Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. december 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/395/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712211588
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Slovinská

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7712211588.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudcov

JUDr. Ľuboša Kunaya a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobkyne G. K., nar. XX.XX.XXXX, C. N. Z.,
A. X, zastúpenej JUDr. Kristínou Piovarčíovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, proti
žalovaným 1. B. E., H.. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v Z., V.. A. Č.. X, 2. N. E., Q.. K., H.. XX.XX.XXXX,
bývajúcej v Z., V.. A. Č.. X, 3. C.G. Z., Q.. Ľ., H.. XX.XX.XXXX, 4. Š. Č., H.. XX.XX.XXXX, bývajúcemu
v Z., A. Č.. X, 5. M. Č., Q.. N., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v Z., V.. A. X, 6. Q. U., nar. XX.XX.XXXX,
bývajúcemu v Z., Z.. Q. XXXX/X, 7. A. Z., Q.. Mezeiovi, nar. 1.11.1969, bývajúcemu v Michalovciach,
Murgašova 1323/13, 8. Marekovi Z., H.. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v Z., E. X, žalovaní v 1. - 8.rade

zastúpení advokátom JUDr. Jánom Kizivatom, so sídlom v Michalovciach, kpt. Nálepku č. 8 a 9.
Agrozemp, a.s., so sídlom v Michalovciach, Ktp. Nálepku č. 20, IČO: 31 651 658, o zaplatenie 1
850,64 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Michalovce č.k.
16C/98/2012-228 zo dňa 14.6.2017 v spojení s opravným uznesením č.k. 16C/98/2012-254 zo dňa
17.10.2017 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom I. zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania vo vzťahu
medzi žalobkyňou a žalovanými v 1. - 8. rade.

P r i z n á v a žalovaným v 1. - 8. rade proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce ako súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 16C/98/2012-228 zo dňa 14.6.2017
zamietol žalobu žalobkyne voči žalovaným v 1. až 8.rade, nárok žalobkyne voči žalovanému v
9.rade vylúčil na samostatné konanie. Žalovaným v 1. až 8.rade priznal voči žalobkyni nárok na
náhradu všetkých účelne vynaložených trov konania s tým, že o ich výške bude rozhodnuté osobitným
uznesením. Následne rozhodol, že vo vylúčenom konaní bude rozhodnuté o nároku na náhradu trov

konania medzi žalobkyňou a žalovaným v 9.rade.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že ešte dňa 5.11.2010 bola na súd doručená žaloba, v ktorej si
žalobkyňa proti žalovaným v 1. až 7.rade uplatnila právo na zaplatenie žalovanej sumy z dôvodu, že
je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti v katastrálnom území R., obec Z., zapísaný na LV č. XXXX a to
parcelyregistraCč.575/2-zastavanéplochyanádvoriaovýmere538m2aparcelyč.575/5-zastavané
plochy a nádvoria o výmere 15 m2, ako aj parcely č. 575/6 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 148

m2, teda o celkovej výmere uvedených nehnuteľností 701 m2. Na parcele č. 575/6 je stavba č. 2855,
bytový dom (nehnuteľnosť je evidovaná na LV č. XXXX), ktorého spoluvlastníkmi sú žalovaní v 1. až
7.rade (pôvodní žalovaní). Zastavaná plocha teda predstavuje výmeru 148 m2 a žalovaní užívajú aj
sklad o výmere 15 m2, dvor okolo garáže 165 m2 a dvor okolo bytovky 373 m2, teda v celkovej výmere701 m2. Žalobkyňa si zabezpečila vyhotovenie geometrického plánu za účelom uzavretia nájomných
zmlúv so žalovanými, avšak pôvodní žalovaní v 1.až 7.rade tieto nájomné zmluvy neuzatvorili a užívajú
pozemok žalobkyne bez akejkoľvek náhrady, preto od nich žiada náhradu za bezdôvodné obohatenie.

Pri výpočte hodnoty nájmu nehnuteľnosti vychádzala z výšky nájmu 1,32 € za m2 ročne, každá rodina
po 0,33 € za 1 rok a za výmeru 701 m2, to znamená 925,32 € ročne. Žalobkyňa si uplatnila pritom
najnižšiu sumu nájomného, keďže podľa Všeobecne záväzného nariadenia mestského zastupiteľstva č.
101 o určení sadzieb a stanovení podmienok za prenájom nebytových priestorov, pozemky z hnuteľného
majetku vo vlastníctve Michalovce sa pohybujú s výškou nájomného v sume 1,49 €. Nájom si žalobkyňa

pritom uplatnila za obdobie od 5.11.2008 ku dňu podania žaloby 5.11.2010, preto od žalovaných v 1. a
2.rade žiadala sumu 528,74 € s prísl. od žalovaných v 3. a 4.rade 528,74 € s prísl., od žalovaných v 5. a
6.rade 528,74 € s príslušenstvom, od žalovaného v 7.rade (pôvodne N. C.) 264,42 € s príslušenstvom.
Poukazovala pritom na to, že na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie R. vlastníkmi bytov
v stavbe so súp.číslom 2855, stojacej na parcele č. 575/3, ktorej je výlučnou vlastníčkou, sú práve
žalovaní a pod časťou „C“ ťarchy je uvedené, že je tam zriadené vecné bremeno v zmysle § 23 zákona

č. 182/93 Z.z. v znení zákona č. 151/95 Z.z. v prospech ostatných vlastníkov bytov. Žalovaní v 1. až
6.rade nespochybnili vlastnícke právo žalobkyne k ňou uvádzaným pozemkom, ani to, že na parcele č.
575/6 je postavená časť bytového domu so súp.číslom 2855, ktorý je však v podielovom spoluvlastníctve
žalovaných a vlastnícke právo žalovaných je zapísané na LV č. XXXX, vrátane podielu na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach bytového domu. Sú tiež spoluvlastníkmi nebytových priestorov, a

to garáží, ktoré sa nachádzajú v uvedenom bytovom dome, z uvedeného dôvodu užívajú celú parcelu
575/6, zastavanú časťou stavby bytového domu a užívajú aj časť parcely registra C 575/2, v rozsahu
potrebnom na vstup do vchodu bytového domu k jednotlivým bytom a vstup do garáží peši a motorovými
vozidlami, tiež je nimi užívaná na prístup k skladovým priestorom parcela č. 575/5. Poukázali na to, že
je zriadené právo zodpovedajúce vecnému bremenu stavby v prospech vlastníkov bytov a nebytových

priestorov v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 282/1993 Z.z.. Zo zákona teda vzniklo vecné bremeno k
parcele č. 575/6, č. 575/2 a 575/5, teda k parcelám, na ktorých je predmetný bytový dom postavený,
ako aj k priľahlému pozemku a toto vecné bremeno je zo zákona bezplatné. Preto sa voči žalobkyni
nikdy nemohli bezdôvodne obohatiť, pretože iba realizujú svoje právo vyplývajúce z uvedeného vecného
bremena a žiadali žalobu zamietnuť. Žalobkyňa však k tvrdeniam žalovaných poukázala na to, že užívajú

jej nehnuteľnosti na základe zriadeného vecného bremena s tým, že Dohovor o ochrane ľudských práv
a základných slobôd má prednosť pred aplikáciou Občianskeho zákonníka, poukázala na článok 11
ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, kde je jednoznačne uvedené, že vyvlastnenie alebo nútené
obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme a to na základe zákona a za náhradu.

3. Na návrh žalobkyne uznesením zo dňa 23.10.2015 č.k. 16C/98/2012-147 boli pripustení do konania
žalovaní A. Z. B. Z. Z., ako aj Agrozemp, a.s., ktorí ďalej vystupovali v konaní ako žalovaní v 7., 8. a
9. rade.

4. V konaní bol vypracovaný znalecký posudok znalcom P.. Z. A., S.. pod č. 5/2013, v ktorom bol zistený

rozsah vecného bremena na dotknutých parcelách, pričom sa vyjadroval aj k otázke súdu, a to náhrady
za vecné bremeno s tým, že pokiaľ by išlo o opakujúce sa plnenie každoročne, v prípade uvedených
nehnuteľností by táto suma predstavovala 131,77 € a v prípade jednorazovej peňažnej náhrady 2.573,90
€.

5. Žalovaní v 1. až 8. rade súhlasili so znaleckým posudkom a žalovaní v 7. a 8. rade vzniesli námietku
premlčania proti celej pohľadávke žalobkyne, pretože zo žaloby je zrejmé, že si žalobkyňa uplatnila svoju
pohľadávku za obdobie od 5.11.2008 do 5.11.2010, žaloba vo veci samej bola podaná 5.11.2010, pričom
na strane žalovaných označila v pôvodnej žalobe žalobkyňa okrem iných aj nebohého A. Z.. V tom čase
všakužnežil,pretožezomreldňa3.8.2010,konanieprotinemuprenedostatokpodmienkykonania,ktorú

nemožno odstrániť, bolo zastavené. Preto nárok voči právnym nástupcom tohto pôvodne žalovaného
(žalovaní v 7. a 8. rade) je premlčaný, lebo si ho žalobkyňa uplatnila až v podaní zo dňa 24.9.2015.
Následne všetci žalovaní vzniesli proti celému nároku žalobkyne námietku premlčania z dôvodu, že
právo zodpovedajúce vecnému bremenu vlastníkov bytov, teda žalovaných, vzniklo zo zákona, a preto
patrí žalobkyni ako vlastníčke takto zaťaženého pozemku právo domáhať sa len jednorazovej náhrady

za vecné bremeno, a to vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote, ktorá začala plynúť obmedzením.
Ak obmedzenie vlastníka nastalo pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 182/93 Z.z., tak takéto právo
patrí vlastníkovi v trojročnej premlčacej dobe odo dňa účinnosti uvedeného zákona (1.9.1993). Keďže
zo skutkového stavu vyplynulo, že vlastníctvo ku všetkým bytom bytového domu nadobudli žalovaní aich právni predchodcovia najneskôr už poslednou zmluvou, ktorou bol posledný byt v bytovom dome
nadobudnutý do vlastníctva a bola ňou zmluva o prevode vlastníctva k bytu medzi Agrozemp, a.s.
ako predávajúcim a žalovanými v 1. a 2. rade ako kupujúcimi, dňa 10.5.2007 vzniklo žalovaným

zákonné vecné bremeno k pozemkom, na ktorých je postavený bytový dom s príslušenstvom a v
ktorom sú umiestnené byty podľa § 23 zákona č. 182/1993 Z.z. Žalobkyňa sa stala výlučnou vlastníčkou
predmetných pozemkov dedením v rokoch 1995-1996, preto si mohla uplatniť jednorazovú náhradu
za zákonné vecné bremeno minimálne od 23.7.2007. Žalobkyňa si však svoje právo na jednorazovú
náhradu neuplatnila v trojročnej premlčacej lehote, ktorá s istotou uplynula 23.7.2010 a ak by si aj túto

jednorazovú náhradu uplatnila, mohol tak urobiť už jej právny predchodca, ktorý pred žalobkyňou vlastnil
sporné pozemky, na ktorých bol vybudovaný bytový dom. Tento bol totiž postavený ešte pred účinnosťou
zákona č. 182/1993 Z.z. a právny predchodca žalobkyne si neuplatnil právo na jednorazovú náhradu
voči právnym predchodcom žalovaných v lehote troch rokov od účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z. a
premlčacia lehota uplynula v tomto prípade dňa 2.9.1996. Žalobkyňa reagovala na vznesenú námietku
premlčania, nesúhlasila s ňou s tým, že má právo na finančnú náhradu za ohraničené obdobie (od

5.11.2008do5.11.2010)vzhľadomktomu,žetrvanievecnéhobremenanieječasovoohraničenéanieje
možné vedieť, kedy bude ukončené, pretože zákon stanovuje dobu platnosti vecného bremena na dobu
neurčitú. Nie je preto možné v súlade s dobrými mravmi rozhodnúť, že výška odplaty je jednorazová a
konečná. Žiadne ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu nebráni požadovať náhradu
za zákonné vecné bremeno vo forme opakujúceho sa plnenia, čo vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho

súdu SR 2 Cdo/438/2013 zo dňa 30.10.2014. Poukázala tiež na to, že pokiaľ ide o žalovaného v 9. rade,
od neho si žiada náhradu za bezdôvodné užívanie, nakoľko má na jej nehnuteľnosti postavený sklad,
ktorý je zapísaný na LV č. XXXX kat. úz. R., pričom nepredložila dôkaz o tom, že Agrozemp neoprávnene
užíva tento sklad, ani o tom, v akom rozsahu, ani neuviedla, v akej výške od neho žiada vydať toto
bezdôvodné obohatenie.

6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov s tým, že v zmysle § 5 boli uzavreté jednotlivé zmluvy o prevode bytov na žalovaných, resp.
ich právnych predchodcov a v zmysle § 23 ods. 5 cit. zák. je zriadené právo zodpovedajúce vecnému
bremenu stavby v prospech vlastníkov bytov a nebytových priestorov, čo je uvedené aj v zmluvách o

prevode vlastníctva bytu, a to konkrétne k pozemku parc. č. 757/3. Súd mal za to, že žalovaným v 1.
až 5. rade, ale tiež aj žalovaným v 6. až 8. rade, ktorí nadobudli vlastnícke právo k uvedeným bytom v
predmetnom bytovom dome, ako aj k nebytovým priestorom a garážam postaveným na parc. č. 575/6,
ktoré parcely vlastní žalobkyňa, vzniklo vecné bremeno k parc. č. 575/6, č. 575/2 a č. 575/5, teda k
parcelám, na ktorých je bytový dom postavený, ako aj k priľahlému pozemku. Súd tiež dospel k záveru,

že toto právo žalovaných zodpovedajúce vecnému bremenu vzniklo zo zákona a má za následok, že
pre vlastníka zaťaženého pozemku v tomto prípade pre žalobkyňu, resp. jej právnych predchodcov,
vzniklo právo domáhať sa jednorazovej náhrady za užívanie zákonného vecného bremena. Nie je
oprávnená žiadať za obmedzenie pravidelnú náhradu za užívanie tohto pozemku. Pritom jednorazovú
náhradu si mohla žalobkyňa alebo jej právni predchodcovia uplatniť vo všeobecnej trojročnej premlčacej

lehote, ktorá začala plynúť obmedzením a v tomto prípade účinnosťou zákona č. 182/1993 Z.z. Súd mal
preukázané, že žalobkyňa sa stala výlučnou vlastníčkou predmetného pozemku dedením, pokiaľ ide o
podiel 151/254 v roku 1995 a 1996 a pokiaľ ide o podiel vo výške 103/254 dedením v roku 2004. Pokiaľ
teda žalobkyňa po nadobudnutí vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam chcela uplatniť jednorazovú
náhradu za zákonné vecné bremeno vo vzťahu k žalovaným, resp. ich právnym predchodcom, mohla

tak urobiť od 23.7.2007, kedy už žalovaní, prípadne ich právni predchodcovia vlastnili predmetné
byty v uvedenom dom a keď už im bolo zriadené zákonné vecné bremeno. Túto náhradu si však
neuplatnila v trojročnej premlčacej lehote, ktorá jej uplynula 23.7.2010. Pritom z rozhodnutia o povolení
výstavby z 18.10.1970 bolo preukázané, že bytový dom bol postavený ešte pred účinnosťou zákona č.
182/1993 Z.z., a teda už právny predchodca žalobkyne si mohol uplatniť právo na jednorazovú náhradu

za zriadenie zákonného vecného bremena voči vlastníkom bytového domu, čo vyplýva z kúpnych
zmlúv medzi predávajúcim Agrozempom a.s. Michalovce, a teda už právnemu predchodcovi žalobkyne
uplynula premlčacia lehota dňa 2.9.1996, teda po uplynutí troch rokov o účinnosti zákona č. 182/1993
Z.z. Keďže žalovaní vzniesli námietku premlčania proti celému nároku žalobkyne práve z dôvodu, že jej
uplynula 3-ročná premlčacia lehota na jednorazovú náhradu za zákonné vecné bremeno, súd žalobu vo

vzťahu k týmto žalovaným zamietol. Súd prvej inštancie sa pritom nestotožnil s názorom žalobkyne, že
má právo na opakujúcu sa náhradu, resp. na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže jej oprávnenie
na jednorazovú náhradu zo zákonného vecného bremena vyplýva priamo zo zákona ako to už uviedol
súd v predchádzajúcom odôvodnení tohto rozsudku.7. O náhrade trov konania vo vzťahu medzi žalovanými v 1. až 8.rade a žalobkyňou bolo rozhodnuté
podľa § 255 ods.1 CSP s tým, že súd priznal úspešným žalovaným náhradu všetkých účelne

vynaložených trov konania voči žalovanými, teda v plnom rozsahu.

8. Nárok žalobkyne proti žalovanému v 9.rade vylúčil na samostatné konanie s tým, že v tomto konaní
bude rozhodnuté aj o náhrade trov medzi žalobkyňou a žalovaným v 9.rade.

9. V zákonnej lehote proti zamietavému výroku rozsudku a proti výroku o trovách konania medzi
žalobkyňou a žalovanými v 1. až 8.rade podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 365 ods.1
písm.b/, f/ a písm.h/ CSP. Uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie vo svojom celku považuje za
zmätočný a v konečnom dôsledku za nepreskúmateľný. V prvom rade namietal nesprávne uvedený
dátum narodenia žalobkyne v úvodnej časti rozsudku (čo súd napokon napravil opravným uznesením).
Žalobkyňa namietala, že svojim procesným postupom jej znemožnil ako žalobkyni uskutočňovať

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces, pretože počas
celého konania v trvaní 6 a pol roka ju ako stranu sporu (účastníčku konania) vôbec nevypočul a
nezistil jej stanovisko. Bola pritom schopná osobne sa na súd prvej inštancie dostaviť a vo veci
vypovedať. Súd taktiež postupoval v rozpore so žalobným návrhom, lebo rozhodoval o tom, čo nebolo
a nie je predmetom návrhového konania, pretože jeho predmetom je priznanie za náhradu za nútené

obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku na dobu vopred neurčitú vo forme opakujúceho sa
plnenia, teda v mesačných náhrad za užívania pozemku, pričom predmetom konania nie je určenie
rozsahu vecného bremena pre vlastníkov stavby na pozemku žalobkyne. Súd prvej inštancie uznesením
zo dňa 23.10.2015 v tomto smere návrh na rozšírenie žaloby zamietol s tým, že výsledky doterajšieho
dokazovania nemôžu byť podkladom pre rozhodnutie o zmenenom návrhu aj napriek tomu, že predtým

už vo veci vykonával dokazovanie ustanovením znalca z odboru geodézia a kartografia, ktorému uložil
jednak zakresliť rozsah vecného bremena, ale aj zistiť jeho hodnotu. S prihliadnutím na skutočnosť,
že predmetom konania je priznanie náhrady za užívanie celého pozemku, t.j. všetkých dotknutých
parciel patriacich žalobkyni, je z postupu súdu prvej inštancie zrejmé, že vykonával dokazovanie o
skutočnostiach, ktoré predmetom žaloby neboli. Podľa jej názoru súd prvej inštancie vec jednoznačne

nesprávne posúdil, keď jej žalobu zamietol s tým, že jej patrí len jednorazová náhrada za toto vecné
bremeno a že jej nárok za žalované obdobie je premlčaný. Pokiaľ súd argumentoval rozhodnutím
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/49/2014 a sp.zn. 7Cdo/26/2014, tak je toho názoru, že sa nejedná
o rovnako alebo podobnú právnu vec ako je vec súdená. U oboch konaní totiž išlo o plnenie
titulom bezdôvodného obohatenia, avšak predmetom tohto sporu je priznanie náhrady za užívanie

ako opakujúceho sa plnenia jednotlivých mesačných splátok a to nájomného. V zmysle § 110 ods.3
Obč.zák. sa však úroky a opakujúce plnenia premlčujú v 3 rokoch pre každé opakujúce sa obdobie
zvlášť. Podľa odvolateľky zásadnou a nevyriešenou otázkou zostáva otázka, či jej patrí náhrada za
užívanie vo forme jednorazovej náhrady alebo vo forme opakujúcich sa plnení. Ohľadne tejto otázky
neexistuje zjednocujúce stanovisko kolégia Najvyššieho súdu SR, a preto rozhodnutia Najvyššieho súdu

SR, ktoré citovali žalovaní v 1. až 8.rade sú len čiastkovými rozhodnutiami, ale sú v rozpore s inými
rozhodnutiami ako napr. rozhodnutím 4M Cdo/2/2014 zo dňa 23.4.2015 a 2Cdo/438/2013 z 30.10.2014.
V týchto veciach sa jedná o obdobné prípady, v ktorých nebolo možné tak ako v predmetnej veci vyčísliť
nárok do budúcna, keďže nemôže vedieť, do kedy bude zákonné vecné bremeno, t.j. obmedzenie
jej vlastníckeho práva trvať. Najvyšší súd v citovaných rozhodnutiach uzavrel, že v prípade možnosti

priznania len jednorazovej náhrady za užívanie prvému vlastníkovi pozemku zaťaženého zákonným
vecným bremenom ponecháva usporiadanie s oprávnenými z vecného bremena výlučne na ich dobrej
vôli a záver o neexistencii práva vlastníkov pozemku na náhradu za nútené obmedzenie na dobu vopred
neurčiteľnú nemôže byť v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka a to s § 124, § 128 ods.1,
ale ani s Listinou základných práv a slobôd a ani s Ústavou Slovenskej republiky. Na základe dedenia

stala sa spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností na základe dedenia a to ideálneho podielu, pričom
z charakteru takéhoto podielu vyplýva, že nie je zrejmé jej reálne umiestnenie v prírode vo svetle
týchto záverov sa javí záver súdu prvej inštancie za absolútne chybný, zakladajúci a porušujúci jej
základné občianske práva zaručené Ústavou Slovenskej republiky, ale aj predpismi medzinárodného
práva. Vzhľadom k uvedenému navrhla, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu

a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom aby uviedol súdu prvej
inštancie ako má vo veci ďalej postupovať, keďže je zrejmé, že doteraz konal čiastočne o niečom, čo
predmetom konania nebolo.10. Žalovaní v 1. až 8.rade sa písomne vyjadrili k odvolaniu žalobkyne s tým, že je nedôvodné, účelové,
rozsudok súdu prvej inštancie považujú za vecne správny a ako taký ho navrhli odvolaciemu súdu
potvrdiť. V súvislosti s namietaným priznaním trov konania uviedol, že z gramatického a logického

výkladu výroku v rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade trov konania vo vzťahu medzi žalobkyňou
a žalovanými v 1. až 8.rade jednoznačne vyplýva, že im priznal plnú náhradu trov konania v zmysle
ust. § 255 ods.1 CSP. V súvislosti s porušením práva na spravodlivý proces, ktorý tvrdí žalobkyňa v
odvolaní, aj toto jej tvrdenie je účelové, pretože v samotnom konaní sa uskutočnilo niekoľko pojednávaní
a ani na jedno sa žalobkyňa nedostavila a právny zástupca žalobkyni nikdy nenavrhoval vypočuť ju ako

účastníčku konania a nikto ani nenavrhol dokazovanie výsluchom žalobkyne. Už na prvom pojednávaní
dňa15.6.2011právnyzástupcažalovanýchv1.až8.radežiadalvykonaťvýsluchžalobkyne,avšakpráve
právny zástupca žalobkyne tvrdil, že musí zistiť podľa lekárskych správ, či žalobkyňa môže byť vypočutá.
Od návrhu zástupcu žalovaných v 1. až 8.rade na výsluch žalobkyne bolo upustené až na poslednom
pojednávaní, pričom právna zástupkyňa žalobkyne nemala k tomuto návrhu žiadne výhrady. Sama
na poslednom pojednávaní uviedla, že ospravedlňuje neprítomnosť žalobkyne, ktorá nie je prítomná

vzhľadom na svoj vek a zdravotný stav a súhlasí, aby sa vo veci konalo. Nemožno preto súdu prvej
inštancie vyčítať, že procesne pochybil a že žalobkyňa nemohla uplatňovať svoje práva, že sa nemohla
osobne vyjadriť, pretože sa vyjadrovala buď písomne alebo prostredníctvom svojho splnomocneného
právneho zástupcu. Pokiaľ žalobkyňa súdu prvej inštancie vyčíta zlé právne posúdenie veci, keď vec
uzavrel tak, že by jej patrila len jednorazová náhrada za zákonné vecné bremeno a že uplatňovaný

nárok žalobkyne je premlčaný, opätovne žalovaní poukázali na judikáty (rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR), ale aj na písomné vyjadrenie zo dňa 27.2.2017, na ktoré v plnej miere odkázali. Žalovaní si proti
žalobkyni uplatnili náhradu trov odvolacieho konania.

11. K vyjadreniu žalovaných podala písomné stanovisko žalobkyňa a uviedla, že konanie prebieha od

5.11.2010, t.j. 7 rokov, pričom do 1.7.2016 sa vedenie konania riadilo Občianskym súdnym poriadkom,
kedy v zmysle § 115 OSP bol súd povinný predvolať účastníkov konania, čo v priebehu tohto konania
neurobil ani raz. Bolo teda jeho povinnosťou osobne ju vypočuť a aspoň jedenkrát jej doručiť predvolanie
na pojednávanie. Je pravdou, že pred súdom prvej inštancie dňa 14.6.2017 jej právna zástupkyňa
ospravedlnila neúčasť žalobkyne s tým, že nežiadala odročenie pojednávania, ale jednalo sa len o jediné

pojednávanie a neuviedla, že žalobkyňa je nemocná. Bolo preto porušené právo na spravodlivý proces.
V ostatnom trvala na všetkých námietkach, ktoré v odvolaní vzniesla.

12. V písomnom vyjadrení žalovaní opätovne zotrvali na všetkých svojich tvrdeniach s tým, že ani zo
stanoviska žalobkyne k vyjadreniu k odvolaniu nevyplývajú žiadne nové skutočnosti, ku ktorým by bolo

sa potrebné osobitne vyjadrovať.

13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací prejednal odvolanie žalobkyne proti rozsudku ako podané včas
a oprávnenou osobou bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP. Preskúmal rozsudok,
aj konanie, ktoré rozsudku predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a 380 ods. 1,2 CSP a z

hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok bol
verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 20. decembra 2018, pričom verejné vyhlásenie
bolo v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP riadne oznámené.

14. Odvolateľka použila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP. Odvolací

dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený, ak súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Ide o taký procesný postup súdu, ktorým sa strane sporu odnímajú tie
procesnépráva,ktorémuzákonpriznáva.Vovšeobecnostiideotakýpostupsúdu,ktorýmsaúčastníkovi
znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom

ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1
písm. f) CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov
dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo
neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli
z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri

hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je v praxi vykladaný tak, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení súd vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva nasprávne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil právny predpis iný,
než ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na
daný prípad.

15.Vprejednávanejveciodvolacísúddospelkzáveru,žerozhodnutiusúduprvejinštancievovecisamej
nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov
účastníkov nevyplynuli alebo nevyšli za konania najavo a tiež nebolo zistené, že by na zistený skutkový
stav súd prvej inštancie aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo, že by použité zákonné

ustanovenie nesprávne vyložil. Súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy
hodnotil v súlade so zákonom a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých
založil aj svoje rozhodnutie a zo zisteného stavu vyvodil aj správny právny záver. Procesný postup súdu
prvej inštancie bol v súlade so zákonom a podľa názoru odvolacieho súdu napadnutý rozsudok súdu
prvejinštanciejedostatočneodôvodnenýaspĺňakritériáriadnehoodôvodneniapodľa§ 220ods.2CSP.

16. Odvolacie námietky odvolateľov boli už v prevažnej väčšine predmetom dokazovania pred súdom
prvej inštancie, ktorý sa s nimi dôsledne vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci. Ani ďalšie skutočnosti
uvedenévodvolaníneumožňujúodvolaciemusúduprijaťinézáveryaniesúspôsobiléspochybniťvecnú
správnosť napadnutého rozsudku.

17. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Podľa ods. 2 ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody. Na doplnenie a zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza:

18. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentom právneho zástupcu žalovaných v 1. až 8. rade, že
súd prvej inštancie procesne nepochybil, pokiaľ v konaní nevypočul ako účastníčku konania alebo
stranu sporu žalobkyňu, pretože počas celého sporu sa žalobkyňa ani jej právny zástupca takéhoto
vypočutia nedomáhala. Aj v prípade argumentácie žalobkyne o tom, že do 1.7.2016 platil procesný

predpis Občiansky súdny poriadok a v zmysle § 115 ods. 1 mal súd prvej inštancie predvolať ju ako
účastníčku konania, neporušil tým právo na spravodlivý proces, pretože konanie sa neskončilo za
účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, ale za účinnosti Civilného sporového poriadku, podľa ktorého
v zmysle § 177 ods. 1 súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie. Podľa § 178 ods. 1 CSP, ak
je strana zastúpená zástupcom na celé konanie, súd na pojednávanie spravidla predvolá len zástupcu,

stranu súd predvolá, ak je nevyhnutné vykonať jej výsluch. Aj podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom
na predmet konania a vzhľadom na to, že žalobkyňa bola počas celého sporu zastúpená advokátom,
jej výsluch ako účastníčky konania nebol pre posúdenie veci nevyhnutný.

19. Relevantnou námietkou v odvolaní zo strany žalobkyne bolo (aj samotná odvolateľka to považuje za

zásadnú a nevyriešenú otázku), či jej patrí náhrada za užívanie vo forme jednorazovej náhrady alebo
vo forme opakujúcich s plnení. Tu odvolací súd poukazuje na stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 73/2016 na základe rozsudku Najvyššieho súdu SR zo 14.4.2016 sp. zn. 3Cdo/49/2014,
kde táto otázka jednoznačne vyriešená bola a ani odvolací súd nevzhliadol žiadne také okolnosti,
ktoré by ho viedli k odchýleniu od názoru tam uvedeného. V zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993

Z.z. vzniklo zo zákona vecné bremeno zaťažujúce vlastníka pozemku, na ktorom je postavený bytový
dom s príslušenstvom, teda k priľahlým pozemkom v prospech vlastníkov bytov, preto správne vec
súd prvej inštancie vec posúdil, t.j. nárok žalobkyne ako náhradu za vecné bremeno. Vo svojom
stanovisku 73/2016 Najvyšší súd Slovenskej republiky jednoznačne uzavrel, že právo na náhradu
za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov vzniklo ex lege jednorázovo tomu, kto bol
vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona (1.9.1993). Z predmetného ustanovenia
nevyplýva ďalšiemu vlastníkovi zaťaženého pozemku právo na náhradu za pretrvávajúce obmedzenie
jeho vlastníckych práv. Najvyšší súd SR už v rozsudku z 24.3.2015 sp. zn. 7Cdo/26/2014 konštatoval, že
vecné bremeno okrem toho, že môže vzniknúť písomnou formou na základe závetu, rozhodnutím súdu

aj priamo zo zákona. Zákonom zriadené vecné bremeno je vlastník povinný rešpektovať v nevyhnutnej
miere a v rozsahu a za obmedzenie svojho vlastníckeho práva má právo žiadať náhradu. V prípade
vecných bremien zriaďovaných priamo zo zákona ide vo svojej podstate o určitý druh verejnoprávneho
obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti, ktoré obmedzenie je výrazom prevahy verejného záujmu nadzáujmom jednotlivca bez toho, aby toto zasahovanie bolo podmienené súhlasom zo strany dotknutého
vlastníka. Vecné bremená zriadené zo zákona majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi
predpismi, na základe ktorých boli zriadené, ale majú v sebe aj súkromnoprávny prvok. Tzv. zákonné

vecné bremená majú charakter bežných vecných bremien, ale ich režim nie je úplne totožný s režimom
zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov. Avšak nejde
o komplexnú úpravu, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných
bremenách. Ak tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou
občianskoprávnou, subsidiárne použitie všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka vyplýva aj z

ust. § 3 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z., podľa ktorého, ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahuje sa
na práva a povinnosti vlastníkov domov, bytov a nebytových priestorov Občiansky zákonník a osobitné
predpisy. Preto aj keď v danom prípade zákon č. 182/1993 Z.z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté
podľa § 23 ods. 5 tohto zákona vzniká len za náhradu, je potrebné v tejto súvislosti vychádzať z Čl.
11 ods. 4 Listiny a Čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je
nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena, predmetné

vecné bremeno vzniká in rem, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu
na spôsob zmeny vlastníctva. Finančná náhrada za vznik takéhoto vecného bremena je nepochybne
jednorazová a nemá charakter opakujúceho sa plnenia.

20. K obmedzeniu vlastníkov predmetného pozemku, na ktorom sa v čase účinnosti zákona č. 182/1993

Z.z. predmetný bytový dom sa už nachádzal a bol vo vlastníctve iného než vlastníka, došlo teda
jednorázovo v zmysle § 23 ods. 5 citovaného zákona a uvedené ustanovenie sledovalo cieľ predísť
možnosti, že vzťah vlastníka pozemku a vlastníka stavby zostane neupravený. Zvolená koncepcia
úpravy ich vzťahu zákonným vecným bremenom v zmysle tohto ustanovenia s tým, že finančné
vyrovnanie práv a povinností vyplývajúcich z obsahu právneho vzťahu založeného týmto zákonom sa

môže uskutočniť podľa všeobecných zásad vyrovnania vzťahu medzi vlastníkom a tým subjektom, ktorý
výkonom svojich vlastných práv obmedzil práva vlastníka. Pokiaľ vlastník pozemku neuplatnil svoje
právo na náhradu za obmedzenie svojho vlastníctva v stanovenej dobe, došlo k premlčaniu jeho práva a
v súčasnosti sa už nemôže domáhať žiadnej náhrady za obmedzenie tohto vlastníckeho práva. Na tejto
podstate nič nemení ani to, ak od účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z. došlo k zmene v osobe vlastníka

pozemku zaťaženého vecným bremenom podľa § 23 ods. 5 tohto zákona. Teda bez ohľadu na to,
či vlastník pozemku (ktorému 1.9.1993, teda dňom účinnosti zákona č. 182/1993 vzniklo právo na
jednorazovú náhradu za vecné bremeno vzniknuté zo zákona), túto náhradu si uplatnil, alebo neuplatnil,
alebo či mu bola náhrada vyplatená alebo nebola vyplatená, ak ubehla premlčacia doba súčasnému
vlastníkovi tohto pozemku nepatrí právo na nijakú ďalšiu náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho

vlastníckeho práva. V závere je potrebné tiež uviesť, že pokiaľ odvolateľka argumentuje rozhodnutím
MS SR 4MCdo/2/2014, tak v tomto prípade nejde o zákon č. 182/1993 Z.z., ale o náhradu za vecné
bremeno vzniknuté v zmysle zákona č, 66/2009 Z.z. a aj prípadné ďalšie rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 4Cdo/89/2008 rieši problematiku zaplatenia náhrady titulom obmedzenia vlastníckeho práva k
pozemku zaťaženým zákonným vecným bremenom, ale v prospech vlastníka energetického zariadenia.

Podmienky a tiež podstata a rozsah vecných bremien vznikajúcich na základe uvedených zákonov majú
rozdielnu úpravu od úpravy v zákone č. 182/1993 Z.z..

21. Keďže si vlastník pozemku (a priľahlého pozemku), na ktorom stál predmetný bytový dom v
premlčacej lehote nárok neuplatnil, lehota márne uplynula dňom 1.9.1996, žalovaní vzniesli námietku

premlčania, na čo súd bol povinní prihliadnuť.

22. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil
podľa § 387 ods. 1 CSP.

23. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, lebo
žalobkyňa v odvolacom konaní úspech nemala a úspešní žalovaní v 1. až 8. rade majú nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.

2 posledná veta CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).