Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. október 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/520/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202265
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214202265.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Kataríny

Slováčekovej a JUDr. Zlatice Javorovej v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca
prostredníctvom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, o 3.581,17 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k.
5C/66/2014-85 zo dňa 7. apríla 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (v celom rozsahu) zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa
domáhala zaplatenia náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy majúcej vzniknúť žalobcovi
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta - ďalej aj exekučný súd, pretože tento
nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu v zákonom
stanovenej lehote) a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie súd odôvodnil právne
aplikáciou ust. § 3 ods. 1 § 4, § 5, § 6, § 9 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. v znení od
1.6.2010. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Súd prvej inštancie vychádzal
zo skutkových zistení, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému
súdu podaná 28. mája 2010. Exekučný súd uznesením zo dňa 24. januára 2011, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 24. júla 2011 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol,anásledneexekučnékonanieuznesenímzodňa25.mája2011zastavil.Spoukazomnavyššie
citované zákonné ustanovenia súd prvej inštancie skonštatoval, že v čase podania návrhu na vydanie

poverenia, lehota 15 dní na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu neexistovala. Mal za to, že nedošlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia, ani k nesprávnemu
úradnému postupu, ktorý by spočíval v nesprávnej aplikácii právnych predpisov. Samotné rozhodnutie o
zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia nemožno považovať za nesprávny úradný postup. Zo zákona
nevyplýva, že súd musí vždy len žiadosti navrhovateľa vyhovieť. Práve táto rozhodovacia činnosť je
podstatou súdnictva a nemožno ju vyhodnotiť za nesprávny úradný postup. V tejto súvislosti poukázal
na uznesenia NS ČR 2Cdo 129/97 a 25Cdo 1018/2007. Ako nesprávny úradný postup nevyhodnotil ani

procesný postup exekučného súdu pred vydaním rozhodnutia, keďže smeroval k vydaniu rozhodnutia o
zamietnutí žiadosti, jeho výsledkom bolo vydanie rozhodnutia, postup bol preto efektívny aj s poukazom
na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 24/2004. Za splnenia zákonných podmienok § 6 ods. 1 a
2 zák. č. 514/2003 Z.z. rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia bolo možnéskúmať len z hľadiska jeho zákonnosti. Žalobca ale nesplnil zákonné podmienky podať riadny opravný
prostriedok, ani nepredložil rozhodnutie príslušného orgánu, ktorým by bolo rozhodnutie zrušené alebo
zmenené pre nezákonnosť, ktorým by bol súd viazaný. Súd ustálil, že rozhodnutie, ktorým exekučný

súd zamietol žiadosť na vydanie poverenia je zákonným. V dôsledku toho nebola naplnená prvá
podmienka zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným
rozhodnutím, keď žalobca nepreukázal nesprávny úradný postup alebo nezákonné rozhodnutie. Pretože
všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne, pri aplikácii logického výkladu je nadbytočné a
nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok. Preto nesplnenie ďalších dvoch podmienok súd

v ďalšom nezdôvodňoval. S poukazom na § 19 ods. 1, 2 a 3 zák. č. 519/2003 Z.z. vzhľadom
na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovanej, sa súd prvej inštancie zaoberal aj premlčaním
nároku. Keďže ale podľa ustálenej súdnej praxe sa premlčanie skúma len u existujúceho nároku a súd
dospel k záveru, že nárok žalobcu na náhradu škody neexistuje, vzneseniu námietkou premlčania sa
nezaoberal. V závere poukázal na rozhodnutia Krajského súdu Trnava a Žilina v obdobných veciach. O
náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej žalovanej náhradu trov nepriznal,

keďže si ich neuplatnila, pričom zo spisu jej nevyplývajú.

2. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom splnomocnenkyne odvolanie žalobkyňa, ktorým sa
domáhala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na opätovné
prejednanie. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s §

221 ods. 1 písm. f), písm. h) O.s.p., ods. 2 písm. c) a f) O.s.p.. Žalobca predovšetkým namietal, že
súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou
v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť až po založení zodpovednostného
právneho vzťahu, čo má za následok nesprávnosť súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené.
Súd svojím rozhodnutím de iure i de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Podľa odvolateľky súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty, ktorá existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade
zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, čo
exekučný súd ignoroval a na čo zo zákona nemal oprávnenie. Podľa odvolateľky ďalej súdu neprísluší
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a

akéhokoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť
meritórne rozhodnutie. Štrasburgský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v
konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory,
napríklad i rozsah nevybavenej súdnej agendy. Žalobkyňa vôbec nechápe aký môže mať na výsledok
konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom.

Ak súd prvej inštancie v odôvodnení konštatuje, že žalobkyňa nepreukázala, že by jej postupom
exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda s tým, že nešpecifikovala jednotlivé náklady vynaložené na
správu a vedenie pohľadávky počas omeškania exekučného súdu, potom súd nevykonal dostatočné
dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva
ktoré konkrétne náklady boli žalobkyňou vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Ak

bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobkyne
na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke (k čomu v danom
prípade nedošlo), bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne
rozhodnúť.

3. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobkyne sa písomne nevyjadrila.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len C.s.p.), po
zistení,žeodvolaniebolopodanévčas(§204ods.1včasepodaniaúčinnéhoO.s.p.,aktuálne§362ods.
1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O.s.p.,

akt.§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201
a 202 O.s.p., akt.§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti
(§ 205 ods. 1 O.s.p., akt. § 127 a § 365 C.s.p.) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie
dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/, f/ O.s.p., ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. b/, e/, h/ C.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania

(§ 380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie,
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolooznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 C.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho

potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p..

5.Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvejinštanciezistenýskutkovýstav,nazáklade
ktoréhodospelksprávnymskutkovýmzáverom,pokiaľideoskutočnostiprávnerozhodnépreposúdenie
žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej

inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou
vecou i správne vyložil a preto sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na
ust. § 387 ods. 2 C.s.p. odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a už iba odkazuje na správne a
presvedčivépísomnévyhotovenieodôvodneniarozsudku.Odvolacísúdanisprihliadnutímnauplatnené
odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť
a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa

potom žiada dodať už len nasledovné:

6. Žalobkyňa sa svojou žalobou z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Galanta
vo veci 23Er/499/2010, ku ktorému malo dôjsť udelením poverenia súdnemu exekútorovi po uplynutí
zákonnej 15-dňovej lehoty v rozpore s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, domáhal náhrady majetkovej

škody i náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s tým, že samotné konštatovanie porušenia práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v § 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie
veci v primeranom čase zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Nesprávny úradný postup žalobca videl v tom, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty s omeškaním viac
ako 384 dní.

7. Z obsahu spisu Okresného súdu Galanta č.k. 23Er/499/2010 vo veci oprávneného žalobcu, pri ktorej
exekučným titulom mal byť rozhodcovský rozsudok bolo zistené, že žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie súdnym exekútorom bola exekučnému súdu doručená dňa 28. mája 2010 a súd
o nej rozhodol uznesením zo dňa 24. januára 2011 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie zamietol pre neplatnosť rozhodcovskej doložky. Súd teda rozhodol po cca 8
mesiacoch a nie s omeškaním až 384 dní ako to tvrdí žalobkyňa. Odvolanie nebolo podané, rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť.

8. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ako správne skonštatoval
okresný súd, je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik
škody a 3) príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad
kumulatívneho splnenia uvedených podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok,

náhradu škody nie je možné priznať. Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva
na poškodenom, v preskúmavanej veci na žalobkyni.

9. Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení
§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné a to aj z

ustálenej judikatúry vyvodiť, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorý nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci.

Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

10. Žalobkyňa odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z údajného nesprávneho úradného postupu

exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po
uplynutí lehoty 15 dní od doručenia žiadosti súdu.11. V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia Okresnému súdu Galanta, súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

12. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu
aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených.

13. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v čase predmetného konania exekučného súdu zákonná

lehota 15 dní na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pre exekučné tituly, ktorými sú rozhodnutia
rozhodcovských súdov, ako tomu bolo i v danom prípade, neplatila a teda zákon vydanie rozhodnutia
o žiadosti súdneho exekútora v prípade, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok žiadnou
lehotou nelimitoval. Odhliadnuc od uvedeného zákonná lehota 15 dní od doručenia žiadosti v zmysle cit.
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na jeho znenie platí iba vtedy, ak súd vydá poverenie

exekútorovi na vykonanie exekúcie. Na rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
ale zákon v citovanom ustanovení žiadnu zákonnú lehotu nestanovuje. Vzhľadom na vyššie uvedené
odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uzatvára, že postupom dotknutého súdu v danej veci
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu, že by súd nedodržal zákonné lehoty a teda k
porušeniu povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Obdobné závery prijal už

i ÚS SR v Náleze sp. zn. II.ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.7.2013. Závery súdu prvej inštancie v tomto
smere sú preto plne správne.

14. Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Galanta v danej veci,
ktoré by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia je odvolací súd toho názoru, že exekučný súd konal priebežne
bez zbytočných prieťahov, pričom nebolo možné nezohľadniť aj to, že v danom období žalobkyňa v
pozícii oprávnenej podával hromadne enormné množstvá návrhov na vykonanie exekúcie, ktoré súdy
objektívne neboli schopné priebežne vybavovať. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že všeobecný
súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z.z. až v prípade,

ak o existencii prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym
z príslušných orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobkyne na
prieťahy, v dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia
vydaného v disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva
alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že

sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o
náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom
kompetentným pre vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods.
2 zák. č. 514/2003 Z.z. účinnej od 1.1.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť
postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže

všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať
aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu
škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR).
V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť

preskúmavanýsúdomnižšiehostupňa,čojezjavneabsurdnéalenpotvrdzuje,žekonštatovaťexistenciu
prieťahov v súdnom konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič
nemení ani skutočnosť, že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z.z. až s účinnosťou od 1.1.2013.

15. Ako odvolací súd už vyššie konštatoval zhodne so súdom prvej inštancie, základné podmienky pre
priznanienárokunanáhraduškodyspôsobenejprivýkoneverejnejmocimusiabyťsplnenékumulatívne.
Keďže potom podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci,s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený
nárok žalobkyne, ani nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné

a bolo by nadbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného sporového konania, skúmať
existenciu škody a nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah.

16. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu
žalobkyne v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s

podstatnými tvrdeniami odvolateľa s použitím § 387 ods. 1 a 2 C.s.p napadnutý rozsudok, vrátane
správneho závislého výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého)
potvrdil.

17. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 C.s.p. v zmysle § 396 C.s.p. rozhodol
odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému

žalovanému priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi. O výške náhrady trov
odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

18. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná

veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších
zmien a doplnení; § 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne(§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).