Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. apríl 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/202/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813223800
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3813223800.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek
senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: F. G., bytom A. XXXX/
XX, N., právne zastúpeného: JUDr. Andrej Cifra, advokát, so sídlom J. Kráľa 5/A, Lučenec, o zaplatenie

sumy 1.153,96 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza
sp. zn. 4C/15/2015-209 zo dňa 12. júna 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. rozhodol, že

žalovaný má proti žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V odôvodnení uviedol, že
pôvodný žalobca žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie 1.153,96 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 9 % ročne od 29.10.2010 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. V žalobe tvrdil, že dňa
14.9.2009 uzatvoril so žalovaným zmluvu o pôžičke č. 7060978, na základe ktorej poskytol žalovanému
celkovú sumu pôžičky 1.860 eur. Pôžičku mal žalovaný splácať v pravidelných 60 mesačných splátkach
v sume po 33,14 eur. Avšak žalovaný uhradil len sumu 301,57 eur. Vzhľadom na to, že žalovaný porušil

svoju povinnosť splácať poskytnutú pôžičku, resp. jednotlivé povinné splátky riadne a včas, žalobca dňa
20.10.2010 listom - predžalobná upomienka vyzval žalovaného k okamžitej úhrade všetkých splátok
jednorazovo.Žalovanýdlžnésplátkyneuhradil.Vosvojompísomnomvyjadreníkžalobežalobcuuviedol,
že v tomto prípade ide o spotrebiteľskú vec, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. OZ,
žepredmetnázmluvaoposkytnutíbezúčelovejpôžičkyneobsahujeobligatórnenáležitostipodľa§4ods.
2 písm. g),i),j) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Mal za to, že v predmetnej zmluve
nie je uvedená konečná splatnosť spotrebiteľského úveru (dátum konečnej splatnosti musí byť uvedený

konkrétnym dátumom), výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (takéto údaje v
predmetnej zmluve nie sú), RPMN a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom
(údaj o RPMN je v predmetnej zmluve uvedený nesprávne). V prípade, že predmetná zmluva tieto údaje
neobsahuje, s poukazom na § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z., považoval úver za bezúročný a bez
poplatkov. Predmetná úverová zmluva síce obsahuje údaj o RPMN, ale tento údaj je podľa žalovaného
nesprávny, neurčitý, uvedený v neprospech spotrebiteľa, keďže je uvedený v rovnakej výške ako ročná

úroková sadzba, t.j. vo výške 31,60 %. Za čerpaný úver považoval len sumu 1.000 eur a pokiaľ uhradil
sumu 301,57 eur, potom žalobca žiada priznať sumu 455,53 eur bez právneho titulu. Podľa žalovaného
má žalobca platný právny titul iba na zaplatenie neuhradenej časti poskytnutého úveru v sume 698,43eur. Žalovaný tiež poukázal aj na formálnu nedostupnosť predmetnej zmluvy spôsobenú drobným
len s veľkými ťažkosťami čitateľným písmom v kombinácii s množstvom neprehľadných povinností
ukladaných žalovanému. Ma za to, že zmluva s takýmito nedostatkami predstavuje nekalú praktiku v

zmysle Smernice Rady 93/13 EHS z 5.4.1993 a v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. V časti
455,53 eur navrhol žalobu zamietnuť. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci uplatnil ustanovenia
§ 39, § 43a ods. 1, § 43c ods. 1, § 44 ods. 1, 2,, § 46 ods. 1, § 52 ods. 1 a § 457 Občianskeho
zákonníka; § 2 písm. b), § 4 ods. 1, 2 písm. g), i), j), § 4 ods. 3 posledná veta zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Po zhodnotení výsledkov dokazovania dospel k záveru, že žaloba

žalobcu je nedôvodná. Vzhľadom na povahu zmluvy o pôžičke zo dňa 14.09.2009 a okolnosti jej
uzatvorenia skonštatoval, že ide o občiansko-právny vzťah. Nestotožnil sa teda s tvrdením žalobcu,
že na vzťah vyplývajúci z predmetnej zmluvy sa má aplikovať Obchodný zákonník. V tejto súvislosti
poukázal na to, že v konaní nebolo sporné že žalobca ako veriteľ predmetnej pohľadávky je veriteľom
podľa § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z., teda osobou, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci
svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľom - fyzickou osobou, ktorá nekonala v rámci

predmetu svojho podnikania alebo povolania. Stotožnil sa s obranou žalovaného, že v predmetnej
zmluve absentuje údaj o konečnej splatnosti úveru. Uviedol, že konečná splatnosť musí byť určená
konkrétnym dátumom tak, aby už pri podpise zmluvy bol spotrebiteľ informovaný a uzrozumený s tým,
kedy má nastať konečná splatnosť poskytovaného úveru. Spotrebiteľ má už pri podpise zmluvy vedieť,
v akých termínoch je povinný vykonávať splátky, ktoré zahŕňajú istinu, úroky a iné poplatky. Tento

údaj nemožno nahradiť údajom uvedeným vo Všeobecných obchodných podmienkach, ktoré navyše sú
vyhotovené miniatúrnym písmom a takmer nečitateľné, tento údaj musí obsahovať zmluva. S tvrdením
žalovaného, že v predmetnej zmluve o pôžičke absentuje údaj o výške, počte, termíne splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov v tom zmysle, že zo zmluvy nie je zrejmé aká časť z každej splátky bude
použitá na úhradu istiny, aká na úhradu úrokov a aká na prípadné poplatky, sa súd prvej inštancie

nestotožnil, a to s poukazom na ustaľujúcu sa súdnu prax (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Cdo/146/2017, sp.zn. 3Cdo/56/2018), ktorá uzavrela, že eurokonformným výkladom § 9 ods. 2 písm. k)
zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej
amortizáciedlhu,tedarozpissplátokpočastiach(samostatnevoväzbenaistinu,úrokapoplatky).Pokiaľ
toto ustanovenie uvádza pojmy „výška“ alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“,

je za použitia eurokonformného výkladu možné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo
splátka úveru zahrňuje. Vychádzajúc z účelu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z
23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, právnych
záverov vyjadrených v rozsudku ESD z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s.
proti Kláre Bíróovej, z účelu § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., dovolací súd uzavrel, že

toto ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ
toto ustanovenie hovorí o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné
ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo
vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne

ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky. Napokon mal súd prvej inštancie pochybnosti
aj o správnosti výšky RPMN uvedenej v predmetnej zmluve, ktorá sa číselne zhoduje s výškou ročnej
úrokovej sadzby, RPMN totiž má vychádzať z hodnoty celkových nákladov spotrebiteľa spojených so
spotrebiteľským úverom, pričom celkové náklady nezahŕňajú len úrok. Za daných okolností uzavrel,
že pri nesplnení všetkých náležitostí zmluvy podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. sa považuje

predmetný úver za bezúročný a bez poplatkov. Ustálil, že žalovanému bol poskytnutý úver vo výške
1.000 eur, pričom zaplatil sumu 301,57 eur, teda nárok žalobcu bol len vo výške rozdielu týchto súm, t.j.
vo výške 698,43 eur. Ďalej súd prvej inštancie skúmal, či úkon žalobcu zo dňa 20.10.2010 (predžalobná
upomienka) treba posúdiť ako odstúpenie od zmluvy podľa § 48 Občianskeho zákonníka, alebo za
vypovedanie zmluvy. Skonštatoval, že v danom prípade predmetnou Zmluvou o poskytnutí bezúčelovej

pôžičky bolo dohodnuté plnenie záväzku žalovaným v 60 mesačných splátkach po 33,14 eur. Predmetná
zmluva bola uzatvorená dňa 14.09.2009 a podľa prehľadu splátok a úhrad bola prvá splátka splatná dňa
20.10.2009.Poslednásplátkamalabyťzrejmesplatnáaž20.09.2014,keďkonečnásplatnosťjevzmluve
uvedená počtom 60 mesiacov. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže
veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté

alebo v rozhodnutí určené. V tomto prípade ani v predmetnej zmluve a ani vo Všeobecných obchodných
podmienkach nebola dohodnutá možnosť veriteľa žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie
niektorej splátky, t.j. možnosť predčasnej splatnosti celej pohľadávky. Všeobecné obchodné podmienky
žalobcu obsahujú len dojednanie možnosti dania výpovede klientom i spoločnosťou (bod 13.2. VOP).Preto, podľa názoru súdu prvej inštancie, predžalobná upomienka žalobcu zo dňa 20.10.2010 (táto
upomienka neobsahuje konkrétne ustanovenie VOP, na základe ktorého právny predchodca žalobcu
vyzval žalovaného k okamžitej úhrade všetkých splátok jednorázovo a táto upomienka nie je ani

formulovaná ako výpoveď zo zmluvy) nebola spôsobilá vyvolať predčasnú splatnosť celej pohľadávky.
Splatnosť celej pohľadávky teda ku dňu podania žaloby nenastala, ale nastala v priebehu konania dňa
20.09.2014. Pri závere, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov, by aj v tomto prípade (bez
ďalšieho) bol nárok žalobcu len vo výške 698,43 eur. Uzavrel, že predžalobnú upomienku nemožno
vzhľadom na jej obsah považovať za právny úkon - odstúpenie od predmetnej zmluvy. Ďalej súd prvej

inštancie konštatoval, že predmetná zmluva o poskytnutí bezúčelovej pôžičky nie je platnou zmluvou, a
to pre nedostatok jej písomnej formy podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak právny
úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný. Zmluva ako
taká, vrátane zmluvy o poskytnutí bezúčelovej pôžičky, je dvojstranný právny úkon skladajúci sa z dvoch
jednostranných právnych úkonov. Prvým z nich je návrh na uzavretie zmluvy, ktorým je jednostranný,
určitej osobe adresovaný prejav vôle navrhovateľa, v ktorom dostatočne určitým spôsobom navrhuje

adresátovi uzavretie zmluvy s obsahom v ňom uvedeným a vyjadruje súčasne vôľu byť týmto návrhom
viazaný, ak ho adresát prijme. Návrh musí obsahovať aspoň podstatné náležitosti navrhovanej zmluvy.
V tomto prípade návrh žalovaného obsahoval výšku požadovanej pôžičky a dobu splácania pôžičky.
Druhým jednostranným adresovaným právnym úkonom v procese vzniku zmluvy je prijatie návrhu a ním
jednostranným prejavom vôle adresát dáva navrhovateľovi najavo, že prijíma návrh na uzavretie zmluvy

s obsahom v ňom uvedeným. Pre nadobudnutie účinnosti včas prijatého návrhu je rozhodný okamih
dôjdenia vyjadrenia súhlasu s obsahom návrhu navrhovateľovi a týmto okamihom došlo ku zhode vôle
(konsenzu) zmluvných strán o obsahu zmluvy a zmluva je tým uzavretá. Vznik zmluvy predpokladá,
aby návrh na jej uzavretie bol prijatý v celom rozsahu a bez výhrad. Prijatie návrhu so zmenami sa
považuje za odmietnutie návrhu a súčasne za nový návrh druhej strany na uzavretie zmluvy. V konaní

nebolo preukázané, že by písomný návrh žalovaného bol prijatý právnym predchodcom žalobcu bez
ďalších zmien a dodatkov, keď právny predchodca žalobcu vyplnil bod VI. predmetnej zmluvy t.j. údaje
o schválenej výške pôžičky. Právny predchodca žalobcu tak v bode VI. v „Údajoch o schválenej výške
pôžičky“ vyplnil ďalšie údaje oproti návrhu uvedenom v bode V., keď síce schválil výšku pôžičky vo výške
1.000 eur a aj prijal návrh na konečnú splatnosť 60 mesiacov, ale v bode VI. uviedol výšku splátky,

celkovú sumu pôžičky, mesačnú výšku poistenia, sadzbu poistenia, ročnú úrokovú sadzbu, RPMN i
priemernú hodnotu RPMN. Toto konanie právneho predchodcu žalobcu súd prvej inštancie nepovažoval
za prijatie návrhu predloženého žalovaným, ale za nový návrh. Potom pre uzavretie o spotrebiteľskom
úvere sa vyžadovalo následné písomné prijatie tohto nového návrhu žalovaným, k čomu v tomto prípade
nedošlo. Uzavrel, že predmetná zmluva o poskytnutí bezúčelovej pôžičky je neplatná podľa § 40 ods. 1

Občianskeho zákonníka pre nedostatok jej písomnej formy. Nedodržanie zákonom ustanovenej (v tomto
prípade písomnej) formy právneho úkonu spôsobuje jeho absolútnu neplatnosť. Predmetná zmluva
je tak, podľa názoru súdu prvej inštancie, absolútne neplatná podľa § 37 Občianskeho zákonníka.
Za stavu, že predmetná zmluva je neplatná, nárok žalobcu súd prvej inštancie posúdil ako nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia. Ďalej vzhľadom na vznesenú námietku premlčania skúmal, či nárok

žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia je alebo nie je premlčaný. Uviedol, že premlčacia doba
pri práve na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je upravená v § 107 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka tak, že právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo
dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil
(subjektívna premlčacia doba) a najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia

premlčí za tri roky a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu
došlo (objektívna premlčacia doba). V prípade absolútne neplatného právneho úkonu, ako je tomu
v tomto prípade, bezdôvodné obohatenia získané z tohto úkonu vzniká od samého vzniku právneho
úkonu. Objektívna premlčacia doba začne teda plynúť už od vzniku takéhoto právneho úkonu. Ak teda
predmetná zmluva mala byť uzatvorená 14.09.2009 a návrh v tejto veci bol podaný dňa 19.07.2013,

nárok žalobcu vyhodnotil súd prvej inštancie za uplatnený po uplynutí objektívnej premlčacej doby, ktorej
poslednýdeňpripadolna14.9.2012,atedaprávožalobcupovažovalpremlčané.Subjektívnapremlčacia
doba pri absolútne neplatnom právnom úkone začne plynúť odvtedy, keď sa oprávnený dozvie, že
bezdôvodné obohatenie bolo získané a kto ho získal. Tieto okolnosti sa oprávnený zvyčajne dozvie už v
čase vzniku absolútne neplatného právneho úkonu. Právny predchodca žalobcu sa dozvedel o tom, že

došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil nie skôr, ako došlo k plneniu, pričom
k plneniu podľa prehľadu splátok a úhrad došlo dňa 16.10.2009. S poukazom na podanie žaloby v tejto
veci dňa 19.07.2013 uplynula subjektívna premlčacia doba 16.10.2011, a teda uplatnené právo žalobcu
bolo premlčané. Podľa § 100 ods. 1, posledná veta Občianskeho zákonníka, ak sa dlžník premlčaniadovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Vzhľadom na toto ustanovenie a na zistenie, že
uplatnené právo žalobcu je premlčané, súd prvej inštancie mu ho nemohol priznať a žalobu žalobcu v
plnom rozsahu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s §

255 ods. 1 CSP a žalovanému priznal plnú náhradu trov konania vo veci.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Mal za to, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že zo zmluvy o pôžičke
je zrejmé, že zmluvné strany sa dohodli na poskytnutí pôžičky v sume 1.000 eur, ktorú sa žalovaný

zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach v sume po 33,14 eur. Nesúhlasil s tým, že prijatie
návrhu žalovaného právnym predchodcom žalobcu obsahoval iný obsah v porovnaní s predloženým
návrhom. Poukázal na to, že žalovaný žiadal o poskytnutie pôžičky v sume 1.000 eur, ktorú by uhradil v
60-tich mesačných splátkach, pričom tieto požiadavky žalovaného boli zo strany právneho predchodcu
žalobcu akceptované a zostali nezmenené. Zastával názor, že podstatné náležitosti zmluvy boli určené
rovnako a nedochádzalo k ich zmenám ani odchýlkam. Vzhľadom na uvedené nemožno podľa žalobcu

prijať záver, že zmluva o pôžičke je neplatná ako celok, t.j. nemožno poskytnuté plnenie posúdiť ako
vznik bezdôvodného obohatenia, ale ako plnenie na základe existujúceho a platného záväzkového
vzťahu, ktorým je zmluva o pôžičke, na základe ktorej boli žalovanému poskytnuté finančné prostriedky
v sume 1.000 eur. Žalobca uzavrel, že rozhodnutiu súdu prvej inštancie absentuje akákoľvek zásada
spravodlivosti, nakoľko žalobca si splnil svoju zmluvnú povinnosť, poskytol finančné prostriedky, pričom

žalovaný si svoje povinnosti neplnil, v dôsledku čoho poskytnuté finančné prostriedky neboli žalobcovi
vrátené. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, tak, že žalobcovi prizná nárok v sume
698,43 eur, resp. aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadril. Uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so

závermi súdu prvej inštancie a nenachádza žiadne pochybenie ani v rámci odôvodnenia. Súhlasil
s názorom súdu prvej inštancie, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným nedošlo k
platnému uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere z dôvodu nedostatku jej písomnej formy. Podľa
žalovaného prijatie návrhu musí byť v zmysle Občianskeho zákonníka úplné. V rámci obligatórnych
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa vyžaduje úplná zhoda medzi návrhom na uzatvorenie

zmluvy a jeho prijatím. Zároveň uviedol, že pri posudzovaní obsahovej stránky zmluvy, ktorá je
predmetom tohto sporu, je potrebné vychádzať z režimu upraveného zákonom o spotrebiteľských
úveroch a nie z § 657 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa zmluvou o pôžičke dlžník zaväzuje
vrátiť veci jemu prenechané a určené podľa druhu po uplynutí dohodnutej doby. Uzavrel, že pokiaľ by aj
hypoteticky pripustil, že zmluva platne vznikla, potom treba vychádzať z toho, že v čase podania žaloby

na súd prvej inštancie (19.07.2013) ešte neuplynula doba 60 mesiacov, ktorú mal žalovaný na vrátenie
jemu poskytnutej pôžičky. Navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť a súčasne žiadal priznať
voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

4. K vyjadreniu žalovaného žalobca uviedol, že naďalej trvá na podanom odvolaní.

5. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP"), t. j. v medziach podaného odvolania a
jeho dôvodov. Podľa § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalobcu nariaďovať
pojednávanie.

6. Žalobca deklaroval vo svojom odvolaní odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom
posúdení veci súdom prvej inštancie (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

7. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

8. Na základe preskúmania správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že
súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu
veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec
správne právne posúdil. Súd prvej inštancie sa riadne vysporiadal so všetkými podstatnými skutkovýmitvrdeniami a argumentami účastníkov, v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec
právne posúdil. Prijaté právne závery náležite vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa

riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a
zmyslu. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie zrozumiteľne a podrobne objasňujúce (§ 220 ods.
2- 4 CSP) skutkový a právny základ rozhodnutia, nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné
právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (viď napr. III. ÚS 115/2003). Odvolací súd sa v celom

rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie tak,
ako sú uvedené v napadnutom rozsudku a podľa 387 ods. 2 CSP na ne v plnom rozsahu poukazuje.

9. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd udáva nasledovné:

10. V prejednávanej veci sa právny predchodca žalobcu domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy

1.153,96 eur s príslušenstvom. Uvedený nárok uplatňoval z titulu Zmluvy o poskytnutí bezúčelovej
pôžičky zo dňa 14.09.2009, na základe ktorej mal žalovaný poskytnúť žalobcovi peňažné prostriedky vo
výške 1.000 eur, s dobou splácania pôžičky 60 mesiacov.

11. Súd prvej inštancie posúdil predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako vzťah spotrebiteľský.

Pôvodný žalobca a pôvodný žalovaný mienili uzavrieť zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na ktorú by sa
vzťahovali ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa ako aj ustanovenia zákona č.
258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. V zhode so súdom prvej inštancie ani odvolací
súd nemal pochybnosti o tom, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským.

12. V Zmluve o poskytnutí bezúčelovej pôžičky zo dňa 14.09.2009, je uvedená výška požadovanej
pôžičky (spotrebiteľského úveru) vo výške 1.000 eur, s dobou splácania pôžičky 60 mesiacov. V bode
VII. uvedenej zmluvy sú uvedené parametre schválenej výšky pôžičky: schválená výška pôžičky 1.000
eur;splátka33,14eur;celkovásumapôžičky1.860eur;mesačnávýškapoistenia2,14eur;početsplátok
60; konečná splatnosť 60 mesiacov; sadzba poistenia 6,90%; ročná úroková sadzba 31,60%; RPMN

31,60 % a priemerná hodnota RPMN 37,93%. Zároveň bod VI. a bod XI. zmluvy obsahuje nečitateľný
podpis klienta s dátumom 08.09.2009 a miestom podpisu Prievidza, pričom v bode XI. je zároveň
nečitateľný podpis zástupcu spoločnosti (právneho predchodcu žalobcu), ale s dátum 14.09.2009 a
miestom podpisu Poprad.

13. Predpokladom vzniku zmluvy je návrh toho, kto mieni zmluvu uzavrieť. Návrh zmluvy musí byť
prejavom vôle smerujúcej k uzavretiu zmluvy, musí byť adresovaný a určitý. Včasné vyhlásenie
osobou, ktorej bol návrh určený a z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrh. Ide o
jednostranný adresovaný právny úkon adresáta návrhu, ktorým akceptuje návrh (ofertu) v jeho celom
rozsahu (obsahu), a tým prejavuje súhlas s uzavretím zmluvy. Forma tohto včasného vyhlásenia nie

je predpísaná, okrem prípadov, keď ju určuje zákon alebo dohoda účastníkov. Platným prijatím návrhu
na uzavretie zmluvy je zmluva uzavretá a nadobúda účinnosť. Dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné
podstatné zmeny, ktoré sú obsiahnuté v prijatí návrhu na uzavretie zmluvy, sa považujú za nový návrh
adresáta pôvodného návrhu a súčasne platí, že takýto prejav vôle je aj odmietnutím návrhu (oferty).
Uvedené bráni tomu, aby zmluva vznikla inak, než na základe konsenzu zmluvných strán.

14. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd poukazuje na § 44 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a
konštatuje, že súd prvej inštancie správne ustálil, že žalovanému bol (v bode VII. pôžičky, dňa
14.09.2009) predostretý nový návrh na uzavretie spotrebiteľskej zmluvy a to bez toho, aby žalovaným
došlo k prijatiu tohto nového návrhu. Ak právny predchodca žalobcu mal v úmysle poskytnúť žalovanému

spotrebiteľský úver na základe iných, resp. ďalších podmienok ako boli uvedené v predmetnej zmluve
(bod V.) dňa 08.09.2009, kedy zmluvu podpísal žalovaný, mal uzavrieť zmluvu, obsahom ktorej by boli
tieto nové, resp. ďalšie podmienky. Nemohlo sa to udiať iba formou dodatočného doplnenia bodu VII.
zmluvy dňa 14.09.2009.

15. Proces uzatvárania zmlúv je možné rozdeliť na fázu návrhu a na fázu jeho akceptácie, ale stále musí
ísť o prijatie návrhu bez jeho podstatných zmien. Ak nie je návrh akceptovaný v celom rozsahu, ide o
nový návrh, ktorý musí byť prijatý druhou stranou. Ani prípadná zmluvná voľnosť a mechanizmus vznikuzmlúv, ktorý by mal byť dohodnutý v rozpore so zákonom upravujúcim uzatváranie zmlúv, nemôže mať
za následok vznik platnej zmluvy.

16. Ak teda právny predchodca žalobcu v bode VII. zmluvy uvádza aj nové, ďalšie údaje o poskytnutej
pôžičke, išlo o nové návrhy, ktoré mal žalovaný prijať. Právny predchodca žalobcu nebol oprávnený
sám jednostranne dopĺňať akýkoľvek podstatný údaj. Pri podpise Zmluvy o poskytnutí bezúčelovej
pôžičky dňa 08.09.2009 žalovaným, neboli uvedené údaje o celkovej výške pôžičky, o výške jednotlivej
splátky, údaje o ročnej úrokovej sadzbe ani RPMN. Tieto údaje boli až následne doplnené právnym

predchodcom žalobcu pri jeho podpísaní predmetnej zmluvy dňa 14.09.2009. Ak by odvolací súd
pripustil takýto spôsob platného uzavretia spotrebiteľského úveru, obišiel by tým ustanovenie § 4 ods.
2 zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy (v súčasnosti § 9 ods. 2 zákona
č. 129/2010 Z.z.) , ktorého cieľom je zabezpečiť, aby spotrebiteľ bol v potrebnom rozsahu informovaný
o základných skutočnostiach týkajúcich sa zmluvného vzťahu už v čase jeho vzniku. Právnemu
predchodcovi žalobcu nič nebránilo v tom, aby svoj nový návrh (súčasťou, ktorého by boli všetky

podstatné náležitosti poskytovaného spotrebiteľského úveru) na uzavretie zmluvy predložil žalovanému
za účelom písomného vyjadrenia súhlasu žalovaného s takýmto novým návrhom.

17. K písomnému prijatiu nového návrhu, v zmysle § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zo strany
žalovaného nedošlo, a preto ani zmluva o spotrebiteľskom úvere nemohla platne vzniknúť. Správne

preto súd prvej inštancie skonštatoval, že k platnému uzavretiu zmluvy nedošlo. Predmetná zmluva o
spotrebiteľskom úvere medzi stranami sporu tak uzavretá nebola, a teda žalobcovi vznikol len nárok na
vrátenie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo plnením na základe neplatného právneho úkonu.

18. Avšak vzhľadom na vznesenú námietku premlčania súd prvej inštancie správne skúmal, či nárok

žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia bol alebo nebol premlčaný.

19. Občiansky zákonník v ustanovení § 107 upravuje premlčaciu dobu pre vydanie bezdôvodného
obohatenia, pričom rozlišuje medzi subjektívnou (§ 107 ods. 1) a objektívnou premlčacou dobou (§
107 ods. 2). Začiatky ich plynutia sú upravené odlišne.Za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej

premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné považovať
deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť
dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na
uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná (preukázaná), nielen

predpokladaná vedomosť oprávneného (porovn. rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cdo 145/2004, sp. zn. 1
Cdo 67/2011, R 25/1986).

20. V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne skonštatoval, že v prípade absolútne neplatného
právneho úkonu (Zmluva o poskytnutí bezúčelovej pôžičky zo dňa 14.09.2009), bezdôvodné obohatenie

získané z tohto úkonu vzniká od samého vzniku právneho úkonu. Objektívna premlčacia doba teda
začne plynúť už od vzniku takéhoto absolútne neplatného právneho úkonu. Odvolací súd sa stotožnil s
posúdením uplynutia premlčacej doby súdom prvej inštancie. Predmetná zmluva ako absolútne neplatný
právny úkon mala byť uzatvorená dňa 14.09.2009. Žaloba žalobcu bola na súde prvej inštancie podaná
dňa 19.07.2013. Vzhľadom k uvedenému je nárok žalobcu uplatnený až po uplynutí 3-ročnej, objektívnej

premlčacej doby, ktorej posledný deň pripadol na 14.09.2012. V súvislosti s plynutím subjektívnej
premlčacej doby pri absolútne neplatnom právnom úkone, súd prvej inštancie taktiež správne ustálil, že
právny predchodca žalobcu sa dozvedel o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho
úkor obohatil nie skôr, ako došlo k plneniu, pričom k plneniu podľa prehľadu splátok a úhrad došlo dňa
16.10.2009. Subjektívna premlčacia doba v danom prípade uplynula dňa 16.10.2011. S poukazom na

podanie žaloby dňa 19.07.2013, je aj podľa názoru odvolacieho súdu právo žalobcu premlčané aj v 2-
ročnej subjektívnej premlčacej dobe. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď v zmysle § 100 ods.
1 posledná veta Občianskeho zákonníka, žalobcovi nepriznal jeho premlčané právo na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia.

21. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1,2 CSP, potvrdil.22. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255
ods. 1 CSP tak, že priznal nárok na ich náhradu žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný
v celom rozsahu.

23. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalovaného rozhodne, v súlade s § 262 ods. 2 v
nadväznosti na § 251 CSP, súd prvej inštancie.

24.Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).