Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 14. jún 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/122/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2109229544
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2109229544.4

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Daniela
Ilavského a Mgr. Michala Novotného v právnej veci žalobkyne: E. J., rod. W., nar. XX. E. XXXX, bytom
E. XXX/XXX, R. S., zast. advokátom: JUDr. Tibor Sanák, Trnava, SNP 2, proti žalovanému: J. J., nar. X.
J. XXXX, bytom R., R. XXX/XX, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, o odvolaní
žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. 36C/293/2009-210 zo dňa 21. marca 2014, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o náhrade trov konania m
e n í tak, že žalobkyňa má proti žalovanému n á r o k na náhradu trov prvoinštančného konania v
plnom rozsahu.

II. Žalobkyňa má proti žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania tak, že I. žiaden z účastníkov
nemá právo na ich náhradu a II. žalobkyni a žalovanému uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť
súdny poplatok vo výške 780 eur na číslo účtu XXXXXXXXXX/XXXX, VS: XXXXXXXXXX, vedený v R.
H. T., do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že rozsudkom č. k.
36C/293/2009-144 zo dňa 4. apríla 2012 vyporiadal BSM tak, že do výlučného vlastníctva žalobkyne
prikázal hnuteľné veci spolu v celkovej hodnote 460 eur, do výlučného vlastníctva žalovaného prikázal

hnuteľné veci v celkovej hodnote 1.571 eur ako aj podiel 2/6 na vyporiadavaných nehnuteľnostiach v
celkovej hodnote 19.733,34 eur. Taktiež žalovanému uložil povinnosť vydať navrhovateľke označené
hnuteľné veci a zaplatiť finančné vyrovnanie jej podielu 14.538,22 eur. O trovách konania rozhodol s
poukazom na § 142 ods. 2 O. s. p. tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Proti uvedenému rozsudku podali odvolanie obidve strany s tým, že odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil rozsudkom č. k. 11Co/307/2012-181 zo dňa 29. januára 2016 vo veci samej

a v napadnutej časti trov konania a poplatkovej povinnosti rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a v
tej časti vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že nie je
možné bez pochybností ustáliť a uzavrieť na čej strane bol dôvod neúspechu o mimosúdne vyriešenie
predmetu sporu. Po vrátení veci súdu prvej inštancie žalobkyňa nepredložila žiaden rozhodujúci dôkaz,
ktorý by jednoznačne preukázal neochotu žalovaného doriešiť vec pred podaním návrhu mimosúdne.
Z jej tvrdenia, že žalovaný jej pred podaním návrhu uviedol, že „z domu nedostaneš nič“ nemožno

jednoznačne vyvodiť úmysel žalovaného, že ju nechce vyplatiť z jej podielu, ale možno to chápať aj
tak, že žalovaný jej nechce prikázať „nič“ z nehnuteľnosti „o ktorú sa pričinil“ a chce, aby táto zostala
v jeho výlučnom vlastníctve ako celok. Nakoľko sa žalovaný k okolnostiam predchádzajúcim začatiu
súdneho konania nevyjadril, tak nebolo možné ani takéto vyjadrenie, tvrdenie žalobkyne vyhodnotiť ako
zásadné odmietnutie zo strany žalovaného s jej navrhovaným spôsobom vyporiadania (s jej návrhom
na prikázanie podielu na nehnuteľnosti žalovanému a jej výplatou podielu z nehnuteľnosti). Žalovaný

sa pri svojom prvom dispozitívnom úkone v konaní (vyjadrenie k žalobe) vo väčšej miere stotožnil
s návrhom žalobkyne obsiahnutom v jej v návrhu na začatie konania a so spôsobom vyporiadania,ktorý navrhla. Z vykonaného dokazovania je preukázané, že medzi účastníkmi zostala spornou skôr
hodnota vyporiadavaného majetku ako spôsob jeho vyporiadania, pričom je evidentné, že k ustáleniu
hodnoty BSM (a teda aj k ustáleniu hodnoty podielu vyporiadavaných nehnuteľností) bolo možné dospieť

len po vykonanom znaleckom dokazovaní, keďže v tejto otázke sa účastníci dohodnúť nevedeli a
súd má za to, že to bolo hlavným dôvodom vzniku daného sporu a nie striktné odmietanie dohody o
spôsobe vyporiadania BSM zo strany odporcu ako tvrdí navrhovateľka. Zo žiadneho prejavu žalovaného
nevyplynulo, že by nemal záujem po prikázaní podielu na nehnuteľnosti žalobkyňu nevyplatiť, ale len
sa vzájomne sporili o výšku výplaty. Nie je možné tak uzavrieť, ktorý z nich tak vo väčšej miere zavinil,

zapríčinil vznik daného konania a už vôbec sa súd nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že výlučne iba
žalovaný zavinil vznik daného súdneho konania a preto by mal aj uhrádzať výlučne jeho trovy. Vzhľadom
na uvedené o náhrade trov konania opätovne rozhodol v zmysle § 142 ods. 2 O. s. p. tak, že žiadny
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a to z toho dôvodu, že sa v danom konaní nedá
hovoriť o prevažnom úspechu niektorého z nich, prípadne, že výlučne niektorý z nich ich spôsobil svojim
zavinením a preto by bolo nutné aplikovať ust. § 147 ods. 1 O. s. p.

2. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania podala včas odvolanie žalobkyňa
s návrhom na zmenu v napadnutej časti uložením povinnosti žalovanému nahradiť jej trovy konania
v celom rozsahu. Nesúhlasila v tomto smere s odôvodnením uznesenia súdu prvej inštancie v časti
trov konania, jeho rozhodnutie považuje za nesprávne, pričom súd prvej inštancie si neuvedomil

konštatovanie odvolacieho súdu v rozhodnutí odvolacieho súdu č. k. 11Co/307/2012-181 zo dňa 29.
januára 2014 na strane 5, kde odvolací súd uviedol, že „s návrhom sa tu nepochybne uspelo, avšak
len v tej najvšeobecnejšej rovine“. Pri hodnotení konania žalovaného z hľadiska jeho ochoty uzavrieť
žalobkyňounejakúdohoduovyporiadaníBSMporovnateľnúsosúdnymrozhodnutímanajmäžalobkyňu
z tejto dohody aj reálne vyplatiť je potrebné skúmať správanie sa žalovaného k žalobkyni a k súdu.

Žalovaný v priebehu konania pred súdom neustále menil svoje postoje, dôkazom čoho je skutočnosť,
že na poslednom pojednávaní 4. apríla 2012 pred Okresným súdom Trnava najprv súhlasil s uzavretím
zmieru a keď súd vyhlásil dokazovanie za skončené, tak sa nepripojil k podpísaniu zmieru pod
vymyslenouzámienkouasvojimpostojomdonútilsúdvyhlásiťrozsudokvoveci.Onezáujmežalovaného
reálne vyplatiť odvolateľku z BSM svedčí aj to, že proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 4. apríla

2012 č. k. 36C/293/2009-144 podal čisto formálne odvolanie, aby oddialil právoplatnosť rozsudku súdu
prvej inštancie, keď vzhľadom na právne zastúpenie advokátom JUDr. T. vedel alebo musel vedieť, že
jeho odvolanie je už len formálne a jeho argumenty uvedené v odvolaní nemôže odvolací súd zohľadniť
v zmysle § 205a ods. 1 O. s. p. Odvolateľka nesúhlasí s úvahou súdu prvej inštancie, že z vyjadrenia
žalovaného „z domu nedostaneš nič!“ nemožno jednoznačne vyvodiť úmysel žalovaného, že chcel

odvolateľkuvyplatiťzjejzákonnéhopodieluBSM.Vzmysleprávoplatnéhorozsudkusúduprvejinštancie
mal odvolateľke žalovaný vyplatiť sumou 14.538,22 eur v lehote 15 dní od jeho právoplatnosti, t. j.
do 13. marca 2014. Listom zo dňa 4. marca 2014 zaslaným doporučene bol požiadaný, aby odvolateľku
vyplatil do 13. marca 2014, pričom mu uviedla aj svoje číslo účtu. Žalovaný sa zachoval ako pri pokusoch
o mimosúdne vyriešenie veci pred začatím konania, t. j. požadovanú sumu jej v stanovenej lehote

nezaplatil a žiadnym spôsobom nereagoval, jasne dokázal, že nemal záujem o uzavretie dohody o
vyporiadanieBSMpredzačatímsúdnehokonania,zktorejbyjureálneajvyplatilazároveňnemázáujem
ani rešpektovať právoplatný rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu.

3. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 7. mája 2014, v ktorom uviedol, že

rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 36C/293/2009-144 zo dňa 4. apríla 2012 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trnave č. k. 11Co/307/2012-181 zo dňa 29. januára 2014, nie je vykonateľný,
pretože bol rozsudok odvolacieho súdu napadnutý dovolaním, ktoré podal žalovaný na OS Trnava dňa
12. marca 2014 a doplnil ho podaním zo dňa 13. marca 2014, v rámci jednomesačnej lehoty, ktorú
ustanovuje § 540 O. s. p. Žalovaný taktiež podal žiadosť o odklad vykonateľnosti rozsudku, judikovať

bude Najvyšší súd SR, preto je aj komunikácia so žalobkyňou vo veci výplaty nateraz prisúdenej sumy
predčasná. Aj uznesenie súdu prvej inštancie bolo vydané predčasne, pretože bolo vydané skôr ako
uplynula jednomesačná lehota na podanie dovolania, ktorá sa skončila 28. marca 2014. Mohol sa
zo strany žalovaného dodatočne napádať aj druhý výrok odvolacieho súdu a preto mal sudca podľa
názoru žalovaného ešte týždeň vyčkať. Ďalej uviedol, že žalobkyňa sa ešte počas rozvodového konania

vyjadrila, že z domu nič nechce, pretože sa jej chce z neho „vracať“ a že žalovaný si v ňom má žiť aj
so svojou mamou. To, že sa nakoniec rozhodla a vo veci podala návrh na vyporiadanie BSM a peniaze
žiadala vyplatiť samostatnou výzvou, jednoznačne znamená, že mala podiel na iniciovaní konania a
mala by sa na úhrade súdneho poplatku podieľať spoločne a nerozdielne so žalovaným. Pokiaľ ide oúhradu trov právneho zastúpenia, s tým jednoznačne žalovaný nesúhlasí, pretože konanie iniciovala
žalobkyňa a súčasťou v primeranej miere opatrnosti pri iniciovaní takéhoto druhu konania by mala byť aj
kalkulácia s tým, že trovy zastúpenia advokátom znáša účastník konania. Ani ustálená judikatúra súdov

nezavádza prax v tom smere, že by prisudzoval povinnosť náhrady trov právneho zastúpenia v takom
type konaní protistrane. Cieľom konania nie je za každú cenu zabezpečiť odmenu advokátovi spôsobom,
že ju dostane k úhrade protistrana jeho klienta. Každý účastník má slobodnú vôľu vybrať si zástupcu a
má aj povinnosť si ho zaplatiť zo svojich prostriedkov. Jeho správanie k žalobkyne a k súdu, na ktorom
sa snaží žalobkyňa prostredníctvom svojho advokáta upriamiť pozornosť bolo determinované jednak

tým, že jeho advokát ho nedostatočne poučoval a nekvalifikovane zastupoval, jednak tým, že reálne
existujú skutočnosti, na ktoré je potrebné prihliadať pri judikačnej činnosti súdov a na ktoré sa nebral
zreteľ v základnom konaní a ktoré rozpracoval až v podanom dovolaní.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016 (ďalej ,,C. s. p.„), ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb.

Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p., ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 C. s. p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§

359 C. s. p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťal (§ 470 ods. 2 C. s. p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365
C. s. p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C. s.
p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom výroku o náhrade trov konania v medziach daných rozsahom
(§ 379 C. s. p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C. s. p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady

týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 C. s. p.), súc pritom viazaný skutkovým
stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C. s.
p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario) a dospel k
záveru, že odvolanie žalobkyne proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania
je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné uznesenie súdu prvej inštancie v tomto výroku zmeniť (§

388 C. s. p.).

6. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
ktoré bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (strán sporu) zaniklo zánikom ich manželstva. U už
právoplatného (§ 367 ods. 2 veta prvá C. s. p.) rozsudku súdu prvej inštancie č.k. 36C/293/2009-144

zo dňa 4. apríla 2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 11Co/307/2012-181 zo dňa
29. januára 2014 vyplýva, že do výlučného vlastníctva žalobkyne prikázal hnuteľné veci spolu v celkovej
hodnote 460 eur, do výlučného vlastníctva žalovaného prikázal hnuteľné veci v celkovej hodnote 1.571
eur ako aj podiel 2/6-iny na nehnuteľnostiach vyporiadavaných v celkovej hodnote 19.733,34 eur. Ďalej
uložil žalovanému povinnosť vydať žalobkyni označené hnuteľnú veci a zaplatiť jej finančné vyrovnanie

jej podielu 14.538,22 eur. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na § 142 ods. 2 O. s. p. tak, že
žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Zároveň uložil obom účastníkom povinnosť
spoločne a nerozdielne zaplatiť štátu súdny poplatok vo výške 780 eur. Žalovaný odvolaním napadol
predmetný rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej s tým, že odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie rozsudkom č. k. 11Co/307/2012-181 zo dňa 29.1.2014 vo veci samej potvrdil a v

napadnutej časti trov konania a poplatkovej povinnosti rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec v tejto
časti vrátil na ďalšie konanie.

7. Súd prvej inštancie v uznesení napadnutom odvolaním vo výroku o trovách konania rozhodol tak, že
žiadny z účastníkov nemá právo na ich náhradu s odôvodnením, že nie je možné bez pochybností ustáliť

a uzavrieť na čej strane bol dôvod neúspechu o mimosúdne vyriešenie predmetu sporu. Po vrátení veci
súdu prvej inštancie žalobkyňa nepredložila žiaden rozhodujúci dôkaz, ktorý by jednoznačne preukázal
neochotu žalovaného doriešiť vec pred podaním návrhu mimosúdne. Prvoinštančný súd podotkol, že
tvrdenia žalobkyne, že žalovaný jej pred podaním návrhu uviedol, že „z domu nedostaneš nič“ nemožno
jednoznačne vyvodiť úmysel žalovaného, že ju nechce vyplatiť z jej podielu, ale možno to chápať aj tak,

že žalovaný žalobkyni nechce prikázať „nič“ z nehnuteľnosti „o ktorú sa pričinil“ a chce, aby táto zostala
v jeho výlučnom vlastníctve ako celok. Nakoľko sa žalovaný k okolnostiam predchádzajúcim začatiu
súdneho konania nevyjadril, tak nebolo možné ani takéto vyjadrenie, tvrdenie žalobkyne vyhodnotiť ako
zásadné odmietnutie zo strany žalovaného s jej navrhovaným spôsobom vyporiadania (s jej návrhomna prikázanie podielu na nehnuteľnosti žalovanému a jej výplatou podielu z nehnuteľnosti). Žalovaný
sa pri svojom prvom dispozitívnom úkone v konaní (vyjadrenie k žalobe) vo väčšej miere stotožnil
s návrhom žalobkyne obsiahnutom v jej v návrhu na začatie konania a so spôsobom vyporiadania,

ktorý navrhla. Z vykonaného dokazovania je preukázané, že medzi účastníkmi zostala spornou skôr
hodnota vyporiadavaného majetku ako spôsob jeho vyporiadania, pričom je evidentné, že k ustáleniu
hodnoty BSM (a teda aj k ustáleniu hodnoty podielu vyporiadavaných nehnuteľností) bolo možné dospieť
len po vykonanom znaleckom dokazovaní, keďže v tejto otázke sa účastníci dohodnúť nevedeli a
súd má za to, že to bolo hlavným dôvodom vzniku daného sporu a nie striktné odmietanie dohody o

spôsobe vyporiadania BSM zo strany odporcu ako tvrdí navrhovateľka. Zo žiadneho prejavu žalovaného
nevyplynulo, že by nemal záujem po prikázaní podielu na nehnuteľnosti žalobkyňu nevyplatiť, ale len
sa vzájomne sporili o výšku výplaty. Nie je možné tak uzavrieť, ktorý z účastníkov tak vo väčšej miere
zavinil, zapríčinil vznik daného konania a už vôbec sa súd nestotožňuje s tvrdením žalobkyne, že výlučne
iba žalovaný zavinil vznik daného súdneho konania a preto by mal aj uhrádzať výlučne jeho trovy.

8. Podľa § 255 ods. 1 C. s. p. súd prizná náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci.

9. Podľa § 255 ods. 2 C. s. p. ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

10. Rozhodnutie o trovách konania v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov
má svoje špecifiká spočívajúce v tom, že rozhodnutie o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva
manželstva je v záujme oboch strán sporu, ktoré sú povinné vyporiadanie uskutočniť. Odvolací
súd v ostatnom rozhodnutí uviedol, že žalobkyňa s návrhom nepochybne uspela, avšak len v tej
najvšeobecnejšej rovine (t. j. v tom, že návrhu na vyporiadanie BSM bolo vyhovené, teda že nedošlo

k jeho zamietnutiu). Popri úvahe spočívajúcej v tom, že v konaniach zahájiteľných oboma účastníkmi
neskôr reálne vedeného sporu tzv. iudicium duplex (žalobu môžu podať obidve strany, súd nie je viazaný
žalobou), v ktorých vykázanie do procesnej pozície žalovaného závisí od faktoru predstihnutia jednej zo
sporiacich sa strán tou druhou, majú status žalobcu i jeho úspech s návrhom len obmedzený význam,
totiž v konaní o vyporiadaní BSM (podobne ako aj v konaní o zrušenie spoluvlastníctva podielového) je

pre posúdenie úspechu žalobcu s návrhom aj samotnej nutnosti vedenia konania pred súdom potrebným
najmä zodpovedanie si otázok, 1/ na čej strane bol dôvod neúspechu prípadného pokusu alebo aj
viacerých pokusov o mimosúdne vyriešenie predmetu sporu (pokiaľ tu takýto pokus vôbec bol) a 2/ do
akej miery sa spôsob vyporiadania ustálený rozsudkom alebo prípadným iným vecným rozhodnutím
súdu kryje so spôsobom vyporiadania navrhovaným návrhom, resp. tým, ktorý bol obsahom dohody

ponúkanej navrhovateľom druhému účastníkovi vzťahu pred začatím konania.

11. Platná právna úprava civilného procesu určité osobitosti konaní, v ktorých z (hmotnoprávneho)
právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyporiadania vzťahu medzi stranami sporu (a kam patrí okrem
konania o vyporiadanie BSM aj konanie o vyporiadanie neoprávnenej stavby, ako aj konanie o zrušenie

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva) zohľadňuje, keď ustanovuje, že súd nie je žalobným
návrhom v týchto prípadoch viazaný (viď § 216 ods. 2 C. s. p.), vo vzťahu k trovám konania
žiaden osobitný postup neponúka. Možno teda uzavrieť, že aj v týchto konaniach je pri rozhodovaní o
trovách konania, ktoré nebolo zastavené, s poukazom na § 255 C. s. p. nutné vychádzať zo zásady
úspechu (zo staršej judikatúry a literatúry k uvedenému pozri napr. Stanovisko občianskoprávneho

kolégia Najvyššieho súdu ČSR k výkladu zákonných ustanovení o bezpodielovom spoluvlastníctve sp.
zn. Cpj 86/71 a Soukup, J. v: Handl, V., Rubeš, J.: Občanský soudní řád. Komentář. I. díl. Praha:
Panorama: 1985 a z tej novšej napr. nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 1441/11, či rozhodnutia
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 3730/2015, sp. zn. 22 Cdo 4551/2015, sp. zn. 22 Cdo 3331/2014,
sp. zn. 22 Cdo 1894/2014 a pod., keď posledne citované rozhodnutia, napriek tomu, že sa jedná

o rozhodnutia súdov Českej republiky, sú plne aplikovateľné i na prejednávaný prípad vzhľadom na
skutočnosť, že ust. § 142 ods. 1 a 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občanského soudního řádu je takmer totožné
s ust. § 255 ods. 1 a 2 C. s. p.).

12. Odvolací súd má za to, že žalobkyňa bola v konaní v plnej miere úspešná, keď súd vyhovel jej
návrhu na vyporiadanie BSM a zároveň bolo BSM vyporiadané prevažne spôsobom ňou navrhovaným
a vo výške vyporiadacieho podielu, ktorý sa prakticky rovnal tomu, čo požadovala žalobkyňa (pozn.:
žalobkyňa požadovala 14.603,66 eur a v zmysle rozhodnutia súdu jej bol priznaný vyporiadací podiel14.538,22 eur). Žalobkyňa už pred podaním návrhu na vyporiadanie BSM navrhovala žalovanému
takýto spôsob vyporiadania (pozn.: žalovaný to nepoprel, pričom súd prvej inštancie vo svojom
rozhodnutí sám konštatoval, že žalovaný sa k okolnostiam predchádzajúcim začatiu súdneho konania

nevyjadril z čoho vyplýva, že uvedené skutkové tvrdenie žalobkyne je nesporné - § 151 ods. 1 C. s.
p. ,,skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela sa považujú za nesporné“), čo však
neviedlo k úspechu, bola nútená podať žalobu o vyporiadanie BSM, preto je potrebné konštatovať, že
na strane žalovaného je treba vidieť dôvod neúspechu o mimosúdne vyriešenie sporu. Odvolací súd
preto uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti náhrady trov konania v zmysle ustanovenia §

388 C. s. p. zmenil tak, že žalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného
konania v plnom rozsahu.

13. V odvolacom konaní bola plne úspešná žalobkyňa, a preto jej zásadne v zmysle ustanovenia §
255 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 Civilného sporového poriadku vznikol nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne postupom

podľa ustanovenia § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto uznesenia.

14. K prijatiu tohto uzneseniu došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s.
p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne /dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.