Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. apríl 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/85/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118201394
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8118201394.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu JUDr.

Milana Majerníka a JUDr. Viery Zoľákovej v spore žalobcu: O. C., G..: XX.XX.XXXX, K. B. XXX, XXX
XX B., právne zastúpeného: Mgr. Stanislava Tichá, advokátka, so sídlom Zákvašov 1519/55, 017 01
Považská Bystrica, IČO: 46484914, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752,
so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, právne zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Andrea
Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o vydanie bezdôvodného
obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 24Csp/16/2018 - 75 zo
dňa 18.06.2018, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalobcovi proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol v I. výroku, že
žalovaný je povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 2.985,05 Eur spolu s úrokom z
omeškaniavovýške5%ročnezdlžnejsumyod24.02.2017dozaplatenia,dotrochdníodprávoplatnosti
rozsudku a zároveň II. výrokom žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v
rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto

rozsudku.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 52 ods. 1, § 54 ods. 2, § 107 ods. 1, 2, § 451 ods. 1,
2, § 456, § 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník platného a účinného v rozhodnom
období(ďalejlen„Občianskyzákonník“alebo„OZ“);§1ods.2,§9ods.2,§11ods.1zákonač.129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmenne a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“); čl. 6 ods.

2, § 232 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) § 3 Nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení
účinnom v rozhodnom čase.

3. Vykonaným dokazovaním vychádzal súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu, že žalobca
ako dlžník a žalovaný ako veriteľ uzatvorili dňa 26.11.2012 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č.
XXXXXXXXXX, na základe ktorej mal žalovaný poskytnúť žalobcovi úver vo výške 810 Eur, s mesačnou

splátkou 41,61 Eur, počet splátok 48, celková čiastka, ktorú mal dlžník zaplatiť bola vo výške 1 997,28
eur. Predpokladaná RPMN za úver bola vo výške 70,02 %, ročná úroková sadzba úveru 70,02%,
priemerná RPMN za úver uvedená v zmluve bola vo výške 46,35%. Poskytnutá čiastka revolvingu
bola dohodnutá v sume 339,54 Eur, celková čiastka revolvingu, ktorú mal dlžník zaplatiť bola vo výške998,64 Eur. Predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu bola 64,19 %, ročná úroková sadzba
revolvingu bola 80,98%. V zmluve chýba rozpis splátok istiny, úrokov a poplatkov, dátum konečnej
splatnosti úveru, navyše údaj o RPMN je uvedený nesprávne. Žalovaný žiadnym spôsobom neskúmal

schopnosť žalobcu splácať poskytnutý úver. V oznámení o schválení úveru zo dňa 26.11.2012 je
uvedený dátum konečnej splatnosti úveru k 26.11.2016. Žalovaný v skutočnosti poskytol žalobcovi
úver vo výške 611,47 Eur, žalobca zaplatil za úver poskytnutý na základe tejto zmluvy 1.594,40 Eur,
pričom poslednú splátku uhradil dňa 26.02.2016. Súd prvej inštancie taktiež zistil, že žalobca ako dlžník
a žalovaný ako veriteľ uzatvorili dňa 27.06.2012 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX,

na základe ktorej mal žalovaný poskytnúť žalobcovi úver vo výške 1.500 Eur, s mesačnou splátkou
77,05 Eur, počet splátok 48, celková čiastka, ktorú mal dlžník zaplatiť bola vo výške 3.698,40 Eur.
Predpokladaná RPMN za úver bola vo výške 70,01 %, ročná úroková sadzba úveru 70,02%, priemerná
RPMN za úver uvedená v zmluve bola vo výške 46,52%. Poskytnutá čiastka revolvingu bola dohodnutá
v sume 628,73 Eur, celková čiastka revolvingu, ktorú mal dlžník zaplatiť bola vo výške 1 849,20 Eur.
Predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu bola 70,01 %, ročná úroková sadzba revolvingu

bola 80,98%. V zmluve chýba rozpis splátok istiny, úrokov a poplatkov, dátum konečnej splatnosti úveru,
navyše údaj o RPMN je uvedený nesprávne. Žalovaný žiadnym spôsobom neskúmal schopnosť žalobcu
splácať poskytnutý úver. V oznámení o schválení úveru zo dňa 29.06.2012 je uvedený dátum konečnej
splatnosti úveru k 25.07.2016. Žalovaný v skutočnosti poskytol žalobcovi úver vo výške 1.132,51 Eur, čo
odôvodnil tým, že ku dňu poskytnutia úveru podľa úverovej zmluvy bol splatný poplatok za poskytnutie

„služby“, ktorú si žalovaný započítal oproti úveru žalobcu. Žalobca zaplatil za úver poskytnutý na
základe tejto zmluvy 3.134,63 Eur, pričom poslednú splátku uhradil dňa 23.02.2017. Zmluvný vzťah
medzi žalobcom a žalovaným súd prvej inštancie posúdil ako spotrebiteľský, pričom v skutočnosti išlo
o zmluvu o spotrebiteľskom úvere a nie o zmluvu o revolvingovom úvere, čo jednoznačne vyplýva aj z
oznámenia o schválení úveru. Na právny vzťah sporových strán aplikoval súd zákon č. 129/2010 Z.z.

o spotrebiteľských úveroch a Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetných
zmlúv.

4. Vzhľadom na právne posúdenie uvedeného skutkového stavu mal súd prvej inštancie za preukázané,
že v predmetnom spore ide o spotrebiteľský právny vzťah a žaloba žalobcu je dôvodná. Žalobca a

žalovaný uzavreli zmluvy, ktoré sú spotrebiteľskými zmluvami, na základe ktorých žalovaný poskytol
žalobcovi úvery vo výške 2.310,- Eur, v skutočnosti mu však poskytol len 1.743,98 Eur, a za ktorý
žalobca ku dňu podania žaloby zaplatil 4.729,03 Eur. V zmluve chýba priamo zákonom vyžadovaný
údaj o termíne konečnej splatnosti úveru (uvedenie tohto údaju v oznámení o schválení zmluvy o úvere
nepostačuje), správny údaj o výške ročnej percentuálnej miery nákladov (nebola vypočítaná na základe

skutočne poskytnutej sumy v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa), údaj o výške, počte a termínoch
splátok istiny, úrokov a iných poplatkoch, preto sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný
a bez poplatkov, žalovaný sa teda na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil. Nakoľko žalobca už uhradil
žalovanému sumu 4.729,03 Eur, žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil o 2.985,05 Eur a toto
obohatenie je povinný vydať, preto súd žalobe ako plne dôvodnej vyhovel. Podľa súdu prvej inštancie

žalobca a žalovaný uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá nie je zmluvou revolvingového typu.
Revolvingový úver je úver, ktorý umožňuje klientovi čerpať poskytnuté zdroje opakovane, bez nutnosti
žiadať o povolenie čerpania banku. V predmetnej právnej veci ide o klasickú zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi finančné prostriedky v určitej výške a dlžník sa zaviazal
ich do určitej doby vrátiť bez toho, aby sa automaticky poskytol ďalší úver. Súd prvej inštancie skúmal,

či bolo dojednanie o splátkach úveru v súlade so zákonom o spotrebiteľských úveroch. V období po
vydaní rozsudku Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C-42/15 vo veci I. R. A. a.s. poti C. K. bol
zvažovaný rozsah aplikácie záverov uvedeného rozsudku. Súd prvej inštancie mal za to, že súdom
aplikované ustanovenia o spotrebiteľských úveroch sú odlišné od ustanovení smernice č. 2008/48/ES
(článok 10, odsek 2 písmeno c) a článok 10, odsek 2 písmeno h)) a nakoľko súd aplikoval vnútroštátny

zákon o spotrebiteľských úveroch a nie smernicu č. 2008/48/ES, výklad dotknutých ustanovení smernice
Súdnym dvorom EÚ vo veci C-42/15 nemá vplyv na rozhodovaciu činnosť v spore. Vzhľadom na
existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ (C-152/84, C-91/92, C-397/01) na otázku priameho
účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami, v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku
spočívajúceho v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce

povinnosti sa ako také nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci,
v danom spore dodávateľ proti spotrebiteľovi. Z uvedených dôvodov v predmetnom spore rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie číslo C-42/15, nemá vplyv na právne posúdenie veci vnútroštátnymsúdom. Navyše, text právneho predpisu Slovenskej republiky síce nemôže ísť proti textu smernice, ale
môže ísť nad jej rámec.

5. Pokiaľ ide o začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia,
súd prvej inštancie poukázal na to, že rozhodujúci je subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie
o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie jeho práva. Vedomosť oprávneného o tom, že
na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a o tom, kto ho získal, musí byť skutočná a nie
iba predpokladaná. Nie je rozhodujúce ani to, či sa oprávnený o svojom práve nedozvedel vlastným

zavinením, teda či sa mohol o svojom práve dozvedieť alebo mal dozvedieť pri vynaložení potrebnej
starostlivosti (z hodnotenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SSR Cpj37/78 publikované
pod R 1/ 79 ). Podľa súdu prvej inštancie žalobca uhradil poslednú splátku žalovanému dňa 26.02.2016,
resp. dňa 23.02.2017, od toho momentu mu začala plynúť dvojročná subjektívna lehota na uplatnenie
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému. Žalobu podal na súd dňa 09.02.2018,
resp. 12.02.2018, teda v zákonnej lehote. Pri hodnotení predložených dôkazov súd prvej inštancie

vychádzal predovšetkým z toho, že v pochybnostiach platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší, zohľadnil
aj sociálne postavenie strán sporu, a preto žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel. Keďže žalovaný
sa nesplnením dlhu žalobcovi dostal do omeškania, súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj nárok na
úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 2.985,05 Eur od 24.02.2017 v súlade s dispozičným
úkonom žalobcu.

6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1C.s.p. v spojení s
§ 262 ods. 1, 2 C.s.p., keď vychádzajúc z pomeru úspechu strán v konaní, plne úspešnému žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

7. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný.
K záveru súdu o absencii termínu konečnej splatnosti úveru s poukazom na nedostatok spočívajúci
v zakomponovaní tejto náležitosti do obsahu Oznámenia veriteľa o schválení úveru žalovaný v
uvedenej súvislosti poukázal na to, že otázka obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere
bola až donedávna posudzovaná rôzne, pričom k zjednoteniu rozhodovacej praxe súdov Slovenskej

republiky podstatne prispelo konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie vo veci C-42/15 a v tejto
súvislosti žalovaný citoval 4 výrok predmetného konania. Podľa žalovaného ide o pravidlo výkladu,
ktoré treba rešpektovať a skúmať, či tá ktorá náležitosť (aj keby v zmluve nebola uvedená, čo
pre prípad posudzovaných zmluvných vzťahov sporových strán popierame nižšie) ešte neznamená,
že úver je bezúročný. Bezúročný môže byť len vtedy, ak ide o náležitosť, ktorej neuvedenie je

spôsobilé objektívne spochybniť rozsah záväzku spotrebiteľa. Rozsah záväzku spotrebiteľa definujú iné
ukazovatele: celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, RPMN a výška úveru. Zákonná požiadavka
uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru bola v zmluvných vzťahoch podľa žalovaného splnená
viacerými spôsobmi, a to 1. určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a
počtu mesačných splátok, 2. spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní,

v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je
zároveň termínom konečnej splatnosti, 3. spôsobom vyplývajúcim zo Splátkového kalendára, ktorý
predstavuje neoddeliteľnú súčasť zmluvy o revolvingovom úvere. Oznámenie veriteľa o schválení
úveru predstavuje dokument, ktorý ma informatívnu povahu a ktorý je iba potvrdením už dojednaných
náležitostí medzi zmluvnými stranami, ktoré sú obsahom samotnej zmluvy. Cieľom predmetnej listiny

je predovšetkým informovanosť spotrebiteľa titulom zhrnutia už dohodnutých zmluvných údajov. V
spomínanom oznámení sa nenachádzajú žiadne „nové“ údaje, ktoré by mali z pohľadu povinnosti
uvádzania obligatórnych zákonných údajov v spotrebiteľskom úvere reálny právny význam. Pokiaľ
súd prvej inštancie na inom mieste rozsudku poukazuje na to, že závery rozhodnutia Súdneho dvora
EÚ v konaní vo veci C-42/15 nie sú pre vnútroštátneho zákonodarcu záväzné (otázku priameho a

nepriameho účinku smerníc rozoberieme na inom mieste odvolania), žalovaný poukazuje na to, že
závery označeného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zohľadnil náš zákonodarca aj v novele Zákona o
spotrebiteľských úveroch. Dôvodom prijatia úpravy bolo zosúladenie zákona so smernicou 2008/48/
ES. Z toho je zrejmé, že požiadavka na uvádzanie „termínu konečnej splatnosti“ je požiadavkou nad
rámec smernice (v zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, bod 58) a s jej uvádzaním či

neuvádzaním ani nie je možné spájať následok v podobe bezúročného charakteru poskytnutého úveru.
Žalovaný popiera závery súdu prvej inštancie o tom, že dlžníkovi bola poskytnutá nižšia suma úveru
a v tejto súvislosti uvádza, že poskytnutie úveru predstavuje z právneho hľadiska splnenie záväzku
veriteľa poskytnúť úver v dohodnutej forme; žiadna právna úprava neurčuje, že pojem „poskytnutieúveru“ je rovnocenný či dokonca synonymom „vyplatenia úverových peňažných prostriedkov“. Tak tomu
bolo aj v tomto prípade. Poskytnutím úveru sa v zmysle právnej úpravy a tiež ustálenej obchodnej
praxe (vrátane bankovej i nebankovej) rozumie nielen vyplatenie prostriedkov úveru (v hotovosti, na

účet a podobne), ale každá zákonom uznaná forma splnenia záväzku - teda aj započítanie. V uvedenej
súvislosti bola medzi zmluvnými stranami uzatvorená ako samostatný právny úkon tiež Dohoda o
poskytnutí služby, odplata za uzatvorenie ktorej sa stala splatnou započítaním oproti výške poskytnutého
úveru. Nakoľko Dohoda o poskytnutí služby nebola súčasťou zmluvy ani podmienkou poskytnutia úveru
a pre jej uzatvorenie sa žalobca rozhodol na základe slobodnej vôle, je vylúčené, aby odplata za jej

uzatvorenie bola započítaná do výšky RPMN, nakoľko takéto konanie by predstavovalo postup v rozpore
sozákonom.Zákonsozahrnutímnákladovzadoplnkovéslužbypočítaibavprípade,akideopodmienku
poskytnutia úveru (čo v danom prípade naplnené nebolo). Z ustanovenia § 2 písmeno g) zákona č.
129/2010 Z.z. v účinnom znení. vyplýva, že do výpočtu celkových nákladov sa nezapočítajú náklady,
ktoré vyplývajú z dojednaní nepredstavujúcich podmienku pre získanie úveru, čo predstavuje aj tento
prípad. K záverom súdu prvej inštancie, že v zmluve o revolvingovom úvere nebola splnená zákonná

požiadavka rozčlenenia splátky úveru na istinu, úrok a poplatky, žalovaný v tejto súvislosti poukazuje
na to, že otázka výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Európskej únie a v súvislosti so
zákonom č. 129/2010 Z.z. bola až donedávna posudzovaná rôzne a dospela až do stavu, kedy časť
súdnej praxe negovala závery rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15. Túto prax však stopol
Najvyšší súd SR v uznesení č. k. 3Cdo 146/2017. Podľa žalobcu súdny dvor EÚ jednoznačne deklaroval,

že ak sa má presadzovať vôľa európskeho normotvorcu, ktorá mala byť zabezpečená transpozíciou
smernice, pre vnútroštátneho sudcu to v danom prípade znamená povinnosť eurokonformného výkladu,
t. j. výkladu v súlade s cieľom, zmyslom a účelom transponovaných smerníc. Ústavný súd SR ustálil,
že priamy účinok smernice neprichádza v danom prípade do úvahy, keďže ten existuje len vo vzťahu k
jednotlivým členským štátom. Z tohto dôvodu nemôže priamo ukladať povinnosti jednotlivcom. V tomto

rozsahu sa žalovaný so závermi súdu prvej inštancie zhoduje. Nepriamo mu však uložené byť môžu,
o čo sa má pokúsiť vnútroštátny súd prostredníctvom eurokonformného výkladu vnútroštátnej normy.
Autoritatívny výklad práva EÚ fakticky vylučuje, aby sa následne na vnútroštátnej úrovni realizoval
dodatočný exkurz, či systematika vnútroštátnej úpravy, resp. konkrétneho zákona takýto výklad umožní.
Zásada eurokonformného výkladu má totiž absolútnu interpretačnú prednosť. Význam a aplikovateľnosť

nepriameho účinku v horizontálnych vzťahoch potvrdilo rozhodnutie vo veci C.Ü. (C-555/07, body 47 a
48). Smernica predstavuje sekundárny akt únijného práva, ktorý je typický tým, že vo svojej podstate
zaväzujelenčlenskýštátpovinnosťouprijaťprávnuúpravu.ZjudikatúrySúdnehodvoraEÚsavyvodzuje
a všeobecne uznáva princíp nepriameho účinku smernice spočívajúci v tom, že pochybenie štátu pri
implementácii smernice sa rieši tzv. súladným (eurokonformným) výkladom. V kontexte záverov súdu

by sa potom samotné konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom EÚ vo veci C-42/15 a aj jeho
rozhodnutie javili ako bezvýznamné. Nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala
číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej - ktorej anuitnej splátky. V zmluvách
uzatváranýchpodľazákonač.129/2010Z.z.nemožnooddodávateľovžiadať,abyvnichuvádzalipresný
rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok

a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“,
alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného
výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Uvedené závery
potvrdzuje aj odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 3Cdo 146/2017
zo dňa 22.02.2018. Žalovaný zároveň nesúhlasí so závermi súdu prvej inštancie v oblasti charakteru

poskytnutého úveru. Žalobca uzavrel so žalovaným zmluvu o revolvingovom úvere, čo v stručnosti
znamená automatický obnovovaný úver. Je pravdou, že v predmetnom prípade k poskytnutiu revolvingu
nedošlo, avšak táto okolnosť automaticky neznamená ten predpoklad, že zmluvný vzťah nie je možné
posudzovať ako revolvingový úver. Dlžníkovi v prípade riadneho splácania klasického, pôvodného
úveru môžu byť poskytnuté dohodnuté finančné prostriedky na ďalšie čerpanie - revolving, pričom jeho

podmienky, ako aj možnosť vypovedania, sú uvedené v zmluvných dojednaniach v bode 4 a bode
9. Žalobca predpoklady poskytnutia revolvingu, na ktorých sa zmluvné strany dohodli, nesplnil - táto
okolnosť teda bola predpokladom neposkytnutia ďalších peňažných prostriedkov, čo však nemožno
stotožňovať so záverom o tom, že úverová zmluva nie je revolvingovým úverom. V zmysle odvolacích
dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil

napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalobcu zaviaže
k povinnosti náhrady trov konania žalovaného v celom rozsahu.8. K odvolaniu žalovaného podal žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne vyjadrenie zo dňa
10.09.2018. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje žalobca za správne a dostatočne zdôvodnené,
pričom argumentáciu žalovaného v odvolaní považujeme za nesprávnu a účelovú. Žalobca má za to,

že žalovaný neuviedol v úverovej zmluve termín konečnej splatnosti úveru, čo je neprijateľné z hľadiska
normatívnej spotrebiteľskej ochrany. Predovšetkým predmetná formulárová zmluva neobsahovala ani
rubriku s pojmom „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“ (v bodoch 5. alebo 6.) ale len
počet splátok a teda žalovaný nemôže tvrdiť, že uviedol termín konečnej splatnosti úveru, keď ani len
nepoužil tento termín v zmluve. Tvrdenie žalovaného, že uviedol konečnú splatnosť úveru v oznámení

o schválení úveru, ktoré sa považuje za súčasť zmluvy, čo považuje za dostatočné, nakoľko Zmluva
nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, čo umožňuje čl. 7 zmluvných dojednaní, je
účelovým a nesprávnym tvrdením, nakoľko toto zmluvné dojednanie treba považovať za neplatné z
dôvodu, že spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
žalobcu. Akceptovaním žalobcovho názoru by sa súčasťou zmluvy mohlo stať čokoľvek, čo by žalovaný
jednostranne uviedol v oznámení, čo z hľadiska ochrany práv spotrebiteľa nemôže byť akceptovateľné.

Pokiaľ podstatné náležitosti zmluvy obsahovalo až neskôr doručené oznámenie veriteľa o schválení
úveru a toto nebolo podpísané aj dlžníkom, má žalobca za to, že sa nejednalo sa o dvojstranný právny
úkon a nie je možné toto oznámenie považovať za súčasť uzavretej zmluvy. Ak žalovaný tvrdí, že toto
oznámenie je súčasťou zmluvy o úvere, nemožno sa s tým stotožniť tiež z dôvodu, že vzniku zmluvy
predchádza ponuka a až následná akceptácia znamená uzavretie zmluvy. Oznámenie veriteľa zaslané

dlžníkovi až následne po uzavretí zmluvy, treba považovať len za jednostranný prejav vôle, ktorý sa
mohol stať súčasťou zmluvy až jeho akceptovaním zo strany žalobcu. Nakoniec aj sám žalovaný vo
svojom odvolaní uvádza, že oznámenie veriteľa o schválení úveru má iba informatívny charakter a
jeho cieľom je predovšetkým informovať spotrebiteľa titulom zhrnutia už dohodnutých zmluvných údajov
(termín údaj o konečnej splatnosti úveru sa v zmluve ani nenachádza). Tvrdenie žalovaného, že v

oznámení sa nenachádzajú žiadne „nové“ údaje, ktoré by mali reálny právny význam považujeme za
účelové, nakoľko sám žalovaný na inom mieste odôvodňuje absenciu údaju o konečnej splatnosti úveru
v zmluve jeho uvedením v oznámení o schválení úveru a to ako dátum splatnosti poslednej splátky,
ktorá je v zmysle čl. 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní zároveň termínom konečnej splatnosti (čl. 4. ods.
4.5 sa oznámenia o schválení úveru netýka). Okrem dôvodov bezúročnosti a bezodplatnosti úverov

poskytnutých žalovaným žalobcovi uvádza, že bezúročnosť úveru je dôvodná aj z dôvodu, že úroková
sadzba úverov (70,02% a 70,01%) podstatným spôsobom prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na
finančnom trhu za spotrebiteľské úvery, ktorá bola v tom čase 11,42 % a toto podstatné prevýšenie
výšky úroku v zmysle § 53 ods. 6 O. z., v spojení s § 11 ods. 1 písm. g) zákona o SÚ má za následok
bezúročnosť a bezodplatnosť úveru. V ostatnom žalobca odkazuje odôvodnenie uvedené jednak v

žalobe a jednak vo vyjadrení k odporu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto veci je správne,
súd správne vyhodnotil, že úver poskytnutý žalovaným žalobcovi je bezúročný a bezpoplatkov pre
absenciu obligatórnych náležitostí úverovej zmluvy, či jej rozpor s právnymi predpismi týkajúcich sa
zmlúvospotrebiteľskomúvere,žedošlokbezdôvodnémuobohateniužalovaného,ktoréjepovinnývrátiť
žalobcovi a preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny

a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), preskúmal rozhodnutie súdu
prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl.

C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku
bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok
preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli
byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch
uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací

súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu
a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume
napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací
súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne
správne.

10. V odvolacom konaní posúdil odvolací súd relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetkos prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

11. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. Jedným z argumentov v preskúmavanej veci, na ktorom súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie
o tom, že je potrebné považovať spotrebiteľský úver, poskytnutý žalovaným žalobkyni na základe
uzatvorenej zmluvy, za bezúročný a bez poplatkov bola absencia obligatórnej zákonom stanovenej
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, neuvedením výšky, počtu a termínov splatnosti istiny, úrokov

a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy).

13. Súd prvej inštancie sa dopustil nesprávnej interpretácie inak správne použitej právnej úpravy,
týkajúcej sa vymedzenia splátok úveru ako jednej z podstatných náležitostí spotrebiteľských zmlúv o
úvere podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z..

14. Európsky súdny dvor v rozsudku z 9.11.2016 vo veci C 42/15 I. R. A., Q..A.., proti C. K. (ďalej
len Rozsudok) konštatoval, že článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom
zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa
odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s

istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50 Rozsudku). Článok 10 ods. 2 písm. h/ stanovuje, že
zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
úveru na účely splatenia (bod 52 Rozsudku). Z článku 10 ods. 2 písm. i/ Smernice a článku 10 ods. 3
Smernice vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby

trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky (bod 53 Rozsudku); pričom Smernica
nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Pokiaľ
ide o zmluvy patriace do pôsobnosti Smernice, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám
povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v
oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (bod 55 Rozsudku). Článok 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice sa

má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe
nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky
bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 Smernice
bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave (bod 59
Rozsudku).

15. Odvolací súd sa preto v tejto časti nestotožňuje s prijatým právnym záverom súdu prvej inštancie o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru z dôvodu neuvedenia výšky, počtu a termínov
splatnosti istiny, úrokov a iných poplatkov v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ. Pre potvrdenie tohto svojho
stanoviska poukazuje odvolací súd na právny názor prijatý Najvyšším súdom Slovenskej republiky

k výkladu sporného ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý vo svojom uznesení sp.
zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 v obdobnej veci eurokonformným výkladom predmetného
ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel
ako dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od
dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok

po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/
zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje,
čo splátka úveru zahrňuje. V predmetnom konaní nebolo sporné, že zmluva o spotrebiteľskom úvere
má všeobecné náležitosti podľa Občianskeho zákonníka. Sporným nebolo ani to, že vymedzuje tiež

celkovú výšku úroku, výšku mesačnej anuitnej splátky, počet splátok a termíny splátok. Pokiaľ ide o to, či
zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvorili strany sporu, obsahuje výšku, počet a termíny splátok
istiny úrokov a iných poplatkov, je potrebné mať na zreteli, že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm.
k/ zákona č. 129/2010 Z.z. umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva oúvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká
časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky.
Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v

číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je konštantná)
pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby. Dovolací súd v súvislosti s tým poznamenáva, že aj v
zmysle Rozsudku zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi
splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná
na vrátenie istiny. Podrobné informácie o vnútornej skladbe anuitnej splátky podáva veriteľ na žiadosť

spotrebiteľa, a to bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy a vo forme amortizačnej tabuľky.

16. V tejto súvislosti odvolací súd pre potvrdenie prezentovaného právneho názoru poukazuje aj na
relevantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúcu sa predmetnej právnej otázky
(Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie sp. zn. 2Cdo/235/2017 zo dňa 21.12.2018; uznesenie sp.
zn. 3Cdo/45/2018 zo dňa 22.11.2018; uznesenie sp. zn. 3Cdo/56/2018 zo dňa 17.04.2018; uznesenie

sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018; uznesenie sp. zn. 4 Cdo 65/2018 zo dňa 26.09.2018
uznesenie sp. zn. 4 Cdo 187/2017 zo dňa 23. apríla 2018; uznesenie sp. zn. 4 Cdo 211/2017 zo dňa
23.4.2018; uznesenie sp. zn. 5Cdo/132/2017 zo dňa 29.10.2018; uznesenie sp. zn. 7 Cdo 98/2018 zo
dňa 30.01.2019).

17. Napriek tomu, že odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov posúdil odvolacie námietky žalovaného
v tejto časti za dôvodné a nestotožnil sa s argumentáciou súdu prvej inštancie, ma odvolací súd za to, že
súdprvejinštancievozvyšnejčastivdostatočnomrozsahuzistilskutkovýstavazozistenýchskutočností
bol vyvodený správny právny záver, svoje rozhodnutie odôvodnil riadne a v rozhodnutí sa vysporiadal s
podstatnýmiargumentmi.Keďžeanivpriebehuodvolaciehokonaniasanatýchtoskutkovýchaprávnych

zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia v tejto
časti prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. Odvolací súd považuje rozhodnutie
súdu prvej inštancie vo zvyšnej časti za vecne správne. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu
prvej inštancie uvádza:

18. Odvolací súd považuje za správny právny záver súdu prvej inštancie, že právny vzťah žalobcu a
žalovaného založený Zmluvami o revolvingovom úvere je potrebné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah
podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a podľa ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.

19. Zmluva o revolvingovom úvere (ďalej len „Zmluva“), ktorá bola podpísaná medzi žalobcom ako

dlžníkom a žalovaným ako veriteľom, v podstate zahŕňa vždy dve zmluvy, jednak zmluvu o úvere,
ktorou sa žalovaný zaviazal žalobcovi poskytnúť úver a žalobca sa čerpaný úver zaviazal splácať
v splátkach. Potom je tu ešte popri tzv. klasickom úvere, aj ďalšia zmluva o revolvingovom úvere,
podľa ktorej sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcovi revolvingový úver za splnenia dojednaných
podmienok. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že medzi stranami sporu došlo

len k poskytnutiu a čerpaniu tzv. klasického úveru a nie ďalších revolvingových úverov.

20. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.

21. Zvýšená miera ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany sa v prípade uzavierania zmlúv
o úvere odzrkadľuje v rámci ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Za
účelom zabezpečenia čo najvyššej miery informovanosti spotrebiteľa v súvislosti s poskytnutým úverom,
zákonodarca stanovuje obligatórne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, upravené v

ust. § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

22. Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že predmetná vec sa týka sporu zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere uzatvorenej podľa zákona č. 129/2010 Z.z.. Súd prvej inštancie správne podrobil
súdnej kontrole zmluvné ustanovenia tak podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, ako

aj podľa spomínaných ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch a správne vyhodnotil, že uvedená
zmluva neobsahuje termín konečnej splatnosti. Odvolací súd sa s týmto záverom stotožňuje. Pre
naplnenieúčeluzákonaospotrebiteľskýchúverochjenevyhnutné,abyspotrebiteľsibolvedomýrozsahu
svojho záväzku už v čase podpisu zmluvy. K uvedeniu obsahovej náležitosti, vyžadovanej ust. § 9 ods.2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom ku dňu podpisu zmluvy, odvolací súd
uvádza, že nemožno termín konečnej splatnosti úveru nahrádzať matematickým výpočtom osobitne
pri početných mesačných splátkach. Z uzatvorenej zmluvy vyplýva, v akých splátkach mal žalobca

poskytnuté úvery platiť, okrem tejto náležitosti však Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžadoval aj
uvedenie termínu konečnej splatnosti, keď žiaden takýto termín v zmluve uvedený nie je. Účelom úpravy
Zákona o spotrebiteľských úveroch bolo vyjasniť postavenie spotrebiteľa, teda dať mu informáciu o tom,
dokedy bude zmluvný vzťah založený úverovou zmluvou trvať. Teda je potrebné tento termín konečnej
splatnosti úveru uviesť minimálne v rozsahu mesiaca a roka a pokiaľ sa takýto údaj v uzatvorenej zmluve

neuvádza, správny je záver súdu prvej inštancie o tom, že zmluvu je potrebné považovať za bezúročnú
a bez poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. f/, § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z.).

23. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu, že predmetná zmluva má všetky podstatné náležitosti, nakoľko
ich neoddeliteľnou súčasťou sú aj zmluvné dojednania, odvolací súd uvádza, že časť obsahu zmluvy
síce možno určiť aj odkazom na obchodné podmienky, nemalo by sa to však týkať podstatných

náležitostí zmluvy (ale len dojednaní technického a vysvetľujúceho charakteru), keďže tieto informácie
sa musia povinne uvádzať spotrebiteľovi už v predzmluvnom formulári pre štandardné informácie o
spotrebiteľskom úvere (§ 4 ods. 2 ZoSU), a nič by preto, v prípade poctivého prístupu veriteľa, nemalo
brániť tomu uviesť ich aj priamo v zmluve.

24. Okrem toho tiež platí, že stanovenie časti obsahu zmluvy odkazom na obchodné podmienky, nemôže
byť ani neprimerane všeobecné (nestačí iba zmienka o obchodných podmienkach), pretože ak má byť
súčasťou zmluvy (ako prejavu vôle), platia preňho, ak sa s ním majú spájať právne účinky, rovnaké
pravidlá ako aj pre iné právne úkony. Časť obsahu zmluvy, ktorú tento odkaz určuje (poukazom na
obchodné podmienky), by sa mala preto stanoviť konkrétne (určite a zrozumiteľne, § 37 ods. 1 OZ) tak,

aby bolo zrejmé, úpravu ktorej časti zmluvy (práv a povinností) treba hľadať a vykladať na inom mieste
(napr. v obchodných podmienkach), písomne (§ 9 ods. 1 ZoSU), a zároveň aj nie menším písmom ako
iná časť takejto zmluvy (§ 53c OZ). V tomto prípade tomu tak nebolo.

25. V tejto súvislosti súd tiež pripomína, že určitosti a zrozumiteľnosti zmluvy o úvere ako dvojstranného

právneho úkonu nesvedčí ani rozsiahlosť a neprehľadnosť textu obchodných podmienok napísaná
drobným písmom so súčasným zakomponovaním viacerých podstatných zmluvných náležitostí zmluvy
o úvere na ich viacerých miestach. Inými slovami vo vzťahu k ich platnosti súd zdôrazňuje, že v
prípade konfliktu záujmov spotrebiteľa a jeho zmluvného partnera je potrebné poskytnúť vyššiu mieru
ochrany spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane. V kontexte s týmto princípom je potrebné posúdiť aj

úverové zmluvné podmienky. Tie zásadne nesmú slúžiť tomu, aby do nich často v neprehľadnej, zložito
formulovanej a malým písmom napísanej forme skryl zmluvný partner spotrebiteľa podmienky, ktoré sú
podstatné, a o ktorých môže predpokladať, že uniknú jeho pozornosti. Pokiaľ tak učiní, čo sa stalo aj v
tomto prípade, spreneverí sa princípu dôvery, a preto takému jednaniu nemožno priznať právnu ochranu
pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ).

26. Rovnako na závere, že zmluva o úvere neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti úveru nič
nemení ani to, že termín konečnej splatnosti úveru možno odvodiť od ďalších údajov zmluvy, konkrétne
od splatnosti splátok úveru a počtu splátok úveru. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010
Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať termín konečnej

splatnosti spotrebiteľského úveru. Zákon teda striktne, jasne, zrozumiteľne a bez pochýb vyžaduje,
aby termín konečnej splatnosť spotrebiteľského úveru obsahovala zmluva o spotrebiteľskom úvere. V
tomtoprípadesamotnázmluvaneobsahujeúdajkonečnejsplatnostispotrebiteľskéhoúveru,umožňujúci
spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať tento termín.

27. Aj keď len na základe absencie údaja o termíne konečnej splatnosti úveru je Zmluva v zmysle vyššie
uvedeného bezúročná a bez poplatkov, pre úplnosť odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje i so záverom
súdu prvej inštancie, že výška RPMN v zmluve nezodpovedá skutočným nákladom na poskytnutý úver
v dôsledku nezapočítania odplaty za poskytnutie služby na základe dohody o poskytovaní služieb, čo
má taktiež za následok skutočnosť, že Zmluva je bezúročná a bez poplatkov. Je pritom nepochybné,

že náklady súvisiace s touto „službou“ boli veriteľovi známe už v čase uzavretia zmluvy a nič teda
nebránilo ich zahrnutiu do výpočtu celkových nákladov úveru. Odvolateľom predostretý (gramatický)
výklad ustanovenia § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. založený na tvrdení, že predmetná služba nie
je podmienkou získania úveru je svojim formalizmom v príkrom rozpore s celkovým zmyslom právnejúpravy ochrany spotrebiteľa. Žalovaný, ktorého v tomto smere zaťažuje dôkazné bremeno, však ani
nepreukázal, že v procese uzatvárania zmluvy o úvere skutočne nedošlo k viazaniu jej uzatvorenia
na predmetnú „službu“. Takéto konanie veriteľa vo svojich dôsledkoch smeruje k neprimeranému

pôsobeniu na spotrebiteľa, aby prijal ďalšie záväzky, prostredníctvom ktorých si (veriteľ) zabezpečuje
takú výšku návratnosti úveru, ktorá je v rozpore s právnymi predpismi. V zmysle rozhodovacej činnosti
Súdneho dvora EÚ je pritom za nekalú potrebné považovať praktiku, ktorá vytvára dojem, že ponúka
spotrebiteľovi vedľajšiu službu, pričom však odplata za túto službu je súčasťou celkových úverových
nákladov spotrebiteľa a veriteľ ňou v skutočnosti podmieňuje poskytnutie spotrebiteľského úveru.

Nekalou obchodnou praktikou je tiež prezentovanie zmluvy o spotrebiteľskom úvere a druhej zmluvy
ako nezávislých transakcií. Napokon, aj samotná neprimeranosť odmeny za službu, ktorá nie je hlavným
predmetom zmluvy, môže za určitých podmienok (pri neposkytnutí jasných a zrozumiteľných informácií)
spôsobovať nekalosť obchodnej praktiky (viď napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-26/2013 C.
Q. C. P.).

28. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že ďalšie žalovaným uplatnené odvolacie dôvody nie
sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie.

29. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách
konania, ktorý odvolací súd považuje za vecne správny a zákonný, a vo vzťahu ku ktorému neboli zo

strany odvolateľa podané žiadne námietky.

30. So zreteľom na všetky tieto okolnosti odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods.
1, 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods.
1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia
bola skutočnosť, že v odvolacom konaní bol žalobca sporovou stranou, ktorá mala v odvolacom konaní
úspech v celom rozsahu, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti
žalovanému v rozsahu 100 % a zároveň žalovaný v odvolacom konaní úspech nemal. O výške náhrady

trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením.

32. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p. v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).