Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. november 2017

Súd: Okresný súd Malacky
Spisová značka: 1T/32/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1616010078
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Tomus

ECLI: ECLI:SK:OSMA:2017:1616010078.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Malacky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Erika Tomusa a prísediacich Viliama Slezáka

a Jána Želipského, v trestnej veci obžalovaného O. A., pre zločin úverového podvodu podľa § 222 ods.
1, ods. 4 Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 29. novembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný:

O. A., narodený XX. M. XXXX v N., trvale bydliskom O. D.. XXXX/X, XXX XX N., prechodne G. XX,
XXX XX N.,

sa uznáva vinným, že

najneskôr dňa 30.09.2008 zabezpečil bez vedomia a súhlasu O. A. a Mgr. R. A., vlastníkov bytu číslo
XX v bytovom dome súp. č. XXXX, kat. ú. A., zapísaného na LV č. XXXX, podpísanie zmluvy o zriadení
záložného práva k predmetnej nehnuteľnosti v ich mene v prospech OTP Banka Slovensko a.s., na
základe čoho následne OTP Banka Slovensko a.s. dňa 30.09.2008 uzatvorila s obvineným Zmluvu o
úvere č. XXX/XXXX/XXSU, na základe ktorej bol obvinenému poskytnutý úver vo výške 1.500.000,- Sk

(49.790,88 €), čím poškodenej spoločností OTP Banka Slovensko a.s., IČO: 31 318 916 spôsobil škodu
vo výške najmenej 52.450,81 €,

teda

vylákal od iného úver tým, že ho uviedol do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru
a tak mu spôsobil značnú škodu,

čím spáchal

zločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona.

Za to sa
odsudzuje

podľa § 222 ods. 4 Trestného zákona s poukazom na § 36 písm. j), písm. l), písm. n) Trestného zákona,
§ 38 ods. 3 Trestného zákona, § 39 ods. 1 Trestného zákona, § 41 ods. 2 Trestného zákona, § 42 ods.
1 Trestného zákona, na súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 3 (tri) roky.

Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona s poukazom na § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona sa
obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá a zároveň sa mu ukladá probačný
dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe.

Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona sa obžalovanému určuje skúšobná doba v trvaní 5 (päť) rokov.Podľa § 51 ods. 4 písm. g) Trestného zákona súd obžalovanému ukladá povinnosť spočívajúcu v
príkazepodrobiťsavsúčinnostisprobačnýmamediačnýmúradníkomaleboinýmodborníkomprogramu

sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu.

Podľa § 42 ods. 2 prvá veta Trestného zákona súd zrušuje výrok o treste, ktorý bol obžalovanému
uložený v rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 02. mája 2014, sp. zn. 2T/12/2014, právoplatnom dňa
02. mája 2014, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom

na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku sa poškodená OTP Banka Slovensko, a.s., Štúrova 5, 813 54
Bratislava, IČO: 31 318 916, so svojim nárokom na náhradu škody odkazuje na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátor Okresnej prokuratúry Malacky podal dňa 19. februára 2016 Okresnému súdu Malacky

obžalobu z 19. februára 2016, č. 1 Pv 111/14/1106-46, na obžalovaného O. A. pre zločin úverového
podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, ako je to uvedené
vo výrokovej časti rozsudku.

Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 29. novembra 2017 obžalovaný po poučení o svojich právach a

povinnostiachurobilvyhláseniepodľa§257ods.1písm.b)zákonač.301/2005Z.z.Trestnéhoporiadku,
v znení neskorších predpisov (ďalej len Trestný poriadok), že je vinný zo spáchania skutku uvedeného
vo výroku tohto rozsudku. Vzhľadom na vyhlásenie obžalovaného súd postupoval primerane podľa §
333 ods. 3 písm. c), písm. d), písm. f), písm. g) a písm. h) Trestného poriadku a vo vzťahu k tomuto
skutku zisťoval, či obžalovaný:

c) rozumie, čo tvorí podstatu skutkov, ktoré sa mu kladú za vinu, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.

d) bol ako obžalovaný poučený o svojich právach, najmä o práve na obhajobu, či mu bola daná možnosť
na slobodnú voľbu obhajcu a či sa s obhajcom mohol radiť o spôsobe obhajoby, na čo obžalovaný

odpovedal: Áno.

f) rozumie právnej kvalifikácii skutkov, ako trestného činu, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.

g) bol oboznámený s trestnými sadzbami, ktoré zákon ustanovuje za trestné činy jemu kladené za vinu,

na čo obžalovaný odpovedal: Áno.

h) sa dobrovoľne priznal a uznal vinu za spáchané skutky, ktoré sa v obžalobe kvalifikujú ako určitý
trestný čin, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.

Súd na základe vyhlásenia obžalovaného o uznaní viny a jeho kladných odpovedí na otázky uvedené
v § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku, prijal toto vyhlásenie obžalovaného o uznaní
viny zo skutku uvedeného vo výroku tohto rozsudku a zároveň vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v
akom obžalovaný priznal spáchanie skutku, sa nevykoná. Súd preto uznal obžalovaného za vinného
zo zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona, na skutkovom základe

uvedenom vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Súd vzhľadom na prijatie vyhlásenia obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
vykonal dokazovanie len ohľadne trestu a náhrady škody, a to výsluchom obžalovaného, aktualizovaným
odpisom z registra trestov, aktualizovanou lustráciou v registri priestupkov , pripojeným spisom

Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 2T/12/2014 a z neho najmä s rozsudkom z 02. mája 2014,
sp. zn. 2T/12/2014 a s ostatným podstatným obsahom spisového materiálu, uplatneným nárokom na
náhradu škody v rozsahu 52.450,81 eur vrátene úroku, so žiadosťou o poskytnutie spotrebného úveru,
so zmluvou o špecifickom spotrebnom úvere, s výpisom z účtov, a s výzvou na zaplatenie záväzku.V súvislosti s výrokom o treste je primárne nevyhnutné uviesť, že Trestný zákon vo svojich
ustanoveniach, najmä v ustanoveniach deklarujúcich zásady ukladania trestov, poskytuje ochranu
spoločnosti pred trestnými činmi v podobe trestov a to tak, že trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti

pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvoriť podmienky na jeho
výchovu k tomu, aby viedol riadny života súčasne iných odradiť od páchania trestných činov za
súčasného vyjadrenia morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Keďže uvedený cieľ, t. j. zabránenie
v ďalšom páchaní trestnej činnosti zároveň napĺňa aj ochranu spoločnosti, treba mať pri voľbe druhu
trestu a jeho výmery túto skutočnosť vždy na zreteli.

Všetky okolnosti prípadu však treba nielen zisťovať, ale aj objektívne, t. j. bez preceňovania alebo
podceňovania niektorých z nich komplexne hodnotiť a mať pritom na zreteli, že bližšie sú konkretizované
v ďalších ustanoveniach Trestného zákona, najmä v ustanoveniach o poľahčujúcich a priťažujúcich
okolnostiach (§ 36 Trestného zákona a § 37 Trestného zákona) a v ustanoveniach upravujúcich zásady
ukladania trestov (§ 34 Trestného zákona).

Súd pri ukladaní trestu obžalovanému vychádzal zo závažnosti zločinu, z ktorého bol obžalovaný uznaný
vinným a ktorú určuje zákonodarca stanovením rozpätia trestnej sadzby, pričom v danom prípade je
výškatrestnejsadzbystanovenázákonom(§222ods.4Trestnéhozákona)vrozpätí5rokovaž12rokov.

Pokiaľ ide o druh trestu ukladaný obžalovanému, súd musel vychádzať z toho, že ak ide o trestný čin,
ktorého horná hranica trestnej sadzby ustanovená v osobitnej časti Trestného zákona prevyšuje päť
rokov, musí súd uložiť trest odňatia slobody (§ 34 ods. 6 Trestného zákona), pričom podmienečne odložiť
uložený výkon trestu odňatia slobody možno len vtedy, ak sa ukladá trest odňatia slobody neprevyšujúci
dva roky (§ 49 ods. 1 Trestného zákona), respektíve tri roky (§ 51 ods. 1 Trestného zákona).

Vzhľadom na to, že obžalovaný spáchal uvedenú trestnú činnosť skôr, ako bolo súdom prvého stupňa
vyhlásenéinéodsudzujúcerozhodnutiezainýjejtrestnýčinatovdanomprípaderozsudkomOkresného
súdu Bratislava I z 02. mája 2014, sp. zn. 2T/12/2014, ktorým bol obžalovaný uznaný vinným z
pokračovacieho zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona (ktorého sa

dopustil od 20. decembra 2007 do 06. júna 2008) a odsúdený na podmienečný trest odňatia slobody
v trvaní 2 roky s odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 3 roky, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť
dňa 02. mája 2014, bolo potrebné obžalovanému ukladať súhrnný trest v zmysle § 42 ods. 1 Trestného
zákona podľa zásad na uloženie úhrnného trestu (§ 41 ods. 2 Trestného zákona). V danom prípade
najprísnejšie trestným zo zbiehajúcich sa trestných činov je zločin úverového podvodu podľa § 222 ods.

1, ods. 4 Trestného zákona, pri ktorom zákonodarca stanovil trestnú sadzbu odňatia slobody od 5 rokov
do 12 rokov, nakoľko vo vyššie uvedenej trestnej veci Okresného súdu Bratislava I za uvedený zločin
podvodu je rozpätie trestnej sadzby odňatia slobody od 3 rokov do 10 rokov.

Pri ukladaní súhrnného trestu súd zvažoval všetky hľadiská pre ukladanie trestu a jeho výmery.

Obligatórne pritom zvažoval aj všetky poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. a) až písm. o) Trestného
zákona a priťažujúce okolnosti podľa § 37 písm. a) až písm. o) Trestného zákona.

Súd u obžalovaného zistil 3 poľahčujúce okolnosti, pozostávajúce z toho, že obžalovaný viedol pred
spáchaním trestného činu riadny život [§ 36 písm. j) Trestného zákona], ďalej, že obžalovaný sa priznal

k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval [§ 36 písm. l) Trestného zákona] a napokon
napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom život [§ 36 písm. n) Trestného zákona],
nakoľko popri samotnému priznaniu sa obžalovaným došlo ním aj k uvedeniu údajov, ktoré umožňujú
vytvoriť si komplexnejší obraz o okolnostiach činu, a to tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred
súdom.

U obžalovaného súd nezistil, resp. nepriznal ani jednu priťažujúcu okolnosť, a to ani priťažujúcu okolnosť
podľa § 37 písm. h) Trestného zákona (spáchanie viacerých trestných činov), pretože spáchanie
druhého (a viacerých) trestného činu ako priťažujúcej okolnosti sa nepoužije, ak je potrebné z dôvodu
viacčinného súbehu trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom (resp. obzvlášť závažným

zločinom), aplikovať asperačnú zásadu v zmysle § 41 ods. 2 Trestného zákona. Spáchanie druhého
trestného činu popri zločine, je totiž okolnosťou podmieňujúcou použitie prísnejšej trestnej sadzby podľa
uvedeného ustanovenia. Platí teda, že okolnosť podmieňujúca použitie prísnejšej trestnej sadzby môže
byť takto použitá nielen podľa úpravy obsiahnutej v ustanovení osobitnej časti Trestného zákona (v jehopríslušnom vyššom odseku), ale aj v ustanovení všeobecnej časti Trestného zákona (§ 41 ods. 2, resp.
§ 42 ods. 1 Trestného zákona). Ak je potom takto použitá, jej duplicitnému použitiu ako priťažujúcej
okolnosti podľa § 37 písm. h) Trestného zákona bráni zásada „ne bis in idem“ vyjadrená v § 38 ods.

1 Trestného zákona.

Nakoľko obžalovanému bolo potrebné ukladať súhrnný trest za 2 zločiny, bolo potrebné podľa § 42 ods.
1 Trestného zákona upraviť trestnú sadzbu aplikáciou asperačnej zásady. V tejto súvislosti je ďalej nutné
uviesť, že Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, publikovaným v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky pod č. 428/2012 z 28. novembra 2012 bolo vyslovené, že § 41 ods. 2 Trestného zákona slová
v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby
odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy
ustanovenie § 41 ods. 2 slová „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej
sadzby odňatia slobody“ Trestného zákona dňom vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov stráca
účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie toto ustanovenie zákona do súladu s ústavou,

stráca po 6 mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov platnosť.

Z vyššie citovaného výroku nálezu ústavného súdu vyplýva, že citovaná časť § 41 ods. 2 veta za
bodkočiarkou Trestného zákona je nielen v nesúlade s ústavou, ale taktiež dňom publikácie nálezu v
zbierke zákonov stratila účinnosť. Vzhľadom na vyššie uvedené citované ustanovenie už nie je platné

ustanovenie.

Nakoľko pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností je u obžalovaného v pomere 3:0 v prospech
poľahčujúcich okolností, dochádza k úprave trestnej sadzby v zmysle § 38 ods. 3 Trestného zákona,
avšak zároveň je v zmysle vyššie uvedeného potrebné vykonať úpravu trestnej sadzby aj podľa § 41

ods. 2 Trestného zákona. S poukazom na rozhodnutie R 32/2009, ale aj napr. rozsudok Krajského súdu
v Bratislave zo 07. decembra 2016, sp. zn. 1To/122/2016, sa konkrétne rozpätie trestnej sadzby v danom
prípade určuje tak, že najprv sa urobí úprava trestnej sadzby podľa § 38 Trestného zákona a až následne
podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona. Naznačeným postupom došlo najskôr znížením hornej hranice
zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu k rozpätiu trestnej sadzby od 5 rokov až 9 rokov a

8 mesiacov (1/3 zo 7 rokov sú 2 roky a 4 mesiace; 12 rokov - 2 roky a 4 mesiace = 9 rokov a 8 mesiacov).
Na to došlo k zvýšeniu hornej hranice trestnej sadzby v rámci asperačnej zásady, pričom v tomto prípade
sa (základná, neupravená) horná hranica trestnej sadzby uvedená v osobitnej časti Trestného zákona
zvyšuje o jednu tretinu bez ohľadu na dolnú hranicu trestnej sadzby, teda v danom prípade o 4 roky
(12 rokov : 3 = 4 roky). V tejto súvislosti platí, že úprava trestnej sadzby podľa § 38 ods. 8 Trestného

zákona je možná len pri zvyšovaní alebo znižovaní trestnej sadzby podľa § 38 Trestného zákona t. j. len
v prípade zistenia prevažujúceho pomeru poľahčujúcich alebo priťažujúcich okolností; ustanovenie § 38
ods. 8 Trestného zákona je špeciálnym ustanovením a nemožno ho (ani analogicky) použiť pri postupe
podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona (R 19/2011). Uvedeným postupom došlo k výslednej úprave trestnej
sadzby trestu odňatia slobody na 5 rokov až 13 rokov a 8 mesiacov.

V prejednávanom (ako i v každom inom) prípade na jednej miske váh sú význam chráneného záujmu,
ktorý bol činom dotknutý (záujem chránený Trestným zákonom v podobe ochrany cudzieho majetku) a
následok (porušenie a ohrozenie záujmu chráneného Trestným zákonom v podobe ochrany cudzieho
majetku), na druhej miske ostatné okolnosti spolu určujúce spôsob spáchania činu a jeho následok,

zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a osoba páchateľa, jeho pomery a
možnosť jeho nápravy.

Po vzhliadnutí všetkých okolností prípadu súd dospel k záveru, že pôsobiť na obžalovaného prísnym,
hoci zákonným, nepodmienečným trestnom odňatia slobody, i keď na samom spodku zákonom

ustanovenej trestnej sadzby hoci aj vo výmere 5 rokov, by bolo neprimerane prísne. Súd má zároveň
za to, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania a preto bolo použité
mimoriadne zmierňovacie ustanovenie zakotvené v § 39 ods. 1 Trestného zákona, ktoré umožňuje
obžalovanémuuložiťtrestajpoddolnúhranicutrestuustanovenéhoTrestnýmzákonomaobžalovanému
Priklerovi mimoriadne znížil obžalovanému trest odňatia slobody o 2 roky [v súlade s § 39 ods. 3 písm.

d) Trestného zákona], pričom súd vzal na zreteľ aj povahu, charakter, závažnosť a spôsob spáchania
činu vrátane jeho následku, osobu obžalovaného, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.V rámci uvedeného postupu súd prihliadol na to, že obžalovaný v odpise registra trestov má síce
evidované dva záznamy, avšak prvý sa týka zmieru v rámci konania na Okresnej prokuratúre Bratislava
5, sp. zn. 04. septembra 2012, právoplatný toho istého dňa. Druhým záznamom je odsúdenie rozsudkom

Okresného súdu Bratislava I z 02. mája 2014, sp. zn. 2T/12/2014, právoplatný toho istého dňa, pričom
vo vzťahu k tomuto odsúdeniu je ukladaný súhrnný trest v prejednávanom prípade. Skutky v oboch
prípadoch boli spáchané v rokoch 2007 - 2008. Je teda možné u obžalovaného badať určitú nápravu,
kedyodspáchaniaprejednávanýchtrestnýchčinov(podobu9rokov)nebolsúdnetrestanýzainétrestné
činy; bol len 3-krát priestupkovo prejednávaný na úseku cestnej premávky.

Súd nemal dôvod nestotožniť sa s názorom obžalovaného, že už žije v podstate riadnym životom,
čo je podopreté aj lustráciami ohľadom registra trestov i registra priestupkov. V osobe obžalovaného
nejde podľa názoru súdu o do takej miery narušeného páchateľa, že by bolo nevyhnutné a v každom
prípade nutné naňho pôsobiť nepodmienečným trestnom odňatia slobody, nakoľko možno konštatovať,
že v prípade prejednávaného činu (ako aj činu z trestnej veci Okresného súdu Bratislava I, sp. zn.

2T/12/2014) u obžalovaného šlo o krátke nerozvážne, resp. nezodpovedné obdobie spred 9, resp. 10
rokov, pred ktorým, ani po ktorom už obžalovaný nekonal trestnoprávne stíhateľným spôsobom. Súd
preto nepovažuje za neprimerané poskytnúť obžalovanému šancu preukázať v maximálnej možnej 5-
ročnej skúšobnej dobe, že je ochotný a schopný sa riadne začleniť do spoločnosti, resp. zotrvať v
takomto začlenení a viesť na slobode riadny život. Nad obžalovaným bude počas tohto 5-ročného

obdobia neustále visieť hrozba premeny podmienečného trestu na 3-ročný nepodmienečný v prípade
akéhokoľvek protiprávneho konania. Súčasťou vedenia riadneho života obžalovaným bude (okrem
iného) aj podrobenie sa programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu, ktorá
povinnosť bola obžalovanému uložená v rámci probačného dohľadu nad jeho správaním v skúšobnej
dobe podmienečného odsúdenia.

Nie zanedbateľnou je tiež okolnosť, že poškodenou bankou poskytnutý úver obžalovaný spláca, čo
vyplýva jednak z jeho vyjadrenia a jednak aj z oboznámených dokladov (č. l. 147 - 163, 166 -
170). Aj tento postoj obžalovaného svedčí o tom, že uňho došlo k značnej miere sebareflexie, že
plneniu svojich záväzkov sa nevyhýba a uvedomuje si následky svojho počínania a nutnosť vyhýbania

sa páchaniu trestnej činnosti do budúcna. V rámci možností za daných okolností bude mať osoh
z podmienečného odsúdenia obžalovaného napokon aj samotná poškodená spoločnosť, pretože v
prípade nepodmienečného trestu odňatia slobody by sa k svojej pohľadávke dostala nepochybne ťažšie
a komplikovanejšie, než by obžalovaný aj naďalej pokračoval v postupnom splácaní svojho dlhu.

Ako už bolo naznačené, dĺžka uplynutej doby od spáchania skutku až doposiaľ (9 rokov) mala taktiež
vplyv na rozhodnutie súdu o aplikácii mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa § 39 ods.
1 Trestného zákona. Ako už judikoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, dĺžka konania, ktorá s
prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov
činných v trestnom konaní alebo súdu výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných

veciach, je takou okolnosťou prípadu, ktorá môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie mimoriadneho
zmierňovacieho ustanovenia podľa teraz účinného § 39 ods. 1 Trestného zákona a uloženie trestu
odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom (R 10/2011). Aj v tomto
smere, čo sa týka včasnosti uloženia trestu od spáchania skutku a jeho pôsobenia v rámci individuálnej
prevencie na obžalovaného, za spravodlivejšie (po zohľadnení ďalších okolností) sa súdu javí uloženie

trestu odňatia slobody v jeho podmienečnej forme.

Čiastočne pri rozhodovaní súdu v prospech mimoriadneho zníženia trestu zavážil aj pomer priznaných
poľahčujúcich a priťažujúcich (3:0) v tom smere, že všetky tieto poľahčujúce okolnosti, ktoré inak samy
osebe sú len všeobecnými poľahčujúcimi okolnosťami, v konkrétnom prípade v súhrne a v spojení

s ostatnými okolnosťami prípadu nadobudli taký význam, že ich bolo možné posúdiť ako výnimočné
okolnosti prípadu v zmysle § 39 ods. 1 Trestného zákona (R 21/1970), pretože preukazujú jednoznačne
kritický postoj obžalovaného k spáchaniu skutku, opakované oľutovanie jeho spáchania, s tým, že si
svoje počínanie nevie vysvetliť, pričom by dnes rozhodne konal inak a súčasne vyjadril snahu uhradiť
škodu tak, aby nikomu nebol nič dlžný.

Na základe vyššie uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti
a pre nápravu obžalovaného postačí trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, výkon ktorého súd
podmienečne odložil na skúšobnú dobu vo výmere 5 rokov s probačným dohľadom, ktorý bude trestomzákonným, a dostatočným nielen na potrestanie obžalovaného, ale bude aj trestom primeraným a
spravodlivým z pohľadu stíhanej trestnej činnosti a aj z pohľadu proporcionality.

Súčasne bolo potrebné zrušiť výrok o treste rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 02. mája 2014,
sp. zn. 2T/12/2014, právoplatnom dňa 02. mája 2014, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok
obsahovo nadväzujúce, aj vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad, pretože sa
ukladal súhrnný trest (§ 42 ods. 2 prvá veta Trestného zákona); zároveň je splnená požiadavka, že
ukladaný súhrnný trest nie je miernejší, ako trest uložený skorším rozsudkom (§ 42 ods. 2 druhá veta

Trestného zákona).

Vrámciprobačnéhodohľaduuloženéhoobžalovanémupodľa§51ods.1Trestnéhozákonaspoukazom
na § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona mu súd obligatórne uložil 1 povinnosť - príkaz podrobiť sa v
súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku
alebo inému výchovnému programu.

Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, tak súd, hoci obžalovaný na hlavnom pojednávaní učinil vyhlásenie
o vine a súd vyhlásenie prijal, výnimočne v danom konkrétnom prípade odkázal poškodenú spoločnosť
s nárokom na náhradu škody na civilný proces, pretože ako vyplynulo z vykonaného dokazovania,
obžalovaný medzičasom uhradil nie bezvýznamnú časť svojho záväzku, pričom na rozhodnutie o

povinnosti na náhradu aktuálnej presnej sumy spôsobenej škody by bolo potrebné vykonať ďalšie
dokazovanie, ktoré by presiahlo potreby trestného stíhania a predĺžilo by ho.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od oznámenia rozsudku cestou podpísaného
súdu na Krajský súd v Bratislave, pokiaľ sa oprávnené osoby nevzdali odvolania po vyhlásení tohto
rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť.
Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku (§ 309
ods. 1 Trestného poriadku). Odvolanie má odkladný účinok. V písomne podanom odvolaní je potrebné

uviesť voči ktorým výrokom rozsudku odvolanie smeruje a či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku
predchádzalo.