Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. jún 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27CoE/22/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3808204139
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3808204139.1

Uznesenie

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ĽubiceBajzovejačlenieksenátu
JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v exekučnej veci oprávneného: H. proti povinnému:
E., o vymoženie 735,18 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Prievidza zo dňa 25. januára 2013, č.k. 9Er/590/2008-39, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu zastavil. Svoje rozhodnutie po právnej
stránke odôvodnil poukazom na ust. § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, §
45 ods. 1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 2 písm. a/ a písm. b/
zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1 - ods. 3, § 53 ods. 1, ods. 4,

§ 54 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, príslušné ustanovenia Smernice Rady č. 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že
oprávnený návrhom podaným dňa 25.03.2008 navrhol vykonať exekúciu voči povinnému na základe
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR XXXX/XX zo dňa 13.11.2007,
ktorý zaväzoval povinného k zaplateniu 22.148,- Sk spolu s 0,25% úrokom z omeškania denne zo
sumy 16.480,- Sk od 26.09.2007 do zaplatenia, ako i trov konania 6.502,- Sk. Súd prvej inštancie po

preskúmanípripojenéhoexekučnéhotitulu,Zmluvyoúverezodňa12.04.2007,všeobecnýchpodmienok
poskytnutia úveru aj bez návrhu exekúciu zastavil, pretože i keď vo veci bolo vydané poverenie na
vykonanie exekúcie, súd prvej inštancie opätovne prehodnotil procesné podmienky pre ďalšie trvanie
exekúcie a potom, čo zistil, že rozhodcovský rozsudok v predmetnej veci je nespôsobilý exekučný titul,
exekúciu zastavil. Z predloženého exekučného titulu zistil, že dňa 12.04.2007 bola medzi oprávneným a
povinnýmuzatvorenáZmluvaoúvere,nazákladektorejbolipovinnémuposkytnutéfinančnéprostriedky,

ktoré sa zaviazal vrátiť v dohodnutých splátkach a lehotách. Hodnotiac obsah zmluvy mal súd prvej
inštancie za to, že ide o reálnu zmluvu o pôžičke uzavretú medzi oprávneným ako veriteľom
a dlžníkom ako spotrebiteľom. Zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že deň jej uzavretia je totožný s dňom
prenechania peňažných prostriedkov povinnému. Veriteľ neposkytol peňažné prostriedky na základe
požiadania dlžníka, ktorý záväzok predstavuje podstatnú časť zmluvy o úvere v zmysle § 497 ods. 1
Obchodného zákonníka, ale k poskytnutiu peňažných prostriedkov došlo súčasne s uzavretím zmluvy.

Záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky dlžníkovi totiž predstavuje podstatnú
časť zmluvy o úvere, bez existencie ktorej nemôže s poukazom na § 269 ods. 1 Obchodného
zákonníka dôjsť k vzniku zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Súd prvej
inštancie uviedol, že požiadanie dlžníka o čerpanie úveru má časovo nasledovať až po uzavretí zmluvy
a časovo sa nekryje s momentom uzavretia zmluvy. Je teda nepochybné, že účastníci uzavreli zmluvu
o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, i keď v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka je

bez právneho významu právna forma zmluvy. Medzi účastníkmi konania bola uzavretá spotrebiteľská
zmluva, nakoľko zo zmluvy nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetusvojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený
uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je
zjavné aj z výpisu z obchodného registra /v predmete činnosti uvedené: poskytovanie úverov z vlastných

zdrojov/. Z toho dôvodu sa oprávnený považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných
dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené na
predtlačenom formulári, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Z
obsahu zmluvy, s prihliadnutím na právne postavenie účastníkov zmluvy mal súd prvej inštancie za to,
že finančné prostriedky boli povinnému poskytnuté ako spotrebiteľovi. V danom prípade, a to vzhľadom

ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy,
uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej
doložky v článku 17 VPPÚ, kde rozhodca bez vypočutia povinného vydal rozhodcovský rozsudok.
Preskúmaním predmetných VPPÚ, ako neoddeliteľnej časti zmluvy, konkrétne článku 17 vzhliadol
súd prvej inštancie v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. V danom prípade
bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné

ustanovenie rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo
nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže
predtým ako k uzatvoreniu zmluvy povinný vôbec pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného
dojednania súd prvej inštancie videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor
zo spotrebiteľskej zmluvy je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie

rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Dohoda strán o tom,
že spor medzi nimi predložia k prejednaniu a rozhodnutiu súkromným osobám alebo rozhodcovským
inštitúciám, ktoré si za tým účelom zvolia, má o to väčší význam, pretože rozhodca nenachádza právo,
ale tvorí (eventuálne napevno stanovuje), vyjasňuje, urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán.
Jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od subjektívnej vlastnej moci

strán určovať svoj osud. V danom prípade táto vôľa pochádza však len od jednej, a to silnejšej zo
strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Uvedené
zároveň naznačuje, že veriteľov výber riešenie sporu rozhodcovským súdom zrejme nebol náhodný.
Oprávnený ako veriteľ do zmluvných dojednaní viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické
rozhodcovské doložky, a na ich základe opakovane zvolil pre riešenie sporu ten istý rozhodcovský

súd, keď podaním žaloby vylúčil možnosť, aby sa spor riešil pred všeobecným súdom. Existujúca,
ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu.
Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal
exekučnýtitul,nemožnotakétorozhodnutiepovažovaťzarozhodnutievydanéosobounatooprávnenou.
Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské

konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená
exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd prvej inštancie z úradnej moci exekúciu
zastavil,nakoľkopredloženýrozhodcovskýrozsudokvzhľadomnaabsenciuprávomocirozhodcuvdanej
veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý
exekučný titul.

2. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie,
v ktorom navrhoval jeho zrušenie. Dôvodil, že poskytuje klientom úvery na základe zmlúv o úvere
uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom tento druh zmluvy nie je možné
považovaťzazmluvuospotrebiteľskomúverevzmyslezákonaospotrebiteľskýchúveroch.Podstatnými

náležitosťami zmluvy o úvere v zmysle § 497 Obchodného zákonníka je na jednej
strane záväzok veriteľa na požiadanie dlžníka poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky v dohodnutej
výške a na strane druhej záväzok dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Z
uvedeného vyplýva, že predmetná zmluva obsahuje podstatné náležitosti zmluvy ustanovené v § 497
Obchodného zákonníka s odkazom na § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré je svojou povahou

ustanovením kogentným, teda v predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť
dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov, tak ako to nesprávne uvádza v odôvodnení súd
prvej inštancie. Uviedol, že nakoľko predmetom úverov poskytovaných zo strany oprávneného klientom
sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere zo strany oprávneného nemôžu
obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom

úvere (opis tovaru alebo služby, cenu tovaru alebo služby, adresu predávajúceho, na ktorej možno
uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa
okamihom odovzdania alebo prevzatia tovaru alebo služby). K tvrdeniam súdu o rozhodcovskej doložke
ako neprijateľnej zmluvnej podmienke uviedol, že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenejprávomoci súdu na riešenie sporov. V závislosti od druhu podanej žaloby prichádzalo teda do úvahy buď
rozhodcovské konanie, alebo konanie pred všeobecným súdom, nemožno sa preto stotožniť s právnym
názorom súdu prvej inštancie o výlučne danej právomoci rozhodcovského súdu. Oprávnený konštatoval,

že rozhodcovské konanie prebiehalo v písomnej forme, t.j. na základe písomného návrhu na začatie
rozhodcovského konania zo strany oprávneného zaslal rozhodcovský súd povinnému výzvu na žalobnú
odpoveď (možnosť vyjadriť sa k podanému návrhu oprávneného), na základe čoho potom rozhodcovský
súd podľa skutkových zistení vydal rozhodcovský rozsudok. Oprávnený poukázal na skutočnosť, že
povinný bol počas rozhodcovského konania nečinný a hoci rozhodcovský súd mu zaslal výzvu na

žalobnú odpoveď, povinný nereagoval. Mal za to, že alternatívne rozhodcovské doložky sú právne
prípustné, a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. Zdôraznil, že v zmysle
príslušnej smernice (č 93/13/EHS) sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá
pod príslušné právne predpisy, ide teda o prípady rozhodcovských konaní ad hoc uskutočňovaných bez
príslušného právneho podkladu. V danom prípade však rozhodcovské konanie podľa rozhodcovskej
doložky prebieha plne v súlade a na základe zákona o rozhodcovskom konaní. Oprávnený v závere

poukázal na skutočnosť, že povinný dňa XX.XX.XXXX, teda pred rozhodnutím súdu prvej inštancie
zomrel.

3. Od 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP),
ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.

4. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

5. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie je potrebné zrušiť podľa ust. § 389 ods. 1 písm. a/ CSP a vec vrátiť súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

7. V posudzovanej veci súd prvej inštancie z úradnej moci zastavil exekúciu dôvodiac absolútnou
neplatnosťou rozhodcovskej doložky, vychádzajúc z čoho v takomto rozhodcovskom konaní vydaný
rozsudok, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom pre vykonanie exekúcie. Z obsahu spisového

materiálu však vyplýva, že povinný ešte pred rozhodnutím súdu prvej inštancie zomrel, s ktorou
skutočnosťou sa však súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysporiadal.

8. Podľa § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok), ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom

2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.

9. Podľa § 9a ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) v znení účinnom do 31.03.2017, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona
sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

10. Podľa § 460 OZ, dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.

11. Podľa § 470 ods. 1 OZ, dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané
náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou

smrťou.

12. Podľa § 61 CSP, procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len
ten, komu ju zákon priznáva.

13. Podľa § 63 ods. 1 CSP, ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí,
súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať.14. Podľa § 64 C.s.p. ak strana zanikne počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd
rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom. Ak právneho nástupcu niet, súd konanie
zastaví.

15. Podľa § 7 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, spôsobilosť fyzickej osoby mať práva
a povinnosti vzniká narodením. Túto spôsobilosť má aj počaté dieťa, ak sa narodí živé. Smrťou táto
spôsobilosť zanikne. Ak smrť nemožno preukázať predpísaným spôsobom, súd fyzickú osobu vyhlási
za mŕtvu, ak zistí jeho smrť inak. Za mŕtveho súd vyhlási aj nezvestnú fyzickú osobu, ak so zreteľom na

všetky okolnosti možno usúdiť, že už nežije.

16. Podľa § 161 ods. 1, 2 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania
prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť. Ak ide o nedostatok
procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

17. Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
18. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že povinný po začatí exekučného konania a pred vydaním
napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie a to dňa XX.XX.XXXX zomrel, nemal teda v čase vydania
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie (dňa 25.01.2013) spôsobilosť byť účastníkom konania,

súd prvej inštancie tak rozhodol v čase, keď povinný už nemal procesnú subjektivitu, pričom súd
nepostupoval podľa ust. § 63 a § 64 CSP, náprava ktorého pochybenia je možná len prostredníctvom
zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP a vrátenia veci súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP) bez toho, aby sa odvolací súd
zaoberal ďalšími v odvolaní produkovanými argumentami.

19. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci tak bude predovšetkým vysporiadať so stratou procesnej
subjektivity povinného postupom podľa § 63 a § 64 CSP a až následne sa zaoberať otázkou spôsobilosti
exekučného titulu ako podkladu pre vykonanie exekúcie.

20. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).