Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. máj 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/297/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114201993
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Anderlová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3114201993.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudkýň
JUDr. Alice Beňovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobkyne D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom J., L.,
zastúpenej JUDr. Vladimírom Cahajlom, advokátom so sídlom Bardejov, Dlhý rad 16 proti žalovanému
E. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., E. X, zastúpenému Advokátskou kanceláriou Lichner Legal, s.r.o.,
so sídlom Trenčín, Legionárska 7451/4, IČO: 47 246 804, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobkyne

proti rozsudku Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 4. júna 2018 č.k. 18C/20/2014-71, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému n e p r i z n á v právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie vo výroku I. zamietol žalobu žalobkyne,
ktorou sa domáhala proti žalovanému zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 198.000 eur. Vo výroku II.
rozhodol, že žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil

podľa § 3 ods. 1, § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 100 ods. 1, § 101, § 112 Občianskeho zákonníka. Vychádzal
zo zistenia, že rozsudkom Okresného súdu Bardejov č. k. 1T/17/2007-439 zo dňa 13.01.2012 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 1To/30/2012-463 zo dňa 24.10.2012 bol žalovaný uznaný
vinnýmzospáchaniatrestnéhočinuznásilnenia,ktoréhosadopustilvočižalobkyni,začomuboluložený
trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov. Uložený trest mu bol podmienečne odložený a skúšobná doba
bola určená v trvaní 4 roky. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 24.10.2012. Žalobkyňa

dôvodila, že následkom protiprávneho konania žalovaného došlo u nej k neoprávnenému zásahu do
práva na ochranu osobnosti. Mala za to, že svoj nárok uplatnila včas, keď si náhradu nemajetkovej ujmy
uplatnila v rámci trestného konania pri výsluchu dňa 16.03.2005. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalovaný
v konaní namietol premlčanie žalobkyňou uplatneného nároku, zaoberal sa súd prvej inštancie na prvom
mieste práve otázkou premlčania. V zmysle ust. § 100, § 101 Občianskeho zákonníka sa právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch premlčí vo všeobecnej trojročnej lehote, ktorej začiatok plynutia
je viazaný na okamih, v ktorom došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo

ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba teda začína plynúť dňom nasledujúcim po
dni, v ktorom došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Žalobkyňa svoj nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy odvodzuje od činu žalovaného, ktorým zasiahol do jej osobnostných práv a ku
ktorému v zmysle výroku rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. 1T/17/2007-439 zo dňa 13.01.2012
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 1To/30/2012-463 zo dňa 24.10.2012 došlo dňa
27.12.2004. Premlčacia doba teda v danom prípade začala plynúť dňa 28.12.2004 a uplynula dňa

28.12.2007. Žalobkyňa si však riadne nárok na náhradu škody uplatnila až dňa 11.06.2008 v rámci
trestného konania vedeného proti žalovanému, keď výslovne uviedla, že si uplatňuje nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške najmenej 1.000.000,- Sk. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa si svoj nárokna náhradu nemajetkovej ujmy uplatnila až po uplynutí zákonom stanovenej trojročnej premlčacej doby.
Aj v takomto prípade by bolo možné žalobkyni priznať uplatnený nárok, avšak len za predpokladu, že
vznesená námietka premlčania by bola v rozpore s dobrými mravmi. Vznesenie námietky premlčania

zásadne dobrým mravom neodporuje, môžu ale nastať situácie, keď uplatnenie tejto námietky je
výrazomzneužitiaprávanaúkorstrany,ktorámárneuplynutiepremlčacejdobynezavinilaavočiktorejby
za takejto situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom
v porovnaní s rozsahom a charakterom ňou uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo
včas neuplatnila. V danej veci žalobkyňa netvrdila dôvody, pre ktoré svoje právo včas neuplatnila a ktoré

by boli spôsobilé primäť súd k záveru, že vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi.
Dokonca ani len netvrdila, že by svoj nárok na náhradu škody uplatnila oneskorene. Za takéhoto stavu
preto nemožno dospieť k záveru, že výkon práva žalovaného v podobe vznesenej námietky premlčania
je v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie zdôraznil, že označiť výkon práva za rozporný s
dobrými mravmi nemožno mechanicky, ale len celkom výnimočne. Samotné spáchanie trestného činu
žalovaného voči žalobkyni nezakladá túto výnimočnosť. Žalobkyňa zotrvala na tvrdení, že svoje právo si

uplatnila riadne a včas pri prvom úkone dňa 16.03.2005. Vyjadrenie žalobkyne doslovne znejúce: „čo sa
týka náhrady škody, tak túto momentálne vyčísliť neviem, ale tu chcem uviesť, že chcem, aby bol zistený
páchateľ trestného činu" súd prvej inštancie nepovažoval za riadne uplatnenie práva na náhradu škody.
Z jej vyjadrenia totiž nie je zrejmé, či si vôbec náhradu škody uplatňuje a len ju nevie vyčísliť, alebo
pretože ju nevie vyčísliť, tak si ju zatiaľ neuplatňuje alebo napriek tomu, že jej bola škoda spôsobená

chce, aby bol páchateľ zistený bez uplatnenia nároku na náhradu škodu. Z tohto pohľadu je vyjadrenie
žalobkyne neurčité a nezrozumiteľné. Okrem toho pre riadne uplatnenie nároku na náhradu škody sa
vyžaduje aj jej vyčíslenie, t. j. určenie rozsahu náhrady škody, pretože účinky spočívania premlčacej
doby v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka sa potom dotýkajú nároku len v tom rozsahu, v akom bol
dotknutý nárok uplatnený. Nepostačuje teda len vyjadrenie, či si žalobkyňa náhradu škody uplatňuje, ale

aj to, v akej výške si túto uplatňuje. Pokiaľ sa žalobkyňa bránila tým, že pri výsluchu dňa 16.03.2005 bola
v strese, a preto výšku škody neuviedla, súd prvej inštancie konštatoval, že uznáva zložitosť situácie,
v ktorej sa žalobkyňa nachádzala. Avšak je potrebné si uvedomiť, že výšku škody nemusela uviesť
práve pri prvom úkone. Mohla tak urobiť kedykoľvek počas vyšetrovania v lehote 3 rokov. Poukázal
aj na tú skutočnosť, že žalobkyňa bola v trestnom konaní ako poškodená zastúpená zástupcom s

právnickým vzdelaním a v určitom období spadajúcom do priebehu premlčacej doby dokonca dvomi
takýmito zástupcami, ktorí osobne nezaťažení zložitosťou situácie mohli výšku škody za žalobkyňu v
príslušnej lehote uplatniť. Žalobkyni teda nič nebránilo riadne a včas uplatniť nárok na náhradu škody či
už osobne alebo prostredníctvom zvolených zástupcov. Vzhľadom na to, keď žalobkyňa počas plynutia
premlčacejdobysvojnároknanáhradunemajetkovejujmyriadneneuplatnila(vrátanejejvyčíslenia)aza

situácie, kedy súd nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by mohol vyhodnotiť vznesenú námietku premlčania
v rozpore s dobrými mravmi, nemožno uzavrieť inak, ako že právo žalobkyne na náhradu nemajetkovej
ujmy je premlčané, a preto súd žalobu žalobkyne ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. O trovách
konania rozhodol v zmysle § 257 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého, súd výnimočne neprizná
náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. V danom prípade súd dôvody hodné

osobitnéhozreteľavzhliadolvpredmetekonania,keďsažalobkyňadomáhalasvojhonárokuzazásahdo
jej osobnostných práv. Je nepochybné, že žalovaný zasiahol do osobnostnej sféry žalobkyne činom, za
ktorý bol právoplatne odsúdený, a preto s poukazom na túto skutočnosť súd nepovažoval za spravodlivé
priznať žalovanému ako úspešnej strane nárok na náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, domáhala sa jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne navrhla napadnutý rozsudok zmeniť
a jej žalobe vyhovieť. V odvolaní uviedla odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), h) CSP.
Dôvodila, že súd prvej inštancie sa neriadil právnym názorom odvolacieho súdu uvedenom v uznesení
sp. zn. 4Co/246/2016-58 zo dňa 29.06.2017. Základom rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým žalobu

zamietol bolo to, že súd sa stotožnil s námietkou premlčania, ktorú uplatnil na súde žalovaný. Túto
skutočnosť súd posúdil nesprávne, pretože náhradu škody si uplatnila včas, a to dňa 16.03.2005, teda v
lehote na uplatnenie škody, čo je uvedené v zápisnici o výsluchu svedka - poškodeného ČVS:ORP-60/
OVK-BJ-2005 zo dňa 16.03.2005 na Okresnom riaditeľstve PZ Bardejov. Po poučení podľa § 43
Trestného poriadku o náhrade škody uviedla, že čo sa týka náhrady škody, tak túto momentálne

presne vyčísli nevie. Túto výpoveď súd prvej inštancie vyhodnotil ako dôkaz, že poškodená si náhradu
škody neuplatnila. Z uvedeného textu však jednoznačne vyplýva, že poškodená si náhradu škody
uplatnila, len v tejto chvíli nevedela jej výšku vyčísliť. Dokazuje to aj vyjadrenie vyšetrovateľky OKP
OR PZ Bardejov mjr. JUDr. Daňkovej zo dňa 26.04.2016, ktorá vykonala jej výsluch. Z jej stanoviskajednoznačne vyplýva, že poškodená si nárok na náhradu škody pri spísaní predmetnej zápisnice zo
dňa 16.03.2005 jednoznačne uplatnila, avšak v čase spracovania zápisnice sa nevedela vyjadriť k jej
presnej výške. Vyčíslenie škody následne uviedla v trestnom konaní dňa 11.06.2008 na Okresnom súde

Bardejov. Výšku škody a náhradu nemajetkovej ujmy upravila v žalobe o ochranu osobnosti a o náhradu
nemajetkovej ujmy zo dňa 15.01.2014. Ďalej uviedla, že súdu prvej inštancie podrobne vysvetlila svoju
situáciu po stránke zdravotnej aj psychickej po znásilnení žalovaným, priebeh tehotenstva, správanie
žalovaného, jeho obštrukcie v konaní súdov, jej terajší život, psychické traumy. Preto tvrdenie súdu
prvej inštancie, že námietka žalovaného o premlčaní nie je v rozpore s dobrými mravmi, je nesprávna a

necitlivá k osobe, ktorej žalovaný spôsobil mnohé problémy a celoživotnú traumu. Uplatnila si náhradu
trov konania.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje
s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie. Uviedol, že súd prvej inštancie dospel k správnemu
záveru, keď tvrdí, že žalobkyňa si škodu dňa 16.03.2005 neuplatnila riadne, nakoľko len uviedla, že

„čo sa týka náhrady škody, tak túto momentálne vyčísliť nevie, ale tu chce uviesť, že chce, aby bol
zistený páchateľ trestného činu“. Uviedol, že z návrhu na náhradu škody musí byť zrejmé z akého
dôvodu a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje, čo sa v danom prípade nestalo a uvedené
vyplýva aj zo zápisnice o výsluchu žalobkyne zo dňa 16.03.2005. Mal za to, že súd prvej inštancie
na základe pokynu odvolacieho súdu riadne preskúmal vznesenú námietku premlčania a jednoznačne

skonštatoval,žetátoniejevrozporesdobrýmimravmi.Žalobkyňavosvojejvýpovedianilennetvrdila,že
by svoj nárok uplatnila oneskorene. Vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi môže
súd konštatovať len výnimočne. Pre túto výnimočnosť nepostačuje tá skutočnosť, že bol právoplatne
odsúdený za trestný čin, ktorého sa dopustil voči žalobkyni. Žalovaný tiež nevidí žiadny dôvod prečo
by mala byť vznesená námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie tiež

správne postupoval, keď vyhodnotil dôkaz - výsluch svedka JUDr. Daňkovej ako nadbytočný z hľadiska
hospodárnosti, nakoľko tento svedok nemá k veci nové čo uviesť a jej písomné vyjadrenie je založené v
súdnom spise. Súd prvej inštancie tak správne postupoval, vykonal všetky potrebné dôkazy na zistenie
rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam
a správne právne posúdil vec. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 CSP ako

vecne správny potvrdil.

4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379, § 380 Civilného sporového
poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej len CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
385 ods. 1 CSP (keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý

verejný záujem) v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

5. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na tom právnom závere, že nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy si žalobkyňa uplatnila po uplynutí premlčacej doby, pričom na
premlčanieprihliadalnazákladenámietkyžalovaného.Konštatoval,žežalobkyňasvojnároknanáhradu

nemajetkovej ujmy odvodzuje od činu žalovaného, ktorým zasiahol do jej osobnostných práv a ku
ktorému v zmysle výrokov súdov v trestnom konaní došlo dňa 27.12.2004. Premlčacia trojročná doba
teda v danom prípade začala plynúť dňa 28.12.2004 a uplynula dňa 28.12.2007. Žalobkyňa si však
riadne nárok na náhradu škody uplatnila až dňa 11.06.2008 v rámci trestného konania vedeného proti
žalovanému, keď výslovne uviedla, že si uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške

najmenej 1.000.000,- Sk. Pokiaľ žalobkyňa trvala na tom, že si svoje právo uplatnila riadne a včas pri
prvom úkone dňa 16.03.2005 súd konštatoval, že toto jej vyjadrenie „čo sa týka náhrady škody, tak
túto momentálne vyčísliť neviem, ale tu chcem uviesť, že chcem, aby bol zistený páchateľ trestného
činu“ nemožno považovať za riadne uplatnenie práva na náhradu škody. Z tohto vyjadrenia nie je
zrejmé, či si vôbec náhradu škody uplatňuje a len ju nevie vyčísliť alebo preto, že ju nevie vyčísliť,

tak si ju zatiaľ neuplatňuje alebo napriek tomu, že jej bola škoda spôsobená, aby bol páchateľ zistený
bez uplatnenia nároku na náhradu škody. Z tohto pohľadu považoval súd prvej inštancie vyjadrenie
žalobkyne za neurčité a nezrozumiteľné. Poukázal na to, že pre riadne uplatnenie nároku na náhradu
škody sa vyžaduje aj jej vyčíslenie, to je určenie rozsahu náhrady škody, pretože účinky spočívania
premlčacej doby v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka sa potom dotýkajú nároku len v tom rozsahu

v akom bol dotknutý nárok uplatnený. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že vznesenie námietky
premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi. V danej veci žalobkyňa netvrdila dôvody, pre ktoré
svoje právo včas neuplatnila a ktoré by boli spôsobilé primäť súd k záveru, že vznesená námietka
premlčania je v rozpore s dobrými mravmi. Vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmimôže súd konštatovať len výnimočne. Samotné spáchanie trestného činu žalovaného voči žalobkyni
nezakladá túto výnimočnosť. Poukázal na to, že žalobkyňa bola v trestnom konaní ako poškodená
zastúpená zástupcom s právnickým vzdelaním, v určitom období spadajúcom do priebehu premlčacej

doby dokonca dvoma takýmito zástupcami, ktorí mohli výšku škody za žalobkyňu v príslušnej lehote
uplatniť. Z týchto dôvodov žalobu žalobkyne zamietol.

6. Odvolací súd považuje tento právny záver súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s
odôvodnením napadnutého rozsudku podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho správnosti a k

odvolacím námietkam žalobkyne dodáva nasledovné:
7. Podstatou odvolania žalobkyne proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie sú námietky, že si svoj nárok
na náhradu škody uplatnila riadne a včas pri výsluchu v trestnom konaní dňa 16.03.2005 a nesprávny
právny záver súdu prvej inštancie v posúdení, že vznesená námietka premlčania nie je v rozpore s
dobrými mravmi.
8. Z vykonaného dokazovania v danej veci vyplýva, že žalobkyňa sa domáha proti žalovanému

náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 198.000 eur na skutkovom základe, že žalovaný bol rozsudkom
Okresného súdu Bardejov, č.k. 1T/17/2007-439 zo dňa 13.01.2012 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Prešove, č.k. 1To/30/2012-463 zo dňa 24.10.2012 uznaný vinným zo spáchania trestného činu
znásilnenia, ktorého sa dopustil voči žalobkyni, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní dvoch
rokov. Uložený trest mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní štyroch rokov s tým,

že súd žalobkyňu s nárokom na náhradu škody odkázal na konanie vo veciach občianskoprávnych.
Uvedeným skutkom, podľa tvrdenia žalobkyne, došlo voči nej k neoprávnenému zásahu do práva na
ochranu jej osobnosti, jej život sa zmenil po stránke zdravotnej aj psychickej, s uvedenou traumou sa
nevyrovnala ani s odstupom času, pričom následky znásilnenia sa podľa žalobkyne nedajú odstrániť len
morálnou satisfakciou, preto žiadala od žalovaného náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 198.000 eur.

Žalovaný na pojednávaní dňa 18.01.2016 vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku. Súd prvej
inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa premlčuje v trojročnej všeobecnej lehote, keďže ide o
majetkový nárok vyjadrený peňažným ekvivalentom. Žalobkyňa svoj nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy odvodzuje od činu žalovaného, ktorým zasiahol do jej osobnostných práv a ku ktorému v zmysle

rozhodnutia súdov v trestnom konaní došlo dňa 27.12.2004. Premlčacia doba začala plynúť dňa
28.12.2004 a uplynula dňa 28.12.2007. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva,
že žalobkyňa si svoj nárok na náhradu škody riadne uplatnila až dňa 11.06.2008 v rámci trestného
konania vedeného proti žalovanému, keď na pojednávaní uviedla, že si uplatňuje nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy najmenej vo výške 1.000.000,- Sk. Z uvedeného vyplýva, že si svoj nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy uplatnila až po uplynutí zákonom stanovenej trojročnej premlčacej doby. Pokiaľ
žalobkyňa namietala, že si svoje právo na náhradu škody uplatnila riadne a včas pri prvom úkone dňa
16.03.2005 odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že vyjadrenie žalobkyne v zápisnici
o jej výsluchu ako poškodenej v trestnom konaní zo dňa 16.03.2005 je neurčité a nezrozumiteľné.
Žalobkyňa v zápisnici o výsluchu poškodenej uviedla: „čo sa týka náhrady škody, tak túto momentálne

vyčísliť neviem, ale tu chcem uviesť, že chcem, aby bol zistený páchateľ trestného činu“. Odvolací súd
poukazuje na to, že pre riadne uplatnenie nároku na náhradu škody musí byť zrejmé z akého dôvodu sa
škoda uplatňuje a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje, čo v danom prípade zo zápisnice
o výsluchu žalobkyne zo dňa 16.03.2005 nevyplýva. Pre riadne uplatnenie nároku na náhradu škody
sa vyžaduje jej vyčíslenie, to je určenie rozsahu náhrady škody, pretože účinky spočívania premlčacej

doby v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka sa dotýkajú nároku len v tom rozsahu v akom bol dotknutý
nárok uplatnený, tak ako správne konštatoval súd prvej inštancie. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom
súdu prvej inštancie, že vyjadrenie žalobkyne v trestnom konaní dňa 16.03.2005 nemožno považovať za
riadne uplatnenie práva na náhradu škody. Žalobkyňa si svoj nárok riadne uplatnila až dňa 11.06.2008,
teda po uplynutí trojročnej premlčacej doby.

9. Súd prvej inštancie v zmysle pokynov odvolacieho súdu uvedených v zrušujúcom uznesení zo dňa
29. júna 2017 č.k. 4Co/246/2016-58 vo veci skúmal, či vznesenie námietky premlčania žalovaným v
danej veci neodporuje dobrým mravom. Žalobkyňa vo svojom výsluchu pred súdom prvej inštancie
opakovane zdôraznila, že nárok na náhradu škody si uplatnila včas, a to dňa 16.03.2005. Neuvedenie
výšky škody pri prvom úkone bolo spôsobné jej stresom, poukázala na to, že súdy sa ťahali 8 rokov,

žalovaný sa vyhýbal úkonom v trestnom konaní, pričom každý jej povedal, že si potom môže uplatniť
náhradu škody. V danom období mala stres z vyšetrovania, celá situácia pôsobila na ňu zle, počas
tehotenstva musela užívať lieky. Súd prvej inštancie z trestného spisu zistil, že žalobkyňa bola v trestnom
konaní ako poškodená zastúpená zástupcom s právnickým vzdelaním a v určitom období spadajúcimdo priebehu premlčacej doby dokonca dvoma takýmito zástupcami. Vzhľadom na výsledky doplneného
dokazovania súdom prvej inštancie odvolací súd zdieľa právny názor súdu prvej inštancie, že v danej
veci neboli zistené žiadne dôvody, pre ktoré by bolo možné vyhodnotiť vznesenú námietku premlčania

v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ ide o rozpor uplatnenia námietky premlčania s dobrými mravmi,
odvolací súd poukazuje na svoje predchádzajúce zrušujúce rozhodnutie, v ktorom konštatoval, že vo
všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované
za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore
s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže

byť však len taký výkon práva strán sporu v civilnom sporovom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto
práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže
o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhá strana sporu márne uplynutie premlčacej doby nezavinila a voči
nej by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie
primeranosti postihu je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy
charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím

premlčacej doby (II.ÚS 176/2011). V tejto súvislosti je tiež relevantné, či v konaní boli preukázané
také dôvody a okolnosti prípadu, pre ktoré by mala byť námietka premlčania v rozpore s dobrými
mravmi. Tieto okolnosti musia byť naplnené vo výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný
zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania. V danej veci
žalobkyňa ani neuvádzala dôvody, pre ktoré si svoje právo neuplatnila včas. Žalobkyni v uplatnení

nároku nebránila žiadna objektívna prekážka (napr. zlý zdravotný stav, dlhodobá hospitalizácia a pod.),
takže nemožno ani napriek citlivosti danej veci žalovanému vytýkať, že využil svoje zákonné oprávnenie
namietať premlčanie nároku. Ako už bolo vyššie uvedené, žalobkyňa bola v trestnom konaní zastúpená
zástupcom s právnickým vzdelaním, ktorý mohol výšku škody v stanovenej trojročnej lehote uplatniť,
a teda dôvod, pre ktorý nemožno aplikovať ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka spočíva na

strane žalobkyne, ktorá si márne uplynutie premlčacej doby zavinila sama.

10. Odvolanie žalobkyne bolo preto neopodstatnené.

11. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP

ako vecne správny potvrdil.

12. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 257
CSP tak, že úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko v danej
veci vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa pre uplatnenie tohto moderačného práva súdu. Dôvody

hodné osobitného zreteľa vzhliadol aj odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, v charaktere tohto
konania, keď je nepochybné, že žalovaný zasiahol do osobnostnej sféry žalobkyne činom, za ktorý bol
právoplatne odsúdený, a preto aj odvolací súd nepovažoval za spravodlivé priznať žalovanému náhradu
trov odvolacieho konania.
13. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).