Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 2. júl 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/321/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7907202673
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7907202673.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ViktórieMidovejasudcovJUDr.

Alexandra Husivargu a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcov: 1/ S.. E. H.Á., nar. XX.X.XXXX,
bytom v B., Q. XXX/X, 2/ J. Q., nar. X.X.XXXX, bytom v O. J., X. XXX/XX, 3/ J. H., nar. XX.X.XXXX,
bytom vo L., B. XXX/XX, všetci zastúpení JUDr. Valériou Vassovou, advokátkou, so sídlom v Trebišove,
Pribinova 2246/2, proti žalovanému: Slovenská republika, v menej ktorej koná Ministerstvo obrany
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Kutuzovova 8, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trebišov zo dňa 16. apríla 2018 sp. zn.
6C/41/2007

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok Okresného súdu Trebišov zo dňa 16. apríla 2018, č. k. 6C/41/2007-540.

Žalobcovia v 1. až 3. rade majú proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trebišov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom zo dňa 16. apríla
2018 č. k. 6C/41/2007-540 výrokom I. určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcov v 1.,
2. a 3. rade, dané žalovaným dňa 16.1.2007, je neplatné. Výrokom II. rozhodol, že žalobcovia v 1., 2. a
3. rade majú nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % proti žalovanému.

2. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že žalobcovia v 1. až 3. rade mali uzatvorený pracovný
pomer na dobu určitú od 1.6.2005 do 30.6.2007. Listom zo dňa 16.1.2007 žalovaný okamžite skončil
pracovný pomer so všetkými žalobcami v zmysle ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu,
že porušili pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom. Konkrétne žalobca v 1. rade zvlášť hrubo
porušil pracovnú disciplínu tým, že dňa 15.1.2007 nezodpovedne plnil úlohu vedúceho stráže, pričom
nezabezpečil riadny výkon stráže svojich podriadených a nevyzval ich, aby okamžite odišli plniť svoje

povinnosť na strážne stanovište. Porušil tak smernicu pre vedúceho stráže č. 2, konkrétne čl. 15
smernice Ministerstva obrany SR č. 10/2005, podľa ktorej vedúci stráže zodpovedá okrem iného za
stráženie a ochranu strážených objektov a za výkon služby strážnych. Žalobcovia v 2. a 3. rade zvlášť
hrubo porušili pracovnú disciplínu tým, že opustili strážne stanovište a zdržiavali sa v priestoroch
strážnice, ktorým konaním porušili čl. 17 Smernice Ministerstva obrany SR č. 10, podľa ktorého strážny
okrem iného je povinný strážiť a chrániť strážne stanovisko, vykonávať strážnu službu podľa smerníc na
výkonstrážnejslužbyazostaťnastrážnomstanovišti,pokiaľnebudevystriedanýaleboodvolaný,ajkeby

bol ohrozený jeho život. Žalobca v 1. rade zodpovedal za stráženie a ochranu strážených objektov, ako
aj za výkon služby strážnych a bol povinný zabezpečiť riadny výkon stráže svojich podriadených. Keďže
jeho podriadení (žalobcovia v 2. a 3. rade) opustili strážne stanovištia a nachádzali sa v priestoroch
strážnice, bol povinný ich okamžite vyzvať, aby si išli plniť svoje povinnosti na strážne stanovištia.Uvedené porušenia pracovnej disciplíny boli zistené pri kontrole výkonu strážnej služby na PMS Nový
Ruskov dňa 15.1.2007 o 02.40 hod., ktorú kontrolu vykonal veliteľ Vojenského útvaru 1103 Trebišov S..
L. Q. spolu s S.. R. Š.. Pri tejto kontrole zistili, že všetci žalobcovia sa zdržiavali na strážnici a neboli

na strážnych stanovištiach a nevykonávali stráženie objektu. Žalobca v 1. rade naviac nebol ustrojený,
v ruke mal opasok so zbraňou a nemal zapnutú uniformu. Z Knihy prevzatia a odovzdania strážnej
služby vzal súd za preukázané, že už pred kontrolou dňa 15.1.2007 o 02.40 hod. bola vykonaná kontrola
dvakrát, a to 14.1.2007 o 23.00 hod. a 23.30 hod. a tieto kontroly boli bez závad. Pred vykonaním
kontroly15.1.2007o02.40hod.nastalizdravotnéťažkostiužalobcuv3.radeažalobcav2.radeoznámil

žalobcovi v 1. rade, že má vybitý zdroj. Z týchto dôvodov nebolo možné zabezpečiť striedanie stráže. Po
vykonaní kontroly žalobcovia boli ponechaní v službe, neboli odzbrojení a k žiadnej škode na strážených
objektoch nedošlo. Zo Smernice Ministerstva obrany SR č. 10 z 12.9.2005 čl. 4 bod 11 pritom vyplýva,
že ak zamestnanec v službe závažne poruší pracovnú disciplínu, vedúci služby ho odzbrojí, nahlási túto
skutočnosť dozornému vojenského útvaru a miesto činu zaistí. Zamestnanec už ďalej nemôže zostať v
službe. Zo zápisu v Knihe prevzatia a odovzdania služby o vykonanej kontrole súd zistil, že táto bola

vykonanásvýsledkom„bezzávad“.Zposudkovopracovnejčinnostižalobcovzistil,žetítobolihodnotení
pozitívne s tým, že svojím zodpovedným prístupom k plneniu pracovných povinností boli vzorom pre
ostatných zamestnancov.

3. Právne posudzoval vec podľa ust. § 2 ods. 6 zák. č. 321/2002 Z.z. o ozbrojených silách Slovenskej

republiky, podľa ust. 68 ods. 1 písm. b) a § 77 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu
doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru, t. j. ku dňu 16.1.2007 a 17.1.2007 a vychádzal aj
zo smernice Ministerstva obrany SR č. 10 z 12.9.2005, aplikujúc čl. 4 body 11 a 12.

4. Primárne sa súd vysporiadal s pasívnou legitimáciou žalovaného, ktorej nedostatok žalovaný

namietal, a to tak, že túto námietku považoval za účelovú vzhľadom na to, že pasívna legitimácia a s
ňou spojené uplatnenie nároku žalobcami bola vyriešená už uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 11.2.2014 sp.zn. 5Cdo/9/2012. Konštatoval, že okamžité skončenie pracovného
pomeru dané žalobcom z hľadiska formálnych náležitostí spĺňalo všetky zákonné podmienky, t.j. bolo
vyhotovené v písomnej forme, podpísané osobou oprávnenou konať za žalovaného a doručené v

zákonnej lehote a rovnako žalobcovia podali žalobu v lehote podľa ust. § 77 ods. 1 Zákonníka práce,
t.j. do 2 mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Následne súd skúmal, či došlo k
závažnému porušeniu pracovnej disciplíny žalobcami v 1., 2. a 3. rade konaním, ako bolo skutkovo
vymedzené v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 16.1.2007.

5. Zohľadnil okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, konkrétne, že v noci dňa
15.1.2007 nastala mimoriadna situácia, a to jednak z dôvodu poveternostných podmienok - bol
silný mráz, v dôsledku čoho došlo u žalobcu v 2.rade k vybitiu zdroja, ako aj z dôvodu vážnych
zdravotných problémov žalobcu v 3.rade (náhle žalúdočné ťažkosti), pre ktoré bol od 15.1.2007 uznaný
zapráceneschopného.Konštatoval,žemierazavineniažalobcovnebolapreukázanáaniznedbanlivosti,

nakoľko k opusteniu strážnych stanovísk došlo žalobcami v 2. a 3.rade z dôvodu zdravotných ťažkostí
(žalobcu v 3.rade) a vybitia zdroja v dôsledku extrémneho mrazu (žalobcu v 2.rade), a preto nemožno
konanie žalobcov hodnotiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Uzavrel, že ak by boli žalobcovia
závažneporušilipracovnúdisciplínu,pričommaliokremustanoveníZákonníkapráceporušiťajsmernicu
Ministerstva obrany SR č. 10 z 12.9.2005, žalovaný by bol povinný postupovať v zmysle druhej časti

článku 4 bodu 11 citovanej smernice (ako bola vyššia uvedená), čo sa však nestalo. Žalobcovia boli
ponechaní naďalej v službe a S.. Q.Ň. odôvodnil tento postup tým, že nebolo technicky možné žalobcov
odzbrojiť a vystriedať, keďže kontrola sa skončila o 03.30 hod. ráno a zmena sa končila 06.00 hod. a
fyzická výmena by nebola možná skôr, ako za 3 hodiny, pričom všetci žalobcovia tvrdili, že sú schopní
vykonávať službu. Tieto tvrdenia štatutárneho zástupcu Vojenského útvaru 1103 Trebišov súd považoval

za účelové a neopodstatnené, nakoľko na riešenie takýchto situácií sa využívajú zásahové jednotky.
Zohľadnil aj tú skutočnosť, že nebola spôsobená žiadna škoda a zohľadnil aj osoby žalobcov a ich
doterajší postoj pri plnení pracovných úloh, vyplývajúce z ich pozitívnych hodnotení.

6. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalovaným vytýkané porušenia

pracovnej disciplíny nedosiahli intenzitu porušenia pracovnej disciplíny závažným spôsobom, a teda
nezakladali dôvod pre tak výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru, akým je okamžité
skončenie pracovného pomeru. Z týchto dôvodov určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného
pomeru žalovaného so žalobcami listom zo dňa 16.1.2007.7. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a úspešným žalobcom priznal plnú náhradu
trov konania proti neúspešnému žalovanému.

8. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ust. § 365
ods. 1 písm. f/ a h/ CSP a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že súd žalobu žalobcov zamietne
a žalovanému prizná náhradu trov konania v celom rozsahu. V dôvodoch odvolania namietal v
prvom rade nedostatok pasívnej legitimácie s poukazom na tú skutočnosť, že zamestnávateľom

žalobcu nie je Slovenská republika, ale Ministerstvo obrany Slovenskej republiky s poukazom na
pracovné zmluvy žalobcov v znení dohôd o zmene pracovnej zmluvy. Táto skutočnosť pritom medzi
stranami nebola sporná. Žalobcovia boli zamestnancami pri výkone práce vo verejnom záujme podľa
zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení účinnom od 1.júla 2004 do
31.12.2007 a na výkon ich práce sa vzťahoval Zákonník práce. Minister obrany Slovenskej republiky
ako štatutárny orgán Ministerstva obrany SR poveril nariadením č. 1/2006 z 27.3.2006 o poverení na

právne úkony v pracovnoprávnom vzťahoch aj veliteľa Vojenského útvaru 1103 Trebišov podplukovníka
Ing. Vladimíra Kubáňa realizovať v mene zamestnávateľa (Ministerstva obrany SR) právne úkony v
pracovnoprávnych vzťahoch, teda aj uzatvárať pracovné zmluvy a rozviazať pracovný pomer. Medzi
žalobcami a Slovenskou republikou nebol žiaden hmotnoprávny vzťah. Štát nemožno zamieňať s
jeho rozpočtovými organizáciami, akou je aj Ministerstvo obrany SR, ktoré majú právnu subjektivitu a

vystupujú v právnych vzťahoch vo svojom mene. Nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie, že
otázka pasívnej legitimácie bola vyriešená už uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/9/2012
zo dňa 11.2.2014. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí neposudzoval pasívnu legitimáciu Slovenskej
republiky, v mene ktorej koná Ministerstvo obrany SR. Súd mal teda z dôvodu nedostatku pasívnej
legitimácie žalobu žalobcov zamietnuť. Namietal aj záver súdu, že žalobcovia svojím konaním neporušili

pracovnú disciplínu závažným spôsobom a nebol tak daný dôvod pre okamžité skončenie pracovného
pomeru. Zdôraznil, že hlavnou pracovnou činnosťou žalobcov bola ozbrojená ochrana a stráženie
dôležitých objektov s veľkým množstvom výbušnín a zbraní. Muničný sklad „PMS Ruskov“, v ktorom
žalobcovia realizovali ozbrojenú ochranu a stráženie, bolo miestom výkonu práce s výnimočným
režimom. Na takýto utajovaný objekt sa kladú oveľa väčšie bezpečnostné opatrenia, ako na bežné

miesto výkonu práce, z čoho nepochybne vyplýva aj nekompromisné dodržiavanie pracovnej disciplíny,
nakoľko neplnením základných povinností môže dôjsť k nevyčísliteľným škodám na životoch a zdraví
ľudí, ako aj na majetku. Nie je rozhodujúce, či ku škode došlo alebo nie, rozhodujúce je, že vznik škody
reálne hrozí. Priamo v smernici z 29.12.2005 na výkon služby pre príslušníkov stráže č. 2, ako aj pre
vedúce stráže je inkorporované, že za závažné porušenie pracovnej disciplíny sa považuje akékoľvek

porušeniesmernicenavýkonslužby,ktorémôževkonečnomdôsledkuviesťkprepusteniuzpracovného
pomeru. Zdôraznil, že žalobca v 1. rade závažne porušil pracovnú disciplínu tým, že nezodpovedne plnil
úlohy vedúce stráže č. 2, pričom nezabezpečil riadny výkon stráže svojich podriadených žalobcov v 2. a
3. rade tak, že žalobcovia v 2. a 3. rade opustili strážne stanovište a nachádzali sa v priestoroch strážnice
a žalobca v 1. rade ich nevyzval, aby okamžite odišli plniť svoje povinnosti na strážne stanovište.

Žalobcovia v 2. a 3. rade zase porušili pracovnú disciplínu tým, že nezodpovedne plnili úlohy príslušníkov
stráže č. 2, nakoľko opustili strážne stanovište č. 2 a zdržiavali sa v priestoroch strážnice. Nie je teda
správny záver súdu, že miera zavinenia porušenia konkrétnych povinností žalobcov nebola preukázaná
ani z nedbanlivosti. Žalobcovia vedome porušili svoje pracovné povinnosti, pracovnú disciplínu, a to
závažným spôsobom, keďže vedeli, že môžu porušiť alebo ohroziť bezpečnosť muničného skladu a bez

primeraných dôvodov sa spoliehali, že takéto porušenie alebo ohrozenie nespôsobia. Žalobcovia v 2. a
3. rade porušili pracovnú disciplínu závažným spôsobom tým, že opustili strážne stanovište aj napriek
tomu, že mali povinnosť strážiť a chrániť strážne stanovištia, vykonávať strážnu službu podľa smerníc na
výkon strážnej služby, zotrvať na strážnych stanovištiach, pokiaľ nebudú vystriedaní alebo odvolaní, aj
keby bol ohrozený ich život. Samotná smernica Ministerstva obrany č. 10/2005 z 12.9.2005 pamätala na

situácie,akonáhleochorenie,kedymástrážnik,vprejednávanejvecižalobcav3.rade,privolaťurčeným
signálom vedúceho stráže alebo zástupcu vedúceho stráže a má pokračovať vo výkone služby až do
vystriedania, ako aj situácie, kedy dôjde k poruche na spojovacom a signalizačnom prostriedku, kedy
strážnik môže, v tomto prípade žalobca v 2. rade, privolať vedúceho stráže alebo zástupcu vedúceho
stráže výstrelom do vzduchu pod uhlom 45° v smere určenom v smerniciach na výkon služby, pričom

žalobcovia v 2. a 3. rade takýmto spôsobom nepostupovali, ale svojvoľne opustili strážne stanovištia.
Žalobca v 1. rade porušil závažne pracovnú disciplínu tým, že zodpovedal za stráženie a ochranu
strážených objektov, výkon služby strážnych, mal povinnosť zaznamenať v knihe prevzatia strážnej
služby všetky nedostatky a udalosti zistené pri prevzatí a počas výkonu strážnej služby, t.j. vybitiezdroja, ako aj zdravotné ťažkosti, ktoré však absentujú. Samotná skutočnosť, že veliteľ vojenského
útvaru porušil smernicu, nezbavuje zodpovednosti žalobcov, ktorí porušili pracovnú disciplínu závažným
spôsobom. Žalobcom vytýkané porušenia pracovnej disciplíny dosiahli intenzitu porušenia závažným

spôsobom, a teda zakladali dôvod pre výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru okamžitým
skončením. Nakoniec poukázal na to, že žalobcovia nežiadali určiť neplatnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru, ale žiadali vyhlásiť/vysloviť neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Mal za to,
že je zásadný rozdiel medzi žalobou o neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka
práce, kedy sa nespochybňuje existencia právneho úkonu, ale jeho platnosť a určovacou žalobou podľa

OSP,resp.CSP.Zastávanázor,žeOkresnýsúdTrebišovnazistenýskutkovýstavsíceaplikovalsprávnu
právnu normu (§ 77 Zákonníka práce), ale jej obsah interpretoval nesprávne keď vyslovil, že „určuje,
že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcov je neplatné“. Subsumoval tak skutkový stav pod
správnu normu hmotného práva, ktorá však nepredpokladá určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru okamžitým skončením, ale len jeho vyslovenie. Zo všetkých týchto dôvodov navrhol zmeniť
rozsudok tak, že súd žalobu zamietne.

9. Žalobcovia v 1. až 3. rade vo vyjadrení k odvolaniu navrhli napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť a priznať im náhradu trov odvolacieho konania. Za správny považovali záver súdu, v zmysle
ktorého porušenie pracovnej disciplíny žalobcami nedosiahlo intenzitu porušenia závažným spôsobom
a nebol tak daný dôvod pre výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru, akým je okamžité

skončenie pracovného pomeru. Zdôraznili, že žalovaný v odvolaní opakovane uvádza tie isté dôvody,
ako vo svojich predchádzajúcich písomných podaniach a s týmito sa súd náležitým spôsobom vyporiadal
na základe vykonaného dokazovania. Zdôraznili, že aj keď išlo o stráženie vojenského objektu, boli
civilnými zamestnancami, a preto sa na nich vzťahovala smernica č. 10/2005 z 12.9.2005, článok
4 bod 11. Táto smernica jednoznačne stanovovala, že ak zamestnanec v službe závažne poruší

pracovnú disciplínu, vedúci služby ho odzbrojí, nahlási túto skutočnosť dozornému vojenskému útvaru
a miesto činu zaistí. Z tohto článku jednoznačne vyplýva, že ak sa jedná o závažné porušenie pracovnej
disciplíny, nemôže zamestnanec už ďalej zostať v službe. Všetci žalobcovia však zostali ďalej v
službe, teda neporušili závažným spôsobom pracovnú disciplínu. Kontrolu pritom vykonával samotný
štatutárny zástupca žalovaného spolu so svojím námestníkom. Ak by teda boli žalobcovia závažne

porušili pracovnú disciplínu, obaja štatutári mali všetkých žalobcov odzbrojiť, miesto činu zaistiť a ďalej
už zabrániť výkonu služby, čo sa nestalo. Do pozornosti dali aj písomný záznam z kritického dňa
(15.1.2007), v ktorom obaja štatutárni zástupcovia uviedli : „kontrola objektu bez nedostatkov a kontrola
strážnych stanovísk bez nedostatkov. Zistené nedostatky žiadne“. Ide teda o písomný dôkaz o tom,
že žalobcovia neporušili pracovnú disciplínu žiadnym spôsobom. Ak by žalobcovia závažne porušili

pracovnú disciplínu, mal byť s nimi spísaný záznam o závažnom porušení pracovnej disciplíny, čo sa
však nestalo. Zo všetkých týchto dôvodov navrhli potvrdiť rozsudok a zaviazať žalovaného na náhradu
trov odvolacieho konania.

10. Žalovaný v replike zopakoval dôvody uvedené v odvolaní.

11. Žalobcovia v duplike zopakovali dôvody uvedené vo vyjadrení k odvolaniu.

12. Ďalšie vyjadrenia vo veci neboli podané.

13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods.1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. §
379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods.1 písm. f/ a h/ CSP) a dospel
k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.

14. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

15. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 2.júla 2019 o 9.40 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia

rozhodnutia boli zverejnené dňa 25.júna 2019 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP.16. Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, t. j. súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

17. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP ( do 30.6.2016

s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

18. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré

vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP (do 30.6.2016 z ust. §
133 až 135 O.s.p.).

19. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii
práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval

na daný prípad.

20. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

21. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie

skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo navrhnuté a ani nebolo potrebné, vykonané
dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny
právny záver, pričom sa riadil právnym názorom Krajského súdu v Košiciach vysloveným v jeho
zrušujúcom uznesení zo dňa 1.decembra 2014 č.k. 6Co/179/2014-399 a nebolo zistené žiadne

porušenie procesných práv ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.

22. Správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd

v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje.

23. Žalovaný argumentuje skutočnosťami uvádzanými v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré boli
predmetomdokazovaniaasktorýmisasúdsprávnevyporiadalprirozhodovanídanéhosporu,pretojeho
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú

prijať iné závery.

24. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého konanie žalobcov,
ktorým dňa 15.1.2007 porušili pracovnú disciplínu, nedosiahlo intenzitu porušenia pracovnej disciplíny
závažným spôsobom, odôvodňujúcu výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru okamžitým

skončením,atedaneboldanýdôvodpreokamžitéskončeniepracovnéhopomerusožalobcamivzmysle
ust. § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu skončenia pracovného pomeru
okamžitým skončením, t.j. ku dňu 16.1.2007, resp. 17.1.2007.

25. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaného

odvolací súd uvádza nasledovné:

26. Predmetom konania v prejednávanom spore je určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru so žalobcami listom zo dňa 16.1.2007 podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníkapráce (v znení účinnom od 1.7.2003 do 31.8.2007, ďalej len Zákonník práce) z dôvodu závažného
porušenia pracovnej disciplíny, ktorého sa žalobca v 1.rade mal dopustiť tým, že nezodpovedne plnil
úlohy vedúceho stráže č. 2, pričom nezabezpečil riadny výkon stráže svojich podriadených - žalobcov

v 2. a 3.rade tak, že žalobcovia v 2. a 3.rade opustili strážne stanovište a nachádzali sa v priestoroch
strážnice a žalobca v 1.rade ich nevyzval, aby okamžite odišli plniť svoje povinnosti na strážne stanovište
a žalobcovia v 2. a 3. rade tým, že nezodpovedne plnili úlohy príslušníkov stráže č. 2, nakoľko opustili
strážne stanovište č. 2 a zdržiavali sa v priestoroch strážnice. Súd správne zameral dokazovanie
na preukázanie, či okamžité skončenie pracovného pomeru je platné z hľadiska splnenia formálnych

náležitostí pre platnosť tohto právneho úkonu, t. j. či bola dodržaná písomná forma, či v ňom bol skutkovo
vymedzený dôvod jeho skončenia tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným a či bolo v zákonom
stanovenej lehote doručené zamestnancovi a po zistení, že z hľadiska formálnych náležitostí ide o platný
právny úkon, správne zameral dokazovanie na preukázanie, či skutočne došlo k naplneniu uplatneného
dôvoduokamžitéhoskončeniapracovnéhopomeru,t.j.čižalobcoviasadopustilidňa15.1.2007konania,
ktoré bolo vymedzené v okamžitom skončení pracovného pomeru so žalobcami v liste zo dňa 16.1.

2007 a následne či toto konanie bolo závažným porušením pracovnej disciplíny, odôvodňujúcim tento
výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru.

27. Podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný
pomer, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.

28. S účinnosťou od 1.7.2003 sa pre okamžité skončenie pracovného pomeru nevyžadovalo porušenie
pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom, ale pre skončenie pracovného pomeru týmto stále
výnimočným spôsobom postačovala intenzita porušenia pracovnej disciplíny definovaná ako závažné
porušenie pracovnej disciplíny.

29. Okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranným právnym úkonom zamestnávateľa, ktorý
smeruje ku skončenia pracovného pomeru so zamestnancom okamihom doručenia jeho písomného
vyhotovenia zamestnancovi.

30. Zamestnávateľ môže so zamestnancom skončiť pracovný pomer výnimočne, a to len z dôvodov
taxatívne uvedených v zákone a len vtedy, ak konanie zamestnanca možno s prihliadnutím na
všetky rozhodujúce okolnosti považovať za tak závažné, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo
požadovať, aby ho naďalej zamestnával.

31. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca
vyplývajúcim z pracovného pomeru a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi
(najmä § 81 a § 82 Zák. práce), pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou, vnútornými predpismi
zamestnávateľa, pokynmi nadriadeného zamestnanca a podobne.

32. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod skončenia pracovného
pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany
zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity, v prípade
okamžitého skončenia pracovného pomeru intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny.

33. Zákonník práce pojem závažného porušenia pracovnej disciplíny nevymedzuje a ani neustanovuje,
z akých hľadísk treba pri posudzovaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny vychádzať. Intenzitu
porušenia pracovnej disciplíny je preto potrebné skúmať vždy individuálne, v závislosti od okolností
prípadu a následkov, ktoré porušenie pracovnej disciplíny vyvolalo.

34. Pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny súd preto prihliada najmä na osobu
zamestnanca, na funkciu, ktorú zastáva, na jeho doterajší postoj k plneniu pracovných úloh, na čas a
situáciu, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, na mieru zavinenia zamestnanca, na spôsob a
intenzitu porušenia konkrétnych povinností zamestnancom, na dôsledky porušenia pracovnej disciplíny
pre zamestnávateľa, na to, či zamestnanec svojím konaním spôsobil zamestnávateľovi škodu a na

rozsah škody, ako aj na skutočnosť, či zamestnanec svojím konaním vôbec mienil porušiť pracovnú
disciplínu, či teda jeho konanie smerovalo k porušeniu pracovnej disciplíny, lebo iba v takom prípade sa
jedná o zavinené porušenie pracovnej disciplíny.35. Vykonaným dokazovaním v prejednávanej veci bolo preukázané konanie žalobcov, ktoré im bolo
vytýkané v okamžitom skončení pracovného pomeru, t. j. že žalobcovia v 2. a 3. rade sa pri kontrole
výkonu strážnej služby dňa 15.1.2007 o 02.40 hod. nenachádzali na strážnych stanovištiach, zdržiavali

sa v priestoroch strážnice, a teda nevykonávali strážnu službu a žalobca v 1. rade nezabezpečil riadny
výkon stráže svojich podriadených žalobcov v 2. a 3. rade, ktorých po opustení strážnych stanovíšť
nevyzval, aby okamžite odišli plniť svoje povinnosti na strážne stanovište. Uvedeným konaním porušili
smernicu Ministerstva obrany SR č. 10 z 12. septembra 2005 o zabezpečovaní fyzickej ochrany objektov
čl. 15 (žalobca v 1. rade) a čl. 17 (žalobcovia v 2. a 3. rade).

36. Vzhľadom na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, ako ich uviedol súd
prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, vzhľadom na osoby žalobcov a ich doterajší
postoj k plneniu pracovných úloh a kladné hodnotenie plnenia ich pracovných povinností, vzhľadom
na skutočnosť, že v dôsledku tohto porušenia nebola spôsobená žalovanému žiadna škoda, vyššie
uvedené konanie nemožno hodnotiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, ako to správne uzavrel

súd prvej inštancie.

37. Správne súd vyhodnotil aj mieru zavinenia žalobcov so zohľadnením okolností, za ktorých k
tomuto porušeniu došlo, konkrétne so zohľadnením tej skutočnosti, že žalobca v 3. rade opustil
strážne stanovište z dôvodu zdravotných problémov a žalobca v 2. rade z dôvodu vybitia zdroja

v dôsledku extrémneho mrazu, ktoré skutočnosti zohľadnil aj žalobca v 1. rade pri zabezpečení
výmeny stráže a dôvodne súd prvej inštancie prihliadol aj na tú skutočnosť, že po zistení vyššie
uvedenéhoporušeniapracovnýchpovinnostížalobcamižalovanýnepostupovalspôsobompredpísaným
pre závažné porušenie pracovnej disciplíny v čl. 4 bod 11 smernice Ministerstva obrany SR č. 10 z 12.
septembra 2005 o zabezpečovaní fyzickej ochrany objektov, t. j. ponechal žalobcov v službe, týchto

neodzbrojil a nevystriedal a nezaistil miesto činu.

38. V zápise z vykonanej kontroly štatutárnym zástupcom (veliteľom) Vojenského útvaru 1103 Trebišov
a jeho námestníkom je uvedené, že kontrola objektu a strážnych stanovíšť bola bez nedostatkov a
neboli zistené žiadne nedostatky. Uvedený zápis preukazuje tú skutočnosť, že dôsledkom porušenia

pracovnýchpovinnostížalobcaminebolozistenieakýchkoľveknedostatkovpristráženíazabezpečovaní
objektu PMS Nový Ruskov, čo taktiež nepochybne je významné z hľadiska posudzovania intenzity
porušenia pracovnej disciplíny, keďže toto porušenie nevyvolalo žiadne nepriaznivé následky, či už vo
forme škody na majetku žalovaného, ujmy na životoch a zdraví ľudí a nemalo negatívny vplyv ani na
dodržiavanie pracovnej disciplíny ostatnými zamestnancami.

39. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie,
že žalobcovia konaním dňa 15.1.2007, ako je popísané vyššie, neporušili pracovnú disciplínu závažným
spôsobom a nebol tak naplnený dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru podľa ust. § 68 ods.
1 písm. b/ Zákonníka práce.

40. Súd prvej inštancie správne vzal na zreteľ, že okamžité skončenie pracovného pomeru je
výnimočným spôsobom skončenia pracovného pomeru, a to pre také prípady, kedy už nemožno
od zamestnávateľa spravodlivo žiadať, aby zamestnanca zamestnával počas výpovednej doby. Pre
tento spôsob skončenia pracovného pomeru sa teda vyžaduje najvyššia intenzita porušenia pracovnej

disciplíny.

41. O takýto prípad v prejednávanej veci však nešlo.

42. Pokiaľ žalovaný namieta nedostatok svojej pasívnej legitimácie s poukazom na tú skutočnosť, že

zamestnávateľom žalobcov bolo Ministerstvo obrany SR, teda subjekt odlišný od štátu - Slovenskej
republiky, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uvádza, že otázka, kto sa stal podaním žaloby
účastníkom konania (stranou sporu) a kto je teda nositeľom povinností z pracovnoprávneho vzťahu
žalobcov, bola vyriešená uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5 Cdo 9/2012 zo dňa 11.2.2014 a
riešením tejto otázky bol viazaný tak odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie.

43. Najvyšší súd SR v citovanom uznesení (strana 14 posledný odsek) výslovne uviedol, že podaním
návrhu na začatie konania sa stal účastníkom konania štát a ak bol teda označený žalobcami ako
žalovaný Vojenský útvar 1103 Trebišov, išlo len o nesprávne označenie inak nesporného účastníkakonania (rozumej štátu - poznámka odvolacieho súdu). Preto bolo povinnosťou odvolacieho súdu poučiť
navrhovateľov 1/ až 3/ o ich povinnosti odstrániť uvedený nedostatok návrhu (§ 43 O.s.p.). Tým, že
navrhovatelia 1/ až 3/ v priebehu konania doplnili označenie žalovaného právneho subjektu (č.l. 57-

Ministerstvo obrany SR, Kutuzovova 8, Bratislava-poznámka odvolacieho súdu), nemožno tento ich
prejav považovať za návrh na zmenu účastníka v zmysle § 92 O.s.p. Označenie vojenského útvaru ako
organizačnej zložky ozbrojených síl Slovenskej republiky, ktorého postavenie určoval zákon a následné
odstránenie neúplnosti v tomto označení (označenie Ministerstva obrany SR na č.l. 57 - poznámka
odvolacieho súdu), nemožno hodnotiť ako pristúpenie ďalšieho účastníka do konania, ale iba ako vadu

spočívajúcu v odstránení nesprávne označeného subjektu, ktorý bol nespochybniteľný (zrejmý).

44. Z vyššie vysloveného právneho názoru vyplýva, že podaním žaloby sa stal účastníkom štát a
označenímMinisterstvaobranySRdošloibakdoplneniuoznačeniainaknespornéhoúčastníkakonania,
t. j. bol tak označený orgán, ktorý je oprávnený v mene štátu ako účastníka konať.

45. Pokiaľ by Najvyšší súd SR mal za to, že podaním žaloby sa stalo účastníkom Ministerstvo obrany
SR, bol by túto skutočnosť takto uviedol. Rovnako z vyššie vysloveného právneho názoru nevyplýva,
že by označením Ministerstva obrany SR malo dôjsť k pristúpeniu ďalšieho účastníka do konania, to
znamená, že by popri štáte - Slovenskej republike stalo sa ďalším účastníkom aj Ministerstvo obrany
SR a taktiež jednoznačne z tohto právneho názoru nevyplýva, že by označením Ministerstva obrany

SR došlo k zmene účastníka v zmysle ust. § 92 O.s.p., t.j., že by namiesto štátu stalo sa účastníkom
Ministerstvo obrany SR.

46. Odvolací súd, riadiac sa vysloveným právnym názorom dovolacieho súdu, odstránil neúplnosť v
označení nesprávne označeného subjektu, ktorý bol nespochybniteľný, t.j. pokiaľ sa podaním žaloby

stal účastníkom štát a následne žalobcovia doplnili jeho označenie na č.l. 57 spisu označením orgánu,
ktorý je oprávnený konať v mene štátu, vyzval žalobcov na takéto úplné označenie žalovaného a po
odstránení vady v označení účastníka s týmto konal tak odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie.

47. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považuje námietku nedostatku pasívnej

legitimácie žalovaného za nedôvodnú.

48. Za nedôvodnú považuje aj námietku, v zmysle ktorej žalobcovia sa nedomáhali určenia neplatnosti
skončenia pracovného pomeru, ale žiadali vyhlásiť/vysloviť neplatnosť skončenia pracovného pomeru a
námietku, že súd prvej inštancie nesprávne interpretoval ust. § 77 Zákonníka práce, ak určil, že okamžité

skončenie pracovného pomeru žalobcov je neplatné.

49. V zmysle ust. § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou,
okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj
zamestnávateľuplatniťnasúdenajneskôrvlehotedvochmesiacovododňa,keďsamalpracovnýpomer

skončiť.

50. Žalobou v zmysle citovaného ustanovenia môže zamestnanec aj zamestnávateľ uplatniť na súde
neplatnosť právneho úkonu o skončení pracovného pomeru. Je to výlučný spôsob, ktorým môžu
zamestnanec i zamestnávateľ dosiahnuť neplatnosť skončenia pracovného pomeru.

51. Súdna prax je dlhodobo ustálená v závere, že žalobou v zmysle ust. § 77 Zákonníka práce je aj
žaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a iba rozsudkom súdu môže byť určená
neplatnosť skončenia pracovného pomeru v zmysle ust. § 77 Zákonníka práce.

52. Aj keď žalobcovia uviedli, že sa domáhajú, aby súd vyhlásil skončenie pracovného pomeru za
neplatné, súd nie je viazaný doslovnou formuláciou znenia petitu, pretože iba súd rozhoduje o tom, ako
bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia a ak použitím iných slov vyjadrí vo výroku svojho rozhodnutia
rovnaké práva alebo povinnosti, ktorých sa žalobcovia domáhajú, nepostupuje v rozpore so zákonom.
Pri formulácii výroku rozhodnutia musí súd dbať, aby vyjadroval z obsahového hľadiska to, čoho sa

žalobcovia skutočne domáhajú a zároveň, aby výrok zodpovedal zákonu.53. Výrok, ktorým súd určil neplatnosť skončenia pracovného pomeru, zodpovedá ust. § 77 Zákonníka
práce a zároveň z obsahového hľadiska vyjadruje to, čoho sa žalobcovia domáhali, teda určenia
neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

54. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny v
zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil, vrátane výroku o náhrade trov prvoinštančného konania (všetky
trovy, ktoré vznikli od podania žaloby až do rozhodnutia súdu prvej inštancie dňa 16.4.2018, vrátane
trov odvolacieho a dovolacieho konania, ktoré predchádzali napadnutému rozhodnutiu - poznámka

odvolacieho súdu).

55. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobcovia boli v odvolacom konaní plne úspešní, keďže odvolací
súd odvolaniu žalovaného nevyhovel, preto im súd priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania
proti neúspešnému žalovanému, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto

rozhodnutia v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP, zohľadňujúc ust. § 251 CSP.

56. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).