Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. apríl 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/107/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112215491
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7112215491.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov

JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Jarmily Čabaiovej v spore žalobkyne: S. E., nar. X.X.XXXX, bytom O.
XX, T., proti žalovanému: BYTOVÉ HOSPODÁRSTVO, s.r.o., so sídlom Mäsiarska 26, Košice, IČO: 31
735 860, zastúpený JUDr. Blankou Nagyovou, advokátkou, so sídlom Štúrova 44, Košice, o zaplatenie
6.181,67 Eur s príslušenstvom, o odvolaniach žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Košice I z 9. októbra 2015, č. k. 19C/163/2012-319

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

Z r u š u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania a v rozsahu
zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.512,32 Eur s úrokmi z omeškania
vo výške 9 % ročne od 4.5.2012 do zaplatenia (I), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II) a priznal
žalovanému náhradu trov konania v sume 874,82 Eur (III).

2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe, ktorou sa po pripustení zmeny uznesením zo dňa

9.10.2015, žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť jej a ostatným vlastníkom
bytov a nebytových priestorov nachádzajúcich sa v bytovom dome č. súpis. XXX, evidovanom v katastri
nehnuteľností na LV č. XXXXX pre kat. úz. Stredné Mesto (ďalej tiež len „bytový dom“), na bankový
účet, na ktorom sú vedené prostriedky fondu prevádzky, údržby a opráv bytového domu (ďalej tiež len
„fond“), sumu 6.181,67 Eur a za omeškanie so zaplatením tejto peňažnej sumy tiež úroky z omeškania
vo výške 9 % ročne od 4.5.2012 do zaplatenia. Skutkovým základom takto uplatneného nároku bolo
tvrdenie žalobkyne, že žalovaný pri výkone správy bytového domu na škodu jej a ostatných vlastníkov

bytov a nebytových priestorov v bytovom dome neoprávnene použil prostriedky jeho fondu v žalovanej
výške, pretože pri zabezpečovaní údržby a opráv bytového domu a úhrade nákladov s tým spojených
z prostriedkov fondu konal v rozpore so zásadami hospodárenia s týmto fondom, dohodnutými so
žalovaným na schôdzi vlastníkov bytov a nebytových priestorov bytového domu (ďalej tiež len „schôdza
vlastníkov“) dňa 29.10.2008. Podľa žalobkyne na tejto schôdzi sa vlastníci bytov a nebytových priestorov
uzniesli a zároveň dohodli so žalovaným, že bez súhlasu vlastníkov je žalovaný oprávnený disponovať
s prostriedkami fondu len do sumy 165,97 Eur, so súhlasom vlastníkov štyroch bytov alebo nebytových

priestorov len do sumy 663,88 Eur a nad túto sumu len so súhlasom vlastníkov piatich bytov alebo
nebytových priestorov. Žalobkyňa tvrdila, že žalovaný bez odsúhlasenia takto určeného kvóra vlastníkov
zabezpečil a z prostriedkov fondu uhradil za zámočnícke práce vykonané I. E. - Stavebná údržba v
období mesiacov január až marec 2010 sumu spolu 792,35 Eur, za natieračské práce vykonané I. T. -Rekodem v mesiacoch apríl až jún 2010 spolu sumu 2003,- Eur, za dodávku sadrových reliéfov v mesiaci
jún 2010 Umeleckému stolárstvu - TOKI sumu 214,- Eur, za dodávku plastových dverí v mesiaci jún
2010 spoločnosti PRIBULA - MIX, s.r.o. sumu 1.660,- Eur a za stavebné práce pri oprave štítovej steny,

vykonané v mesiaci december 2010 Ing. O. D. sumu 1.512,32 Eur. Protiprávnosť konania žalovaného
vyplývala podľa tvrdenia žalobkyne tiež i z toho, že pri zabezpečení uvedených prác nerešpektoval
požiadavky ochrany bytového domu ako národnej kultúrnej pamiatky a jeho havarijný stav, vyžadujúci
predovšetkým uskutočnenie nevyhnutných udržiavacích prác určených stavebným úradom.

3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel zo zistenia, že na základe Zmluvy o
výkone správy zo dňa 31.12.2007 (ďalej tiež len „zmluva o výkone správy“) žalovaný vykonával správu
bytového domu, že zmluva o výkone správy upravovala zásady hospodárenia s prostriedkami fondu iba
všeobecným spôsobom, a že na schôdzi vlastníkov dňa 29.10.2008, ktorej sa zúčastnil tiež štatutárny
zástupca žalovaného, došlo k precizovaniu týchto zásad vrátane rozsahu oprávnenia disponovať s
prostriedkami fondu tak, že vo vzťahu k opravám a údržbe domu v rozsahu od 5.000,- Sk do 20.000,-

Sk bez DPH sa určila potreba odsúhlasenia hlasmi štyroch vlastníkov a nad 20.000,- Sk hlasmi až
piatich vlastníkov. Prvoinštančný súd za nespornú považoval skutočnosť, že žalovaný pri výkone správy
zabezpečil práce a ich úhradu z prostriedkov fondu tak, ako to tvrdila žalobkyňa. Mal za preukázané, že
z týchto prác tie, ktoré boli vykonané do 23.8.2010, boli počtom hlasov (4) vlastníkmi bytov a nebytových
priestorov dodatočne schválené na ich schôdzi dňa 24.8.2010. Zo zápisnice o tejto schôdzi totiž podľa

jeho zistenia vyplynulo, že hlasmi vlastníkov 4 bytov a nebytových priestorov došlo k výslovnému
odsúhlaseniu čerpania fondu ku dňu 23.8.2010. Naopak za nepreukázanú považoval súd prvej inštancie
skutočnosť schválenia tiež prác na oprave štítovej steny dodávateľom Ing. O. D., za ktoré žalovaný
zaplatil sumu 1.512,32 Eur. Konštatoval v tejto súvislosti, že zo zápisnice zo schôdze vlastníkov dňa
11.1.2011, na ktorú v tejto súvislosti odkazoval žalovaný, uvedené nevyplývalo. V tejto zápisnici bolo

pritom podľa jeho zistenia zachytené, že správca informoval vlastníkov o odstránení havarijného stavu
štítovej steny na základe zápisnice zo schôdze vlastníkov konanej dňa 08.09.2010, že fakturovaná
čiastka predstavuje 1.512,32 Eur, a že prítomní vlastníci uvedené bez námietok vzali na vedomie.

4. Súd prvej inštancie na takto zistený skutkový stav aplikoval ust. § 8 ods. 5, § 8a ods. 1 písm. a) a c),

§ 8a ods. 5 a § 10 ods. 3 a 4 zák. č. 182/1993 Z. z., o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, v znení
neskorších zmien a doplnkov, § 420 ods. 1, § 442 ods. 1 a § 552 ods. 3 zák. č. 40/1964 Zb., Občiansky
zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov, z nich vyvodil, že žalovaný úhradou sumy 1.512,32 Ing.
Rudolfovi Sedlákovi za opravu štítovej strechy, vyúčtovanej jeho faktúrou č. 40/2010 čerpal prostriedky
fondu neoprávnene, a že v príčinnej súvislosti s týmto protiprávnym konaním žalovaného vznikla

vlastníkom bytov a nebytových priestorov škoda vo výške 1.512,32 Eur, za ktorú žalovaný podľa záveru
prvoinštančného súdu zodpovedá v zmysle ust. § 8 ods. 5 zák. č. 182/1993Z. z. v znení neskorších
zmien a predpisov. Bez právnej relevancie k podmienkam zodpovednosti žalovaného za túto škodu bol
podľa názoru súdu prvej inštancie fakt, že peňažné prostriedky v tejto výške, hoc ich použitie vlastníkmi
nebolo odsúhlasené, boli použité na opravu bytového domu, ktorý sa tým zhodnotil. Čerpanie ostatných

prostriedkov fondu žalovaným nebolo podľa úvahy súdu prvej inštancie neoprávnené vzhľadom na
jeho schválenie, i keď len dodatočné, vlastníkmi bytov a nebytových priestorov, pričom prvoinštančný
súd v tejto súvislosti konštatoval zároveň, že všetky práce, ktoré boli v súvislosti s predmetným
čerpaním zrealizované, predstavovali výdavky na obnovu, modernizáciu, rekonštrukciu domu alebo
prevádzku, údržbu a opravu spoločných častí, spoločných zariadení domu, prípadne nebytových

priestorov, príslušenstva, resp. výdavky na obnovu, a teda boli použité pri zachovaní účelu ich použitia.
V tomto kontexte podľa názoru súdu, nemožno hovoriť o vzniku akejkoľvek škody. Za bezvýznamné
pri právnom posúdení veci súd prvej inštancie považoval výhrady žalobkyne ku kvalite či úplnosti
žalovaným zabezpečených prác a za nedôvodnú považoval tiež i argumentáciu žalobkyne poukazujúcu
na nerešpektovanie pamiatkovej ochrany bytového domu žalovaným. Podľa úvah súdu prvej inštancie

v tomto smere, k vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu vyplývajúcu z nedostatkov v kvalite či
rozsahu vykonaných prác mohlo dôjsť len pokiaľ by žalovaný voči dodávateľom riadne neuplatňoval
nároky zo zodpovednosti za vady. Žalobkyňa však podľa súdu prvej inštancie bremeno tvrdenia a
preukázania k takýmto skutočnostiam neuniesla. Podľa úvahy súdu prvej inštancie prípadné porušenie
povinností na úseku pamiatkovej ochrany nemalo za následok vznik tvrdenej škody, a preto podľa jeho

názoru ani tým nebola daná príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a škodou. Protiprávnosť
v konaní žalovaného nevyplývala podľa záveru súdu prvej inštancie ani zo skutočnosti, že dodávatelia
vystavovali faktúry za dielčie práce, čo z pohľadu žalobkyne bolo účelové a malo slúžiť na obídenie
zásad hospodárenia s prostriedkami fondu. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti vyjadril názor, že otázkaspôsobu vystavenia faktúr patrí do výlučnej právomoci toho - ktorého dodávateľa, že má dosah nanajvýš
v právnom vzťahu žalobcu a dodávateľa, a preto je bez vplyvu na spôsob posúdenia zodpovednostného
vzťahu strán. Na podklade tohto spôsobu právneho posúdenia veci súd prvej inštancie priznal žalobkyni

náhradu škody v sume 1.512,32 Eur a za omeškanie žalovaného so zaplatením tejto peňažnej sumy
tiež úroky z omeškania v „zákonnej výške od 4.5.2012 v súvislosti s preukázanou výzvou na plnenie“. V
prevyšujúcom rozsahu súd prvej inštancie žalobu zamietol. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie
odôvodnil s odkazom na ust. § 142 ods. 2 O.s.p. pomerne väčším procesným úspechom žalovaného
v spore.

5. Proti tomuto rozsudku, v časti výrokov, ktorým bola žaloba v prevyšujúcom rozsahu zamietnutá
(II) a o trovách konania (III) podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu zrušil a v rozsahu zrušenia vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní žalobkyňa namietala nedostatky odôvodnenia,
pre ktoré označila napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za nepreskúmateľné. V odôvodnení

žalobkyňa postrádala úplné skutkové vymedzenie jej žaloby obsahovo zahŕňajúce tiež skutočnosti
uvedené v jej podaní zo dňa 7.12.2012. Podľa žalobkyne súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozsudku neuviedol všetky ňou predložené a označené dôkazy a nevyjadril dôvod, pre ktorý odmietol
vykonať niektoré z nich. Žalobkyňa vzniesla výhrady tiež proti spôsobu, akým sa súd prvej inštancie
v odôvodnení vysporiadal s hodnotením dôkazov. Obmedzil sa v tomto postupe podľa žalobkyne len

na výpočet niektorých písomností nachádzajúcich sa v súdnom spise a uvedenie nesúrodých citácií
výpovedí svedkov a strán sporu bez toho, aby vyjadril konkrétne skutkové zistenia z týchto dôkazov
vyplývajúce a bez ich hodnotenia tiež vo vzájomnej súvislosti. Na viacerých miestach odôvodnenia
súd prvej inštancie podľa žalobkyne akoby len prezentoval svoje subjektívne názory bez náležitej
nadväznosti na právne normy. Žalobkyňa v odvolaní vytkla súdu prvej inštancie tiež nesprávnosť

skutkových zistení, z ktorých v napadnutom rozsudku vychádzal. Akcentovala, že žalovaný a v konaní
vypočutí svedkovia klamali a zavádzali ohľadne potrebnosti vykonania sporných prác. Poukázala na to,
že v roku 2010 tu nebol problém so vstupom nepovolaných osôb do dvora, keďže k jeho vyriešeniu
došlo už roky predtým tak, že sa začala uzamykať vstupná brána z Mlynskej ulice. V roku 2010 sa už
na vstupnej bráne podľa tvrdenia žalobkyne nerobilo nič, čo podľa jej názoru zakladá pochybnosť o

tom, či niektoré z prác vyúčtovaných I. E. boli vôbec vykonané. Historické dvere z dvora do priestoru
schodištia žalobkyňa tvrdila, že boli plne funkčné a ich nahradenie za daných okolností plastovými
dverami označila za svojvoľné, nevhodné a z pohľadu pamiatkovej ochrany za nepovolené. Obdobne
sa žalobkyňa v odvolaní vyjadrila k naneseniu novej omietky a k vymaľovaniu vstupného schodištia
bytového domu. Ani len časť sporných prostriedkov fondu nebola podľa vyjadrenia žalobkyne použitá

na odvrátenie havarijného stavu domu; pokiaľ za tohto stavu boli v bytovom dome robené ozdobné,
podľa jej názoru nepotrebné práce, jednalo sa o svojvoľné zneužitie prostriedkov fondu. Žalobkyňa v
tejto súvislosti vytkla súdu prvej inštancie, že sa odmietol s týmito skutočnosťami oboznámiť za priamo
ňou navrhovanou ohliadkou. Čo do spôsobu právneho posúdenia veci žalobkyňa v odvolaní vyjadrila
presvedčenie o povinnosti správcu uzavrieť každú zmluvu, ktorou dochádza k zabezpečeniu údržby

alebo opravy bytového domu v písomnej forme. Jedine táto forma podľa názoru žalobkyne napĺňa
zákonnú požiadavku odbornej starostlivosti, kladenú na činnosť správcu zákonom. Žalobkyňa v odvolaní
nesúhlasila so spôsobom, akým sa súd prvej inštancie vysporiadal s jej argumentáciou poukazujúcou
na účelové rozdeľovanie výkonov za účelom zníženia výšky fakturovanej sumy, a tým obchádzanie
limitov pre nakladanie s prostriedkami fondu a jeho vysvetlenie, že spôsob fakturácie je výlučne na

dodávateľovi, považovala za nedostatočný. Žalobkyňa v tejto súvislosti poukázala na vecnú a časovú
súvislosť takto rozdelených dielčich plnení, pre ktoré na ne, podľa jej názoru, treba nazerať ako na
plnenie jedno. Práve toto plnenie je podľa argumentácie žalobkyne skutočným predmetom právneho
úkonu. Formálne fakturovanie dielčich plnení žalobkyňa označila za účelové a akcentovala, že tento
postup musel iniciovať už žalovaný svojimi objednávkami. Žalobkyňa zastávala názor, že ani vo vzťahu k

tým prácam, ktoré podľa záveru súdu prvej inštancie boli dodatočne odsúhlasené na schôdzi vlastníkov
dňa 24.8.2010, požiadavka odsúhlasenia čerpania prostriedkov fondu nebola splnená. Žalobkyňa v
tomto smere nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, že takéto odsúhlasenie sa mohlo udiať aj
dodatočne. Mala za to, že pre posúdenie ne/oprávnenosti použitia prostriedkov fondu je rozhodujúcim
okamih ich vynaloženia (zaplatenia), a že dodatočné odsúhlasenie - konvalidácia neoprávneného na

oprávnené nie je možná bez zodpovedajúceho kvóra vlastníkov. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala
na ďalšiu nesprávnosť, ktorej sa súd prvej inštancie, podľa jej názoru dopustil pri právnom posudzovaní
veci. I napriek tomu totiž, že za východisko svojich úvah o právnej možnosti žalovaného použiť
prostriedky fondu vzal zásady hospodárenia prijaté na schôdzi vlastníkov dňa 29.10.2008, podľaktorých sa na použitie prostriedkov fondu nad 663,80 Eur vyžadoval súhlas piatich vlastníkov, za
dodatočne schválenú považoval všetky sporné dispozície na tento limit i napriek tomu, že za ňu podľa
zápisnice zo schôdze vlastníkov zo dňa 24.8.2010 hlasovali len štyria vlastníci. Súd prvej inštancie

podľa názoru žalobkyne pri právnom posudzovaní veci náležite nezohľadnil status národnej kultúrnej
pamiatky bytového domu, pre ktorý ani len udržiavacie práce („ani len namaľovať“) nemožno uskutočniť
bez súhlasu Krajského pamiatkového úradu. Naproti názoru prvoinštančného súdu bola žalobkyňa
presvedčená o tom, že práce zabezpečené a z fondu uhradené žalovaným nezodpovedali významu a
potrebám bytového domu i ako národnej kultúrnej pamiatky, a že aby došlo k náprave, aby teda bytový

dom vyzeral v súlade s historickým vyznením, bude potrebné napríklad tiež odstrániť olejové maľby zo
stien. Na tomto príklade žalobkyňa demonštrovala, že k vynaloženiu prostriedkov z fondu žalovaným
došlo z pohľadu pamiatkovej ochrany bytového domu v konečnom dôsledku zbytočne, a tým vysvetlila
príčinnú súvislosť medzi porušením právnych predpisov na úseku ochrany pamiatok a škodou, ktorá
vlastníkom nehnuteľnosti vznikla. Žalobkyňa, i keď vyhovujúci výrok rozsudku odvolaním nenapadla ,
poukázalananesprávnosť,ktorejsasúdvtejtočastirozhodnutiadopustiltým,ževoformuláciinevyjadril,

že k úhrade peňažnej sumy má dôjsť v prospech všetkých vlastníkov na bankový účet fondu. Svojimi
odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nedostatky riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku, na
prítomnosť skutkových vád, spočívajúcich v neúplnosti skutkových zistení pre nevykonanie navrhnutých
dôkazovavnesprávnychskutkovýchzisteniachnazákladevykonanýchdôkazovananesprávneprávne
posúdenie veci, žalobkyňa uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a), c), d) a f) O.s.p.

6. Proti vyhovujúcemu výroku napadnutého rozsudku (I) a jeho výroku o trovách konania (III) podal v
zákonnej lehote odvolanie tiež žalovaný s návrhom, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
odvolaním napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobu zamietne aj v tejto časti a prizná žalovanému
nárok na plnú náhradu trov konania, eventuálne aby ho zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní žalovaný vytkol napadnutému rozsudku nesprávnosť
skutkového zistenia, podľa ktorého zo zápisnice zo schôdze vlastníkov zo dňa 11.1.2011 nevyplýva, aby
vlastníci schválili čerpanie prostriedkov fondu v sume 1.512,32 Eur na úhradu ceny za opravu štítovej
steny Ing. Rudolfom Sedlákom. Žalovaný v tejto súvislosti vytkol napadnutému rozsudku nedostatočné
vysvetlenie dôvodu, pre ktorý súd prvej inštancie takýto skutkový záver urobil za situácie, keď v

zmienenej zápisnici je poznamenané a súd prvej inštancie z nej v napadnutom rozsudku i citoval, že
žalovaný informoval vlastníkov bytov o odstránení havarijného stavu štítovej steny na základe záverov
schôdze vlastníkov bytov dňa 8.9.2010, a že vyúčtovanú ceny opravy v sume 1.512,32 Eur zaplatil.
Túto informáciu žalovaného podľa zápisnice vlastníci prítomní na schôdzi vlastníkov dňa 11.1.2011
vzali na vedomie a nemali k nej žiadne námietky, nakoľko podľa žalovaného k odsúhlaseniu opravy

štítovej steny došlo už na schôdzi vlastníkov dňa 8.9.2010, závery ktorej súd prvej inštancie podľa
žalovaného nevzal do úvahy. Na tejto schôdzi došlo podľa tvrdenia žalovaného k odsúhlaseniu opravy
štítovej steny hlasmi 5 vlastníkov, vrátane žalobkyne, ktorá však svoj súhlas podmienila rešpektovaním
požiadaviek vyplývajúcich z rozhodnutí stavebného úradu a orgánu pamiatkovej ochrany. Žalovaný v
odvolaníargumentoval,žepokiaľvokolnostiachprípaduvlastnícirozhodliopotrebeopravyštítovejsteny

a na jej realizáciu určili dodávateľa, neostávalo mu iné ako takto založenú povinnosť obstarať práce u
vybraného dodávateľa, splniť. Akcentoval v tejto súvislosti zároveň, že vychádzajúc z úpravy bytového
zákona (§ 8b) záväzok zaplatiť cenu takto obstaranej opravy spočíval na vlastníkoch bytov a nebytových
priestorov a on tento záväzok plnil v ich mene a na ich účet, čo samo o sebe podľa jeho názoru vylučuje
vznik škody na ich strane. Žalovaný poukázal tiež na skutočnosť, že na schôdzi vlastníkov dňa 18.4.2012

vzali vlastníci uznesením prijatým 5 hlasmi na vedomie správu žalovaného o hospodárení s fondom za
obdobie od 1.1.2011 do 31.12.2011. Domnieval sa preto, že pokiaľ súd prvej inštancie za odsúhlasenie
čerpania prostriedkov fondu na opravu štítovej steny nepovažoval uznesenie na schôdzi vlastníkov
dňa 11.1.2011 mal za odsúhlasenie posúdiť uznesenie prijaté na schôdzi vlastníkov dňa 18.4.2012.
Žalovaný teda nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o použití prostriedkov fondu na opravu štítovej

steny neoprávnene. Zastával názor, že pri výkone správy vo všeobecnosti a konkrétne aj pri obstaraní
prác na oprave štítovej steny postupoval s odbornou starostlivosťou a podľa požiadaviek väčšiny
vlastníkov. Žalovaný vo svojej odvolacej argumentácii poukázal tiež i na to, že škoda vlastníkom bytov
a nebytových priestorov použitím prostriedkov fondu na úhradu ceny za opravu štítovej steny nemohla
vzniknúť tiež i preto, že odčerpaným prostriedkom zodpovedala protihodnota, ktorá sa im dostala

v podobe odstránenia havarijného stavu štítovej steny bytového domu. Riešenie havarijného stavu
zároveň podľa žalovaného vylučuje dôvodnosť argumentácie žalobkyne o neúčelnom (nie dôležitom)
použití týchto prostriedkov. V úzkej spojitosti s týmito výhradami k spôsobu právneho posúdenia veci
žalovaný vytkol súdu prvej inštancie tiež nedostatky v odôvodnení napadnutého rozsudku. Postrádal vňom predovšetkým zohľadnenie už zmienenej zápisnice zo schôdze vlastníkov dňa 8.9.2010, vyjadrenie
spôsobu hodnotenia dôkazov vo vzájomnej súvislosti a jasné a presvedčivé podriadenie zisteného
skutkového stavu pod použité právne normy. V odôvodnení vyjadrené úvahy pritom žalovaný považoval

za zmätočné a svojvoľné. Napadnuté rozhodnutie podľa žalovaného trpí nepreskúmateľnosťou tiež
preto, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej a jeho právne závery sú v extrémnom
nesúlade so skutkovými zisteniami. Žalovaný v odvolaní vytkol súdu prvej inštancie tiež nesprávnosť
postupu, spočívajúcu v nevykonaní ním navrhnutého dôkazu - svedeckého výsluchu ostatných

vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktorý podľa názoru žalobcu mohol prispieť k náležitému
zisteniu skutkového stavu, predovšetkým vytvoriť podklad pre hodnotenie vierohodnosti tvrdení oboch
sporových strán. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nedostatky riadneho odôvodnenia
napadnutého rozsudku, na prítomnosť skutkových vád, spočívajúcich v neúplnosti skutkových zistení
pre nevykonanie navrhnutých dôkazov a v nesprávnych skutkových zisteniach na základe vykonaných
dôkazov a na nesprávne právne posúdenie veci, žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 205

ods. 2 písm. a), c), d) a f) O.s.p.

7. Žalobkyňa vo svojej odvolacej replike nesúhlasila s odvolacou námietkou žalovaného, poukazujúcou
s odkazom na obsah zápisníc o schôdzach vlastníkov dňa 8.9.2010 a 11.1.2011 na nesprávnosť
skutkového záveru súdu prvej inštancie o neodsúhlasení čerpania prostriedkov fondu na opravu štítovej

steny. Podľa žalobkyne vlastníci bytov a nebytových priestorov ani na týchto schôdzach žalovaného na
obstaranie opravy štítovej steny nesplnomocnili. Žalobkyňa už opakovane zdôraznila, že žalovaný pri
zabezpečovaní týchto prác nepostupoval podľa rozhodnutia stavebného úradu a orgánu pamiatkovej
ochrany. Žalobkyňa odmietla tiež názor žalovaného, že v krajnom prípade došlo k odsúhlaseniu použitia
prostriedkovfondunaopravuštítovejstenynaschôdzivlastníkovdňa18.4.2012tým,ževzalinavedomie

správu žalovaného o hospodárení s fondom za obdobie od 1.1.2011 do 31.12.2011. Žalobkyňa pritom
argumentovala, že zobratie niečoho na vedomie nepredstavuje odsúhlasenie.

8. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zák. č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (C.s.p.), ktorým
došlo k zrušeniu zák. č. 99/1963 Zb. v znení účinnom do 30.6.2016, Občiansky súdny poriadok (O.s.p.).

V súlade s ust. § 470 ods. 1 C.s.p. odvolací súd po účinnosti tohto zákona vo veci postupoval podľa
nového procesného predpisu pri zachovaní právnych účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali dovtedy,
v zmysle ust. § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. Nakoľko žalobkyňa i žalovaný podali odvolanie ešte pred
dňom nadobudnutia účinnosti C.s.p., zachovanie účinkov týchto procesných úkonov strán predpokladalo
tiež, že pri preskúmavaní splnenia podmienok na ich prejednanie (úplnosť odvolania, jeho prípustnosť,

včasnosť podania a legitimácia subjektu konania podať odvolanie) postupoval odvolací súd podľa
zákona účinného ku dňu podania odvolaní, a teda podľa ustanovení O.s.p. Na ďalší procesný postup,
a tiež i rozhodnutie o odvolaniach však už odvolací súd plne aplikoval úpravu C.s.p.

9. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobkyne a odvolanie

žalovaného ako podané včas (§ 204 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§
201 v spojení s § 202 O.s.p.), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario C.s.p.,
v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p. a ust. § 212 O.s.p., z hľadísk odvolaniami uplatnených
odvolacích dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a), c), d) a f) O.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré
sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. a dospel k záveru, že v

zamietavom výroku je napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vecne správny, a že naproti tomu čo do
výroku vyhovujúceho, je odvolanie žalovaného dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom
súde v Košiciach dňa 11.4.2018 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu
na úradnej tabuli a na webovej stránke tohto súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

10. Žalobkyňa svojimi odvolacími námietkami proti zamietavému výroku napadnutého rozsudku učinila
predmetomodvolaciehoprieskumutiežsprávnosťskutkovýchzisteníaspôsobuichprávnehoposúdenia
súdom prvej inštancie vedúcich k jeho záveru, že použitie prostriedkov fondu žalovaným, ku ktorému
došlo v období do 23.8.2010 bolo požadovaným počtom hlasov štyroch vlastníkov bytov a nebytových
priestorov dodatočne schválené na schôdzi vlastníkov dňa 24.8.2010. Odvolací súd sa s týmto záverom

súdu prvej inštancie stotožňuje, i keď sčasti z iných dôvodov. Odlišný spôsob právneho posúdenia
rozhodujúcich skutočností pritom vychádza z istých právnych noriem, ktoré použil už prvoinštančný
súd, ktorých interpretáciou však odvolací súd na inak správne zistený skutkový stav vyvodil sčasti
iný záver o právach a povinnostiach strán sporu. Súd prvej inštancie vo svojich úvahách správnevyšiel zo zákonom určenej povinnosti žalovaného ako správcu bytového domu, postupovať pri čerpaní
prostriedkov fondu, určených na opravy a úpravy bytového domu alebo inak povedané pri obstarávaní
služieb a tovaru pri zabezpečovaní opráv a údržby bytového domu podľa vôle vlastníkov bytov a

nebytových priestorov rámcovo prejavenej v zmluve o výkone správy a dotváranej v priebehu trvania
právneho vzťahu touto zmluvou založeného právom aprobovaným spôsobom kreovania kolektívnej vôle
vlastníkov. Súd prvej inštancie na podklade tejto úvahy správne vyvodil zo zmluvy o výkone správy, že
nad rámec bežnej údržby, opráv menšieho rozsahu, odstraňovania havarijných situácií a pravidelných
prehliadok spoločných zariadení podľa osobitných predpisov, podliehalo zabezpečenie opráv a údržby

bytového domu žalovaným odsúhlaseniu väčšinou vlastníkov bytov a nebytových priestorov (časť II.
bod 2.2 a časť IV. bod 4.10 ), čo pri 4 bytových a 3 nebytových jednotkách, nachádzajúcich sa v
bytovom dome podľa výpisu z LV č. 11502 pre kat. úz. Stredné Mesto, prakticky znamenalo potrebu
odsúhlasenia vždy najmenej štyrmi hlasmi. Súd prvej inštancie nesprávne považoval uznesenie, prijaté
vlastníkmi bytov a nebytových priestorov na ich schôdzi dňa 29.10.2008 za zmenu zmluvy o výkone
správy v časti podmienok hospodárenia s fondom, podľa názoru odvolacieho súdu hneď z niekoľkých

dôvodov: Predovšetkým, ako vyplýva zo zápisnice z tejto schôdze tak, ako jej obsah podľa odôvodnenia
napadnutého rozsudku zistil i prvoinštančný súd, vlastníci bytov a nebytových priestorov na nej výslovne
určili zásady nakladania s prostriedkami fondu pre zástupcu vlastníkov, ktorého na tej istej schôdzi
bezprostredne predtým zvolili a nezamýšľali podľa obsahu zápisnice ani rozhodnúť o zmene zásad
hospodárenia dovnútra a ani o zmene zmluvy o výkone správy v tejto jej časti. Odhliadnuc od toho,

súd prvej inštancie sa mylne domnieval, že len účasť správcu na tejto schôdzi, ktorú hoc viedol a jej
priebeh potvrdil svojim podpisom na zápisnici, postačoval pre záver, že odsúhlasením zásad nakladania
s prostriedkami fondu pre zástupcu vlastníkov došlo k zmene zmluvy o výkone správy. Ako už bolo
zmienené, zmena zmluvy o výkone správy nebola ani formálnou a ani materiálnou programovou náplňou
rozhodovania vlastníkov v tomto bode programu schôdze a nielen vlastníci, ale ani žalovaný vôľu zmeniť

zmluvuovýkonesprávyvčastiupravujúcejpotrebuodsúhlaseniapoužitiaprostriedkovfondužalovaným
nadpolovičnou väčšinou hlasov vlastníkov, právom predpokladaným spôsobom (čo do obsahu a formy),
nikdyneprejavili.Nakoniecvýznamomvšaknapoprednommiestejepotrebnémaťnazreteli,ževzmluve
o výkone správy dohodnuté kvórum vlastníkov pre schválenie použitia prostriedkov fondu žalovaným
zodpovedá zákonom určenému spôsobu rozhodovania vlastníkov na ich schôdzi podľa ust. § 14 ods.

2 zák. č. 182/1993 Z. z., ktoré vzhľadom na svoj kogentný charakter (por. Valachovič,M., Grausova,
K., Cirák, J., Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Komentár.Praha: C.H.Beck, 2012,
1376 s., str. 862) nebolo možné ani prejavom kolektívnej vôle vlastníkov zmeniť. To v konečnom
dôsledku podľa úvahy odvolacieho súdu znamená, že použitie prostriedkov fondu žalovaným (nad
rámec bežných, drobných a havarijných opráv či revíznych prehliadok) bol v danom prípade potrebný

súhlas nadpolovičnej väčšiny vlastníkov bytov a nebytových priestorov (4 hlasy z celkovo 7). Súd prvej
inštancie, i keď s nesprávnou úvahou o zmene zmluvy o výkone správy, ktorú v končenom dôsledku i
tak vo svojich záveroch nepremietol, správne sústredil svoju pozornosť na otázku, či práce označené
žalobkyňou žalovaný obstaral a zaplatil so súhlasom väčšiny vlastníkov bytov a nebytových priestorov.
Vyšiel pritom z názoru, s ktorým sa odvolací súd plnene stotožnil, že k účinnému schváleniu použitia

prostriedkov fondu správcom môže dôjsť i dodatočne. Vo svojich úvahách vedúcich k tomuto záveru
odvolací súd vyšiel z toho, že sám zák. č. 182/1993 Z. z., a to i v dobovom znení, predpokladá, že
nakladanie s prostriedkami fondu správcom podlieha ročnému zúčtovaniu (§ 8a ods. 3), z čoho je možné
logicky vyvodiť, že pre posúdenie oprávnenosti použitia prostriedkov fondu bude rozhodujúci stav fondu
deklarovaný správcom vo vyúčtovaní a postoj vlastníkov k spôsobu použitia prostriedkov prezentovaný

najneskôr v ich stanovisku k ročnému vyúčtovaniu. Pokiaľ pri týchto právnych východiskách a zistení, že
vlastníci bytov a nebytových priestorov na schôdzi vlastníkov dňa 24.08.2010 štyrmi hlasmi odsúhlasili
čerpanie fondu žalovaným ku dňu 23.08.2010 súd prvej inštancie dospel k záveru, že obstaranie
prác a čerpanie prostriedkov z fondu žalovaným v období do 23.8.2010, do ktorého spadajú všetky
práce až na opravu štítovej steny Ing. O. D., bolo z pohľadu súhlasu vlastníkov oprávnené, niet mu

čo vytknúť. Súd prvej inštancie správne nevyvodil protiprávnosť postupu žalovaného pri obstarávaní
prác ani zo žalobkyňou tvrdenej neúčelnosti, majúcej vyplývať z potrebnosti vykonania dôležitejších
udržiavacích prác a ani z tvrdenej nekonzistentnosti s predstavou žalobkyne o spôsobe ich pamiatkovej
ochrany. Žalobkyňa svoju argumentáciu v tomto smere založila na inak nespornom statuse bytového
domu ako národnej kultúrnej pamiatky a rovnako nespornom havarijnom stave tejto nehnuteľnosti a

prezentovala vlastnú predstavu o tom, čo pre údržbu a opravu vyplýva ako z pamiatkovej ochrany
stavby, tak aj z rozhodnutia stavebného úradu, ktorým došlo vzhľadom na havarijný stav k uloženiu
vykonania udržiavacích prác. Žalobkyňa však pritom opomenula, že o účelnosti udržiavacích prác a
opráv a o spôsobe ich prevedenia z hľadiska estetického fakticky rozhodli vlastníci a nie žalovaný,ktorý už len realizoval ich vôľu. Priestor na diskusiu o účelnosti a spôsobe vyhotovenia prác tu bol
preto daný najneskôr v súvislosti s ich dodatočným schválením, a pokiaľ mala žalobkyňa za to, že
či už zadanie alebo schválenie týchto prác bolo v rozpore so zákonom, bez ohľadu pritom na to, či

má byť týmto zákonom bytový zákon, stavebný poriadok, zákon o ochrane pamiatkového fondu alebo
iný zákon, mala sa domáhať ochrany pred takýmto rozhodnutím vlastníkov postupom podľa ust. §
14 ods. 4 zák. č. 182/1993 Z. z. na súde. Nakoľko tak v zákonnej prekluzívnej lehote k žiadnemu z
posudzovaných uznesení prijatých na už zmienených schôdzach vlastníkov neurobila, v inom konaní
už súdu neprináležalo posudzovať ich zákonnosť z iných hľadísk, než z pohľadu toho či boli prijaté

na schôdzi vlastníkov, a či k ich prijatiu došlo potrebným kvórom vlastníkov. Pokiaľ preto došlo k
právne nezmeniteľnému schváleniu vykonaných prác vlastníkmi bytov a nebytových priestorov, podľa
názoru odvolacieho súdu už použitie prostriedkov žalovaným z hľadiska ostatných vlastníkov nemožno
považovaťnaneoprávnenéaiprípadnýnásledokporušeniapredpisovžalovaným,keďžepriobstarávaní
odsúhlasených prác a tovarov vystupuje v mene vlastníkov a na ich účet, zaťažuje vlastníkov a nie
žalovaného. Pri takomto spôsobe právneho posúdenia veci pri nespornosti toho, že práce boli skutočne

vykonané, už ani ich hierarchická potrebnosť a ani ich estetický súlad s pamiatkovou ochranou nemali
pre rozhodnutie význam, a preto pokiaľ súd prvej inštancie nevykonal dôkaz ohliadkou, neuprel tým
žalobkyni také procesné právo, realizáciou ktorého by bolo možné čo i len predpokladať priaznivejší
výsledok pre ňu v spore.

11. Obaja odvolatelia svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu
podľa ust § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., učinil predmetom odvolacieho
prieskumu tiež správnosť procesného postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania ich práva
na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

12. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúma-teľnosť bola považovaná len
za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada
konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S tým
názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015,

III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú
vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016,
právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,

ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny
v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska
nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov
nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu
možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. (z hľadiska

podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) C.s.p., do 30.6.2016 ust. § 237 ods. 1
písm. f) O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie
súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti
pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak

zásadnej,žemalazanásledok„justičnýomyl“(RyabykhprotiRusku,rozsudokzroku2003).Zaprocesnú
vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1
písm. f) O.s.p.) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv odvolateľa (por. uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/84/2017 zo dňa 25.10.2017). I Ústavný súd SR
v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie

je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a
právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

13. Podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,

stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.14. Vo všeobecnosti odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom
a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Zákon preto určuje konkrétne požiadavky
na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a

spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré skutočnosti
boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové závery
a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozsudku
súd vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej interpretáciu
na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti. Povinnosťou

súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán; z odôvodnenia má pritom
podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom
len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia, požiadavku
riadneho odôvodnenia nespĺňa.

15. V danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení zamietavého výroku napadnutého rozsudku

ozrejmil zásadné tvrdenia, právnu argumentáciu oboch sporových strán vysvetlil s použitím tiež
správnej normy na vec a ustálil ako rozhodujúcu skutkovú okolnosť existenciu hoc len dodatočného
odsúhlasenia žalovaným obstaraných prác väčšinou vlastníkov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
sú zrejmé tiež čiastkové skutkové zistenia a dôkazy, z ktorých ich súd prvej inštancie vyvodil a
jasne, určito a zrozumiteľne je v ňom vysvetlený tiež rozhodujúci skutkový záver, že k takémuto

dodatočnému odsúhlaseniu prác, obstaraných žalovaným do 23.8.2010 došlo na schôdzi vlastníkov
dňa 24.08.2010. Na podklade tejto skutočnosti súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku
vyjadril právnu úvahu, že konanie žalovaného pre vznik zodpovednosti za škodu postráda protiprávnosť,
a že absentujú tiež podmienky existencie škody ako takej, vzhľadom na premietnutie prostriedkov
fondu do modernizácie a rekonštrukcie domu a v konečnom dôsledku i príčinnej súvislosti medzi

vytýkaným konaním žalovaného a škodou. Vo svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode,
podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v zamietavom výroku
považovať ani za arbitrárne ani za úplne odchylné od veci samej a ani za extrémne nelogické, a
preto odvolaciu námietku žalobkyne proti odôvodneniu tejto časti napadnutého rozsudku odvolací
súd posúdil len ako jej nespokojnosť so závermi prezentovanými v odôvodnení, ktoré ako už bolo

zmienené nezakladá nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať
jej procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p (§ 365
ods. 1 písm. b) C.s.p.).

16. Vychádzajúc z uvedeného, nakoľko podľa posúdenia odvolacieho súdu prvoinštančný súd v

skutkových záveroch zamietavej časti napadnutého rozsudku nepochybil, nedopustil sa právnej vady
a neodňal žalobkyni možnosť uskutočňovať jej procesné práva je odvolanie žalobkyne proti tejto časti
napadnutého rozsudku z hľadiska ňou uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm.
a), c), d) a f) O.s.p. neopodstatnené. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako
vecne správne potvrdil v súlade s ust. § 387 ods. 1 C.s.p.

17. Inak však odvolací súd posúdil spôsob odôvodnenia vyhovujúceho výroku napadnutého rozsudku.
Žalovaný celkom správne vytýkal tejto časti odôvodnenia nezrozumiteľnosť v ňom vyjadrených úvah
ohľadne rozhodujúcej skutočnosti ne/odsúhlasenia použitia prostriedkov fondu na úhradu ceny za
opravu štítovej steny v sume 1.512,32 Eur Ing. O. D.. Súd prvej inštancie totiž vo vzťahu k tejto spornej

skutočnosti v odôvodnení konštatoval skutkový záver, že na čerpanie peňažných prostriedkov vo výške
1.512,32 Eur nemal žalovaný zabezpečené odsúhlasenie vlastníkmi vôbec, a to ani dodatočne (str.
13 ods. 2), pritom na inom mieste odôvodnenia uviedol, že žalovaný rámci svojej obrany tvrdil, že k
odsúhlaseniu týchto prác vlastníkmi došlo na ich schôdzi dňa 11.1.2011 (str. 5 ods. 1), zo zápisnice o
ktorej zistil (str. 4 ods. 2), že v jej priebehu správca tiež informoval vlastníkov o odstránení havarijného

stavu štítovej steny na základe zápisnice zo schôdze vlastníkov konanej dňa 8.9.2010 a o fakturovanej
sume 1.512,32 Eur, čo prítomní vlastníci vzali bez námietok na vedomie. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku v tejto súvislosti nevyplýva vysvetlenie na prvý pohľad zrejmého rozporu medzi zmieneným
skutkovým záverom a v odôvodnení citovaným obsahom zápisnice. V odôvodnení niet rovnako zmienky
ani o dôvode, vysvetľujúcom postup súdu prvej inštancie, ktorý i napriek tomu, že v zápisnici o

schôdzi vlastníkov zo dňa 11.1.2011 je poznamenané, že k realizácii opravy štítovej steny došlo na
základe rozhodnutia vlastníkov, na ktorom sa uzniesli na schôdzi dňa 8.9.2010, nevykonal žalovaným
navrhnutý dôkaz zápisnicou o tejto schôdzi, ktorú predložil s návrhom na vykonanie tohto dôkazu
podaním zo dňa 25.9.2013; v tejto súvislosti len zo zápisnice o pojednávaní dňa 9.10.2015 vyplýva,že súd prvej inštancie nepovažoval i túto písomnosť za priamo súvisiacu s predmetom konania, čo
však nad akúkoľvek pochybnosť nezodpovedá skutočnosti. Celkom nelogicky súd prvej inštancie podľa
odôvodnenia napadnutého rozsudku posudzoval túto časť žaloby i z hľadiska právneho. Pokiaľ totiž v

prípade zamietavej časti žaloby vyšiel z premisy, že peňažné prostriedky fondu vynaložil žalovaný v
súlade s účelom ich určenia a k vzniku škody preto podľa jeho záveru nemohlo dôjsť, vo vzťahu čerpaniu
peňažnej sumy 1.512,32 Eur skutočnosť použitia týchto peňazí na opravu bytového domu a na jeho
zhodnotenie už považoval bez bližšieho vysvetlenia za právne bezvýznamné.

18. Podľa posúdenia odvolacieho súdu teda vyhovujúca časť napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie síce formálne odôvodnenie obsahovalo, materiálne však toto odôvodnenie bolo celkom
zrejme zmätočné, odchylné od merita veci, a tiež nelogické. Tento nedostatok odôvodnenia pritom
možno bezpochyby považovať za už zmienenú celkom ojedinelú situáciu (extrém) pri odôvodňovaní
rozhodnutia a nie iba nespokojnosť odvolateľa so zdôvodnením. Pre tento nedostatok je rozhodnutie
súdu prvej inštancie v dotknutej časti nepreskúmateľným, čo zakladá nesprávnosť postupu súdu,

ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a tým dôvodnosť žalovaným
uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. Preto odvolací súd rozsudok v
odvolaním napadnutom vyhovujúcom výroku a tiež v závislom výroku o trovách konania zrušil postupom
podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. a v zmysle ust. § 391 ods. 1 C.s.p. v rozsahu zrušenia vrátil vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

19. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie úplne sa vysporiadať s návrhom žalovaného
na vykonanie dôkazu listinami, ktoré predložil v prílohe podania zo dňa 25.9.2013 (zvlášť zápisnice
o schôdzi vlastníkov dňa 8.9.2010), k tomu predovšetkým umožní žalovanému označiť konkrétne
písomnosti, ktorých vykonanie navrhuje a ku každej z nich tiež spornú skutočnosť, na preukázanie ktorej

tú - ktorú písomnosť predložil. Následne po posúdení výpovednej hodnoty každej z takto označenej
písomnosti, len dôkazne významné z nich vykoná na pojednávaní spôsobom vyplývajúcim z ust. §
204 C.s.p. a prípadné zamietnutie vykonania ostatných z navrhovaných dôkazov vysvetlí v odôvodnení
nového rozhodnutia. Bude zároveň povinnosťou súdu prvej inštancie takto vykonané dokazovanie
náležite zaznamenať spôsobom umožňujúcim preskúmať dôkaz akou listinou a akým spôsobom bol

vykonaný. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie umožní vyjadriť sa k nemu obom sporovým
stranám a po určení stavu rozhodujúcich skutkových otázok a uvedení svojho predbežného právneho
posúdenia veci podľa ust. § 181 ods. 2 C.s.p. s prihliadnutím na povahu veci a zmenu procesnej úpravy v
priebehu konania prípadne poskytne stranám priestor uplatniť tiež ďalšie prostriedky procesného útoku
a procesnej obrany. Následne po prípadnom doplnení dokazovania, a to výlučne len na základe návrhu

strán sporu súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodne s tým, že v novom rozhodnutí vezme do úvahy
len tie skutočností, ktoré vyšli (vyjdú) v konaní najavo (Čl. 11 ods. 4 C.s.p.) a len procesne správnym
postupom. Nové rozhodnutie súd prvej inštancie náležite odôvodní tak, aby sa dôsledne a presvedčivo
vyporiadal so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a argumentmi
sporových strán a zároveň aby odôvodnenie nie len formálne spĺňalo náležitosti požadované ust. § 220

ods. 2 C.s.p., ale aby i materiálne zodpovedalo kritériám spravodlivého odôvodnenia. Súd prvej inštancie
pri právnom posúdení veci vyjde z právneho názoru odvolacieho súdu, tak ako je vyjadrený v bode 10
odôvodnenia (§ 391 ods. 2 C.s.p.).

20. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie tiež o všetkých trovách, vrátane trov odvolacieho

konania (§ 396 ods. 3 C.s.p).

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčenýsudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je

prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania

len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov

od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie

napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)