Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 4. jún 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/43/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112242624
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4112242624.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v právnej veci žalobcu: X.. C. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom
S. XXXX/XX, XXX XX R., zastúpeného Advokátskou kanceláriou STOKLASA & STOKLASOVÁ, s.r.o.,
Farská25,94901Nitra,protižalovanému:Wüstenrotpoisťovňa,a.s.,Karadžičova17,82522Bratislava,
IČO: 31383408, zastúpeného Advokátskou kanceláriou SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom
Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, o zaplatenie sumy 2.230,44 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 9C/401/2012-404 zo dňa 16.05.2017 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi

sumu 1.730 eur s 5,75% úrokmi z omeškania od 12.01.2013 do zaplatenia do 3 dní, a žalobu vo zvyšku
príslušenstva zamieta.

Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v
rozsahu 100 %.

Žalovaný je povinný zaplatiť náhradu trov štátu v sume 114,68 eura na účet Okresného súdu Nitra do

3 dní.

Odvolací súd žalovanému vracia preddavok zložený v odvolacom konaní na trovy dôkazu v sume 200
eur, zaúčtovaný pod položkou: D14 1/2019, variabilný symbol: XXXXXXXXXX.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu po tom, čo pôvodne rozsudkom
č. k. 9C/401/2012 - 359 zo dňa 9.6.2015 vyhovel žalobe v časti ohľadne príslušenstva, a to 9 % úroku
z omeškania zo sumy 1.068,56 eura a 8,75 % zo sumy 500,44 eura, pre späťvzatie žaloby v časti
sumy 1.068,56 eura konanie zastavil, pričom táto suma bola v priebehu konania žalovaným uhradená,

a ohľadne sumy 1.730 eur súd žalobu vtedy zamietol s odôvodnením, že žalobca nepreukázal skutočné
vynaloženie nákladov na požičanie vozidla od príbuzného. O trovách konania súd rozhodol podľa
ustanovenia § 255 ods. 2 CSP s ohľadom na pomer úspechu a neúspechu tak, že žiadna zo strán
nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že na základe odvolania
žalobcu Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 7Co/820/2015-381 zo dňa 16.06.2016 v napadnutom výroku
o zamietnutí zvyšku žaloby zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie s
tým, že vyjadrenia žalobcu a jeho námietky voči vykonávaniu niektorých dôkazov a ich zhodnoteniu

považoval odvolací súd za dôvodné, rozsudok bol vydaný v dôsledku sčasti nesprávneho procesného
postupu a vydané rozhodnutie nie je v podstatných aspektoch pre neurčitý skutkový a právny záver
preskúmateľné. Bolo preto potrebné vec v časti náhrady škody z titulu nájomného za nájom náhradného
vozidla odo dňa uplatneného žalobou, t.j. od 8.6.2012 do 30.11.2012 znovu prejednať s tým, že žalobcainé vhodné motorové vozidlo, ktoré by bolo porovnateľné s poškodeným vozidlom vo vlastníctve podľa
obsahu spisu nemal a skutočnosť, že je v evidencii vozidiel zapísané vozidlo s r. výroby 1980 ešte
neznamená, že je v technickom stave zodpovedajúcom zákonným podmienkam jeho prevádzkovania.

Zároveň bolo potrebné prijať jednoznačný záver, či považuje tvrdenie žalobcu o nájme vozidla za
preukázané a v kladnom prípade ustáliť zaplatenie nájomného ako aj účelnosť a nevyhnutnosť výšky
zmluvne dohodnutého nájomného. Súd prvej inštancie následne doplnil dokazovanie oboznámením
listinných dôkazov.

2. Súd prvej inštancie konštatoval, že pri dopravnej nehode dňa 22.5.2012 bolo motorové vozidlo
žalobcu poškodené a škoda sa uhrádzala z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu
pri prevádzke motorového vozidla osoby, ktorá škodu spôsobila. Potom čo žalovaný plnil z titulu škody
na vozidle za opravu vozidla a následne v čiastočnom späťvzatí žaloby, zostala predmetom konania
suma 1.730 eur s príslušenstvom. Spornou ostala otázka, či na strane žalobcu došlo k úhrade nákladov
na požičanie vozidla a či išlo o nutné a účelne vynaložené výdavky, či náhradné vozidlo potreboval, či

nemal k dispozícii iné vlastné vozidlo a či išlo o situáciu v príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou, či
bola daná naliehavosť potreby zabezpečenia náhradného vozidla. Listom zo dňa 24.9.2012 neuvádzal
žalobca žiadny listinný dôkaz, že si vozidlo požičal a uvádzal iný dátum požičania - od 23.5.2012.
Vypočutý svedok U. P. najskôr vo svojej výpovedi neuvádzal uzavretie nájomnej zmluvy, neskôr výpoveď
menil, keď uviedol, že mal žalobca od neho požičané vozidlo, toto požičanie trvalo aj v roku 2013, kedy

mu žalobca už žiadne nájomné neplatil. V daňovom priznaní uviedol príjem za príležitostný prenájom v
sume 1.530 eur. Deti žalobcu, a to syn O. navštevuje gymnázium v Nitre, základnú školu v Nitrianskych
Hrnčiarovciachukončilvroku2011asynA.navštevujezákladnúškoluvNitrianskychHrnčiarovciach.Na
výdavkových dokladoch za mesiace júl 2012 až január 2012 je žalobca uvedený ako vystaviteľ dokladu
v časti podpis príjemcu, chýba podpis, tento podpis sa nachádza až v časti účtovací predpis, chýba

podpis vyhotoviteľa dokladu a príjemcu.

3. Svoje rozhodnutie súd oprel o ustanovenie § 420 ods. 1, § 427 ods. 1,2, § 442 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, § 4 ods. 1, 2 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„zákon o povinnom zmluvnom poistení“) s tým, že poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého,
kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve a
poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené
a preukázané nároky na náhradu škody. Podľa § 15 tohto zákona má poškodený priamy nárok voči
poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať. Skutočnou škodou je ujma, ktorá nastala v majetkovej

sfére poškodeného a je vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným ekvivalentom. Príčinná súvislosť je daná
vtedy, ak škodová udalosť skutočne spôsobila škodu, o ktorej náhradu ide. Zaplatením nájomného
za auto by sa v tomto prípade zmenšil existujúci majetkový stav poškodeného, pretože jeho finančné
prostriedky sa znížili o zaplatenú čiastku. Neexistuje zákonná ani zmluvná povinnosť poškodeného, aby
hľadal v takomto prípade najlacnejšiu požičovňu, resp. by robil preukázateľne výber medzi požičovňami

podľa ich podmienok. Cieľom náhrady škody je právo poškodeného na vrátenie vynaložených nákladov
súvisiacich so spôsobenou škodu a nie je možné prenášať povinnosť úhrady nákladov na poškodeného,
ak si ich sám nespôsobil. Z hľadiska príčinnej súvislosti bolo potrebné posúdiť, či a v akom rozsahu
bolo požičanie auta za odplatu s ohľadom na okolnosti daného prípadu skutočne nutným dôsledkom
dané škodovej udalosti. Zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti možno

uplatniť, ak sú splnené predpoklady zodpovednosti za škodu: a) porušenie právnej povinnosti (existencia
protiprávneho úkonu), b) vznik škody ako majetkovej ujmy, c) existencia príčinnej súvislosti medzi
protiprávnym úkonom škodcu a vzniknutou škodou, d) zavinenie toho, kto škodu svojím protiprávnym
úkonom spôsobil (ide o zodpovednosť za predpokladané zavinenie). Nevyhnutným predpokladom
vzniku zodpovednosti za škodu je existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním škodcu

a vzniknutou škodou.

4. Súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že nájom vozidla zo strany žalobcu nepovažuje za preukázaný,
preto sa ďalej nezaoberal účelnosťou a nevyhnutnosťou vynaložených výdavkov na nájomné. Nemal
dôvod sa odchýliť od skutkových a právnych záverov vyslovených v prvom rozhodnutí, lebo v tomto

smere boli navrhnuté dôkazy len ako výsluch strany, svedka, listiny - zmluva o nájme, daňové priznanie
a pokladničné doklady. Výsluch svedka - brata žalobcu - súd nepovažoval za vierohodný a presvedčivý,
pretože na začiatku výpovede svedok uvádzal ústnu dohodu, avšak v priebehu výsluchu svedok zmenil
svoju výpoveď. Žalobca mal vozidlo od brata vypožičané, avšak nešlo o nájom, za ktorý by platil bratovinájomné v zmysle nájomnej zmluvy. Podľa názoru súdu išlo o výpožičku a tomuto záveru svedčí aj
okolnosť, že aj v ďalšom období mal žalobca vozidlo vypožičané, ale už žiadnu úhradu neplatil. Žalobca
nepreukázal platenie nájomného bratovi; príjmové pokladničné doklady sú len účtovným dokladom, no

reálnosť vyplatenia súm uvedených na nich z nich nevyplýva. Ani z účtov žalobcu neboli preukázané
žiadne výbery zodpovedajúce hodnote nájomného podľa pokladničných dokladov, pričom žalobca bol
bez príjmu a jediným príjmom bol príjem zamestnanej manželky žalobcu. Preto súd dospel k záveru, že
tvrdenie žalobcu o nájme vozidla nad všetky pochybnosti nebolo preukázané. Na základe uvedeného
súd žalobu zamietol.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok
zmeniť a žalobe vo zvyšnej časti vyhovieť. Namietal, že súd prvej inštancie nespochybnil skutočnosť,
že žalobca mal vozidlo od svojho brata vypožičané, avšak fakt, že za neho platil ako prenajímateľovi
odplatu, za preukázaný nepovažoval. On s týmto záverom nemôže súhlasiť. Podľa neho súd pristupoval
k nemu v rozpore so všeobecným princípom prezumpcie poctivosti a naopak predpokladal účelovosť

vyhotovenia dokladov. Z neodôvodnenej prvotnej prezumpcie nepoctivosti žalobcu súd hľadal príčinnú
súvislosť v javoch, ktoré zjavne v kauzálnom vzťahu nevystupujú. Pokiaľ konštatoval, že išlo o výpožičku
a nie o nájom motorového vozidla, lebo v ďalšom období mal vozidlo bezodplatne, tak ak by táto
skutočnosť aj bola pravdivou, nezakladá medzi takýmito dvomi vzťahmi koreláciu. Podľa práva mohli
uzatvoriť akýkoľvek dovolený zmluvný vzťah, pričom z predchádzajúcich zmluvných vzťahov nemožno

usudzovať na povahu budúcich zmluvných vzťahov a naopak. Žalobca pritom opakovane tvrdil, že k
úhrade za ďalší prenájom nedošlo len pre nedostatok financií, keďže tieto boli viazané na prebiehajúce
súdne konanie; tým sa však súd vôbec nezaoberal. Podľa súdu to, že žalobca bol nezamestnaný a
že neboli preukázané výbery z účtu, sú dôkazom toho, že nájomné nehradil. Navyše súd vykonával
dôkazy bez toho, aby ich niekto z účastníkov navrhol, a to spravidla v jeho neprospech. Dokonca bez

akéhokoľveksúvisusožalobouzisťoval,čiprenajímateľpríjmyznájomnéhozdanil.Rozhodnutiesúdusa
voči nemu javí až zaujaté. Pritom prenajímateľ preukázal zdanenie príjmov z nájmu. Na tom nič nemení
ani to, že príjmový pokladničný doklad slúži aj ako účtovný doklad. Žalobca uviedol, že požadovaná
náhrada nájomného je dôvodná ako skutočná škoda, ktorá mu vznikla v dôsledku zabezpečenia dovtedy
existujúceho stavu, a to nebyť toho, že mu žalovaný bezdôvodne neposkytol riadne a včas poistné

plnenie. Navyše ním požadovaná výška je preukázateľne nižšia ako obvyklé náklady v autopožičovni.
Namietal teda nesprávnosť vyhodnotenia skutkových zistení a nesprávne právne posúdenie veci v
zmysle § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP.

6. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny

potvrdiť. Uviedol, že aj za predpokladu, že by žalobca preukázal existenciu nájomného vzťahu a
platieb nájomného, je nevyhnutné uzavrieť, že vynaložené prostriedky by neboli účelné. Poškodený
má totiž nárok na náhradné vozidlo za podmienky, ak je zapožičanie nevyhnutne potrebné a náklady
s tým spojené sú vynaložené účelne. K dopravnej nehode došlo dňa 22.5.2012 a nájom údajne začal
až 8.6.2012. Žalobca pritom disponoval dostatočným množstvom voľných finančných prostriedkov, z

ktorých mohol uhradiť rozdiel medzi vyplateným poistným plnením a nákladmi na opravu poškodeného
vozidla. Nemožno teda považovať vynaloženie vyšších nákladov na nájom vozidla (oproti doplatku za
jeho opravu) za účelne vynaložené náklady. Tieto náklady by nemuseli vzniknúť, ak by postupoval
primerane a finančné prostriedky vynaložené na nájom by použil primárne na doplatenie opravy svojho
vlastného vozidla. Žalobca teda konal v zjavnom rozpore so všeobecnou prevenčnou povinnosťou, v

dôsledku čoho mu tvrdené nájomné nemožno priznať ako škodu spôsobenú v príčinnej súvislosti s
dopravnou nehodou.

7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku,
účinného od 1.7.2016, ďalej len „CSP“) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) ako

aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec na odvolacom
pojednávaní (§ 385 ods. 1 CSP), na ktorom zopakoval dokazovanie výsluchom žalobcu a svedka U. P. a
po prejednaní veci urobil záver, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 388 CSP zmeniť a
žalobe žalobcu vo zvyšku požadovanej náhrady z titulu zaplateného nájomného za prenajaté vozidlo s
príslušenstvom v časti vyhovieť. Odvolací súd postupoval v súlade s ustanovením § 470 ods. 1, 2 prvej

vety CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti, a právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.8. Z obsahu spisu vyplýva, že pôvodne rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 9C/401/2012-359
zo dňa 09.06.2015 tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 9% úrok z omeškania zo
sumy 1.068,56 eura od 24.07.2012 do 15.01.2014 a 8,75% úrok z omeškania zo sumy 500,44 eura

od 17.01.2014 do 18.06.2014. Ďalším výrokom žalobu vo zvyšku zamietol. S odkazom na ustanovenie
§ 151 ods. 3 v tom čase platného a účinného zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku
v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) rozhodol, že o trovách konania a trovách štátu bude
rozhodnutédo30dníodprávoplatnostirozsudku.Konanievčastiozaplateniesúm568,12euraa500,44
eura zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby podľa § 96 ods. 1, 3 OSP. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa

návrhom zo dňa 07.12.2012 domáhal zaplatenia sumy 2.798,56 eura, ktorá pozostáva zo sumy 1.068,56
eura ako rozdielu medzi poskytnutým plnením a sumou, za ktorú možno vozidlo opraviť, a sumy 1.730
eura z titulu nákladov za požičanie vozidla od 08.06.2012 do 30.11.2012, ktorá bola vyčíslená vo výške
10 eur denne. Konštatoval, že žalobca je vlastníkom osobného motorového vozidla zn. SUZUKI SWIFT s
evidenčným číslom R rok výroby 2007. Dňa 22.05.2012 došlo k dopravnej nehode s poškodením vozidla
žalobcu poistenkyňou žalovaného C. D.. Oznámenie o poistnej udalosti bolo spísané dňa 25.05.2012 a

v júli 2012 žalovaný zaslal žalobcovi oznámenie o poistnom plnení s tým, že skutočná škoda je 3.264,34
eura, ku ktorej dospel po odpočítaní hodnoty zvyškov v sume 1.815,66 eura od všeobecnej hodnoty
vozidla v sume 5.080 eur. Žalobca však trval na oprave vozidla a následne žiadosťou zo dňa 24.09.2012
požiadal o preplatenie nákladov za požičanie vozidla od 23.05.2012 do 23.09.2012 mesačne po 300
eur, celkove 1.200 eur. Znaleckým posudkom bola vyčíslená škoda na vozidle v sume 4.863 eur.

9. Žalovaný podľa odôvodnenia prvého rozsudku súdu prvej inštancie považoval uplatnené nároky za
nedostatočne preukázané s tým, že čestné vyhlásenie nebolo doložené a nebolo zdôvodnené, prečo
žalobca uvádzal dátum požičania vozidla od 23.05.2012. Vozidlo žalobca užíval aj po ukončení zmluvy
asi do mája 2013, pričom za túto dobu už nájomné neplatil. Žalovaný až v priebehu konania zaplatil

žalobcovi doplatok 1.068,56 eura a z toho dôvodu žalobca vzal v časti sumy 568,12 eura späť a
zmenil petit žaloby tak, že žiadal zaplatenie sumy 2.230,44 eura s 9% úrokom z omeškania zo sumy
2.798,56 eura od 09.07.2012 do 16.01.2014 a 8,75% úrok z omeškania zo sumy 2.230,44 eura od
17.01.2014 do zaplatenia. Žalobca doložil zmluvu o prenájme vozidla Mazda XXX 5HB, rok výroby 1999,
zo dňa 08.06.2012, uzavretú s jeho bratom ako prenajímateľom, U. P., na dobu určitú od 08.06.2012 do

31.12.2012, s nájomným 300 eur mesačne splatným do 15. dňa nasledujúceho mesiaca. V daňovom
priznaní za rok 2012 U. P. uviedol príjem podľa § 8 ods. 1 písm. a) v sume 1.530 eur. Po úhrade doplatku
žalovanýmvzalžalobcanávrhvprvejčastižalobyspäťajvčastisumy500,44eura. Súdzistil,žežalobca
je nezamestnaný od 25.02.2009, dávku v hmotnej núdzi nepoberá, vlastní ďalšie vozidlo VAZ ev. č. R
r. 1980, jeho manželka pracuje ako učiteľka a deti navštevujú školy. Žalobca mal dva účty v peňažnom

ústave, na ktorých mal finančné prostriedky a z nich uskutočňoval rôzne výbery. Žalobca tvrdil, že
deti vozil do školy do Nitrianskych Hrnčiaroviec, vozidlo používal sám, pretože manželka chodila do
zamestnania aj autobusom a poškodené vozidlo si opravil sám. Na výdavkových dokladoch za mesiace
júl 2012 až január 2013 je uvedený ako vystaviteľ dokladu žalobca a podpis príjemcu sa nachádza v
časti účtovací predpis.

10. Podľa záveru súdu vysloveného v jeho prvom rozsudku nebolo sporné, že pri dopravnej nehode
dňa 22.05.2012 bolo motorové vozidlo žalobcu poškodené a že škoda sa uhrádzala z povinného
zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu pri prevádzke motorového vozidla osoby, ktorá škodu
spôsobila. Po tom, čo žalovaný plnil z titulu škody na vozidle za opravu vozidla a následnom čiastočnom

späťvzatí žaloby, predmetom konania zostala suma 1.730 eura a úroky z omeškania. Spornou zostala
otázka, či na strane žalobcu skutočne došlo k úhrade nákladov na požičanie vozidla a či išlo o nutné
a účelné vynaložené výdavky, teda či náhradné vozidlo skutočne potreboval, či nemal k dispozícii
iné vlastné auto a či išlo o situáciu v príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou, či bola daná
naliehavosť potreby zabezpečenia náhradného vozidla. Tieto výdavky nie sú neúčelné, ak poškodený

podľa vlastného vyhlásenia náhradné vozidlo využíva na také účely, na aké využíval aj poškodené
motorové vozidlo. V tomto konaní však podľa záveru súdu žalobca nepreukázal vynaloženie nákladov
na požičanie vozidla od príbuzného, lebo ani v liste zo dňa 24.09.2012 neuvádzal žiadny listinný dôkaz
preukazujúci, že si vozidlo požičal, a uvádzal iný dátum požičania - od 23.05.2012 - a vypočutý svedok
vypovedal nepresvedčivo. Súd mal na zreteli aj skutočnosť, že žalobca bol nezamestnaný, manželka

do zamestnania nechodila autom a deti v rozhodnom období navštevovali rôzne školy (Nitrianske
Hrnčiarovce, Nitra). Preto tvrdenie o zabezpečení ich odvozu do školy v obci Nitrianske Hrnčiarovce
bolo tiež nepresvedčivé. Navyše neboli preukázané výbery súm na úhradu nájomného z jeho účtov, a
tak súd ustálil, že žalobca nepreukázal vznik škody vynaložením nákladov na požičanie vozidla.11. Odvolací súd rozhodujúc vtedy o odvolaní žalobcu uznesením č. k. 7Co/820/2013-381 zo dňa
16.6.2016 napadnutý rozsudok vo výroku o zamietnutí zvyšku žaloby zrušil a vec vrátil na ďalšie

konanie. Výrok prvého rozsudku súdu prvej inštancie o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi úroky z
omeškania ako aj výroky o zastavení časti konania spolu vo výške 1.068,56 eura nadobudli v dôsledku
absencie odvolania právoplatnosť. Predmetom konania zostalo zaplatenie sumy nájomného vo výške
1.730 eur s 8,75 % úrokmi z omeškania od 1.10.2012 do zaplatenia, o čom súd prvej inštancie
napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalobu zamietol z dôvodov opísaných vyššie v bodoch 1. až

4. tohto odôvodnenia, a to najmä preto, že nemal vierohodne preukázané uzavretie nájomnej zmluvy
žalobcu so U. P. a ani zaplatenie nájomného v celkovej sume 1.730 eur. Odvolací súd vychádzajúc
zo skutkového stavu zisteného dokazovaním vykonaným súdom prvej inštancie a aj z dokazovania
vykonaného na odvolacom pojednávaní prijal záver o opodstatnenosti žaloby v tejto časti. Príslušenstvo
pohľadávky,t.j.úrokyzomeškaniazuvedenejsumyvšakodvolacísúdposúdilčodopočiatkuomeškania
a aj čo do ich výšky inak, než ako ich žalobca požadoval.

12. Z výsledkov dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie je zrejmé - a medzi stranami sporu
to ani nesporné nebolo - že žalobca je vlastníkom osobného motorového vozidla zn. SUZUKI SWIFT s
evidenčným číslom R rok výroby 2007, a že dňa 22.05.2012 došlo k dopravnej nehode s poškodením
vozidla žalobcu poistenkyňou žalovaného C. D.. O dopravnej nehode ako poistnej udalosti bolo spísané

oznámenie dňa 25.05.2012 a poistná udalosť bola riadne v poisťovni žalovaného nahlásená. V júli 2012
žalovaný zaslal žalobcovi oznámenie o poistnom plnení s tým, že skutočná škoda je len 3.264,34 eura,
ku ktorej dospel po odpočítaní hodnoty použiteľných zvyškov v sume 1.815,66 eura od všeobecnej
hodnoty vozidla vo výške 5.080 eur. Žalobca však trval na tom, že nejde o totálnu škodu a že vozidlo
je opraviteľné, pričom vozidlo dal do servisu, ktorý s opravou čakal na konečné stanovisko poisťovne.

Žalovaný na druhej strane zotrval na svojom stanovisku o totálnej škode a s opravou vozidla a
preplatením nákladov opravy nesúhlasil. Žalobca si preto neopravené vozidlo zo servisu prevzal a po
negatívnom stanovisku žalovaného podal dňa 7.12.2012 žalobu na súd jednak o zaplatenie zvyšku
neuhradenej škody na vozidle a jednak aj o zaplatenie sumy 1.730 eur ako nájomného za náhradné
vozidlo od 8.6.2012 do 30.11.2012. Žalobca uvádzal, že vozidlo nebol povinný dať si opraviť skôr, než

by sa domohol celej žalovanej sumy v prvej časti žaloby a že počas tej doby bol nútený zabezpečiť si
náhradné vozidlo na bežné používanie, či už zo zdravotných dôvodov alebo aj z dôvodu vozenia detí
do školy v Nitrianskych Hrnčiarovciach a v Nitre. Poukazoval na to, že sa z Nitrianskych Hrnčiaroviec
presťahoval do domu v Nitre na Zobore a vozidlo bol nútený používať. Podľa neho náklady na nájom
náhradného vozidla boli nevyhnutné a aj účelné, pričom boli nižšie, než keby si vozidlo prenajal od

autopožičovne. Znaleckým posudkom realizovaným v priebehu konania bolo napokon uzavreté, že
poškodené vozidlo nebolo totálne poškodené, lebo bolo opraviteľné a škoda na vozidle predstavovala
sumu 4.863 eur. Žalovaný to následne uznal a potom žalobcovi doplatil zvyšok poistného plnenia v
sume 1.068,56 eura, v dôsledku čoho žalobca vzal žalobu v tejto časti späť.

13. Sporným zostalo vynaloženie nákladov na nájom za motorové vozidlo. Odvolací súd pri rozhodovaní
vychádzal z toho, že žalobca v súdnom konaní na dôkaz potreby prenajatia vozidla uvádzal viaceré
okolnosti, ktoré boli preukázané. Uvádzal totiž, že náhradné vozidlo potreboval na bežné používanie,
či už zo zdravotných dôvodov na podklade lekárskych správ alebo aj z dôvodu vozenia detí do školy
v Nitrianskych Hrnčiarovciach a v Nitre na podklade vyjadrenia sa Základnej školy v Nitrianskych

Hrnčiarovciach. Poukazoval zároveň aj na to, že sa z Nitrianskych Hrnčiaroviec presťahoval do domu v
Nitre na Zobore, odkiaľ je ťažšie autobusové spojenie, a vozidlo bol nútený používať na zabezpečovanie
svojich potrieb. Na dôkaz nájmu doložil nájomnú zmluvu uzavretú písomne s bratom U. P. dňa 8.6.2012
na dobu od 8.6.2012 do 31.12.2013. Zároveň doložil písomné doklady o tom, že v dobe od 8.6.2012 do
30.11.2012 nájomné platil, pričom U. P. potvrdil uzavretie najskôr ústnej a potom aj písomnej zmluvy a

tiežpotvrdilto,žemubratdohodnuténájomnériadneplatil.Žalobcauvádzal,žepeniazenanájomnémal,
pretože predtým predal nehnuteľnosť, pričom jeho manželka bola v tom čase zamestnaná. Odvolací súd
nepovažoval za dôvodné, aby bolo bez návrhu na vykonanie dôkazu zisťované, aké mal žalobca pohyby
na svojich bankových účtoch pre prijatie záveru, či vyberal peniaze, z ktorých by potom mohol zaplatiť
nájomné. Zároveň neuznal za relevantnú ani obranu žalovaného spočívajúcu v tom, že ak žalobca v

skutočnosti peniaze mal, mohol ich použiť na opravu poškodeného vozidla a nemal teda čakať, kým
mu bude doplatený zvyšok poistného plnenia, pričom nájmom náhradného vozidla nemohol dodržať
prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka. Takúto povinnosť totiž poškodený nemal
a bol to práve žalovaný, ktorý nesprávne škodu na vozidle posúdil ako škodu totálnu, ktorý nesúhlasilso žalobcom požadovanou opravou vozidla a ktorý žalobcovi zaplatil zvyšok škody napokon až po tom,
čo bol v priebehu konania podaný znalecký posudok konštatujúci opraviteľnosť vozidla. Žalobca tak
preukázal, že postup poisťovne po uplatnení si náhrady škody za opravu vozidla nebol správny.

14. Odvolací súd výpoveď svedka U. P. ako prenajímateľa vozidla nezhodnotil ako nevierohodnú, v
nadväznosti na doloženú písomnú zmluvu o nájme vozidla a doklady o platbách nájomného, pričom
mal na zreteli, že svedok bol vopred poučený podľa § 196 ods. 2 CSP o jeho povinnosti vypovedať
pravdu a nič nezamlčovať, o trestnoprávnych následkoch krivej výpovede a o jeho práve odoprieť

výpoveď. Svedok aj pred odvolacím súdom vypovedal, že žalobca mal jeho vozidlo v rozhodnej dobe
prenajaté a za to mu platil mesačne nájomné 300 eur mesačne. Náklady na nájomné za náhradné
vozidlo odvolací súd považoval zo strany žalobcu za účelné a primerané, keďže je zrejmé, že dohodnutá
výška nájomného 10 eur na deň neprekračovala hodnotu nájmu autopožičovní a bola oproti nej
podstatne nižšia. Odvolací súd poukazuje v tomto smere aj na to, že sám žalovaný na pojednávaní dňa
16.5.2017 uviedol, že nespochybňuje, že si žalobca vozidlo prenajal, no keďže ide o nárok uplatnený

z povinného zmluvného poistenia, bolo potrebné zistiť účelnosť, teda ak by si dal vozidlo do opravy,
bolo potrebné podľa neho zistiť, akú dobu žalobca potreboval na požičanie si iného vozidla. Potreba
zotrvania používania motorového vozidla pre potreby rodiny, zabezpečovania jej dovtedajšieho chodu,
vrátane návštevy zdravotníckeho zariadenia, sa odvolaciemu súdu javila ako žalobcom opodstatnene
zdôvodňovaná s tým, že prenajaté vozidlo pomáhalo udržiavať dovtedajší životný štandard rodiny

žalobcu.Prerozhodnutiesúdubolopodstatnéto,čožalobcaurobilpredmetomžaloby,tedažepožadoval
nájomné za dobu podľa doloženej písomnej nájomnej zmluvy - od 8.6.2012 do 30.11.2012, t.j. do konca
mesiaca, ktorý predchádzal mesiacu podania žaloby na súd. Za ďalšie obdobie žalobca už nájomné
nepožadoval, takže odvolací súd sa ďalším stavom používania náhradného vozidla (dokedy žalobca
auto používal a či naďalej platil nájomné) ani nezaoberal. Nebolo totiž preukázané, že by do 30.11.2012

žalovaný doplatil žalobcovi celú výšku škody, že by bolo poškodené vozidlo žalobcu už vtedy opravené
a že by prenajaté vozidlo predo dňom 30.11.2012 už nepotreboval. Návrh dôkazu na preukázanie opaku
v tomto smere žalovaný neuvádzal.

15. V zmysle § 15 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení náhradu škody uhrádza poisťovateľ

poškodenému, ktorý je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a
je povinný tento nárok preukázať. V zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie
s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak
nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku
z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka ak čas splnenia nie

je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh
prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Žalobca relevantne nepreukázal, kedy sa žalovaný
dostaldoomeškaniascieľomposúdeniaopodstatnenostiprávanazaplatenienímpožadovanýchúrokov
z omeškania zo sumy 1.730 eur. Medzi stranami sporu síce prebiehala určitá komunikácia pred podaním
žaloby, avšak relevantnú výzvu na zaplatenie uvedenej sumy do spisu na dôkaz žiadna strana sporu

nedoložila. Odvolací súd preto za výzvu na zaplatenie považoval žalobu spolu s žalobcom navrhovaným
platobnýmrozkazom,ktoréboližalovanémudoručenédňa27.12.2012sostanovenoulehotounaplnenie
15 dní, t. j. do 11.1.2013. V dôsledku toho odvolací súd ustálil, že žalovaný sa s plnením sumy 1.730
eur dostal do omeškania dňom 12.1.2013. V nadväznosti na to bolo možné konštatovať, že podľa §
517 ods. 2, § 563 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa

vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení účinnom v tom čase, kedy výška
úrokov z omeškania pre občianskoprávne vzťahy činila 5,75 %, žalobcovi patria okrem náhrady škody z
titulu vyplateného nájomného sumy 1.730 eur aj 5,75% úroky z omeškania od 12.1.2013 do zaplatenia.
Požadovanie úrokov z omeškania v rozsahu 8,75 % a za skoršie obdobie, kedy žalobca nepreukázal
omeškanie žalovaného na podklade jeho skoršej výzvy, odvolací súd nepovažoval za opodstatnené.

16. S ohľadom na uvedené odvolací súd o odvolaní žalobcu rozhodol tak, že napadnutý rozsudok
zmenil a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.730 eur s 5,75% úrokmi z omeškania od
12.1.2013dozaplateniado3dní,a žalobuvozvyškupríslušenstvazamietol.Nároknanáhraduškodysa
takto opiera o ustanovenie § 420 ods. 1, § 427 ods. 1,2 a § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré súd

prvej inštancie citoval v odôvodnení svojho rozhodnutia a na ktoré aj odvolací súd poukazuje. V danom
prípade bolo preukázané, že poistenkyňa žalovaného spôsobila prevádzkou svojho vozidla škodu na
motorovom vozidle žalobcu, a teda ona v základe zodpovedá podľa občianskoprávnych predpisov za
škodu spôsobenú žalobcovi v príčinnej súvislosti s prevádzkou jej motorového vozidla. Základ nárokužalobcu žalovaný nenamietal a sporným urobil len škodu uplatnenú z titulu vynaloženého nájomného,
keďže v konečnom dôsledku popieral, že by si žalobca bol vozidlo vôbec prenajal a že by eventuálne
náklady na nájomnom boli vynaložené nevyhnutne a účelne. Odvolací súd sa s týmto jeho názorom

nestotožnil a v nadväznosti na výsledky vykonaného dokazovania podľa odôvodnenia uvedeného vyššie
v bodoch 14. a 15. napadnutý rozsudok podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobcovi priznal sumu 1.730 eur
s 5,75% úrokmi z omeškania od 12.01.2013 do zaplatenia a žalobu vo zvyšku príslušenstva zamietol.
Lehotu na plnenie odvolací súd určil na 3 dni v súlade s ustanovením § 232 ods. 3 prvej vety CSP.

17. V dôsledku zmeny rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd rozhodoval podľa § 396 ods. 2 a § 262
ods. 1 CSP o trovách celého konania. Pri rozhodovaní vychádzal z toho, že žalovaný v priebehu konania
uhradil žalobcovi prvú časť žalovanej sumy v celkovej výške 1.068,56 eura a žalobca z toho dôvodu vzal
späť, pričom súd konanie zastavil. Z procesného hľadiska preto platí, že žalovaný zavinil zastavenie
konania v tejto časti, a tak žalobcovi v pomere k uvedenej žalovanej sume patrí nárok na náhradu trov
konania podľa § 256 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd

prizná náhradu trov konania protistrane. Čo sa týka druhej časti žaloby ohľadom nájomného v sume
1.730 eur, žalobca bol plne úspešný, pričom neúspešný bol len v nepatrnej časti príslušenstva, čo však
pre rozhodnutie o trovách konania nie je podstatné. V tejto časti žalovanej sumy +.730 eur žalobcovi
patrí plná náhrada trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. To znamená, že aj v pomere k zastavenej časti konania

a aj v pomere k priznanej sume 1.730 eur žalobcovi patrí nárok na náhradu trov konania. Odvolací súd
preto v súvislosti s tým žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a
odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

18. V priebehu prvoinštančného konania súd vynaložil z rozpočtových prostriedkov súdu, v čase
účinnosti predchádzajúceho procesného predpisu, náklady na znalečné vo výške 114,68 eura, ktoré
neboli kryté preddavkom niektorej strany sporu. Uznesením č. k. 9C/401/2012-145 zo dňa 26.11.2013
bolo príslušnému znalcovi právoplatne priznané znalečné v sume 314,68 eura za vypracovanie

znaleckého posudku. Znalečné bolo znalcovi vyplatené čiastočne v sume 200 eur zo zložených
preddavkov a čiastočne v sume114,68 eura z rozpočtových prostriedkov súdu, t. j. z prostriedkov
štátu. Odvolací súd konštatoval, že nový procesný predpis síce náhradu trov štátu neupravuje, ale
pri posudzovaní trov konania vynaložených štátom v čase účinnosti predchádzajúceho procesného
predpisu bolo potrebné postupovať v zmysle článku 4 ods. 1,2 Základných princípov CSP, podľa ktorého:

(1) Ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona,
právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do
obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. (2) Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a
rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím
na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom

bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú
rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Vzhľadom na to, že Civilný sporový poriadok neobsahuje
výslovnú úpravu práva štátu na náhradu jeho výdavkov, ktoré platil, teda či štát má alebo nemá právo na
náhradu výdavkov vynaložených z rozpočtových prostriedkov súdu, odvolací súd v súlade s citovaným
ustanovením čl. 4 ods. 1, 2 CSP a s prihliadnutím na princíp všeobecnej spravodlivosti dospel k tomu,

že od štátu nemožno spravodlivo požadovať, aby znášal náklady, ktoré platil v sporových konaniach na
podklade v tom čase účinného procesného predpisu.

19. Na základe uvedeného odvolací súd konštatoval, že v tejto veci je potrebné vo vzťahu k trovám
štátu analogicky aplikovať ustanovenie § 259 CSP, podľa ktorého nárok na náhradu výdavkov má aj

iná osoba, ktorej pri dokazovaní vznikne povinnosť, ktorá je spojená s jej výdavkami. Dôvodová správa
zákonodarcu k ustanoveniu § 259 CSP totiž uvádza, že toto ustanovenie pokrýva aj potenciálne výdavky
štátu. Z uvedeného aspektu treba štát považovať za inú osobu, ktorej môžu vzniknúť výdavky v súvislosti
s nariadeným dokazovaním, a z toho potom vyplýva aj právo štátu na ich náhradu po splnení zákonných
podmienok. Štátu vznikli trovy v dôsledku znaleckého dokazovania, ktoré vynaložil súd prvej inštancie

z vlastných rozpočtových prostriedkov, t. j. z rozpočtových prostriedkov štátu. Žalobca bol v konaní
vo veci samej jednoznačne úspešný, a z uvedeného dôvodu bol daný dôvod na to, aby neúspešný
žalovaný znášal trovy vyplatené z prostriedkov štátu v sume 114,68 eura, ktoré je povinný zaplatiť na
účet Okresného súdu Nitra do 3 dní.20. Odvolací súd napokon rozhodol o tom, že žalovanému sa vracia preddavok zložený na trovy dôkazu
v sume 200 eur, vedený pod položkou D14 1/20219. Uvedený preddavok žalovaný zložil na účely

svedočného u svedka U. P., ktorého v prvoinštančnom konaní navrhol vypočuť a ktorého odvolací
súd opakovane vypočul aj na odvolacom pojednávaní. Keďže si svedok nárok na svedočné neuplatnil,
potreba preddavku v konaní už netrvá a zloženú sumu 200 eur odvolací súd zložiteľovi vráti.

21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, §
420, § 421 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).