Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. máj 2014

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 8C/218/2006

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1206208239
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Raul Pospíšil

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2014:1206208239.19

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II pred samosudcom Mgr. Raulom Pospíšilom v právnej veci žalobcu: I.. K. P.,

C. XX, J., št. občan SR, zast.: Mgr. Marek Benedik, advokát, Rudnayovo námestie 1, Bratislava proti
žalovanému: W PRESS a.s., Partizánska 2 Bratislava, IČO: 35 907 266, zast.: JUDr. Roman Kvasnica,
advokát, s.r.o., Sad A. Kmeťa 24, 921 01 Piešťany, o ochranu osobnosti, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a.

Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume 66,- EUR a trov právneho
zastúpenia v sume 1.300,40 EUR do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 12.04.2006 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým

by súd uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi za obsah článku, ktorý bol uverejnený v
týždenníku .týždeň zo dňa 09.01.2006 z titulu porušenia práva na ochranu osobnosti. Žalobca uviedol,
že uverejnením článku došlo k neoprávnenému zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti, pretože v
článku boli uverejnené nepravdivé informácie a žalobca bol kritizovaný aj za rozhodnutia, ktoré neurobil.
V článku neboli uvedené relevantné skutočnosti, ktoré by čitateľovi umožnili vytvoriť si vlastný úsudok
a absencia týchto skutočností mala vplyv na právo na ochranu osobnosti žalobcu. Kritické vyhlásenia
autora článku vo vzťahu k žalobcovi neboli oprávnenou kritikou, pretože nevychádzali z presných a

korektných informácii, nemali skutkový (faktický) podklad a boli neprimerané (prehnané).

Žalovaný dňa 09.06.2008 doručil súdu vyjadrenie k žalobe, v zmysle ktorého žiadal, aby súd žalobu
zamietol. Ani jedno z tvrdení v texte predmetného článku nie je postihnuté takou absenciou skutkového
základu, ktorá by mohla viesť k záveru, že článok ako celok obsahuje nepravdivé informácie o žalobcovi,
hodnotiace úsudky sú v norme zodpovedajúcej demokratickej spoločnosti a postaveniu kritizovaného a
zásah do profesionálnej reputácie žalobca nepreukázal.

Žalobca sa prostredníctvom podania zo dňa 22.09.2008 vyjadril, že je irelevantné, či je kritikom odborník
z oblasti práva alebo laik, pretože ak by sa mal zásah do osobnostných práv posudzovať rozdielne podľa
toho, kto ho urobil, došlo by k negovaniu ochrany subjektívnych práv ako takej. Hoci osoby verejného
záujmu požívajú nižšiu mieru ochrany ako súkromné osoby, v prípade sudcov a prokurátorov a ďalších
je potrebné brať zreteľ aj na potrebu zachovania dôvery v justičný systém krajiny, a preto je potrebné ich
chrániť pred deštruktívnymi útokmi, ktoré sú vo svojej podstate neodôvodnené. Výkonu slobody prejavu,

ktorý popiera elementárnu novinársku etiku nemožno v demokratickej spoločnosti priznať ochranu.

Súd rozsudkom zo dňa 22.10.2009, č.k. 8C/218/2006-407, uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť
sa žalobcovi za článok uverejnený v č. 2/2006 časopisu .týždeň z 09.01.2006 na strane 3 čl. autoraŠ. Y., na tretej strane týždenníka .týždeň v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Proti rozsudku
podal odvolanie žalobca z dôvodu, že výrok rozsudku neobsahoval text ospravedlnenia a rovnako
sa nestotožnil s tým, že uložená povinnosť vo výroku rozsudku je primeraným zadosťučinením.

Proti rozsudku podal odvolanie rovnako žalovaný, v ktorom uviedol, že súd neprihliadol na to, že
trestné konania boli v článku uvedené len nepriamo, teda čitateľ, ktorý bol schopný konkrétne
konania identifikovať, musel rozhodujúce skutočnosti poznať. Súd rovnako neprihliadol na organizáciu
prokuratúry a postavenie generálneho prokurátora, z monokratickej štruktúry prokuratúry totiž vyplýva
„zodpovednosť“ žalobcu nielen za svoje konanie a rozhodnutia, ale aj za konanie a rozhodnutia jemu

podriadených prokurátorov. Funkciu generálneho prokurátora možno považovať za funkciu politickú a
osobugenerálnehoprokurátorazaosobuverejnečinnú,čomábezprostrednývplyvnahraniceprijateľnej
kritiky.

Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 25.08.2011, č.k. 14Co/404/2010-444 rozsudok tunajšieho
súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, štatutárneho zástupcu žalovaného, prednesmi
právnych zástupcov účastníkov konania, výsluchom svedka K. B., oboznámením sa s obsahom
listinných dôkazov: článkom uverejneným na strane 3 týždenníka .týždeň č. 2/2006 zo dňa 09.01.2006,
uznesením Krajskej prokuratúry v Trnave zo dňa 13.12.2005, č.k. Kv 57/05-41, uznesením Krajského

súdu v Košiciach zo dňa 03.07.2003, č.k. 7Tpo/41/03-52, rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa
11.10.2005, sp. zn. 2Tz/28/2005, pokynom GP SR zo dňa 03.08.2004, sp.zn. Se-Sť 866/04, uznesením
Najvyššieho súdu SR zo dňa 15.12.2004, sp. zn. 1To 81/04, správou pre generálneho prokurátora zo
dňa 09.11.2005, uznesením Krajskej prokuratúry v Bratislave zo dňa 28.11.2005, č.k. 2Kv 252/02-238,
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11.03.2005, sp. zn. KS-D-2/05-1T 19/01, rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.04.2005, sp. zn. KS-D-26/05-1T 25/01, rozsudkom Okresného
súdu Bratislava III zo dňa 14.09.2004, sp. zn. 2T-D-34/01, rozsudkom Okresného súdu Bratislava III
zo dňa 26.11.2004, sp. zn. 2T-D-50/01, uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 01.12.2005,
uznesením Úradu boja proti korupcii zo dňa 16.06.2005, ČVS: VKE-7/30-99 a zistil nasledovný skutkový
a právny stav:

V týždenníku .týždeň č. 2/2006 zo dňa 09.01.2006 bol na strane 3 uverejnený editorial autora Š. Y.
nasledovného znenia: „Oznámili mi, vlastne mi to rovno prikázali, že už aj na D. sa mám pozerať ako
na nevinného. Tentokrát mi to neprikázal súd, tentokrát to stihla ešte pred ním snaživá P. prokuratúra.
Mimochodom - ten bývalý vojak, ktorému na začiatku kdekto uveril, pretože protikandidát bol ešte horší,

sanaozajčiní.Jehoúradužstiholoslobodiť,zbaviťvinyčiaspoňpredbežneprepustiťkdekoho.Slušného
pána z Popradu, o ktorom sa píše ako o bossovi podsvetia, veľkopodnikateľa, čo už predtým skúsil
ujsť, podozrivých výpalníkov, čo vraj iba normálne chránili reštaurácie. Viackrát sa tiež vôbec neodvolal
proti zvláštnym rozsudkom v kauzách W. B.. A samotný P. sa popri tom už stihol aj zaradiť, keď si
sadol rovno vedľa V. na krste jeho príručky. Ale nie P., akokoľvek čudný patrón sa z neho vykľul, je

chorobou tejto krajiny. On je iba jej ďalší viditeľný prejav. Tá choroba je vážnejšia a zákernejšia, než ten
nepodarený generálny prokurátor. Zástup dôvodne podozrivých, o ktorých vine na začiatku takmer nikto
nepochyboval, sa tu postupne, no vždy znovu, napokon zmení na dlhý rad ctihodných občanov, ktorých
máme mať všetci v úcte. Tak to bolo po vojnovom Slovenskom štáte, keď sa z gardistov a arizátorov,
čo siahli na životy a majetok nevinných, stali komunisti, čo zrazu spievali o spravodlivosti. Tak to bolo

po novembri 1989, keď sa z komunistov a eštébakov, čo nevinným štyridsať rokov rozbíjali ústa, stali
demokratickí politici, ktorí sa zrazu zaklínali slobodou a právami. Tak to tu bolo aj po roku 1998, keď sa
z mečiarovských privatizérov a nehodných politikov, ktorí si urobili zo Slovenska Klondike, stali vysmiati
zbohatlíci, športoví funkcionári či rovno prezident, ktorý dnes tak veselo káže o morálke. Bojím sa, a
vlastne už ani to nie, že tak to bude aj po roku 2006, keď sa z dnešných reformátorov, ktorí tu opravili

ekonomiku, ale pokazili šancu na slušnosť, stanú dobre živení kritici V. neslušností, aby sa potom - veď
niekto vládnuť musí - stali Mečiarovými spojencami. Vravia to už desaťročia. Máme sa na nich všetkých
- od Tisa po D. - pozerať ako na nevinných. Je to neznesiteľná, krutá úloha, ktorú tu všetkým opakovane
dávajú tí, ktorí nerozoznajú vinníka od obete. Tvrdia, že nechcú veľa, len úctu k zákonu a právu. Ale
oni chcú celé tie desaťročia viac. Nestačí im nesúhlasné ticho, oni chcú, aby sme všetci boli nahlas za

ich nemravnosť. Toto je tá strašná choroba tejto krajiny - každý, kto tu žije, je vždy znova vťahovaný
do ničoty, v ktorej obete nesmú kričať mená vinníkov. Minulý týždeň povedali, že už aj na D. sa mám
pozerať ako na nevinného. Ale ja sa na neho pozerať nebudem, pán P.. Bol to predsa jeden z nich.
Jeden z vás. Tak prosím, netárajte o práve.“Žalobca na pojednávaní dňa 14.09.2009 uviedol, že je prirodzené, že vo svojej funkcii má nejaký prah,
do ktorého musí znášať kritiku postupu prokuratúry na Slovensku, avšak napadnutý článok ho postavil

do role človeka, ktorý spolupracuje a nahráva mafiánom. Obsah článku sa odrazil na atmosfére v
žalobcovej rodine, vtedy 16-ročný syn musel kvôli článku znášať neprimeranú kritiku od spolužiakov a
pedagogického zboru. Na základe tohto článku prestali so žalobcom komunikovať kamaráti a spolužiaci,
prestali ho volať na stretávky a povedali mu do očí, že je to dôsledok jeho postupu v predmetných
veciach. Navyše otec aj svokra boli v tom čase onkologickí pacienti. V predmetných veciach súdy

všetkým procesným návrhom prokuratúry vyhoveli a žalobcom navrhnutý postup bol správny nielen z
procesného,aleajhmotnoprávnehohľadiska.Žalobcanežiadalžiadnufinančnúsatisfakciu,lenmorálnu.

Právny zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 13.02.2013 uviedol, že kritika v napadnutom článku
sa týkala generálnej prokuratúry ako orgánu štátu, teda nie je na mieste nárok z titulu ochrany osobnosti
a žalovaný sa tak nemá za čo žalobcovi ospravedlňovať. Z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie

žalobcu je možné žalobu zamietnuť. Po analýze napadnutého článku je jednoznačné, že tento smeruje
voči rozhodovacej činnosti štátneho orgánu a priamo žalobcu sa týkala len jedna veta „tak prosím
netárajte o práve“, čo je legitímny hodnotiaci úsudok k v tom čase aktuálnym spoločenským udalostiam.
Žalobcu ako fyzickej osoby sa žiadne skutkové tvrdenia ani informácie v článku netýkajú. Pokiaľ bola
prokuratúra označená ako P., bol to len dôsledok jeho vtedajšej funkcie v monokratickom orgáne, v

prípade iného generálneho prokurátora by tam bolo iné meno. Skutočnosť, že žalobca je bývalým
vojakom, je tiež nesporná, žiadna z trestných káuz nie je v článku identifikovaná. V ďalšej časti o
chorobe tejto krajiny autor vyjadril svoj legitímny hodnotiaci úsudok, ktorý aj v zmysle judikatúry ESĽP
nepodlieha preskúmavaniu pravdivosti. Taktiež o tom, že na D. sa nemá pozerať ako na nevinného,
autor nepíše o tom, že by takýto príkaz dostal priamo od žalobcu, autor v tom čase reagoval aj na obsah

aktuálnej tlačovej konferencie žalobcu ako generálneho prokurátora, nie ako fyzickej osoby. Nie je tiež
možné, aby súd rozhodol o nároku žalobcu v navrhovanom znení, aby vyšiel článok na základe výroku
občianskoprávneho súdu, ktorý hodnotí zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní.

Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že obranu žalovaného považuje za účelovú, žalobca

bol v napadnutom článku adresne oslovený ako „ten bývalý vojak, akokoľvek čudný patrón“, čo vytváralo
dojem žalobcu ako patróna spomínaných trestne stíhaných osôb, ako aj už jeho spomínaný záver „ja
sa tak na D. nebudem pozerať, pán P., bol to predsa jeden z nich, jeden z vás“. Išlo o kritiku smerovanú
voči žalobcovi za rozhodnutia orgánu, ktorý viedol, navyše nepravdivú, a teda bez legitímneho dôvodu.
Obrana žalovaného vyvracia aj jeho nekonzistentný postoj, kedy podobný článok takisto napadnutý

na súde skončil uverejnením ospravedlnenia žalobcovi. Z obsahu článku sa žalobca cítil dotknutý, bol
spochybnený jeho odborný a morálny kredit. Článok mu prisúdil osobnú zodpovednosť za rozhodnutia
prokuratúry spomínaných v jeho obsahu.

Žalobca sa prostredníctvom podania doručeného súdu dňa 25.04.2013 vyjadril k prednesu právneho

zástupcu žalovaného, v ktorom opätovne uviedol, že autor článku neútočil na prokuratúru ako štátny
orgán, ale na žalobcu osobne. Žalobca sa nedomáhal, aby súd hodnotil správnosť postupu orgánov
činných v trestnom konaní. Účelom požadovaného ospravedlnenia bolo, aby bolo žalobcovi poskytnuté
primerané zadosťučinenie za to, že boli uverejnené nepravdivé, resp. lživé informácie, neboli uverejnené
vo veci podstatné informácie, v dôsledku čoho došlo ku skresleniu skutočnosti a za to, že na základe

týchto nepravdivých a neúplných informácii boli voči žalobcovi vznesené kritické a urážlivé vyhlásenia,
ktorésúvosvojejpodstateneodôvodnené.Žalobcaďalejpoukázalnato,žekritikajeneoprávnená,aksú
prekročené medze vecnej kritiky, t.j. ak sa neopiera o pravdivé skutočnosti alebo ak závery vychádzajúce
síce z pravdivých skutočností tieto neodôvodňujú.

Štatutárny zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 29.04.2013 uviedol, že napadnutý článok bol
komentárom, ktorý obsahoval jeho hodnotiace úsudky vychádzajúce z vtedy otvorených zdrojov a
informácii bývalého ministra spravodlivosti B. a vyjadroval jeho názor na to, že sa nedarí presadzovať
v tomto štáte spravodlivosť orgánmi, ktoré sú na to určené vrátane generálneho prokurátora. Kritika
smerovala nielen voči žalobcovi, ale voči všetkým orgánom, ktorých náplňou činnosti je vykonávanie

spravodlivosti.Naotázkuprávnehozástupcužalobcu,čipredvydanímčlánkuoslovilžalobcu,uviedol,že
vprípadekomentáraautorvychádzazdanýchskutočností,dvestranysaoslovujúvspravodajstveaniev
komentári. V komentári uviedol to, čo považoval za potrebné uviesť tak, ako to robí 20 rokov. Nepamätal
si, či bol v čase vyjdenia článkov oboznámený s rozhodnutím o prepustení I. C. z väzby. V čase písaniačlánku mal k dispozícii rozhodnutia súdov týkajúcich sa podozrivých výpalníkov, ktorí boli spomínaní v
komentári. Rozhodnutia súdov v kauzách W. B. boli všeobecne známe, čerpal z otvorených zdrojov. Je
samozrejmé, že sa s týmito rozhodnutiami oboznámil. Jednalo sa o komentár, ktorý konfrontoval jeho

skúsenosť s inými názormi a takto vytvorený názor prezentoval. Pokiaľ niekto robí reportáž, prípadne
analýzu, bola by na mieste iná príprava ako v prípade komentáru. Slušným pánom z Popradu, o ktorom
sa píše ako o bossovi podsvetia, myslel práve slušného pána z Popradu, všetci vieme, o koho ide,
pričom komentár je práve ten žáner, kde stačí naznačenie bez úplnej konkretizácie. Veľkopodnikateľom,
ktorý predtým skúsil ujsť, myslel práve veľkopodnikateľa, čo už predtým skúsil ujsť a nechcel uviesť

jeho meno. Na otázku, aby konkrétne uviedol mená výpalníkov, o ktorých písal, uviedol, že na tento typ
otázky paušálne odpovedá vždy nie. Pri koncipovaní komentáru sledoval legitímny cieľ novinárskeho
poslania, aby sa verejne diskutovalo, či je za posledných 20 rokov na Slovensku právny štát alebo nie,
či funguje spravodlivosť a reflektoval skutočnosť, že kauzy vinných ľudí končia oslobodením a naopak,
pričom inštitúcia generálnej prokuratúry je v tejto súvislosti kľúčová a spôsob jej kreácie, keď si vytvorila
štát v štáte, nesie najväčšiu zodpovednosť za negatívny stav spravodlivosti na Slovensku.

Svedok K. B. vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 04.09.2013 uviedol, že bol oboznámený s obsahom
napadnutého úvodníka, vedel sa vyjadriť k dvom kauzám, ktorým sa aj jeho obsah venoval, a to kauze
O. a C.. Obvinený O. bol rozhodnutiami nižších súdov prepustený z väzby, voči čomu podal sťažnosť
pre porušenie zákona, ktorej NS SR vyhovel. Zarazilo ho však stanovisko generálnej prokuratúry, ktorá

argumentovala tým, že minister spravodlivosti, ktorým svedok v tom čase bol, nemá právo podávať
sťažnosť pre porušenie zákona o rozhodnutí o väzbe, čo bol neudržateľný právny názor a nemal
žiadnu oporu v právnom poriadku. Vedenie vtedajšej generálnej prokuratúry, konkrétne žalobca a I.. T.
argumentovali, že s obsahom sťažnosti neboli oboznámení, resp. žalobca si to pri podpisovaní obsahu
stanoviska nevšimol a toto vypracoval I.. Š., vtedajší riaditeľ trestného odboru generálnej prokuratúry.

Ku kauze C. svedok uviedol, že táto stíhaná osoba bola takisto prepustená košickými súdmi z väzby
a taktiež voči rozhodnutiu o prepustení z väzby podal sťažnosť pre porušenie zákona, ktorej bolo
vyhovené. Následne pri stretnutí so žalobcom vznikla polemika, v akej väzbe sa obvinený C. nachádzal,
konkrétne či šlo o pôvodnú alebo opakovanú väzbu, ktorá má striktnejšie lehoty a v takom prípade
žalobca upozorňoval na ich rýchle uplynutie. Telefonovali aj s krajským prokurátorom v Košiciach,

pričom došlo k zhode na právnom názore, že obvinený C. sa nachádzal v pôvodnej väzbe, z ktorej
bol prepustený nezákonne. O jeho následnom prepustení sa svedok dozvedel až zo správy tlačovej
agentúry a po svedkovej otázke na žalobcu tento uviedol, že sa tak stalo v zhode s vtedajším riaditeľom
pre ÚBOK, pánom Š., pričom pán Š. takúto dohodu svedkovi nepotvrdil a poprel. K prepusteniu C.
došlo krátko predtým, ako 1.9. vstúpila do účinnosti novela, ktorá túto kauzu dávala do kompetencie

špeciálnej prokuratúry bez možnosti ingerencie generálneho prokurátora. Vzhľadom na odstup času a
niekoľko stretnutí ako so žalobcom, tak aj autorom úvodníka, svedok potvrdil, že viedli rozhovory aj o
justícií, aké konkrétne prípady boli rozoberané, si však už nepamätal. K dvom kauzám, ktoré svedok
spomínal, svoje stanoviská prezentoval verejne. Na otázky právneho zástupcu žalobcu svedok uviedol,
že svoju výpoveď uvádzal v súvislosti s úvodníkom v časopise .týždeň, ktorý si prečítal a ktorý mu dala

k dispozícií kolegyňa z médií, aby bol oboznámený na pojednávanie a po nahliadnutí do týždenníka,
ktorý je súčasťou spisu, potvrdil, že išlo o tento editoriál. Osoby C. a O. identifikoval z kontextu jeho
textu, a to konkrétne O. ako slušného pána z Popradu a C. ako veľkopodnikateľa, čo už predtým
skúsil ujsť. S autorom článku medzičasom prebehlo niekoľko rozhovorov, pričom svedok nevylúčil, že
mohli hovoriť aj o týchto dvoch kauzách, ale vzhľadom na odstup času si už nespomínal na konkrétne

informácie, ktoré autorovi dal. Pri súvislostiach s O. bolo pravdepodobné, že hovoril o jeho prekvapení
z názoru generálnej prokuratúry k stanovisku o jeho sťažnosti, pričom dovtedajšia prax bola taká, že
minister spravodlivosti bežne podával sťažnosti proti rozhodnutiam o väzbe a právny názor generálnej
prokuratúry o tom, že minister túto právomoc nemá, sa vynoril práve pri tejto kauze. Pokiaľ by takýto
názor prevážil v senáte NS SR, rozhodnutia o väzbe vo veci O. by boli ďalej nenapadnuteľné. Sťažnosť

v kauze O. svedok podával proti právoplatným rozhodnutiam o väzbe súdov v Košiciach, pričom si
nepamätal, čo bolo obsahom týchto rozhodnutí. Pri kauze C. svedok zopakoval, že takisto sa s autorom
napadnutého článku mohol rozprávať o tejto kauze a ak, tak v tej rovine ako vypovedal, t. z. o polemike
s názorom v akej väzbe sa C. nachádzal a o rozhodnutí generálneho prokurátora, ktoré prišlo niekoľko
týždňov pred účinnosťou ustanovení o špeciálnej prokuratúre, pričom zhodou okolností túto informáciu

dostalvspoločnostibudúcehošpeciálnehoprokurátora,ktorýrozhodnutiegenerálnehoprokurátoraprijal
takisto s prekvapením. Bolo to prvýkrát, čo sa svedok stretol s tým, že by priamo generálny prokurátor
prepúšťal z väzby, takéto rozhodnutia boli určite ojedinelé. Osobne návrhy na predĺženie väzby nečítal.
Pri rozhovore so žalobcom, ktorý spomínal, upozorňoval len na plynutie lehôt u C., nehovoril však otom, že by mali pominúť dôvody jeho väzby. O dôvodoch prepustenia C. z väzby svedok s pánom
Hríbom nehovoril, nakoľko ich sám nepoznal. Ďalšie kauzy, ktoré boli v editoriále spomínané, konkrétne
o podozrivých výpalníkoch, predpokladal, že sa jednalo o kauzu P., o ktorej však so žalobcom ani s

pánom Y. nehovoril, nemal podrobnejšie informácie. O kauze D. takisto čo sa týkalo jej trestnoprávneho
rozmeru, nemal informácie. Na otázky štatutárneho zástupcu žalovaného svedok uviedol, že postup
generálnej prokuratúry bol v oboch spomínaných kauzách znepokojujúci, avšak o motivácií takéhoto
postupu by bez dôkazov len špekuloval. Konkrétne v prípade O., pokiaľ by nedošlo k sťažnosti ministra,
zostali by právoplatné rozhodnutia košických súdov s dôsledkom, že by táto osoba ostala na slobode a

aj z následných rozhovorov s vedením generálnej prokuratúry mu bolo potvrdené, že názor vyslovený
k jeho sťažnosti bol chybou generálnej prokuratúry. Na otázky právneho zástupcu žalovaného svedok
uviedol, že rovnaké informácie, o ktorých vypovedal, uviedol aj pánovi Y. v roku 2006. Vtedajší postup
generálnej prokuratúry v oboch spomínaných kauzách by viedol k prepusteniu oboch stíhaných na
slobodu, konkrétne v kauze C. sa tak stalo priamo rozhodnutím generálneho prokurátora a v kauze O.
s osvojením si názoru generálnej prokuratúry príslušným senátom NS SR. Svedok sám hodnotil postup

generálnej prokuratúry ako čudný, takýto úsudok nakoniec zaujali aj členovia právnickej obce a koniec
koncov aj v prípade O. NS SR, aj keď v inom znení. Dôvody, ktoré žalujúca strana uviedla ako dôvody
prepustenia C. z väzby, svedok počul prvýkrát, kedy návrh na dôvod väzby mal byť ten, že mu mal byť
poskytnutý priestor na oboznámenie sa s ukončeným vyšetrovaním, pričom takýto dôvod väzby podľa
žalobcu neexistuje.

Žalobca aj žalovaný súdu doručili záverečné stanoviská, v ktorých sa vyjadrili k priebehu konania a
vykonanému dokazovaniu.

Podľa č. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako
aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie

tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na
povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa článku 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolov na tento
Dohovornadväzujúcich,každýmáprávonasloboduprejavu.Totoprávozahŕňasloboduzastávaťnázory

a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu
na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym
alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa článku 10 ods. 2 cit. dohovoru, výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti

aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré
ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti,
územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky,
ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a
nestrannosti súdnej moci.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo domáhať sa najmä, aby sa upustilo

odneoprávnenýchzásahovdoprávanaochranujejosobnosti,abysaodstránilinásledkytýchtozásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 2 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre, prokuratúra je samostatná hierarchicky usporiadaná
jednotná sústava štátnych orgánov na čele s generálnym prokurátorom, v ktorej pôsobia prokurátori vo

vzťahoch podriadenosti a nadriadenosti.

Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre, generálny prokurátor má postavenie vedúceho
ústredného štátneho orgánu.Podľa § 10 ods. 1 a 2 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre, generálny prokurátor riadi a kontroluje
činnosť všetkých prokuratúr. Na plnenie úloh vydáva služobné predpisy, príkazy a pokyny, ktoré sú

záväzné pre všetkých prokurátorov, asistentov prokurátora a ostatných zamestnancov. Generálny
prokurátor vydáva tiež právne a organizačné akty okrem stanovísk podľa § 6a.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných
prostriedkoch, v súlade s ústavne zaručenou slobodou prejavu, slova a tlače využívajú občania

periodickú tlač a ostatné hromadné informačné prostriedky na to, aby ich prostredníctvom získavali
informácie a verejne vyjadrovali svoje názory.

Podľa § 1 ods. 2 cit. zákona, sloboda prejavu, slova a tlače a spoločenské poslanie periodickej tlače
a ostatných hromadných informačných prostriedkov sú materiálne zaručené tým, že sa občanom a ich
organizáciám dávajú k dispozícii vydavateľské a tlačové podniky, rozhlas, televízia, film a iné hromadné

informačné prostriedky.

Podľa § 3 ods. 1 cit. zákona, periodická tlač sú noviny, časopisy a iné periodické tlačoviny, vydávané
najmenej dvakrát ročne pod rovnakým názvom a v úprave typickej pre tento druh tlače. Za periodickú
tlač sa však nepovažujú zbierky zákonov, úradné vestníky a ďalej tlačoviny slúžiace výlučne pre úradné,

služobné alebo prevádzkové účely štátnych orgánov a organizácií, vedeckých a kultúrnych inštitúcií,
hospodárskych, spoločenských a iných organizácií.

Podľa § 10 ods. 1 cit. zákona, za periodickú tlač zodpovedá vydávateľ, za ostatné hromadné informačné
prostriedky príslušná organizácia, na ktorú sa vzťahujú všetky ďalšie ustanovenia platné pre vydávateľa.

Podľa § 16 ods. 2 cit. zákona, uverejnenie informácie, ktoré ohrozuje zákonom chránené záujmy
spoločnosti alebo občanov, je zneužitím slobody prejavu, slova a tlače.

Podľa § 16 ods. 3 cit. zákona, za ochranu spoločnosti a občanov proti zneužitiu slobody prejavu,

slova a tlače zodpovedajú vydavateľ, šéfredaktor, redaktor a autor v rozsahu vyplývajúcom z platných
predpisov.Podľatýchtopredpisovsatiežposudzujepovinnosťvydavateľananáhraduškodyspôsobenej
organizáciám alebo občanom obsahom periodickej tlače alebo iného hromadného informačného
prostriedku.

Ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka upravuje tri prostriedky občianskoprávnej ochrany pre prípad
neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby, ktoré môže fyzická osoba uplatniť prostredníctvom
troch občianskoprávnych návrhov (žalôb), a to: negatórnym návrhom (upustenie od neoprávnených
zásahov), reštitučným alebo odstraňovacím návrhom (odstránenie následkov už uskutočnených
neopravených zásahov) a satisfakčným návrhom (poskytnutie primeraného zadosťučinenia).

Žalobca sa prostredníctvom satisfakčnej žaloby domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť uverejniť
v týždenníku .týždeň ospravedlnenie žalobcovi za zásah do žalobcovho práva na ochranu osobnosti,
ktorým malo dôjsť uverejnením článku autora Š. Y. na strane 3 týždenníka .týždeň č. 2/2006 zo dňa
09.01.2006. Predpokladmi vzniku zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti fyzickej

osoby sú existencia zásahu spočívajúceho buď v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v
jej fyzickej a morálnej integrite, neoprávnenosť takého zásahu a príčinná súvislosť medzi zásahom a
vzniknutou ujmou. Nenaplnenie ktoréhokoľvek z týchto predpokladov vylučuje možnosť vzniku sankcií
podľa ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka.

V prejednávanej veci sa dostali do konfliktu dve ústavou zaručené práva, a to právo na ochranu mena
a dobrej povesti (čl. 19 Ústavy SR) a právo na slobodu prejavu a informácie (čl. 26 Ústavy SR). Z
ustálenej judikatúry súdov vyplýva, že každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd treba
riešiť prostredníctvom zásady spravodlivej rovnováhy (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 22/06, PL. ÚS 6/04, III.
ÚS 34/07). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením

jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva
alebo slobody (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96). Uplatňovanie práv a slobôd a ich ochrana musia byť
proporcionálne a vzájomne vyvážené tak, aby sa nadmernou ochranou jedného práva nad únosnú mieru
nepotlačila ochrana iného práva, tzn. že existencia zásahu do osobnostných práv nemusí nevyhnutneviesť k záveru o neoprávnenosti takého zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania iného základného
práva, pričom vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci tento zásah nepresiahol hranice primeranosti
(proporcionality) (II. ÚS 340/09).

Sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti. S výhradou čl. 10
ods.2Dohovorusavzťahujenielennapriaznivoprijímanéinformácie,ktorésúpovažovanézaneurážlivé
alebo neutrálne, ale aj na tie, ktoré útočia, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva.
Také sú požiadavky plurality, tolerancie a ducha otvorenosti, bez ktorých niet demokratickej spoločnosti

(rozsudok ESĽP vo veci Nilsen a Johnsen v. Nórsko zo dňa 25.11.1999).

Akékoľvek právo garantované Ústavou SR, t.j. aj právo na slobodu prejavu, môže byť obmedzené
zákonom, resp. na základe zákona, pričom takéto obmedzenie musí zodpovedať legitímnemu cieľu a
musí byť nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, t.j. ospravedlňuje ho existencia spoločenskej potreby
a primerane vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t.j. obmedzenie práva

musí byť v súlade so zásadou proporcionality. Európsky súd pre ľudské práva uplatňuje tieto princípy
a kritériá:
1. Média majú v spoločnosti kľúčovú úlohu, a preto každý zásah do slobody prejavu médií treba
posudzovať veľmi prísne.
2. Zvýšenú ochranu treba poskytovať šíreniu informácií a myšlienok o veciach verejného záujmu.

3. Osoby verejne činné alebo verejne známe musia zniesť väčšiu mieru kritiky než súkromné osoby.
4. Je potrebné rozlišovať, či je informácia skutkovým tvrdením alebo či je hodnotiacim úsudkom.
Hodnotiace úsudky požívajú vysokú mieru ochrany, avšak musia vychádzať z určitého skutkového
základu.
5. Chráni sa nielen obsah prejavu, tvrdenia či myšlienky, ale aj spôsob, forma, ktorými sú vyjadrované.

Médiám je dovolená určitá miera preháňania a provokácie.
6. Tvrdenia urobené v dobrej viere požívajú zvýšenú ochranu. Médiá majú právo na ospravedlniteľný
omyl.
7. Sankcia za poškodenie dobrej povesti musí byť primeraná a predvídateľná.

Žalovaný je obchodnou spoločnosťou podnikajúcou v oblasti vydavateľskej činnosti. Žalovaný je
vydavateľomtýždenníka.týždeň,vktoromboluverejnenýpredmetnýčlánok,ktorýmmalodôjsťkzásahu
do práva na ochranu osobnosti žalobcu.

Napádaný článok uverejnený v týždenníku .týždeň je na základe jeho obsahu a formy potrebné

považovať za komentár, ktorý predstavuje typický žáner analytickej publicistiky. Autor sa v ňom
predovšetkým vyjadruje k určitým závažným javom spoločnosti, rozoberá ich, zovšeobecňuje a zaujíma
k nim stanovisko. Napriek autorskému postoju, z ktorého vyplýva určité stanovisko, povinnosťou autora
komentára je pridŕžať sa objektívnosti. Autor E. Y. vo svojom komentári hodnotil a vyjadroval svoj názor k
postupom prokuratúry v trestných konaniach, ktoré vzhľadom na osoby trestne stíhané a skutky, za ktoré

sa viedlo trestné stíhanie, možno považovať za otázku všeobecného záujmu a v rozhodnom čase boli
spôsobilé vzbudzovať zvýšený záujem verejnosti a vyvolať verejnú diskusiu. Uverejnením predmetného
článku došlo k naplneniu jedného z účelov tlače, a to informovanie verejnosti o otázkach legitímneho
verejného záujmu. Uvedený názor vychádza aj z ustálenej rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre
ľudské práva, ktorý konštantne pripomína, že tlač je strážnym psom verejných vecí („public watch dog“).

Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí
verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie obdržať. Novinárom je dokonca umožnené
používať určitú mieru preháňania a provokácie. Vychádzajúc z uvedeného ESĽP vo svojej judikatúre
poskytuje žurnalistom zvýšenú mieru ochrany v porovnaní s inými subjektmi slobody prejavu (nález
Ústavného súdu SR zo dňa 04.03.2010, č. k. II. ÚS 326/09-37).

Žalobca bol v čase uverejnenia predmetného článku generálnym prokurátorom, ktorý má v zmysle
zákona o prokuratúre v znení neskorších predpisov postavenie vedúceho ústredného štátneho orgánu,
pričom stojí na čele prokuratúry, ako samostatnej hierarchicky usporiadanej jednotnej sústavy štátnych
orgánov, v ktorej pôsobia prokurátori vo vzťahoch podriadenosti a nadriadenosti.

Prokurátori sú verejnými činiteľmi, ktorých úlohou je prispievať k riadnemu fungovaniu súdneho systému.
V tomto ohľade tvoria súčasť súdneho aparátu v širšom význame tohto pojmu. Je vo všeobecnom
záujme, aby tak ako sudcovia požívali dôveru verejnosti. Pre štát preto môže byť nevyhnutné, abyich ochraňoval pred nepodloženými obvineniami. Niet pochýb o tom, že v demokratickej spoločnosti
sú jednotlivci oprávnení komentovať a kritizovať výkon súdneho systému a jeho predstaviteľov. Takáto
kritika však nemôže presiahnuť určité hranice. Národné orgány sú v lepšej pozícii na to, aby v

rámci priestoru pre voľnú úvahu, ktorý im bol zverený, zaistili spravodlivú rovnováhu medzi rôznymi
záujmami, ktoré sú v takýchto prípadoch relevantné (rozsudok ESĽP vo veci Lešník v. Slovensko zo
dňa 11.03.2003).

Stupeň dovolenej kritiky sa mení podľa charakteristiky adresáta. Hranice akceptovateľnej kritiky sú

najširšie u politikov a najužšie u „bežných“ občanov (II. ÚS 152/08). Podľa uznesenia ÚS SR, č.k.
IV. ÚS 281/2010-15, do kategórie verejne činných osôb patria v prvom rade politici, ale aj štátni
zamestnanci, ktorých konanie by „malo byť trvale predmetom skúmania a debát a malo byť otvorené
kritike“ (rozhodnutie ESĽP vo veci Thorgier Thorgeirson proti Islandu z 25. júna 1992, sťažnosť č.
13778/93, § 61), pričom „štátni zamestnanci pri plnení svojich úradných povinností musia tak ako
politici, zniesť širšie limity akceptovateľnej kritiky“ (rozhodnutie ESĽP vo veci Janowski proti Poľsku z

21. januára 1999, sťažnosť č. 25716/94, § 28). V rozhodnutí Thoma v. Luxembursko ESĽP uviedol:
„Zamestnanci verejnej správy vykonávajúci svoju úradnú právomoc podliehajú, podobne ako politici,
širšej akceptovateľnej miere kritiky než súkromné osoby.“ Nemožno pochybovať o tom, že generálneho
prokurátora je nevyhnutné považovať za verejne činnú osobu s dôležitým postavením v spoločnosti,
a preto bol žalobca povinný zniesť širšiu mieru kritiky. Kritika žalovaného, ktorá bola obsiahnutá v

napádanom článku, sa týkala výlučne žalobcu ako generálneho prokurátora, resp. prokuratúry ako
sústavy štátnych orgánov, žiadnym spôsobom sa nezaoberala inými aspektmi osobnej integrity žalobcu,
preto je súd názoru, že žalobca je povinný strpieť vyššie naznačenú mieru kritiky. Žalobca sa navyše
z titulu svojej funkcie bežne prezentoval v médiách, verejnosti bol známy, a preto aj tento aspekt súd
zohľadnil pri hodnotení postavenia žalobcu ako adresáta kritiky autora článku.

Súd sa oboznámil s obsahom článku, v ktorom boli uverejnené tvrdenia, ktorými malo dôjsť k zásahu do
práva na ochranu osobnosti žalobcu. Konkrétne išlo o slovné spojenia a vety ako „ ... P. prokuratúra...
“, „ ... Mimochodom - ten bývalý vojak, ktorému na začiatku kdekto uveril, pretože protikandidát bol ešte
horší, sa naozaj činí ... “, „ ... Ale nie P., akokoľvek čudný patrón sa z neho vykľul, je chorobou tejto

krajiny ... “, „ ... Tá choroba je vážnejšia a zákernejšia, než ten nepodarený generálny prokurátor ...“ „ ...
Ale ja sa na neho pozerať nebudem, pán P.. Bol to predsa jeden z nich. Jeden z vás. Tak prosím,
netárajte o práve.“ Z povahy uverejnených tvrdení je zrejmé, že išlo o hodnotiace úsudky vyjadrujúce
subjektívny názor autora, ktorý k daným skutočnostiam zaujímal určitý postoj tak, že ich hodnotil z
hľadiska správnosti a prijateľnosti na základe vlastných subjektívnych kritérií. Pravdivosť hodnotiaceho

úsudku pritom nepodlieha dokazovaniu (tento názor vyjadril ESĽP napr. aj vo svojom rozhodnutí vo veci
Feldek v. Slovensko zo dňa 12.07.2001).

Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, podľa ktorej kritika smerovala výlučne k osobe žalobcu
a ten bol kritizovaný aj za rozhodnutia, ktoré neurobil. V úvode článku sa uvádza: „Tentokrát mi to

neprikázal súd, tentokrát to stihla ešte pred ním snaživá P. prokuratúra. Mimochodom - ten bývalý vojak,
ktorému na začiatku kdekto uveril, pretože protikandidát bol ešte horší, sa naozaj činí. Jeho úrad už
stihol oslobodiť, zbaviť viny či aspoň predbežne prepustiť kdekoho. Slušného pána z Popradu, o ktorom
sa píše ako o bossovi podsvetia, veľkopodnikateľa, čo už predtým skúsil ujsť, podozrivých výpalníkov,
čo vraj iba normálne chránili reštaurácie. Viackrát sa tiež vôbec neodvolal proti zvláštnym rozsudkom v

kauzách W. B..“ Na slovné spojenie „P. prokuratúra“ je nutné nazerať s poukazom na § 2 v spojení s § 10
zákona o prokuratúre. Podľa uvedených zákonných ustanovení je prokuratúra samostatná hierarchicky
usporiadaná jednotná sústava štátnych orgánov na čele s generálnym prokurátorom, pričom generálny
prokurátor riadi a kontroluje činnosť všetkých prokuratúr, na plnenie úloh vydáva služobné predpisy,
príkazy a pokyny, ktoré sú záväzné pre všetkých prokurátorov, asistentov prokurátora a ostatných

zamestnancov. Generálny prokurátor je vedúcou osobou jednotného hierarchicky usporiadaného
štátneho orgánu, t.j. slovné spojenie „P. prokuratúra“ tak vyjadrovalo skutočnosť, že v čase uverejnenia
napadnutého článku bol žalobca na čele prokuratúry a nebolo preukázané, že by bolo úmyslom autora
útočiť priamo na žalobcu ako fyzickú osobu. Skutočnosť, že autor sa vyjadroval a hodnotil činnosť
prokuratúry ako sústavy štátnych orgánov a nie osobu žalobcu, preukazuje spôsob a forma vyjadrenia

kritiky, konkrétne „jeho úrad už stihol oslobodiť, zbaviť viny či aspoň predbežne prepustiť kdekoho“.
Autor použil pojem „jeho úrad“, čím poukazoval na skutočnosť, že v predmetnom čase bol žalobca na
čele prokuratúry, avšak ďalšia kritika smerovala k rozhodnutiam a postupom „úradu“, t.j. prokuratúry,
v ktorej pôsobia ďalší prokurátori vo vzťahu podriadenosti a nadriadenosti. Z celkového kontextučlánku nevyplýva, že by boli kritizované rozhodnutia vydané konkrétne žalobcom, resp. iné postupy
žalobcu v uvedených trestných konaniach. Nebolo tak preukázané, že by autor článku mal v úmysle
útočiť alebo neprimeraným spôsobom kritizovať osobu žalobcu. Ďalšie výrazy ako „čudný patrón“,

„ten nepodarený generálny prokurátor“ alebo „tak prosím, netárajte o práve“ spadajú do kategórie
hodnotiacich úsudkov, ktorých pravdivosť nepodlieha dokazovaniu. Tieto výrazy navyše súd nepovažuje
za natoľko neprimerané, resp. urážlivé, aby boli spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu.

Autor Š. Y. vo svojej výpovedi uviedol, že uverejnením článku sledoval legitímny cieľ novinárskeho

poslania, aby sa verejne diskutovalo, či je za posledných 20 rokov na Slovensku právny štát alebo nie,
či funguje spravodlivosť a reflektoval skutočnosť, že kauzy vinných ľudí končia oslobodením a naopak,
pričom inštitúcia generálnej prokuratúry je v tejto súvislosti kľúčová. Nebol tak preukázaný zlý úmysel,
či zlá pohnútka na strane autora článkov. Informácie k publikovanému článku čerpal z relevantného
zdroja, od vtedajšieho ministra spravodlivosti, resp. z verejne dostupných zdrojov. Autor mal záujem
podnietiť verejnú diskusiu k otázkam všeobecného záujmu, pričom neexistuje nič, z čoho by sa dalo

vyvodiť, že autor uverejnil kritiku s iným ako dobrým úmyslom sledujúc legitímny cieľ. Autorovej kritike
nemožno vytknúť absenciu vecnosti a skutkového základu. Hlavnou skutočnosťou však ostáva to, že
autorvyjadrilkritikuformouhodnotiacichúsudkov,ktorýchpravdivosťnepodliehadokazovaniu.Obdobný
názorvyslovilESĽPajvrozhodnutívoveciDalbanv.Rumunskozodňa28.09.1999,kedykonštatoval,že
nemožno pripustiť, aby novinár mohol formulovať kritické názory len pod podmienkou, že môže dokázať

ich pravdivosť.

Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že konanie autora článku nepredstavovalo
neoprávnenýzásahdoosobnostnýchprávžalobcu,atedanastranežalovanéhoakoosobyzodpovednej
za obsah periodickej tlače, nevznikla zodpovednosť za neoprávnený zásah do práva na ochranu

osobnosti žalobcu. Žalobca uviedol, že obsah článku sa odrazil na atmosfére v jeho rodine, vtedy
16-ročný syn musel kvôli článku znášať neprimeranú kritiku, prestali s ním komunikovať kamaráti a
spolužiaci a prestali ho volať na stretávky. Žalobca však túto skutočnosť v priebehu konania žiadnym
spôsobom nepreukázal. Pre vznik zodpovednosti žalovaného za porušenie žalobcovho práva na
ochranu osobnosti tak nebol splnený ani ďalší predpoklad, a to vznik ujmy na strane žalobcu.

Autor sa v článku venoval téme trestných konaní, postupom a rozhodnutiam príslušných orgánov,
ktoré boli v predmetnom čase vzhľadom na svoju povahu spôsobilé vyvolať verejnú diskusiu. Išlo
tak o otázky legitímneho záujmu. Vzhľadom na povahu komentáru ako publicistického žánru, kedy
autor vo všeobecnej rovine hodnotí a zaujíma svoj postoj k určitej spoločenskej otázke, nemožno od

autora očakávať presné a konkrétne informácie, ktoré budú verejnosti podávané s úplnou určitosťou
a bez citového podfarbenia, ako je tomu napr. pri reportáži, ktorá predstavuje ďalší útvar využívaný v
žurnalistike. V zmysle judikatúry ESĽP tlač požíva zvýšenú ochranu práva na slobodu prejavu, pričom
táto ochrana sa vzťahuje aj na informácie, ktoré sú prijímané nepriaznivo a sú spôsobilé šokovať
širšiu verejnosť. Verejnosť má navyše právo byť informovaná o otázkach legitímneho záujmu, pričom

jedným zo spôsobov realizácie tohto práva je aj prijímanie informácii prostredníctvom médií. Žalobca
bol vzhľadom na svoju funkciu generálneho prokurátora povinný zniesť širšiu mieru kritiky, navyše
kritika za rozhodnutia a postupy v trestných konaniach smerovala voči prokuratúre ako sústave štátnych
orgánov a nie priamo voči osobe žalobcu. Informácie uverejnené v článku boli hodnotiacimi úsudkami,
ktorých pravdivosť nepodlieha dokazovaniu. Výrazy, ktoré smerovali priamo voči osobe žalobcu (čudný

patrón, nepodarený generálny prokurátor, netárajte o práve) boli rovnako hodnotiacimi úsudkami a
vzhľadom na ich intenzitu neboli spôsobilé zasiahnuť alebo ohroziť osobnostné práva žalobcu. Na strane
autora článku nebol preukázaný iný ako dobromyseľný cieľ podnietiť verejnú diskusiu a vyjadriť svoj
názor k celospoločenskej téme. Publikované informácie vychádzali zo skutkového základu, osoby, ktoré
boli v článku priamo alebo nepriamo označené, boli skutočne trestne stíhané a prokuratúra v týchto

konaniach konala, čo preukazujú aj rozhodnutia predložené žalobcom v priebehu konania. Rovnako
nebolopreukázané,žebyvdôsledkupublikovanéhočlánkuvzniklažalobcoviujmaspočívajúcavznížení
jeho vážnosti v spoločnosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd
dospel k záveru, že návrh je nedôvodný, a preto ho v celom rozsahu zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovaný mal vo veci plný úspech, preto mu
súd priznal proti neúspešnému žalobcovi plnú náhradu trov konania, ktoré predstavujú zaplatený súdny
poplatok za odvolanie v sume 66,- EUR a trovy právneho zastúpenia žalovaného v sume 1.300,40 EURza nižšie uvedené úkony právnej pomoci (nakoľko právny zástupca žalovaného je platiteľom DPH, výška
trov právneho zastúpenia je zvýšená o sadzbu DPH vo výške 20%):

1. prevzatie a príprava právneho zastúpenia dňa 02.11.2009..................61,41 EUR
2. odvolanie proti rozsudku zo dňa 05.11.2009.......................................61,41 EUR
3. vyjadrenie k odvolaniu proti rozsudku zo dňa 22.01.2010.................61,41 EUR
4. účasť na pojednávaní dňa 24.10.2012 ................................................15,35 EUR
5. účasť na pojednávaní dňa 13.02.2013 ................................................61,41 EUR

6. účasť na pojednávaní dňa 29.04.2013.................................................61,41 EUR
7. účasť na pojednávaní dňa 04.09.2013.................................................61,41 EUR
8. záverečné vyjadrenie zo dňa 30.09.2013 ............................................61,41 EUR
9. účasť na pojednávaní dňa 14.05.2014 ................................................61,41 EUR

Režijný paušál za rok 2009.............2x 6,95 EUR...........................................13,90 EUR

Režijný paušál za rok 2010.............1x 7,21 EUR.............................................7,21 EUR
Režijný paušál za rok 2012.............1x 7,63 EUR.............................................7,63 EUR
Režijný paušál za rok 2013.............4x 7,81 EUR...........................................31,24 EUR
Režijný paušál za rok 2014.............1x 8,04 EUR.............................................8,04 EUR

Spolu.............................................................................................................574,65 EUR

Náhrada za stratu času dňa 24.10.2012 za cestu Piešťany - Bratislava a späť:
4 polhodiny...................4 x 12,72 EUR (1/60 výpočtového základu).............50,88 EUR

Náhrada za stratu času dňa 13.02.2013, 29.04.2013, 04.09.2013 za cestu Piešťany - Bratislava a späť:
4 polhodiny.......................................4......x 13,02 EUR (1/60 výpočtového
základu) ..............................................................3 x 52,04EUR..................................156,24 EUR

Náhrada za stratu času dňa 14.05.2014 za cestu Piešťany - Bratislava a späť:

4 polhodiny...................4 x 13,40 EUR (1/60 výpočtového základu).............53,60 EUR

Spolu.............................................................................................................260,72 EUR

Náhrada cestovných výdavkov - cesta z Piešťan do Bratislavy a späť dňa 24.10.2012:
172 km x 0,183EUR/km .................................................................................31,48 EUR
PHM: 172 km x spotreba 7,5 l/100 km x cena PHM 1,468 EUR/1 l .............18,94 EUR

Náhrada cestovných výdavkov - cesta z Piešťan do Bratislavy a späť dňa 13.02.2013:

172 km x 0,183EUR/km .................................................................................31,48 EUR
PHM: 172 km x spotreba 7,5 l/100 km x cena PHM 1,422 EUR/1 l .............18,34 EUR

Náhrada cestovných výdavkov - cesta z Piešťan do Bratislavy a späť dňa 29.04.2013:
172 km x 0,183EUR/km .................................................................................31,48 EUR

PHM: 172 km x spotreba 7,5 l/100 km x cena PHM 1,364 EUR/1 l .............17,60 EUR

Náhrada cestovných výdavkov - cesta z Piešťan do Bratislavy a späť dňa 04.09.2013:
172 km x 0,183EUR/km .................................................................................31,48 EUR
PHM: 172 km x spotreba 7,5 l/100 km x cena PHM 1,403 EUR/1 l .............18,10 EUR

Náhrada cestovných výdavkov - cesta z Piešťan do Bratislavy a späť dňa 14.05.2014:
172 km x 0,183EUR/km .................................................................................31,48 EUR
PHM: 172 km x spotreba 7,5 l/100 km x cena PHM 1,389 EUR/1 l .............17,92 EUR

Spolu.............................................................................................................248,30 EUR

Spolu celkovo + 20 % DPH ....................................................................1.300,40 EURNáhradu trov konania je žalobca podľa § 149 ods. 1 O. s. p. povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
žalovaného.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia na tunajšom súde, písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti
alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania možno rozšíriť len do uplynutia lehoty na
odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.