Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. február 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/337/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2711201391
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2711201391.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., so sídlom Bajkalská 30,
Bratislava, IČO: 31 335 004, proti žalovaným: 1/ G. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX, A., 2/ Q. I., nar.
XX.XX.XXXX, bytom F. XXX, A. a 3/ J. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX, A., o zaplatenie 10.770,88
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa 12. marca
2014, č.k. 3C/108/2011-87, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti, v časti určenia
neprijateľnosti zmluvných podmienok, ako aj v časti trov konania r u š í a vec mu v r a c i a na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa konanie čiastočne v časti istiny vo výške
1.433,64 eur a úrokov z omeškania vo výške 11,99% ročne za obdobie od 23.11.2011 do 31.01.2014 v

sume 2.738,40 eur zastavil, žalovaným 1/, 2/ a 3/ uložil zaplatiť žalobcovi sumu 3.569,46 eur s úrokom z
omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 3.569,46 eur od 01.02.2014 do zaplatenia s tým, že plnením
jedného zo žalovaných v rozsahu jeho plnenia zaniká povinnosť plnenia ostatných žalovaných, a to
všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. Súčasne súd napadnutým
rozsudkom určil, že zmluvné podmienky obsiahnuté v Zmluve o mimoriadnom medziúvere a stavebnom
úvere z 26.08.2005 uzavretej medzi dodávateľom Prvá stavebná sporiteľňa, a. s. a žalovanými 1/ a 2/

ako dlžníkmi a žalovaným 3/ ako ručiteľom:
- v čl. II bode 7, podľa ktorej veriteľ je oprávnený uspokojiť z mesačnej splátky úrokov z mimoriadneho
medziúveru prednostne sankčné úroky a poplatky,
- v čl. II. v časti mimoriadny medziúver, podľa ktorej za spracovanie medziúveru veriteľ vyrubuje dlžníkovi
poplatok vo výške 3.500 Sk a poplatok za biankozmenku vo výške 500 Sk a podľa ktorej za vedenie
úverového účtu bude veriteľ vyrubovať dlžníkovi poplatok v zmysle platného Sadzobníka poplatkov,

pričom prvý poplatok za vedenie úverového účtu vo výške 400 Sk je splatný podľa platného Sadzobníka
poplatkov s prvou splátkou úrokov,
- v čl. VII. v bode 1 veriteľ má právo od zmluvy odstúpiť a požadovať aj okamžité splatenie mimoriadneho
medziúveru a stavebného úveru, vrátane príslušenstva v prípade, ak nastane niektorá zo skutočností
uvedených v čl. XIX. „Všeobecných podmienok“
- v čl. VII. v bode 2 pod písm. i) veriteľ má právo od zmluvy odstúpiť, ak dlžník nesplnil alebo porušil

povinnosti vymedzené touto zmluvou alebo zabezpečovacími zmluvami,
v čl. VII. pod bodom 5 odstúpením od tejto zmluvy nezaniká záväzok dlžníka, prípadne ručiteľa
splatiť príslušenstvo pohľadávky. Odstúpením od tejto zmluvy nezanikajú ani zabezpečovacie zmluvy
uzatvorené medzi veriteľom a dlžníkom, resp. treťou osobou.
v čl. VII. od bodom 6 odstúpením od tejto zmluvy nezaniká ani právo veriteľa požadovať zmluvne
dohodnuté úroky až do zaplatenia celej pohľadávky

v čl. VII. pod bodom 7 odstúpením od tejto zmluvy zaniká, a to dňom doručenia oznámenia druhej
zmluvnej strane. Všetky oznámenia veriteľa sa považujú za doručené aj dňom uplynutia úložnej dobyzásielky na pošte, po oznámení na adrese uvedenej v tejto zmluve alebo pri zmene adresy sa dodatočne
klientmi písomne oznámenú adresu pre doručovanie. V prípade vrátenia zásielky bez jej uloženia na
pošte z tohto dôvodu, že sa dlžník na adrese nezdržiava, je odsťahovaný alebo je neznámy sa zásielka

považuje za doručenú v deň, keď sa táto vrátila veriteľovi.
v čl. VII. pod bodom 8 po odstúpení od tejto zmluvy má veriteľ právo účtovať si pri stavebnom úvere 3%
úrok z omeškania nad dohodnutú úrokovú sadzbu z celého zostatku dlhu a pri medziúvere 5% p.a. úrok
z omeškania nad dohodnutú úrokovú sadzbu z celého zostatku dlhu.
v čl. VII. pod bodom 9 v prípade splnenia podmienok pre odstúpenie od tejto zmluvy má veriteľ právo

zúčtovať nasporenú sumu na účte zmluve o stavebnom sporení, na základe ktorej bol medziúver
poskytnutý so sumou poskytnutého medziúveru a dlžných úrokov. Zúčtovanie nasporenej sumy
neovplyvňuje stav omeškaných splátok úrokov medziúveru a nie je považované za ich úhradu
v čl. VII. pod bodom 10 v prípade odstúpenia od tejto zmluvy sa splatná istina, nezaplatené úroky a
poplatkyzúčtujúdojednejsumy,ktorásaďalejúročívsúladesbodom8čl.VIItejtozmluvysú zmluvnými
podmienkami neprijateľnými a neplatnými. O trovách konania súd rozhodol tak, že žalovaným nepriznal

náhradu trov konania.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovení zák. č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení,
ust. § 48 ods. 1 a 2, § 52, § 53, § 54, § 457, § 488, § 517, § 546, § 547 a § 548 Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“), § 344, § 349 ods. 1, § 497, § 502 ods. 1 a 2, § 503 ods. 1, 2 a 3

Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“), keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru,
že žalobca a žalovaní v 1. a 2. rade ako dlžníci podpísali dňa 26.08.2005 Zmluvu o mimoriadnom
medziúvere a stavebnom úvere. Žalovaný v 3. rade podpísal zmluvu ako ručiteľ. Skutočnosti neboli
medzi účastníkmi rozporné a súd si ich na základe zhodných tvrdení účastníkov osvojil. Žalobca
v sporovom konaní, ktoré sa začína podaním návrhu, navrhol v zmysle § 80 písm. b) O.s.p., aby

sa rozhodlo o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia
práva. Žalobca je povinný uviesť skutočnosti, o ktoré sa opiera jeho právo alebo iný nárok. Podstatou
tejto povinnosti je tvrdenie skutočností rozhodujúcich z hľadiska veci samej a žalobca v návrhovom
konaní tvrdil, že mu vznikol nárok na plnenie zo záväzkového vzťahu všeobecne charakterizovanom v
ustanovení § 488 OZ ako právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od

dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. Svoje tvrdenia vyvodil z právneho vzťahu, ktorým
bola písomne uzavretá Zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, uzavretá na jednej
strane s veriteľom žalovaným a žalovanými na druhej strane, z ktorej žalovaní v 1. a 2. rade boli dlžníkmi
a žalovaný v 3. rade ručiteľom, ktorému z ručiteľského záväzku vyplývala povinnosť v prípade, že dlžník
nesplní svoj záväzok, plniť na požiadanie veriteľom záväzok za dlžníka. Žalobca svoj uplatnený nárok

odôvodňoval na základe predloženej predmetnej zmluvy. Po oboznámení sa s obsahom predmetnej
zmluvy súd kvalifikoval sporný vzťah ako vzťah z úveru ako absolútneho obchodu a ďalej dospel k
záveru, že uvedená zmluva je úverovou zmluvou a spotrebiteľskou zmluvou, a to bez ohľadu na to,
že účastníci prejavili vôľu, aby sa ich právny vzťah a práva a povinnosti z neho vzniknuté spravoval
ustanoveniami ObZ, na ktorý odkazujú v ustanoveniach zmluvy. Nejedná sa pritom o spotrebiteľský úver

podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (výnimka podľa § 1 ods. 2 písm. a/ zákona č.
258/2001 Z.z.). Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods.
1 OZ boli vylúčené niektoré typy spotrebiteľských zmlúv. Teda ustanovenie § 54 ods. 1 OZ reguluje aj
absolútne obchody. Súd má za to, že žalobcom v zmluve prejavená vôľa uplatňovať na vzťah účastníkov
inštitúty obchodného práva namiesto inštitútov upravených v kódexe o občianskych právach nie je pre

spotrebiteľa prijateľné. Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ súd vykladá tak, že v prípade dualistickej právnej
úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo
(Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti
občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8 Smernice
Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Súd poukazuje na zmysel

a cieľ tejto smernice, ktorou je ochrana spotrebiteľa, premietnuté do ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a
ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto zákonu (§ 54 ods. 1 OZ).
Zo zmluvy je zrejmé, že ju uzatváral žalobca, ktorý je bankou a je podnikateľom, inak podľa § 52 ods.
2 zákona č. 150/2004 Z.z. dodávateľom, osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, poskytovala služby v rámci

svojej podnikateľskej činnosti. O tom svedčí aj výpis z Obchodného registra, kde je pri obchodnom
mene žalobcu uvedený predmet podnikania, činnosti prijímanie vkladov od stavebných sporiteľov,
poskytovanie úverov stavebným sporiteľom (stavebný úver) a ďalšie činnosti, ktoré ustanovuje zákon
o stavebnom sporení v § 2 zákona o stavebnom sporení. Zmluvu o stavebnom sporení, v rámci ktorejbola uzavretá aj zmluva, od ktorej žalobca odvodzoval svoje právo na peňažné plnenie požadované po
žalovaných, uzatvárali žalovaní v 1. a 2. rade v súvislosti s riešením svojho bývania, za účelom opravy
svojho domu, čo vyplynulo z výpovede žalovaných 1/ a 2/ a žalovaní 1/ a 2/ sledovali uzavretím zmlúv

so žalobcom možnosť danú mu právnou úpravou v § 1 ods. 1, zákona o stavebnom sporení č. 310/1992
Zb. v platnom znení do 31.12.2005. Za tohto zistenia je treba priznať v zmysle 52 ods. 3 OZ platného v
čase uzavretia zmluvy, žalovaným v 1. a 2. rade postavenie spotrebiteľa. Z uvedeného súd vyvodil, že
pri účele uzatvorenia zmlúv so žalobcom boli žalovaní 1/ a 2/ spotrebiteľmi, ktorí pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti,

úver požadovali ako fyzické osoby, nepodnikatelia, na súkromné účely podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona
o stavebnom sporení. Z ustanovení § 4 ods. 1 písm. a) zákona o stavebnom sporení, § 8 ods. 1
zákonaostavebnomsporení/stavebnésporenievznikáuzatvorenímzmluvyostavebnomsporenímedzi
stavebnýmsporiteľomastavebnousporiteľňoua §8ods.2zákonaostavebnomsporenívcieľovejsume
je pod písmenom b) zahrnutá aj zložka stavebného úveru, podľa § 8 ods. 4 zákona o stavebnom sporení
stavebný sporiteľ môže a) uplatniť nárok na stavebný úver, § 9 ods. 1, 2 cit. zákona získať ako stavebný

sporiteľ stavebný úver a v nadväznosti na ustanovenie § 52 ods. 2 a 3 OZ vyplýva spotrebiteľský
charakter zmluvy o úvere, lebo žalovaní 1/ a 2/ pri uzatváraní zmluvy o stavebnom sporení požadovali
poskytnúť aj medziúver ako súčasť zmluvy o stavebnom sporení. Ako bolo v konaní zistené, hlavným
zámeromžalovaných1/a2/bolocezstavebnésporeniezískaťmedziúverúvernanepodnikateľskéúčely
a iba za tým účelom využili ponuku žalobcu na poskytnutie medziúveru. Pri závere o spotrebiteľskom

charaktere zmluvy o stavebnom sporení a v rámci tohto právneho vzťahu uzavretej zmluvy o úvere súd
vychádzal aj z dôvodovej správy k zákonu č. 150/2004 Z.z. podľa ktorej: „Spotrebiteľské zmluvy, ktoré
možno nazvať aj typové či adhézne, sú zmluvy, ktoré o určitom rovnakom predmete plnenia štandardne
a opakovane uzatvárajú dodávatelia s veľkým počtom zákazníkov s tým, že dodávateľ ako navrhovateľ
(oferent) zmluvy vopred v návrhu stanovuje obsah týchto zmlúv, a stanovuje aj podmienky jej realizácie.

Návrh zmlúv býva veľmi často predtlačený na formulároch s tým, že fyzická osoba - spotrebiteľ nemá
možnosť dosiahnuť zmenu v návrhu zmluvy, nemôže vyjednávať a môže tento návrh buď prijať alebo
neprijať a zmluvu neuzavrieť.“ Zákonodarca zákonom č. 150/2004 Z.z. sledoval dosiahnuť cieľ ochrany
spotrebiteľa, vychádzajúc zo zámerov Európskej únie o ochrane spotrebiteľa kodifikovanej v Smernici
Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, čo je v uvedenom zákone

vyjadrené v § 879e ods. 3 a 4. Podľa požiadaviek vyššie uvedenej smernice spočíva ochrana
spotrebiteľa najmä v neplatnosti individuálne nedohodnutých zmluvných ustanovení, ktoré by spôsobili
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom, a to v neprospech
spotrebiteľa. Ochrana spotrebiteľa do vnútroštátneho práva bola premietnutá okrem zákona o ochrane
spotrebiteľa aj do ustanovení § 53 ods. 3 a 4 zákona č. 150/2004 Z.z.

Podľa platnej judikatúry Súdneho dvora EÚ (napríklad rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci
C-243/08 - Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi alebo rozsudok Európskeho súdneho
dvora vo veci C-240/98 - Océano Grupo Editorial SA a Rocío Murciano Quintero) je súd oprávnený
skúmať zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách ex offo. V prejednávanej veci za zistenia, že
medzi účastníkmi sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, typovú /adhéznu/, predtlačenú na formulári, ktorú

o určitom rovnakom predmete plnenia štandardne a opakovane uzatvoril žalobca s veľkým počtom
zákazníkov s tým, že žalobca ako dodávateľ zmluvy vopred v návrhu stanovil obsah zmluvy uzavretej
so žalovanými 1/ a 2/ - spotrebiteľmi a vo formulárovej zmluve stanovil aj podmienky jej realizácie a
žalovaní ako fyzické osoby - spotrebitelia nemali možnosť dosiahnuť zmenu v návrhu zmluvy, nemohli
vyjednávať a mohli predložený návrh žalobcom na uzavretie zmluvy o mimoriadnom medziúvere a

stavebnom úvere v rámci zmluvy o stavebnom sporení buď prijať, alebo neprijať a zmluvu neuzavrieť,
súd skúmal, či zmluva neobsahuje neprijateľné podmienky v zmysle § 53 ods. 3 a 4 OZ. Pri posudzovaní
zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, zisťovaní platnosti zmluvy vychádzal súd z
ustanovení OZ týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv. Jednou z charakteristických čŕt spotrebiteľských
zmlúv, teda aj zmluvy o stavebnom sporení a zmluvy o mimoriadnom úvere a stavebnom úvere je, že

spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať neprimeranú podmienku, t. j. ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa /§ 53 ods.
1 OZ/, inak tiež označované za neprijateľnú podmienku. Žalobca sa domáha peňažného plnenia zo
zmluvy, ktorého výšku peňažného plnenia (po čiastočnom späťvzatí) v sume 9.337,24 eur odvodil z
listinného dôkazu označeného ako Výpis z účtu odstúpeného medziúveru od 07.09.2005 do 19.02.2014,

z ktorého súd zistil, že v ňom žalobca vykázal poskytnutý úver vo výške 14.157,21 eur, suma žalobcom
vyplatená v dvoch termínoch, vo výške 11.418,71 eur dňa 07.09.2005 a vo výške 2.738,50 eur vyplatená
dňa 23.03.2006 a vklady žalovaného v 1. rade celkovo vo výške 10.587,75 eur za obdobie od 07.09.2005
do 19.02.2014 žalobca zaúčtoval žalovanému v 1. rade poplatok za spracovanie úveru v sume 99,58eur, poplatok za zmenku 16,60 eur, poplatky za vedenie účtu, poplatky za upomienky a za predžalobné
upomienky, úroky za úver a úroky z omeškania. Žalobca za trvania úverového vzťahu vždy z vkladu
žalovaného v 1. rade na úverový účet žalovaného 1/ odúčtovával najprv úroky alebo poplatky za

vedenie účtu a poplatky za upomienky. K 19.10.2010 uviedol žalobca sumu 3.233,41 eur ako čiastočné
vyrovnanie medziúveru a vykázal dlžnú sumu z odstúpenia od zmluvy 11.373,13 eur. Žalobca považoval
za deň odstúpenia od zmluvy so žalovaným v 1. rade deň 19.10.2010 a aj po tomto dni až do
19.02.2014 účtoval žalovanému v 1. rade úrok 6,99 %, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne. Tento
spôsob, aký zvolil žalobca pri nakladaní peňazí dlžníka je podľa zmluvy upravený v čl. II bode 7,

podľa ktorého mal spotrebiteľ súhlasiť, že veriteľ je oprávnený uspokojiť z mesačnej splátky úrokov
z mimoriadneho medziúveru prednostne sankčné úroky a poplatky. Žalobca ako sám uviedol a ako
súd zistil z Výpisu z účtu odstúpeného medziúveru ako veriteľ nesplnil povinnosť poskytnúť úver do
dlžníkom žiadanej výšky, pretože so žalovaným v 1. rade požadovanej sumy 14.273,385 eur (430.000
Sk), s ktorými by mohol dlžník reálne disponovať, žalobca poskytol dlžníkovi za účelom, na ktorý
požadoval úver iba 14.157,21 eur (426.500,10 Sk). Súd má za to, že podmienka v čl. II bode 7 spôsobuje

hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov zmluvného vzťahu. Domnelé právo žalobcu
obsiahnuté v tomto článku a bode umožňovalo žalobcovi vytvoriť stav, že istina, ktorá sa skutočne
dostala do dispozície dlžníka pripísaním na jeho účet sa neznižovala a umožnila žalobcovi vytvoriť
stav, kedy podľa čl. VII. pristúpil žalobca k odstúpeniu od zmluvy, teda zmluva je nastavená tak, že
žalovaný v 1. rade plnil iba na príslušenstve pohľadávky, na úrokoch a na poplatkoch za vedenie

účtu a platil za upomienky. Hrubú nerovnováhu danú žalobcom do zmluvy spôsobuje v právach a
povinnostiach účastníkov a v neprospech spotrebiteľa aj to, že zmluva obsahuje v čl. VII bodoch 1
až 10 podmienky a jednotlivo uvedených ustanovení pod písmenami, ktoré dávajú právo odstúpiť od
nej iba žalobcovi - dodávateľovi a je tak v rozpore s ustanovením § 53 ods. 1 OZ, podľa ktorého
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ako vyplýva zo znenia zmluvnej podmienky
o odstúpení, táto zmluvná podmienka je nejasná a nezrozumiteľná. Dodávateľ dal do zmluvy čl. VII
bod 1 výraz „niektorá zo skutočností“, čo súd považuje za neurčité, nezrozumiteľné a v zmysle § 37
ods. 1 OZ neplatné. Podmienka spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa, je nejasná a nezrozumiteľná v kontexte s ostatnými zmluvnými podmienkami a zhoršuje

postavenie žalovaných. Na uvedené nadväzuje aj čl. VII. Bod 2 písm. i), dáva sa možnosť dodávateľovi
za akékoľvek porušenie zmluvy odstúpiť od zmluvy.
V čl. VII bod 5 až 8 vidí neprijateľnosť podmienky súd v tom, že žalobca si istí použitím ustanovenia
§ 349 ods. 1 ObZ v zmluve možnosť v zmysle § 351 ods. 1 ObZ (znenie : Odstúpením od zmluvy
zanikajú všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy. Odstúpenie od zmluvy sa však nedotýka nároku

na náhradu škody vzniknutej porušením zmluvy, ani zmluvných ustanovení týkajúcich sa voľby práva
alebo voľby tohto zákona podľa § 262, riešenia sporov medzi zmluvnými stranami a iných ustanovení,
ktoré podľa prejavenej vôle strán alebo vzhľadom na svoju povahu majú trvať aj po ukončení zmluvy)
zachovať si právo na úroky a poplatky aj po ukončení zmluvy odstúpením. V zmysle ObZ § 344 zmluva
pri odstúpení zaniká dňom doručenia, na rozdiel od dôsledkov plynúcich pri odstúpení od zmluvy

podľa § 48 ods. 2 OZ, kedy sa zmluva zrušuje od počiatku. Podmienka je pre žalovaných neprijateľná
z dôvodu, že je pre nich výhodnejšia úprava odstúpenia obsiahnutá v ustanovení OZ, podmienka
spôsobuje hrubú nevyváženosť v právach a povinnostiach účastníkov v prospech dodávateľa. Veriteľ
má pri odstúpení od zmluvy zachované všetky svoje práva a dlžníci žiadne. V kontexte s ostatnými
zmluvnými podmienkami, čl. VII bod 9 a 10, ktoré predpokladajú zúčtovanie poplatkov a príslušenstva

bez ich konkretizácie, zhoršuje sa postavenie žalovaných spotrebiteľov. Veriteľ pritom nielenže zmluvu
vytvoril, ale aj právny úkon odstúpenia naplnil, aj keď mal na výber iné inštitúty súkromného práva.
Takéto zmluvné podmienky, uprednostňovanie úhrady príslušenstva a pripustenie práva na odstúpenie
od zmluvy iba jednou stranou zmluvy sú podmienkami podľa § 53 ods. 4 OZ neprijateľnými a sú podľa
§ 53 ods. 4 zákona OZ neplatné. Na celý právny vzťah súd aplikoval ustanovenia OZ, ktorý je pre

spotrebiteľov (žalovaných 1/ a 2/) výhodnejší oproti ustanoveniam ObZ, ktorý pri odstúpení od zmluvy
a pri započítavaní zo splátok použil žalobca. Podľa OZ mal postupovať aj žalobca (dodávateľ) v čase
uzavretia zmluvy medzi účastníkmi, pôsobiaci na trhu s jeho podnikateľskými aktivitami pri poskytovaní
bankových služieb pomerne dlhú dobu. Musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky a
má poznať aj dôsledky ich používania pre žalovaných. Bolo preto povinnosťou žalobcu predkladať

podmienky zmluvy s odbornou starostlivosťou oproti neznalým žalovaným 1/, 2/ a 3/. Žalobca musel
vedieť, že zmluvné podmienky svojím obsahom a účelom odporujú Občianskemu zákonníku a že sa
v zmysle § 54 ods. 1 OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou nemôžu odchýliť
od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa a že je podľa objektívneho práva neprípustné, aby saspotrebiteľ vopred vzdal svojich práv, ktoré mu priznáva Občiansky zákonník alebo si inak zhoršiť
svoje zmluvné postavenie tým, že sa mu namiesto na istine z jeho vkladov odpočítava najprv úrok a
poplatky a istina, dlh, ktorý sa má v prvom rade znižovať v nadväznosti na výšku príslušenstva zostáva

nemenný. Spotrebiteľovi sa pri žalobcom nastavených podmienkach istina neznižuje, vytvára stav v jeho
neprospech a zmluva je v tejto časti nevyvážená a nevyváženou je aj v stanovení práva iba pre žalobcu,
premietnutého do podmienok na odstúpenie od zmluvy. Žiadne podmienky zmluvy medzi dodávateľom a
spotrebiteľom neboli individuálne vyjednané, ale sú stanovené dodávateľom v režime typovej (adhéznej)
zmluvy a ide vždy o neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré sú pre rozpor s občiansko-právnou úpravou

spotrebiteľských zmlúv neplatné, ak je jednou zo zmluvných strán spotrebiteľ. Z ustanovenia § 48 ods.
2 OZ vyplýva, že odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku ruší ex tunc, teda od počiatku, narozdiel
od úpravy obsiahnutej v ObZ. Zánikom zmluvy (odstúpením) zanikajú všetky aj vedľajšie záväzky, ktoré
boli od existencie hlavného záväzku závislé. Podľa § 451 ods. 1 a 2 OZ, peňažné prostriedky, ktoré podľa
zmluvy obdržali žalovaní v 1. a 2. rade a dlžili ich ku dňu odstúpenia od zmluvy, sú potom bezdôvodným
obohatením na úkor žalobcu. V tomto prípade ide o majetkový prospech získaný plnením z právneho

dôvodu, ktorý tu síce spočiatku existoval, ale potom dodatočne odpadol. Ten, kto sa na úkor iného
bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie vydať. Dôvodom vzniku záväzku je získanie bezdôvodného
obohatenia na úkor iného. Na základe toho vzniká záväzkový vzťah medzi tým, kto sa bezdôvodne
obohatil, a ktorý je povinný bezdôvodné obohatenie vydať, a medzi tým, na úkor koho sa niekto obohatil,
aktorýmáprávonavydaniebezdôvodnéhoobohatenia,ajkeďtozákonvýslovneneustanovuje. Žalobca

mal voči žalovaným 1/ a 2/ pohľadávku zo záväzkového vzťahu, vzniknutého tým, že žalovaným 1/ a
2/ poskytol/požičal finančné prostriedky. V konaní mal súd výpisom z účtu žalovaného 1/ preukázané,
že žalobca poskytol žalovanému 1/ peňažné prostriedky vo výške 14.157,21 eur. Žalovaní 1/ a 2/ sa
zaviazali vkladať na účet zmluvy o stavebnom sporení 83,15 eur do nasporenia 40 % cieľovej sumy
a vkladať na účet zmluvy o stavebnom sporení pravidelné mesačné vklady vo výške 71,37 eur. Súd

zistil, že žalovaní v 1. a 2. rade celkom od 07.09.2005 po tom, čo mohli reálne disponovať finančnými
prostriedkami po poukázaní žalobcom vo výške 14.157,21 eur, uhradili žalobcovi a po pripísaní istiny
úveru na jeho účet v dňoch 07.09.2005 do 19.02.2014 postupne vklady celkom vo výške 10.587,75
eur. Zo súčtu vkladov žalovaných v 1. a 2. rade súd zistil, že žalovaní v 1. a 2. rade zaplatili sumu
10.587,75 eur, čím sa znížila istina úveru na 3.569,46 eur. Podľa OZ sa zmluva zrušuje s účinkami od

začiatku (ex tunc, § 48 ods. 2) a tým zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy. Momentom odstúpenia
od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z porušenia práva (bezdôvodné obohatenie, náhrada škody).
Účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom vrátiť už vykonané plnenia (§ 457 OZ). Súd vzhľadom na
zrušenie zmluvy v dôsledku odstúpenia žalobcu podľa § 48 ods. 2 OZ uložil žalobcom 1/ až 3/ povinnosť
titulom bezdôvodného obohatenia podľa § 457 OZ na zaplatenie peňažného plnenia žalobcovi v sume

3.569,46 eur ako rozdiel medzi poskytnutými peňažnými prostriedkami vo výške 14.157,21 eur a sumou
10.587,75 eur, ktorú žalovaní v 1. a 2. rade už uhradili. V konaní bolo výpoveďou žalovaného 3/ a
zmluvou preukázané, že žalovaný 3/ ručil za záväzok dlžníka - žalovaných 1/ a 2/, čo žalovaný 3/ potvrdil
svojím podpisom na zmluve. Ručenie je zabezpečovacím právnym inštitútom, teda pre občiansko-
právny vzťah platí ust. § 555 OZ, že záväzok dať zábezpeku možno splniť okrem iného i spôsobilými

ručiteľmi. Právny vzťah vzniknutý z ručenia je vzťahom akcesorickým, závislým svojou existenciou na
hlavnom obligačnom záväzku, závisí od existencie záväzku dlžníka na určité plnenie veriteľovi. Ručením
sa posilňuje veriteľova pozícia tým, že k hlavnému dlžníkovi pristupuje ďalšia osoba ako dlžník vedľajší.
Z ručenia vzniká i záväzok subsidiárny, ktorého podstata spočíva v tom, že ručiteľ nie je na plnenie
veriteľovi povinný popri dlžníkovi, ale až po ňom. Obsahom právneho vzťahu vzniknutého z ručenia je

právnapovinnosťručiteľauspokojiťveriteľovnárok,pohľadávku,pokiaľnároknesplní dlžníkdobrovoľne,
riadne a včas a z obsahu právneho vzťahu ručenia vyplýva ručiteľovi aj oprávnenie domáhať sa voči
dlžníkovi, aby mu vydal to, čo za neho veriteľovi splnil. V záväzkovo-právnom vzťahu sa žalovaný 3/ ako
ručiteľ v písomnej forme zaviazal žalobcovi, že uspokojí jeho pohľadávku, ak dlžník, žalovaní 1/ a 2/
voči nemu nesplnia záväzok. Z výpovede žalovaného 3/ bolo preukázané, že ani na výzvy žalobcu dlh

za žalovaných 1/ a 2/ neplnil. V konaní nebolo zistené, že by ručiteľský záväzok žalovaného 3/ zanikol.
Súd mal za to, že žalovaný 3/ titulom ručenia za záväzok žalovaných 1/ a 2/ je povinný uspokojiť tú časť
pohľadávky, ktorá bola práve žalobcovi priznaná v súdnom konaní, s tým, že v prípade plnenia jedného
zo žalovaných v rozsahu jeho plnenia zaniká povinnosť plniť druhým žalovaným. Žalobcom požadovaný
úrok z omeškania vo výške 11,99 % ročne za oneskorené plnenie peňažného dlhu je v rozpore s

vykonávacím predpisom, ktorým je nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 01.02.2013,
podľa ktorého ustanovenia § 3 ods. 1 výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu. Žalobca požadoval úrok z omeškania zo sumy 9.337,24 eur od 01.02.2014. Súdpriznal žalobcovi úrok z omeškania v súlade s ustanovením § 517 ods. 2 OZ v súvislosti s vykonávacím
predpisom a to Nar. vl. č. 87/1995 Z.z. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola ku
dňu 01.02.2014 vo výške 0,25 % ročne a preto súd priznal žalobcovi úrok z omeškania v zákonnej

výške, t.j. 5,25 % ročne od žiadaného dňa, t.j. od 01.02.2014 do zaplatenia zo súdom priznanej sumy
3.569,46 eur a vo zvyšku návrh zamietol. Súd tak nemohol priznať úrok z omeškania v sume 12,49
%, nakoľko jeho výška prekračuje výšku úrokov z omeškania, ktorú je možné priznať podľa predpisov
Občianskeho zákonníka, uvedenú výšku nie je možné zvýšiť ani dohodou strán, nakoľko horná hranica
výšky úroku z omeškania nie je závislá od vôle strán účastníkov. Súd nepriznal žalobcovi úrok z

úveru. Žalobca sa sám rozhodol pre odstúpenie od zmluvy, aj keď existujú inštitúty, ktoré zmluvu od
začiatku nerušia, napríklad výpoveď. Súd označil ustanovenie zmluvy o odstúpení obsiahnuté v čl. VII
za neurčité, pretože nie je jasné, aké poplatky sa odstúpením od zmluvy ,,zúčtujú do jednej sumy, ktorá
sa ďalej úročí“). Súd aj pre prípad určitosti klauzuly o odstúpení považoval za relevantné ustanovenie
§ 54 ods. 1 OZ, ktoré bráni nevýhodnejšiemu dojednaniu dôsledkov odstúpenia od zmluvy, než ako
upravuje Občiansky zákonník a ten je pre žalovaných priaznivejší. Klauzula o odstúpení je preto podľa

súdu neplatná pre rozpor so zákonom (§ 54 ods. 1 v spojení s § 39 OZ). Z uvedených dôvodov súd
žalobu o úroky zo zrušenej zmluvy za poskytnutie medziúveru zamietol. Ustanovenia spotrebiteľskej
zmluvy, ktoré narozdiel od ustanovení OZ zaväzujú spotrebiteľa nad rámec povinnosti vzniknutých podľa
OZ, evidentne zhoršujú jeho postavenie. Akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa vrátane platenia
úrokov napriek ich zrušeniu popri vzájomnej reštitučnej povinnosti po zániku zmluvy s účinkami ex

tunc postavenie spotrebiteľa zhoršuje. Dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa zmluvy dohodnutej medzi
účastníkmi konania sú nevýhodnejšie, ako dôsledky odstúpenia podľa úpravy v OZ. Pokiaľ sa týka
časti rozhodnutia, podľa ktorého súd návrh zamietol, ide o nepriznanie nárokov žalobcu na poplatky
za upomienky, za poplatky za vedenie účtu, poplatku za zmenku a za spracovanie úveru. Poplatky si
žalobca započítal z plnení už na začiatku právneho vzťahu, už pri prvej splátke. Súd taktiež posúdil

ako neprijateľnú podmienku, podľa ktorej je žalobca oprávnený účtovať na ťarchu žalovaných 1/ a 2/
poplatky za upomienky. Poplatky za upomienky, ani poplatky za vedenie účtu neboli so žalovanými
1/ a 2/ individuálne dojednané a neboli obsiahnuté priamo v zmluve, ale iba v Sadzobníku poplatkov,
ktorý žalovaní 1/ a 2/ ani nepoznali. Navyše nie je ani žiadnym spôsobom ohraničený počet upomienok,
ktoré je žalobca oprávnený zaslať a teda je len na vôli žalobcu, koľko upomienok vyúčtuje, pričom

by mohol upomienky zasielať a účtovať aj každý deň, čo spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a
povinnostiach spotrebiteľa a dodávateľa. Takýto poplatok umožňuje široký a nejasný výklad, pritom
je na vôli žalobcu, koľko upomienok žalovaným zašle. V tomto prípade nastala situácia, že žalobca
zasielal žalovaným upomienky takmer každý mesiac, pričom postupne výšku poplatku za upomienku
neúmerne zvyšoval. Taktiež poplatok za vedenie účtu neprimerane stúpal. Podľa názoru súdu výška

týchto poplatkov je neprimerane vysoká a súd považuje za neprijateľné, aby žalovaní v postavení
spotrebiteľa znášali akékoľvek výdavky žalobcu spojené s vymáhaním pohľadávky, ktoré si žalobca
dokonca určil pevnou sumou a žiadnym spôsobom nie je žalobca obmedzený v tom, koľko upomienok
vyúčtuje, čo je jednoznačne v neprospech spotrebiteľa. Výška tohto poplatku je nie len v rozpore s
ustanoveniami na ochranu práv spotrebiteľa, ale aj proti dobrým mravom, keďže výška týchto poplatkov

nie je ničím odôvodnená, keďže niekoľkonásobne prevyšuje poštovné, ktoré žalobca v skutočnosti
zaplatil. Preto súd návrh aj v tejto časti za vyúčtované upomienky a poplatky za vedenie účtu zamietol v
súlade s § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Súd zamietol taktiež poplatok za zmenku, nakoľko žalobca
nepreukázal, že by bola žalovaným vystavená zmenka, a preto nie je možné účtovať žalovanému 1/
za uvedenú službu poplatok. Zmluvnú podmienku uvedenú v zmluve o úvere týkajúcu sa poplatku za

vedenie úverového účtu, ktorá má zaväzovať žalovaných 1/ a 2/, v zmluvnom vzťahu spotrebiteľa, na
zaplatenie odplaty za vedenie úverového účtu súd vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku. Vedením
úverového účtu banka realizuje svoju evidenčnú činnosť pri poskytnutí finančných prostriedkov, úverov
klientom a slúži banke na sledovanie stavu plnenia na svojich účtoch zo strany dlžníka. Účet si banka
vedie vo svoj prospech a nie v prospech dlžníka, ktorý nie je odkázaný na prehľad o stave splácania

úveru. Banka teda dlžníkovi neposkytuje vedením úverového účtu žiadnu odplatnú službu v prospech
dlžníka. Banka ako dodávateľ finančnej služby musí poznať účel vedenia úverového účtu a musela
vedieť, že ide o neprijateľnú podmienku, spôsobujúcu v zmysle § 53 ods. 1 OZ značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a poznať aj právny následok
neplatnosti takejto neprijateľnej podmienky podľa § 53 ods. 4 OZ. Právny úkon banky, zaťažujúci

spotrebiteľa neprijateľnou podmienkou, záväzkom platiť za niečo, čo v plnení od veriteľa neobdržal,
je podľa 53 ods. 4 OZ v nadväznosti na § 39 OZ právnym úkonom neplatným, ktorý svojím obsahom
aj účelom odporuje zákonu a je neplatný aj pre rozpor s dobrými mravmi. Pohľadávkou sa rozumie
subjektívne právo jedného subjektu (veriteľa) požadovať od druhého subjektu (dlžníka) toho istéhozáväzkovo-právneho vzťahu určité plnenie, t.j. požadovať od dlžníka, aby niečo dal, aby niečo konal
alebo niečo nekonal, t.j. opomenul, či strpel, avšak vždy iba v súlade s platným právom. Pohľadávka
žalobcu na poplatok za vedenie úverového účtu nemôže zaväzovať dlžníka v neplatnom záväzkovom

vzťahu, iba z platného záväzkového vzťahu je dlžník osobou povinnou poskytnúť veriteľovi plnenie
v dojednanom rozsahu, forme a čase. Žalovaného neplatný právny úkon nezaväzuje, nevzniká mu
povinnosť niečo dať veriteľovi a z neplatného právneho úkonu nemožno ani žalobcovi priznať plnenie
na poplatku za vedenie úverového účtu. Preto súd v tejto časti návrh ako nedôvodný zamietol. Názor
ako u poplatku za vedenie úverového účtu zastáva súd aj u poplatku za biankozmenku a aj za poplatok

za spracovanie medziúveru vo výške 99,58 eur.
Vzhľadom na tieto skutočnosti súd nemohol akceptovať to, že žalobca započítal časť splatenej sumy na
upomienky a poplatky za vedenie úverového účtu, na ktoré žalobca nemá právny nárok, a preto súd aj
tieto sumy započítal na istinu úveru v súlade s ustanovením § 566 OZ v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy, podľa ktorého bol veriteľ povinný prijať aj čiastočné plnenie, ak to neodporovalo dohode alebo
povahe pohľadávky. Plnenie v splátkach sa podobá čiastočnému plneniu a je na vôli dlžníka, aby on

určil, na čo sa má splátka započítať, či na istinu alebo na príslušenstvo a nie na vôli veriteľa, aby
určoval, čo zo splátky najprv započíta na svoju pohľadávku. Dlžník má vždy záujem, aby sa jeho dlh
znižoval najprv na istine, pretože s tým súvisí aj výška pohľadávky čo do jej príslušenstva. Ako už
bolo spomenuté, z ustanovenia § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že odstúpením od zmluvy
sa zmluva od začiatku ruší ex tunc, teda od počiatku, zánikom zmluvy (odstúpením) zanikajú všetky

aj vedľajšie záväzky, ktoré boli od existencie hlavného záväzku závislé, preto súd nepriznal žalobcovi
ani nárok na vedľajšie záväzky účtované žalovaným v 1. a 2. rade vo výpise z účtu uvedené v čl.
VII v bode 8, podľa ktorej po odstúpení od zmluvy má veriteľ právo účtovať si pri stavebnom úvere 3
% ročne úrok z omeškania nad dohodnutú úrokovú sadzbu z celého zostatku dlhu a pri medziúvere
5 % ročne úrok z omeškania nad dohodnutú úrokovú sadzbu z celého zostatku dlhu. V konaní bolo

výpoveďou žalovaného v 3. rade a zmluvou o úvere preukázané, že žalovaný v 3. rade ručil za záväzok
dlžníkov/žalovaných v 1. a 2. rade, čo žalovaný v 3. rade potvrdil svojím podpisom na zmluve. Ručenie
je zabezpečovacím právnym inštitútom, teda pre občiansko-právny vzťah platí ustanovenie § 555 OZ,
že záväzok dať zábezpeku možno splniť okrem iného i spôsobilými ručiteľmi. Právny vzťah vzniknutý
z ručenia je vzťahom akcesorickým, závislým svojou existenciou na hlavnom obligačnom záväzku,

závisí od existencie záväzku dlžníka na určité plnenie veriteľovi. Ručením sa posilňuje veriteľova pozícia
tým, že k hlavnému dlžníkovi pristupuje ďalšia osoba ako dlžník vedľajší. Z ručenia vzniká i záväzok
subsidiárny,ktoréhopodstataspočívavtom,žeručiteľniejenaplnenieveriteľovipovinnýpopridlžníkovi,
ale až po ňom. Obsahom právneho vzťahu vzniknutého z ručenia je právna povinnosť ručiteľa uspokojiť
veriteľov nárok, pohľadávku, pokiaľ nárok nesplní dlžník dobrovoľne, riadne a včas a z obsahu právneho

vzťahu ručenia vyplýva ručiteľovi aj oprávnenie domáhať sa voči dlžníkovi, aby mu vydal to, čo za
neho veriteľovi splnil. Pomer rozdelenia trov konania zodpovedá pomeru úspechu žalobcu zníženého o
pomernú časť jeho neúspechu. O trovách konania súd rozhodoval v súlade s ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a
§ 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. a žiadnemu účastníkovi nepriznal náhradu trov konania. Súd vychádzal z
toho, že sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 11.276,44 eur a po čiastočnom späťvzatí pre správanie

žalovaných (uhradili svoj záväzok), sa domáhal sumy 9.337,24 eur, z toho mu súd priznal sumu 3.569,46
eur a do zvyšku tejto sumy (o 5.767,78 eur) návrh zamietol. Miera úspechu žalobcu predstavuje 38,23
% a u žalovaných 61,77 %, čo znamená, že čistý úspech žalovaných je 23,54 %. Keďže si úspešní
žalovaní náhradu trov konania neuplatnili, súd rozhodol, že sa im napriek ich úspechu v konaní náhrada
trov konania nepriznáva.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti zamietnutia žaloby, určenia neprijateľnosti zmluvných
podmienok a v časti trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol v celom
rozsahu jeho žalobe vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania. Nepovažoval za správne právne
posúdenie veci, ak súd pri hodnotení zmluvy vylúčil pôsobnosť ustanovení ObZ upravujúcich zmluvu o

úvere, keď v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) ObZ sa touto časťou zákona spravujú bez ohľadu na povahu
účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o úvere. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie NS SR sp.
zn. 6 MCdo/4/2012 zo dňa 27. marca 2013, na základe ktorého je na úverovú zmluvu bez ohľadu na
povahu účastníkov nutné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Prvostupňový súd v dôsledku
postúpenia zmluvy a posúdenia práv a povinností z nej pre účastníkov konania vyplývajúcich výlučne

podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, t.j. v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci dospel
k nesprávnym záverom. Uviedol, že nárok na poplatok za spracovanie medziúveru a poplatok za
zmenku, jeho splatnosť, ako aj spôsob úhrady je riešený článkom II. úverovej zmluvy. Nárok na poplatok
za vedenie úverového účtu je rovnako vedený v článku II. úverovej zmluvy, pričom jeho výška sariadi Sadzobníkom poplatkov platným pre obdobie spoplatňovania vedenia účtu. Nárok na požadovanie
poplatku za upomínanie vyplýva z článku V. bod 1 úverovej zmluvy, čl. 23 Všeobecných podmienok,
podľa platného Sadzobníka poplatkov aktuálneho ku dňu vykonania spoplatňovaného úkonu. Nakoľko

nárok žalobcu na požadovanie poplatku za spracovanie medziúveru, poplatku za zmenku, poplatkov
za vedenie účtu a na požadovanie poplatku za upomínanie v prípade omeškania žalovaných vznikol
pred 01.01.2008, nie je na neho možné aplikovať ustanovenie o spotrebiteľských zmluvách, a teda
nie je požadovanie týchto poplatkov možné chápať ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Uviedol, že
svoju činnosť vykonáva v súlade s ustanoveniami zákona č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení v

súladesustanoveniamizákonač.483/2001Z.z.obankáchaustanoveniamiObchodnéhoiObčianskeho
zákonníka, pričom poskytovaním medziúverov je obmedzené zákonom v ust. § 12 ods. 3 zákona č.
310/1992 Zb.. Základné princípy poskytovanie medziúveru, medzi ktoré patrí i to, že dlžník po dobu
jeho splácania spláca iba úroky z medziúveru a súčasne sporí na účte stavebného sporenia, pričom
toto sporenie je dotované za podmienok upravených zákonom o stavebnom sporení zo strany štátu
poskytnutím štátnej prémie, schvaľuje Národná banka Slovenska po dohode s ministerstvom. Nemožno

preto konštatovať, že žalobca musel vedieť, že používa neprijateľné podmienky a aké sú následky ich
používania, pretože postupoval spôsobom stanoveným zákonom a podľa zásad schválených Národnou
bankou Slovenska i Ministerstvom financií SR. Poukázal tiež na skutočnosť, že súd nebol oprávnený
hodnotiť nekalú povahu podmienky týkajúcej sa dojednania o spôsobe úhrady pohľadávky vyplývajúcej
zo zmluvy o úvere, ako i výšku dohodnutého úroku, keďže ide o dojednania o hlavnom predmete

plnenia zmluvy a dojednanie o primeranosti ceny. Žalobca tiež napadol zamietnutie jeho nároku na
riadny úrok po odstúpení od zmluvy. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenia § 349 ods. 1, § 351
ods. 1 a § 506 ObZ, z ktorých vyplýva, že účinky odstúpenia od zmluvy, teda zánik práv a povinností
zo zmluvy nastáva ex nunc, okamihom doručenia odstúpenia druhej zmluvnej strane. Odstúpenie sa
pritom nedotýka nárokov, ku ktorým došlo do zániku zmluvy odstúpením bez ohľadu na to, o nároky

ktorej strany ide. Súdne rozhodnutie je v časti týkajúcej sa posúdenia platnosti odstúpenia od zmluvy
zmätočné, keď súd na jednej strane považuje ustanovenie čl. VII. bod 1 až 10 zmluvy, t.j. ustanovenia
upravujúce odstúpenie od zmluvy, podľa § 39 OZ za neplatné pre rozpor so zákonom, z čoho vyplýva,
že k platnému odstúpeniu od zmluvy v súlade s citovanými ustanoveniami nemalo dôjsť a na strane
druhej konštatuje, že k odstúpeniu od zmluvy v dôsledku právneho úkonu navrhovateľa došlo ex tunc.

Poukázal tiež na to, že prvostupňový súd svoje rozhodnutie o neprijateľnosti podmienok odôvodnil iba
skutočnosťou, že tieto neboli so žalovanými individuálne dojednané a že títo sa s nimi nemohli riadne
oboznámiť pred podpísaním zmluvy a ani ovplyvniť ich obsah, a preto možno v súlade s ust. § 53
OZ tieto označiť za neprijateľné. Súd svoje stanovisko neprijateľnosti zmluvných podmienok týkajúcich
sa dojednaní o poplatkoch riadne neodôvodnil opisom skutkových okolností a najmä neuviedol, akými

úvahami sa spravoval pri ich hodnotení a na základe ktorých právnych predpisov dospel k záveru o
neprijateľnosti zmluvných podmienok.

K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrili žalovaní 1/ a 2/, ktorí navrhli napadnutý rozsudok z dôvodu
jeho vecnej správnosti potvrdiť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a

dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, pretože
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je tiež
nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, z ktorých dôvodov je ho potrebné v napadnutom rozsahu
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 3C/108/2011 bolo zaplatenie
10.770.88 eur s príslušenstvom.

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa konanie v časti zaplatenia istiny vo výške
1.433,64 eur a úrokov z omeškania vo výške 11,99% ročne za obdobie od 23.11.2011 do 31.01.2014 v

sume 2.738,40 eur zastavil, žalovaným 1/, 2/ a 3/ uložil zaplatiť žalobcovi sumu 3.569,46 eur s úrokom z
omeškania vo výške 5,25% ročne od 01.02.2014 do zaplatenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných
v rozsahu jeho plnenia zaniká povinnosť plnenia ostatných žalovaných, vo zvyšku žalobu zamietol asúčasne určil neplatnosť zmluvných podmienok z dôvodu ich neprijateľnosti. O trovách konania rozhodol
tak, že žalovaným náhradu trov konania nepriznal.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa v
časti zamietnutia žaloby, určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok a v časti trov konania.

Odvolateľ odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Odvolací dôvod podľa § 205 ods.
2 písm. d) O.s.p. je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu
vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p., pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd
nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania
najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo

vyšlinajavoinak,zhľadiskaichzávažnosti(dôležitosti),zákonnosti,pravdivostiavierohodnostijelogický
rozpor, alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 122 až § 135 O.s.p.. Odvolací dôvod v zmysle § 205
ods. 2 písm. f) O.s.p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistení
skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na
daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Taktiež odvolanie odôvodnil tým, že napadnutý rozsudok nie

je preskúmateľný.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým sa znemožní účastníkovi
konania realizácia procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva, pričom odňatie

možnosti konať pred súdom je relevantné vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska
zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi),
a ak sa postup súdu prejavil v priebehu konania, a tiež pri rozhodovaní. Nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom
rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu

ako vyplývajú z čl. 36 a nasl. Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 46 Ústavy SR. Jedným z
týchto princípov predstavujúcim súčasť práva na riadny proces a vylučujúcim svojvôľu pri rozhodovaní
je i povinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodniť (§ 157 ods. 1 O.s.p.), a to spôsobom zakotveným v
ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Z odôvodnenia rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a
úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, ak sú

právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej
možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba považovať takéto rozhodnutie
za rozhodnutie v rozpore s čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 46 Ústavy SR.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že súd prvého stupňa vec nie

celkom správne právne posúdil a taktiež jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

V prvom rade postupoval prvostupňový súd nesprávne, keď predmetnú právnu vec neposúdil v zmysle
ustanovení Obchodného zákonníka, keď v prejednávanej veci bolo potrebné vychádzať tak z ustanovení
Obchodného zákonníka upravujúcich úverovú zmluvu (§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ust. zák.

č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení). Vzhľadom na to, že v prípade úverovej zmluvy ide o absolútny
obchod, je potrebné predmetný právny vzťah posudzovať i v zmysle ďalších ustanovení Obchodného
zákonníka, a to s prihliadnutím na odstúpenie od zmluvy, konkrétne ust. § 349 ods. 1 ObZ, z ktorého
vyplýva, že účinky odstúpenia od zmluvy nastávajú dôjdením prejavu druhej strane, a teda narozdiel
od Občianskeho zákonníka (§ 48 ods. 2 OZ) nedochádza k zrušeniu zmluvy od počiatku. Z ust. § 506

Obchodného zákonníka vyplýva, že v prípade odstúpenia od zmluvy môže veriteľ požadovať, aby dlžník
vrátil dlžnú sumu s úrokmi.Z uvedeného teda vyplýva, že odstúpením od zmluvy zmluva zanikla nie od počiatku, ale od odstúpenia,
pričom v zmysle § 506 Obchodného zákonníka môže žalobca žiadať úroky len do odstúpenia a
po odstúpení od zmluvy ich už nie je možné žiadať v zmysle iných dojednaní podľa § 351 ods. 1

Obchodného zákonníka, a to s prihliadnutím na to, že dlžníkom je spotrebiteľ, ktorý požíva zvýšenú
ochranu v zmysle príslušných právnych predpisov.

K uplatnenému úroku z medziúveru odvolací súd udáva, že v danom prípade tento je požadovaný v
zmysle zák. č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení, s poukazom na čo je potrebné, aby pri hodnotení

oprávnenosti nároku na zaplatenie úroku z medziúveru tento súd posudzoval i v zmysle citovaného
zákona.

V časti zamietnutia žaloby na zaplatenie poplatkov za zmenku a spracovanie a poplatkov za upomienky
považoval odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.
Rovnako nepreskúmateľným bol napadnutý i v časti určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach podľa
§ 221 ods. 1 písm. h) a f) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

Po vrátení veci súd prvého stupňa vec opätovne prejedná, v potrebnom rozsahu vykoná dokazovanie,
vec posúdil v zmysle vyššie uvedeného a vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie v súlade
s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodní. V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne tak o náhrade
trov prvostupňového, ako aj odvolacieho konania.

Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.