Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 6. marec 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/50/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214200244
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7214200244.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov

JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Jarmily Maximovej v spore žalobcu Tepláreň Košice, a.s., so sídlom
Košice, Teplárenská 3, IČO: 36 211 541, zast. IURISTICO s.r.o., so sídlom Košice, Cimborkova 13,
IČO: 36 588 041, proti žalovanému WAGNER SERVISCENTRUM s.r.o., so sídlom Prešov, Hlavná
111, IČO: 36 586 145, zast. JUDr. Mariánom Pállom, advokátom, so sídlom Košice, Bauerova č. 14, o
uloženie povinnosti zdržať sa užívania nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 36C/3/2014-156
z 8.9.2017 Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Návrh na prerušenie odvolacieho konania zamieta.

Žalovanému priznáva náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) rozsudkom žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť
trovy konania žalovaného v plnom rozsahu.

2.Rozhodoltakožalobe,ktorousažalobcadomáhaluloženiapovinnostižalovanémuzdržaťsaprejazdu

motorovými vozidlami, pešieho prechodu a akéhokoľvek vstupu na pozemok parc. č. XXXX/XX, evid.
v katastri nehnuteľností na LV č. XXXXX pre kat. úz. C.É. G. na tom skutkovom základe, že na
tomto pozemku v jeho vlastníctve, je postavená cestná komunikácia, ktorú žalovaný bez právneho
dôvodu alebo jeho súhlasu, a to i napriek jeho opakovaným výzvam na zdržanie sa zásahov do
vlastníckeho práva, využíva na prístup k nehnuteľnostiam, ktorých je žalovaný výlučným vlastníkom
(stavba a pozemok evid. v katastri nehnuteľností na LV č. XXXXX pre kat. úz. C. G.). Podľa žalobcu
žalovaný neoprávneným užívaním cestnej komunikácie obmedzuje nielen jeho ako vlastníka, ale aj iné

osoby, ktoré užívajú prístupovú cestu na základe nájomnej zmluvy uzavretej so žalobcom, žalovaný
častými prejazdmi motorových vozidiel zároveň závažným spôsobom zaťažuje komunikáciu a tým ju
poškodzuje, pričom však sa odmieta podieľať na nákladoch spojených s jej údržbou. S poukazom na
rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/188/2016 z 31.1.2017 argumentoval, že nejde o
verejnú účelovú pozemnú komunikáciu, preto ju žalovaný nemôže bez súhlasu žalobcu užívať.

3. Súd po vykonaní dokazovania uzavrel, že žalobca je výlučným vlastníkom pozemku parcela registra

„C“ č. XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere 2.470 m2, k.ú. C. G., zapísanej na LV č. XXXXX,
že pozemok žalovaný dlhodobo (min. 17-18 rokov) využíva na prechod k nehnuteľnostiam vo svojom
výlučnom vlastníctve, kde vykonáva podnikateľskú činnosť a že žalovaný na svoje nehnuteľnosti nemá
možnosť žiadneho iného prístupu ako po pozemku patriacom žalobcovi. Konštatoval, že zásadnýmpre rozhodnutie vo veci bolo zistenie, či za daného právneho a skutkového stavu prichádza do úvahy
zakázaťžalovanémuprejazdaprechodkjehonehnuteľnostiampopozemkuačijezaexistujúcejsituácie
výkon práva žalobcu v súlade s dobrými mravmi a po právnom posúdení podľa § 123, § 126, § 3

ods. 1 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. Podľa názoru súdu
bez ohľadu na skutočnosť, či sa na spornom pozemku žalobcu nachádza verejná účelová komunikácia
alebo nie, žalobcom uplatňovaný výkon jeho vlastníckeho práva podľa § 126 OZ je v tomto prípade
v rozpore s dobrými mravmi, pretože žalovaný nemá inú možnosť prístupu na svoje nehnuteľnosti,
len cez pozemok vo vlastníctve žalobcu. Preto žalobcom požadovaný zákaz by žalovanému absolútne

zamedzil vykonávať vlastnícke právo k jeho nehnuteľnostiam a navyše, podľa úvahy súdu, by mu bola
skomplikovaná jeho existujúca podnikateľská činnosť, ktorú v daných nehnuteľnostiach prevádzkuje.

4. Súd uviedol, že k rovnakému záveru (rozpor s dobrými mravmi) dospel aj Krajský súd v Košiciach
v obdobnom spore žalobcu Tepláreň Košice, a.s. proti Ing. G. D. v rozsudku sp. zn. 1Co/291/2016 zo
14.6.2017, v ktorom sa žalobca rovnako domáhal uloženia povinnosti zdržať sa prejazdu motorovými

vozidlami, pešieho prechodu a akéhokoľvek vstupu na jeho pozemok parc. č. XXXX/XX k. ú. C. G.. Súd
citovalzuvedenéhorozsudku,že„VlastníkomtakzávoduTeplárneKošice,akoajobjektovspravovaných
inými štátnymi organizáciami bol Československý štát. Išlo teda o jednotné vlastníctvo jedného
subjektu. V takomto zmysle je potrebné vnímať aj účel zhotovenia účelových komunikácií slúžiacich
na dopravné spojenie jednotlivých objektov v rovnakom socialistickom vlastníctve. Rozčlenením tohto

jednotného vlastníctva po zmene spoločenského systému v rámci privatizácie národného majetku takto
vzniklo osobitné vlastníctvo rôznych subjektov k pôvodne spoločnému majetku. Noví vlastníci takto
však nadobudli vlastnícke právo, ktoré bolo často zaťažené, resp. obmedzené užívaním viacerých
novovzniknutých vlastníkov a výkon vlastníckeho práva spôsobom ako to vykonáva žalobca k takto
novonadobudnutej nehnuteľnosti, ktorá v minulosti slúžila viacerým inštitúciám, aj keď v spoločnom

vlastníctve by mohol predstavovať výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, teda v rozpore s ust. § 3
ods. 1 Občianskeho zákonníka.“ a skonštatoval, že sa s týmto stanoviskom Krajského súdu v Košiciach
stotožňuje.

5. Ďalej súd po právnom posúdení podľa § 151n, § 151o ods. 1, § 134 ods. 1, 3, § 129, § 130 OZ

uviedol, že žalovaný svojim dlhodobým dobromyseľným používaním pozemku žalobcu na prechod k
svojim nehnuteľnostiam zo zákona vo svoj prospech vydržal vecné bremeno zodpovedajúce právu
prechodu k príslušným nehnuteľnostiam, keď splnenie zákonných podmienok na vydržanie vecného
bremena videl v tom, že žalovaný užíva pozemok žalobcu dlhodobo, minimálne 17-18 rokov, resp.
predchádzajúci vlastníci užívali túto nehnuteľnosť už od vzniku príslušného areálu, k čomu došlo v roku

1964, čo súd zistil zo skôr citovaného rozsudku Krajského súdu v Košiciach, pričom z tejto dlhodobosti
aj z celkového kontextu veci je zrejmé, že žalovaný (prípadne aj jeho právny predchodcovia) právo
prechodu užívali v dobrej viere, že im toto právo patrí a tento záver podporuje aj fakt, že iná možnosť
prístupu k týmto nehnuteľnostiam neexistuje a naviac vyplýva zo zákonného predpokladu daného ust.
§ 130 ods. 1 OZ, podľa ktorého sa pri pochybnostiach predpokladá, že držba je oprávnená. Súd

poukázal na to, že zákonná možnosť vydržať vecné bremeno existuje od 1.2.1992 (zákon č. 509/1991
Zb.) a žalovaný, prípadne jeho právny predchodca (skorší vlastník nehnuteľností) ako dobromyseľný
držiteľ práva prechodu cez pozemok žalobcu (parc. č. XXXX/XX v k. ú. C.) musel vecné bremeno
práva prechodu po tomto pozemku vydržať po uplynutí 10 rokov od 1.1.1992, t.j. príslušné vecné
bremenoexistujeod2.1.2002.Pretožežalovanývydržalvecnébremenozodpovedajúceprávuprechodu

k príslušným nehnuteľnostiam a naviac výkon práva požadovaný žalobcom je v rozpore s dobrými
mravmi, z ktorých dôvodov súd dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby a zamietol ju, nepovažoval súd
pre rozhodnutie vo veci vyriešiť aj otázku, či komunikácia na príslušnej parcele žalobcu je verejnou
účelovou komunikáciou alebo nie, resp. prípadne aký je právny režim existujúcej cesty.

6. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní úspešnému žalovanému priznal
plnú náhradu trov konania.

7. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.
b/, d/, e/ a h/ CSP, t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala

jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok ažalobe vyhovieť, eventuálne zrušiť napadnutý rozsudok a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. Uplatnil si náhradu trov konania. Namietal právny názor súdu, že vykonáva vlastnícke právo
k svojej nehnuteľnosti v rozpore s dobrými mravmi. Ustanovenie § 3 ods. 1 OZ má na mysli právne

úkony či faktické správanie uskutočnené v občianskoprávnych vzťahoch ako hmotnoprávne úkony.
Žalobca pritom žiadnym spôsobom nekonal v rozpore s dobrými mravmi - najmä predmetný pozemok
a cestné teleso na ňom umiestnené neohradil, neopatril závorou či iným zariadením a fakticky žiadnym
spôsobom nezamedzil žalovanému v prístupe k jeho nehnuteľnostiam. Žalovaný navyše ani raz v konaní
nepoukázal na to, že žalobca vykonáva vlastnícke právo v rozpore s dobrými mravmi. Na to, aby súd

mohol posúdiť, či sa jedná o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi, musel by žalovaný túto skutočnosť
tvrdiť (§ 150 ods. 1 CSP), následne by súd dostal priestor, aby prípadné uplatňovanie práv v rozpore s
dobrými mravmi mohol posudzovať, potom by bolo potrebné k tomuto vykonať dokazovanie. Nič z toho
však v spore uskutočnené nebolo. Až v odôvodnení rozsudku sa prvýkrát vyskytlo spojenie „v rozpore s
dobrými mravmi“. Súd svojím postupom tak spôsobil nerovnosť strán v prospech žalovaného a porušil
princíp kontradiktórnosti, keď sám, bez procesnej aktivity žalovaného „našiel“ dôvod pre zamietnutie

žaloby. Vytkol súdu, že „konflikt“ medzi vlastníckym právom žalobcu k nehnuteľnosti a vlastníckym
právom žalovaného k nehnuteľnostiam, na prístup ku ktorým užíva nehnuteľnosť žalobcu, vyriešil v
prospech žalovaného, keď jemu poskytol ochranu na úkor vlastníckeho práva žalobcu, teda že ochrana
vlastníckeho práva žalobcu musí ustúpiť záujmu na ochranu vlastníckeho práva žalovaného. Poukázal
na to, že žalovaný mal v priebehu celého konania možnosť (právo) domáhať sa vzájomným návrhom

zriadenia vecného bremena podľa § 151o ods. 23 OZ, obsahom ktorého by bola povinnosť žalobcu
strpieť užívanie svojej nehnuteľnosti žalovaným, ktorej by však zodpovedala povinnosť žalovaného
znášať primerané náklady na zachovanie a opravy veci podľa § 151n ods. 3 OZ. Tým by bol žalobca
odškodnený, resp. by mu bola poskytnutá náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva. Bolo preto na
mieste žalobe vyhovieť a neposkytnúť ochranu vlastníckemu právu žalovaného, keďže bol k dispozícii

menej invazívny a najmä menej obmedzujúci prostriedok, t.j. zriadenie vecného bremena za náhradu.
Dal v tejto súvislosti do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo
740/1999 z 10.11.2000 podľa ktorého okrem iného „Pri posudzovaní podmienok pre aplikáciu § 3 ods.
1 OZ je však vždy treba brať do úvahy princíp vlastníckej slobody, vyjadrený tiež v čl. 11 ods. 4 Listiny
základných práv a slobôd, podľa ktorej vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je

možné vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu. Ak zamieta súd vlastnícku žalobu
preto, že uplatnenie práva vlastníka na ochranu je v rozpore s dobrými mravmi, ide v podstate o prípad
núteného obmedzenia vlastníckeho práva“. Výklad prijatý súdom prvej inštancie o rozpore podanej
žaloby s dobrými mravmi tak nie je ústavne konformný a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Nestotožnil sa s názorom súdu, že žalovaný vydržal právo zodpovedajúce vecnému

bremenu, na čo poukázal už vo svojom vyjadrení v priebehu konania, keď mal za to, že žalovaný nesplnil
základný predpoklad pre vydržanie a to oprávnenosť držby. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom ku
všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia
subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať na okolnosti, za ktorých vôbec
mohlo vecné bremeno vzniknúť, teda i k právnemu dôvodu (titulu), ktorý by mohol mať za následok

vznik práva. Poukázal na súdnu prax, podľa ktorej o vznik práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
nejde vtedy, ak sa ten, kto právo vykonáva, domnieva, že pozemok, ku ktorému právo vykonáva a ktorý
je vo vlastníctve fyzickej osoby, patrí obci, a ak tento pozemok slúži k prechodu a prejazdu tiež iným
fyzickým osobám. V takomto prípad údajný oprávnený držiteľ nie je v dobrej viere, že mu vo vzťahu k
vlastníkovi pozemku patrí právo prechodu a prejazdu cez uvedený pozemok (len faktický výkon tohto

práva k vydržaniu nepostačuje). Citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 3 Cdon 398/96 zo
16.12.1998, podľa ktorého „Ak právo k cudzej veci bolo vykonávané na základe súhlasu vlastníka, ktorý
mohol svoj súhlas kedykoľvek odvolať, nemohol takýto súhlas založiť dobrú vieru držiteľa o vzniku a
existencii práva, ktoré by mohlo mať povahu vecného bremena“ ako aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 2 Cdon 1728/97 z 18.11.1999, podľa ktorého „Kto užíva cudzí pozemok v domnienke, že

ide o verejnú cestu, nie je v oprávnenej držbe práva zodpovedajúceho vecnému bremenu“. Žalovaný
nemohol vydržať právo zodpovedajúce vecnému bremenu, pretože uňho absentoval právny titul, na
základe ktorého by sa mohol domnievať, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí. Vytkol
tiež súdu, že nepoňal jeho argumentáciu k nemožnosti vydržať právo zodpovedajúce vecnému bremenu
žalovaným ako prostriedok procesného útoku a odôvodnenie rozsudku neobsahuje vysvetlenie, ako

súd posúdil túto právnu argumentáciu. Súd prvej inštancie tak nenaplnil základné požiadavky na obsah
odôvodnenia rozsudku a tým porušil právo žalobcu na riadne odôvodnenie rozhodnutia a tým aj jeho
právo na spravodlivý proces. Súd nevykonal ním navrhnutý dôkaz, a to obhliadku pozemku v jeho
vlastníctve, ku ktorému návrhu sa pripojil aj žalovaný a to napriek tomu, že Krajský súd v Košiciach vdvoch konaniach posúdil právnu povahu cesty odlišne - v rozsudku sp. zn. 6Co/188/2016 z 31.1.2017
odvolací súd ustálil, že cestné teleso umiestnené na pozemku vo vlastníctve žalobcu zdieľa právny
režim pozemku, na ktorom je umiestnená, teda na cestné teleso je potrebné prihliadať ako na súčasť

pozemku a teda sa nejedná o pozemnú (účelovú komunikáciu), preto žalovanému nepatrí právny titul
na užívanie cestného telesa, v rozsudku sp. zn. 1Co/291/2016 zo 14.6.2017 zase odvolací súd ustálil,
že cestné teleso umiestnené na pozemku vo vlastníctve žalobcu napĺňa znaky pozemnej komunikácie
a že sa jedná o verejnú účelovú komunikáciu, keďže je verejne prístupná. Zdôraznil, že v prípade
cestného telesa umiestneného na jeho pozemku sa jedná nanajvýš o účelovú komunikáciu, pričom

právo užívať účelové komunikácie verejnosti (tretím osobám) nepatrí, a to bez ohľadu na to, či sa
jedná o verejnú účelovú komunikáciu alebo neverejnú účelovú komunikáciu. Po citácii ust. § 1 ods.
2, § 6 ods. 1 cestného zákona č. 135/1961 Zb. uviedol, že rozšíriť režim všeobecného užívania
pozemných komunikácií extenzívnym výkladom zákona na účelové komunikácie nie je možné. Pokiaľ
cestný zákon a ani iný zákon výslovne neukladá vlastníkovi účelovej komunikácie strpieť jej užívanie
tretími osobami, nemožno takéto oprávnenie pre tretie osoby konštruovať nesprávnym výkladom zákona

tak, ako to urobil súd prvej inštancie. Ak by bolo zámerom zákonodarcu umožniť tretím osobám
užívanie verejných účelových komunikácií, zaiste by do výpočtu pozemných komunikácií, na ktoré
sa režim všeobecného užívania vzťahuje (§ 6 ods. 1 cestného zákona), zahrnul i verejné účelové
komunikácie. Výklad súdu prvej inštancie týkajúci sa všeobecného užívania účelových komunikácií je
nielen v rozpore s doslovným znením § 6 ods. 1 cestného zákona a v rozpore s výkladovými pravidlami

v Ústave ale i s vyhl. 35/1984 Zb. ktorou sa vykonáva cestný zákon. Podľa § 22 ods. 3 tejto vyhlášky
o právnych pomeroch účelových komunikácií platia všeobecné predpisy, teda predovšetkým režim
užívania podľa OZ, pričom režim užívania verejných a neverejných účelových komunikácií je rovnaký a
plne podliehajúci OZ. V intenciách uvedeného sa zdá byť pravdepodobný záver, že je to práve vlastník
účelovej komunikácie, ktorý rozhoduje o spôsobe užívania takejto pozemnej komunikácie, o to viac o

tom, kto a za akých podmienok ju bude môcť užívať. Ak by mal vlastník účelovej komunikácie trpieť jej
užívanie tretími osobami bez toho, aby mu z toho plynuli finančné prostriedky na jej údržbu, prevádzku,
či rekonštrukciu, vytvorilo by to neodôvodnenú nerovnosť medzi vlastníkmi jednotlivých pozemných
komunikácií a to v neprospech vlastníka účelovej komunikácie. Vyslovil názor, že vzhľadom na uvedené
režim všeobecného užívania pozemných komunikácií nemožno aplikovať na účelové komunikácie ako

pozemné komunikácie spravidla vo vlastníctve právnických a fyzických osôb. Je pritom nevyhnutné
rešpektovať § 22 ods. 3 vykonávacej vyhlášky k cestnému zákonu, ktorá ako jediný právny predpis
výslovne stanovuje právne pomery účelových komunikácií, keď odkazuje na použitie OZ.

8. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Zopakoval, že nemá

inú možnosť prístupu na svoje nehnuteľnosti ako po pozemku žalobcu. Pokiaľ ide o námietky žalobcu
týkajúce sa porušenia práva na spravodlivý proces a nevykonanie navrhovaného dôkazu uviedol, že
z práva na spravodlivé súdne konanie síce vyplýva povinnosť súdu zaoberať sa účinne argumentmi
a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou, že ak majú význam pre rozhodnutie vo veci. Vytýkaná
vada nedostatku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia resp. nevykonania dôkazu nedisponuje

potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vyjadril
názor, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil a interpretoval a žalobca mylne v odvolaní
poukazuje na stav vlastníctva, pričom žalovaný a súd odôvodnenosť oprávnenia práva prechodu -
právnym titulom označujú dobromyseľnosť prechodu po pozemku žalobcu po dobu stanovenú zákonom.

9. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu zotrval na skutočnostiach uvedených v
odvolaní.

10. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok Podľa
prechodných ustanovení tohto zákona uvedených v § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento

zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho

pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia
§ 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu
nie je možné vyhovieť.12. Odvolací súd postupoval v zmysle ust. § 382 CSP (ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje
ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo
použitéajeprerozhodnutievecirozhodujúcevyzvestrany,abysakmožnémupoužitiutohtoustanovenia

vyjadrili) a stranám poskytol možnosť vyjadriť sa použitiu § 1 ods. 2, § 3d ods. 1-4, ods. 6, § 4 ods. 1,
§ 4a ods. 1, § 4b, § 6 ods. 1, 2, § 22 ods. 1, 3 zákona č. 135/1961 Zb. v znení neskorších zmien a
doplnkov, ktoré pri doterajšom rozhodovaní neboli použité a sú pre rozhodnutie veci rozhodujúce.

13. Podľa ust. § 1 ods. 2 zák. č. 135/1961 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov, pozemné

komunikácie sa rozdeľujú podľa dopravného významu, určenia a technického vybavenia na a/ diaľnice,
b/ cesty, c/ miestne komunikácie, d/ účelové komunikácie.

14. Podľa ust. § 3d ods. 1 až ods. 4 zák. č. 135/1961 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov, diaľnice,
cesty pre motorové vozidlá a cesty I. triedy vrátane ich prejazdných úsekov cez colné priestory a obce
sú vo vlastníctve štátu, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Diaľnice, cesty pre motorové vozidlá a

cesty I. triedy, ktorých verejným obstarávateľom je Slovenská republika na základe koncesnej zmluvy
podľa osobitného predpisu (ďalej len "koncesné cesty"), sú vo vlastníctve štátu. Cesty II. triedy a III.
triedy vrátane ich prejazdných úsekov cez obce sú vo vlastníctve samosprávneho kraja, ak osobitný
predpis neustanovuje inak. Prejazdné úseky ciest II. a III. triedy cez colné priestory sú vo vlastníctve
štátu. Miestne komunikácie sú vo vlastníctve obcí. Účelové komunikácie sú vo vlastníctve štátu alebo

iných právnických osôb alebo fyzických osôb.

15. Podľa ust. § 3d ods. 6 zák. č. 135/1961 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov,
vlastníci a správcovia pozemných komunikácií sú povinní pozemné komunikácie udržiavať v stave
zodpovedajúcom účelu, na ktorý sú určené.

16. Podľa ust. § 4 ods. 1 zák. č. 135/1961 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov, diaľnice sa budujú
ako pozemné komunikácie smerovo rozdelené s obmedzeným pripojením a prístupom, vyhradené len
pre motorové vozidlá s určenou povolenou rýchlosťou podľa osobitného predpisu, s mimoúrovňovými
kríženiami a križovatkami s ostatnými komunikáciami.

17. Podľa ust. § 4a ods. 1 zák. č. 135/1961 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov, cesty vrátane
ich prejazdných úsekov cez colné priestory a obce sú pozemné komunikácie zaradené do cestnej
siete. Do cestnej siete patria aj pozemné komunikácie mimo súvisle zastavaného územia alebo územia
určeného na zastavanie, ktoré spájajú železničné stanice, terminály kombinovanej dopravy, letiská

pre pravidelnú verejnú dopravu a verejné prístavy s diaľnicami a cestami, ak neslúžia ako účelové
komunikácie prevažne na prevádzku alebo na správu týchto zariadení.

18. Podľa ust. § 4b zák. č. 135/1961 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov, miestnymi komunikáciami
sú všeobecne prístupné a užívané ulice, parkoviská vo vlastníctve obcí a verejné priestranstvá, ktoré

slúžia miestnej doprave a sú zaradené do siete miestnych komunikácií. Siete miestnych komunikácií
sa budujú a udržiavajú v súlade s územnoplánovacou dokumentáciou tak, aby uľahčovali osídlenie
a vyhovovali potrebám miestnej dopravy, prípadne poľnohospodárskej dopravy, a ak to vyžadujú
všeobecné záujmy, aj potrebám diaľkovej dopravy a potrebám obrany štátu.

19. Podľa ust. § 6 ods. 1 a ods. 2 zák. č. 135/1961 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov, premávku
na pozemných komunikáciách upravujú osobitné predpisy; v ich medziach smie každý užívať diaľnice,
cesty a miestne komunikácie obvyklým spôsobom na účely, na ktoré sú určené (ďalej len "všeobecné
užívanie"). Užívateľ sa musí prispôsobiť stavebnému stavu a dopravno-technickému stavu dotknutej
komunikácie; nesmie ju poškodzovať alebo znečisťovať. Všeobecné užívanie vymedzených úsekov

pozemných komunikácií podlieha spoplatneniu podľa osobitných predpisov.

20. Podľa ust. § 22 ods. 1 a ods. 3 zák. č. 135/1961 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov, účelové
komunikácie slúžia spojeniu jednotlivých výrobných závodov alebo jednotlivých objektov a nehnuteľnosti
s ostatnými pozemnými komunikáciami alebo komunikačným účelom v uzavretých priestoroch alebo

objektoch. Účelové komunikácie sa členia na verejné a neverejné. Účelové komunikácie v uzavretých
priestoroch alebo objektoch sú neverejné. Verejnú účelovú komunikáciu môže príslušná obec vyhlásiť
za neverejnú len so súhlasom jej vlastníka.21. Žalobca vo vyjadrení k výzve odvolacieho súdu tak ako vo svojom odvolaní opäť uviedol, že
súd nevykonal dokazovanie potrebné na ustálenie právnej povahy cestného telesa umiestneného
na pozemku v jeho vlastníctve, že nevykonal obhliadku na mieste samom, poukázal na precíznosť

odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 6Co/188/2016, v zmysle ktorého aj žalobca zastáva
názor,ževprípadecestnéhotelesaumiestnenéhonajehopozemkusanejednáopozemnúkomunikáciu
ale ide iba o spôsob usporiadania pozemku, pričom je vecou súdu, ako vzhľadom na závery vykonaného
dokazovania posúdi povahu cestného telesa. Právny predpis (alebo jeho výklad), ktorý by umožňoval
tretím osobám užívať účelové komunikácie v súkromnom vlastníctve (§ 3 ods. 4 cestného zákona) v

inom ako verejnom záujme, inak ako v nevyhnutnej miere a bez primeranej náhrady by bol v rozpore
s čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR. Žalovaný užíva nehnuteľnosť žalobcu za účelom prístupu k svojim
nehnuteľnostiam, ktoré užíva na podnikateľský účel. Takéto užívanie nehnuteľnosti žalobcu nenapĺňa
podmienku verejného záujmu, pretože žalovaný užíva nehnuteľnosť žalobcu čisto v záujme súkromnom,
navyše žalobcovi neposkytuje nájomné či inú náhradu, nepodieľa sa ani na úhrade nákladov spojených
s jej údržbou a prevádzkou. Žalobca preto nie je povinný trpieť užívanie svojej nehnuteľnosti žalovaným

a je na mieste žalovanému uložiť, aby sa zdržal jej užívania, pretože nie sú splnené ústavou stanovené
podmienky, aby žalobca bol musel trpieť nútené obmedzenie svojho vlastníckeho práva. Na podporu
svojej argumentácie poukázal na to, že cesta na jeho pozemku bola vybudovaná v rámci výstavby
závodu teplárne v Košiciach v 60. - 70. tych rokov 20. storočia, t.j. nie ako samostatná stavba. Cesta
bola vybudovaná a určená na účel, ktorým je spojenie jednotlivých častí závodu Teplárne v Košiciach.

Vyjadril názor, že nie je možné akceptovať právny stav, ktorý umožňuje užívať účelové komunikácie
v súkromnom vlastníctve tretím osobám. Navrhol prerušiť súdne konanie za účelom podania návrhu
Ústavnému súdu Slovenskej republiky na konanie o súlade právnych predpisov s Ústavou, konkrétne
na rozpor § 6 ods. 1 cestného zákona, resp. jeho časti, ktorá zaraďuje medzi pozemné komunikácie
určené na všeobecné užívanie aj účelové komunikácie vo vlastníctve fyzických a právnických osôb s

čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR.

22. Žalovaný na výzvu odvolacieho súdu uviedol, že nemá námietky k použitiu citovaných ustanovení pri
rozhodovanívoveci.Otázkoucestnéhozákonasazaoberalžalovanývosvojichpísomnýchvyjadreniach
z 15.8.2016 a 27.10.2016 a tiež na pojednávaniach 8.9.2017 a 18.11.2014 a žalobca vo svojich

písomných vyjadreniach zo 6.10.2016, 18.12.2015 a z 5.12.2014.

23. V prejednávanej veci nebolo sporné, že vlastníkom pozemku parc.č. XXXX/XX - zastavané plochy
a nádvoria o výmere 2470 m2 je žalobca, nebolo sporné ani to, že na tomto pozemku je postavená
cestná komunikácia, ktorú (okrem iných subjektov) využíva ako výlučnú cestu na prechod, prejazd, k

svojim pozemkom žalovaný. Žalovaný sa iným spôsobom, inou ako spornou cestou, na svoje pozemky
nemôže dostať, čiže táto je preňho jedinou prístupovou komunikáciou. Uvedená cestná komunikácia je
podľa strán sporu riadne označená názvom ulice Teplárenská.

24. Súd v priebehu konania (na pojednávaní dňa 8.9.2017) okrem iného vykonal dokazovanie

oboznámením sporových strán s obsahom spisu Okresného súdu Košice II sp. zn. 22C/4/2014 (na
tento samotné strany poukazovali a bol navyše právnym zástupcom strán známy z dôvodu, že v
ňom v obdobnej veci totožného žalobcu a pri totožnom predmete konania takisto poskytovali právne
služby) z ktorého vyplýva, že Teplárenská ulica fakticky slúži na prepojenie cesty pre motorové vozidla
na Slaneckej ul. v Košiciach s nehnuteľnosťami (stavbami a pozemkami) tvoriacimi areál teplárne

prevádzkovanej žalobcom, ale aj s nehnuteľnosťami vo vlastníctve iných subjektov, vrátane žalovaného
v danej lokalite situovaných či už na Teplárenskej ul. alebo na ňu komunikačne napojenej Teslovej ul.
Sporná cesta je v celej dĺžke osvetlená a sú na nej umiestnené aj zvislé dopravné značky. Pri ustálení
charakteru tejto cestnej komunikácie z pohľadu cestného zákona a následnom zodpovedaní otázky
právneho režimu jej užívania podľa predpisov verejného práva súd poukázal na dopravný význam,

určenie a technické vybavenie (§ 1 ods. 2 zák. č. 135/1961 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov)
spornej pozemnej komunikácie, ktorá je nepochybne všeobecne prístupnou a aj takto užívanou a
názvom pomenovanou ulicou (§ 4b ods. 1 zák. č. 135/1961 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov)
v intraviláne mesta Košice v lokalite Nižné Kapustníky, na ktorú nadväzuje i iná verejne prístupná
ulica (Teslová), čo predurčuje jej charakter byť plnohodnotnou miestnou komunikáciou. Z dôvodu, že

nie je vo vlastníctve obce (Mesta Košice) a nebola ani zaradená do siete miestnych komunikácií, z
hľadiska cestného zákona je potrebné ju považovať za komunikáciu účelovú, nachádzajúcu sa mimo
uzavretých priestorov alebo objektov, keďže znaky, vyžadované zákonom pre tento druh pozemnej
komunikácie (slúži spojeniu jednotlivých výrobných závodov alebo jednotlivých objektov a nehnuteľnostis ostatnými pozemnými komunikáciami) spĺňa. Spornú cestu postavil vlastník pozemku (v tom čase
Československý štát) za účelom komunikačného prepojenia teplárne postavenej v období rokov 1962
až 1970 s cestou na Slaneckej ulici v Košiciach, pričom na tento účel táto komunikácia slúžila aj slúži.

Právny predchodca žalobcu, tak prejavil vôľu, aby cesta bola využívaná práve ako komunikácia, pričom
na právny následok takto prejavenej vôle v podobe vzniku práva všeobecného užívania, bola bez
právneho významu skutočnosť, že vlastník túto komunikáciu pôvodne zriaďoval predovšetkým alebo
výlučne len pre potreby svoje, svojich zákazníkov alebo dodávateľov. Pokiaľ totiž dôjde na pozemku z
vôlejehovlastníkamimouzavretýchpriestorovaleboobjektovkzriadeniuúčelovejkomunikácie,nemôže

už vlastník pozemku jednostranným vyhlásením zamedziť jeho všeobecné užívanie (viď rozsudok NS
ČR sp. zn. 22 Cdo 1862/2000) a takúto verejnú účelovú komunikáciu za neverejnú môže vyhlásiť len
obec (§ 22 ods. 3 posledná veta zák. č. 135/1961 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov). Mesto
Košice nad akékoľvek pochybnosti spornú komunikáciu za neverejnú nevyhlásila, pričom akcentovať
v tejto súvislosti je potrebné ďalšie dve významné skutočnosti. Tou prvou je dôraz na prirodzené
spoločenské očakávanie, že ako u pôvodného vlastníka pozemku pod komunikáciou (Československý

štát) i u žalobcu ako akciovej spoločnosti s výlučnou majetkovou účasťou štátu je potrebné prístup k
otázke verejného užívania cesty alebo pozemku, na ktorej je postavená, vnímať určite inak, ako je tomu
u vlastníka rýdzo súkromnoprávnej povahy (porovnaj J. Spáčil a kol. Sousedská práva 5. aktualizované
vydanie, Leges 2010 str. 138) a tou druhou je fakt, že s verejným charakterom spornej komunikácie sa
celkom nepochybne počítalo pri povoľovaní a realizácii existujúcej rozsiahlej zástavby v celej lokalite,

vo vzťahu ku ktorej táto cesta plní úlohu jedinej prístupovej komunikácie (viď rozsudok NS SR č. 3
Sžo/5/2012). Vychádzajúc z týchto úvah súd uzavrel, že sporná prístupová cesta má charakter verejne
prístupnej komunikácie vo vzťahu ku ktorej existuje všeobecné, a teda i žalovanému svedčiace právo
užívania odvodené od cestného zákona. K argumentom žalobu, že všeobecné právo užívania zakladá
cestný zákon len vo vzťahu k diaľniciam, cestám 1. triedy a k miestnym komunikáciám, uviedol, že tento

právny názor nepovažuje za správny, pretože bol založený na účelovom výklade ustanovení cestného
zákona zdôrazňujúcom systematicky odlišnú úpravu a tým i charakter účelových komunikácií oproti
diaľniciam, cestám 1. triedy a miestnym komunikáciám, pri ktorých cestný zákon vo svojom ust. § 6
ods. 1 veta prvá výslovne upravuje právo každého tieto užívať obvyklým spôsobom na účely, na ktoré
sú určené naproti tomu však nezohľadňujúcom, že verejný charakter, i keď na inom mieste a iným

spôsobom legislatívneho vymedzenia, cestný zákon upravuje aj vo vzťahu k účelovým komunikáciám
mimo uzavretých priestorov alebo objektov. Verejnosť účelových komunikácií pritom neznamená podľa
úvahy súdu iné ako verejnoprávny charakter ich užívania pričom systematicky odlišná úprava práva
všeobecného užívania oproti diaľniciam, cestám 1. triedy a miestnym komunikáciám je podľa názoru
súdu vyvolaná len tým, že účelové komunikácie môžu byť, za splnenia zákonom predpokladaných

podmienok i neverejné (účelové komunikácie v uzavretých priestoroch alebo v objektoch a účelové
komunikácie, ktoré za neverejné vyhlási obec), na ktoré sa právo všeobecného užívania nevzťahuje
(viď rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/85/2011). Existencia všeobecného práva užívania
cestnej komunikácie podľa predpisov verejného práva vylučuje podľa záveru súdu neoprávnenosť
zásahu žalovaného do vlastníckeho práva ako jednej z podmienok dôvodnosti negatórnej žaloby a preto

súd návrh žalobcu smerujúci k ochrane jeho vlastníckeho práva, ako nedôvodný zamietol rozsudkom
z 15.2.2016, ktorý po odvolaní sa žalobcu Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 1Co/291/2016
zo 14.6.2017 potvrdil, považujúc za správny a logický výklad ust. § 22 ods. 3 zák.č. 135/1961 Zb.
súdom prvej inštancie. Pokiaľ toto ustanovenie delí účelové komunikácie na verejné a neverejné, pričom
za neverejné označuje účelové komunikácie v uzavretých priestoroch, je logický vyústením záver, že

ostatné účelové komunikácie, ktoré sa nenachádzajú v uzavretých priestoroch a objektoch, je treba
považovať za verejné, teda všeobecne prístupné na užívanie na účel na ktorý boli určené. Na takomto
závere nemení nič ani otázka vlastníckeho práva k takejto komunikácii. Užívanie verejnej cestnej
komunikácie spôsobom, na ktorý bola táto určená nepredstavuje neoprávnený nárok do ústavného
práva vlastniť majetok.

25. Odvolací súd v konkrétne prejednávanej veci dospel k záveru, že sa na ňu vzťahujú ustanovenia
všeobecne záväzného právneho predpisu, konkrétne zák. č. 135/1961 Zb. v znení neskorších zmien a
doplnkov, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, a
po výzve adresovanej stranám sporu podľa § 382 CSP, sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym názorom

vysloveným v rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. 22/4/2014 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/291/2016 zo 14.6.2017, v zmysle ktorého sporná komunikácia je verejnou
účelovou komunikáciou z dôvodov podrobne rozvedených v bode 24. odôvodnenia, a preto k nej existuje
všeobecné, aj žalovanému svedčiace právo užívania podľa cestného zákona. Odvolací súd pretorozsudok súdu prvej inštancie, ktorým žalobu o uloženie povinnosti zdržať sa užívania nehnuteľnosti
žalovaným zamietol, potvrdil ako vecne správne, aj keď z iných dôvodov ako súd prvej inštancie.

26. K návrhu žalobcu na prerušenie súdneho konania za účelom podania návrhu Ústavnému súdu
Slovenskej republiky na konanie o súlade právnych predpisov s Ústavou, konkrétne na rozpor § 6 ods.
1 cestného zákona, resp. jeho časti, ktorá zaraďuje medzi pozemné komunikácie určené na všeobecné
užívanie aj účelové komunikácie vo vlastníctve fyzických a právnických osôb s čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy
SR odvolací súd uvádza, že podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím

vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom
prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania.

27. Podľa právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveného v uznesení sp. zn. IV. ÚS
127/2005 neakceptovanie návrhu účastníka konania na postup súdu podľa § 109 ods. 1 písm. b/ druhej
vety Občianskeho súdneho poriadku (§ 162 ods. 1 písm. b/ CSP, pozn. odvolacieho súdu) nezakladá

možnosť porušenia práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd. K záveru o tom, že sú splnené podmienky na prerušenie konania podľa označeného
zákonného ustanovenia, musí dospieť iba všeobecný súd. To, že všeobecný súd nepostupoval podľa
§ 109 ods. 1 písm. b/ druhej vety OSP, neznamená, že na základe toho došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S poukazom na judikatúru

všeobecného súdnictva (R 53/1999) ústavný súd poznamenal, že prerušiť konanie podľa druhej vety
ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ OSP možno len vtedy, ak konajúci súd dospel k záveru, že všeobecne
záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou
zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. K tomuto záveru musí dospieť súd, a nie účastník
konania. Podobne podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo/47/1996 z 22.7.1996 prerušiť

konanie podľa cit. zák. ust. možno len vtedy, ak k záveru o nesúladnosti právnych predpisov dospel súd
a nie účastník konania. Najvyšší súd v tejto veci tiež uviedol na adresu dovolateľov tvrdiacich, že bolo
povinnosťou súdu podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. konanie prerušiť za účelom vyriešenia rozpornosti
právneho predpisu s Ústavou Slovenskej republiky, že Ústava Slovenskej republiky v čl. 144 ods. 3,
na ktorý nadväzuje § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p., súdu ukladá prerušiť konanie len v prípade, že sa

domnieva, že iný právny predpis odporuje zákonu. Je preto nepochybné, že spomenutý postup súdu je
viazaný na výsledok procesu tvorenia jeho názoru na prejednávanú vec i právnu úpravu, ktorej aplikácia
prichádza do úvahy. Súd takto potom postupuje len vtedy, ak dospeje k názoru, svedčiacemu o existencii
naznačeného rozporu. Potreba tohto postupu preto nie je daná v prípade, že o ústavnosti zákona má
pochybnosti účastník, nie však prejednávajúci súd. Pokiaľ preto súd rozpor zákona s Ústavou alebo iným

zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, nezistí (či už preto, že
tento rozpor neexistuje alebo preto, že si to neuvedomí) a konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.
nepreruší, nejde o vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

28. Odvolací súd v prejednávanej veci nezdieľa názor žalobcu o rozpore § 6 ods. 1 cestného zákona,

resp. jeho časti, ktorá zaraďuje medzi pozemné komunikácie určené na všeobecné užívanie aj účelové
komunikácie vo vlastníctve fyzických a právnických osôb s čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR, podľa
ktorých každý má právo vlastniť majetok, vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný
obsah a ochranu, resp. vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v
nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Ako bolo

už skôr konštatované, užívanie verejnej cestnej komunikácie spôsobom, na ktorý bola táto určená,
nepredstavuje neoprávnený zásah do ústavného práva vlastniť majetok a k prípadnému obmedzeniu
vlastníckeho práva dochádza len v nevyhnutnej miere. Odvolací súd preto zamietol návrh žalobcu na
prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP ako nedôvodný.

29. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
os. 1 CSP a žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný, priznal nárok na plnú
náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie (§ 262
ods. 2 CSP).

30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.
2 CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania

len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov

od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z

akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická

osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej

obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).