Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. jún 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/142/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8314209500
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Górász
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:8314209500.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Q., bývajúceho v B. zastúpeného advokátom JUDr.
Petrom Harakálym, so sídlom v Košiciach, Mlynská 28, proti žalovanej Kooperativa poisťovňa, a.s.,
Vienna Insurance Group, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, o náhradu škody,
vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 18 C 189/2014, o dovolaní žalovanej proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove z 15. decembra 2016 sp. zn. 11 Co 138/2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 15. decembra 2016 sp. zn. 11 Co 138/2015 a rozsudok
Okresného súdu Humenné z 30. apríla 2015, č. k. 18 C 189/2014-48 z r u š u j e a vec vracia Okresnému
súdu Humenné na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 30. apríla 2015 č. k. 18 C
189/2014-48 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu zvýšenia sťaženia spoločenského

uplatnenia (ďalej len „SSU“) sumu 12 558 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,52 eur.
Žalovanú zaviazal na povinnosť nahradiť trovy konania žalobcovi vo výške 6 068,26 eur. Z vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že žalovaná je v spore pasívne legitimovaná ako subjekt, ktorému
povinnosť plniť v čase dopravnej nehody vyplývala z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, u ktorého si žalobca nároky na náhradu škody
uplatnil v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z., nakoľko mu bolo dopravnou nehodou z 28.

októbra 2011 spôsobené ťažké ublíženie na zdraví. Žalovaná svoju zodpovednosť za vznik škodovej
udalosti nespochybňovala. Súd dospel k záveru, že priznanie základnej náhrady škody z titulu sťaženia
spoločenského uplatnenia nie je adekvátne znevýhodneniu žalobcu v jeho pracovnom, osobnom a
spoločenskom živote a preto mu priznal uplatnené zvýšenie o 50 % podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004
Z.z. o náhrade za bolesť a náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia oproti základnému bodovému
ohodnoteniu ako zadosťučinenie voči útrapám vo všetkých sférach jeho života. Žalobca utrpel škodu vo

veku 37 rokov - v produktívnom veku, dovtedy žil aktívnym životom po všetkých stránkach, bol šofér
kamiónu, finančne zabezpečoval rodinu, venoval sa malej dcére a manželke, športoval. Poškodenie
zdravia v dôsledku úrazu preukázateľne spôsobilo trvalé následky a tie sa dokonca prehlbujú. Žalobca
je pasívny a nemohúci, čo ovplyvnilo život jeho manželky, ktorá nemôže porodiť ďalšie dieťa, dcéry,
ktorá si nemôže otca pri hraní naplno užiť, život jeho rodičov, ktorým nedokáže pomáhať v záhrade ako
kedysi a priateľov, ktorí s ním sa prestali pre zmeny stretávať. Priznaná suma (náhrada) predstavuje

polovicu sumy určenej v lekárskom posudku MUDr. S., zahŕňa aj sumu - úrok z omeškania 17,52 eur
(5,5 % úrok z omeškania zo sumy bolestného vyplateného žalovanou s omeškaním za obdobie od 26.
októbra 2013 do 9. decembra 2013).

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 15. decembra 2016 sp. zn. 11 Co
138/2015rozsudoksúduprvejinštanciezmeniltak,žežalovanejuložilpovinnosťzaplatiťžalobcovisumu

12 575,20 eur s tým, že v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Rozsudok súdu prvej inštancie zmenil aj vo
výroku o náhrade trov konania tak, že žalovanú zaviazal na povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania 5430,64 eur. Odvolací súd mal preukázané, že žalobcovi vznikla škoda v dôsledku prevádzky motorového
vozidlaanárokboluplatnenývsúladesozákonom.Žalobcapreukázaldostatočnesvojnároknanáhradu
škody spôsobenej ublížením na zdraví. Súd prvej inštancie správne zvýšil sťaženie spoločenského

uplatnenia o 50 % z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ako uvádza vo svojom rozhodnutí. Úrok z
omeškania však správne patrí za obdobie od 26. októbra 2013 do 18. decembra 2013, nakoľko k úhrade
bolestného došlo dňa 19. decembra 2013.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala z §

420 písm. f/ CSP a z § 421 ods. 1 písm. a/ resp. c/ CSP. Navrhla, aby dovolací súd zrušil napadnutý
rozsudok a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietala, že dokazovanie pred súdom
prvej inštancie aj pred odvolacím súdom nepreukázalo takú intenzitu následkov škodovej udalosti u
žalobcu,ktorébyodôvodňovalipriznaniemaximálnehomimoriadnehozvýšeniasťaženiaspoločenského
uplatnenia vo výške 50 %. Uviedla, že výška konkrétneho odškodnenia za bolesť a SSU závisí jednak
od ohodnotenia v lekárskom posudku a jednak od toho, či a v akom rozsahu a s akými prejavmi došlo

k zmene stavu pred vznikom škody a po ňom. Súd môže sumy odškodnenia nad stanovené najvyššie
sadzby odškodnenia primerane zvýšiť iba vo výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa.
Pre naplnenie hypotézy uvedenej v § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. je však potrebné, aby nepriaznivé
následky pre životné úkony poškodeného na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb
alebo naplnenie jeho spoločenských úloh boli výnimočné (osobité), a to až do takej miery, že bez

zvýšenia by odškodnenie len v rozsahu základného bodového ohodnotenia celkom zrejme nemohlo
spĺňať zákonom stanovenú požiadavku primeranosti. Súdna prax pripúšťa zvýšenie náhrady za SSU
nad rozsah základného bodového ohodnotenia len vo výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho
zreteľa, kedy možnosti poškodeného sú veľmi výrazne obmedzené, či úplne stratené v porovnaní s
vysokou úrovňou jeho kultúrnych, športových, či iných aktivít v dobe pred vznikom škody alebo vtedy,

keď je poškodený pre následky úrazu takmer vyradený zo života a jeho predpoklady na uplatnenie v
spoločnosti sú takmer stratené. Poukázala na to, že priznaním navýšenia SSU o 50 % súdy v podstate
stotožnili prípad žalobcu so skutkovými okolnosťami prípadu, napr. postihnutého človeka, ktorý je v
bdelej kóme a odkázaný doživotne na lôžko. Žalobcovi priznané zvýšenie náhrady za SSU tak nemá
oporu vo vykonanom dokazovaní. Hoci sa žalobcovi v dôsledku úrazu možnosti jeho uplatnenia v

niektorých sférach jeho života podstatne zúžili, nie je zo života vyradený v mimoriadnom rozsahu a jeho
možnosti uplatnenia nezanikli, len v podstatnej miere sa mu sťažili možnosti výkonu celej škály činností,
ktoré pred nehodou vykonával, čo však všetko bolo zohľadnené v lekárskom posudku posudzujúceho
lekára. Žalobca potrebuje pomoc s niektorými činnosťami, avšak nie je úplne nesebestačný. Nie je
vylúčený z rodinného života, nakoľko má manželku a dcéru, ktorej sa dokáže venovať v rámci svojich

možností. Čo sa týka záverov súdu o psychických ťažkostiach žalobcu, rovnako aj o jeho ťažkostiach v
intímnej sfére, v dôsledku čoho mal utrpieť manželský život, uviedla, že z tohto titulu si žalobca uplatňuje
nárok na náhradu za SSU spolu s nárokom na mimoriadne zvýšenie SSU v konaní pred Okresným
súdom Humenné, vedenom pod sp. zn. 12 C 199/2014. Žalovaná poukázala na to, že kompetentným
na posúdenie rozsahu SSU u poškodeného je predovšetkým posudzujúci lekár, ktorý poškodeného

osobne vyšetrí, má k dispozícii jeho kompletnú zdravotnú dokumentáciu, hodnotí závažnosť poškodenia
na zdraví, ako aj predpokladaný vývoj následkov. Zákon mu dáva možnosť bodové hodnotenie SSU
primerané zvýšiť až na dvojnásobok vzhľadom na obmedzenie alebo stratu možnosti poškodeného
uplatniť sa v živote a v spoločnosti, ktorú mal vo veku, v ktorom utrpel poškodenie na zdraví. Tak
tomu bolo aj v danom prípade, kedy žalovaná plnila na základe lekárskeho posudku MUDr. S. z 26.

júna 2013, ktorý SSU žalobcu ohodnotil počtom 760 bodov, pričom vzhľadom na obmedzenia žalobcu
bodové hodnotenie zvýšil podľa § 10 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z.z. na dvojnásobok, t. j. 1560 bodov.
Preto všetky obmedzenia žalobcu, ako aj jeho vek, v ktorom utrpel poškodenie na zdraví, už boli
zohľadnené vo vydanom lekárskom posudku. Žiadne mimoriadne okolnosti pritom žalobca v priebehu
súdneho konania nepreukázal. Žalovaná má za to, že dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm.

f/ CSP je založený nedostatočným odôvodnením súdnych rozhodnutí oboch súdov nižších inštancií.
Podľa jej názoru odvolací súd iba prevzal závery súdu prvej inštancie o obmedzeniach v rodinnom a
spoločenskom živote bez toho, aby riadne zdôvodnil, prečo považoval za primerané zvýšenie náhrady
sťaženia spoločenského uplatnenia v maximálne možnej miere.

4. Žalobca vo vyjadrení považoval rozhodnutie odvolacieho súdu za správne.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) bez nariadenia pojednávania (§ 443
CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je prípustné aj dôvodné.6. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa

na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v
civilnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže
súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania.
Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (napr. rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 3

Cdo 42/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017, 8 Cdo 99/2017).

7. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

8. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci

samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

9. V zmysle § 421 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že
rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa
vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

11. V danom prípade dovolací súd prioritne posudzoval prípustnosť dovolania, t. j. či boli splnené
podmienky stanovené zákonom pre vecné prejednanie dovolania.

12. Dovolací súd zistil, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) oprávnená osoba

zastúpená podľa § 429 ods. 2 písm. b/ CSP, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané
(§ 424 CSP). Dovolaním, ktoré spĺňa náležitosti stanovené zákonom (§ 428 CSP), žalovaná napáda
rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým mení rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej.

13. Žalovaná podľa obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) podala dovolanie z dvoch dôvodov.

14. Prvým uplatneným dovolacím dôvodom je námietka vady konania podľa § 420 písm. f/ CSP, v zmysle
ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým
sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

15. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva
patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických
a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním
využívaťvšetkyprávneinštitútyazárukyposkytovanéprávnymporiadkom.Zprávanaspravodlivýsúdny

proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi
názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnoteniavykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS
252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

16. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných
do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca
činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor)
znemožňujúcastranesporurealizáciujejprocesnýchoprávneníamariacamožnostijejaktívnejúčastina
konaní (porovnaj judikát R 129/1999 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo

6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne
jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda
rozumieťibasamotnýpriebehkonania,nievšakkonečnérozhodnutiesúduposudzujúceopodstatnenosť
žalobou uplatneného nároku.

17. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v

civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho
odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je
vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013).

18.Pojem„procesnýpostup“súdujepotrebnévykladaťtaktoajzaprávnejúpravyúčinnejod1.júla2016.

19. V súvislosti s námietkou žalovanej o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu je potrebné
poukázať na to, že na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3.
decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa §
237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“

20. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v
preskúmavanej veci. Dovolací súd dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na
daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka
sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho

súdupreľudsképráva.Otakýprípadidevpraxinapríkladvtedy,keďrozhodnutiesúduneobsahujevôbec
žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri
Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za
následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

21. Žalovaná namieta, že odvolací súd neodôvodnil prečo považoval za dôvodné a primerané zvýšenie
náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia v maximálnom možnom rozsahu. Podľa jeho názoru
odvolací súd len prevzal závery súdu prvej inštancie. Rozsudok odvolacieho súdu obsahuje podrobné
vysvetlenie dôvodov na strane 7 bod 13., podľa ktorého z vykonaného dokazovania invalidita žalobcu
vznikla v roku 2009, avšak invalidným by sa žalobca stal aj v dôsledku poranení, ktoré utrpel v súvislosti

s dopravnou nehodou v roku 2011. So zreteľom na okolnosti podrobne vyhodnotené súdom prvej
inštancie ako dôvody osobitého zreteľa v spojení s invaliditou považoval za správne zvýšenie sťaženia
spoločenského uplatnenia o 50 % v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. Za vadu konania v
zmysle § 420 písm. f/ CSP tak v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.

22. Pretože konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté dovolateľkou namietanou vadou
vyplývajúcou z § 420 písm. f/ CSP, dovolací súd pristúpil k posúdeniu jej dovolania aj z hľadiska druhého
uplatneného dovolacieho dôvodu - nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom.

23. Žalovaná v dovolaní uviedla, že jej dovolanie je prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, ako aj
podľa § 421 ods. 1 písm. c/ CSP.24. Dovolanie podané z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci dovolateľka odôvodnila tým, že
rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP), resp. ktorá je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c/ CSP). O tom, či je daná prípustnosť
dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP (a to z hľadiska všetkých troch procesných situácií upravených v
uvedenom ustanovení pod písmenom a/ až c/) rozhoduje dovolací súd, preto posudzoval, tak ako je
nižšie uvedené, prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ a c/ CSP.

25. Ak dovolateľ odôvodňuje prípustnosť dovolania odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, potom je povinný v dovolaní výslovne
uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne, konkretizovať, ako mal
odvolací súd právnu otázku správne vyriešiť a zároveň musí špecifikovať ustálenú rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu, od ktorej sa mal podľa jeho názoru odvolací súd pri svojom rozhodovaní odkloniť (R
83/2018).

26. Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne,
umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie
odvolaciehosúduačisaprijejriešeníodvolacísúdodklonilodustálenejrozhodovacejpraxedovolacieho
súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP), alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola

vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP) alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods.
1 písm. c/ CSP).

27. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o

skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou
riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie
napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj
procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť
o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.

Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo
k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi
posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná
v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a
zrozumiteľným spôsobom).

28. Žalovaná v dovolaní polemizuje s právnymi závermi súdov, na ktorých založili svoje rozhodnutia a
kriticky sa vyjadruje o správnosti rozhodnutia z hľadiska priznanej náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia a jej zvýšenia. Dovolací súd na základe diferenciácie jednotlivých zložiek dovolacej
argumentácie žalovanej dospel po posúdení obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) k záveru, že žalovaná

za otázku, od riešenia ktorej sa pri svojom rozhodovaní odklonil odvolací súd, považuje otázku, „či
za primerané, možno považovať zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia až o 50
% (t. j. maximálne zvýšenie) i za stavu, kedy možnosti žalobcu neboli veľmi výrazne obmedzené, či
úplne stratené, resp. ak žalobca nebol pre následky úrazu takmer vyradený zo života“. Inými slovami,
dovolanie žalovanej smeruje voči úvahe odvolacieho súdu o výške (mimoriadnom zvýšení) odškodnenia

za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z., teda k tomu, či pri nej
bola/nebola porušená zásada primeranosti (princíp proporcionality). Žalovaná v tomto smere označila
viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 5 Cdo 49/2012, 2 Cdo 308/2006,
3 Cdo 90/2004) ako i rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 1593/2001, z
ktorých vyplývajú závery, že „pre naplnenie hypotézy uvedenej v § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. je

potrebné, aby nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného na uspokojovanie jeho životných
a spoločenských potrieb alebo naplnenie jeho spoločenských úloh boli výnimočné (osobité), a to až do
takej miery, že bez zvýšenia by odškodnenie len v rozsahu základného bodového ohodnotenia celkom
zrejme nemohlo spĺňať zákonom stanovenú požiadavku primeranosti“. Podľa žalovanej tak súdna prax
pripúšťa zvýšenie náhrady za SSU nad rozsah základného bodového ohodnotenia len vo výnimočných

prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa, kedy možnosti poškodeného sú veľmi výrazne obmedzené,
či úplne stratené v porovnaní s vysokou úrovňou jeho kultúrnych, športových, či iných aktivít v dobe
pred vznikom škody alebo vtedy, keď je poškodený pre následky úrazu takmer vyradený zo života a jeho
predpoklady na uplatnenie v spoločnosti sú takmer stratené. Súdy v danej veci priznaním navýšeniaSSU o 50 % (t. j. v maximálnej výške) v podstate stotožnili prípad žalobcu so skutkovými okolnosťami
prípadu, napr. postihnutého človeka, ktorý je v bdelej kóme a odkázaný doživotne na lôžko.

29. So zreteľom na riadne nastolenie právnej otázky spôsobom zodpovedajúcim § 421 ods. 1 písm. a/
CSP a v situácii, na ktorú sa vzťahuje toto ustanovenie, dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie
žalovanej je v danom prípade procesne prípustné; následne preto skúmal, či je podané dovolanie i
dôvodné (či rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v tejto otázke na nesprávnom právnom posúdení
veci).

30. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie v závere, že žalobcovi vznikla škoda v dôsledku
prevádzky motorového vozidla, túto si žalobca uplatnil v súlade so zákonom a svoj nárok i dostatočne
preukázal. V dôsledku úrazu sa žalobca stal invalidným s mierou poklesu schopnosti zárobkovej
činnosti na úrovni 65 % (s navýšením o 10 % pre ostatné ochorenia), pričom rozhodujúcim zdravotným
postihnutím bola u neho choroba podporného a pohybového aparátu (tzv. ťažký poúrazový brachiálny

plexus s výrazným opuchom). Odvolací súd uviedol, že i keď sa žalobca stal invalidným už v roku 2009,
stal by sa invalidným aj v dôsledku poranení pri dopravnej nehode z roku 2011. Súd prvej inštancie preto
podľa názoru odvolacieho súdu správne zvýšil sťaženie spoločenského uplatnenia o 50 % z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.

31. Dovolací súd poukazuje na to, že odhliadnuc od skutočnosti, že žalovaná dovolaním napáda okrem
iného i skutkové závery súdov [keď spochybňuje správnosť úvah súdov, v rámci ktorých považovali
za primeranú a postačujúcu tú náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a jej zvýšenie, ktorú
žalobcovi priznali a teda namieta správnosť skutkových zistení súdov, resp. nezohľadnenie niektorých
skutkových okolností, čím v tomto smere smerujú jej výhrady nie k právnym otázkam, ale (neprípustne)

k otázkam skutkovým], dovolací súd má možnosť zasiahnuť do úvahy odvolacieho súdu o výške
odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. len
v prípadoch, ak bola porušená zásada primeranosti (k tomu pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 192/2015).

32. Dovolací súd už v niektorých rozhodnutiach vyslovil právne závery vo veciach, v ktorých súdy
aplikovali ustanovenia zákona č. 437/2004 Z.z., dokonca konkrétne aj ustanovenie § 5 ods. 5 tohto
zákona (k tomu pozri napr. sp. zn. 5 Cdo 212/2010, ktoré bolo neskôr publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 35/2013, sp. zn. 3 Cdo
192/2015, 5 Cdo 49/2012, 2 Cdo 308/2006, 3 Cdo 90/2004, 4 Cdo 126/2014 a pod.).

33. Sťaženie spoločenského uplatnenia je stav v súvislosti s poškodením na zdraví, ktoré má
preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných
a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh (§ 2 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z.z.).
Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná povahe

následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného
uplatniť sa v živote a v spoločnosti (§ 4 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z.). V prípadoch hodných osobitného
zreteľa, akým je uznanie invalidity, môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť
najviac o 50 % (§ 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z.). Bodové hodnotenie za sťaženie spoločenského
uplatnenia môže posudzujúci lekár primerane zvýšiť až na dvojnásobok vzhľadom na obmedzenie alebo

stratu možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti, ktorú mal vo veku, v ktorom utrpel
poškodenie na zdraví (§ 10 ods. 4 veta prvá zákona č. 437/2004).

34. V predmetnom spore súdy oboch inštancií, aplikujúc vyššie uvedené ustanovenia, na základe
výsledkov rozsiahleho, predovšetkým viacerými znaleckými posudkami vykonaného dokazovania

zhodne dospeli k záveru, že žalobcove poškodenia zdravia a ich dopady sťažujúce možnosti
uspokojovania jeho životných potrieb a jeho spoločenského uplatnenia predstavujú závažný prípad,
v ktorom základné odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia nemôže byť dostatočným
odškodnením. S prihliadnutím na výsledkami dokazovania preukázanú existenciu okolností hodných
osobitného zreteľa pristúpili k zvýšeniu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 5 ods.

5 zákona č. 437/2004 Z.z. Vzhľadom na individuálne okolnosti prípadu dospeli k záveru, že primeraným
je zvýšenie tejto náhrady o 50 %. Žalovaná v dovolaní spochybňuje správnosť uvedenej úvahy súdov.35. Dovolací súd uvádza, že ustanovenie § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. patrí k právnym normám
s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, to znamená k právnym normám, ktorých hypotéza nie
je konkrétne stanovená právnym predpisom, ale závisí od úvahy súdu. Toto ustanovenie prenecháva

súdu, aby v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, vopred
neobmedzeného okruhu okolností, a aby sám podľa svojho uváženia posúdil, či ide o „prípad hodný
osobitného zreteľa“ a - v prípade kladného záveru - rozhodol tiež o tom, aké zvýšenie tejto náhrady je
v posudzovanom prípade primerané.

36. Úvaha súdu v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. nie je celkom voľná, lebo právny predpis ju
usmerňuje tým, že rámcovo stanovuje predpoklady pre vznik nároku na základnú výmeru odškodnenia a
tiež hľadiská, ktoré treba mať na zreteli. Pokiaľ zákon stanovuje rozpätie prípustného zvýšenia náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia (až o 50 %), je nepochybné, že rozsah zvýšenia tejto náhrady
musí byť diferencovaný. Diferenciácia rozsahu zvýšenia tejto náhrady musí vystihovať individuálne
okolnosti každého prípadu. V reálnom živote sa vyskytujúce rozdiely v osobnosti človeka, v jeho

individuálnych potrebách, životnom zameraní, v miere jeho angažovanosti v najrozmanitejších sférach
života, ako aj odlišnosti v miere závažnosti poškodenia zdravia a intenzite obmedzenia poškodeného sa
nevyhnutne musia prejaviť aj v diferencovanom prístupe k zvýšeniu tejto náhrady.

37. Už vyhláška č. 32/1965 Zb. vychádzala z toho, že sťaženie spoločenského uplatnenia sa

odškodňuje, ak poškodenie zdravia má preukázateľne nepriaznivé dôsledky jednak pre život (životné
úkony poškodeného a uspokojovanie jeho životných potrieb), jednak pre uplatnenie v spoločnosti
(uspokojovanie jeho spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh); stanovila, že
odškodnenie musí byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu,
v akom sú obmedzené možnosti poškodeného tak v živote, ako aj v spoločnosti (viď § 4 ods.

1 vyhlášky č. 32/1965 Zb.). Podobne zákon č. 437/2004 Z.z. stanovuje, že náhrada za sťaženie
spoločenského uplatnenia musí byť primeraná povahe následkov pre životné úkony poškodeného, na
uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh a ich
predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v
živote v spoločnosti (viď § 2 ods. 2 a § 4 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z.).

38. Pri rozhodovaní o zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia súd zohľadňuje jednak
tie stránky, ktoré sú spoločné pre život všetkých ľudí (možnosť vykonávať bežné životné úkony,
postarať sa o svoju hygienu, stravovanie, obliekať sa, žiť prípadne rodinným životom, realizovať sa
v partnerskom vzťahu, mať deti), jednak tie stránky, ktoré sú osobitné u každého jednotlivca zvlášť

vzhľadom na jeho spoločenské dovtedajšie pôsobenie (stupeň jeho angažovanosti v najrozmanitejších
sférach spoločenského života, za ktoré už doterajšia súdna prax považuje napríklad oblasť kultúry,
športu, umenia, politiky, vedy). Jednotiacim hľadiskom pri určovaní adekvátneho zvýšenia náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia je, aby obe tieto stránky boli zohľadnené tak, že ich vzájomná
jednota vyjadrí primeranosť priznanej náhrady vo vzťahu k povahe následkov poškodenia zdravia. V

prípade niektorého poškodeného je v praxi opodstatnené klásť dôraz na prvú z uvedených stránok,
v prípade iného poškodeného (naopak) na druhú spomenutú stránku; rozhodujúcou však zostáva ich
jednota.

39. Vo všeobecnosti treba pripustiť, že v niektorom individuálnom prípade pôjde o tak mimoriadne

závažné poškodenie zdravia osoby spoločensky sa dosiaľ nijako osobitne neangažovanej (napríklad
v prípade mimoriadne ťažkého poškodenia zdravia v detskom veku), ktoré - aj s prihliadnutím na
minimalizovanú predpokladanú budúcu kvalitu jej života - odôvodní priznanie zvýšenia náhrady za
sťaženiespoločenskéhouplatneniaažvhornejhranicistanovenéholimitu(§5ods.5zákonač.437/2004
Z.z.). Takéto zvýšenie je aj podľa názoru dovolacieho súdu vyhradené prípadom straty životných

príležitostí po celý zvyšok života, v ktorých je poškodený takmer vyradený zo života a kedy jeho
predpoklady pre plnenie životných funkcií sú bezmála alebo celkom zmarené. Dovolací súd v súvislosti
s tým pripomína, že súčasná právna úprava za relevantnú okolnosť z hľadiska určenia výšky náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia považuje aj vek poškodeného. Zohľadnenie veku poškodeného
predpokladá ustanovenie § 10 ods. 4 veta prvá zákona č. 437/2004 Z.z. To isté hľadisko treba mať

bezpochyby na zreteli tiež pri úvahe o opodstatnenosti aplikácie § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z.
Invalidita - hľadisko priamo v tomto ustanovení uvádzané - skutočne nevyjadruje stupeň angažovania
sa poškodeného v spoločnosti pred poškodením jeho zdravia. To však ešte samo o sebe neznamená, že
aj ďalšie (v zákone síce výslovne neuvedené, avšak v praxi súdov považované za relevantné) hľadiskámusia byť tiež bez vzťahu k tomu, aké bolo predchádzajúce uplatnenie poškodeného v spoločenskej
sfére.

40. Na druhej strane ale nemožno celkom vylúčiť prípad, v ktorom zvýšenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia blížiace sa až k hornému limitu (50 %) nebude v prevažnej miere
odôvodnené individuálnymi (najmä medicínskymi) zisteniami týkajúcimi sa realizácie poškodeného v
oblasti bežného života každého človeka (pri uspokojovaní jeho životných, biologických potrieb), ale
skôr bude odôvodňované zisteniami súdu o osobitne vysokej (až mimoriadnej) miere predchádzajúceho

uplatnenia sa poškodeného a jeho nasadenia v oblasti spoločenskej, kultúrnej, umeleckej, vedeckej
alebo politickej.

41. Zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004
Z.z. sa teda neobmedzuje len na prípady vysokej úrovne predchádzajúceho uplatnenia poškodeného v
spoločnosti(vkultúrnej,umeleckej,športovejapodobnejsféreživota),alejeopodstatnenéajvprípadoch

ďalších, v ktorých to odôvodňujú individuálne okolnosti zistené vykonaným dokazovaním. V praxi
všeobecných súdov ide o okolnosti najrozmanitejšej povahy, ktoré môžu, avšak nemusia odzrkadľovať
mieru spoločenského angažovania sa poškodeného pred škodovou udalosťou.

42. Ako už bolo uvedené, úvaha súdu o primeranosti zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia (§ 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z.) nie je voľná. Súd musí dbať o to, aby priznaná výška
tejto náhrady bola založená na objektívnych a rozumných dôvodoch a aby medzi výškou priznanej
náhrady a spôsobenou škodou existoval vzťah primeranosti. Za spravodlivé rozhodnutie o nároku na
náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia treba považovať také rozhodnutie, ktoré rešpektuje
princíp proporcionality. Tento princíp vyžaduje, aby existoval vzťah primeranosti medzi priznanou výškou

náhrady a spôsobenou ujmou (viď napr. rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 3 Cdo 464/2015). V
rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 192/2015 dovolací súd uviedol, že dôvod zasiahnuť do úvahy odvolacieho súdu
o výške odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z.
dovolacím súdom by mohol byť daný len v prípade, ak by bola porušená zásada primeranosti. Dovolací
súd dospel k presvedčeniu, že odvolací súd túto zásadu v danom spore porušil.

43. V preskúmavanom prípade bolo zistené, že žalobca utrpel pri dopravnej nehode početné zranenia
v 37. roku svojho života, pred úrazom viedol bežný život mladého človeka nedosahoval mimoriadne
výkony či už v osobnej, pracovnej, kultúrnej alebo športovej oblasti.
Pracoval ako šofér kamiónu (v súčasnosti je už 3 roky nezamestnaný, nakoľko si nie je schopný nájsť

prácu), finančne zabezpečoval rodinu, venoval sa dcére a manželke, chodil do prírody, do spoločnosti,
športoval. Bol fyzicky zdatný, pôsobil ako vojak v mierových misiách. Inak mal iba bežné záľuby a
vykonával zvyčajné práce v domácnosti. Po úraze spôsobenom pri dopravnej nehode zavinenej treťou
osobou sa mu zásadne zmenil jeho dovtedajší svet v každej oblasti života a bol vyradený aj z bežných
činností. V dôsledku úrazu sa žalobca stal invalidným v rozsahu 65 % [hoci invalidita u žalobcu nastala

ešte v roku 2009, podľa správy posudkového lekára Sociálnej poisťovne, pobočka Humenné z 11.
júna 2013 rozhodujúcim zdravotným postihnutím pre priznanie invalidity bola choroba podporného a
pohybového aparátu v rozsahu 65 % - poúrazový brachiálny plexus s výrazným opuchom - parézou
ťažkého stupňa (ďalších 10 % predstavovali ostatné ochorenia a teda celková invalidita predstavuje
75 % miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť); podľa lekárskej správy z 30. októbra

2014 rozhodujúcim zdravotným postihnutím bola u žalobcu naďalej choroba podporného a pohybového
aparátu v rozsahu 65 % s tým, že miera poklesu schopnosti zárobkovej činnosti zostala nezmenená
65 %, z čoho je zrejmé, že invalidita žalobcu bola v rozsahu miery poklesu schopnosti zárobkovej
činnosti 65 % spôsobená práve poraneniami, ktoré žalobca utrpel pri dopravnej nehode v roku 2011].
Poškodenie zdravia žalobcu vzniknuté pri dopravnej nehode (následky úrazu) sú u neho trvalé a

dokonca sa prehlbujú. Žalobca je i držiteľom preukazu ZŤP z dôvodu miery funkčnej poruchy 50 %.
Žalobca v dôsledku úrazu utrpel vážne poškodenie mozgu a chrbtice s následkom postkomočného
syndrómu a obmedzenia pohyblivosti krčnej chrbtice. Trpí častými bolesťami krčnej chrbtice, výraznou
bolesťou v pravom ramene, slabosťou ruky, nespavosťou, máva závraty, problémy s pamäťou, nevie
sa koncentrovať. Pre neznesiteľné bolesti užíva lieky na tlmenie bolesti. Ľavú ruku má mramorovanú a

ohybotrofickú. Je čiastočne nesebestačný, nevie si zapnúť gombík, zips, obuť ponožky, zaviazať šnúrky
na topánkach, umyť hlavu. Jeho psychika je narušená a spojená s úzkosťou a bezmocnosťou. Trpí
permanentnou únavou, nespavosťou a depresiami (je uzavretý). Je vylúčený z možnosti uplatniť sa v
pracovnomzaradení(vzhľadompoklesujehoschopnostivykonávaťzárobkovúčinnosťoviacako70%vporovnanísozdravoufyzickouosobou),akoajvosobnýchzáľubách,kultúrnomvyžitíavšporte(nemôže
viesť motorové vozidlo, nemôže vykonávať práce v záhrade, nechodí do kina, divadla, do spoločnosti,
na dovolenky, nemôže dlhšie stáť, nemôže športovať, hubárčiť, venovať sa turistike, hrať sa s dcérou,

ktoré činnosti dovtedy bežne vykonával). Tieto skutočnosti aj podľa dovolacieho súdu nasvedčujú tomu,
že v prípade žalobcu boli dané okolnosti hodné osobitného zreteľa (§ 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z.)
pre mimoriadne zvýšenie náhrady za SSU.

44. Odvolací súd (bez akéhokoľvek bagatelizovania vysokého stupňa poškodenia zdravia žalobcu)

nespochybnil závažnosť dokazovaním preukázaných obmedzení žalobcu vo všetkých oblastiach jeho
života, preto v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že v jeho prípade sú dané okolnosti
hodné osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v
zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. S týmto názorom súhlasí i dovolací súd.

45. Pri úvahe o primeranosti zvýšenia tejto náhrady až o 50 % však musí súd dbať na to, aby jeho

rozhodnutie bolo ako celok spravodlivé. Za spravodlivé rozhodnutie o nároku na mimoriadne zvýšenie
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia treba považovať také rozhodnutie, ktoré rešpektuje
princíp proporcionality. Tento princíp vyžaduje, aby existoval vzťah primeranosti medzi priznanou výškou
náhrady a spôsobenou ujmou (rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 3 Cdo 464/2015 z 25. februára
2016). V prejednávanej veci súdy oboch inštancií vychádzali z rovnakých skutkových okolností a oba

dospeli k záveru, že pri odškodnení žalobcu treba aplikovať § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. Mali teda
za to, že u žalobcu existovali dôvody hodné osobitného zreteľa pre mimoriadne zvýšenie odškodnenia
SSU (t. j. bol daný základ nároku). Pri rozhodovaní o samotnej výške (percentuálnom vyjadrení tejto
náhrady až o 50 %) však zohľadnili tie isté poškodenia, o ktoré opreli priznanie samotného nároku (jeho
základu) na mimoriadne zvýšenie odškodnenia. Súdy teda automaticky spojili dôvody pre vznik tohto

nároku s dôvodmi jeho navýšenia až o 50 % (teda z dôvodov, pre ktoré podľa nich vznikol žalobcovi
samotný nárok na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za SSU, priznali i jeho maximálne prípustné
zvýšenie - 50 %). Podľa ustálenej súdnej praxe (pozri rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 4 Cdo
126/2014), „maximálne navýšenie o 50 % je možné priznať len poškodeným s najťažšími následkami,
keď zostanú pripútaní na lôžko, plne odkázaní na pomoc iných, ktorí nedokážu vykonávať ani základné

životné úkony, sú úplne izolovaní nielen od akéhokoľvek spoločenského, športového alebo kultúrneho
života, ale aj od sexuálneho a citového života“. Takéto následky však poškodenie zdravia u žalobcu v
dôsledku dopravnej nehody nemalo.

46. V prípade žalobcu nešlo o úplné ochrnutie jeho končatín (končatiny), ktoré by znamenalo úplnú

stratu schopnosti akéhokoľvek pohybu. Nejde ani o prípad ležiaceho pacienta vyžadujúceho podávanie
umelej výživy, polohovanie a bez akejkoľvek komunikácie (kedy, by - podľa názoru dovolacieho
súdu - bolo primerané zvýšenie až o 50 %). Žalobca nie je nesebestačný, iba potrebuje pomoc s
niektorými činnosťami. Vie sa samostatne pohybovať, nie je vylúčený z rodinného života. Napriek stupňu
poškodenia zdravia žalobcu teda nejde v jeho prípade o najzávažnejšie možné sťaženie uplatnenia sa v

živote, ktoré by odôvodňovalo využitie plného zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z.

47. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že odvolací súd (a rovnako i súd prvej inštancie)
pri stanovení zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia až o 50 % (teda v maximálnej

výške) nezachoval zásadu primeranosti a svoje právne úvahy podložené výsledkami vykonaného
dokazovania v tomto smere náležite neodôvodnil. Dovolací súd preto - čo do primeranosti zvýšenia
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia - bol oprávnený zasiahnuť do týchto úvah odvolacieho
súdu. Mal pri tom na zreteli, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden
celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s rozsudkom súdu prvej inštancie vytvára ich

organickú jednotu, v dôsledku čoho ich treba chápať ako celok. Právne úvahy súdov oboch inštancií,
ktoré boli založené na výsledkoch vykonaného dokazovania, pri rozhodovaní o primeranej náhrade
(jej mimoriadnom zvýšení) za sťaženie spoločenského uplatnenia náležite nezohľadňovali závažnosť
poškodenia zdravia žalobcu a jeho dôsledky na možnosti žalobcu uplatniť sa v živote a spoločnosti. Súdy
bez toho, aby uviedli, v čom boli následky poškodenia zdravia žalobcu pre uspokojovanie jeho životných

a spoločenských potrieb natoľko výnimočné, priznali žalobcovi toto zvýšenie v maximálnej výške.

48. Na podklade vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že dovolanie žalovanej je v otázke
„primeranosti“ priznanej výšky (mimoriadneho zvýšenia) náhrady za SSU dôvodné. Žalovaná pretov tejto časti opodstatnene tvrdí, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 2 CSP).

49. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že žalovaná opodstatnene
tvrdí, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (i súdu prvej inštancie) spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci vo vzťahu k otázke „primeranosti“ priznanej výšky (mimoriadneho zvýšenia)
náhrady za SSU (vymedzenej v bode 28 tohto rozhodnutia).

50. Dovolací súd preto rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil
(§ 449 ods. 2 CSP) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 450 CSP). V ďalšom bude
potrebné vychádzať z toho, že žalobcovi vznikol nárok na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za SSU
podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z.. Pri úvahe o jeho výške - percentuálnom vyjadrení (resp.
jej primeranosti), však bude úlohou súdov poukázať na určité konkrétne právne relevantné skutkové
okolnosti prejednávanej veci (t. j. na výnimočnosť konkrétnych nepriaznivých následkov poškodenia

zdravia pre životné úkony žalobcu pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na
plnenie jeho spoločenských úloh) a s poukazom na ne vysvetliť, prečo a z akých dôvodov dospeli súdy
k názoru, o tom - ktorom percentuálnom zvýšení tohto nároku (prečo priznali 10 %-né, 20 %-né alebo
50 %-né zvýšenie), resp. prečo práve nimi priznané zvýšenie treba považovať za náhradu „primeranú“.
Za postačujúci dôvod nemožno považovať iba čisto matematický výpočet poškodenia zdravia žalobcu,

pre ktorý ani § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. nedáva podklad.

51. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne znova o trovách pôvodného konania a o trovách
dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

52. Toto uznesenie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.