Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 6. november 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15CoKR/3/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4111200611
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavel Lukáč

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4111200611.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lukáča a členov senátu JUDr.

Jána Bzdúška a JUDr. Martiny Balegovej, v právnej veci žalobcu: ITIMEX a. s., so sídlom Kukučínova
č. 8, Banská Bystrica, IČO: 31 425 666, zastúpený: JUDr. Ondrej Zachar, advokát so sídlom 1. mája
1018/81, Liptovský Mikuláš, IČO: 42 069 599, proti žalovanému v 1. rade: Sociálna poisťovňa, pobočka
Levice, so sídlom Sv. Michala 4, Levice, IČO: 30 807 484, v 2. rade: Sociálna poisťovňa, ústredie,
so sídlom 29. augusta 8 a 10, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 30 807 484, o určenie,
že pohľadávky nie sú prednostné, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k.
23Cbi/11/2014-395 zo dňa 22.02.2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 23Cbi/11/2014-395 zo dňa 22.02.2017 p o t v r d
z u j e.

Odvolací súd žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu (ktorou sa domáhal určenia, že
pohľadávky žalovaného v 1. a 2. rade vo výške 26 334,42 eura z rozhodnutia žalovaného č.
700-1310478910-GC04/10 zo dňa 11.06.2010 nie sú voči žalobcovi prednostné pohľadávky) zamietol
(I. výrok) a žalovaným 1. a 2. rade náhradu trov konania nepriznal (II. výrok).

2. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok právne odôvodnil ustanoveniami § 120 ods. 1, 2 zákona č.
7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZoKR“) a § 20 ods. 1, § 142 ods. 1, 2, § 143 ods.
2, § 144 ods. 1, 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení.

3. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že na základe vykonaného
dokazovania,vsúladesodôvodnenímzrušujúcehouzneseniaKrajskéhosúduvNitrezodňa31.03.2016

dospel k záveru, že na strane žalobcu je splnená podmienka naliehavého právneho záujmu na
podanej žalobe. Uviedol, že tak ako už bolo citované z rozhodnutia odvolacieho súdu, pre žalobcu
ako reštrukturalizačného dlžníka má právnu relevanciu zistenie, či pohľadávky žalovaných nie sú
prednostnými pohľadávkami, pretože ak by nimi neboli, nemusel by ich žalovaným, ktorí si ich
v reštrukturalizácii neuplatnili, plniť nad rámec potvrdeného reštrukturalizačného plánu. Súd prvej
inštancie k tomuto právnemu záveru už iba dopĺňa, že by sa postavenie žalobcu zlepšilo, stalo by sa
pre neho výhodnejšie.

K preskúmaniu vecnej stránky žaloby súd prvej inštancie uviedol, že podľa jeho názoru už k takémuto
preskúmaniu žaloby v tomto súdnom konaní došlo, čo preukazujú rozsudky Okresného súdu Nitra zo
dňa 13.07.2011, č. k. 23Cbi/1/2011-92 ako aj rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 10.10.2012, č.
k. 15CoKR/6/2011-181. Okresný súd Nitra dospel dňa 13.07.2011 k záveru, že pohľadávky Sociálnejpoisťovne, ktoré sú predmetom tohto súdneho konania nie sú prednostnými pohľadávkami podľa §
120 ods. 2 ZoKR a keďže si ich veriteľ riadne neprihlásil, nie sú vymožiteľné. Pohľadávky žalovaných
na poistnom za mesiac február 2010 a marec 2010 vznikli pred začatím reštrukturalizačného konania,

a preto si ich mal veriteľ prihlásiť prihláškou. Krajský súd v Nitre v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že v konaní bolo nepochybne preukázané, že reštrukturalizačné konanie na žalobcu začalo
dňom 11.03.2010, žalobca ako zamestnávateľ bol povinný uhradiť poistné na sociálne poistenie za
svojich zamestnancov za mesiac február a marec 2010, pričom si určil na výplatu príjmov 30. deň
príslušného mesiaca. Za mesiac február 2010 bol teda povinný poistné uhradiť do 30.03.2010 a poistné

za mesiac marec 2010 bol povinný uhradiť do 30.04.2010. Až neuhradením poistného v týchto lehotách
bol žalovaný oprávnený predpísať žalobcovi ako zamestnávateľovi poistné v zmysle § 144 ods. 1 zák. č.
461/2003 Z. z. Pohľadávka žalovaného v 1. rade voči žalobcovi preto vznikla počas reštrukturalizačného
konania, a preto odvolací súd dospel k záveru, že táto pohľadávka je prednostnou pohľadávkou, ktorá
sa v zmysle zákona o konkurze a reštrukturalizácii neuplatňuje prihláškou. Zároveň poukázal na rovnaký
právny záver NS SR v rozsudku 4Sžso/5/2011 zo dňa 28.06.2012, v ktorom rozhodoval o odvolaní

žalobcuprotirozsudkuKrajskéhosúduvNitrezodňa29.06.2011,spis.zn.15S/1/2011,ktoréhorozsudok
potvrdil. Oba súdy dospeli k záveru, že oprávnenie poisťovne požadovať poistné (uplatniť pohľadávku),
ako určitú konkrétnu majetkovú hodnotu za mesiac február nemohlo vzniknúť vo februári 2010 za február
2010, ak výplata miezd za február sa viaže k 30. marcu daného roku. Obdobne výplata za mesiac
marec 2010 sa viaže k 30. aprílu daného roka, naviac zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva

oprávnenie poisťovne vyžadovať výkazy k vyčísleniu poistného mimo dátumu určenému na výplatu
mesačnej mzdy, teda ani na rozlíšenie poistného ku dňu 11.03.2010, ktorým začalo reštrukturalizačné
konanie.Predmetomsprávnehokonaniabolopreskúmaniezákonnostirozhodnutiažalovanéhov2.rade
č. 32967/2010-BA zo dňa 25.10.2010, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie žalovaného
v 1. rade zo dňa 11.06.2010, ktorým bolo žalobcovi predpísané poistné za obdobie február 2010 a

marec 2010. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca sa v tomto súdnom konaní domáha určenia,
že pohľadávky žalovaného vzniknuté na základe rozhodnutia žalovaného v 2. rade č. 32967/2010-BA
zo dňa 25.10.2010, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie žalovaného v 1. rade zo dňa
11.06.2010, ktorým bolo žalobcovi predpísané poistné za obdobie február 2010 a marec 2010, nie
sú prednostnými pohľadávkami. Z uvedeného vyplýva, že nielen Krajský súd v Nitre, ale aj Najvyšší

súd Slovenskej republiky skúmali dôvodnosť pohľadávky žalovaných a aj právnu otázku, či sa jedná o
prednostné pohľadávky, ktoré nie je potrebné v reštrukturalizácii prihlasovať prihláškou alebo vznikli už
pred reštrukturalizáciou, a preto mali byť prihlásené.
Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na už uvedené rozhodnutia, ktoré sa
stotožňujú s ustálenou rozhodovacou praxou a konštatoval, že vznik a zánik pohľadávky sa posudzuje

podľa zákona č. 461/2003 Z. z. a prihlasovanie pohľadávok je upravené v zákone č. 7/2005 Z. z. (ZoKR).
Žalobca ako zamestnávateľ bol povinný uhradiť poistné na sociálne poistenie za mesiace február a
marec 2012, pričom si určil na výplatu príjmov 30. deň príslušného mesiaca. Za mesiac február 2010
bol teda povinný uhradiť poistné do 30.03.2010 a za mesiac marec do 30.04.2010. Až neuhradením
poistného v týchto lehotách bol žalovaný oprávnený predpísať žalobcovi ako zamestnávateľovi poistné

v zmysle § 144 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. Nakoľko reštrukturalizačné konanie začalo dňom
11.03.2010, pohľadávka žalovaného v 1. rade vznikla voči žalobcovi počas reštrukturalizácie a preto je
táto pohľadávka prednostnou pohľadávkou, ktorá sa v zmysle zákona o konkurze a reštrukturalizácii
neuplatňuje prihláškou (§ 120 ods. 2 ZoKR). Na základe uvedeného súd prvej inštancie podanú žalobu
zamietol.

O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovaným
v 1. a 2. rade vznikol nárok na náhradu trov konania, pretože mali v konaní úspech v celom rozsahu.
Keďže si náhradu trov konania neuplatnili, súd prvej inštancie im ich náhradu nepriznal.

4. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Namietal, že súd

prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, konanie má inú vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a rozhodnutím súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Uviedol, že obsah odôvodnenia
(bod 20, str. 6) vytvára dojem, že sa súd prvej inštancie stotožnil s právnou argumentáciou žalobcu,
že nejde o prednostné pohľadávky. Uvedené pôsobí zmätočne, pretože len systematickým zaradením

opisu priebehu celého konania za dôvodenie súdu prvej inštancie v bode 20 je možné vyvodiť, že tam
prijatý záver asi nie je záverom pre napadnuté rozhodnutie.
V odôvodnení súd prvej inštancie, poukazuje na rozhodnutie Okresného súdu Nitra a predchádzajúce
rozhodnutie Krajského súdu v Nitre, zrušené rozhodnutím Najvyššieho súdu, uvádza, že tietopreskúmavali už samotnú vecnú stránku žaloby, s čím žalobca nesúhlasí. Uviedol, že právne
odôvodnenie čo do postavenia pohľadávky žalovaného v správnom súdnictve nie je pre toto konanie
nijako záväzné a v podstate je aj nad rámec riadneho odôvodnenia. Sám Najvyšší súd SR uviedol, že

preskúmavanie ďalšieho postupu žalovaného nepatrí do jeho pôsobnosti. Uvedené je teda potrebné
vzťahovať aj na otázku prihlásenia, resp. neprihlásenia pohľadávky žalovaných - čo do jej poradia.
Rozhodnutie vydané žalovaným sa vzhľadom na stratu vymáhateľnosti v dôsledku potvrdenia plánu stali
rozhodnutiami obsolentnými, pohľadávky žalovaného existovali už len ako naturálna obligácia.
Uviedol, že je nepochybné, že žalovaný mal možnosť predpísať poistné tak, aby si svoju pohľadávku

uplatnil v zákonnej 30-dňovej lehote, teda do 17.05.2010. Dokonca aj výkaz za mesiac marec
mu bol predložený 16.04.2010, preto nie je správny ani súdom prvej inštancie uvedený bod 11
rozsudku. Vyplýva to aj zo samotného dátumu vyplnenia formulára dňa 16.04.2010, ako aj z dátumu
uvedeného na spodnej časti dokumentu, kedy si žalobca vytlačil z internetovej stránky potvrdenie o
podaní (19.04.2010). Je teda zrejmé, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam. K rozhodnutiu Krajského súdu v Nitre, ktoré bolo zrušené

rozhodnutím Najvyššieho súdu SR uviedol, že v otázke určenia či ide alebo nejde o prednostnú
pohľadávku neexistuje žiaden záväzný právny názor, ktorým by bol súd prvej inštancie viazaný.
Prvostupňový súd pod bodom 35 uviedol, že k preskúmaniu vecnej stránky žaloby došlo aj rozhodnutím
23Cbi/1/2011-92, ktorým bolo určené, že pohľadávky žalovaných nie sú prednostnými pohľadávkami,
spolu s právnym a logickým zdôvodnením. V bode 36 súd prvej inštancie odkazuje na rozhodnutie

Okresného súdu Nitra, ktorým súd žalobe vyhovel, pričom uvedené zakladá zmätočnosť rozhodnutia,
a to s poukazom na bod 20 odôvodnenia rozhodnutia, čo zakladá vadu konania podľa § 365 písm. b)
a d) CSP.
Prvostupňový súd poukazuje na rozhodnutia, ktoré sa mali zaoberať vecnou stránkou, pričom každé
rozhodnutie obsahovalo odlišný výrok. Takéto odôvodnenie zamietnutia žaloby v žiadnom prípade

nenahrádza právne posúdenie súdu, ale ani neodkazuje na ustálenú súdnu prax na daný prípad
aplikovateľnú. V odôvodnení pod bodom 36 stručne konštatuje, že vznik pohľadávky sa posudzuje
podľa zákona č. 461/2003 Z. z. a prihlasovanie pohľadávky je upravené v zákone č. 7/2005 Z. z.,
poukazuje na voľbu termínu žalobcu na výplatu miezd a na to sa viažucu povinnosť úhrady poistného
v rovnakom termíne a že neuhradením poistného bol žalovaný oprávnený predpísať žalobcovi ako

zamestnávateľovi poistné, a preto keďže reštrukturalizačné konanie začalo 11.03.2010, pohľadávka
vznikla počas reštrukturalizačného konania.
Odôvodnenie žalobca považuje za nedostatočné a zmätočné, pretože z neho nie je zrejmé na základe
akých skutočností zmenil právny názor a prijal záver, že pohľadávky žalovaného sú prednostné. Nie
je zrejmé z akých skutočností vyvodil záver odlišný od záveru zrušujúceho rozhodnutia Krajského

súdu v Nitre. Súd prvej inštancie len paušálne odkázal na stotožňovanie sa s ustálenou rozhodovacou
praxou avšak zo samotného odôvodnenia takáto nevyplynula. Z rozhodnutia nevyplynuli ani jeho
úvahy pri rozhodovaní - len zosumarizovanie priebehu konania, odkaz na neprávoplatné rozhodnutia
a rozhodnutia riešiace iný predmet konania. Súd prvej inštancie relevantne nezdôvodnil prečo svoj
pôvodný právny názor nepovažuje za správny, čo zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia a jeho

zmätočnosť.
Odôvodnenie rozhodnutia je obsiahnuté len pod bodom 36, a aj to len veľmi stručne. V predchádzajúcich
častiach len opisuje obsah rozhodnutia v správnom súdnictve, neprávoplatného rozhodnutia Krajského
súdu v Nitre a dokonca aj vlastné rozhodnutie, ktorým pôvodne žalobe vyhovel. Vzhľadom na vyššie
uvedené má žalobca zato, že došlo k odopretiu práva na spravodlivý súdny proces a práva na

odôvodnenie rozhodnutia.
Ďalej uviedol, že do konania bol predložený znalecký posudok č. 34/2014, ku ktorému bolo žalovaným
predložené rozhodnutie Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 29.02.2016, vydané v konaní na ktoré dal
žalovaný podnet s odkazom na podozrenie o jeho riadnosti a nestrannosti. Z rozhodnutia ministerstva
je zrejmé, že znalecký posudok obsahoval zväčša formálne chyby, čo nemôže mať dopad na jeho

odbornosť. S argumentáciou žalobcu a ani s posudkom sa súd prvej inštancie nevysporiadal vôbec.
Žalobca zároveň poukázal na 1Sžso/20/2013 - nie čo do vecnej stránky - ale čo do riešenia povinnosti
súdu zohľadniť aj argumentáciu uvedenú v odbornom posudku. Uviedol, že aj keby vznik a zánik
pohľadávky žalovaného posudzovali podľa zákona č. 461/2003 Z. z. hoci tento už vznik pohľadávky
výslovne nerieši, došli by k záveru, že pohľadávka žalovaných vznikla pred začatím reštrukturalizačného

konania a zároveň poukázal na § 152 uvedeného zákona.
K argumentácii súdu prvej inštancie týkajúcej sa odlišnosti právneho vzťahu žalovaného vo vzťahu
k zamestnancovi a vo vzťahu k zamestnávateľovi pri riešení vzniku sociálneho poistenia uviedol, že
povinnosť platiť poistné vzniká vstupom osoby do zamestnania, pričom zamestnávateľ poistné odvádzaa táto povinnosť mu vzniká za každý deň, za ktorý vznikol zamestnancovi nárok na výplatu mzdy a
poukázal na 4Sžso 28/2008. Žalobca uviedol, že podľa § 153 SP (do 31.07.2016) sa za pohľadávky
vzniknuté pred konkurzom alebo vyrovnaním považovali pohľadávky vzťahujúce sa na kalendárne

mesiace (dokonca aj len ich časť), ktoré sa končia pred vyhlásením konkurzu alebo pred povolením
vyrovnania. To, že táto úprava vypadla neznamená odlišné označovanie vzniku pohľadávky čo do jej
prihlásenia. Vynechanie § 152 od účinnosti nových konkurzov a reštrukturalizácií aj podľa dôvodovej
správy podriaďuje pohľadávky žalovaného režimu ZoKR, a ak by ZoKR chcel takéto prednostné
postavenie sporným pohľadávkam žalovaného priznať urobil by to tak, ako to urobil v § 120 ods. 2

účinnom od 01.01.2012.
Vo svojej argumentácii uviedol, že spracovanie výkazov zamestnávateľa za dané obdobie má len
deklaratórny charakter, samotné ustanovenie § 143 je označené ako splatnosť poistného, nie vznik.
Taktiež je logické, že ak § 142 ods. 1 uvádza, že poistné sa platí za kalendárny mesiac pozadu, tak
logicky muselo vzniknúť mesiac predtým. Ustanovenie § 143 zákona č. 461/2003 Z. z. je totožné s
§ 7 zákona 580/2004 Z. z. pričom všetky zdravotné poisťovne v reštrukturalizačnom konaní žalobcu

prihlásili svoje pohľadávky za obdobie od 01.03.2010 do 11.03.2010 ako pohľadávky vzniknuté pred
začatím reštrukturalizačného konania. S týmto sa súd vôbec nevysporiadal, a posudzovanie otázky
vzniku pohľadávky žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.
K rozdeleniu pohľadávky žalovaného v mesiaci marec uviedol, že ak by chcel zákonodarca priznať
žalovanému výhodnejšie postavenie tak by to urobil výslovne v ZoKR. Ustanovenie ZoKR ako lex

specialis v § 120 ods. 2 tak však vo vzťahu k pohľadávkam žalovaného neurčuje. Žalovaný je
preto povinný svoju pohľadávku rozdeliť, teda tak ako urobili aj zdravotné poisťovne, ktoré si svoju
prihlásenú pohľadávku do reštrukturalizácie za obdobie do 11.03.2016 rozdelili ako vzniknuté pred
reštrukturalizáciou. Zároveň poukázal na opatrenie Ministerstva financií SR 23054/2002-92 a § 142
ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. Žalobca má zato, že mesačný výkaz má deklaratórny charakter

a nezakladá vznik pohľadávky žalovaného. Otázka existencie a neexistencie oprávnenia poisťovne
vyžadovať vyčíslenie poistného mimo dátumu určeného na výplatu mesačnej mzdy (teda rozlíšenie
do 11.03.2010 a po 11.03.2010) nemá žiadny vplyv na povinnosť žalovaného tak urobiť, a ani to
nemôže založiť jeho zvýhodnenie vo vzťahu k ostatným veriteľom. Pripustením výkladu zakladajúceho
postavenie pohľadávky žalovaného ako prednostnej, dôjde k narušeniu rovnosti účastníkov ako aj

zmareniu zákonom sledovaného cieľa. Pripustením výkladu, že poistné vzniká až momentom jeho
splatnosti dôjde k zotretiu rozdielu medzi pojmami vznik a splatnosť pohľadávky ako aj medzi starými
a novými pohľadávkami.
Súd prvej inštancie neuviedol ako posúdil podstatné skutkové a právne tvrdenia žalobcu, nie je zrejmé
ani z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil. Odôvodnenie je zmätočné a nenapĺňa zákonnú

požiadavku§220CSP.Rozhodnutímsúduprvejinštanciedošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces
a zároveň má konanie inú vadu, rozhodnutie je arbitrárne a nepreskúmateľné, porušuje základné právo
žalobcu na súdnu ochranu. Neuvádza ako dospel k záveru uvedenému vo výrokovej časti, teda z akých
dôkazovvyplývazáveraakoichhodnotil.Nazákladevyhodnotenýchdôkazovsúdprvejinštanciedospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam, nevysporiadal sa s rozsiahlou argumentáciou žalobcu a nesprávne

konštatoval, že pohľadávka vznikla počas reštrukturalizácie, a že je prednostná. Na základe uvedeného
žalobca žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a rozhodol, že pohľadávka
žalovaného v 1. a 2. rade vo výške 26 334,42 eura z rozhodnutia žalovaného č. 700-1310478910-
GC04/10 zo dňa 11.06.2010 nie sú voči žalobcovi prednostné pohľadávky a zaviazal žalovaných na
úhradu trov konania.

5. Odvolanie žalobcu bolo zaslané na vyjadrenie žalovaným. Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu
uviedol, že žalobca neuvádza žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli konajúcemu súdu známe, ktorými
by sa nezaoberal a z ktorých by po vykonaní dokazovania nevyvodil odôvodnený právny zámer. Žalobca
spochybňuje rozsudky všetkých konajúcich súdov v priebehu súdneho konania, ako aj iných súdov,

vrátane Najvyššieho súdu SR, z ktorých konajúci súd vychádzal aj v napadnutom rozsudku. Neuvádza
žiadne nové skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné konštatovať, že sporné pohľadávky nie
sú prednostné, že nevznikli počas reštrukturalizačného konania, že napadnutý rozsudok vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci, má vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie, a že by
nebolo zachované právo na spravodlivý proces. Žalovaný v 2. rade zotrval na všetkých skutočnostiach

a listinných dôkazoch, ktoré sú súčasťou spisu od jeho začiatku, písomných a ústnych vyjadreniach,
pričom svoje tvrdenia vždy podložil relevantnými dôkazmi. Odmieta tvrdenie žalobcu, že účelovo uvádza
iné skutočnosti ako boli (str. 5 bod 2 dátum predloženia mesačných výkazov za 03/2010), toto tvrdenie
je nepravdivé a vyplýva to aj z dôkazov nachádzajúcich sa v spise. Je nesporné, že čoho sa odôvodeniesúdu prvej inštancie v bode 20 na str. 6 týka, závery a dojmy žalobcu sú jeho vnímaním, avšak
rozhodnutie je potrebné chápať v kontexte celého priebehu.
Žalovaný na podporu svojich tvrdení ako aj podporu konajúceho súdu, ktorý vychádzal z ustálenej

právnej praxe ohľadom rozhodovania pohľadávok Sociálnej poisťovne ako prednostných okrem už
viackrát citovaných rozsudkov všetkých stupňov poukázal na ďalšie zásadné právoplatné uznesenie
Najvyššieho súdu SR č. k. 2M Cdo 30/2012 z 14.08.2013, ktorým bolo rozhodnuté v prospech
žalovaného o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora SR v úplne obdobnom merite. Teda je
možné vyvrátiť tvrdenie žalobcu, že súd v napadnutom rozsudku neoprávnene poukazuje na ustálenú

právnu rozhodovaciu prax.
Žalobcovi ako zamestnávateľovi z § 231 ods. 1 písm. f) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení
vyplýva povinnosť predkladať pobočke Sociálnej poisťovne výkaz poistného a príspevkov na starobné
dôchodkové sporenie za príslušný kalendárny mesiac v lehote splatnosti ním odvádzaného poistného,
Predložením výkazu sa stáva známou presná suma poistného. V súvislosti s reštrukturalizáciou
poukázal na § 29 ods. 6 ZoKR. Uviedol, že Sociálna poisťovňa až po predložení mesačného

výkazu môže na účely prihlasovania pohľadávok dokladovať takúto pohľadávku vyhlásením o evidencii
pohľadávky v účtovníctve, takúto absenciu ZoKR sankcionoval povinnosťou správcu takúto pohľadávku
poprieť. Z predložených dôkazov je zrejmé, že ku dňu začatia reštrukturalizačného konania sa uvedené
pohľadávky voči žalobcovi v účtovníctve žalovaného nachádzať nemohli, pretože mesačné výkazy za
mesiace 02/2010 a 03/2010 boli predložené 17.03.2010 a 16.04.2010. Tvrdenie žalobcu, že lehota na

prihlasovanie pohľadávok uplynula nemá oporu v zákone. Pre rozdelenie pohľadávok prihlasovaných v
reštrukturalizácii a pohľadávok prednostných v nej je rozhodujúci moment začatia reštrukturalizačného
konania, s ktorým ZoKR spája hmotnoprávne ako aj procesnoprávne účinky. Poukázal na § 121 ods.
1 ZoKR, ktorý stanovuje 30-dňovú lehotu od povolenia reštrukturalizácie. Nestotožnil sa s názorom
žalobcu ohľadom vzniku a zániku poistenia a tvrdením, že pohľadávka Sociálnej poisťovne voči

zamestnávateľovi na poistnom vzniká už momentom, keď zamestná pracovníka. Žalobca dlhodobo a
cielene nerešpektuje 2 základné právne kategórie, a to vznik poistenia a vznik pohľadávky na poistnom.
Nesúhlasí ani stvrdením žalobcu, že pohľadávky sa mali pomerne rozdeliť, pretože od 01.08.2006
došlo k zrušeniu § 152 a nasl. zákona o sociálnom poistení, teda tvrdenie nemá oporu v žiadnom
predpise. Okrem toho pohľadávka sa týka jedného kalendárneho mesiaca tak, ako mzda, od ktorej

sa odvíja vymeriavací základ na určenie odvodovej povinnosti na poistnom, čo má oporu v § 139
ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Aj z dôsledného gramatického a logického výkladu § 142 ods. 2
zákona o sociálnom poistení je zrejmé, že zákon hovorí o platení časti poistného, nie jeho vykazovaní,
zúčtovaní či rozdeľovaní v časti mesiaca. K predloženému znaleckému posudku žalovaný uviedol, že
tvrdenia a názor žalovaných týkajúci sa znaleckého posudku boli správne, opodstatnené a potvrdené

právoplatným rozhodnutím MS SR č. 26416/2016/15 z 29.02.2016. Znalecký posudok si dal žalobca
vypracovať sám, vybral si znalkyňu, sám s ňou komunikoval, jeho námietka je nedôvodná, keďže
znalecký posudok nie je vypracovaný zákonným spôsobom, neodborným postupom. Žalovaný mal
zato, že nebolo porušené právo na spravodlivý proces a neuvádza žiaden argument, ktorý by uvedené
vyvracal. Žalovaný napadnutý rozsudok považuje za správny a žiadal, aby ho odvolací súd ako vecne

správny potvrdil.

6. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril aj žalovaný v 1. rade, ktorý uviedol, že súd správne na znalecký
posudok pri novom rozhodovaní vo veci neprihliadol a jeho hodnoteniu sa nevenoval. K času vzniku
pohľadávky uviedol, že pohľadávka na poistnom nevzniká každý deň počas ktorého zamestnávateľ

zamestnáva zamestnancov. Ak by to tak bolo, tak zamestnávateľ by musel predkladať výkaz každý deň
a každý deň príslušné poistné uhrádzať. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Sžso/5/2001
zo dňa 28.06.2012, ktorý v bodoch 7 až 12 jednoznačne, logicky a presvedčivo vysvetlil rozdiel medzi
vzťahom zamestnanec a Sociálna poisťovňa a vzťahom zamestnávateľ a Sociálna poisťovňa, vyjadril
názor na vznik pohľadávky na poistnom a vyjadril sa aj k rozdielu pohľadávky na poistnom za mesiac,

v ktorom začalo reštrukturalizačné konanie na dve časti. Taktiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR 2M Cdo 30/2012 zo 14.08.2012. K žalobcom uvádzaným nesprávnym skutkovým zisteniam
uviedol,žežalobcapredložilzamesiacmarec2010riadnyvýkazpoistnéhoapríspevkovdňa16.04.2010
a opravný výkaz poistného a príspevkov dňa 27.05.2010. Až predloženým opravným výkazom poistného
a príspevkov žalobca ustálil výšku poistného za marec 2010. Nejde preto o žiadne účelové tvrdenie

žalovaných. Ku skúmaniu vecnej stránky sporu uviedol, že vo veci bolo trikrát vykonané dokazovanie
na prvostupňovom súde, jedenkrát na odvolacom, štyrikrát bolo s predchádzajúcim súhlasom všetkých
účastníkov konania dokazovanie skončené. Podľa názoru žalovaného je nesporné, že súd mal počas
trvania sporu dostatok času a možností vec po vecnej stránke preskúmať a posúdiť a účastníci malidostatokpriestorupredniesťvšetkytvrdeniaadôkazynapodporusvojichstanovísk.Žalovanýnapadnutý
rozsudok považuje za správny a žiadal aby ho odvolací súd ako vecne správny potvrdil.

7. Žalobca sa vyjadril k reakcii žalovaného v 1. a 2. rade na odvolanie prostredníctvom svojho právneho
zástupcu podaním zo dňa 27.10.2017. Uviedol, že súd prvej inštancie na jeho argumentáciu, a to nie
len skutkovú ale ani právnu, nedal vo svojom rozhodnutí žiadnu odpoveď. Zdôvodnenie zamietnutia
žaloby je nielen nedostatočné, ale najmä v rozpore so zákonným a ústavným právom na spravodlivý
súdny proces. Súd prvej inštancie nevyhodnotil žiadny skutkový stav a ani nevysvetlil žiadny svoj

právny názor, tak ako uvádza žalovaný v 1. rade. Paušálny odkaz na zaužívanú súdnu prax nepovažuje
žalobca za dostatočný a už vôbec nie akceptovateľný. Žalobca zotrval na skutočnostiach uvedených v
odvolaní a v skratke dodal, že právo požadovať od platiteľa poistné korešponduje s otázkou splatnosti
pohľadávky, pretože ak by výkaz nepodal neznamená to, že by pohľadávka nevznikla, ale že márnym
uplynutím lehoty na podanie výkazu sa stala splatnou. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
4Sžso 28/2008 a § 29 opatrenie Ministerstva financií SR z 16.12.2002 č. 23054/2002-92. Uviedol, že je

nepochybné, že žalovaný má nárok na poistné plnenie pri splnení zákonných podmienok za každý deň
trvania pracovného pomeru, a rozdelenie poistného predpokladá aj § 142 ods. 2 zákona č. 461/2003
Z. z. Taktiež je nepochybné, že od začatia reštrukturalizačného konania vstupuje žalobca zo zákona do
úplne odlišného právneho režimu, s ktorým zákon spája právne následky, a to aj vo vzťahu k vzniku
jeho záväzkov a povinnosti ich plniť. Argumentáciu povinnosťou správcu poprieť pohľadávku ak v nej

nie je uvedené „vyhlasujem, že pohľadávku evidujem v účtovníctve“ považuje za neakceptovateľnú.
Žalovaní nerozlišujú pojem vznik nároku a jeho splatnosť, splatnosťou sa stáva pohľadávka nárokom.
Žalobca má zato, že súd sa mal vysporiadať so všetkými dôkazmi a tvrdeniami žalobcu, nie len
s predmetným znaleckým posudkom a v plnom rozsahu zotrval na obsahu podaného odvolania. K
vyjadreniu žalovaných zaslal vyjadrenie aj konateľ žalobcu, v ktorom uviedol, že súd nepreskúmaval

správnosť záverov predloženého znaleckého posudku, vôbec sa ním nezaoberal. V spore už nejde
len o to či pohľadávky sú prednostné alebo nie. Sociálna poisťovňa z ich účtu už bezdôvodne vzala
celú pohľadávku, aj keď spor nie je právoplatne skončený, ale už aj vyrúbila penále, na čo nemá
žiadne zákonné právo. Ako mal súd ďalej postupovať pri splatnosti poistného a vysporiadaní sa so
znaleckým posudkom vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR 1Sžso/20/2013 zo dňa 10.12.2013

rovnako ako aj identického rozsudku 1Sžso/29/2013 zo dňa 18.03.2013. V záujme predvídateľnosti
postupu a rozhodovania všeobecných súdov bol súd prvej inštancie v zmysle CSP povinný predbežne
oboznámiť účastníka konania na pojednávaní so spornými a nespornými okolnosťami a rozsahom
dokazovania. Súd prvej inštancie úplne rezignoval na konštatovanie, ktoré významné skutkové tvrdenia
účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré zostali sporné. Tieto skutočnosti sa žalobca dozvedel

až z rozsudku, čím mu bola odňatá možnosť z objektívneho hľadiska právne a skutkovo argumentovať
k vecnej a procesnej stránke rozhodovanej veci. Súd ich neinformoval o tom, že sa nebude znaleckým
posudkom zaoberať, ani že ho nebude vyvracať, a ani že uprednostní posúdenie znaleckého posudku
zo strany Ministerstva spravodlivosti. Namietal nedoručenie rozhodnutia Ministerstva Spravodlivosti SR
26416/2016/15 z 29.02.2016, pričom jeho doručenie po vyhlásení rozsudku je irelevantné a procesne

neprípustné.

8. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací, prejednal vec dňa 06.11.2018 bez nariadenia pojednávania v
súlade s § 385 Civilného sporového poriadku a contrario (ďalej len „CSP“). Odvolací súd po prejednaní
veci v medziach podaného odvolania (§ 379 a § 380 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je

v danom prípade neopodstatnené, keďže rozsudok prvoinštančného súdu je vecne správny, a preto
ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne zistil
skutkový stav, z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie
aj v rozhodujúcom rozsahu správne odôvodnil. Keďže odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého uznesenia, v súlade s § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

o odvolaní obmedzuje na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku.

9. Zásadnou otázkou, ktorú museli riešiť obidva procesne konajúce súdy, t. j. prvoinštančný ako aj
odvolací, bolo posúdenie otázky, či je alebo nie je daný naliehavý právny záujem na určovacej žalobe
podľa ust. § 80 písm. c/ OSP. Uvedená skutočnosť bola dôvodom uvedeným v rozhodnutí Najvyššieho

súdu SR č. k. 2Obdo/70/2012, ktorým boli zrušené rozsudky KS v Nitre č. k. 15CoKR/6/2011-181
zo dňa 10.10.2012 a rozsudok OS Nitra č. k. 23Cbi/1/2011-91 (správne č. k. 23Cbi/1/2011-92
- pozn. odvolacieho súdu) zo dňa 13.07.2011. Krajský súd v Nitre svojím rozhodnutím č. k.
15CoKR/4/2015-323, rešpektujúc právny názor dovolacieho súdu, rozhodol o zrušení rozsudku OS Nitrač. k. 23Cbi/11/2014-282 zo dňa 14.07.2014, pričom vo vyslovenom právnom názore uviedol, že žalobca
v konaní preukázal existenciu naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe v zmysle ust. § 80
písm. c/ OSP, nakoľko pre žalobcu ako reštrukturalizačného dlžníka má právnu relevanciu zistenie, či

pohľadávky žalovaných nie sú prednostnými pohľadávkami, pretože ak by nimi neboli, nemusel by ich
žalovaným, ktorí si ich v reštrukturalizácii neuplatnili nad rámec potvrdeného reštrukturalizačného plánu.

10. Súd prvej inštancie sa teda v preskúmavanom rozhodnutí opätovne vysporiadal s otázkou o
existencii naliehavého právneho záujmu, a to v bode 34 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia,

pričom taktiež vec preskúmal po vecnej stránke. Vecná stránka napadnutého rozhodnutia je dostatočne
odôvodnená v bode 35 a 36 napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, pričom táto je totožná s
už uvedenou vecnou argumentáciou uvedenou v rozhodnutí odvolacieho súdu, a to v rozhodnutí č. k.
15CoKR/6/2011-181 zo dňa 10.10.2012. Krajský súd v Nitre teda nemal dôvod sa odchýliť od svojej už
uvedenej a odôvodnenej argumentácie v predmetnom rozhodnutí.

11. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 CSP pripúšťa.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom okrem prípadov uvedených v § 429 ods.
2 CSP.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.