Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 8. december 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4To/82/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4316010004
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bernát
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4316010004.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Bernáta a členov senátu JUDr.
Zity Matyóovej a JUDr. Petra Kaňu, v trestnej veci obžalovaného V.. I. Y., pre zločin útoku na verejného
činiteľa podľa § 323 odsek 1 písmeno a/, odsek 2 písmeno c/ (§ 138 písmeno a/) Trestného zákona, o
odvolaní obžalovaného V.. I. Y. proti rozsudku Okresného súdu Levice (ďalej len „súd prvého stupňa") z
09.08.2016 sp. zn. 2T/1/2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok") na verejnom zasadnutí konanom v Nitre

08. decembra 2016 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 odsek 1 písmeno b/, písmeno d/ Trestného poriadku z r u š u j e s a napadnutý
rozsudok.

Podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku s a
obžalovaný
V.. I. Y. , narodený XX.XX.XXXX v F., trvale

bytom F. číslo XXX,

u z n á v a v i n n ý m , ž e :
02.04.2015 o 05.45 hodine na ulici Q. armády v obci Y. nad R., po tom, čo bol ako vodič motorového
vozidla značky MAZDA 3 evidenčného čísla LV XXX DI prichádzajúceho z miesta zákazu vjazdu
všetkých vozidiel s výnimkou autobusov zastavený hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru

Y. nad R. zloženou z nadstrážmajstra V.. I. C. a podpráporčíka C. G., tejto predložil vyžiadané doklady
potrebné na vedenie motorového vozidla, avšak počas výkonu kontroly napriek opakovaným výzvam,
abynajejmiesteaždojejukončeniazotrval,nasadoldomotorovéhovozidlaatvrdiac,žemápríslušníkov
hliadky Policajného zboru v ženskom pohlavnom orgáne a že oni sú mužskými pohlavnými orgánmi
prehlásil, že ide preč, a hoci sa mu obaja príslušníci hliadky Policajného zboru snažili v tom slovnými
výzvami „Stoj“ aj držaním za telo zabrániť, motorové vozidlo naštartoval, pohol sa s ním v čase, keď sa
v snahe zabrániť mu v odchode pred jeho ľavú prednú stranu postavil podpráporčík C. G., ktorý musel

uskočiť a nadstrážmajster V.. I. C., ktorý ho držal za ľavú ruku, ho musel po prejdení asi troch metrov
pustiť, takto z miesta výkonu kontroly odišiel unikajúc ulicami obce a nerešpektujúc hliadkou Policajného
zboru, ktorá ho na služobnom motorovom vozidle prenasledovala, mu svetelnými a zvukovými signálmi
dávaný príkaz na zastavenie a zastavil až pred budovou Obvodného oddelenia Policajného zboru Y.
nad R.,

t e d a :

použil násilie v úmysle pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa,

t ý m s p á c h a l :

prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona.

Z a t o s a o d s u d z u j e :Podľa § 323 odsek 1 Trestného zákona a s použitím § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona (po zistení
poľahčujúcej okolnosti uvedenej v § 36 písmeno j/ Trestného zákona a nezistení žiadnej priťažujúcej

okolnosti uvedenej v § 37 Trestného zákona) na trest odňatia slobody 1 (jeden) rok.
Podľa § 49 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona s a výkon trestu odňatia slobody podmienečne o
d k l a d á.
Podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona s a u r č u j e skúšobná doba na 2 (dva) roky.
Podľa § 50 odsek 2 a § 51 odsek 4 písmeno i/ Trestného zákona s a obžalovanému u k l a d á povinnosť

spočívajúca v príkaze podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo zúčastniť sa na psychologickom
poradenstve zameranom na zistenie a odstránenie príčin, ktoré boli kriminogénnym faktorom spáchania
trestného činu.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa konajúci samosudcom napadnutým rozsudkom uznal obžalovaného V.. I. Y. (ďalej
len „obžalovaný“) vinným zo spáchania zločinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 odsek 1 písmeno

a/, odsek 2 písmeno c/ (§ 138 písmeno a/) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že:
dňa 02.04.2015 v čase 05.45 h na ulici Q. armády v obci Y. nad R., počas výkonu hliadkovej služby
príslušníkov Obvodného oddelenia PZ v Y. nad R. (ďalej len „OO PZ“) v zložení veliteľa hliadky nstržm.
V.. I. C. a člena hliadky ppráp. C. G., ktorí predpísaným spôsobom vykonávali dohľad nad plynulosťou
a bezpečnosťou cestnej premávky spočívajúci v zastavení motorového vozidla zn. MAZDA 3 červenej

farby s evidenčným číslom LV-XXXDI (ďalej len „vozidlo“) vedeného obžalovaným prichádzajúceho z
miesta zákazu vjazdu všetkým vozidlám s okrem autobusov, miesta riadne označeného zákazovou
značkou, po zákonnom zastavení vozidla a predložení dokladov potrebných na pre riadenie motorového
vozidla po tomto sa otočil a nasadol do motorového vozidla so slovami „MÁM VÁS V P...Č... VY
K...K...T..., IDEM PREČ“, pričom po opakovaných výzvach príslušníkmi OO PZ naštartoval svoje vozidlo

ajnapriekuvedenýmvýzvamakoajskutočnosti,žepredvozidlomsanachádzalčlenhliadkyppráp.C.G.
a veliteľ hliadky nstržm. V.. I. C. bránil odchodu vodiča držaním za jeho ľavú ruku, tieto opakované výzvy
nerešpektoval, kládol aktívny odpor, pričom zaradil rýchlostný stupeň a odišiel preč z miesta zastavenia,
pričom zasahujúcemu policajtovi ppráp. C. G. sa v poslednej chvíli podarilo pred odchádzajúcim
motorovým vozidlom uskočiť, pričom v prípade, že by neuskočil, obžalovaný by ho zasiahol ľavou

prednou časťou vozidla priamo do tela a zasahujúci veliteľ hliadky nstržm. V.. I. C. bol vlečený s vodičom
v smere jazdy cca 3 metre a následne obžalovaný s uvedeným motorovým vozidlom unikal ulicami
obce Y. nad R., pričom sa ho nepodarilo zastaviť ani prostredníctvom následne vykonaných opatrení
a to použitím zvukového a svetelného signálu, opakovanej výzvy do megafónu na zastavenie, ako aj
použitím svetelného signálu „STOP“ na služobnom motorovom vozidle, pričom zastavil až pri OO PZ.

Za tento zločin súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil obžalovanému podľa § 323 odsek 2
Trestného zákona s použitím § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona (po zistení poľahčujúcej okolnosti
uvedenej v § 36 písmeno j/ Trestného zákona a po nezistení žiadnej priťažujúcej okolnosti uvedenej
v § 37 Trestného zákona), § 51 odsek 1 a § 49 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona trest odňatia
slobody vo výmere tri roky, výkon ktorého podmienečne odložil, podľa § 51 odsek 2 Trestného zákona

ustanovil „skúšobnú dobu probačného dohľadu“ v trvaní štyri roky a podľa § 51 odsek 4 písmeno g/,
písmeno e/ Trestného zákona obžalovanému uložil povinnosť spočívajúcu v príkaze jednak podrobiť sa
v súčinnosti s probačnýma mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku
alebo inému výchovnému programu, jednak osobne sa ospravedlniť poškodeným.

Napadnutý rozsudok bol obžalovanému, jeho obhajcovi a prokurátorovi Okresnej prokuratúry Levice
(ďalej len „okresný prokurátor“) oznámený vyhlásením v ich prítomnosti na hlavnom pojednávaní
súdu prvého stupňa uskutočnenom 09.08.2016, po ktorom obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu
písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa 23.08.2016, teda včas, podal odvolanie smerujúce
proti výroku o vine a proti výroku o treste napadnutého rozsudku.

Vyššie uvedeným spôsobom riadne a včas podané odvolanie obžalovaný odôvodnil tvrdením, že v
prejednávanej veci nebol náležite zistený skutkový stav ako predpoklad jeho stíhania zo zákonných
dôvodov a tiež pola porušená zásada, podľa ktorej ak vykonané dôkazy v konaní pred súdom nebudú
stačiť na uznanie viny obžalovaného a nebude možné vykonať iné dôkazy s cieľom vyvrátiť dôvodné

pochybnosti, bude nevyhnutné obžalovaného oslobodiť spod obžaloby. Tiež tvrdil, že zločin, pre ktorýje v prejednávanej veci stíhaný, bol vykonštruovaný vyšetrovateľkou PZ a zástupcom náčelníka OO
PZ, pretože keď sa obhajca obžalovaného ráno 02.04.2015 na tento útvar dostavil, bol z jeho objektu
vyhodený s vyhrážkou začatia konania aj voči jeho osobe. Poukázal na vyjadrenie vyšetrovateľky PZ

pred obhajcom obžalovaného prednesené v ten istý deň, ktorá hoci v tej dobe bol vypočutý len jeden z
policajtov už vedela, že proti obžalovanému bude začaté trestné stíhanie, čo považuje za zarážajúce.
Citujúc z uznesenia o začatí trestného stíhania v prejednávanej veci zažalovaný skutok a poukážuc na
výsledky dokazovania bol toho názoru, že ide o vyšetrovateľkou PZ za účelom preukázania jeho úmyslu
ujsť účelovo vykonštruovaný skutok, pretože nemá žiadnu logiku, policajtom odovzdal nimi požadované

doklady, ktoré boli v poriadku, podrobil sa dychovej skúške s negatívnym výsledkom a na otázku obhajcu
obžalovaného akú súčinnosť policajti ešte od neho požadovali, títo odpovedali že žiadnu, teda nič mu
nebránilo, aby si pokojne sadol do vozidla a čakal na záznam z kontroly, ktorý mali policajti vyhotoviť.
Poukázal aj na rozpory ohľadne obžalovaným použitých urážlivých oplzlých slov a jeho konania na
mieste činu a to jednak vo výpovediach policajtov, jednak v obrazovo - zvukovom kamerovom zázname
(ďalej len „OZKZ“) na strane jednej a napokon v prejednávanej veci zažalovanom skutku na strane

druhej. Zvlášť poukázal na OZKZ a tvrdil, že konal v nutnej obrane, použitia ustanovení § 25 odsek 1,
odsek 2 a odsek 3 Trestného zákona o ktorej a dôvodiac aj judikatúrou (R II/1965) sa v prejednávanej
veci domáhal, pretože policajti zaútočili na neho, pričom on po útoku policajta stále nečinne sedel vo
vozidle a evidentne k jeho naštartovaniu a odchodu došlo až po tom, čo sa ho policajt C. snažil z vozidla
vytiahnuť bez akéhokoľvek právneho dôvodu a obžalovaný tak konal v silnom rozrušení, v strachu a

v uľaknutí majúc dôvodné obavy o svoju bezpečnosť a zdravie. Upozornil, že pri nutnej obrane sa
nevyžaduje subsidiarita, pričom zvolil menšie zlo keď utiekol namiesto toho, aby sa pustil s policajtmi
do bitky. Jednoznačným dôkazom zľaknutia je, že bol nútený vyhľadať odbornú pomoc psychiatra a bol
asi tri mesiace ambulantne liečený. Zo všetkých týchto dôvodov mal obžalovaný tiež za to, že ním, v
dobe keď si išiel sadnúť do vozidla pre seba utrúsené oplzlé slová, ktoré agresívne sa správajúci policajti

počuli, ich „vytočili“ do tej miery, že sa neovládli a zaútočili na neho, o čom jednoznačne svedčí OZKZ a o
to, že ide o agresívnu hliadku, ktorá bežne prekračuje svoje právomoci a majú s ňou problém aj iní vodiči,
jednoznačne nasvedčuje výpoveď policajta G., ktorý na otázku okresného prokurátora odpovedal, že
vodiči sa takto zvyknú správať, o čom si obžalovaný myslí, že to nie je normálne a ani štandardné u
iných slušných policajných hliadok. Za vážny výmysel vyšetrovateľky PZ považuje obžalovaný tvrdenia

o uskočení policajta G. a o vlečení policajta C., v ktorej súvislosti poukázal zvlášť na OZKZ a z neho
vyplývajúce údaje o pohybe všetkých účastníkov ním zaznamenaného skutkového deja v priestore a
v čase a na odpoveď policajta na otázku obhajcu obžalovaného položenú mu v dobe jeho odchodu z
budovy OO PZ, čo sa vlastne stalo. Aj samotná obžaloba je účelová, bez akejkoľvek pridanej hodnoty,
kopírujúca a vychádzajúca z výmyslov a klamstiev polície, čo je pre (zrejme obhajcu obžalovaného

píšuceho odôvodnenie odvolania vo svojom mene, hoci tak podľa § 44 odsek 2 Trestného poriadku
má robiť v mene obžalovaného) zarážajúce a je dôvodné sa domnievať, že tu medzi nimi (polícia -
prokuratúra) nastala zhoda bez záujmu o objektívne zistenie skutkového stavu veci. Tvrdil, že tak orgány
činné v trestnom konaní, ako aj súd prvého stupňa hrubo porušili zásadu trestného konania uvedenú
v § 2 odsek 12 Trestného poriadku zvýrazniac, že voľné uváženie pri hodnotení dôkazov neznamená

možnosť ľubovôle a že v odôvodnení rozsudku je súd povinný uviesť aj to, o ktoré dôkazy opiera
svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si
navzájom odporujú, ako sa vyrovnal s obhajobou a prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších
dôkazov. Podľa jeho názoru zaujatosť okresného prokurátora preukazujú tvrdenia obsiahnuté v jeho
vopred písomne pripravenej záverečnej reči, vychádzajúce z útoku vykonštruovaného vyšetrovateľkou

PZ, ktoré boli aj vďaka OZKZ jednoznačne vyvrátené a zaujatosť súdu prvého stupňa preukazuje to,
že napriek vykonávanému dokazovaniu ešte v deň vyhlásenia napadnutého rozsudku bolo už vo veci
vopred rozhodnuté, čo jednoznačne preukazuje a potvrdzuje nedostatočné a neprijateľné odôvodnenie
napadnutého rozsudku (zrejme samosudcom) po jeho vyhlásení, pretože mal aspoň v hrubých rysoch
načrtnúť, na základe akých skutkových zistení dospel k predmetnému rozhodnutiu, a preto sa k nim

nevedel vyjadriť v tomto písomnom odôvodnení odvolania, nakoľko do dňa jeho vyhotovenia mu
písomné vyhotovenie napadnutého rozsudku nebolo doručené. Pokiaľ ide o uznesenie MV SR Úradu
inšpekčnej služby z 13.08.2015 toto je výsledkom práce človeka bez najmenšieho záujmu o zistenie
objektívnej pravdy potrebnej na komplexné posúdenie a spravodlivé rozhodnutie, je to výsledok toho,
keď policajt vyšetruje policajta, pričom v tomto prípade zastáva právny názor, že aj vyšetrujúci policajt

je na odbornej aj charakterovej úrovni vyšetrovaného policajta a preto je pre neho nepochopiteľné, že
takýto človek môže byť zamestnancom úradu inšpekčnej služby.Zo všetkých týchto dôvodov obžalovaný Krajskému súdu v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) navrhol, aby
napadnutý rozsudok zmenil tak, že ho spod obžaloby oslobodí.

Zástupca krajského prokurátora na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu mal za to, že súd prvého
stupňa správne zistil skutkový stav veci, správne právne kvalifikoval konanie obžalovaného a pokiaľ ide
o uložený mu trest, tento tiež považuje za zákonný a to tak čo do druhu, ako aj výmery, v ktorej súvislosti
však považuje za potrebné poznamenať, že priznanie poľahčujúcej okolnosti uvedenej v § 36 písmeno
j/ Trestného zákona nebolo vzhľadom na početné priestupky, ktorých sa obžalovaný v cestnej premávke

dopustil, opodstatnené, avšak vzhľadom na absenciu odvolania okresného prokurátora podaného v
neprospech obžalovaného, už nemožno túto chybu výroku o treste napadnutého rozsudku napraviť.
Preto v konečnom návrhu odvolaciemu súdu navrhol odvolanie obžalovaného podľa § 319 Trestného
poriadku ako nedôvodné zamietnuť.

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zotrvajúc na písomných dôvodoch

obžalovaným podaného odvolania tieto doplnil v tom smere, že pokiaľ súd prvého stupňa v odôvodnení
napadnutého rozsudku odôvodňoval nevieryhodnosť výpovede obžalovaného zvlášť pokiaľ ide o jeho
snahu odraziť útok poškodených policajtov a vyhľadať pomoc na obvodnom oddelení PZ, práve táto
skutočnosť bola nepochybne preukázaná a preto nemôže slúžiť ako dôvod opodstatňujúci záver o
nevieryhodnostijehoobrany.Pokiaľideotvrdenie,žeútokobžalovanéhosmerovalnatelopoškodených,

zvlášť z OZKZ a v ňom zaznamenaných údajov o postavení a pohybe poškodených v priestore a v čase
obsiahnutých aj v odôvodnení napadnutého rozsudku a posudzovaných k vodorovnému dopravnému
značeniu nachádzajúcemu sa na ceste je nepochybné, že obaja policajti stáli vedľa motorového
vozidla. Tvrdil, že obžalovanému nebolo preukázané zavinenie vo forme úmyslu, podrobiť sa všetkým
požiadavkám policajtov, ktoré voči nemu počas kontroly vzniesli. V konečnom návrhu odvolaciemu súdu

navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a obžalovaného spod obžaloby oslobodiť.
Obžalovaný sa na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu pripojil k vyjadreniu aj ku konečnému návrhu
svojho obhajcu tvrdiac, že je nevinný, naopak a cíti sa byť ukrivdený tým, že ho napadli.
Podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 odsek 1
alebo nezruší rozsudok podľa § 316 odsek 3 Trestného poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť

napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 odsek 1 Trestného poriadku.
V rámci prieskumnej povinnosti vyplývajúcej z citovaného ustanovenia Trestného poriadku a v jej
rozsahu, odvolací súd v prejednávanej veci (ktorá mu bola predložená na rozhodnutie 10.10.2013

a v ktorej bola obžaloba podaná 05.01.2016) preskúmal výrok o vine a výrok o treste napadnutého
rozsudku, proti ktorým odvolanie obžalovaného smerovalo a správnosť postupu konania týmto
výrokom napadnutého rozsudku predchádzajúceho, a to aj v rozsahu zistenia prípadných, odvolaním
obžalovaného nevytýkaných chýb, ktoré by mohli odôvodniť podanie dovolania z niektorého z dôvodov
uvedených v § 371 odsek 1 Trestného zákona.

Plnenímsvojej,zustanovenia§317odsek1Trestnéhoporiadkumuvyplývajúcejprieskumnejpovinnosti
odvolací súd predovšetkým zistil, že súd prvého stupňa na hlavných pojednávaniach v prejednávanej
vecivykonalvšetkydostupnédôkazypotrebnénaobjasnenievšetkýchskutočnostíaokolnostídôležitých
pre trestné stíhanie a pre rozhodnutie o vine obžalovaného a o uloženom mu treste tak, ako
to vyplýva z ustanovenia § 119 odsek 1 písmeno a/ až písmeno d/ Trestného poriadku.

Plnením svojej prieskumnej povinnosti v hore uvedenom rozsahu odvolací súd tiež zistil, že v konaní
predchádzajúcom obom preskúmavaným výrokom napadnutého rozsudku sa súd prvého stupňa
nedopustil žiadnych takých podstatných chýb, ktoré by boli porušením ustanovení zabezpečujúcich
objasnenie veci alebo právo obhajoby (§ 321 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku).
Aj z dôvodov vyššie uvedených skutkové zistenia, ktoré mohol mať a (s výnimkami ďalej uvedenými aj)

mal súd prvého stupňa za preukázané, mohli vychádzať z výsledkov úplného a zákonným spôsobom
vykonanéhodokazovaniaanáslednezodpovedaťajvšetkýmkritériámuvedenýmvustanovení§2odsek
10 Trestného poriadku (§ 321 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku).
Pokiaľ ide o odvolaciu námietku obžalovaného, ktorou súdu prvého stupňa vytkol nevykonanie ním
(rovnako ako dvakrát už v prípravnom konaní) aj v rámci postupu podľa § 272 odsek 2 Trestného

poriadku navrhnutej rekonštrukcie, aj odvolací súd považuje odmietnutie vykonania tohto dôkazu podľa
§ 272 odsek 3 Trestného poriadku súdom prvého stupňa za opodstatnené, pretože tento dôkaz sa
týkal okolností (zistenie pohybu a postavenia obžalovaného a poškodených na mieste činu v čase
jeho spáchania), ktoré bolo možné zistiť (a ako to bude ďalej uvedené aj bez dôvodných pochybnostízistené boli) inými už skôr vykonanými dôkazmi, vrátane (a zvlášť) prehraním ZOKZ. Na opodstatnenosť
tohto záveru nemôže mať (a v konečnom dôsledku ani nemá) žiadny zásadný vplyv a význam ani
nesporná skutočnosť, že súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol, prečo

návrhu obžalovaného na vykonanie tohto dôkazu nevyhovel, hoci mu je takáto povinnosť uložená
ustanovením § 168 odsek 1 Trestného poriadku.
Plnením svojej prieskumnej povinnosti odvolací súd tiež zistil, že súd prvého stupňa pri hodnotení
všetkých, ním v prejednávanej veci vykonaných dôkazov tak (a predovšetkým) v otázke viny
obžalovaného (ale aj ukladaného mu trestu) s výnimkami ďalej uvedenými postupoval v súlade s ďalšou

zásadou trestného konania uvedenou v § 2 odsek 12 Trestného poriadku, pretože ich v prejednávanej
veci hodnotil tak jednotlivo ako aj v ich súhrne, nepochybne podľa svojho vnútorného presvedčenia
súčasne založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu a napokon súčasne (a
predovšetkým) tiež v súlade s logickou metódou myslenia a uvažovania.
Z dôvodov vyššie uvedených je odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa jeho výroku
o vine v súlade s požiadavkami ustanovenými v § 168 odsek 1 Trestného poriadku v tom smere,

že súd prvého stupňa v ňom v potrebnom rozsahu uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré
dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov,
a to najmä tých, ktoré si navzájom odporujú a napokon aj ako sa vyrovnal s obranou obžalovaného
a pokiaľ ide o skutkové zistenia opodstatňujúce záver, že v prejednávanej veci zažalovaný skutok sa
(s výnimkami ďalej uvedenými) stal v rozsahu ustálenom vo výroku napadnutého rozsudku popísanom

skutku a že ho spáchal obžalovaný, s týmito sa aj odvolací súd stotožňuje a v podrobnostiach na ktoré,
ako na v podstate úplné a správne poukazuje, považujúc však za potrebné tieto doplniť a
pozmeniť v tom smere, že:
- skutkové zistenie majúce spočívať vo vlečení poškodeného nadstrážmajstra V.. I. C. na vzdialenosť
asi tri metre za vozidlom obsiahnuté v popise v prejednávanej veci zažalovaného skutku uvedenom vo

výroku o vine napadnutého rozsudku, ktorý súd prvého stupňa (spolu s ďalšími v ňom sa vyskytujúcimi
gramatickými a štylistickými chybami, nepresnosťami a zjavne pre rozhodnutie o vine obžalovaného
nerelevantnými skutočnosťami a okolnosťami) nekriticky prevzal z obžalobného návrhu okresného
prokurátora (a okresný prokurátor z uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia
v prejednávanej veci vydaného vyšetrovateľkou PZ), nebolo zistené žiadnym v prejednávanej veci

vykonaným dôkazom (a to dokonca ani výpoveďou poškodeného nadstrážmajstra V.. I. C.) a v
konečnom dôsledku ani súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku (hoci mu to tiež ukladá
ustanovenie § 168 odsek 1 Trestného poriadku) vôbec neuviedol, ako k nemu dospel. Slovo vliecť
totiž podľa svojho prvého, základného významu uvedeného v Slovníku slovenského jazyka znamená:
„niekoho alebo niečo ťahať za sebou, ťahaním, šúchaním po zemi alebo po vode niekoho alebo niečo

niekam premiestňovať, dopravovať, mať vo vleku, vliecť niečo po zemi“, a preto žiadnemu z týchto
významovslovavliecťresp.byťvlečenýnemôžezodpovedaťvykonanýmdokazovanímbezakýchkoľvek
(tobôž dôvodných) pochybností preukázaná skutočnosť, že poškodený nadstrážmajster V.. I. C. držiac
obžalovaného sediaceho vo vozidle na mieste vodiča za plece ľavej ruky z miesta sa pohýňajúcim a
rýchlosť zvyšujúcim vozidlom prešiel resp. pobehol na vzdialenosť asi tri metre a potom od takejto snahy

zabrániť obžalovanému v odchode upustil preto, aby si neublížil.
- výsledkom vykonaného dokazovania nezodpovedá ani popis útoku obžalovaného na telesnú integritu
poškodeného podpráporčíka C. G., ktorého sa mal dopustiť v prejednávanej veci zažalovaným skutkom
tak, ako je uvedený vo výroku o vine napadnutého rozsudku, pretože bez akýchkoľvek (tobôž
dôvodných) pochybností síce možno mať za preukázanú skutočnosť, že sa tento poškodený pred

vozidlom nachádzal v čase, keď sa s ním obžalovaný pohol, avšak pre rozhodnutie o vine obžalovaného
je v prejednávanej veci podstatnou (tiež bez akýchkoľvek pochybností zistená) skutočnosť, že
poškodený podpráporčík C. G. sa pred ľavú prednú stranu vozidla postavil až potom, čo sa mu spolu
s nadstrážmajstrom V.. I. C. nepodarilo obžalovanému zabrániť cez ľavé predné dvere nasadnúť
do motorového vozidla a keď zistil, že obžalovaný vozidlo naštartoval a chce s ním odísť, pričom

nespornou sa javí skutočnosť, že potom, v dôsledku pohybu vozidla vedeného obžalovaným musel
poškodenýpodpráporčíkC.G.ajod zámerutakýmtospôsobom(postavenímsapredľavúprednústranu
vozidla) zabrániť obžalovanému v odchode z miesta činu, upustiť a to spôsobom, ktorému podľa názoru
odvolacieho súdu zodpovedá význam „uskočiť“ a nie aj v popise zažalovaného skutku obsiahnutého
vo výroku o vine napadnutého rozsudku uvedené tvrdenie, že sa mu uskočiť podarilo v poslednej

chvíli, ktoré zrejme nezodpovedá výsledkom v prejednávanej veci vykonaného dokazovania, pretože
zámer obžalovaného s vozidlom z miesta činu odísť, musel byť (a nepochybne aj bol) poškodenému
podpráporčíkovi C. G. známy už v dobe, keď sa pred ľavú prednú stranu vozidla rozhodol postaviť apreto ho pohyb vozidla dopredu, smerom na neho, nemohol prekvapiť tak, aby sa mu (v dôsledku
jeho neočakávanosti) uskočiť „podarilo v poslednej chvíli“.
Odvolacie námietky obžalovaného, ktorými sa pri hodnotení všetkých, v prejednávanej veci súdom

prvého stupňa zákonným spôsobom vykonaných dôkazov domáhal dôsledného použitia (zo zásady
prezumpcie neviny uvedenej v § 2 odsek 4 Trestného poriadku) vyplývajúceho pravidla „in dubio pro
reo - v pochybnostiach v prospech obvineného“, odvolací súd považuje za relevantné a opodstatnené
iba v hore uvedenom rozsahu, v ktorom bola jeho aplikácia opodstatnená s tým, že ohľadne ostatných
skutkových otázok, ktoré bolo potrebné v prejednávanej veci podľa § 119 odsek 1 písmeno a/, písmeno

b/, písmeno c/ Trestného poriadku dokazovať, nezostali také dôvodné pochybnosti, ktoré nebolo možné
odstrániť vykonaným ďalších dostupných dôkazov a ktoré by opodstatňovali potrebu rozhodnúť v
prospech obžalovaného spôsobom zodpovedajúcim dôvodom jeho oslobodenia spod obžaloby podľa §
285 písmeno a/ Trestného poriadku (nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je stíhaný).
Navyše na tie skutočnosti, ktorými obžalovaný v písomnom odôvodnení podaného odvolania
argumentoval a ktoré mali byť zistené komunikáciou obhajcu, ku ktorej malo dôjsť pri jeho styku

s poškodenými policajtmi, vyšetrovateľkou PZ a zástupcom riaditeľa OO PZ, súd prvého stupňa
pri rozhodovaní napadnutým rozsudkom prihliadnuť ani nemohol, lebo neboli prebraté na hlavnom
pojednávaní a preto neopierajú sa o žiadny na ňom vykonaný dôkaz (§ 278 odsek 2 Trestného poriadku).
Odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje aj právne úvahy súdu prvého stupňa, ktorými sa
spravoval, keď dokázané skutočnosti posudzoval podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny

obžalovaného, tieto sú však neúplné a preto ich odvolací súd považuje za potrebné doplniť, a to
tak vzhľadom na obe vyššie uvedeným spôsobom doplnené a pozmenené skutkové zistenia, ako aj
z dôvodu potreby reagovať na niektoré právne úvahy, ktorými obžalovanie tiež odôvodnil ním proti
napadnutému rozsudku podané odvolanie.
Podľa názoru odvolacieho súdu obžalovaný tým konaním, ktorého spáchanie mu z dôvodov vyššie

uvedených bolo bez dôvodných pochybností preukázané a spočívajúcim v tom, že 02.04.2015 o
05.45 hodine na ulici Q. armády v obci Y. nad R., po tom, čo bol ako vodič vozidla prichádzajúceho
z miesta zákazu vjazdu všetkých vozidiel s výnimkou autobusov zastavený hliadkou OO PZ zloženou
z nadstrážmajstra V.. I. C. a podpráporčíka C. G., tejto predložil vyžiadané doklady potrebné na
vedenie vozidla, avšak počas výkonu kontroly napriek opakovaným výzvam, aby na jej mieste až do

jej ukončenia zotrval, nasadol do vozidla a tvrdiac, že má príslušníkov hliadky Policajného zboru v
ženskom pohlavnom orgáne a že oni sú mužskými pohlavnými orgánmi prehlásil, že ide preč, a hoci sa
mu obaja príslušníci hliadky Policajného zboru snažili v tom slovnými výzvami „Stoj“ aj držaním za telo
zabrániť, motorové vozidlo naštartoval, pohol sa s ním v čase, keď sa v snahe zabrániť mu v odchode
pred jeho ľavú prednú stranu postavil podpráporčík C. G., ktorý musel uskočiť a

nadstrážmajster V.. I. C., ktorý ho držal za ľavú ruku, ho musel po prejdení asi troch metrov pustiť,
takto z miesta výkonu kontroly odišiel unikajúc ulicami obce a nerešpektujúc hliadkou Policajného zboru,
ktorá ho na služobnom motorovom vozidle prenasledovala, mu svetelnými a zvukovými signálmi dávaný
príkaznazastavenieazastavilažpredbudovouOOPZ,naplnilvšetkyzákonnéznakyskutkovejpodstaty
prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona a to tak po

objektívnej, ako aj po subjektívnej stránke, pričom ani o existencii priamej príčinnej súvislosti medzi
týmto jeho protiprávnym konaním a úmyselným zavinením na strane jednej a následkom vzniknutým
na záujme chránenom ustanovením § 323 Trestného zákona (ktorým je ochrana nerušeného výkonu
právomoci verejného činiteľa) nie sú žiadne, tobôž dôvodné pochybnosti.
Obaja poškodení ako príslušníci PZ služobne zaradení na OO PZ dohľadom nad plynulosťou a

bezpečnosťou cestnej premávky a objasňovaním priestupku (ktorého sa obžalovaný na jej úseku
dopustil, zo spáchania ktorého bol uznaný vinným rozhodnutím Okresného riaditeľstva PZ , Okresný
dopravný inšpektorát W. zo 16.06.2015 sp. zn. ORPZ-LV-B ktorým mu boli uložené sankcie a to pokuta
vo výške 100,- eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu päť mesiacov a ktoré rozhodnutie
zrejme v dôsledku vzdania sa opravného prostriedku obžalovaným v deň jeho vydania nadobudla aj

právoplatnosť) v čase spáchania v prejednávanej veci zažalovaného skutku obžalovaným, uskutočnili
zákrok, na ktorý boli podľa zákona oprávnení (ba dokonca povinní), svoju právomoc neprekročili (v
tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozsiahle, oprávnení a povinnosti poškodených sa týkajúce
právne úvahy obsiahnuté v odôvodnení uznesenia vyšetrovateľa odboru inšpekčnej služby - západ,
Úradu inšpekčnej služby, Sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky

(ďalej len „vyšetrovateľ MV SR SKIS ÚIS OIS - západ“) z 13.08.2016 ČVS: SKIS-249/OISZ-V-2015
o podľa § 197 odsek 2 Trestného poriadku odmietnutí trestného oznámenia obhajcu obžalovaného na
poškodených aj pre podozrenie zo spáchania prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa §
329 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona v súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245odsek 1 Trestného zákona ktorého sa mali svojim konaním opísaným v prejednávanej veci zažalovanom
skutku dopustiť), preto takto sa podieľajúc na plnení úloh spoločnosti a štátu a používajúc na to zverenú
im právomoc požívali podľa § 128 odsek 1 Trestného zákona ochranu ako verejní činitelia a výkon ich

právomoci (nikým, teda ani obžalovaným) nerušeným spôsobom bol aj v prejednávanej veci záujmom
chráneným ustanovením § 323 Trestného zákona (objekt tohto trestného činu).
Obžalovaný, ako nepochybne podľa § 19 odsek 2, § 22 odsek 1 a contr. a § 23 a contr. Trestného
zákona trestne zodpovedný páchateľ (subjekt trestného činu uvedeného v § 323 Trestného zákona)
pôsobil voči telu poškodeného podpráporčíka C. G. fyzickou silou tým, že s naštartovaným vozidlom

sa pohol v čase, keď sa tento poškodený v snahe zabrániť mu v odchode pred jeho ľavú prednú stranu
postavil a v dôsledku takto obžalovaným (bez akýchkoľvek, tobôž dôvodných pochybností) protiprávne
použitého násilia musel uskočiť, pričom takto obžalovaný protiprávne konal v podľa § 15 písmeno a/
Trestného zákona priamom úmysle (subjektívna stránka trestného činu uvedeného v ustanovení § 323
odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona) pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa - poškodeného
podpráporčíka C. G. (objektívna stránka trestného činu uvedeného v ustanovení § 323 odsek 1 písmeno

a/ Trestného zákona).
Vzhľadom na vyššie uvedené právne úvahy, ktorými sa odvolací súd riadil (a súd prvého stupňa
riadiť mal) keď posudzoval zákrok poškodených príslušníkov PZ voči obžalovanému z hľadiska jeho
oprávnenosti a výkonu v medziach právomoci ustanovených zákonom a inými všeobecne záväznými
predpismi, sú odvolacie námietky obžalovaného o existencii okolnosti vylučujúcej protiprávnosť ním v

prejednávanej veci spáchaného činu z dôvodu nutnej obrany podľa § 25 odsek 1, odsek 2 a odsek 3
Trestného zákona zjavne nielen vykonaným dôkazom neopodstatnené a preto právne irelevantné.
Odvolací súd však na rozdiel od súdu prvého stupňa nemal v prejednávanej veci za bez dôvodných
pochybností zistenú a preukázanú existenciu okolnosti podmieňujúcej použitie vyššej trestnej sadzby
uvedenej v písmene c/ odsek 2 § 323 Trestného zákona, ktorou je závažnejší spôsob konania majúci

spočívať v spáchaní trestného činu uvedeného v § 323 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona
obžalovaným podľa § 138 písmeno a/ (a § 122 odsek 3) Trestného zákona so zbraňou. Podľa ustálenej
súdnej praxe (R 36/1976) sa vodič motorového vozidla, ktorý chce úmyselne prinútiť
príslušníka PZ, ktorý ho zastavuje, aby uskočil, dopúšťa násilia s úmyslom pôsobiť na výkon právomoci
verejného činiteľa so zbraňou vtedy, keď v úmysle zabrániť vykonaniu cestnej kontroly a vytvoriť si

možnosť na útek idúci automobil vo zvýšenej rýchlosti nasmeruje proti príslušníkovi PZ. V prejednávanej
veci obžalovaný pôsobil voči telu poškodeného podpráporčíka C. G. fyzickou silou tak, že krátko
po naštartovaní sa iba do pohybu dávajúcim, teda nie zvýšenou rýchlosťou sa pohybujúcim vozidlom
donútil tohto poškodeného uskočiť z miesta pred jeho ľavou prednou stranou, na ktoré sa krátko predtým
(avšak už v dobe, keď obžalovaný vozidlo naštartoval a prejavil nepochybný úmysel s ním odísť) tento

poškodený postavil s cieľom zabrániť obžalovanému v odchode z miesta priestupku pred spísaním
záznamu o jeho objasňovaní jednak majúc za to že ich (spolu s poškodeným nadstrážmajstrom V..
I. C.) dovtedy vynaložené (a naďalej vynakladané) úsilie v tom obžalovanému zabrániť z miesta pri
ľavých predných dverách vozidla, je (a bude) zrejme neúčinné, jednak zrejme veriac, že takýmto (podľa
názoruodvolaciehosúduzrejmetiežnaneúspechodsúdenýmanavyšezhľadiskataktikyzákrokunielen

nevhodným, ale vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu aj jeho život a zdravie neopodstatnene
ohrozujúcim) spôsobom obžalovanému v odídení zabráni.
Z dôvodov vyššie uvedených podľa názoru odvolacieho súdu vozidlo v prejednávanej veci takto
obžalovaným použité na násilné odstránenie prekážky brániacej mu v odchode z miesta objasňovania
ním spáchaného priestupku, ktorou sa pokúsil byť poškodený podpráporčík C. G. (krátko predtým sa

postaviaci pred ľavú prednú stranu vozidla), nie je možné považovať za vec, ktorou možno urobiť útok
protitelutohtopoškodeného(ktorýpohybvozidlanamiesto,kdesapostavilmuseločakávaťaočakával),
dôraznejším tak, ako to predpokladá ustanovenie § 122 odsek 3 veta druhá za bodkočiarkou Trestného
zákona.
Pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu veci o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a v rozsahu

nevyhnutne potrebnom pre rozhodnutie o vine obžalovaného, hodnotenie v tomto smere vykonaných
dôkazov, právne úvahy, ktorými sa posudzujúc dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení
zákona v otázke viny obžalovaného súd prvého stupňa riadil resp. mal riadiť a napokon aj konanie,
ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo (a voči ktorému obžalovaným podané odvolanie podľa §
311 odsek 1 Trestného poriadku dokonca ani nesmerovalo) považuje odvolací súd ostatné skutočnosti,

okolnosti a právne úvahy obsiahnuté v písomnom odôvodnení obžalovaným proti napadnutému
rozsudku podaného odvolania majúce sa týkať údajných pohnútok postupu a rozhodnutí orgánov
činných v trestnom konaní predchádzajúcom podaniu obžaloby (a okresného prokurátora aj v konaní
pred súdom prvého stupňa, v ktorom je podľa § 10 odsek 11 veta druhá pred bodkočiarkou stranou)v odvolacom štádiu trestného konania za zjavne irelevantné a takými sú aj úvahy tohto odvolateľa
hodnotiace odbornú a či dokonca charakterovú úroveň vyšetrovateľa MV SR SKIS ÚIS OIS - západ.
Rovnako na výsledok plnenia prieskumnej činnosti odvolacieho súdu v prejednávanej veci v tomto

smere nemohol mať a nemal žiadny relevantný vplyv a význam ani spôsob a rozsah, akým súd prvého
stupňa konajúci v prejednávanej veci samosudcom splnil svoju povinnosť po vyhlásení napadnutého
rozsudku uviesť aspoň podstatnú časť jeho odôvodnenia (§ 171 odsek 2 Trestného poriadku), ani
údajné rozhodnutie samosudcu v prejednávanej veci pred vyhlásením napadnutého rozsudku a z oboch
týchtodôvodovodvolateľomtvrdenázaujatosťsamosudcu,ktorúobžalovanýnavyšežiadnymzdôvodov

uvedených v § 31 odsek 1 Trestného poriadku neodôvodnil a v konaní súdu prvého stupňa ani takúto
námietku podľa § 32 odsek 3 Trestného poriadku nevzniesol. Zjavne irelevantným je aj tvrdenie obhajcu
obžalovaného obsiahnuté v písomnom odôvodnení odvolania, že sa v ňom nemohol vyjadriť k úvahám
súdu prvého stupňa z dôvodu nedoručenia mu písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku, pretože
jeho rovnopis bol 19.09.2016 doručený obžalovanému aj jeho obhajcovi, ktorí tak mali nepochybne dosť
času (a to až do konania verejného zasadnutia odvolacieho súdu 0812.2016) odôvodnenie odvolania

podaného proti napadnutému rozsudku písomne doplniť.
Plnenímsvojej,zustanovenia§317odsek1Trestnéhoporiadkumuvyplývajúcejprieskumnejpovinnosti
odvolací súd zistil, že aj skutkové zistenia súdu prvého stupňa dôležité pre určenie druhu trestu a
jeho výmery, ktoré mohol mať a (v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku aj opodstatnene) mal za
preukázané, vychádzajú z výsledkov z vyššie uvedených hľadísk úplného a zákonným spôsobom

vykonaného dokazovania, zodpovedajúceho všetkým kritériám uvedeným v § 2 odsek 10 Trestného
poriadku, pričom súd prvého stupňa (s výnimkami ďalej uvedenými) pri hodnotení týchto dôkazov
postupoval aj podľa ďalšej zásady trestného konania uvedenej v § 2 odsek 12 Trestného poriadku (teda
predovšetkým ich v prejednávanej veci hodnotil tak jednotlivo ako aj v ich súhrne, a nepochybne aj podľa
svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu) a tiež

sa pri ich hodnotení spravoval aj právnymi úvahami zodpovedajúcimi v prejednávanej veci v tomto štádiu
trestného konania do úvahy prichádzajúcim ustanoveniam Trestného zákona.
Z dôvodov vyššie uvedených aj odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa výroku o
obžalovanému uloženom treste je v súlade s požiadavkami ustanovenými v ustanovení § 168 odsek
1 Trestného poriadku, pretože súd prvého stupňa v ňom uviedol, ktoré skutočnosti a z akých dôvodov

vzal z hľadísk určenia druhu trestu a jeho výmery za dokázané, o ktoré dôkazy oprel tieto svoje
zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ktoré pokiaľ ide o druh
trestu (odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výmery) a jeho výmeru (bezprostredne na
dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby) by bolo možné považovať za opodstatnené, a
zákonu zodpovedajúce iba v prípade z vyššie uvedených hľadísk správneho právneho posúdenia v

prejednávanej veci zažalovaného skutku a tiež za predpokladu, ak by sa súd prvého stupňa pri ukladaní
trestu obžalovanému súčasne nedopustil dvoch chýb, z ktorých:
- prvá spočíva v neopodstatnenom zistení poľahčujúcej okolnosti uvedenej v § 36 písmeno j/
Trestného zákona predpokladajúcej, že obžalovaný pred spáchaním trestného činu viedol riadny život,
ktorému zisteniu aj podľa názoru odvolacieho súdu bránilo dvanásť priestupkov proti bezpečnosti a

plynulosti cestnej premávky, ktorých sa obžalovaný v dobe od 14.10.2011 do 24.01.2016 dopustil a
za ktoré bol potrestaný a to v jednom prípade napomenutím, v ostatných pokutou a raz aj spolu so
zákazom vedenia motorových vozidiel, náprave ktorej chyby v odvolacom konaní však (ako na to vo
vyjadrení odvolaniu obžalovaného na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu správne poukázal zástupca
krajského prokurátora) bránila absencia odvolania okresného prokurátora smerujúceho proti výroku o

treste napadnutému rozsudku a podaného v neprospech obžalovaného;
- druhá spočíva v tom, že súd prvého stupňa vo výroku o treste napadnutého rozsudku síce uviedol
ustanovenie § 51 odsek 1 Trestného zákona, aj podľa ktorého bol trest obžalovanému napadnutým
rozsudkom trest uložený, neuviedol však výrok o tom, že trest odňatia slobody bol obžalovanému
podmienečne odložený zároveň s uložením probačného dohľadu nad jeho správaním v skúšobnej dobe

(§ 165 odsek 1 Trestného poriadku), náprava ktorej chyby v odvolacom konaní už neprichádzala do
úvahy z dôvodu uloženia trestu odňatia slobody obžalovanému odvolacím súdom podľa trestnej sadzby
ustanovenej v odseku 1 § 323 Trestného zákona a vo výmere umožňujúcej podmienečný odklad jeho
výkonu podľa § 49 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona aj bez uloženia probačného dohľadu nad jeho
správaním v skúšobnej dobe.

V odôvodnení napadnutého rozsudku absentujú skutočnosti, okolnosti a úvahy (vrátane právnych)
súdu prvého stupňa, ktorými sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov (a keď posudzoval
dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona) v otázke obžalovanému podľa § 51 odsek
4 písmeno g/, písmeno e/ Trestného zákona uložených povinností, a to tak pokiaľ ide o príkaz osobnesa ospravedlniť poškodeným, ktorými sú v prejednávanej veci policajti ako verejní činitelia plniaci úlohy
spoločnosti a štátu, ako aj pokiaľ ide o príkaz podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným
úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu

bez uvedenia jeho cieľa a to zvlášť s prihliadnutím na to, že žiadna so skutočností a okolností týkajúca
a osoby obžalovaného a jeho doterajšieho života nenasvedčuje existencii porúch jeho sociálneho
správania, odstránenie ktorých by bolo možné účasťou obžalovaného na nejakom (a to konkrétne
zameranom) sociálnom výcviku alebo výchovnom programe dôvodne očakávať.
V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné upozorniť, že obmedzenia a povinnosti (ukladané

v prípade podmienečne odloženého výkonu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom podľa §
51 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona obligatórne a v prípade podmienečne odloženého výkonu
trestu odňatia slobody podľa § 49 odsek 1 písmeno a/, písmeno b/ a 50 odsek 1, odsek 2 Trestného
zákona fakultatívne) demonštratívne uvedené v § 51 odsek 3, odsek 4 Trestného zákona majú sledovať
základný cieľ, ktorým je, aby páchateľ v skúšobnej dobe viedol riadny život, mali by byť spôsobilé
účinne prispieť k prehĺbeniu prevýchovnej funkcie podmienečného trestu, musia byť v určitom vzťahu

k spáchanému trestnému činu a súčasne primerané a určité, pričom majú pôsobiť na odstránenie
kriminogénnych faktorov zo života páchateľa a (obmedzenia) tiež smerovať
k tomu, aby sa zbavil návykov, ktoré boli príčinou alebo podmienkou trestného činu, pričom týmto
kritériám podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanej veci zodpovedá uloženie obžalovanému
obmedzenia podľa § 51 odsek 4 písmeno i/ Trestného zákona spočívajúceho v príkaze podrobiť sa

v skúšobnej dobe psychoterapii alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve zameranom na
zistenie a odstránenie príčin, ktoré boli v prejednávanej kriminogénnym faktorom spáchania trestného
činu, pretože okolnosti jeho spáchania, pohnútka obžalovaného, jeho postoj k nemu prejavovaný v
priebehu celého trestného konania a napokon aj početnosť a charakter priestupkov, ktorých sa proti
bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky pred spáchaním trestného činu dopustil, nasvedčujú tomu, že

je jednak nedisciplinovaným vodičom, na ktorého doposiaľ za tieto priestupky mu uložené a vykonané
sankcie nemali žiadny výchovný a preventívny účinok, ktorý si zrejme ani neuvedomuje zákonom mu
ako účastníkovi cestnej premávky uložené povinnosti a to nielen pokiaľ ide o dodržiavanie jej pravidiel,
ale aj pri objasňovaní priestupkov, zo spáchania ktorých ich nedodržaním alebo porušením je podozrivý,
jednak že má aj problémy zvládnuť pre neho možno stresové situácie z takéhoto jeho protiprávneho

konania vznikajúce v styku s policajtmi, ktorí ho zisťujú a objasňujú.
Odvolací súd podľa § 321 odsek 1 Trestného poriadku zruší napadnutý rozsudok aj:
- pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie
(písmeno b/),

- ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona (písmeno d/).
Podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno
nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne
zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže
odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané

v neprospech obžalovaného, vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania
poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.
Keďže odvolací súd zistil vyššie uvedené, zákonné dôvody, podľa § 321 odsek 1 písmeno b/, písmeno
d/ Trestného poriadku zrušil odvolaním obžalovaného napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom
rozsahu a za splnenia podmienok ustanovených v § 322 odsek 3 Trestného poriadku odvolací súd

jednak prihliadnuc vo výroku o vine na vyššie uvedené skutkové zistenia a právne úvahy rozhodol sám
rozsudkom tak, že na podklade súdom prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistených skutočností
a okolností majúcich vplyv a význam tak pre rozhodnutie o vine obžalovaného ako aj následne o
ukladanom mu treste (druhu aj výmery) uznal obžalovaného uznal vinným zo spáchania prečinu útoku
na verejného činiteľa podľa § 323 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona, ktorého sa dopustil v

prejednávanej veci zažalovaným skutkom vyššie uvedeným spôsobom odvolacím súdom upraveným
(jednak spresnením relevantných skutkových zistení, jednak vypustením nerelevantných skutočností a
okolností a napokon aj nápravou gramatických a štylistických chýb majúcich svoj pôvod rozhodnutiach
orgánov činných v prípravnom konaní), podľa § 323 odsek 1 Trestného zákona, s použitím § 38 odsek
2, odsek 3 Trestného zákona (po zistení poľahčujúcej okolnosti uvedenej v § 36 písmeno j/ Trestného

zákona a nezistení žiadnej, v ustanovení § 37 Trestného zákona uvedenej priťažujúcej okolnosti),
obžalovanému uložil trest odňatia slobody vo výmere jeden rok, jeho výkon podľa § 49 odsek 1 písmeno
a/ Trestného zákona podmienečne odložil, podľa § 50 odsek 1Trestného zákona určil skúšobnú dobu na
dva roky a § 50 odsek 2 a § 51 odsek 4 písmeno i/ Trestného zákona mu uložil povinnosť spočívajúcu vpríkaze podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve
zameranom na zistenie a odstránenie príčin, ktoré boli v prejednávanej veci kriminogénnym faktorom
spáchania trestného činu.

Odvolací súd mal za to, že tento druh (podmienečný trest odňatia slobody) a výmera (bezprostredne
na dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby činiacej jeden rok až tri roky a štyri mesiace)
obžalovanému v prejednávanej veci odvolacím súdom uloženého trestu zodpovedá všetkým kritériám
ustanoveným pre ukladanie trestu v § 34 odsek 4 Trestného zákona (spôsob spáchania činu, jeho
následok, zavinenie, pohnútka, zistená poľahčujúca okolnosť a nezistená priťažujúca okolnosť, osoba

páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy) a preto je spôsobilý na dosiahnutie účelu trestu podľa
§ 34 odsek 1 Trestného zákona a to tak v oblasti individuálnej ako aj v oblasti generálnej prevencie,
pretože zabezpečí ochranu spoločnosti pred obžalovaným tak, že mu zabráni v páchaní ďalšej
trestnej činnosti, vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, súčasne aj iných
odradí od páchania trestných činov a zároveň dostatočne vyjadrí aj morálne odsúdenie obžalovaného
spoločnosťou.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný
prostriedok.