Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. marec 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Co/46/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112230055
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8112230055.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a

sudcov JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobkyne: F. G., nar. XX.XX.XXXX,
bytom P. Č.. X, XXX XX V. Š., právne zastúpená JUDr. Alojzom Naništom, advokátom so sídlom
Sládkovičova č. 8, 080 01 Prešov, proti žalovanému: SR - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
so sídlom Štúrova č. 2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č. k. 7C/54/2012-220 zo dňa 22.03.2017 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu s tým,
že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 767,16 eura
spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 767,16 eura odo dňa 20.09.2012 do
zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku k rukám žalobkyne. Priznal žalobkyni nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

V odôvodnení poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, obsah pripojených listinných dôkazov,

obsah spisu Okresného súdu Prešov sp. zn. 1T/33/2007, citoval ust. § 1, § 3 os. 1, 2, § 4 ods. 1 písm.
f), § 5 ods. 1 - 3, § 6 ods. 1, 2, § 8 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1 - 3, § 25
ods. 1, § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci (ďalej len zákona č. 514/2003 Z.z.) a uviedol, že žalobu žalobkyne považoval v celom rozsahu
za dôvodnú. Poukázal na obsah pripojených listinných dôkazov týkajúcich sa uznesenia Okresného
riaditeľstva Policajného zboru v Prešove, Úradu justičnej a kriminálnej polície ČVS: OPR-2582-2-OSV-
PO-2006 zo dňa 18.09.2006, ktorým bolo vznesené obvinenie žalobkyne pre trestný čin podvodu podľa

§ 250 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005. Na základe podanej sťažnosti proti uznesenie
bolo uznesením prokurátorky Okresnej prokuratúry v Prešove zo dňa 05.10.2005 č. 1PV/945/2006
podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť zamietnutá ako nedôvodná. Dňa 12.04.2007
bola Okresnému súdu Prešov doručená obžaloba Okresnej prokuratúry v Prešove č. 1PV/945/2006
na žalobkyňu pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 Trestného zákona. Rozsudkom Okresného
súdu Prešov č.k. 1T/33/2007-170 zo dňa 26.01.2011, súd žalobkyňu oslobodil spod obžaloby podľa
§ 285 písm. a) Trestného poriadku z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je

obžalovaná stíhaná. Zároveň podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku súd poškodenú F. X. s jej nárokom
na náhradu škody odkázal na konanie vo veciach občianskoprávnych. Uznesením Krajského súdu
v Prešove č. k. 5To/33/2011-197 zo dňa 23.11.2011, súd podľa § 319 Trestného poriadku zamietol
odvolanie okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 1T/33/2007 zo dňa26.01.2011. Z príjmových pokladničných dokladov, ktoré žalobkyňa predložila zo dňa 11.10.2006
vyplýva, že dňa 11.10.2006 zložila zálohu pre právneho zástupcu vo výške 7.000,- Sk a dňa 12.03.2012
zaplatila faktúru vo výške 534,80 eura z titulu obhajoby v trestnom konaní ako odmenu za úkony

právnej služby. Rozsudkom Okresného súdu Prešov č.k. 7C/54/2012-106 zo dňa 03.10.2013, súd prvej
inštancie zaviazal žalovaného, aby zaplatil žalobkyni sumu 767,16 eura spolu s úrokom z omeškania
vo výške 8,75 % ročne zo sumy 767,16 eura od 30.09.2012 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol a zároveň rozhodol o povinnosti žalovaného nahradiť žalobkyni trovy právneho zastúpenia.
Predmetný rozsudok bol zrušený uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 10Co/135/2013-191 zo

dňa 26.03.2015 z dôvodu nesprávneho označenia žalovaného, a to Slovenská republika v zastúpení
Ministerstvom vnútra Bratislava, ktoré správne označenie bolo právnym zástupcom žalobkyne opravené
na pojednávaní dňa 22.03.2017, ktorú zmenu súd prvej inštancie pripustil, a to na označenie žalovaného
Slovenská republika v zastúpení Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky. Vo vzťahu k pasívnej
legitimácii žalovaného súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 8Cdo/289/2014, v ktorom je konštatované, že štátnym orgánom oprávneným konať za štát v

súdnom konaní začatom do 31.12.2012 v prípade uplatneného nároku na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., ktorým je uznesenie o vznesení obvinenia
vydané povereným príslušníkom Policajného zboru, proti ktorému podanú sťažnosť prokurátor zamietol
a podal obžalobu príslušnému súdu za situácie, že poškodený podal žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody štátnemu orgánu príslušnému podľa predpisov účinných do 31.12.2012 je s

účinnosťou od 01.01.2013 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Na tom nič nemení skutočnosť,
že právna úprava napriek presnému vymedzenie kompetencií jednotlivých štátnych orgánov konať za
štát, aj po 01.01.2013 ponechala v súčinnosti možnosť založenia oprávnenia štátneho orgánu konať
v súdnom konaní za štát, na základe toho, že sa na tento orgán obrátil poškodený so žiadosťou o
predbežné prerokovanie nároku, pretože príslušné ustanovenia podľa názoru súdu dopadá na prípady,

kedy nie je možné príslušný štátny orgán, v ktorého pôsobnosti došlo ku škode jednoznačne určiť
podľa daných zákonných kritérií. Účelom zákona č. 412/2012 Z.z. podľa poznatkov aplikačnej praxe
je precizovať príslušnosť orgánov verejnej moci v súvislosti so zodpovednosťou štátu za nezákonné
rozhodnutie. Aj keď nezákonným rozhodnutím je uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré vydal príslušný
policajt, oprávnenie Ministerstva vnútra SR konať za štát v rámci konania o náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím zostala zachovaná len pre prípad, že prokurátor nezamietol sťažnosť proti
uzneseniu policajta a nepodal obžalobu. Preto v prípade, že prokurátor podanú sťažnosť obvineného
proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietne a následne podá obžalobu príslušnému súdu, zakladá
tým oprávnenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky konať za štát v následnom konaní o
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Právna úprava

vyplývajúca z ust. § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z. ako kritériom na založenie oprávnenia
Generálnej prokuratúry SR konať za štát v konaní o náhradu škody nezakotvuje skutočnosť, že
prokurátor nezákonné rozhodnutie vydal, ale že škodu spôsobil v trestnom konaní. K spôsobeniu škody
v tomto prípade zo strany prokurátora nedochádza vydaním nezákonného rozhodnutia, ale tým, že
nevyužijúc svoju kompetenciu nezruší, trestné stíhanie obvineného nezastaví, nepostúpi vec, teda

si osvojí závery nezákonného rozhodnutia a podaná na základe toho obžalobu. Súd prvej inštancie
považoval za splnené podmienky vyplývajúce zo zákona č. 514/2003 Z.z., a to existenciu nezákonného
rozhodnutia, vznik škody a príčinnú súvislosť. Vo vzťahu k zmenšeniu majetku žalobkyne, súd prvej
inštancie uviedol, že žalobkyňa predložila súdu pokladničné doklady zo dňa 11.10.2006, z ktorého
vyplýva, že zložila zálohu pre právneho zástupcu vo výške 7.000,- Sk a dňa 13.03.2012 zaplatila

sumu 534,80 eura z titulu obhajoby v trestnom konaní za 11 úkonov právnej služby, ktorých účelnosť
súd prvej inštancie posúdil oboznámením sa s obsahom pripojeného trestného spisu, z vyšetrovacieho
spisu, z ktorých zistil, že právny zástupca žalobkyne vykonal v prípravnom konaní aj v konaní pred
súdom tieto úkony právnej služby: príprava a prevzatie zastúpenia 10.10.2006 (č.l. 9), oboznámenie
sa s výsledkami vyšetrovania zo dňa 15.11.2006 (č.l. 67), oboznámenie sa s výsledkami konania dňa

08.12.2006 (č.l. 84), účasť na hlavnom pojednávaní dňa 09.06.2009 (č.l. 103), dňa 30.06.2009 (č.l. 112),
podanie odporu voči trestnému rozkazu zo dňa 10.02.2010 (č.l. 117), účasť na hlavnom pojednávaní
dňa 26.04.2010 (č.l. 121), dňa 18.10.2010 (č.l. 131), dňa 26.01.2011 (č.l. 160), vyjadrenie k odvolaniu zo
dňa 08.04.2011 (č.§. 182), účasť na verejnom zasadnutí dňa 23.11.2011 (č.l. 194). Vo vzťahu k námietke
o neúčelnosti trov obhajoby súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. III ÚS 481/2015 zo dňa 06.10.2015, podľa ktorého trovy vynaložené stranou v spore
musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa
musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku, alebo procesná ochrana proti takémuto
tvrdenému nároku. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťouvynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc v zmysle čl. 47 ods. 1
ústavy.Trovyprávnehozastúpeniasavovšeobecnostipovažujúzaúčelnevynaloženétrovypotrebnéna
ochranu práva. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie žalobu žalobkyne považoval za dôvodnú. Uplatnenú

náhradu škody a všetky úkony právneho zastúpenia za účelne uplatnené a vynaložené, a preto žalobe v
celom rozsahu vyhovel. Zároveň súd priznal žalobkyni aj uplatnený úrok z omeškania od 20.09.2012 zo
sumy 767,16 eura viazaný petitom žaloby. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle ust.
§ 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ktorej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
%, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením v zmysle ust. § 262 Civilného sporového

poriadku.

2. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný. Namietal nesprávne právne
posúdenie. Poukázal na to, že výklad súdu prvej inštancie vo vzťahu k existencii nezákonného
rozhodnutia, ktorá sa v podstate opiera len o súdnu judikatúru a nie je jednotná v tejto otázke považoval
za neprimeraný, extenzívny a nesprávny. Poukázal na odlišné názory Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vyplývajúce z uznesenia sp. zn. 4MCdo/20/2009, 7Cdo/27/2011, 3Cdo/201/2007. Oslobodenie
spod obžaloby nemá automaticky za následok nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, pričom
poukázal na nález ústavného súdu č.k. II ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013, ako aj na rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lavrechov proti Českej republike sťažnosť č. 57404/2008
zo dňa 20.06.2013, z ktorého vyplýva, že zlučiteľnosť zásahu voči určitej osobe vyžaduje, aby bol

zásah zákonný, bol vo všeobecnom záujme a bol primeraný. To znamená, že musí predstavovať
spravodlivú rovnováhu medzi požiadavkami všeobecného záujmu spoločnosti a požiadavkami na
ochranu základných práv jednotlivca. Vedením trestného konania voči žalobkyni bol sledovaný legitímny
cieľ riadneho vedenia trestného konania. Právne posúdenie súdom prvej inštancie je podľa názoru
žalovaného v rozpore s ust. § 6 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorého dikcia je jasná, zrozumiteľná, pričom sa

podstatne nezmenili podmienky od čias ustanovenia textu zákona, vrátane jeho účelu zodpovedajúcemu
jeho doslovnému jazykovému zneniu. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok a žalobu zamietnuť.

3. Právny zástupca žalobkyne v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že argumentácia
žalovaného v tom smere, že vznesenie obvinenia ako titul náhrady škody bolo v čase jeho vydania

dôvodné a zákonné, pričom celé trestné konanie bolo vedené plne v súlade so všetkými zásadami
trestného konania, je nedôvodná. Porušenie právnej povinnosti orgánom štátu nie je podmienkou
zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Zmyslu právnej úpravy zodpovednosti
štátuzaškoduzodpovedá,abykaždámajetkováujmaspôsobenánesprávnym,činezákonnýmzásahom
štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Poukázal na právny záver vyplývajúci z rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/15/2009, z ktorého vyplýva, že ak došlo k zastaveniu trestného
stíhania, alebo k oslobodeniu spod obžaloby, je potrebné vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že
trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Vo vzťahu k uzneseniu NS SR sp. zn. 4MCdo/20/2009
poukázal na to, že uvedené rozhodnutie rieši právnu otázku nezákonnosti rozhodnutia podľa zákona
č. 58/1969 Zb., obdobne aj v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/27/2011, v ktorom rozhodnutí sa uvádzajú

základné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Podľa jeho názoru, žalobkyňa preukázala všetky
predpoklady zodpovednosti za škodu a nezákonnosť rozhodnutia bola preukázaná oslobodzujúcim
rozsudkom. Vo vzťahu k rozhodnutiu NS SR sp. zn. 3Cdo/201/2007, na ktoré poukázal žalovaný, právny
zástupca žalobkyne uviedol, že jeho závery sa týkajú iného skutkového stavu ako v posudzovanej veci
a právnej úpravy. Vo vzťahu k nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 163/2013 uviedol, že v časti

nároku na náhradu škody spočívajúcej v trovách obhajoby zostal rozsudok súdu sp. zn. 12Co/113/2010
právoplatný.Navrholpotvrdiťnapadnutýrozsudok.Uplatnilsinároknanáhradutrovodvolaciehokonania
v rozsahu 100 %.

4. Žalovaný sa v rámci odvolacej repliky k vyjadreniu právneho zástupcu žalobkyne k odvolaniu písomne

nevyjadril.

5. Podľa § 470 ods. 1, 2 veta prvá zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od
01.07.2016 v znení neskorších predpisov (ďalej len CSP), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní

nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Citované ustanovenie je vyjadrením princípu okamžitej aplikability ustanovení Civilného sporového
poriadku na všetky prebiehajúce a začaté konania v súlade s princípom justifikácie účinkov procesnýchúkonov, ktorý znamená zachovanie právnych účinkov úkonov vykonaných za účinnosti Občianskeho
súdneho poriadku v znení platnom do 30.06.2016, ktorých následky úkonu sa majú uznávať i vtedy, ak
novšia procesná úprava už s týmto následkom nepočíta.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP)
vzhľadomnavčaspodanéodvolanieosobouoprávnenou(§359vspojenís§362ods.1CSP)preskúmal
napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a
§ 380 CSP, bez nariadenia pojednávania s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia, ktorý

bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako aj internetovej stránke dňa 02.03.2018 (§ 378 ods. 1 v spojení
s § 219 ods. 1, 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym
posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd

použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho
nesprávne vyložil.

7. Oboznámením sa s obsahom spisu, odôvodnením napadnutého rozhodnutia, zisteným skutkovým
stavom, právnym posúdením uplatneného nároku súdom prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že súd

prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil. Odvolací súd sa v
celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie.

8. K odvolaniu žalovaného uvádza, že uplatnenú námietku týkajúcu sa nesprávneho právneho
posúdenia nepovažoval za dôvodnú. Predmetom uplatneného nároku je náhrada škody z titulu

zodpovednosti za škodu, ktorá žalobkyni vznikla s právnym zastúpením v trestnom konaní celkom
vo výške 767,16 eura, ktorej výška škody nebola v konaní sporná. Vo vzťahu k pasívnej legitimácii
žalovaného, súd prvej inštancie vychádzal z právneho názoru vysloveného v uznesení odvolacieho súdu
č.k. 10Co/135/2013-191 zo dňa 26.03.2015, ktorým bol viazaný (§ 226 Občianskeho súdneho poriadku
v znení platnom do 30.06.2016). Dôvodom zrušenia predchádzajúceho rozhodnutia vo veci bolo len

nesprávne označenie štátneho orgánu konajúceho v mene Slovenskej republiky. Novela vykonaná
zákonom č. 412/2012 Z.z. k zákonu č. 514/2003 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2013 uznáva práva
žalobkyne, ktoré nadobudla podľa skoršieho právneho predpisu, ale zavádza len novú procedúru pri ich
uplatňovaní v tom zmysle, že v danom prípade už za žalovaného Slovenskú republiku musí vystupovať
štátny orgán, ktorého sa vec týka, a tým v zmysle § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z. je

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu
v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo v správnom konaní.

9. Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávny, úradným postupom.

Zmyslom a účelom Zákona zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je ustanoviť
v súlade s čl. 46 ods. 3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola

poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr posúdené
ako nezákonné. Predpoklady uplatneného nároku na náhradu škody žalobkyňou boli v konaní
preukázané v súlade s ust. § 3, § 6 ods. 1, § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Žalobkyňa si
uplatňuje nárok na náhradu škody v súvislosti s nezákonným rozhodnutím vydaným v trestnom konaní
z dôvodu, že rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 1T/33/2007-170 zo dňa 26.01.2011 bola spod

obžaloby podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku oslobodená z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa
stal skutok, pre ktorý je obžaloba stíhaná. Uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 5To/33/2011-197
zo dňa 23.11.2011, súd podľa § 319 Trestného poriadku zamietol odvolanie okresného prokurátora
proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 1T/33/2007 zo dňa 26.01.2011. Rozsudok o oslobodení
spod obžaloby nadobudol právoplatnosť dňa 23.11.2011. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti

(zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Pre správnu
interpretáciu ust. § 6 ods. 1 vety prvej zákona č. 514/2003 Z.z. nestačí vychádzať len z jeho
jazykového znenia a doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky
a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu možno dospieť k záveru, že aplikácia ust. § 18 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. prichádza do úvahy aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím. Z hľadiska teleologického výkladu nemožno lipnúť na formálnom zrušení
(zmene) namietaného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať

extenzívne. Za správny treba považovať výklad, v zmysle ktorého z hľadiska zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania, vznesení obvinenia má zastavenie
trestného stíhania, ak takému rozhodnutiu došlo pretože sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného
činu obvineným, rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia pre nezákonnosť. Takýto právny záver vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.

4MCdo/15/2009 z 18.10.2010, ktoré bolo zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
Slovenskej republiky 2/2014, v zmysle ktorého zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky
trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo
spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného
stíhania. V danom prípade žalobkyňa bola spod obžaloby oslobodená právoplatne, a preto odvolací súd
je toho názoru, že aj takýto výsledok trestného konania je možné považovať za nezákonné rozhodnutie,

lebonebolopreukázané,žesaskutokstal,atedapodozreniezospáchaniatrestnéhočinusanepotvrdilo.
Ak trestné stíhanie konkrétnej osoby skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na dôvod,
pre ktorý sa tak stalo, uznesenie, ktorým bolo obvinenému vznesené obvinenie je potrebné považovať
za takýchto okolností vždy za nezákonné a zasahujúce do základných práv jednotlivca. Ústavný súd
zhodne s judikatúrou súdov poukázal na to, že v materiálnom právnom štáte musí štát niesť objektívnu

zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ak nimi zasiahol do základných práv občana. Pre posúdenie
nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce ako
orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom
konaní potvrdilo (nález ÚS SR sp. zn. I ÚS 540/2016-33 zo dňa 13.12.2016). Posúdenie nezákonného
rozhodnutia orgánu konajúceho v mene štátu súdom prvej inštancie bolo správne, a preto uplatnená

námietka nesprávneho posúdenia tohto zákonného predpokladu pri uplatnenom nároku na náhradu
škody z titulu zodpovednosti štátu bola nedôvodná.

10. Napadnuté rozhodnutie je v súlade s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít i napriek
tomu, že žalovaný poukázal na odlišné závery iných rozhodnutí, ktoré sa však týkali iného skutkového

stavu, resp. inej právnej úpravy. Z tohto dôvodu odvolací súd ku skutočnostiam, ktoré nesúviseli s
predmetom konania a odvolacou námietkou nezaujal vecné stanovisko, lebo ich považoval za právne
nesúvisiace s predmetom konania.

Za ustálenú judikatúru na účely jej záväznosti a potreby odôvodnenia má významnú hodnotu to, či bolo

takéto rozhodnutia publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky, teda odsúhlasilo ho príslušné kolégium, bolo pripomienkované predkladaným spôsobom a je
považované za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe v obdobných veciach. Napadnuté rozhodnutie je v
súlade aj s princípom právnej istoty vyplývajúcim z čl. 2 ods. 1, 2 CSP.

Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny v súlade s ust. § 387
ods. 1, 2 CSP.

11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 1
v spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalobkyne v odvolacom konaní, ktorej priznal nárok

na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalovanému (§ 255 ods. 1 CSP). O výške
náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci. ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčenýsudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý' rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.