Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. apríl 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/217/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216201706
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2216201706.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudcov:

JUDr. Martin Holič a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s.,
so sídlom Bratislava, Bajkalská 30, IČO: 31 335 004, proti žalovaným: 1/ T. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom Z. X. XXXX/XX, L. Q., 2/ P. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. X. XXXX/XX, L. Q., o zaplatenie sumy
29.583,93 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda
zo dňa 11. apríla 2018 č.k. 14C/42/2016-102, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. a v závislom výroku
o náhrade trov konania (výrok III.) p o t v r d z u j e .

II. Žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť
žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 29.583,93 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne
zo sumy 29.583,93 eur od 08.09.2015 do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo
výroku II. vo zvyšku žalobu súd zamietol a výrokom III. rozhodol, že žalobca má voči žalovaným nárok
na náhradu trov konania vo výške 100%.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 52 ods. 1, § 53 ods.
1, 2, 3, 4 písm. b), § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 261 ods. 6 písm. d), § 497, § 499, § 502 ods.
1, § 503 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1, 2, 3, § 2 ods. 2, § 12 ods. 2 písm. a) zákona č.
310/1992 Zb., § 565, § 53 ods. 9, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995
Z.z., § 151 ods. 1 CSP, § 232 ods. 2, 3, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP.

3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že

žalovaným 1/ a 2/ bol poskytnutý tzv. medziúver v celkovej výške 29.000 eur, ktorý sa zaviazali uhrádzať
v pravidelných mesačných splátkach. Súčasťou dohody o splátkach medziúveru bola tiež dohoda,
že dlžníci budú pravidelne vkladať finančné prostriedky v minimálne stanovenej výške na stavebné
sporenie za účelom vytvorenia si kapitálu a tým aj splnenia podmienok pre pridelenie stavebného úveru.
Vykonaným dokazovaním mal súd tiež preukázané, že dlžníci spočiatku splácali medziúver v splátkach
a lehotách dojednaných v zmluve, neskôr sa však dostali do omeškania s úhradou splátok po obdobie
dlhšie ako 3 mesiace a na majetok žalovanej v rade 1/ bola začatá nútená exekúcia. Žalobca preto

oprávnene pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru a od žalovaných v rade 1/ a 2/ požadoval
vrátenie celého úveru naraz v súlade so zmluvným dojednaním čl. X. bod 1 úverovej zmluvy. Vo výzve
žalobca určil splatnosť úveru dňa 07.09.2015. Týmto dňom sa stal splatným záväzok žalovaných v rade
1/ a 2/ vrátiť žalobcovi poskytnuté finančné prostriedky celkove vo výške 29.583,93 eur. Podľa názorusúdu pokiaľ ide o uplatnený nárok na zaplatenie zmluvného úroku vo výške 6,69 % ročne z dlžnej sumy
za obdobie do predčasného zosplatnenia úveru (t.j. do 07.09.2015), súd v tejto časti považoval žalobu
za dôvodnú, keď podľa názoru súdu tento nárok žalobcu má oporu v zákone, keď úrok z úveru treba

považovať za cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru
k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok
splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Nad sumu priznaného zmluvného
úroku za obdobie odo dňa nasledujúceho po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, súd však považoval
žalobu za nedôvodnú. Podľa názoru súdu pre prípad predčasného a mimoriadneho zosplatnenia úveru

veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných
ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom
má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho
strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania
s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto rozdiele spočíva
ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa.

Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému
vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje
viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal
stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani
na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov

spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav,
kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a
veriteľ by naďalej inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by
išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a
veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli

garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd
takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa
voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového
vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania
svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Takéto konanie veriteľa neponíma v

slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných
úrokov. V tejto súvislosti súd poukazuje i na ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého
sa zmluvné dojednanie, ktoré by zaväzovalo dlžníka k plateniu zmluvných úrokov aj po vyhlásení
predčasnej splatnosti úveru odchyľovalo od zákona v neprospech spotrebiteľa, pretože by zhoršilo jeho
postavenie. S poukazom na uvedené súd žalobu v časti uplatneného zmluvného úroku za obdobie odo

dňa nasledujúceho po zosplatnení úveru do zaplatenia považoval za nedôvodnú. Súd sa k účtovaniu
úrokov po mimoriadnom zosplatnení úveru stotožňuje aj s právnym názorom vysloveným v rozsudku
Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co 190/2014 zo dňa 30. 06. 2015. V zmysle § 503 ods. 1 Obchodného
zákonníka je dlžník povinný platiť úroky, pričom splatnosť úrokov je viazaná na záväzok vrátiť použité
finančné prostriedky. To znamená, že úrok je veriteľ oprávnený účtovať len do splatnosti poskytnutých

finančných prostriedkov. Pokiaľ veriteľ pristúpil k mimoriadnemu zosplatneniu úveru, to znamená, že
došlo k zmene záväzku týkajúceho sa splatnosti poskytnutého úveru, pričom podľa zmluvy bol dlžník
oprávnený uhrádzať dlh v splátkach, kedy so splatnosťou každej splátky bol splatný aj úrok a tento
úrok bol veriteľ oprávnený účtovať počas celej doby splácania úveru. Takýto spôsob účtovania úrokov je
zákonom stanovený aj pri situácií, kedy sa dlžník sám rozhodne predčasne vrátiť finančné prostriedky

pred dojednanou lehotou splatnosti, čo vyplýva z ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Vychádzajúc
z vyššie uvedených záverov potom súd považoval za dôvodnú žalobu v časti o zaplatenie sumy
29.583,93 eur, keď k tejto sume dospel od sumy dlhu vyčíslenej v oznámení o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti úveru vo výške 29.583,93 eur (k 07.09.2015). Žalovaných 1/ a 2/ zaviazal spoločne a
nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 29.583,93 eur spolu s úrokom z omeškania vyčísleným za obdobie

odo dňa nasledujúceho od vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, t.j. od 08.09.2015 vo výške 5,05 % ročne
zo sumy 29.583,93 eur do zaplatenia, keď úrok z omeškania bol zo strany žalobcu uplatnený v súlade
s ustanovením § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka vo výške vyplývajúcej z § 3 nariadenia vlády č.
87/1995 Z.z.. Nad priznaný nárok súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania súd rozhodol
podľa§255ods.1,§262ods.1,2C.s.p.,keďvsporeúspešnémužalobcovipriznalnáhradutrovkonania

voči žalovanému v rozsahu 100 %, nakoľko bol so svojou žalobou neúspešný len v nepatrnej časti. O
ich výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku súdny úradník.4.Protitomutorozsudkuvýlučnelenvzamietajúcejčasti(výrokII.)avčastionáhradetrovkonania(výrok
III.) podal odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto
napadnutej časti zmenil a uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi

úrok za úver vo výške 6,69% ročne zo sumy 28.531,13 eur od 08.09.2015 do zaplatenia a priznal mu
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% s poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. d), h)
Civilného sporového poriadku. Argumentoval tým, že zmluva o úvere je podľa kogentného ustanovenia
§ 261 ods. 6 Obchodného zákonníka absolútny obchod, bez ohľadu na povahu účastníkov úverového
vzťahu sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka. Ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka,

ktoré je kogentným ustanovením, priznáva veriteľovi právo požadovať nielen vrátenie poskytnutých
peňažných prostriedkov, ale zároveň právo požadovať úroky za úver. Pri nároku na úrok za úver nejde
teda o žiadnu svojvôľu žalobcu, ale o riadne uplatnenie práva, ktoré mu priznáva platný právny predpis.
V zmysle § 502 Obchodného zákonníka je dlžník od doby poskytnutia peňažných prostriedkov povinný
platiť úroky v dojednanej výške, inak v najvyššie prípustnej výške ustanovenej zákonom, alebo na
základe zákona. Dlžník je teda povinný s vrátením poskytnutého úveru zaplatiť aj dojednané úroky a to

do dňa úplného vrátenia poskytnutých prostriedkov. Podľa odvolateľa je teda nepochybné, že povinnosť
dlžníka platiť dohodnutý úrok za úver zaniká až úplným vrátením poskytnutých peňažných prostriedkov.
Splatnosťou úveru nezaniká povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky
za úver, menia sa len podmienky, za ktorých je dlžník povinný uvedenú povinnosť splniť. Povinnosť
vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky za úver nie je novou povinnosťou. Zmena spočíva

v tom, že vzhľadom na to, že dlžník porušil svoju povinnosť, celá pohľadávka sa stáva splatnou a to
bez ohľadu na dohodnutú lehotu vrátenia. Priamo z ustanovenia § 497 a § 502 Obchodného zákonníka
vyplýva, že úrok z úveru je vlastne cena za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov. Okresný
súd priznal žalobcovi úrok z omeškania, ale tento predstavuje sankciu pre žalovaných za to, že porušili
svoju povinnosť, no žalobca nevidí dôvod na to, aby bol aj sankcionovaný a to tým, že mu okresný súd

odoprie nárok na úrok za úver a pritom tento nárok mu vyplýva priamo z platných právnych predpisov.
Tým, že okresný súd zaviazal žalovaných len na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,05% ročne,
im v podstate znížil úrokovú sadzbu, nakoľko úroková sadzba pri úroku za úver bola dohodnutá na
6,69% ročne, čo je absolútne neprijateľné, aby sa osoba porušením svojich povinností dostala do
výhodnejšej pozície, akú mala pri riadnom plnení svojich povinností. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal

na ustanovenie § 13 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. a taktiež poukázal na rozhodnutie Krajského
súdu v Košiciach zo dňa 11.01.2018 sp. zn. 5Co/237/2017 ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z
01.07.2000 sp. zn. 4 Obo/143/1998, Krajského súdu v Nitre zo dňa 29.09.2017 sp. zn. 7Co/1443/2015.

5. Žalovaní 1/ a 2/ odvolací návrh nepodali, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrili.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§

355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP)
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, h/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.
1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby

zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď
rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom rozsahu vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené

podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

7. Predmetom konania na súde prvej inštancie je žaloba, ktorou sa žalobca domáha od žalovaných 1/
a 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť mu sumu 29.583,93 eur spolu s úrokom vo výške 6,69% ročne zo
sumy 28.531,13 eur od 08.09.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy

29.583,93 eur od 08.09.2015 do zaplatenia.8. Súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovaným I. a II. povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne
žalobcovi sumu 29.583,93 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne od 08.09.2015 do
zaplatenia, pričom uvedený úrok nebol napadnutý odvolaním, preto je právoplatný.

9. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktorým bola žaloba zamietnutá a to v časti úroku vo výške 6,69% ročne zo sumy 28.531,13
eur od 08.09.2015 do zaplatenia a v závislom výroku o náhrade trov konania.

10. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na
základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery
súduprvejinštancievoveci,ktorýnavecaplikovalsprávnehmotnoprávneustanoveniaatietovsúvislosti
s danou vecou i správne vyložil a preto sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a už iba odkazuje

na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené
odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť
a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.

11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu bolo

posúdiť, či bolo dôvodným čiastočne zamietnuť žalobu žalobcu v časti zmluvných úrokov z úveru z jeho
nesplatenej časti aj za čas po zániku úverovej zmluvy pre odstúpenie od úverovej zmluvy.

12. Odvolací súd sa vzhľadom na odvolaciu argumentáciu sústredil už len na vyriešenie nasledovných
otázok nastolených odvolateľom:

13. Pokiaľ ide o zodpovedanie otázky, či sa zmluva o úvere ako zmluvný typ bude spravovať príslušnými
ustanoveniami Obchodného zákonníka, pretože ide o absolútny obchodný záväzkový vzťah, i v prípade,
ak je subjektom právneho vzťahu spotrebiteľ, tu súd prvej inštancie predovšetkým správne kvalifikoval
právny vzťah založený úverovou zmluvou uzatvorenou medzi žalobcom a žalovanými 1., 2. ako

spotrebiteľský, keďže táto zmluva spĺňa definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy označujúce jej subjekty,
a to spotrebiteľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti), a to aj podľa právneho poriadku účinného v čase jej uzavretia (§ 52 ods. 1, 2

Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.10.2008).

14. Ochrana spotrebiteľa obsiahnutá aj v Občianskom zákonníku je daná jeho nerovným postavením vo
vzťahu spotrebiteľ - dodávateľ, vyplývajúcim z nerovnováhy vyjednávacej sily, z ekonomickej nerovnosti
a neúmernosti zdrojov (vo veciach spotrebiteľského úveru je to spotrebiteľ, ktorý pre nedostatok

finančných prostriedkov žiada úver u veriteľa, ktorý má úverovanie v predmete podnikania). Systém
ochrany spotrebiteľa zavedený Smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa nachádza v nerovnomernom postavení voči
predávajúcemu alebo poskytovateľovi z hľadiska ako vyjednávacej sily, tak úrovne informovanosti, čo
vedie k tomu, že pristúpi k podmienkam vopred vyhotoveným predávajúcim alebo poskytovateľom

bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo
zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného
postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva
zo skutočnosti, že spotrebiteľ nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej
dodávateľom. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že

dodávateľ ako odborník, "profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.

15. I ten, kto ako spotrebiteľ uzavrel zmluvu o úvere, má právo na ochranu formou zákonných ustanovení
prijatých na ochranu spotrebiteľa. Zmluvný vzťah strán bol uzavretý so žalobcom a na druhej strane
vystupovali žalovaní ako fyzické osoby. Na strane dodávateľa tu vystupoval žalobca zameraný na

poskytovanie bankových, investičných a iných služieb, ktoré dodával i fyzickým osobám (porovnaj výpis
z obchodného registra na internete) a žalovaní vystupovali ako fyzické osoby, teda ako subjekt, ktorý
pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti.16. U spotrebiteľských zmlúv treba dodržiavať všeobecnú úpravu spotrebiteľských zmlúv (§ 52 až 54
Občianskeho zákonníka), ako aj osobitnú úpravu uvedenú v príslušných ustanoveniach zmluvných

typov.

17. Úprava spotrebiteľskej zmluvy potom tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych
vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré
osobitné právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval Občiansky zákonník (ktorým bola

dopĺňaná definícia spotrebiteľskej zmluvy), ako aj zákony o ochrane spotrebiteľa (v čase uzavretia
zmluvy aj aktuálne platný zákon č. 250/2007 Z. z.). Na úrovni komunitárneho práva bolo prijatých
pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak by sa úprava
obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene,
mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej
únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho

dvora Európskej únie (napr. v rozhodnutí C-106/89 Marleasing SA v. La Commercial International
d Alimentation SA., C-334/92 Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92
Paola Faccini Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen
ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné
právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom

možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Bolo preto povinnosťou
súdu prvej inštancie stupňa reflektovať obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v
príslušných smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy, keďže žalobca sa domáhal svojho
nároku voči žalovaným, ktorý sú spotrebiteľmi.

18. Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v čase uzavretia zmluvy medzi stranami, zmluva o
úvere pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka spadala, hoci je uzavretá
podľa Obchodného zákonníka ale jej charakteristickým znakom je, že je uzatvorená medzi dodávateľom
a spotrebiteľom.

19. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah založený zmluvou zo dňa 26.6.2014 je nevyhnutné
posudzovať podľa Občianskeho zákonníka, ako aj podľa zákonov o ochrane spotrebiteľa (v čase
uzavretia zmluvy aj aktuálne platný zákon č. 250/2007 Z. z.). a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je
tzv.absolútnyobchod(§261ods.3písm.d)Obchodnéhozákonníka).Spoukazomnadoposiaľuvedené,
vychádzajúc zo zásady prednosti aplikácie špeciálnej právnej úpravy, ktorou v danom prípade je zákon

č. 250/2007 Z. z, ako i § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou,
ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa citovaných
ustanovení Občianskeho zákonníka, prípadne príslušných ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa.

20. Nemožno opomenúť ani § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky

upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou
zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy, ktorá by bola na prospech spotrebiteľa na
rozdiel od právnej úpravy obchodnoprávnej. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie,
preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.

21. Pokiaľ ide o Novelu Občianskeho zákonníka vykonanú zákonom č. 102/2014 Z.z., táto definitívne
normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy,
v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka,
aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva,

že Občianskeho zákonníka bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy
ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť
právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl
2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť
aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské

záväzky. V súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.3.2013, sp. zn. 6MCdo/4/2012
súd uvádza, že Najvyšší súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie
nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr.
občianskoprávna v zmysle § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.22. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21.4.2015 sp. zn.
3MCdo/14/2014, podľa ktorého ust. § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého

na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup súdu prvej inštancie aj odvolacieho súdu,
ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007

Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 1.5.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho
zákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp. zn. 4
MCdo/17/2014.

23. Právna teória i prax činí rozdiel medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu
platí, že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva

alebo spojuje práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris
nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity „nový zákon“ síce nezakladá
právne následky pre minulosť, ale buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho
následku (jednoduchá výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších
zákonov založené (sťažená výlučnosť). Nepravé spätné pôsobenie zákona len znamená, že nový zákon

zachytáva (právne kvalifikuje) minulé skutočnosti, alebo že sa dotýka (modifikuje, ruší) existujúce právne
následky.

24. Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita,
t. j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy,

riadia novou právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej
právnej normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia
zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá
retroaktivita).

25. Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ
u pravej retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené
výnimky prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej
existujú výnimky jej neprípustnosti.
26. Pokiaľ ide o otázku nároku veriteľa na úrok z poskytnutého úveru za čas po jeho zosplatnení,

odvolací súd opierajúc sa o už konštantnú judikatúru vyšších súdov, od ktorej nebol dôvod sa odkloniť,
sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že úroky z úveru prináležia veriteľovi len za čas do
splatnosti dlhu a následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť úroky z omeškania.
Na zdôraznenie správnosti uvedeného záveru odvolací súd dopĺňa, že závery Najvyššieho súdu SR
obsiahnuté v rozhodnutí R 59/1998 (sp. zn. 4Cbo/143/98), boli prijaté i v potvrdzujúcom rozhodnutí

Krajského súdu Prešov č.k. 29C/131/2011-127 z 23.11.2011, ktoré úsudky súdov napokon akceptoval i
Ústavný súd SR vo veci sp. zn. IV.ÚS 476/2012 z 18.9.2012. K záveru súdov, že „...pokiaľ veriteľ pristúpi
k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov
z omeškania a nie úrokov z úveru“, Ústavný súd SR nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by
nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné

alebo zjavne neodôvodnené, keď krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom
okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z úveru
a úrokmi z omeškania ako aj otázku, prečo zmluvný úrok patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu.

27. K odvolacej argumentácii žalobcu sa žiada dodať i to, že vyššie uvedený záver nie je v rozpore ani

so znením ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého od doby poskytnutia peňažných
prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške
ustanovenej zákonom alebo na základe zákona, keďže právoplatnou časťou preskúmavaného rozsudku
žalobcovi bol priznaný nárok na vrátenie dlžnej sumy i s úrokmi (avšak za čas do zosplatnenia úveru).
Znenie § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka nezakotvuje, že po zosplatnení úveru vzniká nárok na

zaplatenie úrokov z úveru i za čas po tomto zosplatnení.

28. Tu sa ešte pýta dodať, že pri poskytnutí úveru si zmluvné strany dojednávajú ako úroky, tak i
lehotu na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov. Zákon teda umožňuje veriteľovi na určitú dobu(do splatnosti) podľa jeho predstav poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku
prirodzene sledujú úroky dohodnutú dobu poskytnutia finančných prostriedkov, ktorej koniec završuje
tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má veriteľ právo

splatnosť skrátiť, tu i využitím práva odstúpiť od úverovej zmluvy. Pričom niet zákonného kogentného
pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť po ukončení zmluvného úverového
vzťahu úroky popri úrokoch z omeškania. Ak úver nie je po ukončení zmluvy (po splatnosti) splatený,
zákon priznáva veriteľovi za zadržiavanie jeho finančných prostriedkov sankcie či už zákonné (úroky z
omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta).

29. Vzhľadom na vyššie uvedené potom odvolací súd s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola zamietnutá žaloba v rozsahu nároku žalobcu na
úrok z úveru po jeho splatnosti, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania,
odvolaním žiadnej zo strán osobitne nenapadnutého.

30. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných jeho

stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04,
II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu žalobcu (vzťahujúcu sa na posúdenie okamihu účinku
odstúpenia od úverovej zmluvy, keď predmetom odvolacieho konania zostal nárok na úroky z úveru

len za čas po ukončení zmluvného vzťahu odstúpením od úverovej zmluvy) už nespôsobilú ovplyvniť
posúdenie uplatneného nároku na úroky z úveru za žiadané obdobie, preto odvolací súd nepovažoval
za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

31. V odvolacom konaní fakticky plne úspešným žalovaným vznikol zásadne nárok na náhradu trov

odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP),
o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť
odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v
takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

32. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade boli žalovaní v odvolacom konaní pasívni, nevykonali
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnili, ani nevyčíslili a podľa obsahu spisu im ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

33.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu
spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky
použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).

34. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o
nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaných
rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z
pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní
žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu

rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

35. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne (§ 393 ods.
2 CSP).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).