Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. máj 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2CoPr/7/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7715213315
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7715213315.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr.

Andrey Galdunovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobkyne I. P., nar. X.X.XXXX, trvale bytom I.
N. 4, XXX XX V., t.č. H. č. XXX, V. zariadenie N., zastúpenej JUDr. Jánom Kizivatom, advokátom, so
sídlom kpt. Nálepku 8, 07101 Michalovce, proti žalovanej Ing. Jane Kočiškovej, s miestom podnikania
Priemyselná 20, Michalovce, IČO: 45 654 263, zapísanej v živnostenskom registri vedenom Okresným
úradom Michalovce, pod č. 840-18141, zastúpenej JUDr. Rudolfom Manikom, Phd., MBA, MHA,
advokátom so sídlom Masarykova 2, Košice, o zaplatenie 4.315,04 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovanej proti rozsudku č.k. 24Cpr/2/2015-326 z 19.6.2017 Okresného súdu Michalovce

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

P r i z n á v a žalobkyni proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce ako súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 24Cpr/2/2015-326 zo dňa 19.6.2017
uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 4.315,04 Eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5,50% ročne zo sumy 4.315,04 Eur od 29.10.2013 do zaplatenia, to všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku (I. výrok) a žalobkyni voči žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100% (II.výrok).

Rozhodol tak o návrhu, ktorým sa žalobkyňa domáhala od žalovanej zaplatenia sumy 4.315,04 Eur
s príslušenstvom s odôvodnením, že dňa 10.9.2012 uzatvorila so žalovanou pracovnú zmluvu s
nástupom do práce dňa 11.9.2012, na pracovnú pozíciu čašníčky, s miestom výkonu práce Penzión
Sĺňava Klokočov, s dohodnutou mesačnou mzdou vo výške 400 Eur v hrubom, s výplatným termínom v
28.deň nasledujúcehokalendárnehomesiaca.Dňa23.9.2013bolpracovnýpomerukončenýdohodouo
skončenípracovnéhopomeruvzmysle §60 Zákonníkaprácekudňu30.9.2013. Počasceléhoobdobia,
teda od 11.9.2012 do 30.9.2013 vykonávala svoju prácu v tomto pracovno-právnom vzťahu, avšak

žalovaná jej nevyplatila mzdu za vykonanú prácu v celkovej výške 5.080 Eur v hrubom, teda 4.315,04
Eur v čistom. Práce vykonávala podľa príkazu žalovanej a žalovaná nevyjadrila žiadnym spôsobom
nespokojnosť s vykonanou prácou počas trvania pracovného pomeru. Dňa 24.1.2014 podala žalobkyňa
oznámenie na OO PZ v Michalovciach, avšak vyšetrovateľ zastavil trestné stíhanie voči žalovanej.
Súd prvej inštancie zohľadnil aj stanovisko žalovanej, ktorá navrhla žalobu zamietnuť, dôvodiac,
že žiadnu pohľadávku žalobkyne (ako bývalého zamestnanca) neeviduje. Nie je pravdou, že by jej
nevyplatila mzdu za vykonanú prácu, pričom zo žaloby nie je zrejmé, akú prácu žalobkyňa u nej

vykonala. Písomným podaním zo dňa 31.8.2016 žalovaná oznámila, že zamestnanie žalobkyne u nej
nevyplýva ani z knihy dochádzok z obdobia od 2.4.2012 do 30.12.2013 a oznámila, že eviduje voči
žalobkyni pohľadávku vo výške 7.776 € titulom nezaplatenej úhrady za bývanie v hoteli Sĺňava v období
od 11.9.2012 do 30.11.2014.Prvoinštnačný súd vec právne posúdil podľa článku 3 zákona č. 311/2001 Z.z., § 118 ods. 1 a
ods. 2 prvá veta, § 99, § 47 ods. 1 písm. a/,b/ Zákonníka práce spolu s § 26 ods. 1 písm. c/,
§ 231 ods. 1 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení a spolu s § 517 ods. 1,2

Obč.zákonníka a § 3 ods. 1 nar.vlády SR č. 87/1995 Z.z.. Na základe vykonaného dokazovania za
aplikácie zásady voľného hodnotenia dôkazov súd dospel k záveru, že žaloba je v celom rozsahu
dôvodná nakoľko mal za preukázané, že medzi sporovými stranami bola dňa 10.9.2012 platne a
účinne uzatvorená Pracovná zmluva , kde medzi žalobkyňou ako zamestnancom a žalovanou
ako zamestnávateľom bol dohodnutý pracovný pomer s dňom nástupu do práce 11.9.2012, pričom

pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú s miestom výkonu práce Penzión Sĺňava, 07236
Klokočov. Taktiež mal súd za preukázané z listinných dôkazov, že dohodou o skončení pracovného
pomeru zo dňa 23.9.2013 došlo k skončeniu uvedenému pracovného pomeru ku dňu 30.9.2013.
Obe tieto skutočnosti, samotnú existenciu pracovnej zmluvy ako aj dohody o skončení pracovného
pomeru, ani jedna zo sporových strán nespochybňovala. Čo sa týka vykonávania samotnej práce
žalobkyne u žalovanej ako zamestnanca u zamestnávateľa súd k tejto skutočnosti preskúmal aj listinné

dôkazy, ktoré boli súdom na návrh žalobkyne vyžiadané od sociálnej poisťovne ako aj zo zdravotnej
poisťovne, pričom z potvrdení predmetných inštitúcii vyplýva, že žalovaná počas celého žalovaného
obdobia viedla žalobkyňu ako svojho zamestnanca, za ktorého riadne odvádzala sociálne, ale aj
zdravotné poistenie. Až následne po skončení pracovného pomeru dňa 31.10.2013 žalovaná ako
zamestnávateľka požiadala o prerušenie poistenia z dôvodu neospravedlnenej neprítomnosti žalobkyne

ako jej zamestnanca. Príslušné inštitúcie rozhodli o tejto žiadosti ako o neopodstatnenej zo strany
zamestnávateľa. Všeobecná zdravotná poisťovňa vo svojom potvrdení uviedla, že začiatok pracovného
pomeru u žalobkyne bol vedený k 11.9.2012, pričom tento bol žalovanou nahlásený papierovou formou
a doručenou pobočke Všeobecnej zdravotnej poisťovne 21.9.2012. Koniec pracovného pomeru bol
žalovanou nahlásený elektronicky dňa 4.10.2013 k dátumu 30.9.2013. Súd v odôvodnení poukázal

na to, že svedkovia Z. E., N. Y. a S. Y. (ktorí boli zamestnancami žalovanej na mieste výkonu práce
Penzión Sĺňava, Klokočov 07236, Kaluža) potvrdili skutočnosti, že žalovaná zamestnávala žalobkyňu,
pričom žalobkyňa v rozhodnom období vykonávala pre žalovanú či už práce na pozíciu čašníka, práce
pri bazéne resp. mimosezónne práce súvisiace s upratovaním a udržiavaním samotného penziónu,
resp. jednotlivých izieb v rámci vykonávanej rekonštrukcie, resp. zazimovacích a odzimovacích prác

súvisiacich s otvorením a zatvorením predmetného zariadenia. Svedok Z. E. nie je v žiadnom vzťahu k
sporovým stranám okrem tej skutočnosti, že žalovanú pozná ako svoju zamestnávateľku a žalobkyňu
ako zamestnanca žalovanej. Čo sa týka svedka N. Y. k uvedenému mal súd za preukázané, že sa jedná
o priateľa žalobkyne a žalovaná je sestrou svedka. U svedka S. Y. bolo preukázané, že žalobkyňu pozná
z toho dôvodu, že s ňou žije jeho synovec a samotná žalovaná je jeho neterou. Teda jedine u svedka

N. Y. bol zistený blízky vzťah k samotnej žalobkyni. Možno však konštatovať, že jeho výpoveď nebola
rozporná ani s výsluchmi prechádzajúcich dvoch svedkov ani s listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa
v spise.
Ku svedkyni K. A. súd dospel k záveru, že dôveryhodnosť uvedeného svedka bola z pohľadu súdu
vážne narušená tou skutočnosťou, že táto priamo vo výpovedi uvádzala, že bola zamestnancom

žalovanej, pričom následne sa prostredníctvom listinných dôkazov preukázalo, že daný svedok v tomto
období nebol zamestnancom žalovanej, ktorú skutočnosť následne aj potvrdil samotný právny zástupca
žalovanej, teda že tento svedok pracoval pre iného zamestnávateľa v tomto rozhodnom období. Taktiež
svedok na položenú otázku či sa vie vyjadriť k tej skutočnosti či samotná žalobkyňa pracovala v letnej
sezóne 2012/2013 u žalovanej uviedol, že nie. Čo sa týka svedka S. H., ktorý je manželom žalovanej

uvedená svedecká výpoveď nerozporuje tú skutočnosť, že by žalobkyňa u žalovanej v rozhodnom
období pracovala a to aj z toho dôvodu, že sám svedok potvrdil, že sa v predmetnom rekreačnom
zariadení a to Hoteli Sĺňava zdržiaval iba v letných obdobiach, pričom mal aj inú prácu a nebol
zamestnancom žalovanej, teda predmetný svedok sa vyjadroval najmä k tej skutočnosti, či vôbec mohla
žalobkyňa u žalovanej pracovať na pozícii barman - čašník v mesiacoch október až marec daného toho

ktorého kalendárneho roka.
Z listinných dôkazov jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa bola zamestnankyňou žalovanej. Túto
skutočnosť ani samotná žalovaná nepopierala. Súd konštatoval, že aj v rámci svojej výpovede žalovaná
nepopierala, že žalobkyňa pre ňu nejakú prácu vykonávala skôr namietala tú skutočnosť, že nechodila
do práce riadne a z tohto dôvodu bola so samotnou žalobkyňou žalovaná nespokojná, teda má za to

že u nej žalobkyňa nepracovala. Ako aj samotná žalovaná potvrdila, k výhradám pracovnej činnosti a k
pracovnej disciplíne žalobkyne nebol spísaný žiaden záznam v písomnej forme, pričom podľa tvrdenia
žalobkyne k tomu došlo len ústne. Zároveň žiaden z vypočutých svedkov nepotvrdil akékoľvek konflikty,
resp. nespokojnosť počas výkonu pracovného pomeru medzi žalovanou a žalobkyňou. Súd mal za to,že ak žalovaná tvrdila nespokojnosť s prácou žalobkyne a ústne upozornenia, už aj táto skutočnosť
vylučuje tvrdenie, že by žalobkyňa u žalovanej po uzavretí pracovnej zmluvy vôbec nepracovala a
nevykonávala úplne žiadnu prácu a malo sa teda jednať o fiktívnu prácu. Čo sa týka listinných dôkazov

a to Knihy dochádzky príchodov a odchodov, ktorá bola predložená žalovanou za roky 2012 a 2013 je
zrejmé, že sa jedná o evidenciu, ktorú pravdepodobne vykonávala samotná žalovaná a to aj z dôvodu,
že text ja vpisovaný rukou do predmetného formuláru a je zjavne podľa typu písma uvádzaný jednou
osobou. Čo sa týka Knihy dochádzky - príchodov a odchodov, ktorá bola predložená žalobkyňou z
uvedenej je zrejmé, že do tejto knihy, ktorá preukazuje zapisovanie v období 6/2013 až 09/2013 sa

zapisovali samotní zamestnanci, ktorá skutočnosť je zrejmá aj z rôzneho typu písma pri uvedených
či už časoch príchodov a odchodov, resp. dátumov a krstných mien a priezvisk, pričom porovnaním
týchto listinných dôkazov možno konštatovať, že jednotlivé Knihy dochádzok príchodov a odchodov,
teda Kniha dochádzok príchodov a odchodov predložená zo strany žalobkyne za vyššie uvedené
obdobie 6/2013 až 09/2013, ako aj Kniha dochádzky príchodov a odchodov predložená žalovanou za
roky 2012/2013 si vzájomne rozporujú v rámci prítomnosti jednotlivých zamestnancov v rozhodných

obdobiach na pracovisku, ktorú skutočnosť zároveň v priebehu konania potvrdili aj samotní svedkovia.
Súd preto vychádzal z úvahy, že zo strany žalovanej nebolo od zamestnancov vyslovené požadované
zapisovanie sa do akejkoľvek evidencie, respektíve, že zamestnanci sa zapisoval aj nezapisovali do
evidencie pri nástupe a odchode z práce. Súd vychádzajúc prvotne z listinných dôkazov ako Pracovná
zmluva, Dohoda o skončení pracovného pomeru ako aj potvrdení Sociálnej poisťovne a Zdravotnej

poisťovne a platení odvodov za žalobkyňu samotnou žalovanou mal za preukázané, že takýto pracovný
pomer uzatvorený medzi sporovými stranami bol. Zároveň mal súd výsluchom vo vyššie uvedených
svedkov preukázanú aj tú skutočnosť, že žalobkyňa pre žalovanú aj reálne prácu vykonávala. Ďalej súd
prvej inštancie konštatoval, že samotné uznesenie Okresného riaditeľstva PZ v Michalovciach zo dňa
29.4.2014 iba potvrdzuje, že trestné stíhanie voči žalovanej bolo zastavené, skutočnosť že by sa malo

jednať o fiktívnu prácu žalobkyne nepreukazuje a to z dôvodu, že táto skutočnosť sa v tomto rozhodnutí
uvádza iba v časti vypočutia žalovanej ako jej tvrdenie, nie však v dôvodoch ktoré vyšetrovateľa viedli
k zastaveniu trestného stíhania. Prvoinštančný súd teda dôvodil, že podľa zákonníka práce odo dňa,
keď vznikol pracovný pomer, zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej
zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu. Žalovaná teda mohla v zmysle zákonníka práce ukončiť

pracovný pomer so žalobkyňou, využijúc jeho jednotlivé ustanovenia v prípade, že žalobkyňa by do
práce nechodila, či nemala pre žalobkyňu žiadnu prácu a lebo prácu na vykonávanie práce čašník.
Žalovaná však počas rozhodného obdobia tak neučinila, naďalej žalobkyňu zamestnávala a pracovný
pomer ukončila až dohodou o skončení pracovného pomeru ku dňu 30.09.2013.
Čo sa týka oznámenia, že žalovaná eviduje voči žalobkyni pohľadávku vo výške 7.076,- Eur titulom

nezaplatenia úhrady za ubytovanie a žiada jej započítanie voči nároku žalobkyne súd podal stranám
procesné vysvetlenie objasňujúce posúdenie tohto podania tak, že uvedenú skutočnosť nemohol
posúdiť ako kompenzačnú námietku samotnej žalovanej v zmysle ust. § 147 ods. 2 CSP z dôvodu,
že žalovaná žalobou uplatnený nárok popierala počas celého konania, teda kompenzačná námietka
je z tohto dôvodu absolútne vylúčená. Započítanie je totiž jedným zo zákonných spôsobov zániku

záväzku a z povahy veci vyplýva, že osoba uskutočňujúca započítací úkon nepopiera pohľadávku, proti
ktorej započítanie smeruje. Ak žalovaná žalobou uplatnený nárok popiera, v takom prípade ide vždy o
vzájomnú žalobu a to aj pokiaľ je žalovanou uplatňovaná nižšia pohľadávka než je žalobou uplatnená
pohľadávka žalobkyne. Čo sa týka uvedeného nároku súd iba konštatoval, že v predmetnom konaní
žalovaná nepodala vzájomnú žalobu, ktorá by spĺňala záležitosti § 132 CSP, ale iba akési oznámenie

o evidovaní faktúry voči žalobkyni. Z uvedeného dôvodu na predmetnú faktúru ako listinný dôkaz súd
neprihliadal a túto skutočnosť pri svojom rozhodovaní ani nezohľadňoval pretože sa nemohlo jednať o
kompenzačnúnámietkuarovnakototopodaniesamotnejžalovanejnemajúceanilenzákladnéprocesné
obsahové náležitosti nebolo možné považovať za vzájomnú žalobu v zmysle ust. § 132 CSP.
Vzhľadom na uvedené súd žalobe v celom rozsahu vyhovel, pričom vzhľadom na omeškanie žalovanej

ju zaviazal aj na úhradu príslušenstva pohľadávky a to zákonného úroku z omeškania odo dňa
29.10.2013 a to z dôvodu, že žalobkyňa nepožadovala úroky z omeškania z každej jednotlivej mesačnej
mzdy samostatne a zároveň mzda žalobkyne za obdobie od vzniku pracovného pomeru do jeho
skončenia ako celok bola splatná najneskôr dňa 28.10.2013, omeškanie teda nastalo dňom 29.10.2013.
O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 a 2 a § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti uvedenému rozsudku podala žalovaná v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodu,
že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový a nesprávne posúdil právny stav veci. Namietala,
že zo strany žalobkyne nebolo unesené dôkazné bremeno a neboli splnené podmienky na vydanievyhovujúceho rozhodnutia. Zdôraznila, že pracovná zmluva je reálnym kontraktom, preto žalobkyňa
musí preukázať skutočné vykonanie práce, za ktorú žiada úhradu odmeny. V danej veci podľa nej nebol
preukázaný ozajstný výkon práce žalobkyne u žalovanej za žalované obdobie, a to aj s poukazom

na skutočnosť, že mimo sezóny od októbra do apríla je každoročne hotel Sĺňava, v ktorom žalobkyňa
vykonávať prácu, zatvorený. Bar aj reštaurácia hotela sú tak v uvedenom období zatvorené, preto
nemohla žalobkyňa vykonávať pozíciu čašníčky. Opakovane žalovaná poukázala na svoju námietku
týkajúcu sa existencie pohľadávky žalovanej voči žalobkyni za užívanie nehnuteľnosti - bývanie v hoteli
Sĺňava. Ďalej žalovaná zdôraznila na tú skutočnosť, že svedok S.Y., o ktorého výpoveď súd prvej

inštancie oprel svoje rozhodnutie, je v partnerskom pomere so žalobkyňou a vedie obdobnú žalobu proti
žalovanej na Okresnom súde Michalovce pod sp.zn. 14Cpr/2/2015. Tak, ako pred súdom prvej inštancie,
aj v odvolaní žalovaná vyjadrila názor, že neospravedlnené absencie žalobkyne v práci potvrdzuje aj
neexistencia jej zápisov v knihe dochádzky - príchodov a odchodov evidovanej žalovanej. Obdobná
kniha predložená žalobkyňou podľa nej nemá právnu relevanciu a nie je zákonným dôkazom, pretože
zamestnanec nemôže disponovať originálom takejto knihy zamestnávateľa, a teda jedná sa o podvrh.

Skutočnosť, že by žalovaná mala uhradiť žalobkyni nejakú ušlú mzdu, nepotvrdilo ani vyšetrovanie
na OR PZ v Michalovciach vo veci trestného konania pre prečin nevyplatenia mzdy a odstupného, čo
žalovaná podkladá za vyriešenie predbežnej otázky iným štátnym orgánom. Na základe uvedeného
navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrh v celom rozsahu zamietne
a prizná žalovanej náhradu trov konania.

3. K podanému odvolaniu sa žalobkyňa vyjadrila písomne tak, že súd prvej inštancie rozsiahlym
dokazovaním vykonávaným na návrh účastníkov konania dostatočne zistil skutkový stav a vec správne
právne posúdil a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. Žalobkyňa sa stotožňuje s názorom súdu
prvej inštancie, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že medzi stranami sporu existoval

pracovno-právny vzťah, ktorý vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 10.9.2012 a bol ukončený
ku dňu 30.9.2013. Uvedené bolo preukázané listinnými dôkazmi (pracovnou zmluvou, dohodou o
skončení pracovného pomeru, listinami od sociálnej poisťovne, o prihlásení a odhlásení žalovanej z
poistenia). Zároveň podľa názoru žalobkyne bolo preukázané účelové konanie žalovanej, ktorá sa
snažila vykonávanie práce žalobkyne spochybniť vykázaním absencií za dané obdobie. Súd prvej

inštancie sa podľa žalobkyne aj správne vysporiadal s otázkou pohľadávky žalovanej voči žalobkyni
(ktorá mala vzniknúť za ubytovanie žalobkyne v zariadení hotel Sĺňava). Z vykonaného dokazovania
jednoznačne vyplynulo, že zamestnanci vykonávajúci prácu v zariadení hotela Sĺňava neplatili za
ubytovanie a aj keby takáto pohľadávka vznikla, v prevažnej miere by bola premlčaná, nakoľko
sa nejednalo o plnenie na základe zmluvného vzťahu, ale zrejme by mohlo ísť iba o bezdôvodné

obohatenie. Súd prvej inštancie podľa žalobkyne vyhodnotil správne aj dôveryhodnosť jednotlivých
svedkov. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovanej o bezprecedentnosti situácie, ak by žalobkyňa jeden rok
pracovala zadarmo a nepožadovala od žalovanej ako zamestnávateľa zaplatenie mzdy, žalobkyňa
vysvetlila uvedenú situáciu tým, že brala ohľad na to, že žalovaná je sestrou jej partnera N. Y., a
preto sa uvedenú záležitosť pokúšala riešiť najprv pohovormi a až následne riešila vec prostredníctvom

súdu, resp. trestného oznámenia. K tvrdeniu žalovanej, že nebolo preukázané v trestnom konaní, že
by došlo z jej strany k nevyplateniu mzdy a odstupného, žalobkyňa zdôraznila, že trestné konanie bolo
zastavené z dôvodu, že skutok nie je trestným činom, nakoľko nebol u žalovanej preukázaný úmysel
vzhľadom na jej finančnú situáciu (keďže bola v strate a nemala dostatok finančných prostriedkov na
vyplatenie miezd). Z uvedeného je teda zrejmé, že vyšetrovateľ s ohľadom na zistený skutkový stav

nedostatku finančných prostriedkov u žalovanej dospel k rozhodnutiu o zastavení trestného stíhania z
dôvodu nepreukázania úmyslu žalovanej na nevyplatení mzdy žalobkyni a nie z iných dôvodov, z ktorých
by bolo možné dospieť k záveru, že nárok žalobkyne uplatňovaný voči žalovanej je nedôvodný. Na
základe uvedeného žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal
jej náhradu trov odvolacieho konania.

4. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach
odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a
námietkami žalovanej uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a

dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, preto rozsudok vrátane výroku o trovách konania potvrdil
podľa § 387 ods. 1 CSP, lebo z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je vecne správny.5. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§
219 ods. 1, 3 CSP).

6. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

7. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s
odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a dopĺňa nasledovné:

8. Žalovaná podala odvolanie z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, pretože súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci .

9. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods.1 písm. f) CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli

počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§

191 ods 1,2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobomvyplývajúcimzust.§192,193a205CSP,pričomsajednáotakéskutkovézistenia,nazáklade
ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

10. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn.
vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný

skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

11. Ani jeden z uplatnených odvolacích dôvodov nebol naplnený. Súd prvej inštancie vykonal vo
veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, pričom vykonané dôkazy
hodnotil podľa ust. § 191 ods. 1,2 CSP, t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, v
hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd po preskúmaní
napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej
inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods.

1 písm. f/ CSP preto nebol naplnený. Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil
pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach
strán sporu, preto nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.

12. Podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku v ktorých sa súd prvej

inštancie dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami potrebnými pre
rozhodnutie o uplatnenom nároku, vrátane všetkých tvrdení a námietok účastníkov konania (teda aj
námietok žalovaného, na ktoré žalovaný opakovane poukazoval aj v odvolaní). Odvolací súd sa v plnom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a odkazuje naň.

13. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil dôkazy jednotlivo a
vo vzájomných súvislostiach a dospel k správnemu záveru, že medzi žalobkyňou a žalovanou bol
uzatvorenýpracovnýpomer,ktorýbolukončenýaždohodouoskončenípracovnéhopomeruk30.9.2013
a zároveň bola preukázaná aj tá skutočnosť, že žalobkyňa pre žalovanú aj reálne prácu vykonávala. Vnadväznosti na uvedené súd prvej inštancie vychádzal zo správnej úvahy, že podľa Zákonníka práce
odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa
pracovnej zmluvy a zároveň má povinnosť platiť mu za vykonanú prácu mzdu. Uvedené povinnosti

zamestnávateľa stanovené v § 47 ods. 1 písm. a/ ZP (v zmysle ktorého odo dňa, keď vznikol pracovný
pomer, zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu
za vykonanú prácu mzdu, vytvárať podmienky na plnenie jeho pracovných úloh a dodržiavať ostatné
pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou),
patria medzi najdôležitejšie povinnosti zamestnávateľa. Rovnako súd prvej inštancie správne zdôraznil,

že žalovaná v prípade, ak by dochádzalo k neospravedlneným absenciám žalobkyne alebo iným
nedostatkomprivýkonepráce,čivprípadeakbyžalovaná nemohlažalobkyniprideľovaťprácučašníčky
v zmysle uzatvorenej pracovnej zmluvy, mohla v súlade s príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce
buď ukončiť pracovný pomer so žalobkyňou alebo využiť iné opatrenia, vzťahujúce sa na nedostatky
v práci žalovanej alebo na prípadné absencie, avšak z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by
žalovaná takýmto spôsobom konala.

14. Žalovaná namietala aj to, že okresný súd mal založiť svoj právny názor na záveroch vyšetrovania
OR PZ (v uznesení o zastavení trestného stíhania), kde došlo k vyriešeniu predbežnej otázky iným
štátnym orgánom. Odvolací súd sa stotožňuje s jej všeobecným poukazom, že civilný súd je viazaný
oslobodzujúcim (alebo odsudzujúcim) rozhodnutím, resp. uznesením o zastavení trestného stíhania.

Táto viazanosť sa však vzťahuje výlučne na rozhodnutie o tom či došlo k spáchaniu trestného činu a
tiež o tom, kto skutok spáchal, vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré priamo napĺňajú skutkovú
podstatu. Odvolací súd však zároveň zdôrazňuje, že civilný súd sa môže odchýliť pri zisťovaní a
posudzovaní tých skutkových okolností, ktoré priamo nenapĺňajú skutkovú podstatu (nie sú podstatné
pre posúdenie v trestnom konaní, či bola alebo nebola naplnená skutková podstata daného tr.činu).

15. Civilný súd je viazaný výrokom právoplatného odsudzujúceho alebo oslobodzujúceho rozsudku,
resp. rozhodnutia o zastavení trestného stíhania, ktorý obsahuje právnu časť a skutkovú časť. Je
teda nevyhnutné brať do úvahy aj jeho skutkovú časť, ktorá rieši naplnenie znakov skutkovej podstaty
trestného činu konkrétnym konaním páchateľa.

Súd upriamuje pozornosť na to, že skutková podstata trestného činu obsahuje štyri základné
kvalifikačné znaky a to subjekt - páchateľ, subjektívna stránka - zavinenie vo forme úmyslu alebo
nedbanlivosti, objekt - záujem chránený trestným zákonom a objektívna stránka - konanie páchateľa,
resp. opomenutie konania páchateľom v prípade, keď bol povinný konať. Aby bolo možné vo výroku
trestného rozsudku ustáliť, že určitá osoba spáchala určitý trestný čin, musia byť preukázateľne splnené

všetky znaky skutkovej podstaty daného trestného činu.

16. Aj z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že v občianskom súdnom konaní je súd viazaný nielen
rozhodnutím súdu v trestnom konaní, o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, ale aj právnou
kvalifikáciou skutku a tým aj formou zavinenia predpokladanom trestným zákonom (rozsudok NS SR

sp.zn. Cz16/92).

17. Súd neporuší § 135 O.s.p., pokiaľ nad rámec skutkovej a právnej časti výroku trestného rozsudku
(obsahujúcej vyhodnotenie z trestnoprávnych hľadísk) vezme na zreteľ aj niektorú ďalšiu okolnosť,
ktorá je významná zo súkromnoprávnych aspektov. Súd je povinný z výroku trestného rozsudku o vine

vychádzať ako z celku a brať do úvahy právnu aj skutkovú časť; rozsah tejto viazanosti je daný tým, do
akejmierysúznakyskutkovejpodstatytrestnéhočinuzároveňvýznamnýmiokolnosťamiprerozhodnutie
civilného súdu o uplatnenom nároku (rozhodnutie NS SR 3Cdo/223/2016, R 12/2017).

18. Trestného činu nevyplatenie mzdy a odstupného podľa § 214 ods. 1 Trestného zákona sa dopustí

ten, kto ako štatutárny orgán právnickej osoby alebo fyzická osoba, ktorá je zamestnávateľom, alebo
ich prokurista nevyplatí svojmu zamestnancovi mzdu, plat alebo inú odmenu za prácu, náhradu mzdy
alebo odstupné, na ktorých vyplatenie má zamestnanec nárok, v deň ich splatnosti, hoci v tento deň mal
peňažné prostriedky na ich výplatu, ktoré nevyhnutne nepotreboval na zabezpečenie činnosti právnickej
osoby alebo činnosti zamestnávateľa, ktorý je fyzickou osobou, alebo vykoná opatrenia smerujúce k

zmareniu vyplatenia týchto peňažných prostriedkov.

19. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že tento trestný čin môže spáchať iba špeciálny subjekt, ktorým je
štatutárny orgán právnickej osoby, alebo fyzická osoba, ktorá je zamestnávateľom, alebo ich prokurista.Objektom trestného činu je zmluvný nárok zamestnanca na mzdu, plat a ďalšie finančné náležitosti.
Ústava SR v čl. 17 ods. 2 všeobecne nezakazuje trestať za neschopnosť dodržať zmluvný záväzok,
nedovoľuje len za nedodržaný zmluvný záväzok pozbaviť iného osobnej slobody. Podmienkou trestnosti

podľa tohto ustanovenia je, že páchateľ v deň splatnosti uvedených nárokov skutočne mal peňažné
prostriedky na ich výplatu (ak preukázateľne tieto prostriedky nemal, nemôže byť trestne zodpovedný).
Zároveň musí byť preukázané, že peňažné prostriedky nevyhnutne nepotreboval na zabezpečenie
činnosti právnickej osoby alebo činnosti zamestnávateľa, ktorý je fyzickou osobou. Nevyhnutnosť takého
použitia peňažných prostriedkov nemožno predstierať, a preto bude treba túto skutočnosť osobitne

dokazovať.

20. Odvolací súd (v zhodne so žalobkyňou) poukazuje na tú skutočnosť, že z uznesenia, ktorým
bolo trestné stíhanie voči žalovanej zastavené nevyplýva ňou tvrdená skutočnosť, t.j., že nedošlo
k nevyplateniu miezd zo strany žalovanej (ako zamestnávateľa) žalobkyni (ako zamestnancovi). Z
uvedeného uznesenia jednoznačne vyplýva, že k zastaveniu stíhania došlo iba z toho dôvodu, že nebol

naplnený jeden zo znakov skutkovej podstaty, a to úmysel, vzhľadom na finančnú situáciu žalovanej,
ktorej konanie nebolo možné považovať za úmyselné, nakoľko v danom čase nemala dostatok
finančných prostriedkov na vyplácanie miezd. Nebola naplnená podmienka trestnosti podľa citovaného
ustanovenia, a to že páchateľ v deň splatnosti uvedených nárokov skutočne mal peňažné prostriedky
na ich výplatu. V danom prípade k zastaveniu stíhania došlo preto, že žalovaná preukázateľne

tieto prostriedky nemala, preto nemôže byť trestne zodpovedná. Tieto závery však žiadnym spôsobom
neosvedčujú samotnú skutočnosť, či mzdy boli alebo neboli vyplatené, a preto odvolací súd nemohol
akceptovať odvolaciu námietku žalovanej, že rozhodnutie OR PZ v Michalovciach vo veci trestného
konania pre prečin nevyplatenia mzdy a odstupného je potrebné pokladať za vyriešenie predbežnej
otázky (o vyplatení, či nevyplatení mzdy) iným štátnym orgánom.

21. Správne teda súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalovanú
zaviazal okrem istiny aj na úhradu príslušenstva pohľadávky (zákonného úroku z omeškania) odo dňa
29.10.2013, nakoľko žalobkyňa nepožadovala úroky z omeškania z každej jednotlivej mesačnej mzdy
samostatne.

22. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky žalovanej nedôvodné a nespôsobilé
spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Odvolací súd teda dospel k záveru, že postupu
prvoinštančného súdu v konaní ani jeho rozhodnutiu nie je možné vytknúť pochybenia zakladajúce záver
o naplnení niektorého z uplatnených odvolacích dôvodov, a preto napadnutý rozsudok vrátane výroku

o trovách konania ako vecne správny, podľa § 387 ods. 1 CSP, potvrdil.

23. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP. Neúspešnej
žalovanej nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Nárok na náhradu trov odvolacieho
konania vznikol úspešnej žalobkyni, preto jej odvolací súd priznal tento nárok v plnom rozsahu s tým, že

o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej (§ 262 ods. 2 CSP).

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).