetu dražby, dražobník a vydražiteľ, pričom na strane žalovaných vzniká
nerozlučné procesné spoločenstvo. Pri tomto druhu procesného spoločenstva sa rozhodnutie týka

všetkých spoločníkov s rovnakým výsledkom, práva a povinnosti spoločníkov sú nerozlučné. Ide o
nútené spoločenstvo, pri ktorom sa procesný úkon niektorého zo spoločníkov týka všetkých spoločníkov.
Dôsledky nerozlučného spoločenstva vyplývajú z hmotnoprávneho vzťahu účastníkov bez zreteľa na
ich vôľu. Jedným z predpokladov úspechu žalobcu v sporovom konaní je preukázanie, že žalobca je
nositeľom práva, ktoré uplatňuje v žalobe na začatie konania (aktívna vecná legitimácia) a žalovaný
je nositeľom tomuto právu zodpovedajúcej povinnosti (pasívna vecná legitimácia), pričom tieto otázky

súd v sporovom konaní skúma i bez návrhu. V prejednávanej veci, keďže žalobca označil na strane
žalovaného len dražobnú spoločnosť a neoznačil navrhovateľa dražby a vydražiteľa ako nerozlučných
spoločníkov popri dražobnej spoločnosti, súd podanú žalobu pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie
zamietol. Rozsudok napadol žalobca odvolaním.

2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom zo 16. júna 2016 sp. zn. 9Co/111/2016

rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie
správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver asvoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia a obmedzil sa iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia bez toho, aby tieto dôvody opakoval, keď mal za to, že súd prvej inštancie sa v dôvodoch

napadnutého rozhodnutia vysporiadal so všetkými právne relevantnými skutočnosťami majúcimi vplyv
na posúdenie uplatneného nároku žalobcu. Zhodne so súdom prvej inštancie uviedol, že žalobca
neoznačil v spore ďalších účastníkov, ktorých práva a povinnosti boli spornou dražbou dotknuté, hoci
tieto osoby mali tvoriť nerozlučné procesné spoločenstvo s ostatnými účastníkmi konania na strane
žalovaných, keď na základe návrhu žalobcu neboli účastníkmi konania navrhovateľ dražby a vydražiteľ.

Považoval preto za potrebné konštatovať nedostatok vecnej legitimácie v spore, pretože dražba
nemôže byť určená za neplatnú len vo vzťahu k niektorým účastníkom nerozlučného spoločenstva.
K argumentácii žalobcu, že súd prvej inštancie sa nezaoberal meritom veci uviedol, že z hľadiska
ustáleného a správneho právneho záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, vedúcej bez
ďalšieho k zamietnutiu žaloby na začatie konania pre tento hmotnoprávnych nedostatok konania, už
nie je namieste prejednanie veci a posúdenie dôvodnosti podanej žaloby z iných (žalobcom tvrdených)

dôvodov. Rovnako nepovažoval za správnu ani námietku žalobcu, že súd prvej inštancie mal po tom,
ako dospel k záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, vhodným spôsobom poučiť žalobcu o
potrebe navrhnúť vstup ďalších účastníkov do konania, ktorí by v konaní mali vystupovať ako nerozluční
spoločníci. V tejto súvislosti odvolací súd uviedol, že súdy poskytujú účastníkom v zmysle § 5 O.s.p.
poučenie o ich procesných právach a ich procesných povinnostiach. Z uvedenej dikcie vyplýva, že

poučenieootázkachhmotnéhoprávajeneprípustné.Otázkavecnejlegitimácievkonaníjesíceprimárne
otázkou hmotnoprávnou, ale nachádza svoju reflexiu v mnohých procesných inštitútoch (napr. i otázky
zámeny účastníkov podľa § 92 ods. 4 O.s.p., či núteného procesného spoločenstva). Ak by však súd
pristúpil k poučeniu napr. o vstupe účastníkov do konania podľa § 92 ods. 1 O.s.p., ktorá primárne
slúži na zhojenie nedostatku vecnej legitimácie v konaní, išlo by už o poučenie o hmotnom práve, ktoré

je v zmysle § 5 O.s.p. a contrario neprípustné. Lehota ustanovená v § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002
Z.z. o dobrovoľných dražbách slúži k uplatneniu práva na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, a
nie aj k vymedzeniu osôb, ktoré sa musia konania zúčastniť ako účastníci konania, keď žalobca aj
po podaní žaloby bol oprávnený k úkonom v zmysle ustanovenia § 92 O.s.p. Napriek uvedenému tak
žalobca nepostupoval, a to i pri jeho právnom zastúpení advokátom. Naviac odvolací súd uviedol, že za

súčasného splnenia podmienok v zmysle ustanovenia § 21 ods. 2 veta druhá zákona o dobrovoľných
dražbách, v prípade, že dôvody neplatnosti dražby súvisia so spáchaním trestného činu a zároveň
ide o dražbu domu alebo bytu, v ktorom má predchádzajúci vlastník predmetu dražby v čase príklepu
hlásený trvalý pobyt podľa osobitného predpisu, je možné domáhať sa neplatnosti dražby aj po uplynutí
trojmesačnej lehoty plynúcej odo dňa príklepu.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie. Prípustnosť
dovolania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Podľa
jeho názoru napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorými
bolo rozhodnuté vo veci samej, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
ešte nebola vyriešená a napokon nesprávnym procesným postupom súd znemožnil žalobcovi, aby
uskutočniljemupatriaceprocesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces.
Rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie považuje za nesprávne z dôvodu, že súd
sa v danom prípade nezaoberal samotným meritom veci, t.j. namietanou neplatnosťou dražby, keď

žaloba bola zamietnutá v podstate z formálneho procesného dôvodu. Žalobca ako žalovanú označil
dražobnú spoločnosť, pretože mal za to, že predmetná dražba je neplatná, nakoľko neboli splnené
podmienky na jej vyhlásenie a dražba bola uskutočnená protiprávne, pričom za uvedené zodpovedá
práve dražobná spoločnosť. Uviedol, že mal vyrovnané všetky svoje dlhy vo vzťahu k spoločenstvu
vlastníkov bytov, resp. mal snahu všetky svoje dlhy riadne vyrovnať. O žiadnom takom dlhu, ktorý by

mal byť dôvodom na vyhlásenie dobrovoľnej dražby nevedel a žiadny taký dlh nemal. Mal za to, že
bolo povinnosťou súdu poskytnúť mu poučenie o jeho procesných právach vrátane možnosti podať
návrh na vstup ďalších účastníkov do konania na strane žalovaného tak, aby sa súd mohol zaoberať
meritom veci, aby mu bola poskytnutá ochrana jeho porušených práv a aby rozhodnutie súdu bolo
spravodlivé. Práve v neposkytnutí riadneho poučenia zo strany súdu, z čoho následne vyplynulo, že súd

nezisťoval riadne skutkový stav veci a meritom veci sa vlastne nezaoberal, videl dovolateľ naplnenie
vyššie uvedených dovolací dôvodov. Odvolací súd nesprávne zodpovedal právnu otázku týkajúcu sa
rozsahu osobitnej manudukčnej povinnosti súdu vo vzťahu k žalobcovi a neposkytnutím riadneho
poučenia v súlade so zákonom žalobcovi neumožnili uskutočniť jemu patriace procesné pravá týkajúcesa možnosti pristúpenia ďalších účastníkov do súdneho konania na strane žalovaných. Žiadal, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň s poukazom na ustanovenie § 444 ods. 2 CSP navrhol odložiť

právoplatnosť dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu až do doby rozhodnutia dovolacieho
súdu o podanom dovolaní.

4. Žalovaná sa k dovolania žalobcu písomne nevyjadrila.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,
že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§
429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia
pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Stručné odôvodnenie (§ 451
ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných bodoch.

6. V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť nový civilný
procesný kódex. Aj za účinnosti CSP treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok,
ktorýmávsystémeopravnýchprostriedkovcivilnéhosporovéhokonaniaosobitnépostavenie.Dovolanie
aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu

(viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013,
5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

7. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata),

musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho
konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už
právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad
(3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo 208/2014).

8. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť
dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, a na tom základe ho
prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane
(viď rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 172/03).

9. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.

10. Žalobca vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.

11. Podľa § 420 písm. f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

12. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú dovolateľom namietanú procesnú vadu zmätočnosti, sú
a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces, b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci

procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

13. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva
patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických
a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním

využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý
súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jeho právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predpokladaným výkladom všeobecne
záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovaťsa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

14. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných
do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca
činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor)
znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti

na konaní (porovnaj R 129/1999 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo
6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne
jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda
rozumieťibasamotnýpriebehkonania,nievšakkonečnérozhodnutiesúduposudzujúceopodstatnenosť
žalobou uplatneného nároku (3 Cdo 110/2017, 4 Cdo 128/2017, 8 Cdo 56/2017).

15. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. K obdobnému
právnemu názoru, i keď vo vzťahu k § 237 ods. 1 O.s.p. dospel najvyšší súd vo viacerých rozhodnutiach
(viď 1 Cdo 6/2014, 2 Cdo 609/2015, 3 Cdo 409/2015, 4 Cdo 143/2015, 5 Cdo 238/2015, 6 Cdo 30/2016,

7 Cdo 371/2015, 8 Cdo 34/2016); výslovne to však uviedol aj v niektorých rozhodnutiach, v ktorých
aplikoval už právnu úpravu dovolania obsiahnutú v CSP (3 Cdo 41/2017, 3 Cdo 214/2017, 8 Cdo 5/2017,
8 Cdo 73/2017). Treba dodať, že o tom, aký bol v tej - ktorej veci procesný postup súdu a ako prebiehalo
konanie, si dovolací súd môže urobiť obraz len zo súdneho spisu. To, ako prebiehalo pojednávanie,
dovolací súd zisťuje zo zápisnice o pojednávaní.

16. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v
civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho
odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je
vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013).

17. V prejednávanej veci zo spisu nevyplýva, že by sa súdy dopustili porušenia procesných oprávnení
dovolateľa majúcich za následok porušenie práva na spravodlivý proces; obsah spisu nedáva
podklad pre záver, že by súdy postupovali v rozpore s ustanovením § 5 ods. 1, 2 O.s.p. či inými

ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku upravujúcimi poučovaciu povinnosť súdov voči stranám
sporu (účastníkom) počas súdneho konania.

18. Poučovacia povinnosť súdov principiálne zakotvená v doterajšom ustanovení § 5 ods. 1 O.s.p. sa
vzťahovala výlučne len na procesné práva a povinnosti účastníkov vyplývajúce pre nich z Občianskeho

súdneho poriadku. Otázka voľby procesného nástroja, ktorý zvolí žalobca na ochranu alebo uplatnenie
svojich práv a oprávnených nárokov, ako aj jeho obsah, t.j. vymedzenie čoho konkrétne sa bude žalobca
v konaní domáhať, sú otázky, ktoré zasahujú do hmotného práva a preto sa na nich poučovacia
povinnosť súdu nevzťahuje. Podaná žaloba je totiž vždy vyjadrením predstáv žalobcu o jeho práve
vyplývajúcom z hmotnoprávnej normy, rovnako ako záver súdu o tom, či môže takejto žalobe vyhovieť

alebo nie, je výsledkom aplikácie hmotnoprávnej normy. Preto poučenie súdu nemôže reagovať na
nevhodne zvolený procesný prostriedok, ktorý neobstojí z hľadiska hmotného práva, či omyl strany
(účastníka) pri výbere spôsobu ochrany svojich práv, ktorý nepovedie k cieľu ním sledovanému, ak inak
možno na základe takejto žaloby konať a rozhodovať, hoci s negatívnym výsledkom pre stranu sporu
(účastníka konania) tak, ako tomu bolo v prejednávanej veci.

19. Poučenie súdu ohľadom žaloby na vyslovenie neplatnosti dražby môže zahŕňať výlučne otázky
procesného charakteru ako sú náležitosti, ktoré zákon pre podanie tohto druhu vyžaduje. Ak by
súd v konaní o vyslovení neplatnosti dražby poučil stranu sporu (účastníka) o nedostatku pasívnej
vecnej legitimácie vedúcej bez ďalšieho k zamietnutiu žaloby na začatie konania, prekročil by tým

rámec poučovacej povinnosti podľa § 5 O.s.p., nakoľko tu ide o poučenie o právach a povinnostiach
vyplývajúcich z hmotného práva. Akákoľvek poučovacia povinnosť o tom, akým spôsobom by mal
žalobca formulovať žalobný návrh, aby mohol byť v spore úspešný, presahuje rámec poučovacej
povinnosti zakotvenej v občianskom súdnom poriadku. Zamietnutie žaloby súdom prvej inštancie apotvrdenie jeho rozhodnutia odvolacím súdom preto nemohlo mať za následok porušenia práva na
spravodlivý proces podľa § 420 písm. f/ CSP.

20. V súvislosti s námietkou dovolateľa, týkajúcou sa nesprávnosti rozhodnutí odvolacieho súdu
ako aj súdu prvej inštancie z dôvodu, že súd sa v danom prípade nezaoberal samotný meritom
veci, t.j. namietanou neplatnosťou dražby, keď žaloba bola zamietnutá v podstate z formálneho
procesného dôvodu, je nevyhnutné poukázať na to, že vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci
z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaný)

a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti (je pasívne legitimovaný). Nedostatok vecnej
legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu návrhu meritórnym rozhodnutím (porovnaj
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 53/2001 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č.
49/2001, resp. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 99/2012, 2 Cdo 283/2013, 3 Cdo 201/2007).
Otázku, kto je v tom-ktorom prípade aktívne a pasívne vecne legitimovaný, musí súd riešiť vždy medzi
prvými. Pokiaľ súd nemá vyriešenú otázku, kto je z hľadiska hmotnoprávneho účastníkom právneho

vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje návrhom uplatnený nárok, nie je (ešte) opodstatnené riešenie ďalších
otázok (v danom prípade určenia neplatnosti dražby). Je totiž logické, že spornosť v týchto otázkach,
môže byť v konaní riešená len medzi subjektmi, ktorých sa táto spornosť týka (porovnaj rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 358/2015).

21. K porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie a odňatiu možnosti konať pred súdom, môže
dôjsť predovšetkým vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde, a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanej žalobe fyzickej
alebo právnickej osoby (pozri napr. I. ÚS 35/98).

22. V súvislosti s námietkou žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu je potrebné
poukázať na to, že na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3.
decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov

podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa §
237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“

23. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v

preskúmavanej veci. Dovolací súd dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na
daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka
sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho
súdupreľudsképráva.Otakýprípadidevpraxinapríkladvtedy,keďrozhodnutiesúduneobsahujevôbec
žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri

Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za
následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

24. V prejednávanej veci odvolací súd v odôvodnení svojho (dovolaním napadnutého) rozsudku
rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1 OSP a vysporiadal

sa s podstatnými námietkami žalobcu. Za neopodstatnenú dovolací súd preto považuje námietku
žalobcu, týkajúcu sa nezákonnosti a nesprávnosti konania a rozhodovania odvolacieho súdu. I keď
nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym
procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť sporovej strane, aby uplatňovala svoje procesné
práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý proces, v prejednávanej veci

o taký prípad nešlo. Dovolaním napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací
súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania,
obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení.
Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden
celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú

(kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej
inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozhodnutia iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne
zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke
aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Dovolateľ preto nedôvodne argumentoval, že rozsudokodvolacieho súdu je nezákonný a nesprávny; pričom za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP v
žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
sporovej strany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom.

25. K ďalšej dovolacej argumentácii žalobcu najvyšší súd uvádza, že už podľa predchádzajúcej úpravy
dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením
(viď R 54/2012 a 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010

a 8 ECdo 170/2014). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil
správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani od
1. júla 2016 nie je žiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho

právnehoposúdeniaveci(nesprávnehovyriešenianiektorejprávnejotázkysúdom)namožnosťniektorej
strany civilného sporového konania uskutočňovať jej patriace procesné oprávnenia. Nesprávne právne
posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP (viď aj R 24/2017).

26. Dovolateľ zároveň prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, v

zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

27. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
28. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci
odvolacím súdom je riadne vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 2 CSP

nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP. Len
konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje
dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a
či sa pri jej riešení odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods.
1 písm. a/ CSP), alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1

písm. b/ CSP) alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c/ CSP). Ak takáto
konkretizácia uplatneného dovolacieho súdu chýba, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací
prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené a založiť svoje rozhodnutie na domnienke o tom, ktorú
právnu otázku má dovolateľ na mysli a v tejto súvislosti vyhľadávať všetky (do úvahy prichádzajúce)
rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sa týkajú danej problematiky (pozri Števček M., Ficová S., Baricová

J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha:
C. H. BECK, str. 1382). Sama polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté
spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu
právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 CSP.

29. Dovolateľ vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu je názoru, že „odvolací súd podľa
dovolateľa nesprávne zodpovedal právnu otázku týkajúcu sa rozsahu osobitnej manudukčnej povinnosti
súdu vo vzťahu k dovolateľovi a neposkytnutie riadneho poučenia v súlade so zákonom neumožnilo
uskutočniť jemu patriace procesné pravá týkajúce sa možnosti pristúpenia ďalších účastníkov do
súdneho konania na strane žalovaných“. V kontexte uvedeného i keď žalobca dovolanie formálne

odôvodňuje nesprávnosťou právneho posúdenia veci odvolacím súdom v zmysle ustanovenia § 421
ods. 1 písm. b/ CSP, právnu otázku zásadného významu ani nijak neformuluje. Z obsahu jeho
dovolania možno vyvodiť, že nesúhlasí s logickými úvahami a skutkovými závermi odvolacieho
súdu a s vyhodnotením zistených skutkových okolností. Z uvedeného vyplýva, že žalobca v tomto
prípade namieta nesprávnosť skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov odvolacím súdom; touto

nesprávnosťou však nie je možné odôvodniť dovolanie, ktorého prípustnosť dovolateľ vyvodzuje z
ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Ako bolo už uvedené vyššie, len samotné spochybňovanie
správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím
odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu či kritika jehoprístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v §
421 ods. 1 CSP a § 432 ods. 2 CSP.

30. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania žalobcu z ustanovenia
§ 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. b/ nevyplýva, preto procesne neprípustné dovolanie žalobcu
odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP.

31.Onáhradetrovdovolaciehokonaniarozhodoldovolacísúdpodľa§453ods.1 CSPtak,žežalovanej

ich náhradu nepriznal, pretože aj keď výsledok dovolacieho konania obdobný jeho zastaveniu zavinil
žalobca (§ 256 ods. 1 CSP), žalovanej žiadne preukázané trovy dovolacieho konania nevznikli.

32. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.