Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. november 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/135/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8612208979
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8612208979.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a sudcov

JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Petra Straku v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom v
Bratislave, na ul. Pribinovej č. 25, právne zastúpeného Fridrich Paľko s.r.o. so sídlom v Bratislave, na
ul. Gr?sslingovej č. 4, proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Svidník, zo dňa 4.3.2014, č. k. 4C/644/2012-49, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u jsa rozsudok.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a účastníkom náhradu trov konania
nepriznal.

Súd vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a), § 6 ods. 1, 9 ods. 1, ods. 2, ods.
4, § 15 ods. 1 a 2, § 16 ods.1- 4, § 17 ods. 1 - 4, § 18 ods. 1-3, § 19 ods. 1, § 27 ods. 1 zákona
514/2003 Z.z.; § 44 ods. 1, ods. 2, § 41 ods. 2 písm. d) zákona 233/1995 Z.z.. Súd vychádzal z
toho, že sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia majetkovej škody a nemajetkovej

ujmy, ktorú odôvodnil tým, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. V súlade s
pravidlamiriadnehohospodáreniaakooprávnenýsubjekt(veriteľzoZmluvyoúvereč.8054933)navrhol
písomným podaním súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu, a to z dôvodu nerešpektovania zmluvných
dojednaní
a zákonných ustanovení zo strany dlžníka. Exekúciu žalobca navrhol vykonať pre svoju pohľadávku,
ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere číslo 8054933 kde bol dlžník povinný

A. L., narodený X. G. XXXX ( exekučný spis Okresného súdu Bardejov, spisová značka: 5Er/530/2008,
Ex 9554/2008). Súdny exekútor (JUDr. Krutý Rudolf) požiadal exekučný súd - Okresný súd Bardejov o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorú exekučný súd prijal na ďalšie konanie. V exekučnom
konaní vedenom podľa procesných pravidiel uvedených v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného
od 01.06.2011 a od 01.06.2010 do 31.05.2011 je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto
žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Exekučný súd napriek

tomu, že vec ním prejednávana nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, a nevyžadovala takú
spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas
potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na .vykonanie exekúcieaž dňa 13.11.2008 a to rozhodnutím o poverení. K rozhodnutiu o udelenie poverenia došlo po uplynutí
zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 6 mesiacov).

Prvostupňový súd vo veci vykonal dokazovanie prečítaním žaloby, vyjadrenia žalovaného, obsahu
pripojenéhospisu OkresnéhosúduBardejov, spisováznačka5Er/530/2008auviedol,že:„zpripojeného
exekučného spisu Okresného súdu Bardejov, spisová značka 5Er/530/2008 súd zistil, že súdny
exekútor (JUDr. Rudolf Krutý) doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
dňa 10.11.2008. Exekučný titul tvoril Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Spoločnosti Slovenská

rozhodcovská, a.s., Karloveské rameno 5, 841 04 Bratislava, spisovej značky: SR 05956/08 z 10.7.2008.
Poverenie na na vykonanie súd vydal 13.11. 2008. Súdny exekútor JUDr.Rudolf Krutý vo veci (5Er
530/2008, Ex 9554/08) vrátil poverenie na vykonanie exekúcie listom zo 4.10. 2011 (doručené súdu
10.10.2011).Titulom vykonanéhodokazovaniasprihliadnutímnaobsahspisu,povyhodnotenívšetkých
dôkazov jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti tak, ako to predpokladá zákonné ustanovenie
§ 132 O. s. p., mal prvostupňový súd za preukázané, že žaloba žalobcu je nedôvodná. Teda k

tomuto rozhodnutiu dospel z pohľadu žaloby - žalobcom uplatneného práva na náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy a dospel k záveru, že žaloba nemá opodstatnenie, aby súd tejto vyhovel
v rozsahu žalobcom uplatneného nároku. Toto potvrdzuje listinný dôkaz - pripojený spis Okresného
súdu Bardejov, spisová značka 5Er/530/2008 z obsahu ktorého prvostupňový súd zistil, že okresný
súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie cca po troch

dňoch od doručenia žiadosti, a to spôsobom, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie vyhovel. Preto možno konštatovať, že rozhodnutie okresného súdu bolo v zákonom
stanovenej (primeranej) lehote tak, ako je uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a to z dôvodu,
že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok (§41 od. 2 písm. d/Exekučného poriadku), preto lehota
15 dní na rozhodnutie exekučného súdu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí.

Prvostupňový súd vzhľadom na exekučný titul považuje rozhodnutie exekučného súdu za rozhodnutie
v zákonnom stanovenej (primeranej) lehote ( okrem iného aj z dôvodu ochrany občana spotrebiteľa
exekučným titulom). Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že tvrdenie žalobcu o tom,
že Okresný súd Bardejov v prejednávanej exekučnej veci rozhodol o žiadosti súdneho exekútora po
uplynužtí zákonom stanovenej lehoty nie je nedôvodne. V danom prípade preto nie sú splnené hmotno-

právne podmienky pre zodpovednosť štátu uvedenú v ustanovení § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, preto žaloba žalobcu je v plnom
rozsahu nedôvodná. Prvostupňový súd však v prípade, aj keby nebolo rozhodnuté o žiadosti súdneho
exekútora v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote za predpokladu, že by to bolo vyslovene upravené v
Exekučnom poriadku, má za to, že ani v tomto prípade by žaloba žalobcu nebola dôvodná, z dôvodu,

že žalobca namieta nesprávny úradný postup Okresného súdu Bardejov v podobe prieťahov v konaní.
Prvostupňový súd považuje za potrebné uviesť, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je
oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd
SR.Podľanázoruprvostupňovéhosúdužalobcamalmožnosťdomáhaťsaochranysvojichprávvyužitím
inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s ustanovením § 127 ods. 1 Ústavy SR. Otázkou, či v konkrétom

prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať Ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou
ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu
najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (IUS
41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č.

514/2003Z.z.,alelenÚstavnýsúdSRnapodkladeústavnejsťažnosti,resp.predsedasúdunapodklade
sťažnostinaprieťahyvkonaní.Zuvedenýchzákonnýchustanoveníjezrejmé,žepreúspešnéuplatnenie
nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné, aby
nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie
z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti

rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia žiadostí o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie namietaných žalobcom splnená. Predmetné rozhodnutie okresného súdu nie
je možné považovať za nezákonné a zároveň jeho zákonnosť/nezákonnosť nie je možné posudzovať
v tomto konaní. Otázku správnosti postupu pri rozhodovaní o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia
taktiež nie je na mieste posudzovať. Ide o namietanie samotného rozhodnutia, a preto nie je možné

hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca vo svojom žalobnom
návrhu namieta prieťahy v konaní, je potrebné poukázať na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri
posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní.Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konajúci o náhrade škody môže pri
posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade,
ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie

vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky

konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Na základe všetkých
uvedených skutočností je prvostupňový súd toho názoru, že žalovaný nemôže niesť zodpovednosť a
nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal
jednak vznik a ani výšku škody. Žalobca zrejme zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim
zadosťučinením. Uvedené zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu nie je preukázaný tak vznik

nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Žalobca nepreukázal
podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj
nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenie § 17 ods. 3 zákona
č. 514/2003 Z. z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia žalobcu
(ako spoločnosti s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti

prípadnej ujmy a následky, ktoré žalobcovi mohol namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť,
nemôže byť žalobcovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Na základe všetkých
vyššie uvedených skutočností má prvostupňový súd za to, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou
exekučného súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani
výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým neexistuje ani príčinná súvislosť medzi

nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v tom, že rozhodol o zamietnutí návrhu na vydanie
poverenia, a to po zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.
Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie
náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., žalobu ako právne neopodstatnenú prvostupňový
súd zamietol.“

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa
§ 151 ods. 1, 2 O. s. p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Ak účastník

v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu
ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem
trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v
takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Preto vyslovil, že účastníkom náhradu trov konania nepriznáva, žalobca bol v konaní neúspešný,
preto nemá nárok na náhradu trov konania, žalovaný bol v konaní úspešný, avšak v jeho prípade ku
vzniku trov nedošlo, nakoľko súd pojednával v neprítomnosti účastníkov.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zrušiť
a vec vrátiť na opätovné prejednanie. Ako dôvod uviedol, že v merite veci sa rozhodlo na základe a s
použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu

pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať

toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z.,
pretože svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.Súd nevysvetlil názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do
času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu

sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom

nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Európsky súd pre ľudské práva opakovane uviedol, že
zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania
ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej agendy a podobne. Nemožno pochopiť,
ako môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore
exekučného titulu so zákonom. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalobca nesúhlasil s tým, ako súd vyhodnotil vznesenú námietku premlčania. Žalobca tvrdí, že k
premlčaniu práva nedošlo a to z dôvodov, že prvostupňový súd nepriradil pojmu škoda reálny význam a
nespojil ho s konkrétnou škodou, ktorú uplatňuje žalobca. Podľa názoru žalobcu sa za okamih začatia
plynutiasubjektívnejpremlčacejdobypovažujeprípad,keďsapoškodenýreálnedozvedeloškodeanie,

keď sa o škode mohol dozvedieť. Poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 145/2004. Prvostupňový
súd pri posudzovaní premlčania vôbec nerozlišoval práva na náhradu majetkovej škody a práva na
náhradunemajetkovejujmy.Žalobcatvrdil,žepremlčaciedobypočaspredbežnéhoprerokovanianároku
neplynú. Tvrdil, že v tomto prípade mal byť aplikovaný všeobecný predpis, a to ustanovenie § 102 OZ.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu.

Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok

ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona pri výkone verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebo

d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky, ak
1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného ku dňu podania, návrhu štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného ku dňu podania návrhu, právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 01.01.2013, pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v

zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch
v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že

bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a § 11.

Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže

poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,
ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,

keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento
návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu
(§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.Podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúcie aj na podklade
notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a
povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s

vykonateľnosťou súhlasila.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nesprávne (retroaktívne) vychádzal z ustanovenia §
9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno usúdiť
na vznik nesprávne úradného postupu v podobe prieťahov v konaní. Argumentácia súdu prvého stupňa
je zrejmá z odôvodnenia jeho rozhodnutia, pričom sa netýka ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013, ale v znení účinnom ku dňu podania návrhu. Preto tento odvolací

dôvod odvolací súd považoval za nedôvodný.

To však neznamená, že súd prvého stupňa nemohol ako príklad uviesť právne významné okolnosti
uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013, a to v kontexte
skúmania, ktoré súd musí vykonať, aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu

vrátane prieťahov v konaní pohybuje v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z. v znení účinnom v čase vzniku zodpovednostného právneho vzťahu medzi účastníkmi
konania.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v prejednávanej veci nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v

konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu, alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu
pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré by prieťahy v konaní konštatovalo.

V danom prípade nesprávny úradný postup mal spočívať v nedodržaní 15 - dňovej zákonnej lehoty
stanovenej ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku na udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku platného od 1.2.2002 do 31.5.2010
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Vychádzajúc z gramatického a logického výkladu daného ustanovenia je zrejmé, že zákon ukladá súdu
rozhodnúť v 15 - dňovej lehote len v prípade vydania poverenia exekútorovi, teda v prípade, že súd
nezistí rozpor so zákonom v exekučnom titule, prípadne návrhu na exekúciu alebo žiadosti o vydanie
poverenia, a následne len stručne vyplní príslušné tlačivo obsahujúce spomínané poverenie. Je preto
logické, že tá istá lehota nemôže platiť pre zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia, keď súd musí

vypracovať rozsiahle rozhodnutie a v ňom patrične zdôvodniť svoj právny názor a vysvetliť porušenie
zákona. Často krát pred takýmto rozhodnutím si musí zabezpečiť aj ďalšie listiny, najmä ak exekučný
titul je rozhodcovský rozsudok, ako je tomu aj v tomto prípade. Exekučný súd je totiž povinný dôsledne
skúmať či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie v každom štádiu konania,
a to aj bez návrhu. Je povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie

poverenia je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku.

Ustálená súdna prax však umožňuje a usmerňuje súdy aj v smere materiálneho preskúmania okolností,
či neexistuje rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu, pričom ak takýto rozpor súd zistí, je
oprávnený uznesením zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom na takéto

zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nie je v exekučnom poriadku stanovená žiadna lehota.

Materiálny prieskum súladnosti exekučného titulu (i návrhu a žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie) so zákonom je potrebné vykladať aj v kontexte zákona č. 244/2002 Z.z., ktorý v zmysle §45 ods. 1, 2 citovaného zákona, umožňuje zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné
konanie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, teda ak
rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ (rozhodcovský rozsudok bol vydaný

vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol
vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom
rozhodcovskom konaní) alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Dôležitou
okolnosťou je to, že exekučný súd je oprávnený na zastavenie výkonu rozhodcovského rozsudku alebo

exekučného konania aj bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov podľa § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona
o rozhodcovskom konaní.

V tejto súvislosti je zároveň potrebné konštatovať, že v predmetnej veci súd prvého stupňa zamietol
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodov uvedených v § 45
ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a v tomto kontexte po vykonaní tohto materiálneho prieskumu

súladnosti exekučného titulu so zákonom rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, pričom nebol viazaný lehotou 15 dní, ktorá platí pre prípad, ak by došlo k povereniu
exekútora na vykonanie exekúcie. Zákon (Exekučný poriadok) totiž pre zamietnutie (hoci i len čiastočné)
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie takúto lehotu nestanovuje.

Rovnako je potrebné stotožniť sa s tvrdením o neunesení dôkazného bremena zo strany žalobcu
pri preukazovaní vzniku škody. V konaní neboli predložené právne významné dôkazy dokumentujúce
skutočnú výšku škody.

Žalobca taktiež nepreukázal existenciu dôvodov na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ako

dôvod pre takéto priznanie nemožno akceptovať to, že neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre straty kontaktu s povinným
alebo k insolvencii povinného, prípadne, že táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu
vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva. Tieto dôvody sám žalobca uvádza len ako možné riziká bez
ich dostatočného podloženia a preukázania.

Žalobca tiež nijakým spôsobom nepreukázal údajný stav trvania právnej neistoty, ktorá mala byť
spôsobená tým, že súd prvého stupňa v exekučnom konaní nerozhodol v zákonom stanovenej 15 -
dňovej lehote na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Odvolací súd poukazuje na to, že nie je právne významná okolnosť uvedená v odôvodnení rozhodnutia
súdu prvého stupňa, podľa ktorej sa 15-dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie javí
výraznou prekážkou pre objektívne posúdenie zákonnosti exekúcie. Ide o názor súdu prvého stupňa,
ktorý z pohľadu výsledku tohto konania nie je právne významný a tento názor je potrebné spájať
práve s vyššie rozobratou problematikou materiálneho prieskumu exekučného titulu a jeho súladnosti

so zákonom v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v nadväznosti na ustanovenie § 45 ods. 1, 2
Zákona o rozhodcovskom konaní.

Zákonnými predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.
sú existencia nesprávneho úradného postupu, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným

postupomavzniknutouškodou.Akchýbačoilenjedenztýchtopredpokladovzodpovednosťžalovaného
vyplývajúca zo zákona č. 514/2003 Z. z. daná nie je.

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1
O.s.p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 142 ods. 1 O.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že úspešnému žalovanému v
odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3: 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.757/2004 Z.z o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.