Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. október 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/207/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5105229715
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Potocký

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5105229715.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Potockého

a členov senátu JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcov: 1/ O. J.,
nar. XX.XX.X., 2/ PaeDr. K. J., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom U. XXXX/XX, J., obaja zastúpení: JUDr.
Sabínou Hodoňovou, advokátkou AK JUDr. Patrícia Bednářová & JUDr. Sabína Hodoňová, so sídlom
Mariánske námestie 31, 010 01 Žilina, proti žalovanému: Hlava s. r. o., so sídlom Oravská cesta 11,
Žilina, IČO : 36 429 503, zastúpený spoločnosťou JUDr. Marián Prievozník, PhD., advokát, s. r. o., so
sídlom Krmanova 1, 040 01 Košice, o určenie neplatnosti výpovede nájmu bytu, určenie, že nájom bytu
trvá a o vzájomnej žalobe žalovaného o vypratanie, v konaní o odvolaní žalobcov v rade 1/,2/ proti

rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 31C/30/2005-334 zo dňa 04. februára 2016, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu v poradí prvom a druhom výroku p o t v r d z u j e .

Rozsudok okresného súdu v poradí treťom výroku mení tak, že žalovanému sa náhrada trov
prvostupňového konania nepriznáva.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu žalobcov v rade 1/,2/ zamietol (v poradí prvý výrok),

žalobcom uložil povinnosť vypratať priestory so samostatným vchodom č. II v juhozápadnej časti
prízemia stavby školy súp. č. XXXX na U. R. XX v J., zapísanej na LV č. XXXX, trakt B, vedľajší
vchod, pozostávajúce z troch miestností, kuchyne, predsiene, komory, kúpeľne a WC a odovzdať ich
žalovanému v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (v poradí druhý výrok), žalobcom v rade 1/ ,
2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 1.743,86 Eur k
rukám právneho zástupcu žalovaného v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (v poradí tretí výrok).
V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobcovia sa podľa poslednej zmeny žaloby pripustenej súdom

uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 04.02.2016 domáhali určenia, že výpoveď nájmu zo dňa
19.08.2005, ktorou im žalovaný vypovedal nájom bytu, je neplatná, a tiež určenia, že nájom bytu
žalobcov 1/,2/, ktorý byt sa nachádza v dome s. č. 3242 na U. R. XX v J., trvá. Poukazovali na to,
že výpoveď nájmu zo dňa 19.08.2005 považujú za neurčitú a nezrozumiteľnú z dôvodu, že výpoveď
je formulovaná tak, že je súčasne výpoveďou nájmu bytu, kde nie je špecifikovaný zákonný dôvod a
súčasne výpoveďou nájmu nebytových priestorov, ktorú nepovažujú za platnú preto, lebo tieto priestory
sú bytom, nakoľko v rámci schválenej projektovej dokumentácie bol priestor nimi užívaný zakreslený

ako byt. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, poukazujúc na predchádzajúce súdne rozhodnutia, ktoré
riešili otázku, či sa v prípade priestorov užívaných žalobcami jedná alebo nejedná o byt, v ktorých
rozhodnutiach súdy túto otázku vyriešili so záverom, že miestnosti užívané žalobcami nie sú bytom.
Vzájomným návrhom sa domáhal vypratania priestorov, ktoré žalobcovia užívajú bez právneho dôvodu.Okresný súd s poukazom na vykonané dokazovanie vyšiel zo záveru, že miestnosti, ktoré žalobcovia
užívajú v stavbe s.č. XXXX (škola) na U. R. XX v J., nie sú bytom, ako je tento definovaný v §
2 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z., nakoľko tieto miestnosti nikdy neboli rozhodnutím stavebného úradu

určené na bývanie. Z kolaudačného rozhodnutia bývalého MsNV-odbor územného plánovania Žilina č.
UP1358/C/3547/84 zo dňa 03.09.1985 jednoznačne vyplýva, že stavebný úrad povolil užívanie stavby
9/22 triednej školy Hliny VI Žilina, ktorá obsahuje jednak vlastný objekt (učebne, telocvičňu, spojovaciu
chodbu) a jednak TV k stavbe (prípojky vodovodu, kanalizácie, elektrickej energie, plynovodu, parovodu,
terénne úpravy, oplotenie, chodníky, nákladný výťah). V odôvodnení kolaudačného rozhodnutia

stavebný úrad uvádza, že stavba bola uskutočnená podľa schválenej projektovej dokumentácie a boli
splnené podmienky územného rozhodnutia a stavebného povolenia. Súd prvej inštancie s poukazom
na vyššie označené kolaudačné rozhodnutie uviedol, že toto neobsahuje žiadny údaj o účelovom určení
stavby alebo jej časti na bývanie, ani žiadny údaj o byte. Stavba školy tvorí jednotný celok a ani v jedinej
jeho časti nebola určená časť na bývanie. Nakoľko súd bol viazaný skutkovým vymedzením návrhu,
primárne sa zaoberal otázkou, či v danom prípade predmetom nájmu bol byt ako samostatný predmet

občiansko-právnych vzťahov podľa ust. § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v ďalšom texte už len
OZ), a to s poukazom na to, že žalobcovia po zmene žaloby pripustenej uznesením na pojednávaní dňa
04.02.2016 žiadali určiť neplatnosť výpovede nájmu bytu z 19.08.2005 a určenie, že nájom bytu, ktorý sa
nachádza v dome č. s. 3242 na U. R. XX, J., trvá. Súd prvej inštancie v ďalšej časti odôvodnenia citujúc
právny názor Najvyššieho súdu SR v rozsudku zo dňa 29.05.2002, sp. zn. 4Cdo 27/2002 ako i právny

názor uvedený v rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 12.04.2007 sp. zn. 26Cdo/1893/2006 uviedol,
ženepovažovalzarelevantnúskutočnosť,žeVýmerombývaléhoMsNV-odborškolstvaakultúryŽilinač.
škol/1981/595 zo dňa 21.12.1981 (v ďalšom texte už len Výmer zo dňa 21.12.1981) bol žalobcovi v rade
1/ pridelený služobný byt v budove ZDŠ Hliny VI, Žilina s tým, že právo užívať tento byt mu vzniklo po
podpisedohodyoodovzdaníaprevzatíbytuaniskutočnosť,žedohodouoodovzdaníaprevzatíbytubez

dátumu uzavretou medzi MsNV-odbor školstva a kultúry Žilina a žalobcom v rade 1/ bol tomuto žalobcovi
aj odovzdaný byt do osobného užívania, ktorý mal pozostávať z troch izieb, kuchyne, predsiene, jednej
komory, jednej kúpeľne s WC a ani skutočnosť, že žalobcovia byt v minulosti užívali. V tomto smere
bližšie argumentoval, že rozhodujúci je právny stav založený právoplatným rozhodnutím stavebného
úradu o povolení užívania stavby, teda kolaudačným rozhodnutím, nie faktický stav v užívaní stavby

alebo vôľa účastníkov zmluvy či dohody. Ďalej súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že
predpokladom úspešnosti žaloby ako takej je to, že účastníci majú vecnú legitimáciu. Z hľadiska vecnej
legitimácie účastníkov v predmetnom spore možno ustáliť, že na podanie žaloby v zmysle ust. § 711
ods. 6 OZ je aktívne vecne legitimovaný nájomca bytu, pasívnu vecnú legitimáciu má prenajímateľ bytu.
V predmetnom spore nebolo preukázané, že by miestnosti, ktoré žalobcovia 1/,2/ v minulosti užívali na

bývanie, sú bytom. Naopak, bolo preukázané, že tieto priestory nie sú rozhodnutím stavebného úradu
určené na bývanie. Súd prvej inštancie v tomto smere opätovne poukázal na kolaudačné rozhodnutie
bývalého MsNV-odbor územného plánovania zo dňa 03.09.1985. Nedošlo tak k preukázaniu existencie
záväzkovo-právneho vzťahu medzi účastníkmi založeného zmluvou o nájme bytu. Súd v zmysle § 153
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (v ďalšom texte už len O.s.p.) byť viazaný dôvodmi žalobného

návrhu danými opisom rozhodujúcich skutočností, nemohol žalobe žalobcov v znení poslednej zmeny
vyhovieť, túto žalobu musel zamietnuť so záverom o nedostatku aktívnej i pasívnej vecnej legitimácie
účastníkovsporu,nakoľkonapodaniežalobyvzmysleust.§711ods.6OZjeaktívnevecnelegitimovaný
nájomca bytu a pasívne vecne legitimovaný prenajímateľ bytu. Pokiaľ sa žalobcovia snažili preukázať
schválenou projektovou dokumentáciou, že dané miestnosti sú bytom, súd prvej inštancie opakovane

uviedol, že pre určenie toho, či miestnosť alebo súbor miestností je bytom, je rozhodujúci právny
stav založený právoplatným rozhodnutím stavebného úradu o povolení užívať stavbu, t.j. kolaudačným
rozhodnutím, nie fakticky stav v užívaní stavby alebo vôľa účastníkov zmluvy či dohody ani stav podľa
projektovej dokumentácie.
Žalovaný písomným podaním doručeným súdu dňa 25.11.2014 v zmysle záverov predchádzajúceho

rozhodnutia odvolacieho súdu špecifikoval svoj vzájomný návrh o vypratanie miestností. Doplneným
dokazovanímmalsúdpreukázané,žežalobcoviavpredmetnýchmiestnostiachužvôbecnebývajú,majú
tam len uložené zariadenie bytu a iné hnuteľné veci. Žalobcovia nepreukázali existenciu relevantného
právneho titulu, ktorý by ich oprávňoval na to, aby si v týchto miestnostiach mohli uložiť svoje veci,
relevantným právnym titulom nemôže byť ani Výmer zo dňa 21.12.1981, ani dohoda o odovzdaní a

prevzatí bytu, nakoľko tak Výmer ako i dohoda sa viazali k bytu, pričom v konaní bolo preukázané, že
predmetné miestnosti nie sú bytom. Nakoľko existencia inej zmluvy či dohody, ktorá by oprávňovala
žalobcov na uskladnenie si svojich vecí, nebola v konaní preukázaná, žalobcovia tak tieto miestnostiužívajú bez právneho dôvodu. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie vyhovel žalobe
žalovaného na vypratanie miestností.
O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého priznal žalovanému

účelne vynaložené trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia.

2. Proti rozsudku podali odvolanie žalobcovia, ktorí ho navrhli zmeniť tak, že ich žalobe sa v celom
rozsahu vyhovie, vzájomná žaloba žalovaného sa zamietne a žalovanému sa uloží povinnosť nahradiť
im všetky trovy konania.

V dôvodoch odvolania po citácii niektorých ustanovení zák. č. 50/1976 Zb. (ďalej už len Stavebný
zákon), Občianskeho zákonníka ( ďalej už len OZ), zák. č. 41/1964 Zb. a s poukazom na vykonané
dôkazy (pracovná zmluva žalobcu v rade 1/ s bývalým ONV-odbor školstva zo dňa 29.08.1980, Výmer
zo dňa 21.12.1981, dohoda o odovzdaní bytu zo dňa 23.12.1981, kolaudačné rozhodnutie, príslušná
stavebná dokumentácia a projektová dokumentácia a iné) uviedli, že byt, ktorý užívajú, bol v rozpore
so zakreslením v projektovej dokumentácii napokon realizovaný ako trojizbový namiesto dvojizbového,

a to napriek tomu, že realizácia stavby mala prebiehať v súlade s projektovou dokumentáciou
č.SP-1976/646-UPI-ONV Žilina a stavebným povolením č. 1783/76 zo dňa 02.11.1976. K 01.11.1981,
kedy im bol byt odovzdaný, už sa jednalo o trojizbový byt. V zmysle ustanovení Stavebného zákona
sa v kolaudačnom rozhodnutí neuvádzajú všetky konkrétne detaily kolaudovanej stavby. Kolaudačným
rozhodnutím sa iba potvrdzuje, že stavba bola postavená tak ako bola povolená v stavebnom konaní

a po stavebno-technickej stránke je dokončená a schopná užívania. S ohľadom na existenciu iba
dodatočného kolaudačného rozhodnutia a na § 104 ods. 1 Stavebného zákona za rozhodujúci doklad o
tom ako bol stavba povolená, treba považovať stavebné povolenie a projektovú dokumentáciu stavby,
overené pečiatkou stavebného úradu v stavebnom konaní. Podľa vtedajších právnych predpisov sa v
preberacom protokole uvádzali iba rozhodujúce dodávky ako boli označené v projekte. Byt bol súčasťou

„dodávky“ s označením „vlastný objekt“. Záväznosť textu kolaudačného rozhodnutia nezodpovedá
ustanoveniam Stavebného zákona v čase dodatočnej kolaudácie ani v súčasnosti. Podobne ako ku
škole ako samozrejmosť patrila zborovňa, riaditeľňa, kuchyňa, jedáleň a iné, patril ku nej aj byt školníka,
pretože tomu zodpovedali predpisy v spornom období. Nikto konajúci v súlade so Stavebným zákonom a
všeobecne záväznými právnymi predpismi by neschválil užívanie základnej školy bez bytu pre školníka.

Obsah rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 27/2002 nie je v neprospech žalobcov, nakoľko
hovorí o rozhodnutí stavebného úradu, ktorým je aj stavebné povolenie, t.j. rozsudok si nevyžaduje
kolaudačné rozhodnutie. V uvedenom zmysle poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa
01.11.2007 sp. zn. 28Cdo/1796/2007, ktorý svojim záverom prekonáva rozsudok Najvyššieho súdu ČR z
12.04.2007 sp. zn. 26Cdo/1893/2006 citovaný v napadnutom rozsudku. Aj keď sporné miestnosti nie sú

uvedené v dodatočnom kolaudačnom rozhodnutí, niet pochýb o tom, že došlo k vzniku práva osobného
užívania bytu, nakoľko bolo jednoznačne preukázané, že bolo vydané rozhodnutie o pridelení bytu a
následne bola uzavretá i dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu. Od roku 1984 majú uzatvorené zmluvy
so SSE a od roku 2003 aj so SSP. Tiež majú samostatný vodomer, vodne a stočné za domácnosť vždy
platili prenajímateľovi. Koncom októbra 1981 dal stavebník žalobcom i súhlas na vybudovanie pivnice

ako prístavby bytu a súčasne im umožnil v byte vytvoriť priečku na oddelenie zádveria. V roku 1982 im
stavebník umožnil vybudovanie oplotenia. Uzavretím dohody o odovzdaní a prevzatí bytu teda vzniklo
žalobcom právo byt užívať. Táto dohoda bola právnou skutočnosťou, ktorá viedla ku vzniku právneho
dôvodu bývania a plnila funkcie, ktoré pred rokom 1964 plnili iné zmluvy, najmä zmluva nájomná. Na
vznik osobného užívania bytu zákon v znení účinnom k 01.01.1982 nevyžadoval splnenie žiadnych iných

podmienok. V súvislosti s novelou OZ vykonanou zák. č. 509/1991, a to s poukazom na § 871 ods. 1
tejto novely sa právo osobného užívania bytu a právo užívania iných obytných miestností, ktoré trvalo ku
dňu nadobudnutia účinnosti označeného zákona, zmenilo na nájom. Spoločné užívanie bytu sa zmenilo
na spoločný nájom. V zmysle uvedenej novely OZ sa tak žalobcovia stali nájomcami sporného bytu. V
tomto smere poukázali na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24Sp/15/2013 a rozsudok

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/350/2009, ktoré riešili obdobnú problematiku. Aplikácia ustanovení
zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov je v danom prípade vylúčená, nakoľko
tento sa stal platným a účinným takmer 12 rokov po tom, čo žalobcovia začali sporný byt užívať. Naviac
definícia bytu obsiahnutá v uvedenom zákone je definíciou na jeho účely, t.j. iba na účel nadobúdania
vlastníctva bytov a nebytových priestorov v bytovom dome. Z napadnutého rozsudku nevyplýva, prečo

súd prvej inštancie aplikoval zákon, ktorý sa stal účinným až 12 rokov po tom, čo žalobcovia začali užívať
sporný byt. Súd prvej inštancie sa tiež nevysporiadal s námietkou nemožnosti aplikácie zák. č. 182/1993
Z.z. z dôvodu retroaktivity ako i z dôvodu, že zákon sa vzťahuje na úpravu vlastníckych vzťahov k
bytom a nebytovým priestorom v bytovom dome a nie na úpravu vzťahov nájomných. Odvolatelia sa vďalšej časti odvolania zaoberali otázkou, či na žalovaného prešlo vlastníctvo k bytu. Podľa vykonaného
dokazovania mali za to, že vlastníkom ani správcom ich bytu sa podľa všetkých dostupných dokladov
nikdy nestal MsNV-odbor školstva v Žiline a tak k prevodu vlastníctva bytu ani nemohlo dôjsť. Ďalej v

odvolaní uviedli, že im nebol pridelený do užívania nebytový priestor a nikdy ani neuzavreli dohodu o
odovzdaní a prevzatí nebytového priestoru. V byte nemajú odložené iba veci, byt je riadne zariadený
a využívaný, avšak vzhľadom na to, že bol odpojený od energií, môže byť využívaný iba obmedzene.
S poukazom na uvedené skutočnosti mali za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Žalobcovia ďalej v odvolaní poukázali na neurčitosť výpovede i absenciu skutkového vymedzenia
uplatneného výpovedného dôvodu. Preto výpoveď nájmu, ktorá im bola daná žalovaným je neplatná aj
z tohto dôvodu.
Vo vzťahu k druhému výroku rozsudku súdu prvej inštancie v odvolaní uviedli, že priestory, ktorých
vypratania sa žalovaný vzájomnou žalobou domáha, nie sú v jeho žalobe a ani vo výroku súdneho
rozhodnutia náležite označené. V dôsledku toho v poradí druhý výrok napadnutého rozsudku je neurčitý,

nezrozumiteľný a nevykonateľný. Z tohto výroku nie je zrejmé, aké priestory majú vypratať. Naviac
žalovaného nepovažujú za vlastníka sporných priestorov. Ako vyplýva z rozsudku Krajského súdu v
Žiline sp. zn. 9Co/376/2012, ak neexistuje rozhodnutie, ktoré by umožňovalo priestory nehnuteľnosti
užívať ako byt, nemohlo v zmysle stavebných predpisov vôbec vzniknúť právo osobného užívania bytu a
nadväzne na to nemohlo vzniknúť ani právo nájmu a ani vlastnícke právo k tomuto bytu. Otázne je tiež, či

vlastníckeprávokspornémubytumohloprejsťnažalovaného,akvzmyslekúpnejzmluvybytnekupoval.
Kúpnou zmluvou č. 164/2005 žalovaný nadobudol vlastnícke právo k ZŠ Hliny VI Žilina, predmetom
zmluvy bola iba stavba, s.č. XXXX, čomu zodpovedá text dodatočného kolaudačného rozhodnutia. Bez
preukázania vlastníckeho práva žalovaný nie je aktívne legitimovaný domáhať sa vypratania sporných
priestorov. Povinnosť vypratať byt možno výnimočne podmieniť zaistením i náhradného bytu, a to najmä

v prípade, že nájomca v byte dlhodobo býval v presvedčení, že má na užívanie bytu platný titul, že mu
svedčí platný titul bývania a nedostatky tohto nespôsobil. V tomto presvedčení ho mohlo utvrdzovať aj to,
že po celú dobu dlhotrvajúceho súdneho konania riešili súdy otázku výpovede z toho istého nájmu bytu.
Vo vzťahu k priznaným trovám konania namietali, že súd neprihliadol v danej veci na dôvody hodné
osobitnéhozreteľa.Vpodrobnostiachuviedli,žeobdržalizmätočnúvýpoveďnájmu,protiktorejsamuseli

brániť, pričom po 30 rokoch užívania nehnuteľností im bola predložená informácia, že nehnuteľnosť nie
je bytom. Vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania tiež namietali, že žalovanému boli súčasne
priznané nesprávne dvakrát trovy za účasť na pojednávaní 17.03.2015 a tiež trovy za vyjadrenie zo dňa
24.11.2014, ktoré vyjadrenie vzhľadom na jeho obsah nie je účelným úkonom súdneho konania.

3.Žalovanývovyjadreníuviedol,ženapadnutýrozsudokpovažujezavecnesprávny,odvolaniežalobcov
je v celom rozsahu nedôvodné. Argumentácia žalobcov, že existencia titulu vyplýva zo stavebnej
dokumentácie nemá oporu v právnom poriadku SR ani vo vykonanom dokazovaní. Miestnosti užívané
žalobcami v budove školy nespĺňali definíciu bytu ani podľa starej (§ 62 zák. č. 41/1964 Zb.) ani novej
právnej úpravy (§ 2 zák. č. 182/1993 Z.z.). Pokiaľ žalobcovia poukazujú na skutočnosť, že v predmetnom

spore bolo preukázané len dodatočné kolaudačné rozhodnutie, čomu by malo predchádzať riadne
kolaudačné rozhodnutie, zrejme nepochopili pojem „dodatočné kolaudačné rozhodnutie“. Tento pojem
znamená, že sa povoľovalo užívanie stavby v čase, kedy sa táto už predčasne užívala. Z formulácie
kolaudačného rozhodnutia „povoľuje užívanie stavby 9/22 triedna škola Hliny VI“ je evidentné, že
uvedené rozhodnutie sa vzťahovalo na celý objekt školy a nie na jednotlivé učebne. Predstava žalobcov,

že boli skolaudované jednotlivé učebne, a teda stavba v časti, ktorú užívajú, je neskolaudovaná, je
nezmyselná. Nedôvodná je i námietka žalobcov, ktorou spochybňovali prechod vlastníckeho práva k
predmetným priestorom na žalovaného. Uvedená skutočnosť už bola predmetom konania vedeného na
Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 7C/101/2008, v ktorom sa žalobcovia domáhali voči nemu určenia
neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou žalovaný nadobudol vlastnícke právo k stavbe školy na U. R. XX, J..

Uvedená žaloba bola právoplatne zamietnutá s odôvodnením, že v uvedenej škole sa nenachádza byt
v zmysle práva a žalovaný je riadnym vlastníkom celej stavby. Otázka vlastníctva teda nie je sporná,
výlučným vlastníkom celého objektu je žalovaný. Žalovaný opäť poukázal na právoplatný rozsudok
Okresného súdu Žilina vydaný v konaní sp. zn. 23C/202/2005, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
15.04.2013aktorýmbolazamietnutážalobatýchistýchžalobcovourčenie,ženájomnývzťahtýchistých

priestorov trvá. Ak medzi účastníkmi platí, že dňa 15.04.2013 tento konkrétny nájomný vzťah netrval,
potom nie je možné v roku 2016 rozhodnúť, že ten istý nájomný vzťah trvá. K odvolacím námietkam
žalobcov vo vzťahu k vyhoveniu vzájomnej žaloby o vypratanie priestorov, žalovaný uviedol, že priestory,
ktoré majú žalobcovia vypratať sú dostatočne označené, a to jednak samostatným vchodom, ako ajtraktom, tiež uvedením geografickej polohy v rámci objektu ako aj uvedením konkrétnych miestností.
Na základe uvedeného tvrdenie žalobcov, že nevedia, čo majú vypratať, sa javí zjavne nezmyselnou
argumentáciou. Pokiaľ žalobcovia uvádzajú, že povinnosť vypratať byt možno výnimočne podmieniť

zaistením náhradného bytu, táto ich požiadavka mala byť vznesená v rámci konania prvostupňového
súdu, a to samostatným žalobným petitom. Na základe týchto skutočností žalovaný navrhol rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a uložiť žalobcom povinnosť nahradiť mu trovy
odvolacieho konania.

4. K vyjadreniu žalovaného podali písomné stanovisko žalobcovia, v ktorom uviedli podstatný obsah
viacerých listinných dôkazov (žiadosť o stavebné povolenie z 28.10.1976, rozhodnutie o povolení stavby
z 02.11.1976, dohoda o predčasnou užívaní z 03.09.1980, zápis o odovzdaní a prevzatí budovy z
19.11.1981 vrátane jeho príloh, záznam z konečnej kontroly odstránenia závad a nedorobkov zistených
pri preberacom konaní zo dňa 29.08.1983, žiadosť o vydanie kolaudačného rozhodnutia z 26.09.1984,
dodatočné kolaudačné rozhodnutie zo dňa 03.09.1985). Ďalej uviedli, že pod názvom vlastný objekt

sa okrem 22 učební myslelo aj na ostatné miestnosti, ktoré boli uskutočnené v súlade so stavebným
povolením a podľa schválenej projektovej dokumentácie. Z hľadiska posúdenia účelu stavby je potrebné
vychádzať vždy z projektovej dokumentácie, ktorá je súčasťou stavebného povolenia a následne aj z
obsahu kolaudačného rozhodnutia. Právoplatné dodatočné kolaudačné rozhodnutie sa vzťahuje iba na
časť stavby postavenej na parc. registra E 4765, čomu zodpovedá parc. registra C 4758/6 o výmere 837

m2. Žalobcovia ďalej v stanovisku citujú ustanovenia Stavebného zákona, zák. č. 41/1964 Zb., zák. č.
182/1993 Z.z., Hospodárskeho zákonníka, zák. č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľnosti, Vyhlášky č.
83/1976 Zb. o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu, opatrenie Štatistického úradu SR č.
128/2000 Z.z. o klasifikácii stavieb, Vyhlášky č. 85/1976 Zb. o podrobnejšej úprave územného konania
a stavebného poriadku.

5. Žalovaný k stanovisku žalobcov uviedol, že toto ich stanovisko pozostáva z citovania právnej úpravy
a jednotlivých listinných dôkazov v tejto veci, ktoré sú doplnené svojráznym výkladom nemajúcim
oporu v právnej úprave ani vo vykonaných dôkazoch. Žalovaný sa podrobne vyjadril k dodatočnému
kolaudačnému rozhodnutiu a stavebnému konaniu, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo. Zopakoval

judikatúru vzťahujúcu sa na prejednávaný spor a v podstate zotrval na svojich predchádzajúcich
tvrdeniach a argumentoch.

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v lehote (§ 362 CSP)
a má predpísané náležitosti ( § 363 CSP), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu a z

dôvodov uvedených v odvolaní (§ 364, § 365 CSP), vychádzajúc z viazanosti rozsahom odvolania a
odvolacími dôvodmi (§ 379, § 380 CSP) a po preskúmaní ho bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 a contrario za použitia § 219 ods.3 CSP) podľa § 387 ods. 1 CSP v prvom a druhom výroku
potvrdil a podľa § 388 CSP v treťom výroku zmenil, to všetko z nasledovných dôvodov :
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k

záveru, že súd prvej inštancie vo vzťahu k prvému a druhému výroku svojho rozhodnutia, dospel na
základe vykonaných dôkazov ku správnym skutkovým zisteniami a jeho rozhodnutie v tomto smere
vychádza i zo správneho právneho posúdenia veci. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia
súdu prvej inštancie vo vzťahu k prvému a druhému výroku zodpovedá v zásadných bodoch kritériám
uvedeným v ust. § 220 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných

bodoch na ne odkazuje.
Na zdôraznenie vecnej správnosti prvého výroku napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza
nasledovné skutočnosti:
V úvode považuje za potrebné zdôrazniť, že po poslednej zmene žaloby prednesenej na pojednávaní
dňa 04.02.2016 (č.l. 324 spisu) sa žalobcovia domáhali jednak určenia, že výpoveď nájmu z 19.08.2005,

ktorou im žalovaný vypovedal nájom bytu je neplatná (pôvodná žaloba zo dňa 12.12.2005 - pozn.
odvolacieho súdu) a tiež určenia, že ich nájom bytu trvá. Čo sa týka označenia bytu, žalobcovia ho
identifikovali ako byt nachádzajúci sa v dome s.č. XXXX na U. R. XX, J., ktorý dom je podľa aktuálneho
LV č. XXXX k.ú. J. vedený ako škola postavený na viacerých parcelách registra C. Žalobcovia teda
zmenou žaloby prednesenou na pojednávaní dňa 04.02.2016 už nežiadali určiť existenciu nájmu ako

takého k priestorom nachádzajúcim sa v dome s.č. XXXX a špecifikovaných vo výpovedi žalovaného zo
dňa 19.08.2005, ktorého určenia sa domáhali rozšírením žaloby zo dňa 24.05.2013, a ktoré rozšírenie
bolo pripustené uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 28.05.2013, č.k. 31C/30/2005-84. Odvolací súd
s poukazom na vyššie uvedené uvádza, že súd prvej inštancie správne poznamenal, že bol v zmysle§ 153 ods. 2 O.s.p. viazaný dôvodmi žaloby a jej skutkovým vymedzením a tiež (z hľadiska predmetu
žaloby) správne skúmal, či boli splnené predpoklady pre úspešnosť žaloby vymedzenej žalobcami.
Závery súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej a zároveň pasívnej legitimácie strán sporu (strana

8 s pokračovaním na str. 9 písomného vyhotovenia rozsudku) sú i podľa názoru odvolacieho súdu
správne. Ak totiž v predmetnom spore nebolo preukázané, že miestnosti užívané žalobcami v dome s.č.
XXXX ( hoci aj dlhodobo) nie sú bytom (čo znamená, že žalobcovia nie sú nájomcovia bytu a žalovaný
nie je prenajímateľom bytu), pričom z hľadiska ust. § 711 ods. 6 OZ vypovedať nájom bytu môže iba
prenajímateľ bytu a neplatnosti výpovede sa môže domáhať iba nájomca bytu, potom súd prvej inštancie

z toho logicky a zároveň správne vyvodil, že na podanie žaloby podľa vyššie označeného ustanovenia
OZ je aktívne legitimovaný nájomca bytu a pasívne legitimovaný prenajímateľ bytu.
Súd prvej inštancie pri skúmaní aktívnej a pasívnej legitimácie strán sporu správne skúmal (ako
predbežnú) i otázku, či miestnosti užívané žalobcami v budove s.č. XXXX, sú bytom alebo nie. Jeho
zápornú odpoveď na vyššie uvedenú otázku odvolací súd vyhodnotil ako správnu i napriek tomu, že v
konaní bola preukázaná existencia Výmeru bývalého MsNV-odbor školstva a kultúry zo dňa 21.12.1981

(ktorým mal byť žalobcovi 1/ pridelený služobný byt v budove ZDŠ Hliny VI v Žiline) i existencia dohody
o odovzdaní a prevzatí bytu uzavretá dňa 21.12.1981 medzi vyššie označeným prenajímateľom a
žalobcom 1/. Súd prvej inštancie po vyhodnotení vykonaného dokazovania správne (najmä s odkazom
na judikatúru súdov pri riešení otázky, kedy sa súbor miestností považuje za byt) nepovažoval Výmer zo
dňa 21.12.1981 ani dohodu o odovzdaní a prevzatí bytu z toho istého dňa za relevantné skutočnosti pre

posúdenie miestností užívaných žalobcami ako bytu v zmysle právneho stavu. Ak teda v predmetnom
spore nebola preukázaná existencia právoplatného rozhodnutia príslušného stavebného úradu, ktorým
by bolo rozhodnuté, že miestnosti v dome s.č. XXXX užívané žalobcami sú účelovo určené na trvalé
bývanie, potom tieto miestnosti pojmovo nespĺňajú definíciu bytu podľa § 2 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z.
účinného od 01.09.1993 a čo je podstatné pre prejednávaný prípad ani definíciu bytu podľa § 62 zák. č.

41/1964 Zb. účinného od 01.04.1964 do 31.12.1991, t.j. i v čase, kedy mal byť súbor miestností pridelený
žalobcovi 1/ ako byt.

7. Čo sa týka odvolacích námietok žalobcov smerujúcich proti prvému výroku napadnutého rozsudku,
odvolací súd ich vyhodnotil ako nedôvodné.

Námietka, že k vzniku práva osobného užívania bytu žalobcami 1/,2/ došlo i napriek tomu, že sporné
miestnosti nie sú výslovne uvedené v dodatočnom kolaudačnom rozhodnutí, nakoľko bola preukázaná
existencia Výmeru, Dohody o odovzdaní a prevzatí bytu a tiež preukázaná skutočnosť, že žalobcovia
majú uzavreté zmluvy so SSE, SSP, majú samostatný vodomer a že so súhlasom prenajímateľa
vybudovali pivnicu, resp. priečku, nie je dôvodná. Výmer (č.l. 11 spisu) je síce možno považovať s

odkazom na § 25 ods. 1 zák. č. 41/1964 Zb. za rozhodnutie o pridelení služobného bytu v zmysle § 154
ods. 1 OZ, ale tento Výmer by bolo možné považovať za platný administratívny akt iba za situácie, ak
by išlo skutočne o byt v zmysle definície uvedenej v § 62 zák. č. 41/1964 Zb. Súd prvej inštancie síce
v odôvodnení rozsudku odkazuje na ust. § 2 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z., ale nič to nemení na vecnej
správnosti jeho záveru, že v predmetnom spore nebolo preukázané, že miestnosti užívané žalobcami sú

bytom v zmysle ust. § 62 vyššie označeného zákona. Nakoniec Výmer i Dohoda o odovzdaní a prevzatí
bytu zo dňa 21.12.1981 boli (ako predbežné otázky) skúmané i v rámci konania vedeného na Okresnom
súdeŽilinapodsp.zn.23C/202/2005,kdesúdprvejinštancieisúdodvolacídospelikrovnakémuzáveru,
že miestnosti užívané žalobcami nie sú bytom a ani bytom neboli (rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa
24.05.2012, sp. zn. 23C/202/2005-č.l. 66 spisu, rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 21.02.2013 sp. zn.

9Co/367/2012 na č.l. 70).
Námietka žalobcov, že v zadováženej stavebnej dokumentácii a technickej správe sa spomína byt, kde
je uvedené, že do bytovej jednotky je navrhnutá kuchynská linka Kamila, vo vstupoch do školy a bytu
sú navrhnuté rohože na obuv, resp. do bytovej jednotky sú navrhnuté podlahy, nie je dôvodná, nakoľko
rozhodujúcimi dôkazmi pre posúdenie skutočnosti, či miestnosti odovzdané žalobcovi 1/ (Výmerom

a Dohodou o odovzdaní a prevzatí bytu) sú bytom alebo nie, boli stavebné povolenie a kolaudačné
rozhodnutie, pričom ani v jednom z týchto dokumentov nie je žiadna zmienka o byte v zmysle definície
§ 62 zák. č. 41/1964 Zb. Naviac o byte nie je žiadna zmienka ani v zápise o odovzdaní a prevzatí stavby
ZDŠ Žilina - Hliny VI (č.l. 136-139 spisu). To, že sa v technickej správe spomína kuchynská linka do
bytovej jednotky, rohože do bytu, resp. typ podlahy do bytovej jednotky, nemôže potvrdiť existenciu bytu

v zmysle vyššie označeného ustanovenia zák. č. 41/1964 Zb.
Neobstojí ani námietka žalobcov, že dodatočné kolaudačné rozhodnutie bolo vydané iba na 22 učební
a telocvičňu a ak išlo o dodatočné, muselo tomu predchádzať riadne kolaudačná rozhodnutie. Inéako dodatočné kolaudačné rozhodnutie nebolo účastníkmi sporu ani dôkazmi vykonanými súdom prvej
inštancie preukázané.
Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku žalobcov, že ako ku škole patrila zborovňa, riaditeľňa,

jedáleň, tak k nej patril aj byt školníka, resp. že by nikto neschválil užívanie základnej školy bez bytu
školníka. Odhliadnuc od skutočnosti, že tento argument vo vzťahu ku konkrétnej otázke, či miestnosti
odovzdané žalobcovi 1/ v roku 1981 spĺňali definíciu bytu podľa vtedy platných predpisov, nie je právne
významný, odvolací súd (z pohľadu svojich poznatkov z minulosti) nezastáva názor žalobcov, že byt
školníka v budove základnej školy bol vždy samozrejmosťou a nutnosťou.

Pokiaľ žalobcovia poukázali v odvolaní na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 01.11.2007 sp.
zn. 28Cdo/1796/2007, ktorým sa mal prekonať názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo
dňa 12.04.2007, sp. zn. 26Cdo/1983/2006 (na ktorý poukazoval súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku - pozn. odvolacieho súdu) odvolací súd uvádza, že žalobcami vyššie označený
rozsudok Najvyššieho súdu ČR riešil iný právny problém, ktorý vychádzal i z inej skutkovej situácie (išlo
o prejudiciálnu otázku ne/platnosti nájomnej zmluvy týkajúcej sa nebytových priestorov).

Tiež neobstojí podľa odvolacieho súdu ani námietka žalobcov, že dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu
z 21.12.1981 je tou právnou skutočnosťou, ktorá viedla ku vzniku práva žalobcu 1/ byt užívať, pričom
na vznik práva osobného užívania bytu zákon v znení účinnom k 01.01.1982 splnenie žiadnych iných
podmienok nevyžadoval. Odvolací súd k tomu uvádza, že dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu sa
stáva neplatným právnym úkonom (§ 39 OZ), ak nie je rozhodnutie o pridelení bytu a tiež v prípade,

ak nie je preukázaná existencia rozhodnutia príslušného stavebného úradu, že miestnosti odovzdané
užívateľovi nie sú trvalé určené na bývanie. Pokiaľ žalobcovia v tomto smere poukazovali na skutočnosť,
že obdobnú problematiku riešil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24Sp/15/2013 i
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/350/2009, odvolací súd je toho názoru, že v rozsudku
Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 30.05.2013 sp. zn. 24Sp/15/2013 (č.l. 169 a nasl. spisu) sa

riešilaináprávnasituácia(inýspor),kdeMestoBanskáBystrica(žalovaný)rozhodnutímpodľa§7zák.č.
260/2011 Z.z. nepriznal žiadateľke nárok na bytovú náhradu, o ktorú požiadala podľa ustanovení vyššie
označeného zákona. Krajský súd v Banskej Bystrici sa síce vo svojom rozhodnutí zaoberal okolnosťami,
za ktorých bol žiadateľke byt pridelený, za rozhodujúcu skutočnosť však (okrem rozhodnutia o pridelení
bytu a dohody o odovzdaní a prevzatí bytu) považoval hlavne to, že Mesto Banská Bystrica (žalovaný)

vydalo rozhodnutie (v inom konaní) o tom, že byt užívaný žiadateľkou je služobným bytom. Čo sa týka
rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011, sp. zn. 2Cdo/350/2009 (č.l. 173 a nasl. spisu),
Najvyšší súd sa zaoberal iba dovolaním žalovaného, kde sa riešila iba otázka, či odvolací súd správne
právne posúdil otázku ne/platnosti výpovede nájmu bytu z dôvodu, ak neplatenie nájomného nebolo
skutkovo dostatočne vymedzené. Odvolací súd v tomto konaní pri posudzovaní skutočností, či išlo o

byt alebo nie, vychádzal zo stavebného povolenia z roku 1943, v ktorom bolo vydané povolenie (okrem
iného) aj na 4 byty.
Možno pripustiť správnosť námietky žalobcov, že aplikácia ust. zákona č.182/1993 Z.z. je na tento prípad
vylúčená, odvolací súd však k tomu uvádza, že táto námietka neovplyvnila vecnú správnosť prvého
výroku napadnutého rozsudku, nakoľko podobnú definíciu bytu mal aj ust. § 62 zák. č. 41/1964 Zb. platný

v čase odovzdania miestností v základnej škole žalobcovi 1/.
8. Čo sa týka druhého výroku napadnutého rozsudku (ktorým bolo rozhodnuté o vzájomnej žalobe
žalovaného na vypratanie miestnosti v budove s.č. XXXX), odvolací súd ho po preskúmaní veci
vyhodnotil ako vecne správne. Námietka žalobcov, že rozsudok súdu prvej inštancie je v tomto
výroku neurčitý a nevykonateľný, nakoľko vypratávané miestnosti nie sú náležite označené, nie je

dôvodná. Podľa odvolacieho súdu miestnosti sú definované jasne počtom i konkrétnym označením a
tiež konkrétnym miestom, kde sa nachádzajú.
Neobstojí ani námietka, ktorou žalobcovia spochybňovali vlastníctvo žalovaného k sporným
(vypratávaným) miestnostiam. Predmetom kúpnej zmluvy č. 164/právne/2005 zo dňa 13.05.2005, ktorej
vklad bol povolený pod č. V2905/05 (č.l. 255 a nasl. spisu) bola stavba budovy s.č. XXXX ako celok,

existencia bytu ako samostatnej veci (§ 118 OZ), ktorý by sa nachádzal v označenej budove, preukázaná
nebola, ako je to už podrobne uvedené v predchádzajúcich častiach tohto odôvodnenia.
Nakoniec neobstojí ani námietka žalobcov, ktorou poukazovali na to, že povinnosť vypratať byt možno
výnimočne podmieniť zaistením náhradného bytu, a to najmä v prípade, ak nájomca byt dlhodobo užíval
v presvedčení, že má na užívanie bytu platný titul. Odvolací súd k uvedenej námietke žalobcov uvádza,

že otázku bytových náhrad súd rieši za podmienok uvedených v ust. § 712a až 714 OZ, čo však nie
je prípad prejednávaného sporu, nakoľko žaloba žalobcov bola zamietnutá pre nedostatok aktívnej a
pasívnej vecnej legitimácie strán sporu. V samom závere (vo vzťahu k druhému výroku napadnutého
rozsudku) odvolací súd už len poznamenáva, že v predmetnom spore (s poukazom na skutkovévymedzenie žaloby v zmysle jej poslednej zmeny) sa súd prvej inštancie a ani odvolací súd nemohli vo
vzťahu k výroku o vyprataní zaoberať (a to ani ako predurčujúcou otázkou), či žalobcom naďalej trvá
nájomnývzťahkmiestnostiamnachádzajúcimsavbudoves.č.XXXX vzmyslevšeobecnýchustanovení

o nájomnej zmluvy (§ 663 a nasl. OZ), nakoľko predmetom sporu nebola neplatnosť výpovede nájmu
priestorov obsiahnutej v liste žalovaného zo dňa 19.08.2005 (len neplatnosť výpovede nájmu bytu
obsiahnutá v označenom liste - pozn. odvolacieho súdu).
Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené právne úvahy a závery rozsudok súdu prvej inštancie v
poradí prvom a druhom výroku podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

9.Odvolacísúdpopreskúmanívporadítretiehovýrokunapadnutéhorozsudku(výrokotrováchkonania)
dospel k záveru, že tento nie je správny a podľa § 388 CSP ho zmenil, nakoľko v tomto smere neboli
splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 38x ods. 1 ) ani na jeho zrušenie (§ 389 ods. 1).
Odvolací súd po preskúmaní predmetného sporu dospel k záveru, že z hľadiska rozhodnutia o práve na
náhradu trov konania bolo potrebné aplikovať ust. § 150 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do 30.06.2016

a ust. § 257 CSM účinného od 01.07.2016. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa odvolací
súd vzhliadol v zložitosti prejednávaného sporu, v ktorom sa posudzovali špecifické otázky doteraz
neriešené. Išlo najmä o otázku, či miestnosti užívané žalobcami v budove základnej školy boli bytom
alebo nie, v nadväznosti od preukázanej skutočnosti, že žalobcovi 1/ bolo vydané rozhodnutie o
pridelení bytu a zároveň s nim uzavretá i dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu ešte v roku 1981,

odkedy sa žalobca 1/ mohol bez dôvodných pochybností domnievať, že mu právo osobného užívania
k sporným miestnostiam ako bytu vzniklo. Odvolací súd pri použití ust. § 257 CSP mal na zreteli i
zložitosť skutkového stavu, ktorý sa skúmal do vzdialenej minulosti, t.j. od 80. rokov minulého storočia
a v neposlednom rade vzal na zreteľ i skutočnosť, že trovy, ktoré žalovanému v tomto spore vznikli
zvlášť nepriaznivo neovplyvnia jeho ekonomickú a finančnú stránku. Na základe uvedených skutočností

odvolací súd preto rozhodol, že žalovanému sa náhrada trov prvostupňového konania nepriznáva a
podľa rovnakých kritérií rozhodol, že sa mu nepriznáva ani náhrada trov odvolacieho konania.

10. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

P o u č e n i e o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)