Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. júl 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/68/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217464
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Matyóová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217464.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Matyóovej a členov senátu

Mgr. Adriany Némethovej a JUDr. Jána Bernáta, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 18.02.2014, č. k. 14C/337/2012-50, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 4 odsek 1 písmeno a/ bod 1., § 9 odsek 1, odsek 2, § 15 odsek
1, § 16 odsek 1, § 17 odsek 1, odsek 2, odsek 3, § 19 odsek 1, odsek 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ustanovenia § 41 odsek 1, odsek 2
písmenoc/,d/,i/§44odsek1,odsek2zákonač.233/1995osúdnychexekútorochaexekučnejčinnostia
o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Navrhovateľ sa podaným návrhom

domáhal od odporcu zaplatenia majetkovej škody vo výške 125 eura a z titulu nemajetkovej ujmy vo
výške 484,97 eura, pretože exekučný súd napriek tomu, že konanie začalo 12.05.2010, rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 30.01.2011, teda s omeškaním viac ako 263
dní. Zo spisu Okresného súdu Levice, sp. zn. 13Er/582/2010 mal preukázané, že v tomto exekučnom
konaní oprávnený dňa 12.05.2010 spísal pred súdnym exekútorom JUDr. H. O. zápisnicu, ktorá
obsahuje návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej P. P., na základe exekučného titulu, ktorým bol
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 23196/09 zo dňa 25.01.2010, pričom súdny exekútor

doručil dňa 16.07.2010 Okresnému súdu Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
spolu so zápisnicou obsahujúcou návrh na vykonanie exekúcie, plnomocenstvom, rozsudkom Stáleho
rozhodcovského súdu, ako i výpisom z obchodného registra oprávneného. Uznesením Okresného
súdu Levice zo dňa 18.10.2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora po tom, ako ho dňa 20.07.2010
vyzval na predloženie overenej fotokópie zmluvy o úvere, na ktorú oprávnený reagoval dňa 06.09.2010,
predtým však založil do spisu sťažnosť a podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu - prieťahy
v konaní zo dňa 30.08.2010, ktorá bola všeobecná a bola založená do viacerých exekučných spisov.

Proti rozhodnutiubolopodanéodvolanieoprávneným,ktorénáslednezobralspäť,uznesenienadobudlo
právoplatnosť dňa 27.01.2011. Mal preukázané, že navrhovateľ podal žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku odporcovi dňa 25.09.2012. Navrhovateľ sa domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu. Uviedol, že nesprávny úradný postupmôže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému
zmenšeniu majetku žalobcu, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto
postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim, t. j., ak by nedošlo

k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil. V danej veci súd preto skúmal tieto
podmienky a dospel k záveru, že splnené neboli. Poukázal na skutočnosť, že otázku, či v konkrétnom
prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou
ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu

a taktiež súdne konanie o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je kompetentný preskúmavať
len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti. Ďalej uviedol, že navrhovateľ namietal nesprávny
úradný postup exekučného súdu z dôvodu, že rozhodnutie vydal v danej veci nie v zákonnej, 15-
dňovej lehote, ale po viac ako 263 dňoch, preto súd skúmal, či exekučný súd dodržal 15-dňovú lehotu,
z akého dôvodu táto dodržaná nebola, a či je tu existencia dôvodu na náhradu škody, a či vôbec
nejaká škoda vznikla. Dôvodil, že v zmysle § 41 odsek 2 písmeno d/ Exekučného poriadku, účinného

v čase podania žiadosti o udelenie poverenia (t. j. od 01.06.2010 do 31.05.2011), bolo možné vydať
poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,
ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v uvedenej časti novelizovaný tak, že exekučným titulom
boli vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov. K vydávaniu poverení na základe exekučného
titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 odsek 2 písmeno d/ Exekučného

poriadku. Súd vykonaným dokazovaním zistil, že exekučné konanie bolo vedené v čase účinnosti
Exekučného poriadku, kde v § 44 odsek 2 je uvedené, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 odsek 2 písmeno c/ a d/, t.j., ak je
exekučnýmtitulomrozhodcovskýrozsudok.Dospelpretokzáveru,ževčasepodaniažiadostioudelenie
poverenia na vykonanie exekúcie lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako

exekučného titulu neexistovala. Žiadosť o udelenie poverenia bola súdu doručená 16.07.2010 a súd
o nej rozhodol 18.10.2010, z čoho jednoznačne vyplýva, že tvrdenie navrhovateľa, že exekučný súd
rozhodol po zákonom stanovenej lehote, s omeškaním viac ako 263 dní, je nepravdivé a zavádzajúce.
Konštatoval, že iba samotná skutočnosť, že súd rozhodol po viac ako troch mesiacoch od podania
žiadosti neznamená, že sa dopustil nesprávneho postupu, keďže v tomto prípade 15-dňová lehota na

vydanie poverenia neplatila. Poukázal na skutočnosť, že v spise sa nenachádzajú žiadne urgencie na
vydanie rozhodnutia, ani sťažnosť na prieťahy v konaní, okrem všeobecnej sťažnosti zo dňa 30.08.2010
a taktiež poukázal na to, že oprávnený voči uzneseniu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
odvolanie podal, ale následne ho vzal späť. Preto nie je možné posudzovať postup exekučného súdu
pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia po 15-dňovej lehote ako nesprávny.

Konštatoval preto, že v danej exekučnej veci nezistil žiadny nesprávny úradný postup, zakladajúci nárok
na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy navrhovateľa.
Námietku odporcu k zmätočnosti žaloby navrhovateľa súd vyhodnotil ako účelovú, keď dospel k záveru,
že žaloba spĺňa náležitosti v zmysle § 43 OSP a zákona č. 514/2003 Z. z.. Ďalej mal preukázané, že
žiadosťopredbežnéprerokovanienárokubolaodporcovidoručená25.09.2012,malvšakzato,ževčase

podania žaloby súdu šesťmesačná zákonná lehota ešte neuplynula, avšak v čase jeho rozhodovania
táto už uplynula a bolo zrejmé, že odporca návrhu navrhovateľa v rámci predbežného prerokovania
nevyhovel. Preto žalobu za predčasne podanú nepovažoval a vo veci rozhodol. K námietke odporcu
na premlčanie nároku uviedol, že nárok navrhovateľa, ak by bol dôvodný, nie je premlčaný, pretože
exekučné konanie bolo začaté v roku 2010 a žalobca sa predbežného prerokovania domáhal v roku

2012, keďže podľa § 19 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky
odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. V danom prípade sa žalobca dozvedel o tom, že súd
zamietol žiadosť o udelenie poverenia dňa 27.10.2010 doručením uznesenia, ktorý deň by mohol byť
považovaný za deň, kedy sa dozvedel o škode a od tohto dňa začala plynúť trojročná premlčacia lehota,
ktorá uplynie dňa 27.10.2013. Z toho dôvodu námietku premlčania vznesenú žalovaným, neakceptoval.

Keďže súd dospel k názoru, že na strane odporcu, konajúceho cestou exekučného súdu, nedošlo
k nesprávnemu úradnému postupu, vo veci sa ďalej nezaoberal ani výškou majetkovej škody ani
nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený právny základ, a to zodpovednosť odporcu za uplatňovanú
ujmu.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)

tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, nakoľko si ich neuplatnil
a žiadne trovy mu ani nevznikli.Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom
odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil

správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom

štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 odsek 1

zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č.
412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Tvrdil, že súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Namietal, že nemal k dispozícii súdny spis

exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov,
ktoré mal v realite. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej
neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona
nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného

práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie
totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu ale len súdu exekučného. Ďalej
poukázal na to, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a
je jeho povinnosťou aplikovať platné právo, a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne

neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale
dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Taktiež
Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže súd, ale

ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok takýchto
opatrení nemôže byť dávaný za vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on nepresadzoval vydanie
poverenia zákonnými možnosťami. Záverom uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania
dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo
o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom

konania nesúviseli.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania

navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania, ktoré mu
predchádzali. Odvolanie navrhovateľa prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
odsek 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia, pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156
odsek 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého
stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy 125
eur z titulu majetkovej škody a sumy 484,97 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003

Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.
13Er/582/2010. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15-dňovej
lehote, v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, pretože k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia došlo až po
uplynutí zákonom stanovenej doby, s omeškaním viac ako 263 dní a vykonaním úradného postupu bez
splnenia zákonných podmienok, keď exekučný súd vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na
zaplatenie dlhu v časti istiny, čím vytvoril stav zakladajúci reálnu vymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva
založením prekážky veci rozhodnutej.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom
škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu
príčiny a následku.

Z obsahu Okresného súdu Levice sp. zn. 13Er/582/2010 vyplýva, že exekučnému súdu bola dňa
16.07.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. H. O. o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej P. P., o vymoženie 249,96 eur s
príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu

zo dňa 25.01.2010, sp. zn. SR 23196/09. Exekučný súd dňa 20.07.2010 vyzval oprávneného,
prostredníctvom súdneho exekútora, na predloženie zmluvy o úvere, ktorá bola doručená súdu
06.09.2010. Medzitým bola súdu zo strany oprávneného doručená všeobecná sťažnosť a podnet na
preskúmanie zákonnosti postupu súdu - prieťahy v konaní, datovaná dňom 30.08.2010. Následne
exekučný súd uznesením zo dňa 18.10.2010, č. k. 13Er/582/2010-15, žiadosť súdneho exekútora o

udeleniepoverenianavykonanieexekúcie,zamietol.Protiuzneseniupodaloprávnenývzákonnejlehote
odvolanie, ktoré následne vzal späť. Uznesením zo dňa 28.04.2011, č. k. 9CoE/34/2011-51 Krajský súd
v Nitre, preto odvolacie konanie zastavil. Exekučné konanie bolo zastavené uznesením exekučného
súdu zo dňa 31.05.2012, č. k. 13Er/582/2010-59, ktoré nadobudlo právoplatnosť 19.07.2012. Podľa
navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k

rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo až po uplynutí zákonnej 15-dňovej
lehoty s časovým oneskorením viac ako 263 dní, ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci
a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.
Podľa § 44 odsek 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 01.06.2010 (teda v čase začatia
exekučného konania), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na

vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd preto tak, ako i súd prvého stupňa, poukazuje na skutočnosť, že z vyššie citovaného
ustanovenia vyplýva, že 15-dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora, sa pre exekučný súd
vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ by však bol úmysel zákonodarcu,
aby bola 15-dňová lehota i na rozhodnutie, ktorým sa zamietne žiadosť o udelenie poverenia, bol by to
explicitne zakotvil spôsobom, ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku (§ 44 odsek

8, § 50 odsek 2). Zo strany exekučného súdu tak nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie
v zákonom stanovenej lehote, pretože po doručení žiadosti o udelenie poverenia (16.07.2010), po
náležitom preskúmaní, prostredníctvom súdneho exekútora, vyzval oprávneného na doloženie zmluvy
o úvere (20.07.2010), aby mohol po doručení podkladov (06.09.2010) následne vo veci rozhodnúť
(18.10.2010). Hoci exekučný súd rozhodol po 94 dňoch od doručenia žiadosti o udelenie poverenia (nie

263 dní, ako uvádzal navrhovateľ), s ohľadom na okolnosti danej veci, nemožno vzhliadnuť zbytočné
prieťahy.Správne preto súd prvého stupňa zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver, t.
j. po preskúmaní podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, nezistil naplnenie ani
jednej z nich.

K námietkam navrhovateľa, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom odvolací súd udáva, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu
konania podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP nezistil, pretože v predmetnej veci sa pojednávania
zúčastnil právny zástupca navrhovateľa. K ďalším námietkam navrhovateľa, že rozhodnutie nebolo

vydané v zákonom ustanovenej lehote odvolací súd poukazuje už na vyššie uvedené zistené skutočnosti
súdom prvého stupňa, z ktorých jednoznačne vyplýva skutočnosť, že exekučný súd rozhodol o
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, po výzve mu adresovanej prostredníctvom
súdneho exekútora, v lehote 94 dní, preto odvolací súd konštatuje, že k rozhodnutiu došlo v primeranej
lehote a teda k stavu právnej neistoty namietaného navrhovateľom ani nemohlo dôjsť. Keďže navyše
predmetné exekučné konanie bolo následne právoplatne zastavené z dôvodu, že navrhovateľ

nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohlo dôjsť ku vzniku akejkoľvek škody oprávneného
pre samotnú nemožnosť realizácie exekúcie. Čo sa týka námietok navrhovateľa k aplikácii právnej
úpravy § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. odvolací súd udáva, že v tomto prípade nemôže ísť o
nesprávnosť rozhodnutia, keďže súd prvého stupňa citoval aj právny predpis (§ 9 odsek 1, odsek 2
zákona č. 514/2013 Z. z.) v správnom znení účinnom do 01.01.2013.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142

odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania
nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.