Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. máj 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/19/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114212237
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3114212237.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr.

Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobkyne B. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX, M. -
F. proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO 35 792 752,
zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava,
IČO 47 233 516 o určenie neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy a iné, na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 16C/64/2014-147 zo dňa 25. septembra 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku III. o povinnosti žalovaného
zaplatiť žalobkyni 152,91 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že dohoda o zrážkach zo mzdy č. 8500009577
zo dňa 26.1.2012 uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným je neplatná /výrok I./, určil, že dohoda
o zrážkach zo mzdy č. 8500009579 zo dňa 26.1.2012 uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným je
neplatná /výrok II./, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 152,91 eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku /výrok III./, vo zvyšku žalobu žalobkyne zamietol /výrok IV./ a žalobkyni náhradu
trov konania nepriznal /výrok V./. Na odôvodnenie tohto rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa svojou

žalobou domáhala určenia neplatnosti vyššie uvedených dohôd o zrážkach zo mzdy, ďalej zaplatenia
152,91 eur titulom strhnutých prostriedkov a zákazu žalovanému používať dojednania o zrážkach zo
mzdy v zmluvách o úvere vypracovaných vo formulárovej podobe. Súd vykonal vo veci dokazovanie.
Z písomnosti označenej ako ,,Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/ Zmluva o revolvingovom
úvere č. 8500009577 uzatvorenej medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom mal za
preukázané, že žalobkyňou v žiadosti je uvádzaný žiadaný úver vo výške 1.500,- eur, ktorý by bola
povinná splatiť v 42 mesačných splátkach vo výške 80,37 eur, s celkovou čiastkou k zaplateniu 3.375,54

eur, pri RPMN 70,01 % a úroku 70,01 % ročne, priemernej hodnote RPMN 45,66 %. Podľa žalovaného
v časti údaj o schválenom revolvingovom úvere sa úver poskytol vo výške 1.500,- eur, ktorý bola
žalobkyňapovinnásplatiťv42mesačnýchsplátkachvovýške80,37eur,scelkovoučiastkoukzaplateniu
3.375,54eur,priRPMN66,63%aúroku70,01%ročne,priemernejhodnoteRPMN45,66%.Následným
oznámením veriteľa zo dňa 26.01.2012 o schválení úveru dlžníkovi - Zmluva o revolvingovom úvere boli
stanovené údaje o výške úveru 1.500,- eur, ďalej splatnosť úveru 42 mesačných splátok, výška splátky
80,37 eur, dátum splatnosti prvej splátky 14.03.2012 do splatnosti poslednej splátky 14.08.2015. Ďalej

oznámenie obsahovalo údaje o termínoch splatnosti mesačných splátok vždy k 14.dňu v mesiaci, RPMN
66,63%, úrokovej sadzbe 70,01 % a celkovej sume, ktorú sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť vo výške
3.375,54 eur. S uzavretím úverovej zmluvy žalobkyňa so žalovaným uzavrela aj dohodu o zrážkach
zo mzdy č. 8500009577 podľa ustanovenia § 551 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka vznení neskorších právnych predpisov (ďalej len Občiansky zákonník). Súčasťou dohody je ustanovenie,
že spoločnosť (žalovaný) má / bude mať pohľadávku, ktorá vznikne tým, že žalovaný poskytne na
základe žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru č. 8500009577 dlžníkovi čiastku vo výške 1.500,-

eur. Pohľadávky žalovaného voči žalobkyni zabezpečené touto dohodou sú tvorené úverom, vrátane
všetkých prípadných revolvingov poskytnutých žalobkyni, príslušenstvom úveru, prípadne zmluvnými
pokutami, nákladmi, ktoré žalovanému preukázateľne vznikli v súvislosti s vymáhaním pohľadávok
a ďalšími prípadnými pohľadávkami žalovaného voči žalobkyni, ktoré vyplynú/ vzniknú na základe
alebo v súvislosti s uvedenými zmluvami prípadne dodatkami. Dohoda obsahovala ustanovenie, na

základe ktorého je zamestnávateľ žalobkyne povinný vykonávať v prospech žalovaného mesačné
zrážky zo mzdy žalobkyne v riadnom výplatnom termíne a odvádzať ich na určený bankový účet
žalovaného vo výške 80,37 eur mesačne. Dohoda obsahovala ďalej ustanovenie, podľa ktorého,
strany výslovne súhlasia s tým, že pokiaľ nebude v ktoromkoľvek mesiaci zrážka zo mzdy vykonaná v
dohodnutej výške, alebo bude vo výške nižšej, bude za účelom vyrovnania pohľadávok výška mesačnej
zrážky zo mzdy v najbližšom nasledujúcom mesiaci či mesiacoch zvýšená nad dohodnutú výšku a

to na najvyššiu prípustnú výšku v zmysle predpisov upravujúcich rozsah zrážok zo mzdy pri výkone
rozhodnutie a to až do doby úhrady všetkých pohľadávok v omeškaní. Na samostatnej listine bola
uzatvorená rozhodcovská zmluva č. 8500009577. Z písomnosti označenej ako ,,Žiadosť o poskytnutie
revolvingového úveru/ Zmluva o revolvingovom úvere č. 8500009579 uzatvorenej medzi žalobkyňou
ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom mal súd ďalej preukázané, že žalobkyňou v žiadosti je

uvádzaný žiadaný úver vo výške 300,- eur, ktorý by bola povinná splatiť v 42 mesačných splátkach vo
výške 16,08 eur, s celkovou čiastkou k zaplateniu 675,36 eur, pri RPMN 70,06 % a úroku 70,06 % ročne,
priemernej hodnote RPMN 45,66 %. Podľa žalovaného v časti údaj o schválenom revolvingovom úvere
sa úver poskytol vo výške 300,- eur, ktorý bola žalobkyňa povinná splatiť v 42 mesačných splátkach
vo výške 16,08 eur, s celkovou čiastkou k zaplateniu 675,36 eur, pri RPMN 66,68 % a úroku 70,06

% ročne, priemernej hodnote RPMN 45,66 %. Následným oznámením veriteľa zo dňa 26.01.2012 o
schválení úveru dlžníkovi - Zmluva o revolvingovom úvere boli stanovené údaje o výške úveru 300,-
eur, ďalej splatnosť úveru 42 mesačných splátok, výška splátky 16,08 eur, dátum splatnosti prvej
splátky 14.03.2012 do splatnosti poslednej splátky 14.08.2015. Ďalej oznámenie obsahovalo údaje o
termínochsplatnostimesačnýchsplátokvždyk14.dňuvmesiaci,RPMN66,68%,úrokovejsadzbe70,06

% a celkovej sume, ktorú sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť vo výške 675,36 eur. S uzavretím úverovej
zmluvy žalobkyňa so žalovaným uzavrela aj dohodu o zrážkach zo mzdy, ktorej súčasťou je ustanovenie,
že spoločnosť (žalovaný) má / bude mať pohľadávku, ktorá vznikne tým, že žalovaný poskytne na
základe žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru č. 8500009579 dlžníkovi čiastku vo výške 300,-
eur. Pohľadávky žalovaného voči žalobkyni zabezpečené touto dohodou sú tvorené úverom, vrátane

všetkých prípadných revolvingov poskytnutých žalobkyni, príslušenstvom úveru, prípadne zmluvnými
pokutami, nákladmi, ktoré žalovanému preukázateľne vznikli v súvislosti s vymáhaním pohľadávok a
ďalšími prípadnými pohľadávkami žalovaného voči žalobkyni, ktoré vyplynú/ vzniknú na základe alebo
v súvislosti s uvedenými zmluvami prípadne dodatkami. Dohoda obsahovala ustanovenie, na základe
ktorého je zamestnávateľ žalobkyne povinný vykonávať v prospech žalovaného mesačné zrážky zo

mzdy žalobkyne v riadnom výplatnom termíne a odvádzať ich na určený bankový účet žalovaného
vo výške 16,08 eur mesačne. Dohoda obsahovala ďalej ustanovenie, podľa ktorého, strany výslovne
súhlasia s tým, že pokiaľ nebude v ktoromkoľvek mesiaci zrážka zo mzdy vykonaná v dohodnutej
výške, alebo bude vo výške nižšej, bude za účelom vyrovnania pohľadávok výška mesačnej zrážky zo
mzdy v najbližšom nasledujúcom mesiaci či mesiacoch zvýšená nad dohodnutú výšku a to na najvyššiu

prípustnú výšku v zmysle predpisov upravujúcich rozsah zrážok zo mzdy pri výkone rozhodnutie
a to až do doby úhrady všetkých pohľadávok v omeškaní. Na samostatnej listine bola uzatvorená
rozhodcovskázmluvač.8500009579.Dňa24.10.2012 adresovalžalovanýzamestnávateľovižalobkyne
žiadosť o vykonávanie zrážok zo mzdy žalobcu k úverovej zmluve č. 8500009579, v ktorom požiadal
zamestnávateľa o vykonávanie zrážok vo výške 16,08 eur, pričom dlh žalobkyne vyčíslil na sumu

558,53 eur s tým, že dlh môže byť navýšený z dôvodu prípadného navýšenia úveru alebo sankcií za
omeškanie, alebo znížený z dôvodu priamych úhrad od dlžníka. Z potvrdenia zamestnávateľa vyplynulo,
že zamestnávateľ žalobkyne pristúpil k vykonaniu zrážok z jeho mzdy na základe žiadosti o vykonanie
zrážok zo mzdy (priložená v kópii žiadosť o vykonávanie zrážok zo mzdy č. 8500009579), pričom
od októbra 2012 do 31.05.2014 bola zrazená suma 152,91 eur. Z oznámenia žalovaného vyplynulo,

že výška zrazených súm zo zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500009577 bola 803,70 eur a výška
zrazených súm zo zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500009579 bola 415,37 eur. Z prehľadu platieb k
zmluve č. 8500009577 vyplynulo, že celkovo bolo na úhradu úveru z tejto zmluvy uhradené 2.021,44eur. Z prehľadu platieb k zmluve č. 8500009579 vyplynulo, že celkovo bolo na úhradu úveru z tejto
zmluvy uhradené 532,37 eur.

2. Uvedené zistené skutočnosti súd posúdil podľa § 551, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 a 5, § 54
ods. 1, § 451, § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods.
1 a 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení
účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). Uviedol, že v prejednávanej veci ide nepochybne o spotrebiteľský

vzťah, nakoľko žalobkyňa vystupovala ako fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Na druhej strane žalovaný vystupoval v pozícii
dodávateľa, nakoľko poskytovanie úverov a pôžičiek realizoval v rámci svojej podnikateľskej činnosti.
Ďalej súd uviedol, že v danom prípade je daný naliehavý právny záujem žalobkyne na požadovanom
určení, keď žalovaný preukázateľne uskutočnil realizáciu zabezpečovacieho prostriedku, čím došlo bez
právneho dôvodu (akéhokoľvek rozhodnutia súdu alebo inej inštitúcie) k zásahu do majetkovej sféry

žalobkyne, pričom jej zamestnávateľ musel rešpektovať uzatvorené dohody o zrážkach zo mzdy a
žalovaný sa tak môže na úkor žalobkyne bezdôvodne obohacovať. Naliehavý právny záujem na určení
neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy spotrebiteľa (ktorého špecifické postavenie ako slabšej strany
v spore osvedčuje predovšetkým úprava v komunitárnom práve, početná judikatúra súdov európskych
spoločenstiev, v nie poslednom rade i domáca právna úprava) je daný, nakoľko bez určenia neplatnosti

dohôd by právne postavenie žalobkyne ako dlžníka bolo neisté a súčasne by bolo ohrozené jej právo
na disponovanie s vlastnou mzdou. Ďalej súd konštatoval, že pre dohodu zrážkach zo mzdy ako
zabezpečovací prostriedok peňažnej pohľadávky platia všeobecné ustanovenia o právnych úkonoch.
Dohoda musí obsahovať označenie pohľadávky, o uspokojenie ktorej ide a výšku dohodnutých zrážok.
Uvedené náležitosti dohody o zrážkach zo mzdy č. 8500009577 a 8500009579 neobsahovali. Dohody

(obe totožného znenia) neobsahovali výšku pohľadávky, ktorá má byť zabezpečená, opisujú len
možné spôsoby jej vzniku (existujúce, budúce, podmienené záväzky v neurčitej výške). Vymedzenie
zabezpečovacej pohľadávky, ako pohľadávky z úveru, vrátane revolvingov, prípadne zmluvné pokuty
a prípadne ďalšie pohľadávky žalovaného voči žalobkyni, ktoré do budúcna vyplynú zo zmluvy a
jej prípadných dodatkov, je neurčité, a preto neplatné s poukazom na § 37 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak
je neplatný. V čase uzatvárania dohôd o zrážkach zo mzdy musí byť zabezpečovaná pohľadávka
presne a úplne konkretizovaná, inak by dlžník nemohol platne prejaviť vôľu, uspokojiť pohľadávku
veriteľa prostredníctvom uvedeného zabezpečovacieho prostriedku. Podľa § 2 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v občiansko-právnych vzťahoch, vrátane zmluvných vzťahoch, majú účastníci rovnaké

postavenie. Veriteľ vo vzťahu k spotrebiteľovi nie je vo vzťahu nadriadenosti a neprislúcha mu právo
jednostranne určovať, pre ktoré pohľadávky a v akej výške, ktoré v budúcnosti vzniknú, sa budú
realizovať zrážky zo mzdy v prospech veriteľa. To je prvý dôvod, pre ktoré je dohoda o zrážkach zo
mzdy neakceptovateľná a s poukazom na uvedené neplatná. V žiadnom nie je dostatočné určenie
zabezpečovanej pohľadávky vymedzenie titulom jej vzniku, teda, nestačí uviesť, z akého právneho

vzťahuzabezpečovanápohľadávkavznikne.Priuzatváranídohodydlžník,musívedieťdruhpohľadávky,
ktorú zabezpečuje dohoda o zrážkach zo mzdy. Suma 1.500,- eur v bode I. dohody č. 8500009577, resp.
suma300,-eurvbodeI.dohodyč.8500009579,bolauvedenálenvsúvislostisoznačenímposkytnutého
úveru, táto suma nepredstavuje výšku pohľadávky, ktorá môže byť zrážaná zo mzdy dlžníka (táto v
skutočnosti je oveľa vyššia, navýšená o úroky či sankcie). Neurčité je aj zmluvné dojednanie v článku

II. dohody týkajúce sa výšky splátok (teda rozsahu uhradzovacej funkcie zabezpečovacieho inštitútu
zrážok), podľa ktorého ak nebude v ktoromkoľvek mesiaci zrážka zo mzdy vykonaná v dohodnutej
výške, bez ohľadu na dôvod, má byť zrážka v nasledujúcich mesiacoch zvýšená nad dohodnutú sumu.
Ide o jednostranné, neprimerané zvýhodnenie zmluvnej strany veriteľa, lebo má byť uspokojený aj nad
dohodnutú výšku mesačnej zrážky. Je neprípustné navyšovať zrážky zo mzdy nad dohodnutú výšku,

pretože potom to predstavuje obchádzanie náležitosti dohody o zrážkach zo mzdy - teda uvedenie výšky
mesačných zrážok. Vykonaným dokazovaním mal súd tiež preukázané, že obe dohody o zrážkach
zo mzdy totožného znenia predstavujú formulárovú zmluvu, ktorá nebola individuálne dojednaná, jej
obsah žalobkyňa nemala možnosť ovplyvniť, jej obsah sa neprispôsobuje okolnostiam prípadu (aj tu
je zrejmé, že pri dvoch úverových prípadoch je znenie dohody úplne identické, ide rovnakú predtlač).

Ani sám žalovaný nespochybnil tvrdenie žalobkyne, že nemala možnosť ovplyvniť znenie dohôd, že
ich len dostala na podpis, k týmto tvrdeniam sa žalovaný vôbec nevyjadril, neuviedol na svoju obranu
žiadne tvrdenia, a preto súd nemal pochybnosti o tom, že naozaj dohody o zrážkach zo mzdy neboli so
žalobkyňou osobitne dohodnuté, ich uzatvoreniu nepredchádzalo žiadne vzájomné rokovanie o obsahutýchto dohôd. Žalovaný nespochybnil tvrdenie žalobkyne o tom, že musela dohody uzavrieť v znení,
ako jej boli predložené, pokiaľ úver chcela získať. Z uvedeného možno vyvodiť, že pokiaľ žalobkyňa
chcela úver od žalovaného dostať, nemala inú možnosť, ako len pristúpiť na podpísanie dohôd o

zrážkach zo mzdy (buď podpíše dohodu a dostane úver, alebo ju nepodpíše a veriteľ úver neposkytne).
V deň podpisu zmluvy o revolvingovom úvere žalobkyňa podpísala ku každej z dvoch úverových zmlúv
na samostatnej listine aj dohodu o zrážkach zo mzdy, pričom súd nemal pochybnosti o tom, že túto
dohodu podpísala žalobkyňa, ktorá na jednej strane síce uvádzala, že dohody nepodpísala, no na
druhej strane uvádzala, že jej dohody o zrážkach zo mzdy boli dané na podpis spolu, ale spolu s inými

listinami, a ona teda ani nevedela, že podpisuje dohody, pričom potvrdila, že podpis na dohodách je
jej. Súd dospel k záveru, že dohody o zrážkach zo mzdy žalobkyňa síce podpísala, ale spôsob, akým
jej boli dané listiny na podpis, teda už pripravené vopred spolu s ostatnou zmluvnou dokumentáciou
bez bližšieho podrobného zdôvodnenia a upozornenia na dohody, len nasvedčuje tomu, že dohody o
zrážkach zo mzdy neboli so žalobkyňou osobitne vyjednávané, že ide o formulárové typové zmluvy,
ktorých podmienky neboli individuálne dojednané. Spotrebiteľ takýmto uzatvorením dohody o zrážkach

zomzdyjetakchtiac-nechtiac nútený kedykoľvekpočasplatnostizmluvystrpieťvykonávaniezrážokna
úhradu pohľadávky veriteľa vyčíslenej zamestnávateľovi bez súdnej kontroly podmienok obsiahnutých
v zmluve. Podpisom týchto dohôd sa musela žalobkyňa podrobiť vykonávaniu zrážok bez toho, aby
mohla zabrániť ich vykonávaniu v tých prípadoch, ak sú zrážky uplatňované veriteľom napríklad aj z
neprijateľných zmluvných klauzúl, resp. z neplatnej časti zmlúv pre rozpor so zákonom alebo dobrými

mravmi, resp. z iných dôvodov, napr. pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť (ako bude uvedené ďalej).
Žalovaný v prejednávanom prípade navyše ani nepreukázal, že by prípadne poskytol žalobkyni inú
alternatívu zabezpečenia záväzkov zo zmluvy o úvere, jednoducho, so zmluvou o úvere žalobkyňa
musela pristúpiť na takúto formu zabezpečenia záväzku. Žalovaný navyše nepreukázal a ani netvrdil, že
žalobkyňu o poučil o následkoch uzavretia dohody o zrážkach zo mzdy, hoci je uvedený postup osobitne

dôležitý v prípade spotrebiteľských zmlúv. S poukazom na uvedené dospel k záveru, že obe dohody
o zrážkach zo mzdy č. 8500009577 a 8500009579 predstavujú aj neprijateľnú zmluvnú podmienku v
zmysle § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka a sú neplatné. Preto súd žalobe v tejto časti ako skutkovo
a právne dôvodnej vyhovel. Ďalej sa žalobkyňa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vo výške
152,91 eur titulom neoprávnene strhnutých zrážok zo mzdy. Tohto plnenia sa žalobkyňa domáhala na

podklade potvrdenia svojho zamestnávateľa, ktorý potvrdil, že od októbra 2012 do 31.05.2014 jej na
podklade žiadosti o realizáciu zrážok zo mzdy (v kópii predložená žiadosť žalovaného o vykonávanie
zrážok zo mzdy zo dňa 24.10.2012 týkajúca sa zmluvy o úvere č. 8500009579) zrazil sumu 152,91
eur. Aj z predloženej platobnej histórie žalovaným pre obe zmluvy vyplýva, že musí ísť o vykonané
zrážky pre úverovú zmluvu č. 8500009579, nakoľko v období od októbra 2012 do 31.05.2014 vykonával

zamestnávateľ žalobkyne zrážky len na úhradu úveru z úverovej zmluvy č. 8500009579 (jednoznačne
to vyplýva z označenia odosielateľa platieb Kaufland Slovensko v.o.s.). Zrážky zo mzdy týkajúce sa
úverovejzmluvyč.8500009577začalzamestnávateľžalobkynevykonávaťaž11.09.2017,predtýmspol.
Kaufland Slovensko v.o.s. žiadne zrážky na túto zmluvu nerealizoval. Preto súd ustálil, že žalobkyňa
uplatnila vydanie bezdôvodného obohatenia, ku ktorému na strane žalovaného malo dôjsť z titulu

plnenia na úverovú zmluvu č. 8500009579. Samotná dohoda o zrážkach zo mzdy nezakladá právny
vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným, na základe ktorého mala žalobkyňa plniť žalovanému. Tento
vzťah je primárne založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. 8500009579 a dohoda o zrážkach zo
mzdy fungovala iba ako zabezpečovací inštitút a čiastky, ktoré boli na jej základe žalobkyni zo mzdy
zrazené, boli zarátané na dlh žalobkyne, ktorý vyplynul z uvedenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

Neplatnosťou dohody o zrážkach zo mzdy nemusí nevyhnutne vždy dôjsť k bezdôvodnému obohateniu,
keďže titulom pre plnenie je zmluva o spotrebiteľskom úvere, a preto je nevyhnutné, aby súd skúmal
i samotnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere č 8500009579 z toho pohľadu, či je táto platná, resp. či
úver z nej nie je bezúročný a bez poplatkov, keďže aj sama žalobkyňa namietala tieto skutočnosti.
Súd dospel k záveru, že zmluva neobsahuje minimálne náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č.

129/2010 Z.z. termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a podľa § 9 ods. 2 písm. k) rovnakého
zákona výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve sa uvádza len toľko,
že splátok má byť 42 a že splátky sa platia mesačne k 14.dňu. Nie je však z nej možné vyvodiť, kedy
sa stane splatnou posledná splátka, nie je uvedený ani len mesiac a rok, v ktorom nastane splatnosť
poslednej splátky. Ustanovenie zmluvy, podľa ktorého namiesto konkrétneho uvedenia dátumu, na ktorý

pripadá konečná splatnosť úveru, sa uvádza len toľko, že splátok má byť 42 a tieto majú byť splatné
vždy v 14. deň v mesiaci, nemožno mať podľa názoru súdu za konformné so zmyslom a účelom
sledovaným takto zakotvenou podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Podľa názoru
súdu, spotrebiteľ musí pri danej forme spotrebiteľského úveru už na prvý pohľad bez akýchkoľvekmatematických operácií presne vedieť, kedy dôjde ku konečnej splatnosti jeho spotrebiteľského úveru,
t. j. ktorým dňom. Takýto údaj však účastníkmi zmluvy uzavretá zmluva neobsahovala. Nie je zrejmé,
dokedy trvá záväzok dlžníka úver splácať, pričom termín konečnej splatnosti úveru sa nedá vyvodiť ani

zo spôsobu vymedzenia splatnosti jednotlivých splátok, keďže dlžník by si musel odčítavať 42 mesiacov,
pričom však ani nevie, od ktorého mesiaca má začať splácať úver, teda či je prvá splátka úveru splatná
v mesiaci nasledujúci po mesiaci uzavretia zmluvy, resp. už v mesiaci uzavretia zmluvy , alebo až v iný
neskorší kalendárny mesiac a ťažko si to dokáže dlžník ustáliť už priamo pri podpise zmluvy, keďže to
je časovo náročné vyvodiť. Spôsob vymedzenia v zmluve teda neumožňuje dlžníkovi nepochybne zistiť,

kedy sa má stať splatnou posledná splátka úveru. Z tohto dôvodu je úver bezúročný a bez poplatkov
podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z.. Podľa názoru súdu nepostačuje ak by tieto (v zmluve
chýbajúce) údaje boli prípadne uvedené len v dodatočne žalovaným vyhotovenom oznámení veriteľa
o schválení úveru dlžníkovi (č.l. 44), ktorý je dlžníkom odosielaný až po vyplnení a podpísaní žiadosti
o poskytnutie revolvingového úveru/zmluvy o revolvingovom úvere. Oznámenie bolo vyhotovené až
po tom, čo žalobkyňa podpísala žiadosť/zmluvu o revolvingovom úvere a oznámenie až následne

malo byť jej doručené, a to už s údajmi o úvere, ktoré ňou podpísaná žiadosť/zmluva o revolvingovom
úvere neobsahovala (tu už je napríklad uvedená aj konečná splatnosť úveru a vymedzená i splatnosť
mesačných splátok). Okrem toho aj z čl. 2.2 zmluvných dojednaní žalovaného možno vyvodiť, že toto
oznámenie žalovaný posiela dlžníkom dodatočne až po predchádzajúcom vyplnení a podpísaní žiadosti/
zmluvy o revolvingovom úvere. Dlžník sa teda dozvie niektoré z podstatných povinných náležitostí

zmluvy o úvere až po tom, čo z jeho strany dôjde k podpisu listiny označenej ako žiadosť o poskytnutie
spotrebiteľského úveru revolvingového typu/ zmluva o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu,
pričom zákon vyžaduje, aby už pri podpise zmluvy boli zmluvnými stranami dohodnuté a ustálené
všetky povinné náležitosti zmluvy, čo v tomto prípade nebolo dodržané. Dlžník sa nemôže dozvedieť
niektoré z parametrov úveru až po podpise zmluvy, keďže už v tom čas nemá možnosť prehodnotiť svoje

rozhodnutie uzavrieť alebo neuzavrieť zmluvu s konkrétnym dodávateľom. Okrem toho súd konštatoval,
že v žiadosti žalobkyne o poskytnutie úveru (bod 5 zmluvy) je uvedená hodnota RPMN v sadzbe 70,06
%, pričom táto žiadosť žalobkyne sa považuje za písomný návrh na uzatvorenie zmluvy, a to podľa
§ 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý
je určený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy (ďalej len "návrh"),

ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia.
Následne žalovaný úver schválil, ale v časti údaju o RPMN uviedol inú sadzbu (66,68 %), a teda možno
konštatovať, že čo sa týka povinnej náležitosti - uvedenia RPMN, vzhľadom na to, že žalobca uviedol
inú, než žalobkyňou navrhovanú hodnotu RPMN, nedošlo k riadnemu zakotveniu tohto parametra
úveru, a teda medzi účastníkmi zmluvy nebola riadnym spôsobom ani písomne v zmluve ustálená

hodnota RPMN. Schválenie úveru žalovaným (bod 6 zmluvy) totiž predstavuje v časti údaja o RPMN
prijatie návrhu, ktoré obsahuje zmeny ( § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Takéto prijatie návrhu so
zmenou v časti RPMN je podľa § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka odmietnutím návrhu, pretože podľa
tohto ustanovenia prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je
odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. Tým, že žalovaný síce schválil úver, ale so zmenenou

hodnotou RPMN, takéto schválenie so zmenou je odmietnutím návrhu v časti RPMN a považuje sa za
nový návrh, ktorý opätovne vyžaduje schválenie zo strany dlžníka - žalobkyne. Keďže však k takémuto
schváleniu zmenenej hodnoty RPMN zo strany žalobkyne už následne písomne nedošlo, nemožno
hovoriť o tom, že by si boli strany písomne ustálili RPMN, a teda súd uzavrel, že tento údaj predložená
zmluva ospotrebiteľskomúvereneobsahovala.Keďžetedavzmluve nebolariadnepísomnedohodnutá

výška RPMN úveru, treba konštatovať, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala ani túto
povinnú náležitosť zmluvy vyžadovanú v § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z.. Keďže zmluva
o spotrebiteľskom úvere č. 850009579 neobsahuje vyššie uvedené povinné náležitosti, je preto úver
bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyňa vyčerpala sumu 300,-eur, pričom podľa platobnej histórie uhradila
celkovo 532,37 eur, úver preplatila celkovo o sumu 232,37 eur, pričom domáha sa vrátenia len sumy

152,91 eur, Preto pokiaľ jej boli zamestnávateľom strhnuté zrážky zo mzdy v sume 152,91 eur, ide
o sumu, na ktorú žalobcovi z dôvodu bezúročnosti a bez poplatkovosti nárok nevznikol, keďže tento
mal nárok iba na vrátenie sumy 300,- eur. Pokiaľ žalovaný prijal plnenie nad rámec úverovej istiny,
bezdôvodne sa obohatil na úkor žalobkyne, a preto žalobkyňa má nárok na vydanie bezdôvodneho
obohatenia v žalovanej výške. Súd preto žalobe i v tejto časti ako dôvodnej vyhovel. Súd konštatoval,

že námietka premlčania vznesená žalovaným nebola dôvodná, keďže žaloba bola podaná na súde
dňa 03.06.2014, pričom predmetné sumy stŕhané zamestnávateľom žalobkyne začali byť vyplácané
žalovanému až dňa 09.11.2012 (a neskôr aj počas tohto konania), a teda ku dňu podania žaloby
nemohla uplynúť ani 3 ročná objektívna ani 2 ročná subjektívna premlčacia doba. Nakoniec súd žalobuvo zvyšku ako nedôvodnú zamietol. Zvyšok predstavuje žalobkyňou navrhované rozhodnutie, ktorým
by súd zakázal vykonávanie zrážok žalovanému aj jej zamestnávateľovi (nadväzujúc na petit o určenie
neplatnosti dohôd o zrážkach zo mzdy, domáhala sa uvedeného vrámci jedného petitu). Súd poukazuje

na to, že zamestnávateľ žalobkyne nie je stranou tohto sporu, a preto nie je možné ukladať mu akékoľvek
práva či povinnosti. Pokiaľ sa týka uloženia povinnosti zakázať zrážky zo mzdy žalovanému, takýto
výrok je v kontexte určenej neplatnosti oboch dohôd o zrážkach zo mzdy nadbytočný, pretože už len
samotné určenie ich neplatnosti znamená, že na podklade týchto dohôd nie je možné platne zrážky zo
mzdy vykonávať, a teda že si na podklade týchto dohôd žalovaný nemôže žiadne nároky ani uplatniť

a pre seba z nej ani žiadne práva vyvodzovať. Určenie dohôd o zrážkach zo mzdy ako neplatné preto
následne spôsobí i samotný zákaz zrážky na ich základe vykonávať, a preto žalobu v tejto časti súd
zamietol. Čo sa týka žaloby v časti, v ktorej žalobkyňa chcela, aby súd žalovanému zakázal používať
dohodu o zrážkach zo mzdy vo všetkých svojich formulárových úverových zmluvách, ani v tejto časti
žaloba nie je dôvodná. Podľa názoru súdu nie je možné zakázať používať žalovanému zabezpečovací
inštitút predpokladaný Občianskym zákonníkom vopred paušálne vo všetkých úverových zmluvách bez

rozdielu. Je totiž potrebné vždy v každom jednotlivom prípade skúmať individuálne, či takýto inštitút
bol v tom- ktorom konkrétnom prípade použitý v súlade s právom, alebo nie, a preto bez poznania
individuálnych okolností prípadu nie je možné vyhodnotiť, či by dohoda o zrážkach zo mzdy bola vždy
neprípustná v každej úverovej zmluve bez poznania konkrétnych okolností, za akých k jej použitiu došlo.
Okrem toho, podľa aktuálne platného § 5a ods. 1 písm. a) zákona č. 250/2007 Z.z. neprípustné je

zabezpečenie uspokojenia pohľadávky alebo splnenie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy dohodou o
zrážkach zo mzdy a z iných príjmov v prospech predávajúceho alebo inej osoby, ibaže táto dohoda bola
uzavretá vo forme osobitnej listiny, spotrebiteľ bol poučený o dôsledkoch jej uzavretia a mal možnosť ju
odmietnuť. To znamená, že zákonodarca sám už uložil zákaz používania dohody o zrážkach zo mzdy,
ale tiež nie paušálne, ale stanovil limity, kedy je použitie tohto inštitútu v poriadku, a kedy nie je jeho

použitie prípustné. Preto výrok súdu v navrhovanom znení by v podstate duplicitne zakazoval použitie
dohody o zrážkach zo mzdy, a to navyše neprípustne nad rámec zákona ešte prísnejšie, keď by ich
použitie vylúčil úplne. Súd preto žalobu i v tejto časti ako nedôvodnú zamietol. Rozhodnutie o náhrade
trov konania súd odôvodnil podľa § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok /ďalej
len CSP/. V prejednávanej veci ani jedna zo strán nebola úplne úspešná, keď žalobkyňa bola úspešná

v časti o určenie neplatnosti oboch dohôd o zrážkach zo mzdy, a v časti o vydanie bezdôvodného
obohatenia, pričom vo výroku o zákaz použitia dohôd o zrážkach zo mzdy bola žalobkyňa neúspešná,
preto žalobkyňa bola v pomere k celku úspešnejšia a mala by nárok na pomernú náhradu trov konania
voči žalovanému. Žalobkyňa ale nežiadala priznať náhradu trov konania, keď vo svojich opakovaných
písomných podaniach uvádzala, že žiada, aby súd žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznal a

na pojednávaní výslovne uviedla, že pre prípad svojho úspechu nežiada priznať náhradu trov konania.
Preto jej súd náhradu trov konania nepriznal.

3. Proti tomuto rozsudku podal do výroku III., ktorým mu bolo uložené zaplatiť žalobkyni 152,91 eur,
včas odvolanie žalovaný. Podľa neho súd prvej inštancie bez akéhokoľvek odôvodnenia uvádza, že

nedošlokdohodeovýškeRPMN.Vzhľadomnašpecifickosťtohtoúdaju,spôsobjehourčeniaakogentné
pravidlá stanovené zákonom pre jeho výpočet tvrdíme, že takýto formalistický prístup súdu je predčasný.
Z povahy niektorých náležitostí uvedených v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. vyplýva, že nemôžu
byť predmetom konsenzu, a zákon takýto konsenzus ani nepredpokladá. Súd prvej inštancie sa vôbec
nezaoberal tým, či ide o dohodnuteľný údaj alebo nie, teda či aj RPMN nepatrí medzi údaje, ktoré nie

je možné dohodnúť. Podľa názoru žalovaného išlo o základnú otázku, s ktorou sa mal súd vyporiadať.
Žalovaný tvrdí, že hodnota RPMN úveru sa medzi stranami úverovej zmluvy nikdy nedojednáva a preto
sa účastníci zmluvy na tejto náležitosti dohodnúť ani nemôžu. To, že RPMN sa dohodnúť objektívne
nedá (nedá sa teda navrhnúť, akceptovať a pod.) vyplýva v prvom rade z úpravy upravujúcej spôsob
určenia tohto údaju. Aj súdna prax dospela k obdobnému záveru. Ak má byť údaj o RPMN určený

tak, že je vypočítaný na základe údajov platných v čase uzavretia zmluvy, potom to znamená, že pri
jeho určení sa vychádza z údajov jestvujúcich v danom čase. Medzi tieto údaje patrí aj dátum prvého
čerpania úveru (ktorý je známy v čase uzavretia zmluvy, nie v čase kedy sa podáva žiadosť o poskytnutie
úveru). Zákonná úprava určenia RPMN teda nielen svojím textom (v podobe spojenia „vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere“), ale aj spôsobom

jeho určenia (viď údaje, ktoré sú rozhodujúce pre určenie RPMN) vychádza z toho, že nejde o údaj
dohodnutý, ale určený presne stanoveným spôsobom. Ak by žalovaný neurčil údaj RPMN schváleného
úveru postupom podľa zákona č. 129/2010 Z.z., teda by tento údaj neurčil výpočtom podľa vzorca
stanoveného zákonom v čase uzavretia zmluvy, ale by uviedol hodnotu zhodnú s „predpokladanouRPMN“ uvedenou v bode 5 každej zmluvy, potom by porušil zákona č. 129/2010 Z.z.. Z napádaného
rozsudku nie je zrejmé ani to, na základe čoho súdu dospel k záveru o tom, že žalobca vlastne navrhol
údaj o RPMN. Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru žiadny návrh RPMN neobsahuje, uvádza

sa v nej len údaj o predpokladanej RPMN. Súd prvej inštancie ďalej podľa žalovaného uviedol, že
uzavretá zmluva neobsahovala údaj o konečnej splatnosti úveru. Tu konajúci súd svojím postupom a
rozhodnutím nepostupoval v súlade s povinnosťou vykladať vnútroštátne právo v zhode/ v súlade s
unijným právom. Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Pfeiffer (C-397/01 až C-403/01) body
115 a 116: „Požiadavka výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Spoločenstva vyplýva zo

systému Zmluvy, ktorá tým umožňuje vnútroštátnemu súdu, aby v rámci svojich právomocí zabezpečil
plnú účinnosť práva Spoločenstva pri rozhodovaní o spore (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. mája
2003, Mau, C-160/01, Zb. s. I-4791, bod 34). Táto zásada výkladu vnútroštátneho práva v súlade s
právom Spoločenstva formulovaná v práve Spoločenstva sa síce v prvom rade týka vnútroštátnych
ustanovení prijatých na prebratie smernice, neobmedzuje sa však iba na výklad týchto ustanovení,
ale vyžaduje, aby vnútroštátny súd vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok, a posúdil, do akej

miery ho možno použiť spôsobom, ktorý nevedie k výsledku, ktorý odporuje smernici (pozri v tomto
zmysle rozsudok Carbonari a i., už citovaný, body 49 a 50).“ Žalovaný preto tvrdí, že ak súd prvej
inštancie výslovne odmietol pri rozhodovaní svoju povinnosť prihliadať na nepriamy účinok smernice, tak
nepostupoval v súlade s únijným právom a článkom 288 Zmluvy o fungovaní európskej únie. Ohľadne
uvádzania konečnej splatnosti úveru je takisto podstatné uviesť, že táto náležitosť nemôže a nikdy

nemohla byť dôvodom pre bezúročnosť úveru. Súdny dvor EÚ v bode 58 rozsudku vo veci C-42/15
vyslovil, že Uvedené ustanovenie (čl. 10 ods. 2 smernica 2008/48/ES pozn.) by sa však nemalo vykladať
tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť
do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice. Súdny
dvor EÚ zároveň v spomenutom rozsudku konštatoval, že (výrok 4) Článok 23 smernice 2008/48 sa má

vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil,
že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice,
táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť,
ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Náležitosť
„konečná splatnosť úveru“ nepozná únijné právo, čo napokon viedlo k tomu, že došlo k zmene zákona č.

129/2010 Z.z. a táto náležitosť práve z dôvodu dodržiavania únijného práva bola vylúčená. Ak uvádzanie
konečnej splatnosti úveru bolo zo zákonnej úpravy vypustené z dôvodu rozporu vnútroštátneho práva
s únijným právom, potom pri aplikácii znenia zákona do spomenutej novely je potrebné zachovať
požiadavku na eurokonformný výklad zákona. Konkrétne vo vzťahu k uvádzaniu termínu konečnej
splatnosti to znamená, že s týmto údajom (náležitosťou) nemôže byť spájaný následok v podobe

bezúročnosti, pretože členský štát takúto skutočnosť nemôže upraviť vo vnútroštátnom práve ako dôvod
bezúročnosti a ďalej ani preto, lebo údaj o konečnej splatnosti nie je spôsobilý ovplyvniť posúdenie
rozsahu záväzku spotrebiteľa. V súvislosti s uvádzaním konečnej splatnosti žalovaný už v konaní pred
súdom prvej inštancie poukazoval na to, že zmluva o úvere je tvorená ustanoveniami nachádzajúcimi
sa nielen v listine označenej ako žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového typu/

zmluva o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu, ale aj zmluvnými dojednaniami. Obsah zmluvy
tvoria zmluvné dojednania, ktoré sú v zmysle článku 13 sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, ako aj
prílohy tvoriace súčasť zmluvy o RÚ (článok 7., ods. 7.1 písm. g) zmluvných dojednaní). Z ustanovenia
článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní vyplýva Deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu
podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru. Žalovaný preto navrhol,

aby odvolací súd rozsudok v odvolaním napadnutej časti zmenil tak, že žalobu žalobkyne zamietne.

4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Podľa nej je odvolanie žalovaného zmätočné a
chybné. Podľa nej nie je nikde v zmluve uvedené, či úroková sadzba je denná, týždenná, mesačná alebo
ročná. Nie je možné zistiť k akému dňu mesiaca sa úver spláca, aká je doba splatnosti úveru a podobne.

V zmluve a obchodných podmienkach sú zakotvené povinnosti a nie práva žalobkyne, na rozdiel od
žalovaného, čo zakladá nerovnomerný pomer práv a povinností. Žalobkyňa súhlasí so záverom súdu
prvej inštancie o absencii zákonom predpísaných náležitostí v zmluve o úvere, v dôsledku čoho je
úver bezúročný a bezpoplatkový. Vzhľadom na tieto skutočnosti a realizujúc pozitívnu diskrimináciu
spotrebiteľa mala byť zmluva o úvere ako celok posúdená za neplatnú. Navrhla preto rozsudok súdu

prvej inštancie potvrdiť.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu
a z dôvodov odvolania žalobcu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospelk záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výroku III. o povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobkyni 152,91 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku podľa § 387 ods. 1
CSP ako vecne správny potvrdiť.

6. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal pri rozhodovaní do úvahy
všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.
Výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191

CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný
skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými aj právnymi
závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia
o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 152,91 eur, v celom rozsahu na ne poukazuje v súvislosti s
§ 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalovaného dodáva nasledovné:

7. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 152,91 eur
na tom právnom závere, že zmluva o spotrebiteľskom o úvere, ktorú strany uzatvorili neobsahuje všetky
náležitosti požadované zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, konkrétne údaj o termíne
konečnej splatnosti úveru a údaj o výške, počte a termíne splatnosti splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov ako aj údaj o RPMN úveru, a preto sa úver na jej základe poskytnutý žalobkyni považuje za

bezúročný a bez poplatkov a žalovaného preto zaviazal na zaplatenie sumy, o ktorú žalobkyňa istinu
tohto úveru preplatila a to titulom bezdôvodného obohatenia.

8. Žalovaný odvolaním napáda závery súdu prvej inštancie v súvislosti s uvedením, resp. neuvedením
údajaotermínekonečnejsplatnostiúveru,údajaovýške,počteatermínesplatnostisplátokistiny,úrokov

a iných poplatkov ako aj údaja o RPMN úveru a na to nadväzujúci záver o bezúročnosti úveru.
9. Zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej
zmluvy stanovil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho
zákonníka, musí okrem iného obsahovať aj dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru /§ 9 ods. 2 písm. f)/. Pre prípad absencie týchto náležitostí,

zákon stanovil, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov /§ 11 ods.
1 písm. b)/.

10. Zmluva o úvere, ktorú strany uzatvorili, údaj o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru
neobsahuje. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazuje na skutočnosť, že takýto údaj obsahujú čl. 4 bod

4.5 zmluvného dojednania, ktoré sú súčasťou zmluvy, toto sa nezakladá na pravde. Samotná zmluva
uzatvorenámedzistranamivpodstatezahŕňavždydvezmluvy,jednakzmluvuoúvere,ktorýsažalovaný
zaviazal žalobkyni poskytnúť úver do sumy 1.500 eur a žalobkyňa sa čerpaný úver zaviazala splácať
v 42-splátkach po 80,37 eur, kde sa žiadny údaj o termíne konečnej splatnosti úveru neuvádza. Potom
je tu ešte, popri tzv. klasickom úvere, aj ďalšia zmluva o revolvingovom úvere, podľa ktorej sa žalovaný

zaviazal poskytnúť žalobkyni revolvingový úver vo výške ďalších 1.500 eur, za splnenia dojednaných
podmienok. Z dokazovania vykonaného v spore súdom prvej inštancie potom vyplýva, že medzi
stranami sporu došlo len k poskytnutiu a čerpaniu tzv. klasického úveru a nie ďalších revolvingových
úverov a bezdôvodné obohatenie, ktoré súd prvej inštancie uložil žalovanému vydať žalobkyni je práve
preplatením istiny tohto tzv. klasického úveru. Ustanovenia zmluvných dojednaní, na ktoré žalovaný

v odvolaní poukazoval v súvislosti s jeho námietkou, že zmluvy obsahujú termín konečnej splatnosti
úveru sa pritom týkajú len revolvingových úverov a aj samotný čl. 4 je nazvaný "Revolving", ktorý
ale žalovaný žalobkyni neposkytol a žalobkyňa ho nečerpala. Tieto ustanovenia zmluvných dojednaní
teda nič nemenia na závere, že zmluva o úvere 1.500 eur neobsahuje termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru.

11. Súd prvej inštancie preto správne, v súlade s vykonaným dokazovaním, uzavrel, že zmluva o
úvere uzatvorená stranami sporu neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti úveru. Túto skutočnosť
potom súd prvej inštancie správne právne posúdil a dospel k správnemu záveru o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru čerpaného žalobkyňou od žalovaného.

12. Pokiaľ ide o posúdenie uvedenej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere eurokonformným
výkladom príslušného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. v zmysle rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biroóvej,tu odvolací súd uvádza, že ani eurokonformným výkladom Smernice č. 2008/48/ES o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere, ktorý poskytol vo svojom rozhodnutí Súdny dvor, nemožno prelomiť výklad
predmetného zákonného ustanovenia, ktorý vychádza z úplne jasnej jazykovej formulácie daného

zákonného ustanovenia. Zákonodarca v tomto ustanovení jasne deklaroval požiadavku na uvedenie
údaja o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v zmluve o spotrebiteľskom úvere a
odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase uzatvorenia zmluvy
stranami sporu platný a účinný. Aj z predmetného rozhodnutia Súdneho dvora je zrejmé, že Smernica
č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu a Slovenská

republika pri implementácii Smernice do zákona č. 129/2010 Z.z. povinnosť tzv. úplnej harmonizácie
porušila, pretože nesmela zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa
odchyľujú od ustanovení tejto Smernice. Uvedený konflikt medzi Smernicou č. 2008/48/ES o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a zákonom č. 129/2010 Z.z. však nie je možné riešiť priamou aplikáciou
predmetnej smernice. Jednalo by sa o tzv. priamy účinok smernice. Otázka priameho účinku smerníc,
konkrétne podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo,

bezprostredne, na prípad, ktorý riešia je riešený v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ. V zásade platí
zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom
stoja proti sebe výhradne jednotlivci a priamy účinok smerníc je tak v zásade možný len v spore medzi
jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči

štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice. Uvedené právne závery
Súdny dvor EÚ potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach /napríklad rozsudok z 26. februára 1986
vo veci Marshall, rozsudok zo dňa 05. októbra 2004 vo veci Pfeiffer, C-397/01 až C-403/01/. V danom
prípade tak priama aplikácia dotknutej smernice na vzťah medzi žalobcom a žalovaným nie je možná.

13. Ďalšou otázkou je tzv. nepriamy účinok smerníc, ktorý spočíva v eurokonformnom výklade
dotknutého vnútroštátneho práva, ktorý sleduje dosiahnutie účelu, cieľa smernice. Nepriamy účinok
smerníc má však vždy svoj rozsah a svoje medze, ktoré sa nachádzajú v rozsahu a medziach
vnútroštátnych metód výkladu práva. Súdny dvor EÚ potom ešte sám stanovil medze, ktoré súladný
výklad má, hoci by sa opieral o uznanú vnútroštátnu metódu. V rozhodnutí vo veci Adeneler, C-212/04 /

rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 4. júla 2006/ uviedol, že "povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať
sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je
obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže
slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva (pozri analogicky rozsudok zo 16.
júna 2005, Pupino, C-105/03, Zb. s. I-5285, body 44 a 47)". Vzhľadom na explicitné znenie zákona č.

129/2010 Z.z. v časti požiadavky uvádzať v zmluve údaj o termíne konečnejs platnosti spotrebiteľského
úveru, nie je výklad týchto zákonných ustanovení podľa záverov rozhodnutia Súdneho dvora EÚ z
9.11.2016 vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biroóvej možný. Takýto
výklad by bol výkladom práva contra legem a v podstate by viedol k nahradeniu vnútroštátneho práva
predmetnou Smernicou. V konečnom dôsledku by sa tak jednalo o výklad porušujúci všeobecné právne

zásady, najmä zásadu právnej istoty.

14. Z dôvodu, že odvolací súd považoval za správny záver súdu prvej inštancie o tom, že zmluva
o úvere uzatvorená stranami sporu neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti úveru a úver
čerpaný žalobkyňou je preto bezúročný a bezpoplatkový, nebol dôvod bližšie sa zaoberať námietkami

žalovaného proti ďalším záverom súdu prvej inštancie o absencii údajov o výške, počte a termíne
splatnosti splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a o RPMN úveru, ktorá skutočnosť by rovnako mala
za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.

15. Odvolací súd na základe týchto záverov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku

III. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 152,91 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku potvrdil
ako vecne správny.

16. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná a preto jej odvolací súd priznal

nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100%.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).