Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 10. jún 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/261/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113214663
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2113214663.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň:

JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v spore žalobcu: Ing. H. T., nar. XX.X.XXXX, trvale
bytom X., P. XXXX/XX, prechodne bytom E. J. I. J. O. O., XX XXX, Francúzsko, zastúpený: Advokátska
kancelária JUDr. Andrej Jaroš, spol. s r.o., Námestie sv. Anny 361/20, Trenčín, IČO: 36 839 132, proti
žalovanému: G. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., O. XX, zastúpený: PhDr. JUDr. Jaroslava Balážiová,
advokátka, Trnava, Dolné Bašty 2, o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 14C/218/2013-180 zo dňa 15. marca 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému s a p r i z n á v a právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. O výške
náhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnostirozsudkusamostatnýmuznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu zamietol. O trovách konania súd rozhodol
tak, že žalovaný má právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie súd právne
odôvodnil použitím ustanovení § 469a ods. 1 písm. b) zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej ako
OZ), § 137 písm. c) zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej ako CSP). Žalobca sa žalobou

domáhal určenia, že dôvody pre vydedenie žalobcu uvedené v listine o vydedení zo dňa 16.10.2007,
spísanej poručiteľkou (matkou žalobcu) H. T., v notárskej zápisnici N 107/2007, NZ 41179/2007, NCRIs
40883/2007, nie sú dané. Z listiny o vydedení zo dňa 16.10.2007, ktorou poručiteľka žalobcu ako
jediného syna vydedila vyplýva, že k zhoršeniu vzťahov medzi poručiteľkou a žalobcom došlo od roku
1996, pretože žalobca sa zoznámil s priateľkou J. J., s čím nesúhlasila, pretože bola vydatá a mala
malého synčeka, ktorého nechala manželovi, pričom poručiteľka nevedela pochopiť svojho syna, prečo
sa podieľa na rozpade tohto manželstva. Aj keď oboch v roku 1996 požiadala o prepáčenie, syn ju

navštevoval málo a v čase, keď bola na liečení na Sliači, pár kilometrov od X. X., kde syn žil, navštívil ju
lenraz,ajtoažnajejpožiadanie,následnelen2-3krátdorokaavôbecjejnetelefonoval.Naposledysyna
videla vo februári 2005, kedy od nej odišli syn aj s priateľkou s hnevom, následne už neprišiel, na druhý
deň zavolal a uviedol, že všetko bude dobre, ale viac sa neozval, nenapísal ani na sviatky, nezaujímal
ho jej zdravotný stav ani to, či vôbec ešte žije. O synovi má informácie len sprostredkovane od svojej
tety. Poručiteľke sa tiež nepáčilo, že od roku 1997, kedy postihla starú matku žalobcu mozgová mŕtvica,
ju prišiel pozrieť len raz, i keď ho stará matka vychovávala. Pretože žalobca neprejavuje o poručiteľku

opravdivý záujem, rozhodla sa žalobcu vydediť. Zároveň poručiteľka zriadila závet, ktorým celý svoj
majetok nehnuteľný i hnuteľný, ako aj majetkové práva, zanecháva svojmu bratovi G. T., žalovanému.
Žalobca popieral, že by boli dané dôvody pre jeho vydedenie, pretože počas celého života mal snahu
prejavovaťvšetokmožnýzáujemosvojumatku,poručiteľku,bolomutovšakznemožňovanéžalovaným,alebo samotnou jeho matkou, pretože ho žalovaný odmietol vpustiť do bytu, pričom on kľúče od bytu
nemal. Tiež mu bolo lekárom jeho matky po pokuse o samovraždu odporučené, aby sa matke vyhýbal
a aby prerušil s matkou akýkoľvek kontakt z dôvodu, aby ochránil svoj vlastný život, pretože matka bola

veľmi manipulatívna osoba.

2. Na základe vykonaného dokazovania výsluchom sporových strán a svedkov, ako aj z listinných
dôkazov mal súd preukázané, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepodarilo sa mu preukázať,
že sa všemožne snažil prejavovať záujem o matku (poručiteľku), čo mu však nebolo umožnené, keď sa

rozchádzali jeho tvrdenia s tvrdeniami svedkov o tom, ako, kým a v čom mu bolo bránené. Rovnako tak
žalobca nepreukázal ani to, že mu bolo bránené a kým konkrétne v stretávaní sa so starou matkou. V
rozpore s týmito tvrdeniami žalobcu, že v kontakte s matkou mu bránila aj samotná matka, je potom aj
tvrdenie poručiteľky uvedené priamo v listine o vydedení kde uviedla, že sa obom, žalobcovi aj priateľke
J. ešte v roku 1996 ospravedlnila, napriek tomu sa ich vzťahy nezlepšili. Žalobca ďalej nepreukázal
súdu, že mu bolo ošetrujúcou lekárkou jeho matky po pokuse o samovraždu odporučené, aby sa matke

vyhýbal, nekontaktoval ju v záujme ochrany vlastného života, keď tieto jeho tvrdenia podporila len
svedkyňa J., výpoveď ktorej súd považoval za účelovú vzhľadom na vzťah, ktorý mali s matkou žalobcu
a o ktorom uvádzala, že nebol dobrý, keď práve naopak, z písomného oznámenia primára Psychiatrickej
nemocnice v Pezinku vyplynulo, že žalobca sa na predvolanie do nemocnice nedostavil. Súd bol toho
názoru, že ak mal žalobca počas celého života snahu prejavovať všetok možný záujem o poručiteľku,

ako to bolo v konaní ním prezentované, mal žalobca možnosť nadviazať kontakt so svojou matkou v
obdobíporoku2006,kedyukončilvzťahsJ.J.akedytedaodpadoldôvodzhoršeniaichvzťahu.Žalobca
uvádzal, že jeho vzťah s priateľkou J. trval od roku 1996 do 2006, k zhoršeniu vzťahu s matkou došlo
v rokoch 1996 - 2000, fyzicky svoju matku naposledy videl v roku 2005 a naposledy s ňou telefonoval
vo februári 2005. O matku sa však vždy zaujímal, informácie mal sprostredkovane od tety V. Z., tety C.

Z., od L. Z.. Žalobca prestal vídať svoju matku len rok pred tým, ako sa rozišiel s priateľkou J., preto
bol súd toho názoru, že ak by mal skutočný záujem o svoju matku a o to, ako sa jej darí, mohol ju po
rozchode s priateľkou začať navštevovať, prípadne tak ako sa telefonicky informoval o svojej matke od
svojich príbuzných, mohol zatelefonovať aj priamo svojej matke, čomu by nemohol nikto zabrániť, keď
v návšteve matky mu bolo, ako tvrdil, bránené, čo by nepochybne malo pre ňu väčší význam a zmysel.

V neposlednom rade súd poukázal aj na samotné vyjadrenie žalobcu na pojednávaní konanom dňa
3.9.2014 o tom, že od roku 2005, kedy matku videl naposledy, sa matku osobne vidieť ani nesnažil. Súd
po vykonanom dokazovaní, po zhodnotení dôkazov jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti žalobu zamietol z
dôvodu, že žalobca nepreukázal v konaní riadnym spôsobom ním tvrdené skutočnosti, keď z rozporných
tvrdení žalobcu a svedkov súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že v čase spísania listiny o

vydedení a závetu poručiteľkou, neboli dané dôvody pre jeho vydedenie. Dôkazné bremeno ohľadom
tohto tvrdenia ťaží žalobcu, pričom zo žiadneho z vykonaných dôkazov nie je možné vyvodiť záver, že by
takéto dôvody neexistovali. Žalobca v konaní žiadne ďalšie dôkazy neoznačil, a to aj napriek riadnemu
poučeniu zo strany súdu. Z týchto dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú, vo výroku I. zamietol.

3. Súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal vo veci plný
úspech, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu

podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň má konanie inú vadu, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca je toho názoru, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní veci
prevzal názory a vyjadrenia žalovaného a naopak vyjadrenia a tvrdenia žalobcu a ním navrhnutých

svedkov nevzal do úvahy vôbec alebo ich nesprávne vyhodnotil v neprospech žalobcu. Súd prvej
inštancie počas celého konania nedal žalobcovi možnosť sa v celosti a bez prerušovania vyjadriť k
celej záležitosti a pri jeho výsluchoch na nariadených pojednávaniach vyžadoval od neho jednoslovné
odpovede bez možnosti riadneho súvislého vyjadrenia. Žalobca má za to, že výpoveďami svedkov
bolo preukázané, že existovali dôvody, pre ktoré sa nemohol žalobca riadne stretávať s matkou, t. j.

poručiteľkou. Žalobca trvá na tom, že bolo preukázané bránenie zo strany žalovaného, aby žalobca
mohol navštevovať matku a babku a že sa počas hospitalizácie jeho matky dostavil do nemocnice v
Pezinku a rozprával sa s ošetrujúcou lekárkou spolu s jeho vtedajšou priateľkou J. J., čo bolo potvrdené
aj jej výsluchom ako svedka. Poukázal na skutočnosť, že ešte pred tým ako mal možnosť oboznámiťsa so zdravotnou dokumentáciou zaslanou z nemocnice v Pezinku opísal zdravotný stav matky a popis
psychického stavu matky, pričom ten sa nemohol dozvedieť inak ako návštevou v nemocnici. Žalobca
sa o matku zaujímal sprostredkovane, nie priamo od nej z dôvodu, že pri osobnej komunikácii s matkou

vždy vznikali nedorozumenia, hádky a výčitky, ako aj z dôvodu odporúčania ošetrujúcej lekárky. Podľa
názoru žalobcu matka mu nedopriala riadny vzťah s jeho partnerkami, nakoľko pri predchádzajúcich
vzťahoch vždy vyvolávala konflikty a partnerky žalobcu mu neschvaľovala a bola proti nim, a preto mal
žalobca reálne obavy, že by mu mohla zničiť aj jeho ďalší vzťah s jeho terajšou manželkou.

5. Rozsudok je okrem vyššie uvedených skutočností aj nepreskúmateľný z dôvodu jeho nedostatočného
odôvodnenia, nakoľko súd pre svoje rozhodnutie využil najmä tvrdenia a vyjadrenia žalovaného, avšak
dostatočným spôsobom sa nevysporiadal so všetkými tvrdeniami žalobcu. Žalobca poukázal aj na tú
skutočnosť, že sama matka žalobcu neprejavila väčšiu snahu na vyriešení celej vzniknutej situácie,
nemala záujem informovať sa o žalobcu ako jej syna, nepokúšala sa ho kontaktovať aj napriek tomu,
že mala na neho kontakt. Matka žalobcu nemala snahu zmeniť svoj postoj k partnerkám žalobcu, ku

ktorým mala vždy určité výhrady. Pri komunikácii so žalobcom vždy vyvolala konflikt resp. hádku a mala
ťažké srdce na žalobcu. Z vykonaných dôkazov bolo preukázané, že matka žalobcu mala komplikovanú
povahu a bola na žalobcu chorobne zameraná, čím bránila žalobcovi v riadnom vytváraní iných vzťahov
ako aj k založeniu rodiny. Zo zdravotnej dokumentácie je zrejmé, že matka žalobcu trpela poruchou
osobnosti s rysmi závislosti a pasívnej agresivity, pričom s týmito skutočnosťami, ktoré boli preukázané

priamo z vykonaných dôkazov sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. Z uvedených dôvodov žalobca
navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konania, alebo,
aby zmenil rozsudok a žalobe v celom rozsahu vyhovel.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že námietky žalobcu

považuje za absolútne nedôvodné a účelové. Zo zvukových záznamov jednotlivých výpovedí svedkov
je celkom evidentné, že nie je pravdou žiadne z tvrdení žalovaného. Každý zo svedkov mal k dispozícii
dostatočný časový priestor na samostatné vyjadrenie k veci a rovnako tak mal každý z účastníkov
a ich právnych zástupcov možnosť klásť otázky svedkom. Práve právny zástupca žalobcu, ktorý
mimochodomaždoodvolanianikdynenamietalpriebehvýsluchusvedkov,bolopakovaneupozorňovaný

na nevhodné (sugestívne) formulovanie otázky kladené svedkom. Žalovaný aj naďalej zotrváva na
svojom názore ohľadom svedeckých výpovedí (svedkov navrhnutých žalobcom), ktoré uviedol podrobne
vo svojej záverečnej reči a to, že práve títo svedkovia celkom neskrývane vyjadrovali negatívny
postoj k žalovanému, mali pripravené poznámky z ktorých čerpali odpovede pri svedeckom výsluchu,
odpovedali skôr ako bola položená otázka, vypovedali o viacerých veciach protirečivo a najmä že všetci

vypovedali len o sprostredkovaných skutočnostiach, nakoľko ani jeden z nich nebol v žiadnom kontakte
s poručiteľkou (a ani žalovaným) od roku 1998. Za jeden z najvýznamnejších aspektov argumentácie
žalovaný aj naďalej považuje skutočnosť, na ktorú opakovane poukazoval a to, že žalobca doposiaľ (a
to ani v odvolaní) žiadnym spôsobom nezdôvodnil, prečo práve od roku 2005 prestal prejavovať o svoju
matku záujem a prerušil akékoľvek vzťahy ňou. Žalovaný tiež rozhodne nesúhlasí s tvrdením žalobcu,

že poručiteľka mohla a mala kontaktovať svojho syna. Poručiteľka, matka žalobcu vôbec nevedela na
akom mieste a s kým žije, či je ženatý a či si založil rodinu a má deti. Práve ona dlho po roku 2005
udržiavala pevnú telefónnu linku, ktorú žalobca poznal, v nádeji, že sa jej ohlási a práve ona bývala stále
na rovnakej adrese, čo však taktiež žalobca nikdy ani na písomný kontakt so svojou matkou nevyužil. Na
základe vyššie uvedených dôvodov žalovaný považuje podané odvolanie za nedôvodné, pretože podľa

jeho názoru prvostupňový súd dospel k správnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza zo
správneho právneho posúdenia veci a v konaní nedošlo k žiadnej vytýkanej vade.

7. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu zotrval na svojich tvrdeniach a opätovne
uviedol, že matka žalobcu je manipulatívna osoba s patologickou osobnosťou, obdobný záver je

uvedený aj v zdravotnej dokumentácii, pričom takto sa žalobca vyjadril ešte pred doručením zdravotnej
dokumentácie matky žalobcu súdu a jej predloženiu sporovým stranám, takže je zrejmé, že tieto
informácie musel mať žalobca k dispozícii skôr a to práve z osobného stretnutia s ošetrujúcou lekárkou
matky žalobcu. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že písomným dôkazom o tom, že žalobca nenavštívil
matku v Pezinku je informácia od súčasného primára ženského oddelenia nemocnice v Pezinku MUDr.

J. S., ktorý vyvodil túto skutočnosť len z neexistencie pozitívneho zápisu v neúplnej archívnej zdravotnej
dokumentácii matky žalobcu, pričom MUDr. J. S. v čase hospitalizácie matky žalobcu nebol primárom
tohto oddelenia a nie je ani známe, či v tomto čase v nemocnici pracoval. Žalobca nesúhlasí ani s
tvrdeniami žalovaného, že matka žalobcu po roku 2005 udržiavala pevnú telefónnu linku, v nádeji, že sajej žalobca ohlási, nakoľko telefónne číslo sa aj počas tejto doby zmenilo. Matka žalobcu mala kontakt
na žalobcov mobil, na mobil sestry, ďalšieho brata, synovcov o ktorých vedela, že sú so žalobcom v
bežnom kontakte, ale neprejavila snahu o kontakt so žalobcom a iba pasívne čakala na konanie žalobcu.

Sama matka žalobcu i žalovaný prerušili akékoľvek kontakty so všetkými členmi blízkej rodiny, pričom
žalobca je toho názoru, že iniciátorom bol práve žalovaný.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),

proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§

219 ods. 3 CSP), dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie
je vecne správny.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania na súde prvej inštancie, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu

potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec správne právne posúdil. Pri výklade ustanovenia § 469a ods. 1 písm. b) OZ postupoval v
súladesustálenoujudikatúrou,súduviedol,ktoréskutočnostimalpreukázanéaktorénie,oktorédôkazy
oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Súd prvej inštancie
napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom zároveň sa vysporiadal s

rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie, odvolací súd sa s odôvodnením súdu
stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať iba nasledovné:

10. Materiálnou náležitosťou vydedenia ako jednostranného výslovného prejavu vôle poručiteľa, ktorým
sa potomkovi ako neopomenuteľnému dedičovi odníma právo, ktoré by mu inak patrilo zo zákona

(dedičský podiel na pozostalosti), je existencia konkrétneho dôvodu vydedenia, s ktorým počíta hmotné
právo. Dôvody vydedenia taxatívne vypočítava ustanovenie § 469a ods. 1 OZ, pričom dôvod vydedenia
musí byť v listine o vydedení výslovne uvedený (kauzálny právny úkon) a musí byť daný v čase jej
spísania. Vychádzajúc preto z časového vymedzenia správania sa žalobcu, pre ktoré ho poručiteľka
vydedila v listine o vydedení, rozhodujúcim z hľadiska posúdenia existencie dôvodov pre vydedenie

bolo obdobie od roku 2005 do spísania listiny o vydedení dňa 16.10.2007. Dôvod pre vydedenie
podľa § 469a ods. 1 písm. b) OZ spočíva podľa právnej teórie v tom, že potomok o poručiteľa trvalo
neprejavuje skutočný záujem, ktorý by ako potomok prejavovať mal. Záujem, ktorý by mal potomok
o poručiteľa prejavovať je potrebné, vychádzajúc zo všeobecne prijímaných záverov aplikačnej praxe
súdov, posudzovať vždy s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu. Predstavy o frekvencii a spôsobe

prejavov vzájomnej náklonnosti môžu byť značne rozdielne podľa početnosti členov rodiny, podľa
zachovávania zvyklostí v danej lokalite, podľa sociálnych pomerov rodiny, náboženského založenia,
rodovej tradície, rozvoja a dostupnosti prostriedkov na udržovanie vzájomného spojenia a komunikácie.
Posúdeniu neprejavovania záujmu ako trvalého nebránia náhodné prejavy a za skutočný sa nepovažuje
záujem len formálnej povahy. Významným z hľadiska naplnenia tohto dôvodu vydedenia, je tiež, či

poručiteľmalsámzáujemsaspotomkomstýkaťaudržiavaťsnímbežnépríbuzenskévzťahy.Vydedenie
z tohto dôvodu prichádza do úvahy len tam, kde poručiteľ o tento blízky vzťah stojí, kde sa ho nezáujem
potomka osobne citovo dotýka, kde mu tento stav vadí a nie vtedy, ak ide o situáciu, kedy je mu
tento stav ľahostajný, prípadne keď k nemu aj podstatne prispel. (porovnaj rozhodnutie NS ČR, sp. zn.
21Cdo/48/2000).

11. Premietnutím týchto všeobecných východísk na posudzovaný prípad, z hľadiska skutkového
významnými pre posúdenie (ne)naplnenia dôvodu pre vydedenie podľa § 469a ods. 1 písm. b) OZ, boli
predovšetkým zistenia v smere či v rozhodnom čase žalobca o poručiteľku prejavoval skutočný záujem,
pokiaľ nie z akých dôvodov; v tejto súvislosti, či tento stav vyvolala, prípadne i svojím postojom k nemu

podstatne prispela sama poručiteľka.

12. Z výsledkov vykonaného dokazovania možno ustáliť, že vzťahy medzi poručiteľkou a jej synom boli
narušené, pričom príčinou takéhoto narušenia vzťahov boli ich rozdielne predstavy o živote žalobcuešte v čase, keď odišiel z domu po zoznámení sa s vtedajšou priateľkou J. J. v roku 1996. Poručiteľka
prejavovala nespokojnosť, kritiku nad životom svojho syna, avšak následne mala snahu o urovnanie
vzťahu. Uvedený konflikt podľa názoru súdu nie zásadný a neriešiteľný do takej miery, aby mal

za následok úplné narušenie vzťahu rodič-potomok. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, najmä
výsluchu žalobcu, tento sa žiadnym spôsobom nesnažil matku kontaktovať, mal svoj vlastný život a
informácie o rodine mal iba sprostredkovane. Jeho záujmu a kontaktu s matkou bolo podľa jeho názoru
zabránené, keď nesúhlasila s jeho vzťahom a tiež na odporúčanie lekára. Ďalším dôvodom, prečo sa
žalobca s matkou nestretával bolo, že matka si z neho chcela urobiť partnera a chcel ochrániť svoj nový

život a rodinu.

13. Žalobca teda v konaní sám uviedol, že sa matku kontaktovať ani nesnažil, súdu ani v odvolacom
konaní nepreukázal čo i len minimálny záujem, ktorý mal prejavovať o poručiteľku ako jej jediný
syn, ktorého sama vychovala a tým nevyvrátil zákonné dôsledky vydedenia. Kľúčová argumentácia
žalobcu, ktorú prezentoval nielen počas odvolacieho konania, ale bránil sa ňou aj v konaní pred súdom

prvej inštancie, spočíva výlučne v tvrdení, že sa s poručiteľkou nestýkal na základe odporúčania
lekára, resp., že mu bolo v styku bránené zo strany žalovaného, ktorá je pre vyvrátenie zákonných
dôsledkov vydedenia nepostačujúca, pretože rozsiahlym dokazovaním toto nebolo preukázané. V
prípade, ak strana konania aj tvrdí určitú skutočnosť, je jej povinnosťou tvrdenú skutočnosť preukázať.
V prejednávanej veci je potrebné zdôrazniť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal

svoje tvrdenia, že o matku neprejavoval záujem na základe odporúčania ošetrujúceho lekára, toto
malo byť potvrdené iba výpoveďou J. J., ktorá sa ale líšila od výpovede žalobcu a iných svedkov
(svedkyňa Z.), rovnako návšteva matky nebola zaznamenaná v zdravotnej dokumentácii poručiteľky,
pričom iné návštevy brata pacientky boli zaznamenané, naopak nachádza sa tam záznam o nedostavení
sa žalobcu, ktorý mal byť v zmysle lekárskeho záznamu zo dňa 26.8.1998 predvolaný, plánoval sa s

ním pohovor. Súd považuje za potrebné uviesť, že v žalobe žalobca tvrdí, že mu ošetrujúca lekárka
uviedla, že nemá zostávať v blízkosti matky, vo výpovedi na pojednávaní uviedol žalobca, že mu bolo
odporučené, aby dodržiaval dištanc od svojej matky, aby jej nedával väčší priestor, svedkyňa J. J. na
pojednávaní uviedla, že žalobcovi lekárka odporučila, aby žil svoj život mimo mesta, aby matke vymedzil
hranice, v rámci ktorých ju bude púšťať do svojho života, z čoho podľa názoru súdu nemožno žiadnym

spôsobom vyvodiť záver, že sa o poručiteľku nemá žiadnym spôsobom zaujímať, túto nekontaktovať, či
už písomne alebo telefonicky, resp. že má prerušiť všetky kontakty. Čo žalovaný napokon úplne urobil
až sedem rokov po údajnom odporúčaní lekára, keďže dovtedy poručiteľku 2-3 krát ročne navštívil.

14. Práve naopak v konaní bolo preukázané, čo žalobca ani nepopieral, že o poručiteľku neprejavoval

žiaden záujem, čomu nasvedčuje i fakt, že nemal potrebu poručiteľku informovať ani len o podstatných
životných udalostiach, akými sú presťahovanie do iného štátu, svadba či narodenie dieťaťa, pre
poručiteľku jediného vnúčaťa. Absencia inherentnej potreby, oboznámiť poručiteľku s tak významnými
udalosťami, ktoré možno uskutočniť aj prostredníctvom listu, svadobného oznámenia, či telefonátu,
ktorému nie je možné zabrániť, má dostatočnú vypovedaciu schopnosť o reálnom vzťahu k poručiteľke,

a preto tvrdenie žalobcu vyznieva účelovo a nie je spôsobilé privodiť na vec iný náhľad. Žalobca
neprejavil snahu o kontakty s poručiteľkou ani v súvislosti s ochorením a následným úmrtím matky
poručiteľky a babky žalobcu, ktorá ho spolu s matkou vychovala, neprejavil ani ľútosť nad jej úmrtím,
či už osobným kontaktom s poručiteľkou ako matkou, účasťou na pohrebe a všetky tieto okolnosti
nasvedčujú skutočnému nezáujmu žalobcu o poručiteľku, jej život, zdravie, pričom sa tak stalo bez toho,

aby žalobcovi v tom bránili také objektívne prekážky, pre ktoré by tento záujem bol úplne nemožný.

15. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o skutkové
zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu a teda sa týka tých podstatných skutočností, ktoré

boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci a na základe ktorých súd prvej inštancie
vec posúdil po právnej stránke. Skutkovým zistením sa rozumie súhrn skutočností, ktorými má súd
prvej inštancie skutkový stav preukázaný. Ide o výsledok hodnotenia vykonaných dôkazov z hľadísk
uvedených v § 191 ods. 1 CSP o voľnom hodnotení dôkazov. Skutkové zistenie súdu prvej inštancie
nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, ak zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov

nevyplynuli alebo inak počas konania nevyšli najavo, alebo neprihliadol na rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo je v hodnotení dôkazov logický rozpor, alebo napokon
ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
postupu, ktorý je súdu predpísaný v ustanoveniach § 191 až 194 CSP, § 205 CSP. Ak odvolací súdnezistí žiadnu z uvedených vád pri hodnotení dôkazov, potom nie je možné dospieť k záveru, že existuje
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP.

16. Súd prvej inštancie vykonal všetky navrhnuté dôkazy, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa svojej
úvahy jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Hodnotiaca úvaha súdu zodpovedá
zásadám formálnej logiky, vychádza zo zisteného skutkového stavu, je preskúmateľná v odvolacom
konaní. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti
považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil. Odvolací súd nezistil žiadnu z vyššie uvedených vád pri hodnotení dôkazov a potom
nebolo možné dospieť k záveru, že existuje odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t.j. že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

17. Odvolací súd konštatuje, že ani dôvod odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z neprávneho právneho posúdenia, nie je naplnený. Nesprávne právne

posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, ak na
zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu (t.j. opomenul aplikovať príslušnú právnu
normu), aplikoval nesprávnu právnu normu (t.j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu
inú), obsah právnej normy nesprávne interpretoval alebo správne zvolenú a správne interpretovanú
právnu normu nesprávne aplikoval. Súd prvej inštancie v rozsudku konštatuje, na základe ktorého

ustanovenia právnej normy nárok žalobcu posúdil (§ 469a ods. 1 písm. b) OZ, § 137 CSP). Žalobca v
odvolaní nepoukazuje na žiadne iné ustanovenia zákonov, ktoré by súd nevzal do úvahy, resp. žalovaný
nekonkretizuje, ktoré ustanovenie zákona súd prvej inštancie nesprávne vyložil a nesprávne aplikoval.
Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci.

18. Rovnako nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP a konanie nemalo
žiadnu inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. O konaní možno
povedať, že je postihnuté vadou, ak bolo porušené ktorékoľvek ustanovenie zákona upravujúceho
konanie od jeho začiatku do konca. Kedy však daná vada konania mala alebo mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, závisí vždy len od posúdenia konkrétneho prípadu. Žalobca v podanom

odvolaní nepomenoval, čo považoval za vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Žalobca v odvolaní v podstate vyjadril nesúhlas so skutkovými zisteniami súdu po
vykonaní dokazovania, čo je iný odvolací dôvod, ako bolo vyššie uvedené. Rovnako nebola preukázaná
nesprávnosť vedenia výsluchu svedkov ako namietal žalobca.

19. Z uvedených dôvodov odvolací súd vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie s použitím § 387
ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

20. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania
podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP voči žalobcovi. O výške náhrady trov konania rozhodne

súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§
262 ods. 2 CSP).

21. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).