Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. október 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/116/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3514201804
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3514201804.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členiek senátu
Mgr. Stanislavy Miklánkovej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobcu: Sberbank Slovensko, a.s.,
so sídlom Bratislava, Vysoká 9, IČO: 17 321 123, zastúpeného: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, proti žalovaným: 1/ K.. K. U., nar. XX.XX.XXXX,
bytom K., T. Q. XXX, 2/ X.. C. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom K., T. Q. XXX, zastúpeným: JUDr. Anna

Kašparová, advokátka so sídlom Nové Mesto nad Váhom, Malinovského 43, o zaplatenie 50 000,- eur
s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č.k.
10C/335/2014 - 196 zo dňa 27. októbra 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd v záhlaví identifikovaným rozsudkom zamietol žalobu a o trovách konania rozhodol tak,

že žalovaným priznáva nárok na ich náhradu vo výške 100 %.

2. V odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa žalobou domáha voči žalovaným 1/ a 2/,
aby mu spoločne a nerozdielne zaplatili 50.000,- eur s úrokom z omeškania vo výške 13,347 % ročne
zo sumy 50.000,- eur od 26.02.2014 titulom ručenia na základe vyhlásenia ručiteľov zo dňa 16.06.2013.

3. Okresný súd konštatoval skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z výsledkov dokazovania. Dňa 19.06.2001
bola medzi žalobcom ako veriteľom a obchodnou spoločnosťou Myjavská obchodná agentúra, a.s.
ako dlžníkom uzatvorená úverová zmluva, na základe ktorej bol dlžníkovi poskytnutý úver vo výške
1.500.000,- Sk. Dňa 16.06.2013 bol k úverovej zmluve podpísaný Dodatok č. 20, na základe ktorého bol
dlžníkovi poskytnutý úverový rámec vo výške 550.000,- eur. Úver bol zabezpečený záložným právom
k nehnuteľnostiam, vlastnou blankozmenkou vystavenou dlžníkom na rad veriteľa, záložným právom

k pohľadávkam dlžníka, podriadenosťou dlhu vo výške 150.000,- eur uzatvorenej medzi veriteľom,
dlžníkomažalovaným2/,vyhlásenímžalovaného2/akoručiteľač.425003860,vyhlásenímžalovaného
1/ ako ručiteľa č. 425 003 8608 a notárskou zápisnicou o uznaní dlhu dlžníka. Medzi stranami
sporu nebolo sporné, že v čase podpísania úverovej zmluvy bola hodnota založených nehnuteľností
dlžníka vyššia ako výška poskytnutého úverového rámca veriteľom. Dňa 18.06.2013 žalovaný 1/
podpísal vyhlásenie ručiteľa č. 425 003 8608, ktorým žalovaný 1/ vyhlásil, že uspokojí pohľadávky

žalobcu vyplývajúce z úverovej zmluvy, ak dlžník nesplatí svoj splatný záväzok aj bez predchádzajúcej
písomnej výzvy veriteľa. Medzi stranami sporu tiež nebolo sporné, že obdobné ručiteľské vyhlásenie
podpísal aj žalovaný 2/, avšak takýto listinný dôkaz súdu predložený nebol. Tunajší súd rozsudkom
č.k. 10C/118/2015-141 zo dňa 07.04.2016 určil, že vyhlásenie ručiteľa žalovaného 2/ č. 4250038608
zo dňa 18.06.2013 za dlhy obchodnej spoločnosti Myjavská obchodná agentúra, a.s., z titulu Úverovej
zmluvy č. 4250038608 uzatvorenej dňa 19.06.2001 v znení jej neskorších dodatkov č. 1 až 20, je

neplatné. Voči tomuto rozsudku podľa žalobca odvolanie, pričom odvolací súd o odvolaní doposiaľ
právoplatne nerozhodol. V rámci tohto konania súd prvého stupňa dospel k záveru, že prevzatieručiteľského záväzku žalovaným 2/ nebolo bežnou záležitosťou (vzhľadom na povahu a výšku záväzku),
dotýkajúcou sa spoločných vecí oboch manželov podmienenou súhlasom manželky žalovaného 2).
Účinky právneho úkonu žalovaného 2/ mali spôsobilosť prejaviť sa vo sfére spoločných vecí, keďže

žalovaný 2/ v čase uskutočnenia ručiteľského vyhlásenia, t. j. ku dňu 18.06.2013 ani v súčasnosti
nedisponuje osobným majetkom v takej výške, aby postačoval na exekučné uspokojenie pohľadávky
žalobcu.Nadanomzáverenajmäsozreteľomnavýšku ručiteľskéhozáväzkunemeníničaniskutočnosť,
že ručiteľský záväzok prevzali spoločne dve osoby. Zistený skutkový stav je potrebné právne podriadiť
pod ustanovenie § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca si nezabezpečil súhlas manželky

žalovaného 2/ k uvedenému úkonu, pričom manželka žalovaného 2/ sa relatívnej neplatnosti dovolala, a
preto súd určil, že vyhlásenie ručenia žalovaného 2/ je neplatné. Svedkyňa Lenka Zemanová uviedla, že
podala žalobu o neplatnosť ručiteľského vyhlásenia z dôvodu, že manželovi nedala na to súhlas a myslí
si,žeotomtomalavedieť,nakoľkototokonanieohrozilocelúichrodinu.Onaotomtovôbecničnevedela.
Rok pred podpisom ručiteľského vyhlásenia bola na rodičovskej a o dianie vo firme sa nezaujímala. O
ručiteľskom vyhlásení sa dozvedela až potom, čo im bol doručený platobný rozkaz, niekedy v roku 2014.

4. Okresný súd v celom rozsahu odkázal svoje závery v konaní vedenom pod sp. zn.: 10C/118/2015,
v ktorom bolo určené, že vyhlásenie ručiteľa žalovaného 2/ č. 4250038608 zo dňa 18.06.2013 za
dlhy obchodnej spoločnosti Myjavská obchodná agentúra, a.s., z titulu Úverovej zmluvy č. 4250038608
uzatvorenej dňa 19.06.2001 v znení jej neskorších dodatkov č. 1 až 20, je neplatné. Obdobná situácia

je potom aj vo vzťahu k žalovanému 1/ a jeho manželky, ktorá sa domohla relatívnej neplatnosti tohto
právneho úkonu v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp.zn.: 12C/118/2015. V konaní nebolo
nijakým spôsobom spochybnené, že manželka žalovaného 1/ nemala vedomosť o tom, že žalovaný
1/ urobil ručiteľské vyhlásenie bez jej súhlasu a o tomto sa dozvedela, až keď žalovanému 1/ bol
doručený platobný rozkaz v tejto predmetnej veci. Okrem toho medzi stranami sporu nebolo sporné, že

majetok dlžníka v čase uzatvorenia zmluvy presahoval výšku úverového rámca, teda nebolo nevyhnutné
z pohľadu obchodného vzťahu banky a dlžníka, aby vyžadoval aj ručiteľské vyhlásenie žalovaného
1/ ako fyzickej osoby. Podľa názoru súdu ručiteľským vyhlásením sa neprimerane zasiahlo do práv a
oprávnených záujmov manželky žalovaného 1/, nakoľko medzi stranami sporu nebolo sporné ani to, že
žalovaní nedisponujú takým majetkom, aby v prípade jeho predaja za účelom uspokojenia pohľadávky

žalobcu mohla byť uspokojená celá pohľadávka žalobcu a zároveň neboli ohrozené základné životné
potreby žalovaných a ich rodín. Okresný súd sa nestotožnil s názorom žalovaných, že ručiteľské
vyhlásenie bolo urobené v tiesni. Žalovaní podnikajú od roku 1994, a teda museli si byť vedomí, že
podnikanie prináša aj podnikateľské riziko, ktoré je obyčajne spájané s podnikateľským rozhodnutím.
Ak teda sa žalovaní rozhodli požiadať o prolongáciu kontokorentného úveru, museli si byť vedomí,

že žalobca ako banka pristúpi k posilneniu zabezpečovacích inštitútov a využije ručiteľské vyhlásenia.
Chybou banky ale bolo, v akom rozsahu požadovala ručiteľské vyhlásenie a že si nevyžiadala súhlas
druhého manžela. Vzhľadom k tomu, že okresný súd prejudiciálne skonštatoval, že ručiteľské vyhlásenia
žalovaných sú neplatné, zamietol žalobu v celom rozsahu z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie žalovaných.

5. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 497, § 303, §306 ods. 1, § 307 ods. 1 Obchodného
zákonníka, § 3 ods. 1 § 40a, § 145 ods. 1,2, § 147 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka. O trovách konania
rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP.

6. Proti tomuto rozsudku žalobca podal včas odvolanie. Deklaroval uplatnenie odvolacích dôvodov

spočívajúcich v nesprávnom právnom posúdení veci a v inej vade, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ a h/ CSP). Navrhol rozsudok okresného súdu
zmeniť a uplatnený nárok mu priznať v celosti.

7. Svoje odvolanie odôvodnil tak, že pokiaľ okresný súd odôvodnil zamietavý výrok vo vzťahu k

žalovanému 2/ tým, že odkázal na právne závery neprávoplatného rozsudku toho istého senátu č.k.
12C/118/2015-161 zo dňa 04.04.2016, došlo k bezprecedentnému porušeniu princípu právnej istoty a
ignorovania normatívnych požiadaviek, kladeným na presvedčivosť, zrozumiteľnosť a preskúmateľnosť
rozhodnutia podľa § 220 ods. 2 CSP. Okresný súd odkázal na svoje vlastné právne závery v
prvoinštančnom rozsudku, ktorý nie je právoplatný, pričom nepochybne nejde o rozhodnutie najvyššej

súdnej autority. Napriek tomu, že existuje ustálená judikatúra, podľa ktorej k ručiteľskému záväzku nie je
potrebný súhlas druhého manžela (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR publikované pod číslom R 1/1998,
R 61/1973, ďalej napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/123/2008 zo dňa 29.09.2009,
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/330/2006 zo dňa 31.03.2008, rozsudok Najvyššieho súduSR sp.zn. 2Cdo/99/2009, zo dňa 25.05.2010, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/234/2010 zo
dňa 29.06.2011; rozhodnutia krajských súdov: rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 8Co/1/2012,
rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 5Co/464/2013 zo dňa 18.03.2014, rozsudok Krajského súdu

v Trenčíne sp.zn. 9Co/342/2012, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 17Co/276/2014),
okresný súd s ňou nielenže nekonfrontoval svoje vlastné presvedčenie, ale na tieto právne závery
vôbec neodkázal; odklon súdu od ustálenej judikatúry je pritom neodmysliteľne spojený s dôkladným
ozrejmením dôvodom takéhoto postupu. Okresný súd svojím postupom nerešpektoval princíp právnej
istoty a zmaril legitímne očakávanie žalobcu, že spor bude rozhodnutý v súlade s existujúcou stabilnou

judikatúrou. Ignorovanie stabilnej rozhodovacej praxe je neakceptovateľným a excesným výkonom
justičnej svojvôle, ktorý nemožno v materiálnom právnom štáte akceptovať. V tomto smere poukázal
na rozhodnutia Ústavného súdu SR: uznesenie sp.zn. IV. ÚS/481/2011 zo dňa 10. 11. 2011, uznesenie
sp.zn. IV. ÚS /499/2011 zo dňa 22.11.2011, nález sp.zn. III. ÚS /192/2006 zo dňa 03.11.2006, nález
sp.zn. IV. ÚS/49/2006 zo dňa 14.09.2006 a iné. Odhliadnuc od uvedeného, nestotožnil sa s právnym
záverom okresného súdu, že na platné prevzatie ručiteľského záväzku bol potrebný súhlas manželky

poručiteľa. Judikatúra v obdobných prípadoch stabilne konštatuje, že k platnému prevzatiu ručiteľskom
záväzku nie potrebný súhlas druhého manžela. Prevzatím ručenia vzniká záväzok výlučne tomuto
manželovi, keďže nejde o dispozíciu so spoločnou vecou, resp. výkon správy spoločných vecí obidvoch
manželov (R 1/1998, R 61 /1973). Ak sa právny úkon jedného z manželov netýka spoločných vecí,
nevzťahuje sa naň ustanovenie § 145 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho nemožno uvažovať ani

o neplatnosti takéhoto úkonu podľa ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka (uznesenie Najvyššieho
súdu ČR sp.zn. 29Odo/398/20056 zo dňa 30. 8. 2008). Keďže medzičasom nedošlo k zmene právnej
úpravy, prezentované závery sú naďalej použiteľné. Na úrovni rozhodovania Najvyššieho súdu SR
aktuálne neexistuje rozhodnutie, ktoré by do naznačenej problematiky vznieslo opozičnú argumentačnú
líniu. Odklon od doterajšej judikatúry nepredstavuje ani nález Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS/26/2010

zo dňa 08.12.2010, na ktorý v konaní odkazovali žalovaní, pretože skutkové okolnosti oboch prípadov
sú diametrálne odlišné, a preto neporovnateľné. Z výkladu ustanovenia § 145 Občianskeho zákonníka
vyplýva, že sa netýka právnych úkonov so sekundárnym účinkom na spoločné veci v BSM. Žiadny z
manželov nepotrebuje na založenie záväzku vo vzťahu k tretej osobe (a to aj keď nejde o bežnú vec)
súhlas druhého manžela. Taký záväzok sa považuje za záväzok individuálny, nesolidárny. Prezentovaný

výklad nebol v právnej doktríne ani rozhodovacej praxi nikdy sporný. Skutočnosť, že situácia môže
ísť v konečnom dôsledku na úkor druhého manžela, nie na úkor veriteľa, neindikuje nespravodlivosť
rozhodnutia. Ustanovenie § 147 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka nemožno reštriktívne vykladať tak,
že sa vzťahuje výlučne na pohľadávky, ktorých právny titul odsúhlasil druhý manžel, pretože takáto
interpretácia nemá žiadnu zákonnú oporu. Argumentáciu okresného súdu, že bonita dlžníka garantovala

uspokojenie pohľadávky priamo z jeho majetku, v dôsledku čoho nebolo potrebné rozšíriť zabezpečenie
pohľadávky na sporné ručiteľské záväzky, mal za absurdnú. Je výlučne vecou strán, aké zákonné
inštitúty si dojednajú na zabezpečenie pohľadávky a tieto nie sú žiadnym spôsobom limitované. Žalovaní
slobodne a dobrovoľne prevzali ručenie za úverovú pohľadávku a zaviazali sa, že uspokoja pohľadávku
žalobcu, ak ju včas a riadne nezaplatí dlžník. Samotná skutočnosť, že dlžník mal údajne dostatok

majetku, nemôže viesť k záveru, že rozsah ručiteľského záväzku neprimerane zasahoval do práv
druhého manžela. Ručenie, ako zabezpečovací inštitút subsidiárnej povahy, nezakladá bezprostrednú
zaviazanosť voči veriteľovi a jeho uplatnenie prichádza do úvahy výlučne v prípade, ak záväzok včas a
riadne nesplní samotný dlžník. K plneniu záväzku ručiteľom nemusí vôbec dôjsť. Rozsah ručenia nie je
zákonom obmedzený, ručiteľ môže na seba prevziať ručiteľský záväzok v akejkoľvek výške. Na platné

prevzatie ručiteľského záväzku stačí, ak ručiteľ veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí v prípade, ak
dlžník nesplní určitý svoj záväzok (R 11/2001, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Obo/103/2008 zo
dňa 14.07.2009). Podľa okresného súdu žalobca pochybil, keď si od manželiek žalovaných nevyžiadal
súhlas s prevzatím ručiteľských záväzkov. Toto konštatovanie je argumentačne neudržateľné. Súhlas
manželky v žiadnom prípade nie potrebný, čo okrem spomenutých záverov rozhodovacej praxi súdov,

nepriamo vyplýva aj z § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ručiteľské vyhlásenie je jednostranným
úkonom ručiteľa, adresovaným veriteľovi. Nie je namieste zaťažovať veriteľa povinnosťou zisťovať,
či má ručiteľ riadne uzavreté manželstvo, či v rámci tohto manželstva má (nezrušené) BSM a či
ručiteľova manželka udelila s týmto ručiteľským vyhlásením platný súhlas. Možnosť exekučného postihu
celého majetku v BSM na vymoženie pohľadávky jedného z manželov nezakladá rozpor právneho

úkonu, z ktorého by mala pohľadávka vzniknúť, s dobrými mravmi, pretože ide o zákonom výslovne
predpokladanú možnosť. Sporné ručiteľské vyhlásenie nemôžu byť v žiadnom prípade neplatné pre
rozpor s dobrými mravmi.8. Žalovaní 1/,2/ sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadrili tak, že žiadali, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok potvrdil a žalobcu zaviazal na zaplatenie trov konania žalovaných. Nesúhlasili s právnym
názorom žalobcu, podľa ktorého nie k prevzatiu ručiteľského záväzku potrebný súhlas druhého manžela.

Platnosť právnych úkonov je potrebné posudzovať vo všetkých súvislostiach a dopadoch, priamych
aj nepriamych. Taktiež žalovaní majú právo očakávať, že spor bude rozhodnutý spravodlivo, v súlade
so zákonom a so zreteľom na všetky okolnosti prípadu a nielen formálne, s odkazom na judikatúru,
bez zohľadnenia a posúdenia všetkých súvislostí okolností prípadu. Posúdenie vecí v rámci širších
okolnostiach skutočností, týkajúcich sa platnosti ručiteľských vyhlásení žalovaných, okresným súdom,

nie je v rozpore so záväznou judikatúrou, ale v súlade so zásadami spravodlivého súdneho procesu.
Určenia relatívnej neplatnosti ručiteľských vyhlásení žalovaných sa manželky žalovaných dovolali
podaním žaloby na okresnom súde. Pokiaľ žalobca namieta, že rozhodnutie Ústavného súdu SR
sp.zn. I.ÚS/26/2010 zo dňa 08.12.2010 je ojedinelé, tento nález bol publikovaný v Zbierke nálezov a
uznesení Ústavného súdu pod číslom 74 z roku 2010, teda Ústavný súd SR ho posúdil ako rozhodnutie,
ktoré má pre rozhodovaciu prax dôležitý význam. V predmetnom náleze ústavný súd uvádza, že

je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci
a prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k
jeho neplatnosti. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť obsah zmluvy aj z hľadiska súladu s dobrými
mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď to účastník konania výslovne namieta. Je logické, že
vzhľadom na pomerne nie staré rozhodnutie ústavného súdu, sa tento právny názor do povedomia

súdna právnej praxi dostáva postupne. Manželka žalovaného 2/ v konaní vedenom pred okresným
súdom pod sp. zn. 10 C/118/2015 doložila súdu rozhodnutia krajských súdov, ktoré si právny názor
Ústavného súdu vyslovený v predmetnom náleze osvojili (rozhodnutie Krajského súdu Košice sp.zn.
4Co/37/2012 zo dňa 20.02.2014, sp.zn. 6Co/45/2012 zo dňa 30.04.2013, sp.zn.6Co/238/2011 zo dňa
14.02.2011, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 13Co/221/2013 dňa 30.04.2014,

sp.zn. 17Co/6/2013 zo dňa 14.06.2013, rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 6Co/131/2012
zo dňa 26.11.2013, rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 3Co/245/2009 zo dňa 15.03.2012).
Každý právny úkon, pokiaľ má byť platným právnym úkonom, musí spĺňať náležitosti platného právneho
úkonu. Ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa náležitosti platnosti právnych úkonov, sa týkajú
aj každého úkonu manžela v súvislosti s BSM, pre platnosť úkonov majúcich dopad na BSM sa vyžaduje

súhlas druhého manžela, inak ide o právny úkon relatívne neplatný. Súd v rámci rozhodovania o žalobe
v konaní sp.zn. 10C/335/2014 posúdil otázku platnosti ručiteľských vyhlásení žalovaného 1/ a 2/ ako
prejudiciálnu otázku. Žalovaní nevidia ako vadu odôvodnenia rozsudku odkaz na závery súdu v inom
konaní, všetci účastníci konania o zaplatenie pohľadávky sú a boli účastníkmi konania o neplatnosť
vyhlásenia ručiteľa sp.zn. 10C/118/2015.

9. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaných písomne vyjadril tak, že opätovne poukázal na svoje argumenty
ohľadne platnosti ručiteľských vyhlásení žalovaných. Zdôraznil, že k zložkám práva na spravodlivý
proces možno zaradiť okrem iného aj zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákazu ľubovôle, právo na
vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne

odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového
práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie ( Števček, M. , Ficová S., Baricová J.,
Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol. : Civilný sporový poriadok. Komentár. C.H.Beck,
Praha 2016, s. 1239). Medzi základné princípy právneho štátu patrí aj princíp právnej istoty. Jeho
esenciálnou súčasťou je aj legitímna predvídateľnosť postupu orgánov verejnej moci, ktorá vylučuje

priestor pre svojvôľu. S tým súvisí požiadavka na presvedčivé súdne rozhodnutia, v ktorých sa musí
súd vysporiadať inter alia aj s námietkami procesne neúspešného účastníka, obzvlášť, ak vychádzajú
z konkrétneho právneho záveru, ktorý v danej problematike opakovane zaujal Najvyšší súd SR. Pokiaľ
ide o jednotlivé konania, žalobca doplnil, že konanie vedené na Okresnom súde Nové Mesto nad
Váhom pod sp.zn. 12C/118/2015 ( Lenka Zemanová c/a Sberbank Slovensko, a.s. o určenie neplatnosti

vyhlásenia ručiteľa), bolo uznesením okresného súdu č.k. 12C/118/2015-161 zo dňa 04.04.2006
zastavené z dôvodu prekážky litispendencie. Žalobkyňa proti nemu podala odvolanie, doposiaľ nebolo
o ňom rozhodnuté. Pokiaľ ide o konanie sp.zn. 7C/58/2014 ( Oľga Zemanová c/a Sberbank Slovensko,
a.s. o určenie neplatnosti vyhlásenia ručiteľa) okresný súd síce určil neplatnosť ručiteľského vyhlásenia
Ing. C. U., ale odvolací súd následne zmenil tento rozsudok tak, že žalobu zamietol (rozsudok Krajského

súdu v Trenčíne č.k. 19C o/301/2016-187 zo dňa 15.12.2016). Keďže v týchto konaniach sa manželky
žalovaných účinne nedovolali relatívnej neplatnosti ručiteľských vyhlásení, nebol dôvod na zamietnutie
žaloby v tejto veci. Pokiaľ ide o judikatúru, týkajúce sa prejednávanej veci, odkázal na obsah svojho
odvolania.10. Žalovaní 1/,2/ v ďalšom písomnom vyjadrení zdôraznili, že to bol žalobca, ktorý opakovane súdu
navrhol, aby súd ako prejudiciálnu otázku posúdil platnosť ručiteľských vyhlásení a rozhodol o jeho

žalobe na plnenie. Keď súd jeho návrhu vyhovel, tento postup žalobca namieta ako nevyhovujúci
a zdôvodňuje, prečo nemal súd o žalobe rozhodnúť. Okolnosti, za akých boli ručiteľské vyhlásenia
podpisované, sú zrejmé z výpovede žalovaných pred súdom, ktoré žalobca z hľadiska ich pravdivosti
nespochybnil. Poukázali na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/88/2011 zo dňa 10.08.2011,
ktorý si právny názor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze sp.zn. I. ÚS /26/2010 zo dňa 08.12.2010

osvojil.

11. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného odvolania a
jeho dôvodov. Procesný postup odvolacieho súdu vyplynul z intertemporálnej úpravy v § 470 ods.
1 CSP , ktorým došlo k rekodifikácii predchádzajúceho procesného predpisu - Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) s účinnosťou od 1. júla 2016. V zmysle uvedenej úpravy platí, že ak nie
je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. V
zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalobcu nariaďovať
pojednávanie.

12. Žalobca v odvolaní namieta existenciu vady, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, spočívajúcej v podľa neho nedostatočnom odôvodnení rozsudku okresného súdu (§ 365 ods. 1
písm. d/ CSP) a nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom (§ 265 ods. 1 písm. h/ CSP).

13. Krajský súd o preskúmaní veci zistil, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

14. Podľa článku 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom.

16. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej

republiky vyplýva, že tak základné právo podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj
„ústava“), ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní,
kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06). Právo na určitú kvalitu súdneho
konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je
jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj

povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán,
ktoré majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05 a tiež Kraska c. Švajčiarsko).

17. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

18. Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46
ods. 1 ústavy vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie súdu musí obsahovať dôvody, na základe
ktorých je založené. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je teda aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a

zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranouprotitakémuuplatneniu.Všeobecnýsúdnemusídať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalido všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať
odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (k

tomu pozri bližšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS/115/03,
či sp. zn. III. ÚS/60/04).

19. Vychádzajúc z uvedeného dospel krajský súd v danom prípade k záveru, že právo žalobcu na riadne
odôvodnenie rozsudku porušené bolo. Okresný súd pri svojom rozhodovaní, pokiaľ ide o žalovaného

2/, v celom rozsahu len odkázal svoje závery v konaní vedenom pod sp. zn.: 10C/118/2015, v ktorom
bolo určené, že vyhlásenie ručiteľa žalovaného 2/ zo dňa 18.06.2013 za dlhy obchodnej spoločnosti
Myjavská obchodná agentúra, a.s., z titulu Úverovej zmluvy č. 4250038608 uzatvorenej dňa 19.06.2001
v znení jej neskorších dodatkov č. 1 až 20, je neplatné. Následne konštatoval, že obdobná situácia je
aj vo vzťahu k žalovanému 1/ a jeho manželky, ktorá sa domohla relatívnej neplatnosti tohto právneho
úkonu v konaní vedenom na súde pod sp.zn. 12C/118/2015.

20. Z úradnej činnosti je však krajskému súdu známe (na čo napokon poukazuje i žalobca), že
rozsudok okresného súdu č.k. 10C/118/2015-141 zo dňa 07.04.2016, ktorým bolo určené, že vyhlásenie
ručiteľa - žalovaného 2/ zo dňa 18.06.2013 je neplatné, bol rozsudkom Krajského súdu v Trenčín č.k.
19Co/301/2016-187 zo dňa 15.12.2016 zmenený tak, že žaloba bola zamietnutá s odôvodnením, že

na požadovanom určení nie je naliehavý právny záujem. Otázka platnosti či neplatnosti ručiteľského
vyhlásenia s právnym dôsledkom vzniku spoločného záväzku manželov pri vybavovaní záležitostí
týkajúcich sa spoločných vecí a z toho dôvodu vyžadovaný súhlas žalobkyne predstavuje z hľadiska
žaloby na plnenie z tohto ručiteľského záväzku len posúdenie otázky predbežnej, ktorý nie je potrebné
riešiť v samostatnom konaní meritórnym výrokom súdu. Naliehavý právny záujem na určovacej žalobe

totiž nie je daný za situácie, ak bola podaná žaloba na plnenie sporného záväzku. Vzhľadom na
uplatnený nárok na plnenie v konaní vedenom na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp.zn.
10C/335/2014, podaná určovacia žaloba o určenie neplatnosti vyhlásenia ručiteľa nie je procesne
prípustným nástrojom ochrany práva žalobkyne z dôvodu, že otázku neplatnosti vyhlásenia ručiteľa súd
môže riešiť ako predbežnú pri posudzovaní dôvodnosti uplatneného nároku na plnenie. Pokiaľ ide o

určovaciu žalobu podanú manželkou žalovaného 1/ o neplatnosť vyhlásenia ručiteľa - žalovaného 1/
zo dňa 18.06.2013, konanie bolo zastavené uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č.k.
12C/118/2015-161 zo dňa 04.04.2016 z dôvodu prekážky litispendencie vo vzťahu ku konaniu vedenom
na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp.zn. 10C/335/2014. Krajský súd v Trenčíne ako
súd odvolací predmetné uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie uznesením

č.k. 5Co/297/2017-192 zo dňa 20.09.2017 s odôvodnením, že v prejednávanej veci neboli splnené
zákonné podmienky na zastavenie konania. Manželka žalovaného 1/ nie je účastníčkou konania, v
rámci ktorého sa banka domáha plnenia voči žalovanému 1/ a ďalšej osobe (sp.zn. 10C /335/2015),
nejde potom o totožný okruh účastníkov sporu. Aj keď je pravdou, že okresný súd v konaní o plnenie,
ktoré predchádza tomuto konaniu, môže ako prejudiciálnu otázku skúmať absolútnu, prípadne relatívnu

neplatnosť právneho úkonu, vyslovenie takejto neplatnosti, ktoré by sa odzrkadlilo v zamietnutí žaloby
na plnenie vo veci samej, by sa žiadnym spôsobom nedotklo žalobkyne, ktorá nie účastníčkou konania
vedeného na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp.zn. 10C/335/2014.

21. Okresným súdom v odôvodnení napadnutého rozsudku zvolená favorizácia inej, dokonca

právoplatne neskončenej veci (sp.zn. 10C/118/2015), nemá v podmienkach Slovenskej republiky
všeobecnú (precedenčnú) záväznosť a rozhodne nemá (v uvedenej nepublikovanej podobe v Zbierke
stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky) ani faktickú „záväznosť“ pre iné, podobné prípady
prejednávané súdmi. Naviac, dôvody rozhodnutia, na ktoré okresný súd odkázal, stratili svoju relevanciu
a záväznosť vzhľadom na skutočnosť, že toto rozhodnutie bolo odvolacím súdom zmenené tak, že

žalobabolazamietnutástým,žeotázkou(ne)platnostiručiteľskéhovyhláseniažalovaného2/saokresný
súd musí zaoberať práve v tomto konaní (sp.zn. 10C/335/2014) o plnenie.

22. Ďalej, v súvislosti s odvolacou námietkou žalobcu týkajúcou sa odklonu od judikatúry, podľa stabilnej
judikatúry Ústavného súdu SR obsahom princípu právneho

štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých
podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93 , PL. ÚS 16/95
a II. ÚS 80/99 , III. ÚS 356/06 ). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istejprávnejotázkezarovnakejaleboanalogickejskutkovejsituácie,pokiaľjunemožnoobjektívnearozumne
odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010 , PL. ÚS 21/00
, PL. ÚS 6/04 , III. ÚS 328/05 ).

23. Podľa záverov Ústavného súdu SR v náleze sp.zn. III. ÚS 190/2016 zo dňa 13.09.2016, ak bola
určitá právna otázka alebo jej riešenie predmetom zovšeobecnenia, výsledok ktorého bol publikovaný v
Zbierke ako judikát alebo stanovisko najvyššieho súdu (žalobcom namietané rozhodnutia Najvyššieho

súdu SR R 1/1998, R 61/1973), princípy materiálneho právneho štátu od všeobecných súdov vyžadujú,
aby súdy v ďalšom konaní o obdobných (skutkovo a právne, resp. druhovo) veciach rozhodovali v súlade
s takto zovšeobecneným právnym názorom. Všeobecný súd, pokiaľ sú pre to dané dôvody, sa od neho
môže vo svojom ďalšom rozhodovaní odchýliť, nesmie však pritom postupovať spôsobom, ktorý by
znamenal svojvôľu. Svoje odchýlenie sa od judikátu alebo stanoviska musí súd v takom prípade náležite
odôvodniť tak, že predovšetkým poukáže na svoju predchádzajúcu rozhodovaciu prax a následne

podrobne odôvodní, prečo starý spôsob rozhodovania už nie je vhodný. Ústavný súd SR aj v náleze sp.
zn. III. ÚS 192/06 konštatoval, že ak súd rieši právnu otázku (tú istú
alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom, bez toho, aby sa
argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty
v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu

podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Odchýlenie sa súdu od existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom prípade
predstavuje zásah do základných práv a slobôd účastníka konania za predpokladu, že je dôsledkom
arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci.

24. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, či pri rozhodovaní o prejudiciálnej otázke platnosti

ručiteľských vyhlásení žalovaných 1/,2/ okresný súd zvážil vec aj z pohľadu práva strán na riadne
odôvodnenie rozhodnutia a princípu právnej istoty. Okresný súd vôbec neodôvodnil svoj odklon od
judikatúry Najvyššieho súdu SR namietanej žalobcom v priebehu súdneho konania, resp. svoj príklon
k inej argumentačnej línii, vznesenej v konaní žalovanými 1/,2 /, a teda nedal odpoveď na relevantné
právne námietky strán (nielen žalobcu), týkajúce sa veci samej. Okresný súd potom podľa názoru

krajského súdu v napadnutom rozsudku v dostatočnom rozsahu neozrejmil svoje právne závery vo
veci. Uvedený postup okresného súdu nebol v súlade s princípom právnej istoty, a preto podľa názoru
krajského bol naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP a napadnutý rozsudok
okresného súdu bolo potrebné zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP.

25. V ďalšom konaní sa okresný súd, viazaný právnym názorom krajského súdu podľa § 391 ods. 2
CSP, bude opätovne vecou zaoberať, dôsledne ju skutkovo i právne posúdi a svoje závery náležitým
spôsobom odôvodní tak, aby jeho rozhodnutie zodpovedalo zákonným požiadavkám § 220 a nasl. CSP.

26. Toto uznesenie prijal Krajský súd Trenčín pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).