Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. september 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/31/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8313200466
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Cisárová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:8313200466.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne S. bývajúcej vo E., zastúpenej Advokátskou
kanceláriou KRAJŇÁK & PARTNERS, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Drieňová 34, IČO: 47 233 427,
proti žalovaným 1/ R. bývajúcemu v C. 2/ C. bývajúcemu v C., zastúpenému JUDr. Martinou Řeřichovou,
PhD., advokátkou so sídlom v Humennom, Mierová 2529/87, 3/ Allianz - Slovenskej poisťovni, a.s., so
sídlom v Bratislave, Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, o ochranu osobnosti, vedenom na Okresnom

súde Humenné pod sp. zn. 12 C 9/2013, o dovolaniach žalobkyne a žalovaného 2/ proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove z 22. decembra 2015 sp. zn. 3 Co 99/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalovaného 2/ o d m i e t a.

Žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania vo vzťahu k žalovanému 2/ nepriznáva.

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Prešove z 22. decembra 2015 sp. zn. 3 Co 99/2014:
a/ vo výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo veci samej vo vzťahu
žalobkyne a žalovanej 3/ tak, že žalobu proti tejto žalovanej zamietol,
b/ v častiach výrokov týkajúcich sa povinnosti žalovanej 3/ nahradiť trovy konania štátu a povinnosti
zaplatiť súdny poplatok,

c/ vo výroku týkajúcom sa náhrady trov konania žalovanej 3/.

Vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 23. januára 2014 č. k. 12 C
9/2013-138 I. uložil žalovaným 1/, 2/ a 3/ povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobkyni 15 000,-
€ a trovy konania vo výške 2 953,40 € v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, II. v prevyšujúcej

časti žalobu o zaplatenie sumy 20 000,- € zamietol, III. uložil žalovaným 1/, 2/ a 3/ povinnosť zaplatiť
spoločne a nerozdielne sumu 900,- € na súdnom poplatku na účet súdu prvej inštancie v lehote 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku, IV. uložil žalovaným 1/, 2/ a 3/ povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne
sumu 4,30 € na trovách štátu na účet súdu prvej inštancie v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V
odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala od žalovaných zaplatenia
sumy 35 000,- € s tým, že 20 000,- € žiadala titulom náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej jej v dôsledku

zásahu do jej práva na ochranu osobnosti, konkrétne práva na súkromný a rodinný život (§ 11, § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka) a 15 000,- € ako nárok zosnulého, ktorý uplatňovala podľa § 15 Občianskeho
zákonníka. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní mal za preukázané, že žalovaný 1/ zapríčinil
dopravnú nehodu, pri ktorej tragicky zahynul syn žalobkyne E., a preto ako vodič motorového vozidla
nesie zodpovednosť v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka za spôsobenú škodu. Súd zaviazal na
plnenie aj žalovaného 2/ s poukazom na ustanovenie § 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý bol

vlastníkom, resp. prevádzkovateľom osobného motorového vozidla, ktoré žalovaný 1/ šoféroval a s
ktorýmdošlokdopravnejnehode.Vsúvislostispasívnoulegitimácioužalovanej3/poukázalnarozsudkySúdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD“) vo veciach Haasová C-22/12 a Drozdovs C-277/12, z
ktorých vyplýva, že pod pojmom ujma na zdraví je potrebné rozumieť akúkoľvek ujmu, ak jej náhrada
vyplýva na základe zodpovednosti poisteného za škodu z vnútroštátneho práva uplatniteľného v danom

spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú ako aj psychickú
traumu. Súdny dvor Európskej únie dospel k záveru, že medzi škody, ktoré sa musia z povinného
zmluvného poistenia nahradiť, patrí aj nemajetková ujma, ak možno náhradu tejto ujmy požadovať podľa
vnútroštátneho práva. Z vyššie uvedených rozsudkov vyvodil, že povinné poistenie zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám

obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Z týchto dôvodov, s poukazom na § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001
Z.z.opovinnomzmluvnompoistenízodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidla
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoPZP“), dospel k záveru, že aj žalovaná 3/ je
v konaní pasívne legitimovaná. Skonštatoval, že súčasťou práva na ochranu osobnosti je i právo na
súkromie a rodinný život, ktoré v sebe zahrňuje tiež právo na spolužitie s ďalšími osobami, predovšetkým
s členmi rodiny. Vychádzajúc z uvedeného mal za to, že podaná žaloba, v ktorej sa žalobkyňa domáhala

náhrady nemajetkovej ujmy, bola uplatnená dôvodne vo vzťahu ku všetkým žalovaným, avšak súd
žalobkyni nepriznal požadovaných 20 000,- €, ale ponížil jej nárok na 15 000,- € a v prevyšujúcej časti
5 000,- € žalobu zamietol s poukazom na spoluvinu nebohého na vzniku dopravnej nehody. Žalobu
zamietol aj v druhej časti, kde predmetom bola suma 15 000,- €, ktorú žalobkyňa uplatňovala ako nárok
zosnulého E., ktorý mu mal vzniknúť neoprávneným zásahom do jeho práva na ochranu osobnosti, a

to do práva na ochranu života a zdravia. V tejto súvislosti uviedol, že išlo o osobnostný nárok E., ktorý
zanikol jeho smrťou a neprechádza na dedičov, žalobkyňa preto nemala aktívnu vecnú legitimáciu na
jeho uplatňovanie.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne a žalovaných 2/ a 3/

rozsudkom z 22. decembra 2015 sp. zn. 3 Co 99/2014 I. zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti vo veci samej vo vzťahu žalobkyne a žalovanej 3/ tak, že žalobu proti tejto žalovanej
zamietol, II. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo veci samej vo vzťahu žalobkyne
a žalovaných 1/ a 2/ o povinnosti týchto žalovaných zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne sumu
15 000,- € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, III. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej

časti o zamietnutí žaloby o zaplatenie 20 000,- €, IV. zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku
o náhrade trov konania vo vzťahu žalobkyne a žalovaných 1/ a 2/ tak, že žalovaným 1/ a 2/ uložil
povinnosť nahradiť žalobkyni spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 891,95 € na účet jej právnej
zástupkyne do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, V. zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o
povinnosti žalovaných 1/ až 3/ zaplatiť súdny poplatok tak, že tento sú povinní uhradiť žalovaní 1/ a

2/ spoločne a nerozdielne vo výške 900,- € na účet súdu prvej inštancie do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku, VI. zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovaných 1/ až 3/ zaplatiť
trovy štátu tak, že tieto sú povinní nahradiť žalovaní 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne vo výške 4,30 € na
účet súdu prvej inštancie do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, VII. žalovanej 3/ náhradu trov konania
nepriznal. Odvolací súd skonštatoval, že súd prvej inštancie vo vzťahu k žalovaným 1/ až 3/ správne

zistil skutkový stav a správne ho aj právne vyhodnotil, avšak len voči žalovaným 1/ a 2/. Pokiaľ išlo o
povinnosť žalovaných 1/ a 2/ plniť žalobkyni, nahradiť jej trovy konania, uhradiť súdny poplatok a trovy
štátu, odvolací súd v tejto časti plne odkázal na zdôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie (§ 219
ods. 2 O.s.p.). Námietku žalovaného 2/, že nie je daná jeho pasívna legitimácia v predmetnom spore,
považoval odvolací súd za neopodstatnenú. Vychádzal z toho, že pri určení subjektu zodpovedného

za zásah do osobnostných práv, ktorý bol spôsobený prevádzkou dopravných prostriedkov, je treba
analogicky aplikovať § 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho potom prevádzkovateľ
zodpovedá fyzickej osobe aj za nemajetkovú ujmu na jej chránených osobnostných právach. Bol
však toho názoru, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec ohľadne pasívnej legitimácie
žalovanej 3/. Zdôraznil, že žalovaná 3/ ako poisťovňa, ktorá bola len účastníkom poistného vzťahu zo

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, žiadnym spôsobom nezasiahla do
osobnostných práv žalobkyne. Poukázal na to, že § 4 ods. 2 ZoPZP podáva taxatívny výpočet prípadov
podliehajúcich poistnému krytiu, pričom súd prvej inštancie toto ustanovenie nesprávne vyložil, keď
ustálil, že do tam obsiahnutých pojmov možno subsumovať aj náhradu nemajetkovej ujmy. Ak súd prvej
inštancie pri rozhodovaní vychádzal z rozsudku SD vo veci Haasová C-22/12, odvolací súd doplnil, že v

rozsudku zámerne nie je uvedené, že povinné zmluvné poistenie „kryje“ aj nároky pozostalých, ale iba
to, že toto poistenie „má pokrývať“ aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám, ktoré boli
usmrtené pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje
vnútroštátne právo. Z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ ZoPZP však vyplýva, že toto poistenie nepokrývauvedený druh nemajetkovej ujmy, ale kryje iba „škodu na zdraví“, pričom škodu na zdraví a nároky
spôsobené zásahom do osobnostných práv Občiansky zákonník striktne od seba odlišuje. Ďalej uviedol,
že smernice ES/EÚ (72/166/EHS, 90/232/EHS) upravujúce povinné zmluvné poistenie ako sekundárne

európske právo, nemajú priamy ani subsidiárny účinok na národnú právnu úpravu odškodňovania obetí
dopravnýchnehôdazaväzujúibačlenskéštáty;smerniceEÚpretonemožnopriamoaplikovaťvovzťahu
k fyzickým či právnickým osobám členského štátu. Z týchto dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok
súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanej 3/ tak, že žalobu voči nej ako nedôvodnú zamietol (§ 220
O.s.p.). V súvislosti s odvolaním žalobkyne voči zamietajúcemu výroku súdu prvej inštancie ohľadne

zaplatenia 15 000,- €, ktoré si žalobkyňa uplatnila ako nárok zosnulého Vladimíra Jalča podľa § 15
Občianskeho zákonníka, odvolací súd skonštatoval nedostatok aktívnej legitimácie žalobkyne. Stotožnil
sasozáveromsúduprvejinštancie,žeideoosobnostnýnárokVladimíraJalča,ktorýzanikoljehosmrťou
a neprechádza na jeho dedičov. Vysvetlil, že osoby ktoré sa domáhajú postmortálnej ochrany mŕtvej
fyzickej osoby, sa nemôžu domáhať vo svojom mene primeraného zadosťučinenia v peniazoch v zmysle
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože toto právo zaniká smrťou fyzickej osoby. Rozsudok súdu

prvejinštanciepretovnapadnutejzamietajúcejčastitýkajúcejsazaplatenia15000,-€potvrdilakovecne
správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Rovnako postupoval aj vo vzťahu k zvyšným 5 000,- €, ktoré žalobkyňa
požadovala titulom náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej jej zásahom do práva na súkromný a rodinný
život.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie. Namietala, že odvolací súd
vec nesprávne právne posúdil (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) v otázke pasívnej legitimácie žalovanej
3/. Argumentovala, že znenie § 4 ods. 1, 2 písm. a/ ZoPZP výslovne nevylučuje náhradu nemajetkovej
ujmy. S poukazom na rozsudok SD vo veci C-22/12 Haasová mala za to, že ak vnútroštátne právo
umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej

ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť pokrytá povinným zmluvným poistením motorového vozidla. Bola
toho názoru, že platná právna úprava obsahuje takúto náhradu vychádzajúc z extenzívneho výkladu
pojmu škoda, ktorý v sebe nepochybne zahŕňa aj ujmu na zdraví s tým, že náhrada nemajetkovej ujmy
sa priznáva podľa ustanovení o ochrane osobnosti upravených v § 11 a nasledujúcich Občianskeho
zákonníka. Pripomenula, že aj SD vo vyššie uvedenom rozsudku, ktorý sa týkal obdobnej veci,

skonštatoval, že zodpovednosť poisteného, ktorá vyplýva z § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, vznikla
na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, preto nič nenasvedčuje, že na túto
zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú
uvedené smernice. Tiež uviedol, že tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť predložená slovenskou
vládou, podľa ktorej tieto paragrafy patria do tej časti českého a slovenského Občianskeho zákonníka,

ktorá sa týka zásahov do ochrany osobnosti a ktorá je v zmysle týchto zákonníkov nezávislá od časti
týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova. So zreteľom na uvedené bola toho názoru,
že s použitím eurokonformného výkladu pojmov náhrada škody, škoda na zdraví v ustanoveniach § 4 a §
15 ods. 1 ZoPZP sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po
obeti dopravnej nehody (ako poškodeným), za ktorú možno priznať náhradu (zadosťučinenie) peňažnou

formou podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za
škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ ZoPZP. Takáto náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch
preto spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu podľa spomínaného
zákona. Navrhla preto, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil a/ vo veci samej vo vzťahu
k žalovanej 3/ tak, že v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie potvrdí, b/ v časti náhrady trov konania

tak, že uloží povinnosť nahradiť jej ich spoločne a nerozdielne všetkým žalovaným, c/ v časti týkajúcej
sa súdneho poplatku tak, že uloží povinnosť zaplatiť ho spoločne a nerozdielne všetkým žalovaným, d/
v časti trov štátu tak, že uloží povinnosť nahradiť ich spoločne a nerozdielne všetkým žalovaným.

4. Rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním aj žalovaný 2/. Žiadal v ňom dovolací súd, aby

rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobu voči nemu zamietne, resp. aby rozsudky oboch
nižších súdov v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal,
že zodpovednosť prevádzkovateľa motorového vozidla podľa § 13 Občianskeho zákonníka, prípadne
jeho solidárnu zodpovednosť spolu s vodičom nebolo možné v danej veci vyvodiť, nakoľko analogické
použitie § 427 neprichádza do úvahy z dôvodu, že subjektom zodpovedným za neoprávnený zásah do

osobnostných práv fyzickej osoby podľa § 13 môže byť výlučne len pôvodca zásahu, v tomto prípade
vodič.Ztohtodôvoduakoprevádzkovateľvozidlanemôžebyťvovecipasívnelegitimovanýmsubjektom.
Ďalej poukázal na to, že v inej veci, v ktorej sa brat zosnulého Vladimíra Jalča domáha náhrady
nemajetkovej ujmy z tej istej dopravnej nehody proti tým istým žalovaným, Krajský súd v Prešove zmenilrozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu voči nemu zamietol. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru
Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v zmysle ktorej diametrálne odlišná
rozhodovaciačinnosťvšeobecnéhosúduotejistejprávnejotázkezarovnakejaleboanalogickejsituácie,

pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná. Taktiež pripomenul
judikatúru týkajúcu sa riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Napokon namietal aj to, že odvolací
súd nesprávne právne posúdil otázku pasívnej legitimácie žalovanej 3/, keď neprihliadol na ustanovenie
§ 4 ods. 2 písm. a/ až d/ ZoPZP, podľa ktorého do tam uvedených pojmov možno subsumovať aj náhradu
nemajetkovej ujmy a neprihliadol ani na smernicu 2009/103/ES.

5. K podaným dovolaniam sa písomne vyjadrila len žalovaná 3/. Stotožnila sa s názorom odvolacieho
súdu o nedostatku jej pasívnej legitimácie v konaní, tvrdiac, že tento názor vychádza z pojmovej a
obsahovej odlišnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy a práva na náhradu škody, ako aj z rozsahu
poistného krytia daného ZoPZP. Upozornila na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 3 Cdo 301/2012, v ktorom dovolací súd nevzhliadol dôvod na odlišný výklad ustanovenia § 4 ods.

2 písm. a/ ZoPZP ani po rozhodnutí SD vo veci Haasová, nakoľko tento súd v ňom nevyložil, či v rámci
posudzovanej vnútroštátnej právnej úpravy poistného krytia povinného zmluvného poistenia je zahrnutá
aj náhrada nemajetkovej ujmy, a preto ani nijakým spôsobom nespochybnil závery doterajšej judikatúry
aplikujúcej vnútroštátne právo, v zmysle ktorejtakáto náhrada nemajetkovej ujmy nespadá do povinného
zmluvného postenia.

6. V danom prípade boli obe dovolania podané 3. februára 2016. Podľa prechodného ustanovenia § 470
ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie
je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie
o dovolaní (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolania boli podané včas žalobkyňou a žalovaným 2/, ktorí sú v
dovolacom konaní zastúpení v súlade s § 429 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 443 C.s.p.)

skúmal, či sú ich dovolania procesne prípustné.

8. Vychádzajúc z ustanovení § 470 ods. 1, 2 C.s.p., s prihliadnutím na základné princípy obsiahnuté v čl.
2ods.1,2ačl.3ods.1C.s.p.,najvyššísúdposudzovalpodmienkyprípustnostidovolanípodľaprávneho
stavu účinného ku dňu ich podania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

9. V danom prípade je dovolaniami napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle ustanovenia §
238 ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho

súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie je tiež
prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).

10. Z obsahu dovolania žalovaného 2/ je zrejmé, že smeruje a/ proti časti výroku rozsudku odvolacieho
súdu, ktorou bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie o povinnosti žalovaného 2/ zaplatiť spoločne
a nerozdielne so žalovaným 1/ žalobkyni sumu 15 000,- €, b/ proti výroku rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej vo vzťahu žalobkyne a žalovanej 3/ zmenený
tak, že žaloba proti tejto žalovanej bola zamietnutá.

11. V súvislosti s napadnutým potvrdzujúcim výrokom rozsudku odvolacieho súdu treba uviesť, že nejde
o rozsudok, ktorý by mal znaky uvedené v ustanoveniach § 238 ods. 2 a 3 O.s.p. Prípustnosť tejto časti

dovolania žalovaného 2/ preto z ustanovení § 238 O.s.p. nemožno vyvodiť.

12. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladalo dovolaciemu
súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konanípostihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p., dovolací súd sa zaoberal
aj otázkou, či konanie nie je zaťažené vadou v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p., teda či v
danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho

zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad
odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom
nesprávne obsadeným. Takúto vadu konania ale dovolací súd nezistil.

13. K námietke žalovaného 2/ o porušení princípu právnej istoty, ktoré vidí v tom, že odvolací súd zaujal
v otázke jeho pasívnej legitimácie odlišný právny názor ako iný senát toho istého súdu v inej veci, v ktorej
sa brat zosnulého Vladimíra Jalča domáha náhrady nemajetkovej ujmy z tej istej dopravnej nehody proti
tým istým žalovaným, dovolací súd uvádza, že pokiaľ by aj nastala situácia, v ktorej majú dva senáty
odvolacieho súdu na riešenie istej právnej otázky rozdielny názor, neznamená to, že by v danom prípade
porušili princíp právnej istoty a z neho prameniacu možnosť predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. V

tejto spojitosti dáva dovolateľovi do pozornosti nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.
ÚS 481/2011, v zmysle ktorého „dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných
veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú
dobu, a nie ojedinelé rozhodnutie súdu“. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu však nie je ustálenou
súdnou praxou a nie je právne záväzné pre iný senát odvolacieho súdu.

14. Žalovaný 2/ v dovolaní spomína aj judikatúru týkajúcu sa požiadaviek kladených na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak bez toho, aby konkretizoval nedostatky napadnutého
rozhodnutia v tomto smere. Dovolací súd v súvislosti s uvedenou námietkou naznačujúcou
nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu poukazuje na stanovisko občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016 a ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa

§ 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého
rozsudku, najmä jeho časti týkajúcej sa pasívnej legitimácie žalovaného 2/ v tomto konaní, dovolací súd
konštatuje, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa v posudzovanej veci uplatnila druhá
časť právnej vety vyššie spomínaného stanoviska, nakoľko právo žalovaného 2/ na riadne odôvodnenie
rozhodnutiaporušenénebolo.Zavadukonaniavzmysle§237ods.1písm.f/O.s.p.nemožnopovažovať

to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.

15. Prevažná časť dovolacej argumentácie žalovaného 2/ sa týka nesprávneho právneho posúdenia
otázky jeho pasívnej vecnej legitimácie odvolacím súdom. Nesprávne právne posúdenie veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne

prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď
tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3
Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde
totiž o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by
bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďže v danom prípade žalovaný 2/

uplatnil tento dovolací dôvod v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, najvyšší súd nemohol podrobiť
napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov ohľadne vyššie
spomenutej otázky.

16. So zreteľom na to, že prípustnosť dovolania žalovaného 2/ smerujúceho proti potvrdzujúcemu výroku

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva z ustanovení § 238 O.s.p. a vady konania podľa
§ 237 ods. 1 O.s.p v dovolacom konaní nevyšli najavo, najvyšší súd odmietol dovolanie žalovaného 2/
v tejto časti ako procesne neprípustné (§ 447 písm. c/ C.s.p.).

17. Pokiaľ ide o výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento zmenil rozsudok súdu prvej inštancie

vo veci samej vo vzťahu žalobkyne a žalovanej 3/ tak, že žalobu proti nej zamietol, dovolací súd v
prvom rade skúmal, či je dovolanie žalovaného 2/ v tejto časti subjektívne prípustné. Pri riešení tejto
otázky zohľadnil, že žalovaní 1/ až 3/ v konaní vystupujú ako samostatní spoločníci, teda že každý
z nich koná len sám za seba a len sám za svoju osobu môže podať i dovolanie. Vzhľadom na to,že predmetný výrok sa netýka žalovaného 2/, ale iba vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou 3/, teda
iného samostatného spoločníka, najvyšší súd dovolanie žalovaného 2/ v tejto časti odmietol ako podané
neoprávnenou osobou (§ 447 písm. b/ C.s.p.).

18. Žalobkyni vznikol nárok na náhradu trov konania voči žalovanému 2/, ktorý v dovolacom konaní
nemal úspech (§ 453 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.). Najvyšší súd však žalobkyni náhradu trov
dovolacieho konania nepriznal, pretože jej žiadne trovy nevznikli.

19. Dovolanie žalobkyne smerujúce proti vyššie spomenutému zmeňujúcemu výroku rozsudku
odvolacieho súdu je bezpochyby subjektívne i objektívne prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.).

20. Žalobkyňa svoje dovolanie odôvodnila tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právne posúdenie veci je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu; nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový
stav, ku ktorej dochádza vtedy, keď súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo keď síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo keď zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

21. Na rozdiel od odvolacieho súdu bola žalobkyňa toho názoru, že žalovaná 3/ je vo veci pasívne
legitimovaná. Argumentovala, že s použitím eurokonformného výkladu pojmov náhrada škody a škoda
na zdraví v ustanoveniach § 4 a § 15 ods. 1 ZoPZP sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková
ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody (ako poškodeným), za ktorú možno priznať
náhradu (zadosťučinenie) peňažnou formou podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, ktorú v

širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ ZoPZP.

22. Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie a s tým spojeným zakotvením princípu
prednosti európskeho práva pred vnútroštátnymi zákonmi (čl. 7 ods. 2 druhá veta Ústavy) došlo k
zásadnému prelomu, okrem iného, aj v interpretácii noriem práva tvoriacich jej právny poriadok. Primát

európskeho práva a vôľa únijného normotvorcu sú obzvlášť významné v preskúmavanej veci, pretože
oblasť poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel je regulovaná
smernicami EÚ.

23. Smernice ako typové kategórie predpisov sekundárneho práva sú podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie záväzné pre každý členský štát, ktorému sú určené, a to vzhľadom na
výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód sa ponecháva vnútroštátnym orgánom.
Tradičným prostriedkom dosiahnutia cieľa sledovaného smernicou je zmena právnej úpravy príslušným
vnútroštátnym orgánom. Pre prípad, že si príslušný vnútroštátny orgán túto svoju povinnosť nesplní,
vyvinula rozhodovacia prax SD teóriu priameho a nepriameho účinku smerníc. Keďže záväzná podstata

smernice platí len vo vzťahu ku každému členskému štátu, ktorému je určená, nie však k jednotlivcom
(závery rozsudku SD vo veci C-152/84 Marshall), pri aplikácii smerníc vo vzťahu k jednotlivcom,
prichádza do úvahy iba tzv. nepriamy účinok smerníc. Tak napr. podľa rozhodnutia SD vo veci C-106/89
Marleasing SA, odvolávajúceho sa aj na prejudikatúru vo veci C-14/83 Von Colson a Kamann, pri
aplikácii vnútroštátneho práva bez ohľadu na to, či aplikované ustanovenia boli schválené pred alebo po

smernici, vnútroštátny súd povolaný na výklad vnútroštátneho práva je povinný interpretovať ho nakoľko
je to možné vo svetle dikcie (textu) a účelu smernice, aby sa dosiahol výsledok sledovaný smernicou,
a tým sa zabezpečil súlad s tretím odsekom čl. 189 vtedy účinnej Zmluvy o založení Európskeho
hospodárskeho spoločenstva (teraz čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). SD vo veci
C-397/01 až 403/01 Pfeiffer a ďalší v spojitosti s nepriamym účinkom smerníc uviedol, že požiadavka

výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Únie sa síce v prvom rade týka vnútroštátnych
ustanovení prijatých na prebratie smernice, neobmedzuje sa však iba na výklad týchto ustanovení, ale
vyžaduje, aby vnútroštátny súd vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok a posúdil, do akej miery ho
možno použiť spôsobom, ktorý nevedie k výsledku, ktorý odporuje smernici (bod 115). Ak vnútroštátne
právo umožňuje za určitých okolností s použitím vlastných výkladových metód vyložiť ustanovenie

vnútroštátneho právneho predpisu tak, že bude možné vyhnúť sa rozporu s inou normou vnútroštátneho
práva alebo obmedziť oblasť pôsobnosti tohto ustanovenia na dosiahnutie tohto účelu a použiť ho len
do tej miery, aby bolo súladné s danou normou, tak je vnútroštátny súd povinný použiť rovnaké metódy,
aby sa dosiahol cieľ stanovený smernicou (bod 116).24. Ako bolo vyššie uvedené, vnútroštátne súdy musia vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere
vykladať v zmysle znenia a účelu smernice, aby bol dosiahnutý výsledok, ku ktorému táto smernica

smeruje (rozsudok SD z 25. apríla 2013 vo veci C-81/12, Asociatia ACCEPT proti Consiliul National
pentru Combaterea Discriminarii, bod 71). Vyžaduje sa, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v
ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac ich výkladové metódy, s cieľom
zaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným
smernicou (rozsudok SD z 24. januára 2012 vo veci C-282/10, Maribel Dominguez proti Centre

informatique du Centre Ouest Atlantique a Préfet de la région Centre, bod 27).

25.Účelomsmerníctýkajúcichsapoisteniazodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorových
vozidiel je zabezpečiť, aby predmetom poistného krytia bola akákoľvek škoda alebo ujma, ktorá
vznikla v súvislosti s dopravnou nehodou a náhradu ktorej predpokladá vnútroštátne právo. Predmetom
poistnéhokrytiamábyťpodľasmernícnepochybneajnemajetkováujmaspôsobenápozostalýmpoobeti

dopravnej nehody. SD vo veci C-22/12 Haasová jasne a zrozumiteľne vyslovil: „Článok 3 ods. 1 smernice
Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich
sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti
poistení tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983
o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu
a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14.
mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu

nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci
samej“.

26. Pri odpovedi na relevantnú otázku, či vnútroštátne právo upravuje náhradu nemajetkovej ujmy na

základe zodpovednosti poisteného za škodu, treba vychádzať z toho, že ustanovenia vnútroštátneho
práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel,
nemôžu odňať smerniciam potrebný účinok a teda sloboda členských štátov určiť, aká škoda bude krytá
a aké budú podmienky povinného poistenia, bola obmedzená druhou a treťou smernicou tým, že tieto
smernice stanovili povinné krytie niektorých škôd a v určitých minimálnych sumách. Medzi škodami,

ktoré musia byť kryté, sa v súlade s čl. 1 ods. 1 druhej smernice nachádza najmä ujma na zdraví. Pod
pojem ujma na zdraví pritom patrí akákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného
za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do
osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu.

27. Vyššie uvedenému chápaniu pojmu škoda európskym normotvorcom treba podľa dovolacieho súdu
prispôsobiť aj v slovenskej civilistike stabilné materiálne chápanie škody. Pojem „zodpovednosť za
škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel“ používaný v smerniciach treba podľa dovolacieho
súdu vykladať čiastočne autonómne a zahrnúť do neho aj také nároky, ktoré národné právo výslovne
nezaraďuje medzi nároky „na náhradu škody“ v prísnom slova zmysle, ak ich podstata je podobná, teda

majú občianskoprávny charakter a vznikajú v dôsledku protiprávnej udalosti - dopravnej nehody. Túto
požiadavku eurokonformného výkladu pojmu škoda nie je možné spochybniť ani tým, že ustanovenia
zakladajúce právo pozostalých po obeti dopravnej nehody na náhradu nemajetkovej ujmy patria
systematicky do tej časti Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do práva na ochranu osobnosti
a ktorá je v zmysle tohto zákonníka nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom

slova zmysle (bod 57 rozsudku SD vo veci C-22/12 Haasová).

28. Dovolací súd sa preto nestotožňuje s právnym názorom prezentovaným v rozhodnutiach najvyššieho
súdusp.zn.4Cdo168/2009a3Cdo301/2012,ktorézdôrazňujúzásadnúpojmovúaobsahovúodlišnosť
inštitútu škody a inštitútu nemajetkovej ujmy. Občiansky zákonník predsa v samotnej šiestej časti

(Zodpovednosť za škodu a bezdôvodné obohatenie) kladie škodu aj do polohy nemateriálnej. Dokazuje
to § 444 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pri škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti
poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. V tomto zmysle pojem škoda teda vykazuje
aj nemateriálne znaky.29. Odpoveď na otázku, či vnútroštátne právo upravuje náhradu nemajetkovej ujmy na základe
zodpovednosti poisteného za škodu, podľa dovolacieho súdu naostatok (nepriamo, pretože inak ani tak

urobiť nemohol) poskytuje aj samotný SD v bode 58 odôvodnenia svojho rozsudku vo veci C-22/12
Haasová, keď uvádza: „Keďže totiž zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho súdu v
tomto prípade vyplýva z § 11 a 13 českého Občianskeho zákonníka (slovenský Občiansky zákonník
má rovnakú úpravu - poznámka dovolacieho súdu), vznikla na základe dopravnej nehody a mala
občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne

hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice“.

30. K výkladu pojmu škoda treba dať ešte do pozornosti rozsudok SD zo 6. mája 2010 vo veci C-63/09,
Axel Walz proti Clickair SA, podľa ktorého: „Pojem „ujma“ tvoriaci podklad článku 22 ods. 2 Dohovoru
o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu, uzavretý v Montreale 28. mája
1999, ktorý stanovuje obmedzenie zodpovednosti leteckého dopravcu za ujmu spôsobenú najmä stratou

batožiny, sa má vykladať v tom zmysle, že zahŕňa tak majetkovú, ako aj nemajetkovú škodu“.

31. Podľa dovolacieho súdu vyššie uvedený výkladový postup pojmu škoda na zdraví a rešpektovanie
súvislostí právnych inštitútov umožňujú konštatovať normatívnu prípustnosť takej interpretácie § 4 ods.
2 písm. a/ ZoPZP, podľa ktorej možno aj nemajetkovú ujmu podľa § 13 Občianskeho zákonníka zahrnúť

pod škodu na zdraví.

32. Podaný výklad nepovažuje dovolací súd za výklad contra legem (výklad proti doslovnému
jazykovému zneniu zákona). Zákaz výkladu contra legem vyjadruje (výlučne) zákaz výkladu smernice
v zrejmom rozpore so znením príslušného vnútroštátneho ustanovenia. Pojem „škoda na zdraví“ ale,

ako to bolo vyššie uvedené, možno vyložiť extenzívne bez toho, aby pri súčasnom zachovaní cieľov a
výsledku sledovaných smernicou došlo k popretiu jeho jazykového vyjadrenia. Taký výklad nesiaha za
hranice najširšieho možného jazykového významu pojmu. Ak existuje potreba zabezpečenia konformity
konkrétnej vnútroštátnej normy s úniovým právom, je sudcovské vyplnenie „medzier“ (prostredníctvom
extenzívneho výkladu), ktoré ostali po nesprávne transponovaných smerniciach, legitímne a súčasne

nevyhnutné.

33. Napokon, aj ústavný súd vo svojom v uznesení z 11. októbra 2016 sp. zn. III. ÚS 666/2016 vydanom
v inej obdobnej veci akceptoval rozšírenie pojmu „škoda na zdraví“ prostredníctvom eurokonformného
výkladu použitého všeobecnými súdmi aj na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom v tejto súvislosti nezistil

žiaden dôvod na konštatovanie ústavnej arbitrárnosti.

34. So zreteľom na doposiaľ uvedené dovolací súd dospel k záveru, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a/
ZoPZP treba vykladať tak, že poistenie zodpovednosti kryje (za splnenia ostatných podmienok v ods.
4) aj nároky pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a

pozostalí (ako poškodení) môžu tieto nároky v zmysle § 15 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení
uplatniť priamo proti poisťovateľovi, a to rovnako ako všetky ostatné nároky na náhradu škody. Dovolací
súd sa preto stotožňuje s názorom žalobkyne, že v predmetnom spore je pasívne vecne legitimovaná aj
žalovaná 3/. Zároveň pripomína, že k rovnakému záveru ohľadne pasívnej legitimácie poisťovne v spore
o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového

vozidla dospel už aj v rozsudku z 31. júla 2017 sp. zn. 6 MCdo 1/2016.

35. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že žalobkyňa v danom prípade opodstatnene
namietala nesprávne právne posúdenie odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Najvyšší súd
preto rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti vo výroku vo veci samej vo vzťahu žalobkyne a

žalovanej 3/, ako aj v súvisiacich výrokoch, resp. ich častiach (§ 439 písm. a/ C.s.p.) zrušil a vec v
rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 a § 450 C.s.p.), v ktorom
bude odvolací súd viazaný jeho právnym názorom (§ 455 C.s.p.). V novom rozhodnutí odvolací súd
znova rozhodne o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a
žalovanou 3/ (§ 453 ods. 3 C.s.p.).

36. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.