Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. jún 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/293/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2510202844
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2510202844.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr.

Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: I. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom D. XXX, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo financií SR, IČO: 00 151 742, so
sídlom Štefanovičova 5, P. O. BOX 82, 817 82 Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 9C/40/2010-373 zo dňa 22.01.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. žalobu zamietol a vo výroku II. rozhodol, že

žalovaný má právo na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

2. Rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie použitím § 1 ods. 1, § 3, § 9 ods. 1, § 10, § 18 ods. 1 a
2, § 22 ods. 1 až 3 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, v znení účinnom ku dňu 22.01.2003, (ďalej len „zák.
č. 58/1969 Zb.“), § 1, § 3 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1, § 19 ods. 1 až 3 zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov, v znení účinnom ku dňu 17.03.2006 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“).

3. Vecne súd argumentoval tým, že po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že žaloba nie
je dôvodná. V prvom rade je potrebné zaoberať sa otázkou, či je žalobca aktívne vecne legitimovaný
na podanie žaloby. Nakoľko žalobca tvrdí, že škodu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom
pracovníkmi daňového úradu pri daňovej kontrole dňa 22.01.2003 a dňa 17.03.2006, bolo nevyhnutné
posudzovať túto otázku podľa právnej úpravy účinnej v čase, keď malo k vzniku škody dôjsť. Zák.

č. 58/1969 Zb. v prípade nesprávneho úradného postupu štátnych orgánov nezakotvuje kto sa môže
náhrady škody domáhať, je preto potrebné analogicky vychádzať z § 2, ktorý zakotvuje, že právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli
poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní. Zák. č. 514/2003 Z.z. už v § 9 ods.
2 zakotvuje, že právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu
bola takým postupom spôsobená škoda. Pre zodpovednosť štátu nie je významné, či poškodený bol
účastníkom konania, v ktorého rámci k nesprávnemu úradnému postupu došlo, podstatné je iba to,

či poškodenému vznikla škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti s uvedeným postupom. Inými slovami,
štát zodpovedá za škodu aj iným osobám ako účastníkom konania, v ktorého rámci k nesprávnemu
úradnému postupu došlo. (por. napr. nález Ústavného súdu ČR, sp. zn.: II. ÚS 99/07). Pre ustálenie
vyššie uvedeného je potrebné preto skúmať, či žalobcovi vznikla nesprávnym úradným postupomštátneho orgánu škoda a či medzi škodou a nesprávnym úradným postupom je daná príčinná súvislosť.
Podľa § 18 zák. č. 58/1969 Zn. štát objektívne, bez ohľadu na zavinenie, zodpovedá za škodu za
splnenia podmienok: 1. poškodenému vznikla škoda alebo majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch,

2. príslušný orgán štátu sa dopustil nesprávneho úradného postupu a 3. škoda je v príčinnej súvislosti
s týmto postupom, teda nesprávny postup orgánu štátu je so vznikom škody vo vzťahu príčiny a
následku. Nesprávnym úradným postupom sa tak rozumie porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konania štátneho orgánu v rámci jeho činnosti; spravidla ide o postup nesúvisiaci s
rozhodovacou činnosťou. Nesprávnym úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou je

napríklad aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými
pravidlami správne vydané alebo malo byť vydané v určitej lehote, prípadne tým môže byť aj nečinnosť
štátneho orgánu alebo iné vady týkajúce sa vedenia konania. (por. napr. rozsudok Krajského súdu v
Nitre, sp. zn.: 7 Co/255/2007).

4. V danom prípade žalobca podrobne uviedol značný rozsah škody, ktorý mu mala byť spôsobená.

Jednak ide o poškodenie dobrého mena, poškodenie zdravia, strata spoločenského uplatnenia, vznik
exekúcií, strata na zárobku atď. Nešpecifikoval však, akým konkrétnym spôsobom malo dôjsť k tomu,
že pracovníci daňového úradu nesprávnym úradným postupom zavinili taký následok, že žalobcovi
preukázateľne vznikla škoda v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom. Žalobca v konaní
opakovane poukazoval na to, že v konaní 11Cb 32/2003 vedenom na Okresnom súde v Trnave súd

vychádzal z nesprávneho posúdenia veci, lebo spoločnosť S.O.S. financ, spol. s r.o. nedisponuje
daňovým dokladom, z ktorého by vyplynulo, že žalobca skutočne prevzal požičanú sumu. Následkom
uvedeného žalobca považoval za nesprávny úradný postup daňového úradu pri výkone daňovej kontroly
u subjektu: S.O.S. financ, spol. s r.o.. Žalobca súdu nepredložil rozhodnutia daňového úradu, na ktoré sa
odvoláva - dňa 22.01.2003 pod č. 648/2200/2381/2003 a dňa 17.03.2006 pod č. 648/320/13494/2006,

ani nenavrhol vykonanie takého dôkazu, aby súd tieto rozhodnutia od správneho orgánu vyžiadal.
Ostáva len domnienka, že výsledky daňových kontrol neboli v súlade s očakávaniami žalobcu. Pokiaľ
by však aj výsledok daňovej kontroly zistil, alebo nezistil pochybenie na strane kontrolovaného subjektu,
je vylúčené, aby vznikla škoda priamo žalobcovi. Pre prípad, že by spoločnosť S.O.S. financ, spol.
s r.o. neodviedla riadne daň z príjmu v súlade s právnymi predpismi o účtovníctve a daňovými

právnymi predpismi, škoda vzniká na strane štátu, nakoľko dane sú príjmom štátneho rozpočtu. Pokiaľ
sa však žalobca cítil byť poškodený nesprávnym úradným postupom pracovníkmi daňového úradu,
je nutné podotknúť, že úradný postup v danej veci, hoc by aj bol nesprávny (čo v danom prípade
preukázané nebolo), nie je spôsobilá privodiť ujmu tretiemu subjektu - žalobcovi v akomkoľvek smere.
Nešlo o kontrolu vykonávanú u žalobcu. Jeho práva, právom chránené záujmy, ani povinnosti neboli

dotknuté a jeho právne postavenie by sa rozhodnutím daňového úradu v predmetnej veci nijako
nezmenilo. Chýba akákoľvek príčinná súvislosť medzi úradným postupom daňového úradu a škodou,
ktorú žalobca špecifikoval. Kauzálny nexus je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii, príčinnú
súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca sa je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno

riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR,
sp. zn.: 6 Cdo 103/2011). Pre nesplnenie podmienky aktívnej legitimácie žalobcu a nepreukázaním
ani jednej z podmienok zodpovednosti za škodu v danej veci, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Otázkoupremlčaniaakonadbytočnousasúdužnezaoberal.Súdpovažovalzanadbytočnévykonávanie
dôkazov, ktoré navrhol žalobca, a to ustanovenie znalcov z oblasti zdravotníctva a vypočutie notárov,

ktorí osvedčovali pravosť podpisov na úverovej zmluve. Tieto dôkazy by v predmetnej veci nemali
výpovednú hodnotu a nemohli by zmeniť ani ovplyvniť rozhodnutie súdu. O náhrade trov konania súd
rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal odvolanie žalobca. Podrobne v ňom zopakoval
rozsiahle skutkové tvrdenia uvedené už v konaní pred súdom prvej inštancie. K obrane žalovaného
uvediol, že právny zástupca štátu niečo povedal, ale nič zákonne nespochybnil. Podľa odvolateľa
zákonná sudkyňa žalobu zamietla bez zákonného odôvodnenia. Návrh žaloby má oporu v zákone o
účtovníctve.Odvolateľžiadanapadnutýrozsudokakocelokzrušiťprenezákonnosť. Odvolateľopätovne

uvádzarozsiahlenámietkyprotikonaniuOkresnéhosúduPiešťanysp.zn.PN11Cb32/2003apoukazuje
na jeho zmluvný vzťah so spoločnosťou S.O.S. Finance. Poukazuje na pochybenia Daňového úradu
Piešťany v konaní voči spoločnosti S.O.S. Finance6. K odvolaniu žalobcu žalovaná uviedla, že žalobca v konaní nepreukázal ani jednu z podmienok pre
priznanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. a zákona č. 514/2003 Z.z., čo súd
prvej inštancie v rozsudku riadne a presvedčivo ustálil a odôvodnil. Navrhla preto napadnutý rpzsudok

súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.

7. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento

zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.),

preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho
je namieste rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny s použitím § 387 ods.

1 C.s.p. potvrdiť.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým

zisteniam a vec i vo veci samej správne právne posúdil.

10. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre

posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci samej, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p.
odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať
za pravdu odvolateľovi, ktorý vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové podstatné skutkové či právne

argumenty než tie, ktoré uviedol už pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal.

11. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom
zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a
odvolací súd sa s týmto odôvodnením súdu v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať

iba nasledovné:

12. Žalobca v odvolaní a ani v početných prílohách nijako nepreukázal, že súd prvej inštancie nesprávne
konštatoval nesplnenie podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969
Zb. a zákona č. 514/2003 Z.z.. V konaní pred súdom prvej inštancie žalobca nepreukázal, že zo strany

žalovaného došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik škody a ani príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Pre úspech žalobcu v spore nepostačuje len
jeho subjektívne presvedčenie, že jeho nárok bol dostatočne preukázaný.

13. Za nesprávny úradný postup možno považovať taký postup úradu, ktorý je nesprávny vo vzťahu k

vtedy existujúcim právnym prepisom diktujúcim obligatórny spôsob konania tohto úradu. Samotný názov
nesprávny úradný postup nie je práve najvhodnejší, pretože sa nemyslí jeho nevhodnosť a neúčelnosť.
O nesprávny úradný postup ide, ak konkrétny úradný postup má vadu, t.j. nie je v súlade s upravujúcou
právnou úpravou. Pojem „nesprávny úradný postup“ je potrebné chápať ako nezákonný úradný postup
štátneho orgánu. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný

postup priamo súvisiaci s výkonom verejnoprávnej pôsobnosti orgánu štátnej správ. V zmysle rozsudku
NS SR sp. zn. 4Cdo/60/2003 nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená
s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjdek porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami. Naopak správnosť úradného postupu treba
posudzovať aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje.

14. Odvolací súd podporne poukazuje aj na ďalší rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/24/2004,
podľa ktorého nesprávny úradný postup možno vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou
ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho
orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel
svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod termín „postup“ možno subsumovať ako konanie

(činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť alebo opomenutie).

15. Keďže žalobca počas konania nepreukázal nesprávny úradný postup zo strany dotknutých orgánov,
nemôže existovať ani príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom.
Výškou škody, ktorá mala vzniknúť žalobcovi, sa súd prvej inštancie správne nezaoberal, keďže v konaní
bolo potrebné preukázať všetky predpoklady pre priznanie nároku súčasne. Ak nebol preukázaný jeden

z predpokladov, resp. dva (keď neexistuje nesprávny úradný postup, nemôže existovať ani príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody), preukazovanie výšky škody na
strane žalobcu by bolo nadbytočným a nehospodárnym.
16. V otázke skúmania danosti príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou
odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 292/2006 (publikovaný

pod č. 2 ZSP 1/2008), podľa ktorého atribútom príčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčiny na
následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a
následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vzťah
príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) sa v právnej teórii definuje ako priama väzba javov (objektívnych
súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti

ide, ak je medzi porušením povinnosti a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku
škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, zodpovednosť nemožno robiť závislou na
neobmedzenej kauzalite. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba preto škodu „izolovať“ od všeobecných
súvislostí a skúmať len to, ktorá príčina ju vyvolala, pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná
súvislosť príčiny a následku (porovnaj R 21/1992). Pre záver o existencii príčinnej súvislosti nestačí

pravdepodobnosť, príčinná súvislosť musí byť vždy s istotou preukázaná (bezpečne zistená), pričom
dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného.

17. Súd prvej inštancie preto vecne správne skonštatoval, že žalobca síce podrobne uviedol značný
rozsah škody, ktorá mu mala byť spôsobená (poškodenie dobrého mena, poškodenie zdravia,

strata spoločenského uplatnenia, vznik exekúcií, strata na zárobku atď.), nešpecifikoval však, akým
konkrétnym spôsobom malo dôjsť k tomu, že pracovníci daňového úradu nesprávnym úradným
postupom zavinili taký následok, že žalobcovi preukázateľne vznikla škoda v príčinnej súvislosti s
nesprávnym úradným postupom. Žalobca v konaní opakovane poukazoval na to, že v konaní 11Cb
32/2003 vedenom na Okresnom súde v Trnave súd vychádzal z nesprávneho posúdenia veci, lebo

spoločnosť S.O.S. financ, spol. s r.o. nedisponuje daňovým dokladom, z ktorého by vyplynulo, že
žalobca skutočne prevzal požičanú sumu. Následkom uvedeného žalobca považoval za nesprávny
úradný postup daňového úradu pri výkone daňovej kontroly u subjektu: S.O.S. financ, spol. s r.o..
Žalobca súdu nepredložil rozhodnutia daňového úradu, na ktoré sa odvoláva - dňa 22.01.2003 pod č.
648/2200/2381/2003 a dňa 17.03.2006 pod č. 648/320/13494/2006, ani nenavrhol vykonanie takého

dôkazu, aby súd tieto rozhodnutia od správneho orgánu vyžiadal. Ostáva len domnienka, že výsledky
daňových kontrol neboli v súlade s očakávaniami žalobcu. Pokiaľ by však aj výsledok daňovej kontroly
zistil alebo nezistil pochybenie na strane kontrolovaného subjektu, je vylúčené, aby vznikla škoda priamo
žalobcovi. Pre prípad, že by spoločnosť S.O.S. financ, spol. s r.o. neodviedla riadne daň z príjmu v
súlade s právnymi predpismi o účtovníctve a daňovými právnymi predpismi, škoda vzniká na strane

štátu, nakoľko dane sú príjmom štátneho rozpočtu.

18. Súd prvej inštancie dospel k vecne správnemu záveru, že pokiaľ sa aj žalobca cítil byť poškodený
nesprávnym úradným postupom pracovníkmi daňového úradu, úradný postup v danej veci, hoc by aj bol
nesprávny (čo v danom prípade preukázané nebolo), nie je spôsobilý privodiť ujmu tretiemu subjektu -

žalobcovi v akomkoľvek smere. Nešlo o kontrolu vykonávanú u žalobcu. Jeho práva, právom chránené
záujmy, ani povinnosti neboli dotknuté a jeho právne postavenie by sa rozhodnutím daňového úradu v
predmetnej veci nijako nezmenilo. Chýba preto akákoľvek príčinná súvislosť medzi úradným postupomdaňového úradu a škodou, ktorú žalobca špecifikoval. Žaloba žalobcu tak bola dôvodne v celom rozsahu
zamietnutá.

19. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak

nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

20. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
sporových strán, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie ich práv. Odvolací súd v tejto
súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa
ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na
to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

21. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci
samej, vrátane vecne správneho a odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého výroku o náhrade trov
konania, v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

22. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom
rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.).

23. O výške náhrady trov prvoinštančného ako aj odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2
C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

24. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).