Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. máj 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/37/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117220917
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3117220917.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr.

Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO 35 792 752, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16 proti žalovanému I. V., nar. XX.X.XXXX, štátnemu občanovi
Slovenskej republiky, trvale bytom G. XX, K. o zaplatenie 1.828,08 eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 20Csp/229/2017-28 zo dňa 04. decembra 2018,
takto

r o z h o d o l :

OdvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutejčastivovýrokochII.ozamietnutízvyškužaloby

a III. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .
Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
1.336,02 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.336,02 eur od 15.6.2015 do
zaplatenia, a to v mesačných splátkach po 50 eur, zročných vždy do konca mesiaca, počnúc mesiacom
nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku, až do úplného vyrovnania dlhu, so stratou výhody splátok v
prípade neuhradenia čo i len jednej z nich /výrok I./, vo zvyšku žalobu zamietol /výrok II./ a rozhodol,
že žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 78,14% s tým, že o výške

náhradytrovkonaniarozhodnesúdsamostatnýmuznesením/výrokIII./.Naodôvodnenietohtorozsudku
súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia 1.828,08 eur s úrokom
z omeškania vo výške 5,05% ročne od 14.6.2015 do zaplatenia a to titulom nesplateného úveru. Súd
vykonal dokazovanie z ktorého zistil, že žiadosťou č. 8500094841 požiadal žalovaný ako dlžník dňa
3.12.2014žalobcuakoveriteľaoposkytnutierevolvingovéhoúveruvovýške(úverovomlimite)1.500eur,
stým,žeúverbudesplácaťv42mesačnýchsplátkachpo47,43eurmesačne.Celkováčiastka,ktorúmal
dlžník zaplatiť /úver + úroky za celú dobu čerpania/ bola vo výške 2.142,06 eur, predpokladaná RPMN

za úver 26,17 %, ročná úroková sadzba úveru 18,08 % a priemerná RPMN za úver 36,30 %. Žalovaný
uviedol ako účel úveru rekonštrukcia nehnuteľnosti. Tieto údaje o požadovanom úvere sú obsiahnuté
v bode 5 žiadosti. Zo žiadosti, bodu 6. vyplynulo, že dňa 9.12.2014 žalobca súhlasil s poskytnutím
úveru žalovanej vo výške 1.500 eur s tým, že predmetný úver bude žalovaná splácať v 42 mesačných
splátkach po 47,43 eur s uvedením celkovej čiastky 2.142,06 eur, ktorú musí dlžník zaplatiť. RPMN za
úver žalobca uviedol vo výške 26,10 %, ročnú úrokovú sadzbu za úver vo výške 18,08 %, priemernú
RPMN za úver vo výške 36,30 %. Žalovaný je v zmluve označený jeho menom, priezviskom, rodným

číslom, adresou bydliska. V oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa 9.12.2014 sú uvedené
ďalšie náležitosti zmluvy o úvere, a to dátum splatnosti prvej splátky 10.1.2015, dátum splatnosti ďalších
splátok vždy k 10. dňu v mesiaci, dátum splatnosti poslednej splátky 10.6.2018. V žiadosti o úver
sú menším písmom uvedené formulárové ustanovenia bodov 7 až 13. Podľa bodu 13.1. zmluvy sújej neoddeliteľnou súčasťou zmluvné dojednania zmluvy o revolvingovom úvere /ďalej len "zmluvné
dojednania"/, nachádzajúce sa na zadnej strane zmluvy. V zmysle čl. 2 bodu 2.1. zmluvných dojednaní
platnými od 1.11.2012 sa zmluva o revolvingovom úvere uzatvára na predtlačenom formulári

veriteľa. Vyplnená žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru podpísaná dlžníkom, spoludlžníkom je
návrhom na uzatvorenie zmluvy o revolvingovom úvere. Zmluva o revolvingovom úvere je uzatvorená a
nadobúda platnosť a účinnosť dňom podpisu dlžníka, spoludlžníka a veriteľa. Dlžník vyplní do formulára
žiadosti o poskytnutie zmluvy o revolvingovom úvere ním požadovanú výšku úveru a súhlasí s tým,
že veriteľ je oprávnený po vyhodnotení údajov o dlžníkovi, výšku úveru jednostranne znížiť a schváliť

iné parametre požadovaného úveru ako dlžník uviedol v bode 5. Žiadosti o poskytnutie revolvingového
úveru, pričom výška RPMN a výška úrokovej sadzby nebude vyššia než v prípade požadovaného úveru
v bode 5. Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru, bez toho, aby to znamenalo porušenie povinností
zo strany veriteľa. Podľa bodu 2.2. článku 2 zmluvných dojednaní je veriteľ povinný odoslať dlžníkovi
Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi a jeden rovnopis zmluvy o úvere. Oznámenie veriteľa
bude okrem vyššie uvedeného obsahovať údaje: číslo Zmluvy o revolvingovom úvere,

schválenú výšku úveru vrátane meny, splatnosť úveru, výšku mesačnej splátky úveru, dátum splatnosti
prvej splátky úveru, dátum splatnosti poslednej splátky úveru, periodicitu splácania úveru, dátum
splatnosti splátky v priebehu periódy splácania, celkovú výšku úveru, RPMN úveru, priemernú hodnotu
RPMN platnú ku dňu podpísania tejto zmluvy o revolvingovom úvere, schválenú výšku revolvingu,
zvýšenie celkovej výšky úveru po vykonaní revolvingu, výšku mesačnej splátky úveru po vykonaní

revolvingu, predpokladanú výšku RPMN úveru po vykonaní revolvingu, úverový limit, zmluvnú odmenu
zaposkytnutieúveru,ročnúúrokovúsadzbuúveru,zmluvnúodmenuzaposkytnutiekaždéhorevolvingu,
ročnú úrokovú sadzbu revolvingu, dátum nadobudnutia platnosti zmluvy o revolvingovom úvere, dátum
nadobudnutia účinnosti zmluvy o revolvingovom úvere. Podľa čl. 13.1 písm. a/
zmluvných dojednaní v prípade omeškania dlžníka s úhradou splátky o viac ako tri mesiace po termíne

splatnosti všetky záväzky dlžníka, ktoré sa podľa zmluvy mali stať splatným i v budúcnosti sa stávajú
okamžite splatnými. Oznámením o zosplatnení zo dňa 24.5.2015 upozornil žalobca žalovaného na
možnosť zosplatnenia všetkých splátok úveru, pretože žalovaný bol v omeškaní so splácaním splátok
č. 3, 4, 5 spolu v sume 245,97 eur, pričom omeškanie na najstaršej splatnej splátke bolo 75 dní, a
všetky záväzky zo zmluvy sa stanú splatnými, ak sa žalovaný dostane do omeškania s

ktoroukoľvek splátkou o viac ako tri mesiace a uplynie 15 dní od doručenia tohto oznámenia. Táto
listina bola žalovanému doručená dňa 28.5.2015, ako vyplýva z predloženej doručenky. Žalovaný na
pojednávaní potvrdil, že si požičal od žalobcu peňažné prostriedky na základe zmluvy, ktorú predložil.
Úver žalovaný spočiatku splácal, neskôr ho prestal splácať, pretože sa dostal do nepriaznivej finančnej
situácie. Je možné, že žalovaný tento úver uhradil v takom rozsahu ako to uvádza žalobca v žalobe.

Žalovaný žiadal, aby mu súd povolil splácať úver v splátkach po 50 eur mesačne zročných vždy do
posledného dňa v mesiaci. Uviedol, že je podnikateľ, z podnikateľskej činnosti dosahuje príjem 800
eur v čistom mesačne, niekedy je to menej, niekedy je to viac. Jeho výdavky na bývanie a stravu
predstavujú 400 eur mesačne. Býva so svojou matkou v jej byte. Okrem tohto dlhu má žalovaný ešte
neuhradené dlhy voči VÚB a.s. titulom úveru v sume 5.000,- eur a voči SLSP a.s. titulom úveru vo výške

5.000,- eur. Žalovaný je nemajetný, nemá vyživovaciu povinnosť, jeho zdravotný stav je v poriadku.
Uvedené skutočnosti súd posúdil podľa § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b),
d), § 9 ods. 1, ods. 2 písm. f), k), § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere /ďalej
len "zákon č. 129/2010 Z.z."/, § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že z vykonaného

dokazovania mal za nesporne preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená zmluva
o úvere v zmysle § 497 Obchodného zákonníka. Na základe tejto zmluvy žalobca ako veriteľ poskytol
žalovanému ako dlžníkovi úver v sume 1.500 eur , ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť veriteľovi spolu s
úrokmi, a to zaplatením 42 mesačných splátok po 47,43 eur. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere
sú zmluvné dojednania zmluvy o úvere. Ide zároveň o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 a

nasl. Občianskeho zákonníka a podľa zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Žalovaný obsah
zmluvy a formulárových obchodných podmienok pred jej podpisom podstatným spôsobom nemohol
ovplyvniť. Na uvedenú zmluvu sa vzťahuje aj zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
pretože žalobca poskytol spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a žalovanému bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, pričom opak

žalobca netvrdil, a ani nepreukazoval. Zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby
zmluva o spotrebiteľskom úvere v písomnej forme spĺňala prísne obsahové náležitosti. Preskúmaním
zmluvy o spotrebiteľskom úvere súd zistil, že zmluva neobsahuje v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) Zákona
č. 129/2010 Z.z. údaj o dobe trvania zmluvy a o termíne konečnej splatnosti úveru. Zákon v citovanomustanovení rozlišuje medzi dobou trvania zmluvy a termínom konečnej splatnosti úveru, pričom obidve
náležitosti musia byť v zmluve uvedené. Zákonodarca požiadavku na uvádzanie konkrétneho dátumu
konečnej splatnosti úveru zaviedol s cieľom zvyšovania informovanosti spotrebiteľov. Podľa názoru súdu

je v zmysle citovaného zákonného ustanovenia nevyhnutné, aby bol v zmluve o spotrebiteľskom úvere
uvedený osobitný údaj o dátume /deň, mesiac, rok/, kedy je splatná posledná splátka, teda uvedenie
termínu konečnej splatnosti úveru. Nie je postačujúce pokiaľ sa termín splatnosti dá vyvodiť z iných
ustanovení zmluvy. Tieto náležitosti musia byť uvedené v zmluve o úvere, na ktorej pripájajú svoj podpis
obe zmluvné strany a ktorá je výsledkom ich súhlasného prejavu vôle, a preto je nepostačujúce, ak

tieto náležitosti uvedie žalobca do ním vyhotoveného oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi,
s ktorým dlžník neprejavil súhlas a vôľu byť viazaný tam uvedenými ustanoveniami. Súd zistil, že v
zmluve absentujú údaje o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ktoré náležitosti musia byť
v zmluve obsiahnuté podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z.. V zmluve je uvedená celková
výška mesačnej splátky a počet splátok, čo je nedostatočný údaj, pretože chýba uvedenie termínov
jednotlivých splátok úveru, teda konkrétneho dňa v mesiaci, ku ktorému sú splatné jednotlivé mesačné

splátky. Tieto náležitosti musia byť uvedené priamo v zmluve o úvere, na ktorej pripájajú svoj podpis
obe zmluvné strany a ktorá je výsledkom ich súhlasného prejavu vôle, a preto je nepostačujúce, ak
tieto náležitosti uvedie žalobca do ním vyhotoveného oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, s
ktorýmdlžníkneprejavilsúhlasavôľubyťviazanýtamuvedenýmiustanoveniamiurčenýmidodávateľom.
Dodávateľ, ktorý pripravuje text zmlúv, je povinný postupovať s odbornou starostlivosťou a zodpovedá

za to, že spotrebiteľská zmluva obsahuje zákonom stanovené obligatórne náležitosti, ktoré sú významné
pre orientáciu a rozhodovanie spotrebiteľa pri posúdení výhodnosti úveru, doby a rozsahu úveru. Keďže
zmluva uzatvorená medzi sporovými stranami neobsahuje uvedené podstatné náležitosti, úver sa podľa
§ 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca má
nárok na vrátenie istiny pôžičky. Žalovanému boli poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 1.500 eur,

pričom podľa tvrdenia žalobcu žalovaný uhradil veriteľovi z tejto sumy úveru splátky v sume 163,98 eur.
Žalovaný tieto tvrdenia žalobcu obsiahnuté v žalobe nijako nerozporoval, a preto ich súd považoval za
nesporné. Preto súd uzavrel, že dlh žalovaného predstavuje sumu 1.336,02 eur (poskytnutý úver 1.500
eur - úhrady 163,98 eur). Žalobca úver v súlade s oprávnením zakotveným v čl. 13.1 písm. a/ zmluvných
dojednaní zmluvy o spotrebiteľskom úvere zosplatnil ku dňu 14.6.2015, a to v dôsledku neuhradenia

splátky úveru v lehote presahujúcej tri mesiace, pričom žalovaného predtým listom zo dňa 24.5.2015
vyzval na úhradu omeškaných splátok úveru a upozornil ho na možnosť predčasného zosplatnenia
úveru, ak omeškané splátky neuhradí do 15 dní od doručenia výzvy. Výzva bola žalovanému doručená
dňa 28.5.2015 a 15 dňová lehota uplynula na plnenie dňa 12.6.2015. Žalobca uplatnil proti žalovanému
zákonnú sankciu úrok z omeškania odo dňa 14.6.2015, ku ktorému predčasne zosplatnil spotrebiteľský

úver.Žalovanýzosplatnenieúverukudňu14.6.2015nepopieral.Žalovanýsatakdostaldoomeškaniaso
splnením celého zosplatneného úveru od nasledujúceho dňa po zosplatnení, t.j. od 15.6.2015. Žalobca
má právo požadovať od žalovaného úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v
spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. K prvému dňu omeškania žalovaného (15.6.2015)
platila základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 0,05 %, a po pripočítaní 5 percentuálnych

bodov výška úroku z omeškania predstavuje 5,05 % ročne. Preto je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi
úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.336,02 eur od 15.6.2015 do zaplatenia. Súd po
vyhodnotení vykonaného dokazovania výrokom I. zaviazal žalovaného, aby zaplatil žalobcovi nesplnený
peňažný dlh v sume 1.336,02 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.336,02
eur od 15.6.2015 do zaplatenia, a výrokom II. žalobu ako nedôvodnú vo zvyšku zamietol. Priznané

peňažné plnenie súd povolil žalovanému splácať podľa § 232 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného
sporového poriadku /ďalej len CSP/ v mesačných splátkach po 50 eur za podmienok uvedených vo
výroku rozsudku. Prihliadol na osobné, majetkové, príjmové a výdavkové pomery žalovaného, ktorý je
nemajetný, dosahuje príjem vo výške cca 800 eur mesačne, z ktorého musí hradiť 400 eur náklady na
bývanie a stravu, pričom býva v matkinom byte, a má ďalšie neuhradené dlhy titulom úverov. Preto je

zrejmé, že žalovaný nie je schopný uhradiť dlh jednorazovo a ani vo vyšších mesačných splátkach. Za
takéhoto splátkového kalendára bude istina dlhu vyrovnaná v 27 mesačných splátkach, čo je primeraná
doba na plnenie. Žalobca je obchodnou spoločnosť, pričom zo spisu nevyplýva, žeby bol odkázaný na
splnenie dlhu v kratšej dobe. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 262
ods. 1 a 2 CSP. Žalobe bolo vyhovené v časti o zaplatenie sumy 1.336,02 eur, čo predstavuje 89,07% zo

žalobou uplatnenej sumy a úspech žalobcu a žaloba bola zamietnutá vo zvyšnej časti, ktorá predstavuje
úspech žalovaného v rozsahu 10,93%. Vzhľadom na zásadu úspechu má prevažne úspešný žalobca
právo na pomernú náhradu trov konania v rozsahu 78,14 % (89,07 % - 10,93 %).2. Proti tomuto rozsudku do výroku II. o zamietnutí zvyšku svojej žaloby a do výroku III. o náhrade
trov konania podal včas odvolanie žalobca. Uviedol, že napáda záver súdu prvej inštancie o neuvedení
konečnej splatnosti úveru, pretože je založený na nesprávnych skutkových zisteniach a aj na

nesprávnom právnom posúdení. V zmysle výkladu Súdneho dvora EÚ vo veci C - 42/15 bráni únijné
právo takému výkladu vnútroštátneho práva, v zmysle ktorého je bezúročnosť úveru možné spájať s
náležitosťou, ktorú únijné právo neurčuje ako povinnú náležitosť zmluvy. Súdna prax ohľadne uvádzania
konečnej splatnosti nie je jednotná a je preto neprípustné, aby nejednoznačný a sporný výklad zákona
bol na ťarchu sporovej strany a zmena zákona č. 129/210 Z.z., ktorá je účinná od 01.05. 2018 a ktorá

bola prijatá z dôvodu odstránenia nepresností implementácie smernice potvrdzuje fakt, že s
„konečnou splatnosťou“ nie je možné spájať žiadny následok. Súdny dvor EÚ svojím výkladom v
rozsudku vo veci C-42/15 vymedzil dve podstatné skutočnosti, a to že s inou náležitosťou, akou je
náležitosť uvedená v článku 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES nie je možné spájať záver o bezúročnosti,
pretože takúto inú náležitosť nie je možné do vnútroštátnej úpravy ani uviesť. Druhou skutočnosťou je,
že bezúročnosť úveru je možné spájať len s náležitosťou, ktorá spochybňuje možnosť posúdiť rozsah

záväzku spotrebiteľa (čo termín konečnej splatnosti nie je, pretože ten žiadny rozsah nedefinuje. Rozsah
záväzku vymedzuje počet a výška splátky, celková čiastka na splatenie a RPMN). Náležitosť „konečná
splatnosť úveru“ nepozná únijné právo, čo napokon viedlo k tomu, že došlo k zmene zákona č. 129/2010
Z.z. a táto náležitosť práve z dôvodu dodržiavania únijného práva bola vylúčená. Stalo sa tak novelou
č. 279/2017 Z.z. (článok XII.), pričom jej prijatie bolo odôvodnený tým, že ide o zohľadnenie záverov

Súdneho dvora Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s./Klára
Bíróováavnadväznostinaňupravujenáležitostizmluvyospotrebiteľskomúvereaupravujeokolnosti,za
ktorých sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ak by „konečná splatnosť“ mala byť náležitosťou
zmluvy v rámci zabezpečenia ochrany spotrebiteľa, potom nedáva ani zmena zákona, a ani samotné
rozhodnutie Súdneho dvora EÚ racionálny význam. Pri aplikácii znenia zákona do spomenutej novely

je potrebné zachovať požiadavku na eurokonformný výklad zákona. Konkrétne vo vzťahu k uvádzaniu
termínu konečnej splatnosti to znamená, že s týmto údajom (náležitosťou) nemôže byť spájaný následok
v podobe bezúročnosti, pretože členský štát takúto skutočnosť nemôže upraviť vo vnútroštátnom práve
ako dôvod bezúročnosti a ďalej ani preto, lebo údaj o konečnej splatnosti nie je spôsobilý ovplyvniť
posúdenie rozsahu záväzku spotrebiteľa. Náležitosť „konečná splatnosť“ nepozná ani únijné právo a

od 01.05. 2018 ani vnútroštátne právo. Tento náležitosti tak nie je možné priradiť žiadny účel, ktorý
by malo plniť, pretože ak by daný údaj nejaký účel plnil, potom by nebol vypustený zo zákona bez
náhrady.Absenciaúčelupriuvádzaní„konečnejsplatnosti“takznamenáajto,žepriúveredo30.04.2018
neuvedenie tohto údaju by pri formalistickom výklade zákona znamenalo bezúročnosť úveru, a od 01.05.
2018 pri rovnakom úvere a pri jeho neuvedení by to neznamenalo nič. Žalobca ďalej namietal aj skutkové

závery súdu o tom, že uzavreté zmluvy neobsahujú uvedenie konečnej splatnosti úveru. Požiadavka
uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru bola v posudzovanom zmluvnom vzťahu splnená viacerými
spôsobmi, a to určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných
splátok, a spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum
splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej

splatnosti. Na základe uvedených dôvodov žalobca tvrdí, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym
skutkovým záverom a vec nesprávne posúdil aj po právnej stránke. Záver o bezúročnosti úveru odporuje
vykonanému dokazovaniu a relevantným ustanoveniam právneho poriadku. V súvislosti s uvádzaním
termínu splatnosti splátky poukazujeme na to, že každá z uzavretých zmlúv uvedený údaj resp. spôsob
jeho určenia obsahuje. V článku 2, bod 2.1 zmluvných dojednaní tvoriacich súčasť a obsah zmluvy o

úvere bolo dohodnuté, že dlžník podpisom a odovzdaním Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru
Veriteľovi súhlasí s tým, že termín splatnosti splátky bude v prípade schválenia jeho žiadosti stanovený
na konkrétny deň medzi v poradí prvým až pätnástym dňom (vrátane) kalendárneho mesiaca takto:
V nadväznosti na Deň poskytnutia úveru (ods. 2.3.) bude dátum splatnosti prvej splátky určený na
deň medzi v poradí prvým až pätnástym dňom (vrátane) kalendárneho mesiaca nasledujúceho po Dni

poskytnutia úveru tak, že medzi Dňom poskytnutia úveru a dňom splatnosti prvej splátky bude doba
nie kratšia ako 32 za sebou idúcich kalendárnych dní (vrátane) a súčasne nie dlhšia ako 48 za sebou
idúcich kalendárnych dní (vrátane). Splatnosť nasledujúcej splátky v príslušnom mesiaci bezprostredne
nasledujúcom po splatnosti prechádzajúcej splátky bude v deň s číselným poradím rovnakým ako
číselné poradie dňa splatnosti predchádzajúcej splátky v príslušnom predchádzajúcom mesiaci. Na

základe uvedených skutočností preto žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil
v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, resp. napadnutý rozsudok zmenil
a podanej žalobe aj vo zvyšku vyhovel.3. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu

a z dôvodov odvolania žalobcu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k
záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výroku II. o zamietnutí zvyšku
žaloby žalobcu a výroku III. o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.
5. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal pri rozhodovaní do úvahy
všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul

rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.
Výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191
CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný
skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými aj právnymi
závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia
o zamietnutí zvyšku žaloby žalobcu ako i o náhrade trov konania, v celom rozsahu na ne poukazuje v

súvislosti s § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobcu dodáva nasledovné:
6. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o zamietnutí zvyšku žaloby žalobcu na tom právnom
závere, že zmluva o spotrebiteľskom o úvere, ktorú strany uzatvorili neobsahuje všetky náležitosti
požadované zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, konkrétne údaj o termíne konečnej
splatnosti úveru a údaj o termíne splatnosti splátok úveru, a preto sa úver na jej základe poskytnutý

žalovanému považuje za bezúročný a bez poplatkov a žalovaného preto zaviazal len na zaplatenie
zostávajúcej časti nesplatenej istiny úveru spolu s úrokom z omeškania a vo zvyšku žalobu žalobcu
zamietol.
7. Žalobca odvolaním napáda v prvom rade závery súdu prvej inštancie v súvislosti s uvedením, resp.
neuvedením údaja o termíne konečnej splatnosti úveru a na to nadväzujúci záver o bezúročnosti úveru.

8. Zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej
zmluvy stanovil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho
zákonníka, musí okrem iného obsahovať aj dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru /§ 9 ods. 2 písm. f)/. Pre prípad absencie
týchto náležitostí, zákon stanovil, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez

poplatkov /§ 11 ods. 1 písm. b)/.
9. Zmluva o úvere, ktorú strany uzatvorili, údaj o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru
neobsahuje. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazuje na skutočnosť, že takýto údaj obsahujú čl. 4 bod
4.5 zmluvného dojednania, ktoré sú súčasťou zmluvy, toto sa nezakladá na pravde. Samotná zmluva
uzatvorenámedzistranamivpodstatezahŕňavždydvezmluvy,jednakzmluvuoúvere,ktorýsažalovaný

zaviazal žalobcovi poskytnúť úver do sumy 1.500 eur a žalobca sa čerpaný úver zaviazal splácať v 42-
splátkach po 47,43 eur, kde sa žiadny údaj o termíne konečnej splatnosti úveru neuvádza. Potom je
tu ešte, popri tzv. klasickom úvere, aj ďalšia zmluva o revolvingovom úvere, podľa ktorej sa žalovaný
zaviazal poskytnúť žalobcovi revolvingový úver vo výške ďalších 1.500 eur, za splnenia dojednaných
podmienok. Z dokazovania vykonaného v spore súdom prvej inštancie potom vyplýva, že medzi

stranami sporu došlo len k poskytnutiu a čerpaniu tzv. klasického úveru a nie ďalších revolvingových
úverov a bezdôvodné obohatenie, ktoré súd prvej inštancie uložil žalovanému vydať žalobcovi je práve
preplatením istiny tohto tzv. klasického úveru. Ustanovenia zmluvných dojednaní, na ktoré žalovaný v
odvolaní poukazoval v súvislosti s jeho námietkou, že zmluvy obsahujú termín konečnej
splatnosti úveru sa pritom týkajú len revolvingových úverov a aj samotný čl. 4 je nazvaný "Revolving",

ktorý ale žalovaný žalobcovi neposkytol a žalobca ho nečerpal. Tieto ustanovenia zmluvných dojednaní
teda nič nemenia na závere, že zmluva o úvere 1.500 eur neobsahuje termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru.
10. Rovnako na závere, že zmluvy o úvere neobsahujú údaj o termíne konečnej splatnosti úveru nič
nemení ani ďalšie tvrdenie žalobcu v odvolaní, že termín konečnej splatnosti úveru možno odvodiť od

ďalších údajov zmluvy, konkrétne od splatnosti splátok úveru a počtu splátok úveru. Podľa § 9 ods. 2
písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí
obsahovať termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Zákon teda striktne, jasne, zrozumiteľne
a bez pochýb vyžaduje, aby termín konečnej splatnosť spotrebiteľského úveru obsahovala zmluva
o spotrebiteľskom úvere. V tomto prípade samotné zmluvy neobsahujú údaj konečnej splatnosti

spotrebiteľského úveru, umožňujúci spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať tento termín. Nie
je prípustné, aby si spotrebiteľ musel údaj o termíne konečnej splatnosti úveru sám odvodzovať od iných
zmluvných údajov. Takýto postup by neslúžil ochrane spotrebiteľa, pre ktorú zákon náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere stanovil. Okrem toho v tomto prípade ani samotná zmluva neuvádza termínsplatnosti splátok úveru ale len spôsob jeho určenia /v článku 2, bod 2.1 zmluvných dojednaní/, pričom
termín splatnosti splátok určí až žalobca ako veriteľ až v následnom oznámení o schválení úveru. V čase
uzatvorenia zmluvy tak žalovaný ako spotrebiteľ nemá ani možnosť na základe údajov zmluvy alebo

zmluvných dojednaní sám nejakým výpočtom určiť termín konečnej splatnosti úveru.
11. Súd prvej inštancie preto správne, v súlade s vykonaným dokazovaním, uzavrel, že zmluva o
úvere uzatvorená stranami sporu neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti úveru. Túto skutočnosť
potom súd prvej inštancie správne právne posúdil a dospel k správnemu záveru o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru čerpaného žalovaným od žalobcu.

12. Pokiaľ ide o posúdenie uvedenej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere eurokonformným
výkladom príslušného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. v zmysle rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biroóvej,
tu odvolací súd uvádza, že ani eurokonformným výkladom Smernice č. 2008/48/ES o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere, ktorý poskytol vo svojom rozhodnutí Súdny dvor, nemožno prelomiť výklad
predmetného zákonného ustanovenia, ktorý vychádza z úplne jasnej jazykovej formulácie daného

zákonného ustanovenia. Zákonodarca v tomto ustanovení jasne deklaroval požiadavku na uvedenie
údaja o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v zmluve o spotrebiteľskom úvere a
odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase uzatvorenia zmluvy
stranami sporu platný a účinný. Aj z predmetného rozhodnutia Súdneho dvora je zrejmé, že Smernica
č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu a Slovenská

republika pri implementácii Smernice do zákona č. 129/2010 Z.z. povinnosť tzv. úplnej harmonizácie
porušila, pretože nesmela zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa
odchyľujú od ustanovení tejto Smernice. Uvedený konflikt medzi Smernicou č. 2008/48/ES o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a zákonom č. 129/2010 Z.z. však nie je možné riešiť priamou aplikáciou
predmetnej smernice. Jednalo by sa o tzv. priamy účinok smernice. Otázka priameho účinku smerníc,

konkrétne podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo,
bezprostredne, na prípad, ktorý riešia je riešený v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ. V zásade platí
zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom
stoja proti sebe výhradne jednotlivci a priamy účinok smerníc je tak v zásade možný len v spore medzi

jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči
štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice. Uvedené právne závery
Súdny dvor EÚ potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach /napríklad rozsudok z 26. februára 1986
vo veci Marshall, rozsudok zo dňa 05. októbra 2004 vo veci Pfeiffer, C-397/01 až C-403/01/. V danom
prípade tak priama aplikácia dotknutej smernice na vzťah medzi žalobcom a žalovaným nie je možná.

13. Ďalšou otázkou je tzv. nepriamy účinok smerníc, ktorý spočíva v eurokonformnom výklade
dotknutého vnútroštátneho práva, ktorý sleduje dosiahnutie účelu, cieľa smernice. Nepriamy účinok
smerníc má však vždy svoj rozsah a svoje medze, ktoré sa nachádzajú v rozsahu a medziach
vnútroštátnych metód výkladu práva. Súdny dvor EÚ potom ešte sám stanovil medze, ktoré súladný
výklad má, hoci by sa opieral o uznanú vnútroštátnu metódu. V rozhodnutí vo veci Adeneler,

C-212/04 /rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 4. júla 2006/ uviedol, že "povinnosť vnútroštátneho sudcu
odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho
práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a
nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva (pozri analogicky rozsudok zo
16. júna 2005, Pupino, C-105/03, Zb. s. I-5285, body 44 a 47)". Vzhľadom na explicitné znenie zákona č.

129/2010 Z.z. v časti požiadavky uvádzať v zmluve údaj o termíne konečnejs platnosti spotrebiteľského
úveru, nie je výklad týchto zákonných ustanovení podľa záverov rozhodnutia Súdneho dvora EÚ z
9.11.2016 vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biroóvej možný. Takýto výklad
by bol výkladom práva contra legem a v podstate by viedol k nahradeniu vnútroštátneho
práva predmetnou Smernicou. V konečnom dôsledku by sa tak jednalo o výklad porušujúci všeobecné

právne zásady, najmä zásadu právnej istoty.
14. Z dôvodu, že odvolací súd považoval za správny záver súdu prvej inštancie o tom, že zmluva o
úvere uzatvorená stranami sporu neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti úveru a úver čerpaný
žalovaný je preto bezúročný a bezpoplatkový, nebol dôvod bližšie sa zaoberať námietkami žalobcu proti
ďalšiemu záveru súdu prvej inštancie o absencii údaja o termíne splatnosti splátok úveru v úverovej

zmluve, ktorá skutočnosť by rovnako mala za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.
15. Odvolací súd na základe týchto záverov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku
II. o zamietnutí zvyšku žaloby žalobcu potvrdil ako vecne správny.16. Za rovnako správny považuje odvolací súd aj výrok III. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o
náhrade trov konania, ktorý je založený na pomere úspechu strán v spore, a ako taký ho potom odvolací
súd tiež potvrdil.

17. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný a preto mu patrí nárok
na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi. Keďže mu však žiadne trovy odvolacieho konania
preukázane nevznikli, odvolací súd mu ich náhradu nepriznal.
18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).