Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. máj 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/203/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114226512
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Siebenstichová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:8114226512.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v sporovej veci žalobcov 1/ Ing. T. F., PhD. a 2/ Ing. J. F., oboch
bývajúcich v W., zastúpených Mgr. Ivanom Ivančom, advokátom, advokátskej kancelárie IURISTICO,
s.r.o. so sídlom v Košiciach, Štefánikova č. 26, proti žalovanému Mestu Prešov, Hlavná č. 73, Prešov,
IČO: 327 646, o určenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 17 C
344/2014, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 25. mája 2015 sp.zn. 11 Co

188/2015, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia sa žalobou domáhali určenia, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi pozemku, ktorý
je vedený na Okresnom úrade Prešov, katastrálny odbor ako parcela KNC XXXXX/XX, zastavané

plochy a nádvoria vo výmere XX m2, katastrálne územie W.. Žalobu odôvodnili tým, že k pozemku
nadobudli právo osobného užívania a ujali sa oprávnenej držby tohto pozemku na základe rozhodnutia
Mestského národného výboru v Prešove č. 102/58s/1989 z 1. júna 1990 a dohody o zriadení práva
osobnéhoužívaniapozemkuz26.júla1990,nazákladektorejvyplatiližalovanémunáhraduzazriadenie
práva osobného užívania pozemku, ktorá dohoda však nebola registrovaná štátnym notárstvom.
Žalobcovia pozemok užívajú nerušene od roku 1990, tvorí súčasť pozemkov, na ktorých majú postavený

rodinný dom, ide o pozemok zanedbateľnej výmery, využiteľnosti a významu pre žalovaného, ktorý
je naďalej vedený na liste vlastníctva ako vlastník. Vlastnícke právo k pozemku nadobudli dňom 1.
januára 1992 transformáciou oprávnenej držby práva osobného užívania pozemku na základe § 872
ods. 1 Občianskeho zákonníka poukazom na stanovisko veľkého senátu občianskoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu ČR zo 7. decembra 2005, publikovaného pod R 72/2006.
2. Okresný súd Prešov rozsudkom z 25. mája 2015 sp.zn. 17 C 344/2014-75 (ďalej len

„súd prvej inštancie“) žalobu zamietol. Rozhodol tak majúc preukázané, že rozhodnutím o pridelení
pozemku do osobného užívania č. Fin. 103/58s/1989 zo dňa 1. júna 1990 Mestský národný výbor
v Prešove, finančný odbor pridelil žalobcom 1/ a 2/ na základe ich žiadosti zo dňa 12. apríla 1989
pozemok parcelu EN XXXXX/XX, v katastrálnom území W., vo výmere XX m2, ktorý je vo vlastníctve
československého štátu a v správe MsNV Prešov s tým, že dňom nadobudnutia právoplatnosti tohto
rozhodnutia vzniká menovaným právo, aby s nimi MsNV Prešov uzatvoril dohodu o zriadení práva

osobného užívania pozemku. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 19. júna 1990. Dňa 26. júla
1990 bola uzavretá medzi účastníkmi dohoda o zriadení práva osobného užívania pozemku parcely č.
14792/14, v katastrálnom území W., vo výmere XX m2 k výstavbe rodinného domu. Podľa bodu 3/
tejto dohody právo osobného užívania sa zriadilo za úhradu 870,- Kčs a podľa bodu 4/ právo osobného
užívania uvedeného pozemku vznikne registráciou tejto dohody na Štátnom notárstve. Dokazovaním
bolo zistené, že predmetná dohoda o zriadení práva osobného užívania pozemku nebola registrovaná

na štátnom notárstve. Žalobcovia nevedeli uviesť, z akého dôvodu k registrácii tejto dohody o zriadení
práva osobného užívania pozemku nedošlo.2.1. Ďalej súd zistil, že na základe žiadosti žalobcov Mestské zastupiteľstvo v Prešove dňa 23.
septembra 2013, č. 440/2013 pod bodom 11 schválilo predaj pozemku parcely KNC XXXXX/XX, vo
výmere XX m2, zastavané plochy a nádvoria na liste vlastníctva XXXX, katastrálne územie W. v lokalite

Ul. D. priamym predajom Ing. T. F., PhD. a manželke Ing. J. F. za cenu 4 470 €; žalobcovia k predaju
nepristúpili,nazákladečohomestskézastupiteľstvouznesenímzodňa16.júna2014č.551/2014zrušilo
uznesenie č. 440/2013 zo dňa 23. septembra 2013 pod bodom 11 o predaji tohto pozemku žalobcom.
Žalobcovia listom zo dňa 10. apríla 2014 požiadali žalovaného o vydanie súhlasu na zápis vlastníckeho
práva k parcele 14792/14 na liste vlastníctva XXXX s poukazom na to, že nadobudli právo osobného

užívania a ujali sa oprávnenej držby predmetného pozemku. Žalovaný na to reagoval listom zo dňa 6.
mája 2014, keď poukázal na to, že žalobcovia napriek rozhodnutiu o pridelení pozemku do osobného
užívania a dohode o zriadení práva osobného užívania pozemku si nesplnili svoju povinnosť registrácie
vyššie uvedenej dohody na bývalom štátnom notárstve.
2.2. Zamietnutie žaloby súd odôvodnil poukazom na prechodné ustanovenia k úpravám účinným od
1. januára 1992 na základe zákona č. 509/1991 Zb. § 872 Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú

transformáciu osobného užívania pozemkov (§ 198 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení do 31.
decembra 1991) na vlastnícke právo k pozemkom doterajších užívateľov, Spoločné užívacie právo k
pozemkom sa pretransformovalo na podielové spoluvlastníctvo, v prípade manželov na bezpodielové
spoluvlastníctvo k pozemkom. V § 872 ods. 5 Občianskeho zákonníka sa rieši prípad, ak bola s občanom
uzatvorená dohoda o osobnom užívaní pozemku, ale do účinnosti tohto zákona, t.j. do 31. decembra

1991 nedošlo k dohode, prípadne k jej registrácii. Právoplatným rozhodnutím štátneho notárstva vzniká
oprávnenému právo na uzavretie kúpnej zmluvy k pozemku, ktorého sa týkalo rozhodnutie o pridelení
pozemku do osobného užívania, ak oprávnený neuplatní svoje právo do jedného roka od účinnosti
tohto zákona, toto právo mu zaniká. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobcom v zmysle § 872 ods.
5 Občianskeho zákonníka vzniklo ešte právo na uzavretie kúpnej zmluvy k predmetnému pozemku,

ktoré však zaniklo, pretože si ho neuplatnili do jedného roka od účinnosti zákona č. 509/1991 Zb. Práve
toto citované ustanovenie umožňovalo nadobudnutie vlastníckeho práva užívateľom pozemkov, ktorí
nemali dohody o ich užívaní registrované štátnym notárstvom, z čoho vyplýva, že zákon nepredpokladal
a neumožňoval prechod vlastníckeho práva priamo zo zákona.
2.3.Súdprvejinštancievďalšejčastiodôvodniazaujalstanoviskoajkotázkenadobudnutiavlastníckeho

práva žalobcami k predmetného pozemku vydržaním. Uviedol, že vydržanie vlastníckeho práva
predstavuje originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva a jeho účelom je uviesť do súladu dlhodobý
faktický stav oprávnenej nepretržitej držby oprávneným držiteľom, ktorý je po stanovenú dobu objektívne
presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve. Základnými zákonnými predpokladmi vydržania sú
spôsobilý subjekt, spôsobilý predmet držby, dobrá viera, dobromyseľnosť vydržateľa, oprávnená držba

po zákonom stanovenú dobu a uplynutie vydržacej lehoty. Oprávnený držiteľ, u ktorého boli splnené tieto
podmienky vydržania, nadobúda vlastnícke právo pôvodným spôsobom a vydržaním zaniká vlastnícke
právo doterajšieho vlastníka. V prípade stretu práva a povinnosti pravého vlastníka veci a oprávneného
držiteľa veci má jednoznačne prednosť vlastník ako nositeľ silnejšieho práva k veci, ktorého právo je
chránené Ústavou Slovenskej republiky. Základnou podmienkou vydržania je držba veci, pričom musí

ísť o oprávnenú držbu, t.j. držiteľ musí byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec
patrí. Nestačí len faktické nakladanie s vecou. Za oprávnenú držbu sa považuje nakladanie s vecou
ako so svojou, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí ako
vlastníkovi. Držba nie je oprávnená, ak držiteľ nie je v tomto zmysle dobromyseľný. Posúdenie, či držiteľ
je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí, teda že je vlastníkom, nevychádza

len zo subjektívnych predstáv držiteľa, ale musí byť posudzované z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní
náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu od každého subjektu
právavyžadovaťmalalebomoholmaťpochybnostioexistenciisvojhopráva.Ajkeďdržiteľjesubjektívne
presvedčený o svojom práve, nebude so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere pokiaľ sú mu
alebo musia byť známe skutočností, z ktorých by pri zachovaní obvyklej opatrnosti mohol spoznať, že

nie je subjektom práva, o vydržaní ktorého ide. Dobromyseľnosť držiteľa musí trvať po celú zákonom
predpísanú dobu potrebnú na vydržanie. Pri posúdení otázky, či v danom prípade sú splnené podmienky
oprávnenej držby vedúce k vydržaniu, nemožno vychádzať len zo skutočnosti, že stav, ktorý vznikol
v dôsledku uchopenia držby, nebol v súlade s údajmi uvedenými v pozemkovej knihe, prípadne inej
verejnej knihe, u ktorých sa držiteľ nepresvedčil, ale je potrebné vziať do úvahy všetky okolnosti, za

ktorých bola držba uchopená.
2.4. Žalovaný - Mesto Prešov sa zákonom č. 138/1991 Zb. o majetku obcí dňom 1. mája 1991 stal
vlastníkom pozemku, ktorý mal v správe. Žalobcovia v Dohode o zriadení práva osobného užívania
pozemku z 26. júla 1990 v bode 4 boli výslovne upozornení na skutočnosť, že právo osobného užívaniak uvedenému pozemku vznikne až registráciou tejto dohody na Štátnom notárstve s tým, že poplatok
za registráciu hradí nadobúdateľ. Z uvedeného vyplýva, že žalobcovia, ktorí podpísali túto dohodu a
jeden rovnopis mali k dispozícii, si museli byť vedomí, že právo osobného užívania k predmetnému

pozemku im vznikne až registráciou dohody. Objektívne žalobcovia nemohli získať presvedčenie, že sú
oprávnenými držiteľmi, aj keď užívali naďalej tento pozemok, pretože nespĺňali podmienky oprávnenej
držby, lebo práve z dohody o zriadení práva osobného užívania museli vedieť a mohli mať pochybnosti
o existencii svojho práva oprávnenej držby, že právo osobného užívania im vzniká až registráciou
dohody a k jeho transformácii (§ 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka) došlo od 1. januára 1992 na

vlastnícke právo len v prípade, ak právo osobného užívania k pozemku bolo registrované. Žalobcovia pri
náležitej opatrnosti si museli byť vedomí, že nerealizovali registráciu dohody o zriadení práva osobného
užívania pozemku, pričom v takom prípade ešte mali možnosť postupu podľa § 872 ods. 5 Občianskeho
zákonníka, kedy im vzniklo právo na uzavretie kúpnej zmluvy k pozemku, ktorého sa týkalo rozhodnutie
o pridelení pozemku do osobného užívania. Naviac žalobcovia si boli vedomí, že nespĺňajú náležitosti
pre vydržanie, pretože sami si požiadali o odkúpenie predmetného pozemku v roku 2013. Predaj im bol

aj schválený uznesením Mestského zastupiteľstva v Prešove dňa 23. septembra 2013 za kúpnu cenu
4 470 €, ale žalobcovia od tejto možnosti nadobudnutia pozemku odstúpili, možnosť kúpy nevyužili.
Nebolo preukázané ani tvrdenie žalobcov, že uhrádzali daň za predmetný pozemok, lebo od roku 2005
im nebola vyrubovaná. Žalobcovia teda nespĺňajú podmienky oprávneného držiteľa k vydržaniu práva
osobného užívania pozemku a z tohto dôvodu nemohli nadobudnúť vlastnícke právo. Z týchto dôvodov

súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
3. Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobcov rozsudkom z 19. januára 2017 sp.zn. 11 Co
188/2015 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Žalovanému priznal vo vzťahu k žalobcom
1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Na odôvodnenie rozhodnutia
uviedol, že súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny záver,

keď žalobu zamietol. Správne aplikoval ustanovenie § 872 ods. 1 aj ods. 5 Občianskeho zákonníka,
ktoré upravovali takú situáciu, v akej sa žalobcovia ocitli. Pokiaľ žalobcovia poukazujú na rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR, odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR, a
to na rozhodnutie sp.zn. 4Cdo/126/97, v ktorom Najvyšší súd SR zdôraznil, že „Občiansky zákonník v
súvislosti s úpravou vydržania neupravoval a neupravuje možnosť považovať dobu užívania pozemku

na základe neregistrovanej dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku uzavretej podľa § 205
ods.2Občianskehozákonníkavzneníprednovelouzákonomč.509/1991Zb.zadobuoprávnenejdržby
pre účely vydržania. Podľa jeho názoru teda nemožno posúdiť vec podľa § 872 ods. 6 Občianskeho
zákonníka. Zaniknutý inštitút osobného užívania pozemku je celkom odlišným inštitútom od oprávnenej
držby pre účely vydržania a ak by zákonodarca mal v úmysle považovať dobu užívania pozemku na

základeneregistrovanejdohodyozriadeníprávaosobnéhoužívaniapozemkuzadobuoprávnenejdržby
pre účely vydržania, jeho úmysel by našiel odraz v príslušnej úprave v rámci prechodných ustanovení, čo
však neurobil, a preto treba vychádzať výlučne z právnej úpravy daného vzťahu obsiahnutej v zákone“.
Odvolací súd mal zato, že uvedené rozhodnutie práve riešilo podobný spor aký je predmetom tohto
súdneho konania. Odvolací súd v súvislosti s otázkou ospravedlniteľného omylu tiež poukázal na

rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 22Cdo/490/2001, za ktorý môže byť výnimočne aj omyl právny,
ktorý spočíva v neznalosti, alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho
vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Omyl vychádzajúci
z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, keď
sa držiteľ chopil držby, však ospravedlniteľný nie je. Pokiaľ sa držiteľ chopil držby nehnuteľnosti na

základe zmluvy o jej prevode, ktorá nebola registrovaná Štátnym notárstvom v dobe, keď zákon takú
registráciu vyžadoval, nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom tejto
nehnuteľnosti. Dodal, že dobrá viera bude vždy posudzovaná nie z pohľadu držiteľa a vychádzajúc z
jeho subjektívneho presvedčenia, ale na základe posúdenia objektívnych skutočností nezávislých od
vôle držiteľa a nezávislých na jeho skutočnej vedomosti o tom, že mu právo patrí alebo nepatrí. Takto

bude vec posudzovať tretia osoba a bude pritom vychádzať z toho, či možný skutkový alebo právny omyl
držiteľa možno považovať za ospravedlniteľný. Na záver odvolací súd poznamenal, že transformácia
práva osobného užívania na vlastnícke právo je možná len v zmysle § 872 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ktoré ustanovenie vyžadovalo vznik práva osobného užívania pozemku v zmysle § 205 ods.
2 Občianskeho zákonníka v znení pred novelou zákona č. 509/1991 Zb. Pokiaľ žalobcovia tvrdili, že

nadobudli vlastnícke právo na základe vydržania, potom platí to, čo konštatoval Najvyšší súd SR v
rozhodnutí sp.zn. 4Cdo/126/97. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Rozhodnutie o náhrade trov odvolacieho konania odôvodnil
§ 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodnili §
421 ods. 1 písm. b/ CSP existenciou právne významných otázok, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho
súdu neboli riešené, od ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktoré odvolací súd vyriešil

nesprávne. Poukázali na to, že v konaní sa domáhali určenia, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi
označeného pozemku. Svoje tvrdenie o nadobudnutí vlastníckeho práva založili na tom, že vlastnícke
právo k pozemku nadobudli transformáciou práva osobného užívania pozemku, ktorý mali v oprávnenej
držbe, na základe § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka momentom účinnosti tohto ustanovenia, teda k
1. januáru 1992. Subsidiárne však až v druhom rade tvrdili, len pre prípad, že by sa súd nestotožnil s ich

primárnou argumentáciou, že vlastnícke právo k dotknutému pozemku vydržali uplynutím desaťročnej
držby vlastníckeho práva, ktorá začala plynúť najneskôr 1. januára 1992 a uplynula po desiatich
rokoch, počas ktorých neboli v dobromyseľnej držbe tohto pozemku nikým a ničím rušení. Tvrdenie
existencie svojho práva teda založili na dvoch samostatných argumentačných líniách, ktoré však v
odôvodneniach prvoinštančného aj druhoinštančného súdu do určitej miery splynuli. Konajúci súd oprel
svoju argumentáciu k zamietnutiu žaloby iba o poukaz na rozhodnutie NS SR z 18. decembra 1997

sp.zn. 4 Cdo 126/97, ktoré však rieši inú skutkovú a právnu situáciu, pritom tento rozsudok nebol ani
publikovaný v oficiálnej zbierke rozhodnutí a v tomto konaní bola predmetom dovolacieho konania
krajským súdom pripustená dovolacia otázka „či možno považovať dobu užívania pozemku na základe
neregistrovanej dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku uzavretej podľa § 205 ods. 2
Občianskeho zákonníka v znení pred novelou zák.č. 509/1991 Zb. za dobu oprávnenej držby pre účely

vydržania“.
4.1. Dovolatelia zastávali názor, že pre posúdenie danej veci je aplikovateľná judikatúra a právna teória
Českej republiky s prihliadnutím k spoločnej právnej minulosti danej spoločným štátom a spoločným
Občianskym zákonníkom k momentu, ktorý je relevantný
pre posúdenie danej veci (identické transformačné ustanovenie § 872 a súvisiace ustanovenia

Občianskeho zákonníka a súvisiace s právom osobného užívania pozemku. Poukázali na judikát
Najvyššieho súdu ČR zo 7. decembra 2005 publikovaný pod Rc 72/2006 sp.zn. 31 Cdo 1529/2004),
ktorý zrozumiteľným spôsobom právne-teoreticky postavil na roveň oprávnenú držbu práva osobného
užívania a riadne právo osobného užívania pozemku. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že
aj právo osobného užívania, ktoré je len v oprávnenej držbe držiteľa držané k momentu účinnosti

transformačnej novely, zakladá z pohľadu zákona rovnaké práva ako riadne a perfektné právo osobného
užívania. Teda že i takéto len držané právo osobného užívania sa transformuje zo zákona, na základe
§ 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka jeho účinnosťou, teda k 1. januáru 1992, na právo vlastnícke. Tento
inštitút držby nevyžaduje, aby právo osobného užívania bolo vydržané (sp.zn. 22 Cdo 2550/2006) tak,
akosatovyžadujeprivydržanívlastníckehoprávakveciam,§134Občianskehozákonníkasanepoužije.

V ďalšej časti dovolania žalobcovia poukazovali na význam uvedenej českej judikatúry tak zamedzila
vzniku potenciálnej „šedej zóny“, ktorá by potenciálne mohla vzniknúť transformáciou právnych vzťahov
v oblasti práva osobného užívania pozemkov. Podľa dovolateľov ich situáciu, keď už mali uzavretú
dohodu o osobnom užívaní pozemku, nie je možné podradiť pod hypotézu právnej normy § 872 ods.
1 Občianskeho zákonníka „ak predo dňom účinnosti tohto zákona vzniklo občanovi (iba) právo, aby

s ním bola uzavretá dohoda o osobnom užívaní. Z uvedených dôvodov dovolatelia sú presvedčení
že nadobudli vlastnícke právo k dotknutému pozemku transformáciou práva osobného užívania, o
spôsobilosti ktorého nemali dôvod pochybovať, hoci nevedia osvedčiť registráciou dohody štátnym
notárstvom. Dovolatelia zastávali názor, že v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR táto otázka
nebola vyriešená, neriešil ju ani rozsudok sp.zn. 4 Cdo 126/97, o ktorý sa odvolací súd argumentačne

opieral, preto je daný dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.
4.2. Len podporne k argumentácii o transformácii nimi držaného práva osobného užívania na vlastnícke
právo podľa § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka uviedli, že ak by z akýchkoľvek okolností súd ich
situáciu nevyriešil priamou aplikáciou tohto ustanovenia, bolo potrebné uvedenú situáciu posúdiť i z
hľadiska možnosti vydržania vlastníckeho práva dobromyseľnou držbou vlastníckeho práva od účinnosti

novely po požadovanú dobu 10 rokov od 1. januára 1992. Z uvedených dôvodov žiadali napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu „zmeniť tak, že rozsudok súdu prvej inštancie sa mení tak, že žalobe sa
vyhovuje a priznať právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Z týchto dôvodov žiadali rozsudok
odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie“.
5. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako vecne správny

„potvrdiť“. Opätovne poukázal na to, že v zmysle § 205 ods. 2 Občianskeho zákonníka platného a
účinného v čase uzatvorenia dohody o zriadení práva osobného užívania, táto dohoda musela mať
písomnú formu a bola k nej potrebná registrácia štátnym notárstvom. Právo osobného užívania pozemku
vzniklo registráciou dohody štátnym notárstvom. Pretože u žalobcov nedošlo k registrácii dohodyprávoplatným rozhodnutím štátneho notárstva, v zmysle § 872 ods. 5 Občianskeho zákonníka im vzniklo
právo na uzavretie kúpnej zmluvy k predmetnému pozemku. V zmysle tohto ustanovenia žalobcom toto
právo zaniklo, pretože si ho neuplatnili do 1 roka od účinnosti zákona č. 509/1991 Zb. Z uvedených

dôvodov žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny „potvrdiť“.
6. Žalobcovia v replike k tomuto vyjadreniu žalovaného uviedli, že dôvody uvádzané žalovaným sú
opakovaním jeho nesprávnej argumentácie, na ktorú už v dovolaní reagovali a ďalej uviedli, že trvajú na
dovolaní v oboch jeho argumentačných líniách, teda na nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetnému
pozemku jednak transformáciou práva osobnej držby a na vydržaní vlastníckeho práva dobromyseľnou

nerušenou držbou tohto práva s počiatkom držby od 1. januára 1992.
7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v neprospech ktorej
bolo rozhodnuté, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie žalobcov
treba odmietnuť.
8. V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť nový civilný

procesný kódex. Prípustnosť dovolania bolo preto potrebné posudzovať podľa ustanovení CSP. Aj po
zmene právnej úpravy civilného sporového konania (vrátane dovolacieho konania), ktorú priniesol CSP
v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou, treba dovolanie naďalej považovať za mimoriadny
opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné
postavenie. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti.

V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

9. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť

vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje prípustnosť dovolania a tiež označiť v dovolaní
náležitým spôsobom dovolací dôvod. V dôsledku viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom
neskúma dovolací súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý

dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
11. V zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Výpočet dôvodov uvedených v § 421 ods. 1 CSP je taxatívny
11.1. Aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného ustanovenia mohlo byť rozhodnutie
odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady
prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia

ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré, okrem
iného, patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným
v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 216/2017, 4 Cdo 64/2018, 6 Cdo
113/2017,7Cdo95/2017,8Cdo95/2017).Kposúdeniudôvodnostidovolania(čidovolateľomnapadnuté
rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len ak

sú splnené uvedené predpoklady (po prijatí záveru o prípustnosti dovolania).

11.2. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP môže byť len otázka právna (nie
skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku

procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

12. Dovolatelia vyvodzujú prípustnosť ich dovolania z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.12.1.Nevyhnutnou podmienkou prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia je, že sa týka právnej
otázky, na riešení ktorej založil odvolací súd svoje rozhodnutie. Toto ustanovenie dopadá len na takú
právnuotázku,ktorú:a/odvolacísúdriešil[neponechaljunepovšimnutouaprisvojichprávnychúvahách

nedotknutou, ale ju riadne nastolil, vysvetlil jej podstatu, vyjadril vo vzťahu k nej svoje právne úvahy
(prípadne možnosti odlišných prístupov k jej riešeniu) a vysvetlil jej riešenie a tiež dôvody, so zreteľom
na ktoré zvolil práve riešenie, na ktorom založil svoje rozhodnutie], a b/ (zároveň) dovolací súd ešte
neriešil. Otázka, ktorou sa strany sporu, prípadne aj súd v konaní síce zaoberali, na vyriešení ktorej
ale nie je v konečnom dôsledku založené dovolaním napadnuté rozhodnutie, nie je relevantná v zmysle

tohto ustanovenia.

13. Vzhľadom na obsah dovolania, kde dovolatelia citovali rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej
republiky, ktorými odôvodňujú žalobou uplatnený nárok, dovolací súd uvádza, že v zmysle judikátu
R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ predovšetkým stanoviská
alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu,
alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané
(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,
prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej

praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 C.s.p. treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi
zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v
Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v
Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon
aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších

súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986. Rovnako pod pojem ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemožno zahrnúť rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky
(2 Cdo 56/2017, 6 Cdo 79/2017, 3 Cdo 165/2018, 4 Cdo 7/2018). So zreteľom na uvedené,
argumentácia žalobcov s poukazom na českú judikatúru, je právne irelevantná.
14. Dovolatelia tvrdia, že v okolnostiach daného prípadu je podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/

CSP relevantnou otázka 1/ transformácie práva osobného užívania pozemku zriadeného dohodou o
zriadení práva osobného užívania pozemku zo dňa 26. júla 1990 (§ 205 Občianskeho zákonníka), ktorá
nebola registrovaná štátnym notárstvom (do 31. decembra 1991) a „subsidiárne“ otázka 2/ posúdenia
možnosti vydržania vlastníckeho práva k tomuto pozemku počnúc od účinnosti novely (od 1. januára
1992) po požadovanú dobu 10 rokov.

14.1.Odvolací súd, ktorý potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý žalobu zamietol, zhodne so
súdom prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na závere, že žalobcovia nenadobudli vlastníctvo
transformáciou práva osobného užívania pozemku zriadeného na základe dohody o zriadení práva
osobného užívania zo dňa 26. júla 1990, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom (§ 205 ods.

2 Občianskeho zákonníka) podľa § 872 ods. 1 a ani podľa § 872 ods. 5 Občianskeho zákonníka,
ako správne uzavrel aj súd prvej inštancie. Tento záver súdy vyvodili z existencie listinných dôkazov
(rozhodnutia MNV Prešov o pridelení pozemku, dohody o zriadení práva osobného užívania).V závere
odôvodnenia rozsudku odvolací súd k tvrdeniu žalobcov, že nadobudli vlastnícke právo na základe
vydržania, uviedol, že „platí to, čo konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn. 4

Cdo 126/97“.

15. Podľa § 872 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka právo osobného užívania pozemku vzniknuté
podľa doterajších predpisov, ktoré trvá ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, mení sa dňom
účinnosti tohto zákona na vlastníctvo fyzickej osoby.

Podľa ods. 4 tohto ustanovenia ak právo osobného užívania k zastavanému alebo nezastavanému
pozemku vzniklo manželom, stávajú sa dňom účinnosti tohto zákona bezpodielovými spoluvlastníkmi
pozemku, pokiaľ ich bezpodielové spoluvlastníctvo trvá; ak zaniklo, stávajú sa podielovými
spoluvlastníkmi rovnakým dielom.
Podľa ods. 5 tohto ustanovenia ak predo dňom účinnosti tohto zákona vzniklo občanovi právo, aby s

ním bola uzavretá dohoda o osobnom užívaní pozemku, ale do účinnosti tohto zákona už nedošlo k
dohode, prípadne k jej registrácii právoplatným rozhodnutím štátneho notárstva, vzniká oprávnenému
právo na uzavretie kúpnej zmluvy k pozemku, ktorého sa týkalo rozhodnutia o pridelení pozemku do
osobného užívania. Ak oprávnený neuplatní svoje právo do jedného roka od účinnosti tohto zákona,právo zanikne. Ak k uzavretiu kúpnej zmluvy nedôjde, nie je dotknuté právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia (§ 451 a nasl. OZ)
15.1. Citované ustanovenie § 872 Občianskeho zákonníka je svojou povahou prechodné ustanovenie

transformačného charakteru, cieľom ktorého bolo zosúladenie inštitútov skoršej a novej právnej úpravy.
Zmyslom transformácie je premena doterajších užívacích práv k pozemkom (§ 198 a nasl. Občianskeho
zákonníka v znení do 31. decembra 1991) na právo vlastnícke. Je tomu tak vtedy, ak fyzickej
osobe patrilo výlučné právo osobného užívania pozemku, resp. podielového spoluvlastníctva, ak
existovalo spoločné právo osobného užívania pozemku viacerým fyzickým osobám a napokon vznik

bezpodielového spoluvlastníctva manželov k pozemku, ku ktorému mali manželia právo spoločného
užívania pozemku.
16. Dovolatelia v dovolaní namietajú nesprávne právne posúdenie vymedzených právnych otázok
odvolacím súdom a tvrdia, že tieto otázky neboli dovolacím súdom riešené. (§ 421 ods. 1 písm. b/ O.s.p.)

16.1.Vzhľadom na nastolenie právnej otázky transformácie spôsobom zodpovedajúcim § 421 ods. 1

písm. b/ CSP a v situácii, na ktorú sa vzťahuje toto ustanovenie, dospel najvyšší súd k záveru, že
dovolanie žalobcov je v danom prípade procesne prípustné; následne preto skúmal, či je podané
dovolanie dôvodné (či je ním skutočne napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočívajúce na
nesprávnom právnom posúdení veci).

17. Vo vzťahu k dovolateľmi vymedzenej otázke dovolací súd poukazuje na rozhodnutie najvyššieho
súdu zo 17. decembra 1997 sp.zn. 4 Cdo 126/97, v ktorom najvyšší súd riešil otázku zásadného
právneho významu pripustenú odvolacím súdom: „či možno považovať dobu užívania pozemku na
základe neregistrovanej dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku uzavretej podľa § 205
ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení pred novelou zák.č. 509/1991 Zb. za dobu oprávnenej držby

pre účely vydržania“. V označenom rozhodnutí dovolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom
odvolaciehosúdu,ževdanejvecižalobcovianemohlikpredmetnejnehnuteľnostinadobudnúťvlastnícke
právo vydržaním z dôvodu nenaplnenia všetkých zákonných podmienok vydržania. Zároveň uvádza, že
žalobcovia ani podľa § 872 ods. 4, 5 Občianskeho zákonníka neuplatnili svoje právo na uzavretie kúpnej
zmluvy k predmetnému pozemku, ktorého sa týkalo rozhodnutie o pridelení pozemku do osobného

užívaniaatotoprávojehoneuplatnenímimzaniklovjednoročnejprekluzívnejlehoteodúčinnostizákona
č. 509/1991 Zb. (účinný od 1. januára 1992). Dovolací súd ďalej konštatuje, že Občiansky zákonník
v súvislosti s úpravou vydržania neupravoval a ani neupravuje možnosť považovať dobu užívania
pozemku na základe neregistrovanej dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku uzavretej
podľa § 205 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení pred novelou zákonom č. 509/1991 Zb. za dobu

oprávnenejdržbypreúčelyvydržania.Zaniknutýinštitútosobnéhoužívaniapozemkujecelkomodlišným
inštitútom od oprávnenej držby pre účely vydržania a ak by zákonodarca mal v úmysle považovať dobu
užívania pozemku na základe neregistrovanej dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku za
dobu oprávnenej držby pre účely vydržania, jeho úmysel by našiel odraz v príslušnej úprave v rámci
prechodných ustanovení, čo však neurobil, a preto treba vychádzať výlučne z právnej úpravy daného

vzťahu obsiahnutej v zákone.
17.1. Otázka nadobudnutia vlastníckeho práva pozemku transformáciou podľa § 872 ods. 5
Občianskeho zákonníka bola riešená aj v ďalšom rozhodnutí najvyššieho súdu z 28. septembra 2010
sp.zn. 5 Cdo 234/2009, v ktorom sa riešila otázka nadobudnutia vlastníctva transformáciou práva
osobného užívania pozemku podľa § 872 ods. 4, 5 Občianskeho zákonníka. V tejto veci žalobcova

tvrdili, že vydržali vlastnícke právo k pozemku v roku 1989, kedy bolo možné vydržať vlastnícke právo
pre štát a za účinnosti právnej úpravy pred 1. januárom 1992 mohli uplatniť len právo na uzavretie
dohody o osobnom užívaní k vydržanému pozemku. Pokiaľ tak neučili a nestali sa najprv osobnými
užívateľmi pozemku a pokiaľ ani následne po účinnosti zákona č. 509/1991 Zb. neuplatnili právo na
uzavretie kúpnej zmluvy k vydržanému pozemku, nemohli sa stať vlastníkmi predmetného pozemku ani

postupom podľa § 872 ods. 4 a ods. 5 zákona č. 509/1991 Zb. Navrhovatelia tak neučinili a nestali sa
osobnými užívateľmi pozemku. Ani neskôr neuplatnili právo na uzavretie kúpnej zmluvy ohľadne tohto
pozemku a takáto zmluva nebola uzavretá. Už aj z tohto dôvodu sa teda nemohli stať vlastníkmi nimi
identifikovaného pozemku, a to aj kedy všetky ostatné predpoklady pre vydržanie boli splnené.
17.2. Závery týchto rozhodnutí sú aplikovateľné aj na prípad žalobcov. Pokiaľ žalobcovia namietali

odlišnosť skutkových zistení, prípadne dovolacia otázka bola pripustená odvolacím súdom na iné
skutočnosti, táto okolnosť nie je pri posudzovaní možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku
transformáciou práva osobného užívania pozemku na základe dohody o zriadení práva osobného
užívania pozemku, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom, rozhodujúca.18. Vzhľadom na to, že dovolateľmi označená právna otázka bola v rozhodovacej praxi dovolacieho
súdu riešená, rozhodnutie odvolacieho súdu nie je v rozpore s ustálenou praxou dovolacieho súdu, preto
bolo potrebné v tejto časti dovolanie odmietnuť (§ 447 písm. f/ CSP).

19. Záverom dovolací súd považuje za potrebné dodať, že ak dohoda o zriadení práva osobného
užívania v zmysle § 205 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení do 31. januára 1991 nebola
registrovaná štátnym notárstvom, nemohlo vzniknúť ani právo osobného užívania pozemku. Je
nesporné, že pokiaľ žalobcom nevzniklo právo osobného užívania pozemku
k 31. decembru 1991, nemohlo im vzniknúť transformáciou podľa § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka

ani vlastnícke právo k tomuto pozemku. Ak držba takéhoto pozemku nie je oprávnenou držbou (viď
rozhodnutie sp.zn. 4 Cdo 126/97), nemohli byť ani žalobcovia oprávnenými držiteľmi tohto pozemku.
Vydržať vlastnícke právo môže len oprávnený držiteľ, t.j. ten, kto s vecou nakladá ako so svojou a je
so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí ako vlastníkovi. Samotná detencia k
vydržaniu nepostačuje (porovnaj Zborník IV Najvyšších súdov ČSSR o občianskom súdom konaní a
konaní pred štátnym notárstvom, SEVT 1986, str. 428).

20. Z obsahu dovolania (§ 124 CSP) vyplýva, že žalobcovia pre prípad, že by súdy neriešili právnu
otázku nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetnému pozemku transformáciou podľa § 872 ods.
1 Občianskeho zákonníka, uvádzali, že je potrebné riešiť otázku nadobudnutia vlastníckeho práva k
predmetnémupozemkuvydržanímstým,ževydržaciadobaimzačalaplynúťod1.januára1992podobu
desiatich rokov, počas ktorej neboli nikým a ničím v dobromyseľnej držbe rušení. Súd prvej inštancie

v odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetlil predpoklady vydržania a pojem dobromyseľnej držby a
zdôvodnil, prečo žalobcovia nespĺňajú podmienky vydržania, prečo nemohli byť oprávnenými držiteľmi
pozemku. Odvolací súd sa k „subsidiárnej“ otázke vydržania vlastníckeho práva k predmetnému
pozemku po 1. januári.1992 vyjadril len odkazom na rozsudok najvyššieho súdu sp.zn. 4 Cdo 126/1997,
zákonné podmienky vydržania po 1. januári 1992 bližšie neodôvodnil.

21. Prípadnú otázku (2) vymedzenú žalobcami ohľadom možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k
predmetného pozemku vydržaním od 1. januára 1992 v tejto situácii nemožno považovať za dostatočne
konkretizovanú, keďže samotní žalobcovia neuviedli, v čom konkrétne spočíva nesprávne právne
posúdenie otázky vydržania, ako správne mal odvolací súd otázku nimi označenú riešiť. Za tohto stavu
jej vymedzenie nezodpovedá ust. § 421 ods. 1 písm. b, § 432 ods. 2 CSP.

22. Z týchto dôvodov najvyšší súd dovolanie žalobcov odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. f/ CSP.
23. Najvyšší súd rozhodnutie o trovách dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá
CSP).
24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.