Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 7. december 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9CoPr/8/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113217779
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Veščičiková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7113217779.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a sudcov

JUDr. Miroslava Sogu a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcu I.. M.. G. H., W.., P.. XX.X.XXXX, U., L.
XXX/XX, zast. advokátskou kanceláriou JUDr. Štefan Prevozňák, s.r.o., Košice, Kukučínova 23, IČO: 47
232 439, proti žalovanej Univerzita veterinárneho lekárstva a farmácie v Košiciach, Košice, Komenského
73, IČO: 397 474, o neplatnosť výpovede, o odvolaní žalovanej proti rozsudku 17Cpr/1/2013-407 zo
7.5.2015 a uzneseniu 17Cpr/1/2013-436 z 30.7.2015 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

P o t v r d z u j e uznesenie.

Žalobcovi priznáva náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) rozsudkom určil, že výpoveď na skončenie pracovného pomeru
zo dňa XX.X.XXXX Č..G.. XXX/XXXX/OP, je neplatná a žalovanej uložil povinnosť žalobcovi nahradiť
na účet jeho právneho zást. trovy konania vo výške 492,31 eur, pozostávajúce z trov právneho zast.,

do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

2. V odôvodnení, o.i., uviedol, že žalobca sa žalobou, doručenou mu 20.6.2013 domáhal určenia
neplatnosti výpovede na skončenie pracovného pomeru zo dňa XX.X.XXXX Č..G.. XXX/XXXX/
OP a náhrady trov konania, na tom skutkovom a právnom základe, že na základe pracovnej
zmluvy z XX.X.XXXX Č.. G.. XXXX/XXXX-E. v znení a dodatkov bol u žalovanej zamestnaný
(druh práce, funkcia) ako vedecko-výskumná činnosť na katedre hygieny a technológie potravín a

následne na katedre farmácie. Výpoveď na skončenie pracovného pomeru z XX.X.XXXX Č..G..XXX/
XXXX/O prevzal XX.X.XXXX. Zdôvodnením výpovede bolo podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zák. práce
menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa mal dopustiť tým, že sa v období
dočasnej práceneschopnosti dňa XX.X.XXXX osobne zúčastnil ako oponent obhajoby dizertačných
prác doktorandov na prírodovedeckej fakulte ÚPJŠ, keďže mal súhlas ošetrujúcej lekárky. Uvedené
nepovažuje za porušenie pracovnej disciplíny. Zo strany zamestnávateľa považuje za prílišnú tvrdosť
voči jeho osobe už to, že ho oznámil Sociálnej poisťovni pobočka Košice, ktorá následným rozhodnutím

č. 200-000041-CA 07/2013 zo dňa 2. januára 2013 rozhodla, že žalobca od 27. septembra 2012,
najviac v rozsahu 30 dní odo dňa porušenia liečebného režimu určeného lekárom, nemá nárok na
výplatu nemocenského. Čiže týmto rozhodnutím, ako aj výpoveďou zo strany zamestnávateľa, bol
trestaný za ten istý skutok dvakrát. Žalobca žalovanej doporučeným listom oznámil, že trvá na ďalšomzamestnávaní a na prideľovaní prác. Voči uvedenému rozhodnutiu Sociálnej poisťovne pobočky Košice
podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie s tým, že nie je si vedomý, že nejakým spôsobom
porušil liečebný režim. Sociálna poisťovňa ústredie svojím rozhodnutím č.k. XXXXX-X/XXXX-Y. V.

XX.XX.XXXX zamietla odvolanie a potvrdila napadnuté rozhodnutie, preto podal návrh na Krajský súd
Bratislava. Žalobca poukázal, o.i., aj na to, že rektor E. sa v písomnom vyhotovení výpovede odvoláva
na upozornenie zo 14.11.2012 na menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa žalobca
dopustil tým, že prejavil svoj názor na porade na to určenej - na aktíve učiteľov, kde kriticky vystúpil.
Za uvedené vystúpenie dostal upozornenie, s ktorým sa nestotožnil, keďže sa nejednalo o porušenie

pracovnej disciplíny, ale o prezentovanie z pozície sily rektora a presadzovanie mocenského názoru
nemajúceho s odborným zameraním pharmácie nič spoločné. Žalobca poukázal na pracovný poriadok,
čl. 4 bod 8 ( z ktorého citoval) a na to, že obidve upozornenia a to z 5.4.2012 a 14.11.2012 sú v
rozpore s cit. čl. pracovného poriadku, na hodnotiacu správu zo zasadnutia z 22.3.2013 predsedu
pracovnej skupiny, že sa potvrdil jeho podnet, že UVLF nemá dostatočné personálne zabezpečenie
nosných ťažiskových predmetov odboru farmácia. Na základe uvedeného žalobca poukázal na tieto

nedostatky na predmetnej porade, čo ale nebolo prijaté zo strany vedenia ako konštruktívna kritika
v snahe uvedený nedostatok odstrániť a zdokonaliť študijný program, ale zvolili opačný postup -
za každú cenu odstrániť jeho osobu ako tú, čo zasahuje do mocenských plánov a zabehnutého
systému vedenia, ktorému nezáleží na kvalite študijného programu farmácie na UVLF. Reakcia na
uvedenú kritiku bola, že rektor ho odvolal z garanta „Analytická chémia“ aj napriek tomu, že na

chemických disciplínach študijného programu Farmácia práve analytická chémia pod jeho vedením
dosiahla najvyššiu úroveň, porovnateľnú s týmto predmetom na iných farmaceutických fakultách. Jeho
práca aj bola skôr ocenená rektorom pamätnou medailou pri príležitosti 60. výročia založenia univerzity
v r. 2009. Na upozornenia žalobca reagoval a oponoval im, ale ani v jednom prípade nebola spätná
reakcia. Žalobca tvrdil, že v tomto prípade výpovedný dôvod je v rozpore s dobrými mravmi, postavený

na revanši a šikanovaní zo strany zamestnávateľa voči nemu, že za porušenie liečebného režimu bol
potrestaný tretíkrát a to nevyplatením mzdy. Nemal ani konštatovanú absenciu za dobu liečby, čo by
bol výpovedný dôvod. Zdôraznil, že upozornenia, na ktoré sa zamestnávateľ odvoláva, nesúvisia s
pracovnou disciplínou alebo s neuspokojivými pracovnými výsledkami, že nikdy neodmietol učiť, len
spochybnil nerovnomenné rozdelenie hodín medzi jednotlivých učiteľov, na čo mal právo. Ďalej žalobca

uviedol, že upozornenia z 5.4.2012 a 14.11.2012 sú šikanózne, nakoľko na univerzite panuje kult
osobnosti rektora, ktorý je obklopený svojimi ľuďmi, čo prezentuje jeho zaradenie, ktorý má docentúru
a post bežného odborného asistenta, kým na vedúcej funkcii je človek, ktorý pre akreditáciu podmienky
nespĺňa. Tiež je tam paralela medzi upozorneniami a kritikou z jeho strany, keď upozornenie z
5.4.2012 bola odozva na jeho kritiku zo 14.3.2012, kedy dostal aj odpoveď od prof. H. a kedy sa

vyjadroval kriticky k vedeniu a systému práce. Taktiež pokiaľ ide o upozornenie zo 14.11.2012, ide
o reakciu na kritiku z jeho strany na porade. Žalovaná so žalobou nesúhlasila. Tvrdila, že skončila
pracovný pomer so žalobcom z dôvodu menej závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorého
sa dopustil tým, že sa v období, keď bol uznaný za dočasne práceneschopného 19.9.2012 osobne
zúčastnil ako oponent obhajoby dizertačných prác doktorandov na Prírodovedeckej fakulte Univerzity

Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, v čase mimo povolených vychádzok, ktoré boli určené ošetrujúcim
lekárom na obstaranie základných životných potrieb pacienta, čím porušil liečebný režim. Svojím
konaním žalobca porušil základnú povinnosť zamestnanca vyplývajúcu z § 81 písm. d) Zák. práce a
čl. 11 ods. 1 písm. g) Pracovného poriadku žalovanej, s ktorým bol žalobca riadne oboznámený. O
porušení liečebného režimu dočasne práceneschopného žalobcu sa dozvedela 19.10.2012 doručením

stanoviska posudkového lekára Sociálnej poisťovne pobočky v Košiciach č. j: KEM-46316/2012-Va
zo 17.10.2012, rozhodnutia Sociálnej poisťovne pobočky v Košiciach č. 200-000041-CA07/2013 z
2.1.2013 a rozhodnutia Sociálnej poisťovne ústredie v Bratislave číslo: 22080-2/2013-BA z 28.3.2013,
právoplatného 10.4.2013. Na porušenie pracovnej disciplíny s upozornením na možnosť výpovede z
jej strany pre porušenie pracovnej disciplíny bol žalobca písomne upozornený 5.4.2012 a 14.11.2012.

Vyjadrenia žalobcu k neakceptovaniu a spochybneniu porušenia liečebného režimu, uvádzané v žalobe
považovala pre konanie o neplatnosť výpovede irelevantné, keďže o porušení liečebného režimu
nerozhodla ona, ale Sociálna poisťovňa pobočka v Košiciach a v odvolacom konaní Sociálna poisťovňa
ústredie v Bratislave. Žalovaná konala, až na základe právoplatného rozhodnutia Sociálnej poisťovne
ústredie v Bratislave v rovine pracovnoprávnej z titulu porušenia základnej povinnosti zamestnanca

upravenej v § 81 písm. d) Zák. práce a čl. 11 ods. 1 písm. g) Pracovného poriadku žalovanej. V súlade
s § 131 ods. 1 písm. f) Zák. práce uplatnila nárok na náhradu časti príjmu žalobcu za 8 dní pri dočasnej
pracovnej neschopnosti zamestnanca, ktorú žalobcovi vyplatila a na ktorú žalobca stratil nárok tým, že
porušil liečebný režim. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a svedkov, oboznámením obsahulistinných dôkazov. Uviedol, čo zistil z pracovnej zmluvy zo dňa XX.X.XXXX Č.. G.. XXXX/XXXX-E.
v znení a dodatkov, z listu rektora žalovanej z 23.8.2007, z listu žalovanej adresovaného žalobcovi
z 29.2.2012, z písomného upozornenia vyhotoveného žalovanou 5.4.2012 č.j. 169/2012/OĽZ/Sz, zo

zápisnice zo zasadnutia Disciplinárnej komisie pre zamestnancov 29.3.2012 na UVLF v Košiciach, z
písomného upozornenia vyhotoveného žalovanou 14.11.2012 č.j. 662/2012/OPA/Sz, zo zápisnice zo
zasadnutia Disciplinárnej komisie pre zamestnancov 14.11.2012 na UVLF v Košiciach, z rozhodnutia
Sociálnej poisťovne pobočky v Košiciach č. 200-000041-CA07/2013 z 2.1.2013, z potvrdenia dekana
PF UPJŠ a zápisnice zo štátnej skúšky - obhajoby dizertačnej práce PF UPJŠ, zo stanoviska

Sociálnej poisťovne pobočky v Košiciach zo 17.10.2012 pre rektora žalovanej, z rozhodnutia Sociálnej
poisťovne ústredie v Bratislave č. 22080-2/2013-BA z 28.3.2013, z podkladov k žiadosti o akreditáciu
magisterského študijného programu farmácia v rámci študijného odboru 7.1.29 Farmácia farmácia z
roku 2005. Citoval čl. 9 Študijného poriadku žalovanej. Ďalej uviedol, čo zistil z rozhodnutia podpredsedu
vlády a ministra školstva SR č. CD-2008-23947/50493-1:sekr. z 1.12.2008, z výtlačku el. komunikácie
medzi žalobcom a G. Š., z hodnotiacej správy - iniciácia akreditácie príslušnej činnosti žalovanej v ŠP

i ŠO farmácia na žiadosť č. 260-12/AK. Ďalej reprodukoval obsah výpovede žalobcu a svedkýň D.. P.
O.M., D.. U. V., E.., Z.. G. L., H. Z.. G. D., W.., H. M.. N. H., E.., H. Z.. O. S.-D., E.., H. E.. D.. G. O.,
W.., H. I.. D.. U., E.. na pojednávaniach súdu. Vychádzajúc z § 47 ods. 1 písm. b), § 61 ods. 1, 2, § 63
ods. 1 písm. e), ods. 4, 5, § 74, § 77, § 79 ods. 1 a § 81 písm. c) a d), Zák. práce, § 8 ods. 2 písm. g)
zák. č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, § 4 ods. 1 , 2, 3 a 4, § 50 ods. 1 až 3, § 51

ods. 1 a 2, § 75 ods. 1 , 3 a 4, § 75 ods. 5, 6 a 8 zák. č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách (ich znenie
citoval), urobil záver, že žalobca v tomto konaní napadol neplatnosť skončenia pracovného pomeru
výpoveďou podľa 63 ods. 1 písm. e) Zák. práce, preto pre posúdenie platnosti výpovede vychádzal
z ust. Zák. práce. Mal za preukázané, že žalobcovi bolo XX.X.XXXX doručené písomné Skončenie
pracovného pomeru výpoveďou zo dňa XX.X.XXXX Č..G.. XXX/XXXX/OPA podľa ust. § 63 ods. 1

písm. e) Zák. práce pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa mal žalobca dopustiť
tým, že sa v období dočasnej práceneschopnosti XX.X.XXXX osobne zúčastnil ako oponent obhajoby
dizertačných prác doktorandov na Prírodovedeckej fakulte ÚPJŠ, v čase mimo povolených prechádzok
určených ošetrujúcim lekárom na obstaranie základných životných potrieb, pričom dodržiavať liečebný
režim je základnou povinnosťou zamestnanca ustanovenou v § 81 písm. d) Zák. práce (t.j. v období, v

ktorom má podľa osobitného predpisu nárok na náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti,
dodržiavať liečebný režim určený ošetrujúcim lekárom) a čl. 11 ods. 1 písm. g) Pracovného poriadku
UVLF v Košiciach. Dôvodil, že podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zák. práce zamestnávateľ môže dať
zamestnancovi výpoveď pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, ak bol v posledných šiestich
mesiacoch, t.j. od XX.XX.XXXX v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený

na možnosť výpovede, že z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že u zamestnanca musí ísť aspoň o
dve menej závažné porušenia pracovnej disciplíny za posledných šesť mesiacov, pričom v súvislosti s
jedným porušením musel byť zamestnanec upozornený na možnosť výpovede v súvislosti s porušením
pracovnej disciplíny a v súvislosti s tým ďalším porušením neuplynula do dania výpovede lehota dvoch
mesiacov odo dňa, keď sa zamestnávateľ o dôvode výpovede dozvedel a rok odo dňa, keď dôvod

výpovedevznikol(§63ods.4ZP),resp.lehotadvochmesiacovododňa,keďsazamestnávateľdozvedel
o výsledku konania iného orgánu, ktoré sa začalo v lehoty dvoch mesiacov uvedenej v odseku 4 a
ktorého predmetom bolo konanie zamestnanca, v ktorom možno vidieť porušenie pracovnej disciplíny
(§ 63 ods. 5 ZP). Konštatoval, že rozhodnutím Sociálnej poisťovne pobočky v Košiciach č. 200-000041-
CA07/2013 2.1.2013vspojenísrozhodnutímSociálnejpoisťovneústredievBratislaveč.22080-2/2013-

BA z 28.3.2013 bolo rozhodnuté, že žalobca od XX.X.XXXX, najviac v rozsahu 30 dní odo dňa porušenia
liečebného režimu určeného lekárom, nemá nárok na výplatu nemocenského a to z dôvodu, že sa
XX.X.XXXX zúčastnil ako oponent obhajoby dvoch dizertačných prác na PF UPJŠ v Košiciach a v čase
mimo povolených vychádzok nebol doma, čím porušil liečebný režim stanovený ošetrujúcim lekárom.
Rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 10.4.2013. Podnet sociálnej poisťovni dala práve žalovaná a

to listom z 8.10.2012. O stanovisku sociálnej poisťovne, že došlo k porušeniu liečebného režimu
sa žalovaná dozvedela XX.XX.XXXX. O výsledku konania pred sociálnou poisťovňou sa žalovaná
dozvedela 8.4.2013, teda keď dala žalobcovi výpoveď XX.X.XXXX, dala ju v zákonnej lehote podľa
§ 63 ods. 5 Zák. práce . Konštatoval, že zamestnávateľ výpoveď vopred prerokoval so Základnou
organizáciou OZ PŠ a V UVLF XX.X.XXXX. Pokiaľ ide o písomné upozornenie vyhotovené žalovanou

5.4.2012 č.j. 169/2012/OĽZ/Sz, urobil záver, že toto bolo dané žalobcovi v čase viac ako 6 mesiacov
pred daním výpovede, preto v súvislosti s ním neskúmal, či bolo dané dôvodne. Poukázal na to, že
žalobca bol XX.XX.XXXX, teda v lehote 6 mesiacov predchádzajúcim daniu výpovede, listom žalovanej
č.j. XXX/XXXX/OPA/Sz upozornený na závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa mal dopustiťtým, že XX.X.XXXX na aktíve učiteľov bezdôvodne spochybnil odbornú spôsobilosť vysokoškolských
učiteľov Ústavu farmaceutickej chémie a Ústavu lekárskej chémie žalovanej a svojím konaním poskytol
nepravdivé vyhlásenia súvisiace s vykonávaním práce vo verejnom záujme, čím porušil § 8 ods. 2

písm. g) zák. č. 552/2003 Z.z., § 47 ods. 1 písm. b) Zák. práce a čl. 11 ods. 2 písm. f) Pracovného
poriadkuz30.6.2008azároveňbolupozornený,ževprípadeopätovnéhoajmenejzávažnéhoporušenia
pracovnej disciplíny, môže byť s ním rozviazaný pracovný pomer výpoveďou pre porušenie pracovnej
disciplíny zo strany zamestnávateľa. Súd mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že vystúpenie
žalobcu na aktíve učiteľov XX.X.XXXX, v ktorom spochybnil odbornú spôsobilosť vysokoškolských

učiteľov Ústavu farmaceutickej chémie a Ústavu lekárskej chémie žalovanej, nemožno považovať za
menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, a že upozornenie žalovanej zo XX.XX.XXXX Č..G..
XXX/XXXX/OPA/Sz nebolo dôvodné. Poukázal na to, že išlo len o vyslovenie názoru žalobcu v rámci
diskusie, navyše na (až na výnimky) nedotknuteľnej akademickej pôde, pričom podľa § 4 ods. 1 písm.
d) vysokoškolského zákona na vysokej škole sa zaručujú akademické slobody a akademické práva
(ktoré prekračujú rámec privilégií dostupných ostatným), vrátane práva na slobodné vyjadrovanie a

zverejňovanie svojich názorov, že je pritom irelevantné, či je názor správny a čo motivuje osobu, ktorá ho
vyslovuje, pokiaľ nejde o názor, ktorý je výslovne v rozpore so zásadami ľudskosti alebo ktorý navádza
k zločinnosti, že tí, ktorí s jeho názorom nesúhlasili, mali taktiež právo slobodne vyjadriť svoj nesúhlas.
Aj samotní prorektori E.. D.. G. O.X. N. W.. I.. D.. U., E., ktorí v konaní vypovedali ako svedkovia,
uviedli, že žalobca mal právo vysloviť slobodne svoj názor, aj keď bol dosť kritický, nestotožňujú sa s

ním a niekoho sa mohol dotknúť. Zdôraznil, že jeho prejav nebol vulgárny ani agresívny, bolo z neho
zrejmé, že neodbornosť bola namietaná v tom zmysle, že žalobcom menovaní kolegovia nemajú v
študijnom programe a predmete, ktorý majú garantovať, dosiahnuté príslušné vzdelanie, že všetkým tam
prítomným muselo byť jasné, že na univerzite sú učitelia, ktorí nemôžu mať len stredoškolské vzdelanie
ažeprešlivýberovýmkonaním.PoukázalajnavýpoveďsvedkyneD..U.V.,E..,ktoráuviedla,žežalobca

na predmetnom aktíve hovoril, že výučbu študentov v študijnom programe farmácia majú zabezpečovať
vysokoškolskíučitelia,ktorímajúajtitulydocentaprofesora,ževsúčasnostitotaknieje,pretoževýučbu
zabezpečujú na niektorých predmetoch len odborní asistenti a menovala niektorých. Na záver žalobca
uviedol, že teda zamestnanci ústavu lekárskej chémie a ústavu farmaceutickej chémie sú odborne
nespôsobilí, pretože nie sú docentmi a profesormi. Ďalej poukázal na to, že taktiež svedkyňa M.. H., E..

uviedla, že aktív je na to, aby sa každý postavil a vyjadril svoj názor, že navyše pán rektor po vystúpení
žalobcu, keď sa nikto nechcel vyjadriť, tak citoval vysokoškolský zákon a uviedol, že to, čo žalobca
povedal, nie je pravda, že je neznalý zákona, ak tvrdí, čo tvrdí a on ako štatutár školy si je istý, že všetci
zamestnanci sú odborne spôsobilí. To ale svedkyňa nepovažovala za dostatočné zadosťučinenie. Ďalej
uviedol, že svedkyňa Z.. G. L. vypovedala, že žalobca na aktíve, o.i., spomenul, že nebudú na ústave

farmaceutickej chémie a lekárskej chémie schopní sa ani do dvoch rokov habilitovať, že jeho vystúpenie
na aktíve brala ako poskytnutie nepravdivej informácie, ako osočenie, nie ako vyslovený názor. Uviedol,
že naopak svedok Z.. G. D., W.. v konaní vypovedal, že sa s vysloveným názorom žalobcu stotožnil,
rovnako aj kolega U.. Súd podotkol, že aj podľa hodnotiacej správy akreditačnej komisie z r. 2013
žalovaná v študijnom programe a študijnom odbore farmácia nespĺňa v čase iniciácie akreditačné kritériá

uplatňované pri posudzovaní spôsobilosti a neutvára dostačujúce predpoklady na udržanie spôsobilosti,
až do najbližšej komplexnej akreditácie činnosti vysokej školy, pretože nemá dostatočné personálne
zabezpečenie nosných ťažiskových predmetov študijného odboru farmácie - iba dvaja z garantov týchto
predmetov sú zamestnaní na ustanovený týždenný pracovný čas, a tí nemajú vedecko-pedagogický
titul a že E.. D.. G. O., E.. spĺňa kritériá kvalitnej vedeckej činnosti, nie však v odbore, ktorý patrí do

jadra farmaceutických odborov. Súd urobil záver, že vystúpenie žalobcu na aktíve učiteľov v H. XXXX
nemožno považovať za poskytnutie nepravdivého vyhlásenia súvisiaceho s vykonávaním práce vo
verejnom záujme a porušenie § 8 ods. 2 písm. g) zák. č. 552/2003 Z.z., § 47 ods. 1 písm. b) Zák. práce
a čl. 11 ods. 2 písm. f) Pracovného poriadku žalovanej z 30.6.2008, že takým vyhlásením by mohlo byť
napr. úmyselné uvedenie nepravdivých skutočností v majetkovom priznaní zamestnanca štátnej správy,

ktoré sa zverejňuje, určite však nie názor vyslovený v rámci diskusie akademickej obce. Nakoľko súd
dospel k záveru, že vystúpenie žalobcu na aktíve učiteľov XX.X.XXXX nemožno považovať za menej
závažné porušenie pracovnej disciplíny a, že upozornenie žalovanej zo XX.XX.XXXX Č..G.. XXX/XXXX/
OPA/Sz nebolo dôvodné, potom chýba splnenie hmotnoprávnej podmienky pre výpoveď podľa § 63 ods.
1 písm. e) Zák. práce. Z uvedeného dôvodu, je Skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo strany

žalovanej z XX.X.XXXX Č..G.. XXX/XXXX/OPA neplatné a žaloba je dôvodná, preto jej súd vyhovel.
Konštatoval, že nebolo už potrebné sa bližšie zaoberať tým, či Ž. XX.X.XXXX porušil liečebný režim a
porušil tak pracovnú disciplínu. O náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a zaviazal
neúspešnú žalovanú nahradiť úspešnému žalobcovi trovy konania potrebné na účelné uplatňovaniepráva. Poukázal na to, že v danom prípade bolo predmetom konania určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru, teda nie je možné hodnotu práva vyjadriť v peniazoch, a preto je základná sadzba
tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby určená ako jedna trinástina výpočtového základu. Žalobcovi

priznal náhradu trov právneho zast. podľa vyhl. MS SR 655/2004 Z.z. odmenu za 3 úkony právnej
služby v r. 2013 (prevzatie a prípravu zast., žaloba a účasť na pojednávaní 10.12.2013) vo výške 60,07
eur za 1 úkon v r. 2014 (účasť na pojednávaní 16.9.2014) 61,87 eur, za 3 úkony v r. 2015 (účasť na
pojednávaniach 8.1.2015, 17.3.2015 a 7.5.2015) po 64,53 eur + režijný paušál 3 x 7,81 eur, 1 x 8,04 a 3
x 8,39 eur, spolu 492,31 eur. Konštatoval, že pojednávanie z 27.3.2014 bolo odročené bez prejednania

veci, pričom právny zást. žalobcu nebol prítomný, preto mu odmena nepatrí. Zást. žalobcu nepriznal
odmenu za podanie z 9.10.2014 (v ktorom oznámil adresu navrhovaného svedka) a z 12.2.2015 (v
ktorom navrhol vyžiadať spis pre akreditáciu a vypočuť svedka), nakoľko nešlo o účelne vynaložené
trovy konania, keďže mu nič nebránilo uvedené skutočnosti zistiť skôr a oznámiť už na predchádzajúcom
pojednávaní.

3. Uznesením 17Cpr/1/2013-436 z 30.7.2015 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť na účet súdu súdny
poplatok zo žaloby vo výške 99,50 eura , do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia, vychádzajúc
zo skutočnosti, že o žalobe žalobcu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru rozhodol
rozsudkom zo 7.5.2015 tak, že žalobe vyhovel a z položky 1 písm. b) prílohy zák. č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatkov za výpis z registra trestov v platnom znení a § 2 ods. 2 cit.

zákona. Dôvodil, že žalobca je od platenia súdneho poplatku zo žaloby o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru oslobodený podľa § 4 ods. 2 písm. d) cit. zákona, že jeho žalobe bolo vyhovené
a preto je žalovaná povinná zaplatiť súdny poplatok zo žaloby 99,50 eur, lebo nie je od poplatku
oslobodená a vo veci nemala úspech.

4. Žalovaná podala proti rozsudku a uzneseniu v zákonnej lehote odvolanie.

5. V odvolaní proti rozsudku navrhla rozsudok podľa § 220 O.s.p. zmeniť a určiť, že výpoveď z
pracovného pomeru doručená žalobcovi XX.X.XXXX je platná a zrušiť jej povinnosť nahradiť na účet
právneho zást. žalobcu trovy konania 492,31 eur alebo rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) ods. 2 O.s.p..

6. Odvolanie odôvodnila odvolacími dôvodmi uvedenými v § 205 ods. 2 písm. a), d) a f) O.s.p..
Zastávala názor, že sú dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na to, že súd na

základe vykonaných dôkazov nesprávne posúdil dôvodnosť upozornenia pre menej závažné porušenie
pracovnej disciplíny z dôvodu, že upozornenie neposudzoval komplexne so všetkými okolnosťami, za
ktorých ku porušeniu pracovnej disciplíny došlo, v nadväznosti na povinnosti zamestnanca verejnej
vysokej školy, ktoré mu vyplývajú nielen zo Zák. práce, ale aj zo zákona o výkone práce vo verejnom
záujme, zákona o vysokých školách, pracovného poriadku, pokynov, či príkazov nadriadených. Tvrdila,

že všetky tieto povinnosti tvoria obsah pracovného pomeru s ňou a tieto povinnosti musí zamestnanec
dodržiavať počas celej doby trvania pracovného pomeru, že porušenie týchto povinností je porušením
pracovnej disciplíny. Uviedla, že žalobca bol zamestnancom v pracovnom pomere na základe pracovnej
zmluvy a jeho pracovný pomer trval so všetkými právami a povinnosťami zamestnanca aj počas
vystúpenia na aktíve učiteľov, že základné povinnosti zamestnancov tak, ako sú uvedené v § 81 Zák.

práce určujú len vo všeobecnej rovine záväzné pravidlá správania a sú východiskom pri právnych
úkonoch zamestnávateľa v prípadoch rozviazania pracovného pomeru, prípadne iných opatrení pri ich
porušení. To neznamená, že povinnosti, ktoré má zamestnanec dodržiavať podľa zákona o výkone
práce vo verejnom záujme, zákona o vysokých školách, pracovného poriadku, pokynov, či príkazov
nadriadených sú také, ktorých porušenie a nedodržiavanie je dovolené a posudzujú sa, ako by k

porušeniu pracovnej disciplíny nedošlo. Poukázala na ustálenú judikatúru, že ide o porušenie pracovnej
disciplíny podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zák. práce, ak zamestnanec oznamuje a rozširuje také údaje o
spoluzamestnancovi, o ktorých vie alebo musí vedieť, že sú nepravdivé. V tejto súvislosti poukázala aj
nato, že právo na slobodné vyjadrovanie a zverejňovanie svojich názorov nie je právom absolútnym, že
má svoje hranice a že určité prejavy práva na slobodné vyjadrovanie a zverejňovanie svojich názorov,

ktoré by mohli byť legitímne v inom kontexte, nie sú legitímne v pracovnoprávnych vzťahoch, pretože
využívanie týchto práv v zmysle § 4 ods. 2) zákona o vysokých školách musí byť okrem iného v súlade s
právnym poriadkom. Žalovaná je toho názoru, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam v tom,
že nie je irelevantné, či je názor správny a čo motivuje osobu, ktorá ho vyslovuje, pretože práve obsahvysloveného názoru žalobcom na svojich bezprostredných kolegov na aktíve učiteľov XX.X.XXXX tým,
že bol nepravdivý, zasiahol do ochrany práv, cti a dôstojnosti dotknutých vysokoškolských učiteľov, ktorí
následne podpísali vyhlásenie o tom, že verejné spochybnenie ich odbornej spôsobilosti sa ich dotklo,

kazí dobré meno ich pracovísk a považujú konanie žalobcu za urážku na cti. Na rozdiel od kolegov -
vysokoškolských učiteľov z ústavu farmaceutickej chémie a ústavu lekárskej chémie, ktorí „neboli podľa
žalobcu odborne spôsobilí garantovať študijné predmety, pretože nie sú profesori, resp. docenti ako
žalobca",sámsebavrámcisvojhovystúpenianaaktíveučiteľovhodnotilakouznávanúkapacitu,ktorého
si pozývajú aj iné univerzity prednášať. Žalobca však nepredložil jediný relevantný dôkaz o odbornej

nespôsobilosti kolegov. Tvrdila, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne pravdivosti tvrdení
uvádzaných v žalobe a doklady ním predložené nepreukazujú odbornú nespôsobilosť vysokoškolských
učiteľov ústavu farmaceutickej chémie a ústavu lekárskej chémie žalovanej. Poukázala na to, že svedok
E.. G. D., W.. nebol prítomný na aktíve učiteľov počas vystúpenia žalobcu, t. zn, že nebol jeho priamym
účastníkom a v tomto kontexte je jeho svedecká výpoveď účelová. Tvrdila, že v rámci dokazovania
preukázala nepravdivé skutkové tvrdenia žalobcu uvádzané v žalobe, že žalobca bol rektorom odvolaný

z garanta študijného predmetu analytická chémia ako reakcia na uvedenú kritiku na aktíve učiteľov,
pretože bol odvolaný XX.X.XXXX a aktív učiteľov sa konal XX.X.XXXX, t.zn., že to objektívne nemohla
byť reakcia na uvedenú kritiku, keďže D. H. nasleduje po D. B. a nie naopak, že upozornenie je v
rozpore s čl. 4 bod 8) pracovného poriadku žalovanej z dôvodu, že nikto nesmie byť na pracovisku v
súvislosti s výkonom pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na

iného zamestnanca, alebo zamestnávateľa sťažnosť, alebo návrh na začatie trestného stíhania, pretože
nepostihovala žalobcu za sťažnosť na zamestnanca alebo zamestnávateľa, ani za návrh na začatie
trestného stíhania, keďže takýmito skutkami, o ktorých nemala a nemá vedomosť sa vôbec nezaoberala,
žalobca reagoval a oponoval na udelené upozornenie, pretože k doručeným upozorneniam nepodal
žiadne písomné vyjadrenie, na ktoré by mohla reagovať. Zdôraznila, že v rámci dokazovania preukázala

nespochybniteľné fakty, vysokoškolskí učitelia ústavu farmaceutickej chémie a ústavu lekárskej chémie
boli prijatí do pracovného pomeru na základe výberového konania, na ktorom sa posudzovala ich
odborná spôsobilosť, to zn. kvalifikačné predpoklady vysokoškolského vzdelania druhého a tretieho
stupňa (PhD./CSc.) a praxe pre pracovné zaradenie odborného asistenta, pričom v týchto výberových
komisiách bol žalobca členom, že vedecko-pedagogický titul prof. alebo doc., je v zmysle ust. § 75 ods.

4), 5) a 6) zák. o vysokých školách len kvalifikačný predpoklad pre ustanovenie profesora alebo docenta
na funkčné miesto profesora alebo docenta a pre garantovanie študijného programu ako celku, pričom
z vysokoškolských učiteľov ústavu farmaceutickej chémie a ústavu lekárskej chémie nebol garantom
študijného programu farmácia žiadny z nich, garantom (vedúcim) študijného predmetu v nadväznosti na
čl. 35 ods. 4) študijného poriadku žalovanej môže byť okrem profesora a docenta aj odborný asistent,

tak ako bol garantom študijného predmetu analytická chémia a analýza liečiv sám žalobca, v čase keď
ešte nebol docentom. Z informačných listov študijných predmetov študijného programu farmácia mala
za preukázané, že chemické študijné predmety v študijnom programe farmácia nikdy negarantovali
asistenti, (asistent vysokej školy je vysokoškolský učiteľ bez vysokoškolského vzdelania tretieho stupňa,
to zn., že nemá PhD., alebo CSc.), tak ako to vyplýva z dotazu, ktorý zaslal žalobca e-mailom predsedovi

pracovnej skupiny pre vedy lekárske a farmaceutické Akreditačnej komisie. Poukázala na § 75 ods.
8 zákona o vysokých školách, že medzi pracovné povinnosti odborného asistenta s vysokoškolským
vzdelanímtretiehostupňapatríajskúšanienaštátnychskúškachvbakalárskychštudijnýchprogramoch,
že garantovanie študijných predmetov aj odbornými asistentmi študijného programu farmácie bolo od
r. 2007 rovnako zabezpečované , aj keď bol žalobca garantom študijného predmetu a vedúcim katedry

a nikdy nepoukazoval na nedostatky súvisiace so zabezpečovaním výučby študijných predmetov v
študijnom programe farmácia a rovnako aj žalobca zabezpečoval výučbu externými učiteľmi. Ďalej
uviedla, že vysokoškolskí učitelia, až na pár výnimiek, ktorí nastúpili do pracovného pomeru po r.
2011 boli žalobcovi kolegovia, ktorým bol od r. 2007 do r. 2011 bezprostredne nadriadený ako vedúci
katedry chémie, biochémie a biofyziky a vedúci ústavu farmaceutickej chémie, že počas výkonu

vedúcej funkcie žalobca ani raz ústne, či písomne na poradách katedry chémie, biochémie a biofyziky,
vedeniu univerzity, prorektorom, na aktíve univerzity za r. 2007 až 2011 nepodal akúkoľvek správu
o tom, že títo zamestnanci, ktorých riadil, dával im záväzné pokyny na prácu a tvoril s nimi jeden
ucelený pracovný kolektív, nie sú odborne spôsobilí a že má výhrady k zabezpečovaniu a kvalite
študijných predmetov v študijnom programe farmácie. Uviedla, že žalobca na zasadnutí Disciplinárnej

komisie univerzity zo XX.XX.XXXX na otázku, čo ho oprávňuje spochybňovať odbornú spôsobilosť
kolegov, vo svojom vyjadrení uviedol, že keď on viedol katedru, všetci boli spôsobilí. Poukázala na
to, že odbornú spôsobilosť zamestnanci ústavu farmaceutickej a lekárskej chémie nestratili tým, že
žalobca prestal byť vedúcim katedry. Podotkla, že z hodnotiacej správy akreditačnej komisie nevyplýva,že vysokoškolskí učitelia ústavu farmaceutickej chémie a lekárskej chémie sú odborne nespôsobilí,
že nedostatočné personálne obsadenie sa netýka ústavu farmaceutickej chémie a ústavu lekárskej
chémie, nakoľko študijné predmety študijného programu farmácia zabezpečujú aj iné pracoviská ako

ústav humánnej a klinickej farmakológie, katedra farmaceutickej technológie a pod., že študijný predmet
analytická chémia ani garancia tohto predmetu nebola M.. N. H., E.., ktorá po odvolaní žalobcu z garanta
predmetu analytická chémia garantovala študijný predmet analytickej chémie, ani jej ako garantke,
ani študijnému predmetu analytická chémia absolútne nič vytknuté, čo znamená iba jedno, že bol
garantovaný správne. Žalovaná je toho názoru, že poskytnutie nepravdivého vyhlásenia súvisiaceho

s vykonávaním práce vo verejnom záujme, nie je len úmyselné uvedenie nepravdivých skutočností
v majetkovom priznaní zamestnanca štátnej správy (verejná vysoká škola nemá charakter štátnej
správy), ale aj ústne vyhlásenie, oznámenie, či rozširovanie nepravdivých údajov, oznamovanie, či
šírenie nepravdivých informácií, pretože ide len o rôzne pomenovanie nepravdy, že takéto prejavy ako
nedovolené konanie upravujú viaceré zákony tvoriace právny poriadok SR a je samozrejmé, že nie sú
akceptovateľné u žiadneho zamestnanca verejnej vysokej školy ako vrcholnej vzdelávacej ustanovizne,

akoujeajona.Opakovala,žepísomnýmupozornenímnamenejzávažnéporušeniepracovnejdisciplíny,
ktoré nebolo jediné, žalobcu upozornila na konkrétny neprijateľný prejav chovania voči kolegom a
klauzula o možnej výpovedi pre opätovné aj menej závažné porušenie pracovnej disciplíny súčasne
mala plniť aj funkciu preventívnu, aby si zamestnanec uvedomil nevhodnosť chovania a v budúcnosti
sa ho opätovne nedopustil, avšak zamestnanec sa vzápätí dopustil opätovného porušenia pracovnej

disciplíny tým, že porušil liečebný režim. Žalovaná podotkla, že upozornenie na porušenie pracovnej
disciplíny môže byť aj ústne a posudzuje sa podľa obsahu. Na základe uvedeného je žalovaná toho
názoru, že závadným správaním žalobcu boli porušené povinnosti z pracovnoprávneho vzťahu a
upozornenie na menej závažné porušenie pracovnej disciplíny zo XX.XX.XXXX Č.. G..: XXX/XXXX/
OPA/Sz. je dôvodné. Napokon poukázala na základné právo účastníka na spravodlivý proces a na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a
obranou proti takému uplatneniu (IV. US 115/03). Rozsudok žalovaná považuje v celom rozsahu za
nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený. Tvrdila, že samotné odôvodnenie rozsudku stručne a
nezrozumiteľne poskytuje zdôvodnenie, avšak bez akéhokoľvek reflektovania mnohých skutočností a

právnych argumentov prednesených v priebehu konania, že citované svedecké výpovede v odôvodnení
rozsudku sú vytrhnuté z kontextu, čo malo vplyv na samotné rozhodnutie vo veci, že odôvodnenie
rozsudku je nepresvedčivé a arbitrárne. Z rozhodnutia jej nie je zrejmé, aké dôkazy považoval súd
za relevantné, súd v odôvodnení síce vymenoval, aké dokazovanie bolo v predmetnej právnej veci
vykonané, avšak v odôvodnení rozsudku absentujú úvahy o tom, ako sa vysporiadal s jednotlivými

dôkazmi,resp.tvrdeniami,ktorésinavzájomodporovaliaakýmiúvahamisaprihodnotenídôkazovriadil.
Tvrdila,žesúdbeználežitéhohodnoteniaaakéhokoľvekzdôvodneniaarbitrárneprijalzávery,naktorých
založil svoje rozhodnutie vo veci samej. Vytýkala súdu, že sa venuje vyjadreniam účastníkov, svedkov
a ich prednesom a predloženým dokumentom na 26 stranách rozsudku, pričom samotné odôvodnenie
rozsudku obmedzil iba na dve strany (str.č. 26 a 27 rozsudku), že odôvodnením rozsudku bolo porušené

jej právo na spravodlivý proces. Vzhľadom na podané odvolanie vo veci samej, žalovaná žiadala zrušiť
jej povinnosť nahradiť na účet právneho zást. žalobcu trovy konania 492,31 eur, pozostávajúce z trov
právneho zast. V prípade úspechu v konaní žiadala vrátiť súdny poplatok zo žaloby vo výške 99,50 eur.

7. Žalovaná v odvolaní proti uzneseniu navrhla uznesenie podľa § 221 ods. 2 O.s.p. zrušiť. Poukázala

na to, že proti rozsudku, ktorým súd rozhodol, že výpoveď na skončenie pracovného pomeru je neplatná,
podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie a preto konanie nie je právoplatne ukončené a navyše
na zmätočnosť uznesenia, podľa odôvodnenia ktorého je povinná zaplatiť súdny poplatok zo žaloby
204,50 eur (6 % z 3.410,- eur).

8. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu proti rozsudku navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a
zaviazať žalovanú na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 72,87 eur za 1 úkon právnej služby v
základnej tarife á 64,53 eur za úkon + 8,34 eur rež. paušál.

9. Nestotožnil sa s vyjadrením žalovanej k odvolaniu, že na aktíve vo svojom vystúpení sa vyjadroval

o niektorom zamestnancovi hanlivo, resp., aby rozširoval také údaje o zamestnancoch o ktorých vie,
že sú nepravdivé. Tvrdil, že je tu snaha žalovanej zdramatizovať svoje odvolanie o skutočnosti, ktoré
s vystúpením nesúvisia a tieto boli počas dokazovanie vyvrátené, ním aj svedkami. Zdôraznil, že
vo svojom vystúpení na aktíve učiteľov upozornil na skutočnosť, že ústav, ktorý nemá profesorov adocentov, sa dá sa považovať za odborne nespôsobilý v zmysle vysokoškolského zákona jeho § 75,
kde sa uvádza, že prednášajú profesori a docenti, týka sa to predmetov, ktoré tvoria jadro študijného
odboru), čiže uvedená kritika na odbornom aktíve učiteľov smerovala na nedostatok vyšších učiteľov

(profesorov, docentov) na ústave farmaceutickej chémie a lekárskej chémie, keďže bol v tom čase jediný
vyšší učiteľ na ústave farmaceutickej chémie na 100% úväzok (docent v odbore farmaceutická chémia) a
na ústave lekárskej chémie žiaden vyšší učiteľ. Ústav farmaceutickej chémie zabezpečoval 6 povinných
predmetov, ktoré tvoria jadro študijného odboru. Uviedol, že negovanie výpovede svedka E. G. D. ,W..
žalovanou tým, že nebol prítomní na aktíve, neznamená, že nebol znalý pomerov lebo pracoval ako

odborný asistent na ústave farmaceutickej chémie. Vo svojej výpovedi vystihol stav na ústave a sám
kritizoval pomery, čiže potvrdil oprávnenosť jeho kritiky a zvýraznil, že žalobca nevyslovil svoj názor
spôsobom, aby boli osoby, ktorých sa to týka dehonestované v očiach iných. Toto tvrdenie vo svojich
výpovediach potvrdili aj svedkovia I.. U. N. E.. O.. Poukázal na to, že v zmysle toho sa nejednalo o
porušenie pracovnej disciplíny, ako to prezentovala žalovaná ale sa jednalo o podloženú a konštruktívnu
kritiku,ktorúalekompetentnížalovanejnevedelizniesťapoužilivočikritizujúcemurevanšvyužitímsvojej

sily z pracovných pozícii- funkcii. V rámci odvolania žalovanej, kde v časti preukazuje nespochybniteľné
fakty, uviedol, že tieto je možné spochybniť jednoducho tým, že obhajuje v rozpore s vysokoškolským
zákonom stav, ktorý bol predmetom jeho kritiky a to, ako to vyššie uviedol, suplovala ust. § 75,
kde neprednášali a negarantovali vyšší učitelia- docenti, profesori na uvedenom odbore. Následne o
rok neskôr, t.j. 2014 v žiadosti o akreditáciu žalovaná uvádza, ako zistil na internetových stránkach

akreditačnej komisie, univerzita do svojho spisu uviedla, že prednášky vedú profesori a docenti, že
uvedené zvýraznil na str. 23 v prílohe vyjadrenia (Príloha z webových stránok akreditačnej komisie časti
stránok 19-23). Zastával názor, že rovnako ako v konaní pred súdom prvého stupňa, tak aj v odvolacom
konaní žalovaná bez akýchkoľvek zábran naďalej zavádza súd účelovými tvrdeniami, ktoré však v
kontexte s ostatnými dôkazmi a okolnosťami prejednávanej veci nemožno akceptovať, že uvádza jedno

a v žiadosti o akreditáciu v G. XXXX uvádza to, čo kritizoval, čiže mu dala za pravdu. Nedostatky, ktoré
kritizoval, následne potvrdila akreditačná komisia po vykonaní kontroly v novembri 2012 pod vedením E.,
D.. G. Š. a vytkla žalovanej vážne nedostatky, ktoré uvádza v prílohe, hoci sa už nachádzajú v spise ale
na bližšiu prezentáciu prikladá opätovne Hodnotiacu správu Akreditačnej komisie (Dôkaz: Hodnotiaca
správaAK).Taktiežpoukázal naterajšiusprávuzMinisterstvaŠkolstvanazákladeakreditačnýchkonaní

na Slovensku v univerzitách, že predmetná žalovaná Univerzita Veterinárneho lekárstva a farmácie v
Košiciach bola zaradená medzi šesť univerzít na Slovensku, ktoré nespĺňajú kritéria univerzity, aj hlavne
predôvody,naktorépoukázal.KuvedenémupredkladáaktuálnydôkazatoVyjadrenieUVLFvKošiciach
k výsledkom komplexnej akreditácie z XX.X.XXXX, kde zvýrazňuje odseky pojednávajúce „V oblasti
chemických a farmaceutických vied", že uvedené nasvedčuje tomu, že problémy na ktoré poukázal

na UVLF, pretrvávajú doteraz (Vyjadrenie UVLF v Košiciach k výsledkom komplexnej akreditácie z
XX.X.XXXX). Mal za to, že všetky dôkazy, nie len tie, na ktoré poukazuje v odvolaní žalovaná, a ktorými
podľa jeho názoru dostatočne preukázal, súd dôkladne posúdil a vyhodnotil, a to v súlade s § 132 O.s.p.,
t. j. podľa svojej úvahy, každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Ako vyplýva
z obsahu odôvodnenia, pri hodnotení dôkazov súd starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania

najavo, ako aj na výpovede účastníkov konania. Rozhodnutie súdu je riadne odôvodnené a súd sa v ňom
vysporiadal aj s argumentáciou žalovanej v súvislosti s jeho porušením pracovnej disciplíny. Poukázal
aj na to, že ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku, súd pri hodnotení vykonaných dôkazov zohľadnil aj
skutočnosť, že jeho vystúpenie na aktíve učiteľov XX.X.XXXX nemožno považovať za menej závažné
porušenie pracovnej disciplíny a, že upozornenie žalovanej zo XX.XX.XXXX Č..G.. XXX/XXXX/OPA/

Sz nebolo dôvodné. Opakoval, že z uvedeného dôvodu je skončenie pracovného pomeru výpoveďou
zo strany žalovanej z XX.X.XXXX Č..G.. XXX/XXXX A. neplatné a žaloba je dôvodná, preto jej súd
vyhovel. Tvrdil, že dôvody pre podanie odvolania žalovanou reálne nejestvujú, preto navrhol rozsudok
ako vecne správny potvrdiť a zaviazať žalovanú na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 72,87
eur za 1 úkon právnej služby v základnej tarife á 64,53 eur za úkon + 8,34 eur režijný paušál.

10. Žalovaná k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu opakovala skutočnosti uvedené v odvolaní proti
rozsudku a opätovne nesúhlasila so žalobcovým tvrdením, že jeho vystúpenie na aktíve učiteľov
XX.X.XXXX bola podložená a konštruktívna kritika z dôvodu, že o absencii vysokoškolských učiteľov
z vedecko-pedagogickým titulom docent alebo profesor vedel dlhodobo a to od r. XXXX/XXXX a

ako vedúci katedry zodpovedný za personálny rozvoj katedry neurobil nič, aby tento stav po odchode
troch docentov personálne doplnil. Zdôraznila, že vystúpenie žalobcu nie je možné posudzovať na
aktíve učiteľov ako konštruktívnu kritiku, poukázala na všetky dôkazy, ktoré boli v rámci dokazovania
predložené a preukázané, pretože zastávala názor, že závadným správaním žalobcu boli porušenépovinnosti z pracovnoprávneho vzťahu a upozornenie na menej závažné porušenie pracovnej disciplíny
zo XX.XX.XXXX je dôvodné.

11. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. - na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 C.s.p. a rozsudok
a uznesenie ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p., lebo súd úplne zistil skutkový stav
veci, správne ho právne posúdil a odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje,

pretože dôvody rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani podané odvolanie, ktoré nie je spôsobilé
spochybniť správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie a v ktorom sa v podstate opakujú skutočnosti
uvádzané žalovanou už pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd vo svojom rozhodnutí a jeho
odôvodnení riadne a presvedčivo vysporiadal.

12. Žalovaná v odvolacom konaní uplatnila odvolacie dôvody uvedené v § 205 ods. 2 písm. a), d) a

f) t.j., že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, podľa § 205 ods. 2 písm. d) t.j., že súd
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a § 205 ods. 2 písm. f) t.j.,
že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

13. Ani jeden z uvedených odvolacích dôvodov nie je daný.

14. Žalovanou uplatnený odvolací dôvod uvedený v § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p., t.j., že v konaní došlo k
vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., je v čase rozhodovania odvolacieho súdu upravený v Civilnom
sporovom poriadku (ďalej len „C.s.p.“) v § 365 ods. 1 písm. b). Odvolací dôvod uvedený v 205 ods. 2
písm. d) O.s.p. t.j., že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

je v čase rozhodovania odvolacieho súdu upravený v § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. a nesprávne právne
posúdenie veci uvedené v 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., je v čase rozhodovania odvolacieho súdu upravené
v § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.

15. Podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

16. Odvolací súd nezistil, aby súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane
- žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces, preto tento odvolací dôvod nie je daný. Pokiaľ žalovaná považuje napadnutý
rozsudok za nepreskúmateľný, ide len o jej ničím nepodložený subjektívny názor.

17. Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v prípade, že z
jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov

na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp. keď sú právne závery v extrémnom
nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich žiadne možné interpretácie odôvodnenia
nevyplývajú.Napadnutýrozsudokzodpovedápožiadavkámvyplývajúcimz§157ods.2O.s.p.(účinného
v čase rozhodovania súdu prvej inštancie) a zásada súdnej praxe, preto nie je nepreskúmateľný pre
nezrozumiteľnosť.

18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.), t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam sa týka chýb v zisťovaní skutkového stavu veci
spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie je

nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého spor posúdil po právnej stránke a ktoré
je nesprávne lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a
chybamiprávnehoposúdeniajeúzkavzájomnásúvislosť,keďžepríčinounesprávnych(nedostatočných)
skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp.
zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným

dôkazom,akvýsledokhodnoteniadôkazovniejevsúlades§191C.s.p.,atovzhľadomnato,žebuďvzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas sporu najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo vyšli počas sporu najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil nachybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov,
ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti),
zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá

tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 až 193 C.s.p..

19. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas sporu najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas sporu najavo, jeho skutkové

zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 až § 193 C.s.p..

20. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na

zistený skutkový stav, t.zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany podľa
príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho
vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod

právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

21. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne
aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach
a povinnostiach sporových strán, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní žalobcu, v

ktorom sa v podstate iba opakujú skutočnosti, s ktorými sa súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
presvedčivo a výstižne vyrovnal.

22. K odvolacím námietkam žalovanej uvedených v odvolaní, pokiaľ ide o nesprávne skutkové zistenia a
námietky uvádzané v odvolaní ohľadom vyhodnotenia zisteného skutkového stavu, je potrebné uviesť,

že pokiaľ žalovaná argumentuje tým, že žalobca, ktorý vystúpil na aktíve učiteľov XX.X.XXXX uvádzal
nepravdivé údaje o spoluzamestnancoch, resp. rozširoval ich, pretože obsah vysloveného názoru
žalobcom na svojich bezprostredných kolegov na aktíve učiteľov bol nepravdivý a zasiahol do ochrany
práv, cti a dôstojnosti dotknutých vysokoškolských učiteľov, ktorí následne podpísali vyhlásenie o tom,
že verejné spochybnenie ich odbornej spôsobilosti sa ich dotklo, čo kazí dobré meno ich pracovísk a

považujú konanie žalobcu za urážku na cti, je potrebné uviesť, že išlo tu o právo žalobcu na vyslovenie
svojho názoru a aj o právo na kritiku, ktorá nebola urobená hrubým ani hanlivým spôsobom, nikoho
osobne neurážala a bola len v rovine profesionálnej kritiky. Žalobca ako zamestnanec a občan mal
právo na vyslovenie svojho názoru a kritiky, urobenej slušným spôsobom, aj keď s jeho názorom a
kritikou zamestnávateľ nesúhlasil a tieto nemohli byť kvalifikované ako porušenie pracovnej disciplíny

a jednou z hmotnoprávnych podmienok na skončenie pracovného pomeru výpoveďou. Pri takomto
výklade zákona , ako to interpretuje žalovaná, by v podstate došlo aj k porušeniu základného práva
občanazakotvenéhovÚstaveSlovenskejrepubliky-právanasloboduprejavu, podľaktorého každýmá
právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne
vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu, pričom slobodu prejavu

a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenie v demokratickej
spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu
verejného zdravia a mravnosti.

23. Súd urobil správny záver a odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje, že vystúpenie žalobcu

na aktíve učiteľov nemožno považovať za poskytnutie nepravdivého vyhlásenia súvisiaceho s výkonom
práce vo verejnom záujme a porušenie § 8 ods. 2 písm. g) zák. č. 552/2003 Z.z., §47 ods. 1 písm. b)
Zák. práce a čl. 11 ods. 2 písm. f) Pracovného poriadku žalovanej.

24. Ak sa zamestnanci žalovanej cítili dotknutí kritikou žalobcu, mali možnosť využiť svoje právo na

ochranu osobnej cti ( ochrana osobnosti), čo však nie je predmetom tohto sporu.

25. Je potrebné dodať, že predmetom tohto sporu nie je ani preukazovanie odbornej spôsobilosti,
resp. nespôsobilosti vysokoškolských učiteľov lebo u žalobcu išlo len o vyslovenie jeho názoru v rámcidiskusie. Je bez právneho významu, či názory a kritika žalobcu boli správne alebo nesprávne a čo ho
k tomu motivovalo, lebo jeho názory vyslovené na akademickej pôde, neboli v rozpore so zásadami
ľudskosti a jeho prejav nebol urážlivý .

26. Pokiaľ žalovaná poukazuje na ustálenú judikatúru, že ide o porušenie pracovnej disciplíny podľa §
63 ods. 1 písm. e) Zák. práce, ak zamestnanec oznamuje a rozširuje také údaje o spoluzamestnancovi,
o ktorých vie, alebo musí vedieť, že sú nepravdivé, je potrebné uviesť, že skutková podstata takéhoto
porušenia pracovnej disciplíny nebola u žalobcu preukázaná a že je na zamestnávateľovi dôkazné

bremeno v tomto smere. Súd, o. i., správne podotkol, že aj podľa hodnotiacej správy akreditačnej
komisiezr.XXXXžalovanávštudijnomprogrameaštudijnomodborefarmácienespĺňalavčaseiniciácie
akreditačné kritériá uplatňované pri posudzovaní spôsobilosti a neutvárala dostačujúce predpoklady na
udržanie spôsobilosti, až do najbližšej komplexnej akreditácie činnosti vysokej školy, pretože nemala
dostatočné personálne zabezpečenie nosných ťažiskových predmetom študijného odboru farmácie - iba
dvaja z garantov týchto predmetom sú zamestnaní na ustanovený týždenný pracovný čas, a tí nemajú

vedecko-pedagogický titul a že E.. D.. G. O., E.. spĺňa kritériá kvalitnej vedeckej činnosti, nie však v
odbore, ktorý patrí do jadra farmaceutických odborov.

27. Z uvedených dôvodov bolo potrebné rozsudok potvrdiť ako vecne správny.

28. Odvolací súd potvrdil aj uznesenie o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok zo žaloby
99,50 eur lebo je vo výroku vecne správne, ktorý výrok je pre žalovanú záväzný, na čom nič nemení
ani skutočnosť, že v jeho odôvodnení došlo k zrejmej chybe v písaní, keď namiesto sumy 99,50 eur,
je uvedená suma 204,50 eur.

29. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p.

30. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

31. Podľa § 396 ods. 1 C.s.p. ustanovenie o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použije aj

na odvolacie konanie.

32. Žalobca mal aj v odvolacom konaní úspech, preto má právo na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100% a žalovaná nemala v odvolacom konaní úspech, preto jej náhrada trov odvolacieho
konania nebola priznaná.

33. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

34. Výsledok hlasovania - pomer hlasov : 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).