Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. marec 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/147/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117226507
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5117226507.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka, JUDr. Ivany Nemčekovej, v sporovej právnej veci
žalobcu: H. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. Q. XXXX/XX, XXX XX V., zastúpeného právnou zástupkyňou
JUDr. Máriou Konrádovou, advokátkou so sídlom Farská 8, 949 01 Nitra, IČO: 31 140 483, proti
žalovanému: MsHK Žilina, a.s., so sídlom Športová 5, 010 01 Žilina, IČO: 36 387 193, zastúpenému
právnym zástupcom Mgr. Róbertom Kučerom, advokátom so sídlom U. I. XX, XXX XX A., v konaní o
zaplatenie 1.335,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina
č.k. 18Cb/220/2017-111 zo dňa 12. apríla 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/220/2017-111 zo dňa 12. apríla 2018 p o t v r d z u j e .

Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom č.k. 18Cb/220/2017-111 zo dňa 12. apríla 2018 okresný súd ako súd prvej
inštancie (ďalej aj len ,,okresný súd“) rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.335,-
Eurspolusúrokomzomeškaniavovýške9%ročnezosumy1.335,-Eurod01.06.2017aždozaplatenia
a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, a to všetko v
lehote do 3 dní od právoplatnosti tohoto rozhodnutia. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania

voči žalovanému v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným
uznesením po právoplatnosti rozhodnutia okresného súdu.

2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, §
369c ods. 1 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1, 2, 3 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., § 2 nariadenia
vlády SR č. 21/2013 Z.z., okresný súd žalobe vyhovel. Okresný súd mal preukázané, že žalobca
so žalovaným uzavreli dňa 19.05.2016 Zmluvu o výkone profesionálnej športovej činnosti č. 7/2017,

predmetom ktorej bol záväzok žalobcu vykonávať športovú činnosť profesionálneho hráča a záväzok
žalovaného mu za túto činnosť poskytovať odmenu. Klub sa na dobu platnosti zmluvy stáva oprávneným
výlučným užívateľom fyzických a psychických schopností žalobcu v oblasti ľadového hokeja. Podľa čl.
XIII.bod1Zmluvy,zmluvnéstranysadohodlinaplatnostiZmluvyod01.07.2016do30.04.2017.Zároveň
bol uzavretý Dodatok č. 1 zo dňa 19.05.2016 upravujúci odmenu hráča a Dodatok č. 2 zo dňa 19.05.2016
ako pravidlá pre správanie sa hráčov v športovej činnosti. (č.l. 8, 75-82 spisu).

3. V čl. III Zmluvy bola dojednaná zmluvná odmena uvedená v Dodatku č. 1 k Zmluve. Z daného
ustanovenia vyplýva, že žalobca je povinný vystavovať mesačné faktúry.- Podľa čl. III bodu 6. Zmluvy v prípade, že hráč nebude vykonávať činnosť, ktorá je predmetom tejto
Zmluvy pre Klub po celú dobu platnosti Zmluvy, obdrží od Klubu len časť Odmeny podľa pomeru (počtu
dní herného plánu Klubu a skutočného výkonu športovej činnosti).

- Podľa čl. IV. bod 1 Zmluvy klub je povinný platiť Hráčovi odmenu podľa čl. III. body 1. až 4. Zmluvy.
Hráč je povinný v zmysle Zmluvy hrať hokej na stretnutiach, na ktoré bol nominovaný.

4. V článku IV., bod 2 Zmluvy sú stanovené povinnosti žalobcu ako hráča:
-Podľačl.IV.,bod2písm.b)Zmluvyhráčjepovinnýbyťvdobrejfyzickejapsychickejkondíciiaudržiavať

sa v nej po celú dobu platnosti Zmluvy.
- Podľa písm. o) daného ustanovenia hráč je povinný neustále zlepšovať svoje fyzické a psychické, ako
i hokejové schopnosti a zručnosti.
- Podľa písm. q) je povinný nevykonávať bez predchádzajúceho písomného súhlasu Klubu žiadnu
inú samostatnú ani inú zárobkovú činnosť, ktorá by obmedzovala či inak zasahovala do plnenia jeho
povinnosti podľa Zmluvy.

- V zmysle bodu 3 Dodatku č. 2 zo dňa 19.05.2016 hráč sa zaväzuje riadne a svedomito sa na výkon
svojej činnosti - hráča hokeja pripraviť.

5. V čl. XII. Zmluvy sú definície pojmov, kde okrem iných je aj definícia pojmu športová činnosť tak, že
športovou činnosťou je v zmysle § 3 písm. a) zák. o športe vykonávanie, organizovanie, riadenie, správa,

podpora alebo rozvoj športu.

6. Dodatkom č.1 k Zmluve zo dňa 19.05.2016 bolo dojednané, že pre obdobie platnosti zmluvy, t.j. od
01.07.2016 do „31.04.2017“, bude žalobcovi vyplácaná základná mesačná odmena vo výške 2.200,- Eur
so splatnosťou do 20. dňa nasledujúceho mesiaca, pričom žalobcovi bude poskytnuté ubytovanie, ktoré

mu bude mesačne refaktúrované. Ďalšie dojednania v danom Dodatku sa týkali osobných prémií,... (čl.
14 obsahu spisu)

7. Okresný súd mal preukázané, že žalobca vystavil žalovanému faktúru č. 86/04/2017 zo dňa
03.05.2017 na sumu 2.234,97 Eur so splatnosťou do 31.05.2017. Z fakturácie vyplýva odmena za

04/2017 vo výške 2.200,- Eur, poistenie -132,- Eur, strava 17,80 Eur a ubytovanie 149,17 Eur. Žalobca
si v tomto konaní uplatňuje sumu 1.335,- Eur z dôvodu, že žalovaný uhradil z danej faktúry iba 733,- Eur,
pričom žalobca akceptuje náklady za stravu a ubytovanie vo výške 166,97 Eur (a teda si ich neuplatňuje)
a odmena za 04/2017 je 2.200,- Eur (2.234,97 Eur - 166,97 Eur - 733,- Eur = 1.335,- Eur). Žalovaný
nenamietal daný výpočet, ani výšku žalovanej istiny, preto je to nesporné v zmysle § 151 CSP.

8. Okresný súd posúdil, že Zmluva bola zmluvnými stranami platne uzavretá, pričom ide o obchodno-
záväzkový vzťah s poukazom na § 261 a § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Bolo nepochybne
preukázané, že Zmluva bola uzavretá pre obdobie od 01.07.2016 do 30.04.2017, a počas tohto
obdobia žalovaný bol povinný platiť mesačnú odmenu vo výške 2.200,- Eur a žalobca bol povinný

vykonávať športovú činnosť pre žalobcu do konca platnosti Zmluvy, t.j. do 30.04.2017. Zmluva
bola ukončená uplynutím dojednaného obdobia. Zmluva nebola zrušená, ani vypovedaná, ani iným
spôsobom skončená pred 30.04.2017.

9. Podľa článku IV. bod 2 písm. w) Zmluvy žalobca bol povinný vrátiť výstroj po ukončení platnosti

Zmluvy najneskôr do 7 dní po jej ukončení. Bolo nepochybne zistené a medzi stranami nesporné, že
žalobca odovzdal výstroj po odohratí posledného zápasu, t.j. 10.04.2017, čo žalobca odôvodnil tým, že
bol na to vyzvaný, keďže už sa nekonali žiadne zápasy (v ktorých by hral) a zároveň už sa nekonali ani
organizované tréningy na ľade, preto nebolo potrebné mať danú výstroj a tak ju na výzvu žalovaného
odovzdal. Vrátenie výstroja z dôvodov uvedených skutočností zmluva nezakazuje.

10. Skutočnosť, že žalobca odovzdal výstroj pred uplynutím zmluvného obdobia, nespôsobuje
ukončenie Zmluvy. Okresný súd považoval za logické, že pokiaľ sú ukončené organizované tréningy na
ľade a už sa nekonajú zápasy, a to všetko pred dátumom uplynutia zmluvného obdobia, a teda je známe,
že výstroj už hráč v tom konkrétnom období, sezóne už nebude potrebovať, nie je dôvod, aby ho naďalej

on uskladňoval a je logické a prirodzené, že výstroj vráti pri takejto situácii a dokonca žalobca bol na
vrátenie aj vyzvaný, čo nebolo žalovaným rozporované, preto v zmysle § 151 CSP sa to považuje za
nesporné. Zmluva nezakazuje hráčovi odovzdať výstroj pred uplynutím zmluvy, ak má vedomosť, že už
nebude potrebovať výstroj do konca sezóny, nič nebránilo výstroj odovzdať žalovanému a žalovaný juprijal, dokonca vyzval na vrátenie. Okresný súd zdôraznil, že odovzdaním výstroje nedošlo k ukončeniu
zmluvy a nebol to dôvod pre nevyplatenie mesačnej základnej odmeny.

11. Podľa Zmluvy žalobca bol povinný udržiavať sa v dobrej fyzickej kondícii po celú dobu platnosti
zmluvy, čo logicky znamená, že musí trénovať bez ohľadu na to, či ešte bude hrať nejaký zápas
alebo nie, dokonca aj vtedy, ak sa zmluva na ďalšie obdobie - sezónu neuzavrie. Žalobca ako hráč
klubu žalovaného bol povinný plniť svoje povinnosti do konca platnosti zmluvy, t.j. do 30.04.2017. Hoci
posledný zápas bol 08.04.2017, zmluva bola dojednaná do 30.04.2017. Nie do posledného zápasu, či

do ukončenia sezóny a pod. Preto žalovaný bol povinný zaplatiť žalobcovi základnú mesačnú odmenu
do 30.04.2017, teda aj za 04/2017, a to bez ohľadu na dátum posledného zápasu, či ukončenie sezóny,
resp. ukončenia organizovaných tréningov, pokiaľ žalobca plnil povinnosti v zmysle zmluvy.

12. Medzi stranami bolo nesporné a dokonca je to bežné medzi profesionálnymi športovcami, že
hráči okrem organizovaných tréningov vykonávajú aj individuálne tréningy, a to či už s trénerom alebo

bez neho. Žalobca trval na tom, že po odohratí posledného zápasu a po ukončení organizovaných
tréningov naďalej trénoval individuálne spolu s inými hráčmi rôznych klubov. Uvedené preukázal
čestnými vyhláseniami H. L., N. Q. a Y. V.. (č.l. 72-74 spisu). Z daných vyhlásení vyplýva, že trénovali
v mesiaci 04/2017 spolu so žalobcom okrem H. L., ktorý sa zapojil k nim až v mesiaci 05/2017, avšak
so žalobcom bol v kontakte a mal vedomosť, že trénoval v 04/2017. Všetci zhodne uviedli, že trénovali

spolu v Poprade.

13. Okresný súd uviedol, že žalovaný namietal tieto vyhlásenia a snažil sa ich spochybniť s poukazom
na rovnakú formu vyhlásení a spochybnil podpisy vyhlasujúcich. Žiadne návrhy na dokazovanie však
neuviedol. Okresný súd však nezistil dôvod pre spochybnenie vyhlásení len preto, že mali obdobnú

formu, či štruktúru, veď predsa je to logické, keď to zabezpečoval žalobca, čo však neznamená,
že hodnovernosť jednotlivých vyhlásení je automaticky pochybná. Taktiež žalovaný namietal pravosť
podpisov vyhlasujúcich osôb, avšak toto ničím nepodložil a v tejto súvislosti okresný súd poukázal na
§ 151 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo
vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

Skutočnosť,ževyhlásenianeobsahujúosvedčenieopravostipodpisu,nespôsobujeichnehodnovernosť
a ani žiadny právny predpis nevyžaduje také osvedčenie. Žalovaný relevantne nevyvrátil tvrdenia
žalobcu a dané vyhlásenia, ani nič relevantné za tým účelom nenavrhol, hoci dôkazná povinnosť bola
na jeho strane. Žalobca svoje tvrdenia preukázal listinami, ktoré žalovaný ničím relevantným nevyvrátil,
iba nejakými hypotetickými úvahami, čo však nie je podľa okresného súdu postačujúce.

14. V zmluve je jednoznačne uvedené, že platí do 30.04.2017 a dovtedy žalovaný je povinný platiť
základnú mesačnú odmenu. Pokiaľ žalovaný mal záujem platiť odmenu posledný mesiac v sezóne
iba pomerne, mal si to upraviť a dojednať v zmluve, ako napríklad do odohrania posledného zápasu,
do ukončenia organizovaných tréningov. Nič také však dojednané nebolo, v zmluve je jednoznačne

uvedené, že platí do 30.04.2017. Žalobca teda bol nepochybne hráčom žalovaného do 30.04.2017 a
všetky športové aktivity v zmysle Zmluvy vykonával iba pre žalovaného, keďže žiadnu inú zmluvu ani
nemohol mať uzavretú s iným klubom, s inou osobou, do ukončenia platnosti Zmluvy. Článok II. Zmluvy
jednoznačne špecifikuje predmet zmluvy - vykonávať športovú činnosť v mene žalovaného do skončenia
platnosti Zmluvy. Zmluva taktiež obsahuje definíciu pojmu „športová činnosť“, pod ktorý možno zaradiť

vykonávanie športu hráčom, samozrejme týkajúce sa hokeja.

15. Okresný súd si osvojil tvrdenia žalobcu, že do 30.04.2017 riadne trénoval s inými hráčmi iných
klubov v Poprade, teda vykonával individuálne tréningy, a to všetko ako hráč žalovaného. Zo zmluvy
dokonca vyplývalo, že žalobca nemohol trénovať pre iný klub, keďže mal zakázané uzavrieť zmluvu s

iným klubom. A to všetko bez ohľadu na to, či po ukončení zmluvy žalovaný uzavrie so žalobcom zmluvu
na ďalšiu sezónu alebo nie. Teda bolo rizikom žalovaného, keď dojednal konkrétny dátum ukončenia
zmluvy bez ohľadu na odohratie posledného zápasu, či ukončenie organizovaných tréningov a pod.
Žalovaný ako skúsený subjekt v danej oblasti, musel si byť vedomý následkov takého dojednania, podľa
ktorého je povinný vyplatiť odmenu do 30.04.2017 aj napriek prípadnému skoršiemu ukončeniu sezóny.

16. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že čo sa týka žalobcom tvrdenej
nezrozumiteľnosti, či neurčitosti, a teda neplatnosti bodu 6, čl. III. Zmluvy, tak okresný súd sa s
týmto názorom nestotožnil, nakoľko dojednanie jednoznačne uvádza, že hráč obdrží iba pomernú časťodmeny, pokiaľ nebude vykonávať činnosť, ktorá je predmetom Zmluvy. Z čoho jednoznačne vyplýva,
kedy žalovaný vyplatí iba pomernú časť.

17. Okresný súd posúdil, že žalobca vykonával športovú činnosť v mene žalovaného do 30.04.2017,
keďže bol povinný vykonávať športovú činnosť do 30.04.2017, a to bez ohľadu na to, či žalobca
so žalovaným uzavreli/uzavrú zmluvu na ďalšiu sezónu. Žalovaný mu dokonca výslovne v zmluve
zakázal vykonávať činnosť pre iného. Pokiaľ žalovaný neuzavrel zmluvu so žalobcom na ďalšiu sezónu,
nemôže to byť na úkor žalobcu, ktorý bol do 30.04.2017 hráčom žalovaného. Dokonca z vykonaného

dokazovania mal okresný súd zistené, že k uzavretiu zmluvy s hráčom na konkrétnu sezónu dochádza
často až tesne pred jej začiatkom. Nie je síce vylúčené, že pred uzavretím prebieha časovo náročnejšie
rokovanie o uzavretí zmluvy, avšak to neznamená, že k uzavretiu aj skutočne dôjde, nikdy nie je isté
jej uzavretie. Teda nemá relevantný význam vedomosť, či nevedomosť hráča, či klubu, či zmluva bude
uzavretá a s kým.

18. Konštatoval okresný súd, že žalobca mal uzavretú zmluvu so žalovaným aj predchádzajúcu sezónu,
kedy mu bola vyplatená odmena až do konca platnosti tej zmluvy. Zároveň žalobca tvrdil, že obdobné
praktiky zo strany žalovaného boli aj u iných hráčov, dokonca aj v sezóne do 30.04.2017. K tomu
žalovaný uviedol, že to bolo preto tak, že hráčom, s ktorými bola uzavretá zmluva na ďalšiu sezónu, bola
vyplatená odmena do konca predchádzajúcej sezóny, v danom prípade do 30.04.2017, ako taký „bonus

za ďalšiu spoluprácu“. Uvedené však žalovaný nepreukázal, dokonca potvrdil, že z faktúr nevyplýva
taká špecifikácia, ale iba ako odmena za 04/2017, preto okresný súd poukázal na rozpor v tvrdeniach
žalovaného, keďže na jednej strane tvrdil „nejaké“ bonusy, hoci v mnohých prípadoch žalovaný, resp.
hráč, do konca sezóny nemá uzavretú zmluvu na ďalšiu sezónu a dokonca nie je ani jednoznačná
vedomosť, či k uzavretiu skutočne dôjde, teda nie je podľa okresného súdu dôvod pre vyplatenie

tvrdeného bonusu.

19. Pokiaľ žalovaný naďalej namietal, že žalobca trénoval a teda vykonával športovú činnosť do
30.04.2017, predsa je logické, že každý profesionál musí sa udržiavať v kondícii bez ohľadu na to, pre
aký klub. Pokiaľ žalobca trénoval do 30.04.2017, trénoval ako hráč žalovaného, vykonával športovú

činnosť v jeho mene, keďže v mene iného ani nemohol. To, že nebola uzavretá medzi nimi zmluva
pre ďalšiu sezónu, nemôže byť na úkor žalobcu, a to, že trénoval, a teda udržiaval sa v kondícii, čo
využil pre iný klub, keďže žalovaný s nim ďalšiu zmluvu neuzavrel, je v určitom slova zmysle rizikom
žalovaného vzhľadom na také zmluvné dojednanie. Žalobca trénoval individuálne, čo preukázal a čo
aj logicky vyplýva vzhľadom na potrebu udržiavania kondície ako profesionálneho hráča a predsa pre

potreby žalovaného nebolo jeho povinnosťou fotiť sa na tréningoch. Ak žalovaný namietal skutočné
vykonanie tréningov žalobcom do konca 04/2017, žalobca na tom trval, preukázal to vyhláseniami iných
hráčov, ktorí potvrdili trénovanie žalobcu a žalovaný tvrdenia žalobcu len spochybňoval bez ďalšieho
a bez relevantného podloženia. V zmysle Zmluvy hráč, teda aj žalobca bol povinný do konca platnosti
zmluvy, t.j. do 30.04.2017 udržiavať sa v kondícii, vykonávať športovú činnosť v mene klubu, teda ako

hráč žalovaného a z toho vyplýva, že aj formou individuálnych tréningov, keďže organizované tréningy
sa už nekonali v tom čase. Teda okresný súd si osvojil tvrdenia žalobcu, že toto vykonával a pokiaľ
žalovaný namieta jeho tvrdenia, bolo v jeho záujme si v zmluve zabezpečiť riešenie takých situácii. Nikde
v Zmluve nie je stanovené, ako konkrétne si žalovaný predstavuje vykonávanie činnosti hráča do konca
platnosti zmluvy. Žalobca nemal povinnosť hlásiť tréningy, natáčať si ich, fotiť, či robiť iné záznamy a

pod. Avšak je prirodzené, že každý hráč sa snaží udržiavať v kondícii, pokiaľ chce vykonávať športovú
činnosť na profesionálnej úrovni a prirodzene sa to od neho aj očakáva a túto kondíciu môže udržiavať
predovšetkým pravidelnými tréningami. To, že trénoval do konca 04/2017 ako hráč žalovaného, je nutné
posúdiť ako vykonávanie športovej činnosti pre žalovaného, a to bez ohľadu na to, či žalovaný s ním
uzavrie zmluvu na ďalšiu sezónu alebo nie.

20. Bolo preukázané, že prax žalovaného je bežná v tom, že hráča platí až do konca platnosti Zmluvy
(hoci tvrdil, že iba pomernú časť a zvyšok do fakturovanej čiastky platil ako bonus za uzavretie ďalšej
zmluvy, avšak z faktúr, ani z ničoho iného nevyplýva, že tá „zvyšná“ časť do konca platnosti zmluvy
je „bonus“, ale ide o mesačnú základnú odmenu fakturovanú hráčmi podľa Zmluvy). V danom prípade

žalobcoviodmietolvyplatiťzákladnúmesačnúodmenudokonca04/2017,vrajpreto,žeďalšiuzmluvuna
ďalšiu sezónu spolu neuzavreli. Pri predchádzajúcej zmluve vyplatil žalobcu do konca platnosti zmluvy.
Okresný súd poukázal na rozpor v tvrdeniach žalovaného, nakoľko je nepochybné, že žalovaný zmluvy
uzatvára s hráčmi na ďalšiu sezónu až po skončení danej sezóny, nie pred jej koncom, čo je zrejméaj zo vzťahu medzi stranami, keď predmetnú zmluvu uzavreli až dňa 19.05.2016, a to na obdobie od
01.07.2016, teda do konca predchádzajúcej sezóny nie je nepochybné, že skutočne uzavrú zmluvu
na ďalšiu sezónu, pokiaľ to výslovne vopred nedohodli, a teda nemožno konštatovať tzv. „bonus“ od

žalovaného. Je nepochybné, že Zmluva bola na obdobie do 30.04.2017 a odovzdaním výstroje nedošlo
k ukončeniu zmluvného vzťahu.

21. Vykonané dôkazy okresný súd hodnotil v zmysle § 191 CSP podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Okresný súd dospel k záveru, že žalobca preukázal

svoje tvrdenia, preukázal vykonávanie športovej činnosti do 30.04.2017, teda do ukončenia Zmluvy a
nebol dôvod pre zaplatenie odmeny žalovaným len v pomernej časti za mesiac 04/2017. Žalobca riadne
odmenu za 04/2017 vyfakturoval a žalovaný bez opodstatnených dôvodov uhradil len pomernú časť,
a to časť za obdobie do odohratia posledného zápasu a odovzdania výstroje, t.j. za 10 dní. V Zmluve
bolo jednoznačne dojednané zaplatiť základnú mesačnú odmenu do konca platnosti zmluvy, t.j. do
30.04.2017 a okresný súd nezistil žiadnu skutočnosť, pre ktorú by mala byť uhradená iba pomerná časť s

poukazom na čl. III. Zmluvy, keďže žalobca vykonával športovú činnosť minimálne do 30.04.2017. Pokiaľ
strany poukazovali na výklad obsahu zmluvy, tak okresný súd posúdil, že zmluva bola zrozumiteľná a nie
je možný iný výklad než ten, že žalovaný je povinný vyplatiť hráčovi základnú mesačnú odmenu každý
mesiac do skončenia Zmluvy, t.j. do 30.04.2017, pokiaľ nevznikla nejaká okolnosť v zmysle čl. III. bod 6
Zmluvy, avšak okresný súd nezistil žiadnu takú okolnosť. Posúdil, že žalobca riadne vykonával športovú

činnosť v zmysle predmetu zmluvy upravenom v čl. II. V spojitosti s definíciou pojmu „športová činnosť“,
a to po celú dobu platnosti Zmluvy, teda aj v mesiaci apríl 2017 (ostatné mesiace boli medzi stranami
nesporné). Pokiaľ žalobca uviedol, že zabezpečí účasť svedkov, avšak ich nezabezpečil, tak okresný
súd ich výsluch nevykonal, avšak žalobca predložil písomné prehlásenia od navrhovaných svedkov, ako
aj od ďalšej osoby, čo okresný súd považoval za postačujúce. Hoci žalovaný namietal dané prehlásenia,

neuviedol žiadne relevantné skutočnosti na ich spochybnenie a nenavrhol ani žiadne dôkazy a jeho
námietky okresný súd posúdil len za účelovú a špekulatívnu obranu.

22. Žalobca si uplatnil aj úroky z omeškania od 01.06.2017, teda od nasledujúceho dňa po splatnosti
faktúry č. 86/04/2017 a zároveň paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.

23. Keďže žalovaný nezaplatil základnú mesačnú odmenu za 04/2017 v dohodnutej výške, ale iba v
pomernej časti, dostal sa do omeškania s úhradou zvyšnej časti, ktorej výška medzi stranami nebola
sporná, a to nasledujúcim dňom po splatnosti faktúry, t.j. od 01.06.2017, keďže faktúra bola splatná dňa
31.05.2017. Čo sa týka výšky úrokov z omeškania 9%, súd danú výšku posúdil za primeranú v súlade

s platnými právnymi predpismi a výšku osobitne nedokazoval vzhľadom na ustanovenia CSP. Okresný
súd zároveň priznal aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením tejto pohľadávky v zmysle §
369c Obchodného zákonníka vo výške stanovenej platnými právnymi predpismi.

24. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 CSP, § 262 ods. 1 a ods. 2 CSP

a priznal žalobcovi ako úspešnej strane konania trovy konania v rozsahu 100%, keďže bol úspešný
v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP až po
právoplatnosti tohto rozhodnutia.

25. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný, ktorý namietal, že v zmysle

§ 365 ods. 1 písm. b) CSP okresný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, „§ 365 ods. 1 písm. d) CSP konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci; § 365 ods. 1 písm. f) CSP súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; § 365 ods. 1 písm. g) CSP zistený skutkový stav neobstojí,

pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku,
ktoré neboli uplatnené; § 365 ods. 1 písm. h) CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia .“

26. V odvolaní žalovaný uviedol, že okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že platnosť

Zmluvy o výkone profesionálnej športovej činnosti č. 7/2017 uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa
19.05.2016 (ďalej len ako „Zmluva“), bola dojednaná na dobu určitú od 01.07.2016 do 30.04.2017, a teda
žalobca ako hráč klubu žalovaného bol povinný plniť svoje povinnosti do konca platnosti zmluvy, bez
ohľadu na posledný zápas, či ukončenie sezóny, resp. ukončenie organizovaných tréningov. Okresnýsúd mal za to, že žalobca preukázal vykonávanie športovej činnosti pre žalovaného do konca 4/2017,
a to čestnými vyhláseniami H. L., N. Q. a Y. V.. Žalovaný v odvolaní namietal, že okresný súd sa
však vôbec nevysporiadal v odôvodnení svojho rozsudku s námietkou žalovaného prednesenou na

pojednávaní konanom dňa 12.04.2018, ktorou žalovaný poukázal na nepravdivé tvrdenie žalobcu, ktorý
na pojednávaní konanom dňa 15.02.2018 uviedol p. H. L. ako stáleho svedka, ktorý s ním trénoval
4/2017 a ktorý to má žalobcovi preukázať. Toto tvrdenie žalobcu minimálne vo vzťahu k svedkovi p.
H. L. sa prejavilo ako nepravdivé, nakoľko z predloženého čestného vyhlásenia tohto údajného svedka
vyplynulo, že sa zapojil do tréningového procesu so žalobcom až 5/2017. A teda je zrejmé, že tvrdenie

žalobcu bolo ako také vyvrátené dokonca ním samotným predloženým čestným vyhlásením údajného
svedka H. L., avšak aj napriek tomu sa okresný súd priklonil na stranu žalobcu a mal preukázané
vykonávanie športovej činnosti žalobcu pre žalovaného v 4/2017 aj z čestného vyhlásenia p. H. L., hoci
uvedenézvykonanéhodokazovanianevyplynuloaboloprezjavnérozporynastranežalobcužalovaným
namietané.

27. V odvolaní žalovaný namietal, že okresný súd sa nevysporiadal ani s námietkou žalovaného
týkajúcou sa obsahovej stránky predložených čestných vyhlásení, nakoľko údajní svedkovia sa v nich
vyjadrujú ku skutočnostiam, o ktorých by nemali mať vedomosti, keďže sa vyjadrovali ku konkrétnym
právam a povinnostiam individuálne dojednaným medzi žalobcom a žalovaným. Je teda zrejmé, že
tieto osoby boli žalobcom vopred s uvedenými skutočnosťami oboznámené a čestné vyhlásenia boli

vyhotovené iba účelovo a inštruované pre potreby konania. Žalovaný neuvádzal hypotetické úvahy
ako to tvrdil okresný súd, ale poukázal na zjavný rozpor medzi tvrdeniami žalobcu a ním predloženým
listinným dôkazom - čestným vyhlásením p. H. L..

28. Žalovaný v odvolaní zotrval na tom, že žalobca nepreukázal vykonávanie športovej činnosti pre

žalovaného a dokonca túto činnosť pre žalovaného ani vykonávať nemohol, keďže žalovaný po
odohratí posledného zápasu herného plánu klubu, žiadnu športovú činnosť nevykonáva a pre hráčov
je to automatické ukončenie športovej sezóny. Počas súdneho konania žalovaný stále poukazoval
na to, že pri podpisovaní predmetnej zmluvy sa nikdy vopred nevie predpokladať, kedy sa ukončí
hokejová sezóna, nakoľko uvedené závisí od herného plánu klubu, ktorý sa vyvíja na základe výsledkov

jednotlivých odohratých zápasov. Z toho dôvodu je zmluva uzatvorená do konca apríla 2017, do ktorého
dátumu by v prípade úspešného postupu klubu žalovaného do finále bol odohratý posledný zápas
sezóny. A práve z tohto dôvodu bol do zmluvy koncipovaný čl. III bod. 6, ktorý vyjadruje úmysel
zmluvnýchstránvzájomnedojednaťpomernúčasťodmenypodľapomerupočtudníhernéhoplánuklubu
a skutočného výkonu športovej činnosti.

29. V odvolaní žalovaný ďalej zdôraznil, že námietka žalobcu, v zmysle ktorej nie je žalobcovi
zrejmé, čo to vlastne herný plán klubu je, neobstojí. Herný plán klubu žalovaného je od
začiatku športovej sezóny verejne dostupný na internetovcj stránke www.hockeyslovakia.sk na linku:
https://www.hockeyslovakia.sk/sk/stats/results/572/extraliga-sr a vyvíja sa postupne podľa výsledkov

odohraných zápasov. Každý hráč žalovaného, a teda aj samotný žalobca, herný plán klubu žalovaného
pozná. V súvislosti s uvedeným žalovaný poukazuje na čl. XIII. bod 11 Zmluvy, v zmysle ktorého zmluvné
strany prehlásili, že si Zmluvu dobre prečítali, porozumeli celému jej obsahu a na potvrdenie svojej
slobodnej, vážnej a určitej vôle, nie v tiesni, či za nápadne nevýhodných podmienok, pripojili svoje
vlastnoručnépodpisy.Tedavprípade,kebyžalobcapripodpiseZmluvynevedel,čojetohernýplánklubu

(čo je pri profesionálnom hráčovi vylúčené), príp. by mu nebol zrejmý výklad niektorého ustanovenia
Zmluvy, mal možnosť pred podpisom Zmluvy túto pripomienkovať a dožadovať sa vysvetlenia, príp.
objasnenia výkladu. Žalobca ako hráč a žalovaný ako športový klub sú rovnocennými subjektmi
obchodnoprávneho vzťahu a žiadnemu z nich predsa neprislúcha osobitná ochrana práv ako slabšej
strane sporu.

30. Okresný súd sa vôbec, podľa žalovaného nezaoberal herným plánom klubu práve v súvislosti s
dojednaním pomernej odmeny prislúchajúcej žalobcovi podľa čl. III. bodu 6 Zmluvy, na ktorý žalovaný
neustále poukazoval. Ako nesprávny a nezákonný videl žalovaný postup okresného súdu, ktorý vo
svojom odôvodnení rozhodnutia uviedol, že výklad čl. III. bod 6 Zmluvy má za jednoznačný, avšak

ďalšie súvislosti výkladu čl. III. bodu 6 Zmluvy s poukazom na tvrdenia žalovaného neuviedol. Nie
je teda zrejmé, prečo okresný súd tento jednoznačný výklad čl. III. bodu 6 Zmluvy na predmetný
spor neaplikoval, resp. nezdôvodnil, prečo nemožno uvedené zmluvné dojednanie na predmetný spor
aplikovať. Nie je prípustné, aby okresný súd svojou rozhodovacou činnosťou a svojím posúdenímnahrádzal jednoznačný výklad č. III. bodu 6 Zmluvy, ktorý výslovne zakotvuje oprávnenie žalovaného
vyplatiť žalobcovi ako hráčovi časť odmeny podľa pomeru počtu dní herného plánu klubu a skutočného
výkonu športovej činnosti v prípade, ak žalobca ako hráč nebude vykonávať činnosť, ktorá je predmetom

tejto Zmluvy pre žalovaného ako klub po celú dobu platnosti Zmluvy. Fakt, že žalobca trénuje
individuálne, udržuje sa v kondícii, nemôže byť bez ďalšieho vyhodnotená v neprospech žalovaného,
nakoľko túto činnosť je žalobca povinný vykonávať pre žalovaného počas trvania sezóny a nie po jej
ukončení.

31.Čosatýkalovýškyvyplatenejodmeny,vodvolanížalovanýtrvalnatom,žepriurčenívýškyvyplatenej
odmeny žalobcovi postupoval v súlade s predmetným čl. III. bod 6 Zmluvy. Dokonca žalovaný v prípade
žalobcu pri určovaní výšky odmeny, neskúmal skutočný výkon športovej činnosti, ale odmenu žalobcovi
priznal až do dňa odovzdania výstroja, t.j. do 10.04.2017 (teda nie do dňa odohrania posledného zápasu
sezóny, t. j. 08.04.2017). Žalovaný trvá na svojich vyjadreniach, že pokiaľ žalobcovi za predchádzajúcu
sezónu vyplatil celú odmenu za 04/2016, príp. aj iným hráčom, je nutné to považovať za určitý bonus

mimo základnú zmluvnú odmenu, ako napr. určité finančné zadosťučinenie za športové výkony príp.
ako inú odmenu za pokračovanie vo vykonávaní športovej činnosti pre klub žalovaného aj nasledujúcu
sezónu. Predsa pokiaľ sa žalovaný rozhodne niekoho odmeniť nad rámec dojednanej odmeny, je
to výslovne na jeho vôli a neprieči sa to zákonu a ani vzájomným zmluvným dojednaniam. Dokonca
možnosť poskytnúť hráčovi aj iné peňažné alebo nepeňažné plnenie je zakotvená v čl. III. bod 4 Zmluvy:

„Za plnenie predmetu tejto Zmluvy môžu byť Hráčovi, na základe rozhodnutia Klubu, poskytnuté ďalšie
peňažné alebo nepeňažné plnenia.“

32. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje na rozpor v tvrdeniach žalovaného,
nakoľko je nepochybné, že žalovaný zmluvy uzatvára s hráčmi na ďalšiu sezónu až po skončení danej

sezóny, nie pred jej koncom, čo je zrejmé aj zo vzťahu medzi stranami sporu, keď predmetnú zmluvu
uzavreli až dňa 19.05.2016, a to na obdobie od 01.07.2016, teda do konca predchádzajúcej sezóny nie
je nepochybné, že skutočne uzavrú zmluvu na ďalšiu sezónu, pokiaľ to výslovne vopred nedohodli, a
teda nemožno konštatovať tzv. „bonus“ od žalovaného. Uvedené zdôvodnenie zo strany okresného súdu
však neobstojí, a žalovanému dokonca nie je zrejmý údajný rozpor v jeho tvrdeniach, na ktorý poukázal

okresný súd. Je predsa na vôli žalovaného, či sa rozhodne niektorého hráča odmeniť za jeho výkony,
príp. pokračovanie v nasledujúcej sezóne, nad rámec zmluvne dojednanej odmeny. Už počas športovej
sezóny žalovaný ako športový klub má prehľad o športových výkonoch jednotlivých hráčov, nakoľko od
toho sa odvíja ďalší záujem žalovaného ako klubu pokračovať s konkrétnym hráčom aj v nasledujúcej
sezóne, alebo ukončiť s ním športovú spoluprácu. Poskytnutie odmeny nad zmluvný základ zo strany

žalovaného nemá nič spoločné s tým, že zmluvy na ďalšiu sezónu sa podpisujú po skončení sezóny,
nakoľko žalovaný podľa športových výsledkov jednotlivých hráčov počas sezóny si vopred vytvára obraz
o ďalšej možnej spolupráci s konkrétnymi hráčmi a o poskytnutí odmeny konkrétnemu hráčovi.

33. V odvolaní žalovaný namietal, že okresný súd uviedol, že žalovaný potvrdil, že z faktúr nevyplýva

bližšia špecifikácia nad zmluvný základ poskytnutej odmeny, ale iba ako odmena za 04/2017. Zákon, ani
žiadne zmluvné dojednanie neprikazujú žalovanému ako klubu bližšie špecifikovať odmenu poskytnutú
hráčom nad zmluvný rámec. Faktúry si vystavujú samotní hráči (teda aj žalobca) a títo môžu fakturovať
len na zmluvnom základe, predsa si nebudú fakturovať prípadnú ďalšiu odmenu alebo peňažné plnenie
nad rámec Zmluvy, o poskytnutí ktorého rozhoduje výlučne samotný žalovaný. „Žalovaný má za to, že

mnohé odôvodnenia súdu sú neudržateľné, nesprávne a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. V
prospech oprávneného krátenia odmeny žalobcovi žalovaným v zmysle čl. III. bod 6 Zmluvy svedčí aj
definícia pojmu „Hokejová sezóna" obsiahnutá v čl. XII. v bode 6 Zmluvy, cit.:“ ... „Hokejová sezóna
- obdobie, ktoré spravidla začína 1.7. aktuálneho roka a končí 30.4. nasledujúceho roka, alebo dňa
odohrania posledného Extraligového stretnutia Klubu v danej sezóne a to podľa toho, ktorý deň nastane

skôr.“ Uvedená definícia pojmu hokejová sezóna úzko súvisí a vypovedá o úmysle zmluvných strán
koncipovať do Zmluvy také ustanovenie, ktoré bude umožňovať žalovanému ako klubu pomerne krátiť
žalobcovi ako hráčovi dojednanú zmluvnú odmenu v prípade, ak hokejová sezóna skončí ešte pred
dátumom, ktorým bola dojednaná platnosť zmluvy, teda pred 30.04. Je zrejmé, že úmyslom zmluvných
strán bolo platne uzatvoriť zmluvu na jednu športovú sezónu. Žalobca nemohol vykonávať športovú

činnosť pre žalovaného v zmysle Zmluvy aj z dôvodu nedodržania vzájomných dojednaní o mieste
plnenia predmetu Zmluvy. Podľa čl. III. bod 4 Zmluvy ,, Hráč bude vykonávať vyššie uvedenú športovú
činnosť predovšetkým v priestoroch, kde sa uskutočňujú Stretnutia a Podujatia a na miestach určených
Klubom v SR i v zahraničí.“ Podľa bodu 1 Dodatku č. 2 zo dňa 19.05.2016 k Zmluve: ,, Hráč sa zaväzujevykonávať športovú činnosť - hráča hokeja - v priestoroch Klubu, v ním určených priestoroch, ako aj
na dohodnutých podujatiach Klubu.“ Žalovaný však nikdy neurčil ako miesto výkonu športovej činnosti
pre klub žalovaného mesto Poprad, tak ako prezentuje vykonávanie športovej činnosti pre žalovaného

v 4/2017 samotný žalobca a ako to tiež vyplýva z predložených čestných vyhlásení. Pokiaľ žalobca
vykonával športovú činnosť v meste Poprad, táto nemohla byť športovou činnosťou v zmysle predmetnej
Zmluvy pre žalovaného, nakoľko Poprad ako miesto výkonu športovej činnosti nebolo žalovaným nikdy
určené. „Žalovaný taktiež namieta súdom priznanú výšku zákonných úrokov z omeškania.“

34. Žalovaný mal za to, že rozsudok súdu prvej inštancie proti ktorému smeruje odvolanie je nesprávny,
svojvoľný, nepresvedčivý, nepreskúmateľný a nevychádza zo skutočného stavu veci. Odvolaním
napadnutý rozsudok nie je dostatočne a riadne odôvodnený a „v mnohých smeroch obsahuje viaceré
nesprávne vyhodnotené závery súdu, ničím nepodložené a svojvoľné. Žalovaný má za to, že došlo k
porušeniuprávaúčastníkanadostatočnéodôvodneniesúdnehorozhodnutia,ktoréjejednýmzaspektov
práva na spravodlivý súdny proces. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové
a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo, že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich
súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (arbitrárnosť).“ Žalovaný trvá na
tom, že napadnutý rozsudok nespĺňa podmienky riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia,
zakladá mnohé rozpory a pochybnosti, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces.

Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu žalobcu ako
nedôvodnú zamietne a prizná žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvostupňového aj
„odvolacieho konania v rozsahu 100%, príp. aby odvolací súd Rozsudok Okresného súdu Žilina sp.
zn. 18Cb/220/2017-111 zo dňa 12.04.2018 zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
rozhodnutie, a zároveň priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v rozsahu 100%.“

35. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že obsah odvolania
a odvolacie dôvody uvedené v odvolaní, žiadnym spôsobom nemôžu zmeniť rozhodnutie v tejto
veci, so všetkými argumentmi žalovaného uvedenými v odvolaní sa žalobca, resp. prvostupňový súd

vysporiadal a vyvrátil ich, na všetky tvrdenia žalobcu sú jednoznačné odpovede v písomných podaniach
žalobcu a výpovediach žalobcu, resp. svedkov, ako aj v odôvodnení rozsudku prvostupňového súdu.
Je nepochybné, že Zmluva trvala do konca apríla 2017, že žalobca vykonával svoje povinnosti do
konca apríla 2017 riadne a včas, žalobca vykonával svoje zmluvné povinnosti podľa svojho najlepšieho
vedomia a svedomia, pričom je irelevantné, že časť svojich povinností vykonával v Poprade, čo sa

snaží žalovaný účelne využiť vo svoj prospech. Je nepochybné, že do konca apríla na základe platnej
Zmluvy žalobca nemohol hrať za žiadny iný hokejový klub. Veľmi dôležitá je aj skutočnosť, že žalovaný
postupoval pri úhrade odmeny v apríli 2017 inak, ako postupoval na konci platnosti zmluvy so žalobcom
platnej v predchádzajúcej sezóne, teda v sezóne 2015/2016, kedy na základe rovnakého ustanovenia
žalobcovi vyplatil žalovaný celú odmenu za posledný mesiac platnosti zmluvy. Rovnakým spôsobom

vyplácal žalovaný žalobcu aj na začiatku platnosti Zmluvy, teda v júli 2017, keď sa žalobca nenachádzal
v Žiline a nevykonával športovú činnosť priamo v klube žalovaného. Rovnako celú mesačnú odmenu
uhradil žalovaný žalobcovi aj počas celej doby platnosti Zmluvy napriek tomu, že žalobca niektoré dni v
rôznych mesiacoch nevykonával športovú činnosť v klube, pretože klub od neho nevyžadoval, aby bol
prítomný na tréningu alebo zápase klubu žalovaného, čo je preukázané a medzi stranami nesporné.

Z neznámeho dôvodu, ktorý žalobca nie je schopný do dnešného dňa vysvetliť, by to ale v apríli 2017
malo byť inak, s čím žalobca zásadne nesúhlasil a opakovane pred okresným súdom vyhlásil, že nikdy
nebolo zámerom zmluvných strán vyplatiť žalobcovi za posledný mesiac menej, ako celú mesačnú
odmenu napriek tomu, že Zmluva bola platná až do konca apríla. „Pán U., zástupca žalovaného dokonca
priamo na pojednávaní uviedol, že zvyšok odmeny za mesiac apríl (odmenu prislúchajúcu na obdobie

od posledného zápasu do konca apríla) vyplácal klub len niektorým hráčom ako odmenu za to, že sa
rozhodli s hráčmi na spolupráci aj v nasledujúcej sezóne, čo nemá absolútne žiadnu oporu v zmluve a
ide tak o svojvoľné konanie žalovaného.“

36. Žalobca vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že ak žalovaný ďalej poukazuje na termín „herný plán

klubu“, na základe ktorého argumentuje vo svoj prospech, tak ku konštrukciám žalovaného v súvislosti
s termínom herný plán klubu, žalobca nepovažuje za potrebné sa vyjadriť, avšak považuje za potrebné
poukázať na skutočnosť, že termín „herný plán klubu“ nie je nikde v Zmluve definovaný. Navyše sám
žalobca nevie, čo má tento termín znamenať, pretože z výpovedí pána U. a právneho zástupcu klubupriamo na pojednávaní vyplynulo, že v niektorých situáciách žalovaný tvrdil, že herný plán klubu trvá
do konca apríla 2017, inokedy zase tvrdil, že herný plán klubu trval do posledného zápasu klubu
žalovaného, potom žalovaný priznal, že herný plán klubu nie je možné presne určiť. Bez ohľadu na

tvrdenia žalobcu je zrejmé, že termín herný plán klubu je neurčitý, nie je Zmluvne definovaný a nie je
zrejmé, čo označuje. „Čo sa týka vyjadrenia H. L., je úplne normálne že žalobca označil za svedka aj
H. L., pretože je pravidlom, že H. L. pravidelne trénuje so žalobcom. Navyše žalobca označil pána L.
ako svedka bezprostredne potom, ako ho súd požiadal o označenie svedkov za účelom preukázania
jeho tvrdení a žalobca si v tom momente nespomenul, že výnimočne akurát v apríli 2017 si H. L. plnil

reprezentačné povinnosti na majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji. Ďalší dvaja svedkovia dosvedčili
tvrdeniažalobcu,ževykonávalšportovúčinnosťaždokoncaapríla2017avyjadrenieH.L.nepreukazuje
rozpor vo výpovedi svedkov a žalobcu. Žalobca sa domnieva, že Okresný súd Žilina, ktorý konal v tejto
veci ako súd prvej inštancie, sa do detailov zaoberal so všetkými skutočnoťami, ktoré by mohli mať
vplyv na rozhodnutie, súd do detailov preveril vzťah medzi žalobcom a žalovaným založené obchodnými
zvyklosťami a zmluvou a veľmi správne rozhodol. Žalobca považuje toto odvolanie žalovaného za

čisto účelové odvolanie, ktorého účelom nie je vyhrať spor proti žalobcovi, ale jeho jediným účelom je
natiahnuť čas, pretože v týchto dňoch práve prebieha odpredaj hokejového klubu novému vlastníkovi,
resp. sa mení štruktúra majiteľov a vedenia nového klubu, preto nechce byť staré vedenie zodpovedné
za platenie svojich záväzkov a všetky svoje záväzky chce prenechať novému vedeniu. Toto je podľa
názoru žalobcu jediný dôvod prečo žalovaný podal odvolanie. Ako žalobca uviedol vyššie, vyjadrovať

sa k odvolaniu žalovaného je zbytočné, nakoľko všetky jeho argumenty boli vyvrátené v písomných
podaniach žalobcu a na pojednávaniach. Súd tieto prostriedky procesného útoku žalobcu a procesnej
obrany žalovaného vyhodnotil a rozhodol jediným možným spôsobom a to tak, že priznal žalobcovi
100%-ný úspech vo veci.“ Navrhol, „aby odvolací súd odmietol odvolanie žalovaného v zmysle § 386
C.s.p., alternatívne, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Žilina v zmysle § 387 C.s.p.“

37. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý poukázal na argumenty
uvedené v podanom odvolaní zo dňa 14.05.2018, ktoré zakladajú relevantnosť a dôvodnosť podaného
odvolania. Okresným súdom vydaný rozsudok nie je podľa neho dostatočne a riadne odôvodnený
a v mnohých smeroch obsahuje viaceré nesprávne vyhodnotené závery okresného súdu, ničím

nepodložené a svojvoľné. Došlo k porušeniu jeho práva účastníka na dostatočné odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré je jedným z aspektov práva na spravodlivý súdny proces. Súčasťou
práva na spravodlivý proces je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy, zaoberať
sa všetkými skutočnosťami, ktoré účastníci konania v konaní použijú a svoje rozhodnutie náležité
odôvodniť. Žalovaný trvá na tom, že napadnutý rozsudok nespĺňa podmienky riadneho a presvedčivého

odôvodnenia rozhodnutia, zakladá mnohé rozpory a pochybnosti, čím došlo k porušeniu práva na
spravodlivý súdny proces a k ďalším vadám, ktoré zakladajú oprávnenosť použitia odvolacích dôvodov
tak, ako ich žalovaný uviedol v podanom odvolaní. Ak žalobca vo vyjadrení argumentuje, že žalovaný
pri vyplácaní odmeny voči žalobcovi postupoval v mesiaci apríl 2017 odlišne ako postupoval na konci
platnosti predchádzajúcej sezóny 2015/2016, prípadne ako postupoval počas celej doby platnosti

Zmluvy napriek tomu, že žalobca niektoré dni v rôznych mesiacoch nevykonával športovú činnosť v
klube, pretože klub údajne od neho nevyžadoval, aby bol prítomný na tréningu alebo zápase klubu
žalovaného, čo bolo podľa žalobcu v konaní údajne preukázané a nesporné, tak žalovanému nie je
zrejmé, z akých skutočnosti vyvodzuje žalobca tieto závery, nakoľko žalovaný od žalobcu ako hráča
klubu žalovaného vždy vyžadoval 100% plnenie povinnosti v zmysle uzatvorenej Zmluvy počas trvania

hokejovej sezóny (def. čl. XII. bod 6 Zmluvy: ,, Hokejová sezóna - obdobie, ktoré spravidla začína
1.7. aktuálneho roka a končí 30.4. nasledujúceho roka, alebo dňa odohrania posledného Extraligového
stretnutia Klubu v danej sezóne a to podľa toho, ktorý deň nastane skôr.“), ktorá sa teda skončila
odohratím posledného zápasu herného plánu klubu. V konaní nebolo ničím preukázané, že by žalovaný
netrval na plnení povinností žalobcu v Zmysle zmluvy počas hokejovej sezóny, veď predsa žalobca

ako hráč mal vykonávať športovú činnosť pre žalovaného, ktorému ako klubu záležalo na dosiahnutých
výsledkoch a športových úspechoch. A samozrejme žalovaný ako klub predsa platí dojednanú odmenu
za vykonávanie športovej činnosti žalobcu ako svojho hráča. Za účelové naopak vyznieva tvrdenie
žalobcu, v zmysle ktorého sám žalobca nevie, čo má termín herný plán klubu údajne znamenať.

38. Žalovaný mal za to, že žalobcovi bolo zrejmé ukončenie hokejovej sezóny, a teda v žiadnom
prípade nemožno, prípadné individuálne tréningy žalobcu automaticky spojiť s vykonávaním športovej
činnosti pre žalovaného a s plnením práv a povinností v zmysle Zmluvy. Žalobca sa takto mohol
pripravovať na jeho ďalšie pôsobenie ako profesionálneho hráča hokeja, resp. len pre svoju osobnúpotrebu udržiavať sa v kondícií a v dobrom fyzickom stave. Fakt, že žalobca trénuje individuálne,
udržuje sa v kondícii, nemôže byť bez ďalšieho vyhodnotená v neprospech žalovaného, nakoľko túto
činnosť je žalobca povinný vykonávať pre žalovaného počas trvania sezóny a nie po jej ukončení.

Čo sa týkalo výšky vyplatenej odmeny, žalovaný trval na tom, že pri určení výšky vyplatenej odmeny
žalobcovi postupoval v súlade s predmetným čl. III. bod 6 Zmluvy. Dokonca žalovaný v prípade žalobcu
pri určovaní výšky odmeny, neskúmal skutočný výkon športovej činnosti, ale odmenu žalobcovi priznal
aždodňaodovzdaniavýstroja,t.j.do10.04.2017(tedaniedodňaodohraniaposlednéhozápasusezóny,
t. j. 08.04.2017). Žalovaný trvá na svojich vyjadreniach, že pokiaľ žalobcovi za predchádzajúcu sezónu

vyplatil celú odmenu za 04/2016, prípadne aj iným hráčom, je nutné to považovať za určitý bonus mimo
základnú zmluvnú odmenu, ako napr. určité finančné zadosťučinenie za športové výkony príp. ako inú
odmenu za pokračovanie vo vykonávaní športovej činnosti pre klub žalovaného aj nasledujúcu sezónu.
Predsa pokiaľ sa žalovaný rozhodne niekoho odmeniť nad rámec zmluvne dojednanej odmeny, je to
výslovne na jeho vôli a neprieči sa to zákonu a ani vzájomným zmluvným dojednaniam. „Žalovaný za
špekulatívne a bez súvisu s prejednávanou vecou považuje vyjadrenie žalobcu, v zmysle ktorého je

údajne odvolanie žalovaného čisto účelové, ktorého účelom nie je vyhrať spor proti žalobcovi, ale jeho
jediným účelom je natiahnuť čas, pretože v týchto dňoch práve prebieha odpredaj hokejového klubu
novému vlastníkovi, resp. sa mení štruktúra majiteľov a vedenie nového klubu, preto nechce byť staré
vedenie zodpovedné za platenie svojich záväzkov. Právo podať odvolanie je právom strany sporu, ktorá
bola v konaní neúspešná a ktorá sa dožaduje preskúmania tohto rozhodnutia. Z toho dôvodu uvedené

špekulatívne tvrdenie žalobcu nemá žiadny význam a nesúvisí s predmetnou vecou.“ Žalovaný trval na
tom, aby odvolací súd rozhodol tak, ako žalovaný navrhol v podanom odvolaní.

39. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že Okresný súd
Žilina spoľahlivo zistil skutkový stav a riadne odôvodnil rozsudok, keď v závere konštatoval a stotožnil

sa tvrdením okresného súdu, že vyjadrenia žalovaného sú len účelové. Keď už teda žalovaný namietal,
že bolo poškodené jeho právo na spravodlivý proces tým, že rozsudok nie je dostatočne a riadne
odôvodnený, tak mal uviesť čo konkrétne okresný súd zle vyhodnotil, čo konkrétne nedostatočne
odôvodnil, čo konkrétne nesprávne vyhodnotil, ktoré vyjadrenia sú nepodložené a svojvoľné a zároveň
toto všetko náležíte odôvodniť - to znamená že žalovaný mal uviesť a logicky vysvetliť, ktorý konkrétny

výrok je nesprávny, z akého dôvodu, ako mal súd správne podľa názoru žalovaného postupovať, prečo,
na základe ktorých ustanovení zákona a na základe ktorých logických súvislostí. Toto však žalovaný
nespravil a preto podľa žalobcu ide výlučne o účelové naťahovanie času zo strany žalovaného, pretože
žalovaný si je v skutočnosti plne vedomý toho, že tieto peniaze žalobcovi musí zaplatiť. Poukázal na
skutočnosť, že hráč je nielen subjektom vzťahu so svojim klubom, ale z tohto vzťahu má povinnosti aj

voči daňovému úradu, sociálnej a zdravotnej poisťovni. Pre tieto inštitúcie je zmluva jediným podkladom,
na základe ktorej si hráč musí plniť svoje daňové a odvodové povinnosti a termíny v nej sú pre tieto
inštitúcie záväzné. Do termínu uvedeného v zmluve je hráč považovaný za podnikateľa so všetkými
povinnosťami,apretoniejemožnétvrdiť,žezmluvnývzťahzanikáhocikedypočasplatnostizmluvy.Táto
skutočnosť jednoznačne vyvracia tvrdenie žalovaného, že rozhodujúci je herný plán klubu. Pokiaľ by mal

žalovaný záujem zmluvu uzatvoriť len na dobu herného plánu, mal v nej jednoznačne uviesť, že zmluva
končí dňom odohrania posledného zápasu, čo neurobil. „Čo sa týka vyjadrenia žalobcu ohľadne herného
plánu klubu -žalobca vecne poukázal na to, že žalovaný ani len netuší čo herný plán klubu je, pretože nie
je v zmluve definovaný, a ani sám žalovaný na pojednávaní nevedel vysvetliť čo herný plán klubu je a ani
dokedy trvá. Raz uviedol, že trvá do 10.4.2017 a potom, keď sa to žalovanému hodilo inak, tak uviedol,

že herný plán klubu trvá až do konca apríla 2017.“ „Dôkazom toho, že žalovaný vie, že tieto peniaze musí
zaplatiťžalobcovijeajto,žepánU.,akosmeužuviedlivnašomprvomvyjadreníkodvolaniužalovaného,
priamo na pojednávaní povedal, že zvyšok odmeny za mesiac apríl vyplácal klub len niektorým hráčom -
a to tým hráčom, s ktorými podpísal klub zmluvu aj na ďalšiu sezónu. Týmto spôsobom klub nútil hráčov,
aby zostali v Žiline aj nasledujúcu sezónu. Ak sa klub a hráč dohodli, tak hráč podpísal novú zmluvu a

klub mu doplatil peniaze, ktoré mu dlhoval z predošlej sezóny. Ak sa nedohodli, tak klub ako subjekt v
silnejšom postavení sa zachoval tak, že zvyšok odmeny hráčom nevyplatil. Počítal s tým, že väčšia časť
hráčov nemá peniaze a vedomosti na to, aby sa bránili na súde.“ Žalovaný nie je schopný rozlíšiť trvanie
hokejovej sezóny a trvanie zmluvy o výkone profesionálnej športovej činnosti č. 7/2017, a to napriek
tomu, že bolo preukázané a sám žalobca osobne pred okresným súdom potvrdil, že si bol vedomý toho,

žesklubommáplatnúzmluvu(bezohľadunakoniechokejovejsezóny)ažedokoncaapríla2017simusí
čonajlepšieplniťsvojepovinnostivočižalovanémuvrozsahutaxatívnevymedzenomvčl.IVods.2písm.
a) Zmluvy až v čl. IV ods. 2 písm. w) Zmluvy a dokonca okresnému súdu aj predložil nespochybniteľné
dôkazy o tom, že to tak bolo - napríklad žalobca dodržiaval životosprávu vrcholového športovca (písm.b),zúčastňovalsaakciíklubu(písm.c),zúčastňovalsaspoločenskýchakciíklubu(písm.e),počastýchto
akcií nepožíval zakázané látky (písm. f), nevykonal prehlásenia ktoré by mohli poškodiť klub (g), „atď.“.
„Žalovaný uvádza vo vyjadrení, že žalobca je povinný vykonávať pre žalovaného činnosť v zmysle čl.

IV. ods. 2 písm. b) zmluvy počas trvania sezóny a nie po jej ukončení. Toto je samozrejmé absolútne v
rozpore so zmluvným dojednaním čl. IV. ods. 2 písm. b) zmluvy v zmysle ktorého sám žalovaný vyžaduje
od žalobcu, aby vykonával túto činnosť výslovne „po celú dobu platnosti Zmluvy“.“ O tom, že je odvolanie
žalovaného účelové svedčí aj informácia, ktorá bola zverejnená v médiách, že žalovaný má finančné
problémy. Na to, aby mohol klub začať ďalšiu sezónu musí mať vyrovnané všetky svoje finančné záväzky

voči hráčom a tým, že podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu získava čas a finančné prostriedky
na riešenie svojej nepriaznivej finančnej situácie.

40. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa žalovaný už nevyjadril (č.l. 174 spisu, doručenka č.l. 174 rub
spisu).

41. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom v medziach podľa § 379 ods. 1 CSP,
§ 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 CSP a contrario a verejným
vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP
napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne rozhodnutie.
Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

42. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.

43. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

44. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

45.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

46. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna
úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a ktoré mali
väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní
(§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalovaným.
Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne

skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti
napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým žalobe vyhovel a stotožnenie sa
s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 1 CSP
odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie
§ 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09

a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia
okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery
napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08),
a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na

odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže
obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

47. V procesnej rovine žalovaný považoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný pre neúplnosť
dôvodov podľa odvolateľa rozhodných pre vecne správne rozhodnutie sporu. Uvedený dôvod podradil

pod § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Za naplnenie nesprávneho procesného postupu, znemožňujúceho
žalovanejstraneuskutočňovaťjejpatriaceprocesnépráva,považovalodvolateľto,žesúdprvejinštancie
sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal so všetkými dôkazmi a tvrdeniami uplatnenými v
rámci obrany voči žalobe.48. K vyššie uvedenému odvolací súd primárne uvádza, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa

čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť
zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06). Podľa § 220 ods. 2
CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy
označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa k veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky
procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne

argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé.

49. Preskúmaním napadnutého rozsudku okresného súdu odvolací súd nezistil, že by jeho odôvodnenie

nezodpovedalo vyššie uvedenej právnej úprave. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa záverov
zjednocujúceho Stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016 „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa §

237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho
konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa nedotkli podstaty a zmyslu vyššie uvedeného
stanoviska; vzhľadom na to treba toto stanovisko považovať za aktuálne a pre súdnu prax použiteľné
aj po uvedenom dni (uznesenie Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 V
Cdo/2/2017 z 19. apríla 2017). Uvedené primerane platí aj pre odvolacie konanie.

50. V danom prípade odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nedáva podklad pre
uplatnenie druhej vety Stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa
výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu

neobsahujevôbecžiadneodôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdny
systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej,
že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

51. Niet pochýb, že len skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nie je podľa predstáv strán sporu,

sama o sebe nezakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Niet pochýb ani o tom, že len
subjektívny názor strán sporu o nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia nezakladá nesprávny
procesný postup súdu, ktorým by bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva,
avšak to až do toho momentu, kým namietaný postup súdu nedosiahne takú intenzitu, že dôjde k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

52. V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu k takej žalovaným namietanej vade procesného
postupu súdu prvej inštancie, ktorá by predstavovala naplnenie § 365 ods. 1 písm. b) CSP, nedošlo.
Odvolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového,
ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (k
tomu pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno to

chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť
rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303 - B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higius c. Francúzsko z 19.
februára 1998) [pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 z 26.11.2012].Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok okresného súdu splnil. K tomuto
záveru dospel odvolací súd po jeho preskúmaní, keď z rozsudku bolo zrejmé, že súd prvej inštancie
sa dostatočne vyjadril k skutkovým a právnym otázkam relevantným pre rozhodnutie o spore. Súd

prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení
dôkazov, ktoré dôkazy vykonal, ktoré nevykonal a prečo, ako vykonané dôkazy zhodnotil a v akých
vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné je aj odôvodnenie týkajúce sa právneho posúdenia
veci, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný
zistený skutkový stav a podľa akej právnej normy bola vec posúdená. V tomto smere je dostatočné

nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, právnych noriem, ale z odôvodnenia
napadnutého rozsudku dostatočne vyplýva, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované a ako
sa premietli do samotného rozhodnutia súdu prvej inštancie (pozri III. ÚS 119/03). To, že sa odvolateľ
nestotožnil so skutkovým a právnym hodnotením veci a samotným meritórnym rozhodnutím súdu prvej
inštancie o spore, bez ďalšieho netvorí vadu procesného postupu súdu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b)
CSP. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (sporovej strany), aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

53. Odvolateľ teda v podstate vytýka rozhodnutiu súdu prvej inštancie, že sa nestotožnil s ním
predkladaným hodnotením skutkového stavu a právnym názorom a že okresný súd v konečnom
dôsledku vychádzal zo záveru o neunesení dôkazného bremena žalovaného vo vzťahu k jeho

obrane. Nie je však možné dôvodne vytýkať súdu prvej inštancie, že sa vo svojom rozhodnutí v
odôvodnení nevysporiadal s argumentáciou sporových strán podľa predstáv odvolateľa. V rámci celého
prvoinštančného konania mal žalovaný vytvorený dostatočný priestor pre produkovanie svojej obrany
voči žalobe i jej preukázania. To, že v konečnom dôsledku súd prvej inštancie dospel k záveru o
neunesení dôkazného bremena na preukázanie obrany uplatnenej žalovanou stranou a žalobe vyhovel,

teda, že žalovaný v spore neuspel, nie je možné interpretovať ako porušenie jeho práva na spravodlivý
súdny proces. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v danom prípade nejde o nepreskúmateľné súdne
rozhodnutie, ale o rozhodnutie, s ktorého závermi, a to tak skutkovými ako aj právnymi, sa odvolateľ
nestotožňuje. Polemizovanie - nespokojnosť odvolateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a
právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie, pokiaľ sú dostatočne dodržané zákonné limity

preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP), nezakladá dôvodnosť
odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

54. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd zdôrazňuje, že pre rozhodnutie sporu je určujúce
vykonané dokazovanie a z neho vyvodené skutkové a právne závery. S tým súvisí aj odvolateľom

namietané zhodnotenie dôkazného bremena v spore. Za podstatné a nosné k otázke dôkazného
bremena v danom prípade je potrebné poukázať na znenie samotnej Zmluvy a s ňou spojených
dokumentov spoluvytvárajúcich obsah právneho vzťahu - práv a povinností strán, z ktorých nepochybne
vyplývala aj okresným súdom správne konštatovaná dĺžka trvania zmluvného vzťahu do 30.04.2017
v spojení Zmluvy s Dodatkom č.1 k Zmluve zo dňa 19.05.2016, kde bolo dojednané, že pre obdobie

platnosti zmluvy, bude žalobcovi vyplácaná základná mesačná odmena vo výške 2.200,- Eur so
splatnosťou do 20. dňa nasledujúceho mesiaca, pričom žalobcovi bude poskytnuté ubytovanie, ktoré
mu bude mesačne refakturované. (č.l. 14 obsahu spisu). Vo vzťahu k prejednávanej veci odvolací
súd pripomína, že záväzkový právny vzťah je definovaný v § 488 Občianskeho zákonníka ako právny
vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť

splniť záväzok. V tomto smere je potrebné pre definovanie každého právneho vzťahu, z ktorého
má vzniknúť záväzok, záväzkový vzťah, aby bolo zrejmé, kto je v danom právnom - záväzkovom
vzťahu povinným subjektom, oprávneným subjektom, čo je predmetom práv a povinností (pohľadávky
a záväzku) prípadne, či ide o plnenie odplatné alebo bezodplatné, v akom čase plnenia a v akom
mieste plnenia. Bolo nesporné, že žalobca so žalovaným uzavreli dňa 19.05.2016 Zmluvu o výkone

profesionálnej športovej činnosti č. 7/2017, predmetom ktorej bol záväzok žalobcu vykonávať športovú
činnosť profesionálneho hráča a záväzok žalovaného mu za túto činnosť poskytovať odmenu. Klub sa
na dobu platnosti zmluvy stáva oprávneným výlučným užívateľom fyzických a psychických schopností
žalobcu v oblasti ľadového hokeja. Podľa čl. XIII. bod 1 Zmluvy, zmluvné strany sa dohodli na platnosti
Zmluvy od 01.07.2016 do 30.04.2017. Zároveň bol uzavretý Dodatok č. 1 z 19.05.2016 upravujúci

odmenu hráča a Dodatok č. 2 zo dňa 19.05.2016 ako pravidlá pre správanie sa hráčov v športovej
činnosti. V čl. III Zmluvy bola dojednaná zmluvná odmena uvedená v Dodatku č. 1 k Zmluve. Z daného
ustanovenia vyplýva, že žalobca je povinný vystavovať mesačné faktúry. Podľa čl. III bodu 6. Zmluvy
v prípade, že hráč nebude vykonávať činnosť, ktorá je predmetom tejto Zmluvy pre Klub po celú dobuplatnosti Zmluvy, obdrží od Klubu len časť Odmeny podľa pomeru (počtu dní herného plánu Klubu
a skutočného výkonu športovej činnosti). Podľa čl. IV. bod 1 Zmluvy klub je povinný platiť Hráčovi
odmenu podľa čl. III. body 1. až 4. Zmluvy. Hráč je povinný v zmysle Zmluvy hrať hokej na stretnutiach,

na ktoré bol nominovaný. Okresný súd dospel k záveru, že „Skutočnosť, že žalobca odovzdal výstroj
pred uplynutím zmluvného obdobia, nespôsobuje ukončenie Zmluvy.“, s ktorým záverom sa odvolací
súd ako s vecne správnym stotožnil, vzhľadom na skutočnosti vyplývajúce zo Zmluvy a jej dodatkov.
Odvolací súd sa vzhľadom na dojednania v Zmluve v spojení s Dodatkami vo väzbe na vyššie citované
zmluvné dojednania, stotožnil i so závermi okresného súdu „Zmluva nezakazuje hráčovi odovzdať

výstroj pred uplynutím zmluvy, a keď je daná všetkým vedomosť, že už nebude potrebovať výstroj
do konca sezóny, nič nebránilo výstroj odovzdať žalovanému a žalovaný ju prijal, dokonca vyzval na
vrátenie. Súd opätovne zdôrazňuje, že odovzdaním výstroje nedošlo k ukončeniu zmluvy a nebol to
dôvod pre nevyplatenie mesačnej základnej odmeny.“ Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že z obsahu
spisového materiálu z vyjadrenia žalobcu na č.l. 50 spisu zo dňa 1.12.2017 vyplýva, že „dňa 15.4.2017
sa uskutočnilo spoločenské podujatie, na ktorom sa hráčom žalovaného odovzdávali bronzové medaile

a v prípade účasti hráčov samozrejme rešpektujúc požiadavky žalovaného ohľadom spoločenského
oblečenia a rovnako správania“, ktorého sa podľa tvrdení samotného žalovaného zúčastnil aj žalobca.
Odvolací súd v tomto smere uvádza, že nepochybne išlo o plnenie povinností z čl. XII bod 3 Zmluvy,
a to v čase keď jej platnosť trvala do 30.04.2017. Nebolo možné potom vyhodnotiť argumentáciu
žalovaného, že „žalovaný v prípade žalobcu pri určovaní výšky odmeny, neskúmal skutočný výkon

športovej činnosti, ale odmenu žalobcovi priznal až do dňa odovzdania výstroja, t.j. do 10.04.2017 (teda
nie do dňa odohrania posledného zápasu sezóny, t.j. 08.04.2017).“ ako takú, ktorá by mala vplyv na
vecnúsprávnosťzáverovsúduprvéhostupňa,sktorýmisaodvolacísúdstotožnilakosvecnesprávnymi.

55. V odvolaní žalovaný namietal okresným súdom priznanú výšku úrokov z omeškania. Bližšie k tomuto

odvolaciemudôvoduneuviedolžiadneskutočnosti,pretoodvolacísúdnemalpriestorpreinérozhodnutie
v tejto časti, len potvrdiť napadnutý rozsudok v časti výroku o úrokoch z omeškania ako vecne správne
rozhodnutie v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP.

56. V odvolaní žalovaný namietal, že „Tu žalovaný považuje za dôležité uviesť, že súd sa vôbec

nezaoberal herným plánom klubu práve v súvislosti s dojednaním pomernej odmeny prislúchajúcej
žalobcovi podľa čl. III. bodu 6 Zmluvy, na ktorý žalovaný neustále poukazoval. Ako nesprávny a
nezákonný vidí žalovaný postup súdu, ktorý vo svojom odôvodnení rozhodnutia uviedol, že výklad čl.
III. bod 6 Zmluvy má za jednoznačný, avšak ďalšie súvislosti výkladu čl. III. bodu 6 Zmluvy s poukazom
na tvrdenia žalovaného neuviedol. Nie je teda zrejmé, prečo súd tento jednoznačný výklad čl. III. bodu

6 Zmluvy na predmetný spor neaplikoval, resp. ani ničím súd nezdôvodnil, prečo nemožno uvedené
zmluvné dojednanie na predmetný spor aplikovať. Nie je prípustné, aby súd svojou rozhodovacou
činnosťou a svojím posúdením nahrádzal jednoznačný výklad čl. III. bodu 6 Zmluvy, ktorý výslovne
zakotvuje oprávnenie žalovaného vyplatiť žalobcovi ako hráčovi časť odmeny podľa pomeru počtu dní
herného plánu klubu a skutočného výkonu športovej činnosti v prípade, ak žalobca ako hráč nebude

vykonávať činnosť, ktorá je predmetom tejto Zmluvy pre žalovaného ako klub po celú dobu platnosti
Zmluvy.“ Ak žalovaný vytýkal okresnému súd, že neaplikoval čl. III. bodu 6 Zmluvy, tak odvolací súd
konštatuje, že nebol priestor na jeho aplikáciu pri nosnom závere okresného súdu, s ktorým sa odvolací
súd stotožnil, „Zmluva nezakazuje hráčovi odovzdať výstroj pred uplynutím zmluvy, a keď je daná
všetkým vedomosť, že už nebude potrebovať výstroj do konca sezóny, nič nebránilo výstroj odovzdať

žalovanému a žalovaný ju prijal, dokonca vyzval na vrátenie. Súd opätovne zdôrazňuje, že odovzdaním
výstroje nedošlo k ukončeniu zmluvy a nebol to dôvod pre nevyplatenie mesačnej základnej odmeny.“
Tiež odvolací súd opätovne zvýrazňuje záver okresného súdu, s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého
„Žalobca ako hráč klubu žalovaného bol povinný plniť svoje povinnosti do konca platnosti zmluvy,
t.j. do 30.04.2017. Hoci posledný zápas bol 08.04.2017, zmluva bola dojednaná do 30.04.2017. Nie

do posledného zápasu, či do ukončenia sezóny a pod. Preto žalovaný bol povinný zaplatiť žalobcovi
základnú mesačnú odmenu do 30.04.2017, teda aj za 04/2017, a to bez ohľadu na dátum posledného
zápasu, či ukončenie sezóny, resp. ukončenia organizovaných tréningov, pokiaľ žalobca plnil povinnosti
v zmysle zmluvy.“ Odvolací súd dodáva, že okresný súd správne venoval pozornosť i plneniu zmluvných
povinností žalobcom, keď konštatoval „Pokiaľ strany poukazovali na výklad obsahu zmluvy, súd posúdil,

že zmluva bola zrozumiteľná a nie je možný iný výklad než ten, že žalovaný je povinný vyplatiť hráčovi
základnú mesačnú odmenu každý mesiac do skončenia Zmluvy, t.j. do 30.04.2017, pokiaľ nevznikla
nejaká okolnosť v zmysle čl. III., bod 6 Zmluvy, avšak súd nezistil žiadnu takú okolnosť. Posúdil, že
žalobca riadne vykonával športovú činnosť v zmysle predmetu zmluvy upravenom v čl. II. V spojitostis definíciou pojmu „športová činnosť“, a to po celú dobu platnosti Zmluvy, teda aj v mesiaci apríl 2017
(ostatné mesiace boli medzi stranami nesporné).“ Krajský súd len pre úplnosť v rovine záveru okresného
súdu uvádza, že „Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda

aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak
izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov.
V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a
spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej výpovedi sudca hodnotí
najprv všeobecne vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom a

k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré
sprevádzali jeho vnímanie určitých skutočností, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností,
na chovanie pri výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede,
potom sudca porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov, a uváži,
do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom
celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je

podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové
tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno
potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého
pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
6M Cdo 1/2010 z 28. februára 2011). Vzhľadom na uvedené skutočnosti a skutkový stav veci, nebol

pre krajský súd priestor na základe odvolacej argumentácie žalovaného a ani ním produkovanej obrany
pred okresným súdom, na odklon od záverov súdu prvého stupňa.

57. Žalovaný v odvolaní osobitne namietal čestné vyhlásenie svedka p. H. L. a jeho relevanciu vo vzťahu
k posudzovanému nároku žalobcu. Odvolací súd vo vzťahu k tejto odvolacej námietke poukazuje na

bod 18. rozsudku okresného súdu, z ktorého dôvodu sa nemohol stotožniť s odvolacou námietkou
žalovaného ako relevantnou.

58. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

59. Odvolací súd sa s odkazom na vyššie citovanú právnu úpravu nemohol zaoberať novotami, ktoré
v rámci prostriedkov procesnej obrany žalovaný ako odvolateľ nepoužil v konaní pred súdom prvej
inštancie, tak ako ich formuloval v podanom odvolaní. Išlo o jeho argumentáciu, že „Žalovaný však nikdy
neurčil ako miesto výkonu športovej činnosti pre klub žalovaného mesto Poprad, tak ako prezentuje

vykonávanie športovej činnosti pre žalovaného v 4/2017 samotný žalobca, a ako to tiež vyplýva z
predložených čestných vyhlásení. Pokiaľ žalobca vykonával športovú činnosť v meste Poprad, táto
nemohla byť športovou činnosťou v zmysle predmetnej Zmluvy pre žalovaného, nakoľko Poprad ako
miesto výkonu športovej činnosti nebolo žalovaným nikdy určené.“ Uvedené argumenty žalovaného
zostali bez relevantného vplyvu na rozhodnutie v odvolacom konaní ovládanom systémom neúplnej

apelácie. V tomto smere odvolací súd poukazuje i na splnenú poučovaciu povinnosť okresného súdu o
použití prostriedkov procesnej obrany a útoku v zmysle § 154 CSP (č.l. 29, 30 spisu), pričom žalovaný
netvrdil ani nepreukázal v rámci podaného odvolania, že by v štádiu konania pred súdom prvej inštancie
nové skutočnosti a nové dôkazy týkajúce sa uvedenej novej argumentácie, nemohol označiť alebo
predložiť do rozhodnutia súdu prvej inštancie. Predmetná argumentácia sa pritom netýkala len roviny

právneho posúdenia veci, ale aj roviny skutkovej.

60. V nadväznosti na uvedené je potrebné uviesť, že pod dôkazným bremenom sa rozumie procesná
zodpovednosťúčastníkakonaniazato,žezakonanianebolipreukázanéjehotvrdenia,žeztohtodôvodu
muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť

súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného
práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia
dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto
skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovikonania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho
účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Obo/52/2010 z 24. júna 2010). Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje

aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu v konaní. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať
k jeho prerozdeľovaniu. Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo
žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo
označiťdôkazynasvojetvrdenia.Rozdeleniebremenatvrdeniaadôkaznéhobremenamedziúčastníkmi
v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že

skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú
záležitosťou žalovaného (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 Cdo 81/2010
z 31. mája 2010).

61. Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu
v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol

odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý
bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok
okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam
žalovaného potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,

ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti
daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.
februára1998)(NálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyč.k.IV.ÚS345/2012-30zodňa26.11.2012).

62. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné

v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických
osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.

PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.

ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

63. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil
so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval

správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

64. Ak bolo žalobe žalobcu rozsudkom vyhovené, tak toto rozhodnutie bolo krajským súdom potvrdené
ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, keďže neboli splnené podmienkyani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani pre jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie,
ktorý záver sa vzťahuje i na závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

65. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Úspešnou stranou sporu v odvolacom konaní bol žalobca, ktorému
bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného

dovolania.