Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. september 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/173/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7917211398
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7917211398.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov
JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Jarmily Čabaiovej v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a. s., so
sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Veronika
Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, proti žalovanému: F., o zaplatenie 988,78
Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trebišov z 9. marca 2018, č.

k. 12Csp/202/2017-74

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok v napadnutom zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania a v rozsahu
zrušenia vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trebišov (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.157,79 Eur s úrokmi z omeškania vo

výške 5,25 % ročne zo sumy 988,78 Eur od 22.07.2014 do zaplatenia, a to v splátkach po 150,- Eur
mesačne (I), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II) a rozhodol tiež o trovách konania tak, že žiadnej
zo strán nárok na ich náhradu nepriznal (III).

2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 988,78 Eur,
úrokov do zosplatnenia úveru v sume 124,49 Eur, úrokov po zosplatnení úveru kapitalizovaných ku dňu

7.6.2017 v sume 870,41 Eur a počnúc nasledujúcim dňom až do zaplatenia vo výške 25,5 % ročne
zo sumy 988,78 Eur, ďalej poplatkov v sume 44,52 Eur a napokon tiež úrokov z omeškania vo výške
5,25 % ročne zo sumy 988,78 Eur od 8.6.2017 do zaplatenia. Uplatnenej pohľadávke zodpovedal podľa
skutkového vymedzenia žaloby peňažný záväzok žalovaného zo Zmluvy o úvere „Dostupná pôžička“
zo dňa 30.12.2013, uzavretej medzi spoločnosťou Poštová banka, a.s. (ďalej tiež len „Poštová banka“)
ako veriteľom a žalovaným v hmotnoprávnom postavení dlžníka (ďalej tiež len „úverová zmluva“), na

základe ktorej Poštová banka poskytla žalovanému peňažné prostriedky v sume 1.000,- Eur, ktoré sa
zaviazalvrátiťspolusdohodnutýmiúrokmivpercentuálnejvýške25,50%ročneaspoplatkamipriročnej
percentuálnej miere nákladov (RPMN) 28,70 v 48 mesačných splátkach po 36,62 Eur. Žalovaný podľa
tvrdenia žalobcu prestal takto dohodnuté splátky úveru platiť, a z toho dôvodu Poštová banka listom
zo dňa 21.7.2014 uplatnila právo na okamžité zosplatnenie celého úverového záväzku, v tom čase v
sume 1.157,79 Eur (istina 988,78 Eur, úroky 124,49 Eur, poplatky 39,28 Eur, poistné 5,24 Eur). Žalobca

nadobudol úverovú pohľadávku na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13.6.2017.

3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku bez zvyšku vyšiel zo skutkového stavu, zodpovedajúceho
opisu skutkového deja žalobcom. Na takto ustálený skutkový stav aplikoval ust. § 497 a § 503 zák.
č. 513/1991 Z. z., Obchodný zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov, § 3 ods. 1 a 2, § 39,
§ 52 ods. 2, § 53 ods. 1 a 5 a § 658 zák. č. 40/1964 Z. z., Občiansky zákonník, v znení neskorších

zmien a doplnkov, § 4 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z., o ochrane spotrebiteľa, v znení neskorších
zmien a doplnkov a § 2 ods. 2 písm. d) zák. č. 129/2010 Z. z., o spotrebiteľských úveroch a o inýchúveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, v znení neskorších zmien a doplnkov, právne posúdil vzťah
strán ako záväzkový zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy, v rámci ktorého podľa záveru prvoinštančného
súdu Poštová banka po práve ku dňu 21.7.2014 zosplatnila celý zostatok úveru. Súd prvej inštancie

posúdil ako dôvodne uplatnenú a priznal žalobcovi úverovú pohľadávku v celkovej sume 1.157,79 Eur,
pozostávajúcu úverovej istiny 988,78 Eur, z úrokov do zosplatnenia úveru v sume 124,49 Eur a z
poplatkov v sume 44,52 Eur. Na splnenie tejto povinnosti žalobcovi súd prvej inštancie určil žalovanému
splátky v sume 150,- Eur mesačne, právne s oporou v ust. § 217 ods. 2 C.s.p. a skutkovo s vysvetlením,
že pri tom zohľadnil dlhodobú nezamestnanosť žalovaného. Za omeškanie žalovaného so splnením tejto

peňažnej povinnosti zároveň prvoinštančný súd priznal žalobcovi tiež úroky z omeškania s použitím ust.
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, vo výške vyplývajúcej z ust. § 3 ods. 1 nar. vlády SR č. 87/1995
Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení neskorších zmien a
doplnkov. V ostatnej časti, teda čo do úrokov po zosplatnení úveru, kapitalizovaných ku dňu 7.6.2017 v
sume 870,41 Eur a tiež vo výške 25,5 % ročne zo sumy 988,78 Eur od 8.6.2017 do zaplatenia, súd prvej
inštancie žalobu zamietol. Na vysvetlenie zamietavého rozhodnutia súd prvej inštancie v odôvodnení

napadnutého rozsudku uviedol: „Povinnosť dlžníka uhradiť úroky z úveru za čas po zosplatnení by bolo
v rozpore s ustanovením § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka a §
2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z., pretože v zmluve nebola dohodnutá povinnosť žalovaného uhrádzať
úroky z úveru aj za obdobie po vyhlásení predčasnej splatnosti a použitie ustanovenia § 503 ods. 3
Obchodného zákonníka nie je možné vzhľadom k ustanoveniu § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Zároveň by znamenala hrubú nadvládu dodávateľa voči spotrebiteľovi“. Rozhodnutie o trovách konania
súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 2 C.s.p. čiastočným procesným úspechom
oboch strán v spore.

4. Proti zamietavému výroku (II) a výroku o trovách konania napadnutého rozsudku podal žalobca v

zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd v týchto častiach zmenil tak, že žalobe
vyhovie v celom rozsahu a prizná žalobcovi tiež nárok na plnú náhradu trov konania pred súdom
prvej inštancie alternatívne, aby ho v tomto rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. V odvolaní žalobca namietal tiež nesprávnosť skutkového zistenia súdu prvej inštancie, že v
zmluve nebola dohodnutá povinnosť žalovaného uhrádzať úroky z úveru aj za obdobie po vyhlásení

predčasnej splatnosti. Odvolateľ v tejto súvislosti poukázal na to, že podľa článku 3 bod 5 úverovej
zmluvy sa právny vzťah so žalovaným spravuje tiež Všeobecnými obchodnými podmienkami (ďalej
tiež len „VOP“) v ktorých bode 6.4. je upravené právo veriteľa v prípade predčasného zosplatnenia
úveru úročiť nesplatenú istinu úveru zmluvnou úrokovou sadzbou od dátumu predčasnej splatnosti až
do úplného splatenia zmluvného záväzku. K spôsobu právneho posúdenia takto dohodnutého úročenia

zosplatneného úveru žalobca poukázal na závery formulované Súdnym dvorom EU v rozhodnutí C
42/15 zo dňa 9.11.2016 Home Credit Slovakia, a.s. proti B. Q., podľa ktorých smernica Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere nevyžaduje,
aby zmluva o úvere bola vyhotovená na jednom dokumente a vo svojej podstate pripúšťa, aby sa
súčasťou písomnej úverovej zmluvy stali aj iné na trvalom nosiči zachytené náležitosti za predpokladu,

že úverová zmluva na ne jasne a presne odkazuje a spotrebiteľovi boli pred uzavretím úverovej
zmluvy skutočne odovzdané. Zároveň platí, že podmienka písomného zachytenia náležitostí na trvalom
nosiči nie je spojená s požiadavkou podpisu takého nosiča, Súdny dvor EU však nevylúčil aby takúto
požiadavku nad rámec smernice 2008/48/ES stanovovala vnútroštátna úprava. V ďalšej časti odvolania
žalobca polemizoval s právnym názorom súdu prvej inštancie, pripúšťajúcim úročenie úveru len do

jeho zosplatnenia. V podstatnom argumentoval, že úroky z úveru predstavujú odplatu za poskytnutie
peňažných prostriedkov - cenu úveru, ktorú je podľa jeho názoru dlžník povinný zaplatiť za obdobie až
do reálneho vrátenia peňazí. Právo veriteľa na úroky aj po zosplatnení úveru možno podľa argumentácie
odvolateľa vyvodiť tiež jazykovým výkladom ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, upravujúceho
povinnosť dlžníka v prípade vrátenia poskytnutých peňazí pred určenou dobou platiť úroky za domu

do vrátenia peňažných prostriedkov. Nepripustenie úročenia po zosplatnení úveru podľa žalobcu vedie
k nelogickému usporiadaniu, kedy sa veriteľ uplatnením práva na okamžité zosplatnenie úveru z
hľadiska úrokov dostáva do nevýhodnejšej pozície. V odvolaní žalobca napokon vo všeobecnej rovine
vytkol napadnutému rozsudku tiež nedostatky riadneho odôvodnenia. Svojimi odvolacími námietkami,
poukazujúcimi na nedostatky odôvodnenia, na prítomnosť skutkovej vady, majúcej pôvod v nevykonaní

navrhnutých dôkazov, a tiež v nesprávnom vyhodnotení vykonaného dokazovania a na nesprávne
právne posúdenie veci, podľa úvahy odvolacieho súdu žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. 365
ods. 1 písm. b), e), f), a h) C.s.p. V odvolaní žalobcom formálne označené a i citované odvolacie dôvody
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a), d) a g) C.s.p. neboli podopreté konkrétnymi odvolacími námietkamia výhradami, ktoré by poukazovali na nesplnenie procesných podmienok konania, na prítomnosť inej
vady, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a na možnosť zvrátenia zisteného
skutkové stavu ďalšími prípustnými prostriedkami procesného útoku alebo procesnej obrany, a tak podľa

posúdenia odvolacieho súdu neboli tieto ďalšie odvolacie dôvody odvolateľom materiálne a preto ani
procesne účinne uplatnené. Pre úplnosť sa v tejto súvislosti žiada odvolaciemu súdu poznamenať, že
na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok odvolací súd v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. prihliadne,
aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

5. Vyhovujúci výrok napadnutého rozsudku (I) nebol odvolaním napadnutý; v tejto časti rozsudok súdu
prvej inštancie nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. § 367 ods. 1 a contrario C.s.p., a preto nebol v
odvolacom konaní preskúmavaný.

6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

7. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané
včas (§ 362 v spojení s ust. § 367 ods. 2 C.s.p. ), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania
v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario C.s.p., v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska
odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), e), f), a h) C.s.p. a s

prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

8. Žalobca odvolacou námietkou, poukazujúcou na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku
v intenciách odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p., učinil predmetom odvolacieho

prieskumu tiež správnosť procesného postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jeho
práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia

9. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len

za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada
konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S týmto
názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015,
III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu

SR R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v
zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho
poriadku“. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu

tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu
odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa
odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.
(z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania podľa ust. § 420 písm. f) C.s.p.; do 30.6.2016 ust. § 237
ods. 1 písm. f) O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné

aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď
rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej
dôležitosti pre súdny systém” (por. Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k
vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).
Za procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p (§ 420 písm. f) C.s.p.) teda nemožno

považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa (por.
uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/84/2017 zo dňa 25.10.2017). Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry
považuje za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci
samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS
150/03, I. ÚS 301/06).

10. Podľa ust. § 220 ods. 2 C.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdilpodstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.

Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

11. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov
dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v citovanom ustanovení určuje konkrétne zákonné
požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť,

zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré
skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové
závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení
rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá
jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti.
Povinnosťousúdujevodôvodnenísavysporiadaťtiežsrozhodujúcimiargumentmistrán;zodôvodnenia

má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty,
pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia,
požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.

12. Súd prvej inštancie vysvetlil svoje zamietavé rozhodnutie skutkovým záverom, že v úverovej zmluve

sa strany nedohodli na povinnosti žalovaného uhrádzať úroky z úveru aj za obdobie po vyhlásení jeho
predčasnej splatnosti a právnou úvahou, podľa ktorej „Povinnosť dlžníka uhradiť úroky z úveru za čas
po zosplatnení by bolo v rozpore s ustanovením § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 658 ods. 1
Občianskeho zákonníka a § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z., pretože v zmluve nebola dohodnutá
povinnosťžalovanéhouhrádzaťúrokyzúveruajzaobdobiepovyhlásenípredčasnejsplatnostiapoužitie

ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka nie možné vzhľadom k ustanoveniu § 52 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Zároveň by znamenala hrubú nadvládu dodávateľa voči spotrebiteľovi. “

13. Podľa ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj
všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak

je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorýchobsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

14. Podľa ust. § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.

15. Podľa ust. § 2 písm. d) zák. č. 129/2010 Z. z., na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o
spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver
a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa

spojené so spotrebiteľským úverom.

16. Podľa ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné
prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do
vrátenia peňažných prostriedkov.

17. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa súd prvej inštancie, čo do spôsobu právneho posúdenia
zamietavého rozhodnutia, obmedzil len na citáciu práve zmienených zákonných ustanovení, s
konštatovaním, že povinnosť platiť úroky po zosplatnení úveru by s nimi bola v rozpore. Neozrejmil však,
aká skutočnosť (skutočnosti) odôvodnila aplikáciu týchto noriem, nevysvetlil spôsob ich interpretácie na

posudzovaný prípad a predovšetkým zrozumiteľne nevysvetlil právny záver o neúročení poskytnutých
peňazí po zosplatnení úveru, ktorý z nich v konečnom dôsledku vyvodil. Zo znenia týchto noriem pritom
vyplýva, že žiadna z nich úročenie spotrebiteľského úveru po jeho zosplatnení výslovne neupravuje, a
tak je nanajvýš zrejmé, že sa záver v tejto otázke bez bližšieho vysvetlenia rozhodujúcich úvah nemôže
zaobísť. Možno preto konštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobsahovalo zásadné

vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, prakticky odôvodnenie spôsobu právneho
posúdenia veci neobsahoval vôbec. Bez náležitého vysvetlenia ostal tiež rozhodujúci skutkový záver
súdu prvej inštancie, že v úverovej zmluve nebola dohodnutá povinnosť žalovaného uhrádzať úroky z
úveru aj za obdobie po vyhlásení predčasnej splatnosti. V tejto súvislosti z odôvodnenia napadnutéhorozsudku nevyplýva, z akých dôkazov prvoinštančný súd vyšiel vo vzťahu k sporným skutočnostiam a či
medzi nimi boli tiež obchodné podmienky pre úver dostupná pôžička (ďalej tiež len „VÚP“), ktoré žalobca
predložil už so žalobou a ktoré podľa jeho odvolacej námietky vo svojom bode 6.4. dohodu o úročení

zosplatneného úveru naproti skutkovému zisteniu súdu prvej inštancie obsahuje.

18. Nemožno preto inak ako súhlasiť s odvolateľom v tom, že odôvodnenie napadnutého rozsudku
nespĺňa parametre riadneho odôvodnenia, nakoľko nepodávalo ani len základné vysvetlenie skutkových
a právnych dôvodov podstatných pre zamietavé rozhodnutie súdu prvej inštancie. Tento nedostatok

odôvodnenia možno bezpochyby považovať za už zmienenú celkom ojedinelú situáciu (extrém) pri
odôvodňovaní rozhodnutia a nie iba nespokojnosť odvolateľa so zdôvodnením. Z pohľadu uplatneného
odvolacieho dôvodu je pre tento nedostatok rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k dotknutej
časti uplatneného nároku nepreskúmateľným, čo zakladá nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma
strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a tým dôvodnosť žalobcom uplatneného
odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.

19. Z týchto dôvodov odvolací súd preskúmavaný rozsudok v odvolaním napadnutom zamietavom
výroku a v závislom výroku o trovách konania (§379 písm. a) C.s.p) zrušil postupom podľa ust. § 389 ods.
1 písm. b) C.s.p. a v zmysle ust. § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

20. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie predovšetkým zabezpečiť si pre svoje skutkové
závery dostatočný skutkový podklad procesne predpokladaným spôsobom. V tomto postupe sa najmä
vysporiada s listinnými dôkazmi, ktoré žalobca v priebehu konania už predložil, ktoré strany navrhnú v
nastávajúcom priebehu konania, alebo ktoré sú pre rozhodnutie vo veci nevyhnutné a ich vykonanie je
možné aj bez iniciatívy spotrebiteľa s použitím ust. § 295 C.s.p. Po prípadnom doplnení dokazovania

súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodne, s tým, že v novom rozhodnutí vezme do úvahy len tie
skutočností, ktoré vyšli (vyjdú) v konaní najavo (Čl. 11 ods. 4 C.s.p.) procesne správnym postupom,
pričom vo svojich úvahách pri posudzovaní veci vyjde z právneho názoru odvolacieho súdu (§391
ods. 2 C.s.p.), vyjadreného v tomto uznesení. Nové rozhodnutie súd prvej inštancie náležite odôvodní
tak, aby sa dôsledne a presvedčivo vyporiadal so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami

riešenými v konaní a argumentmi sporových strán a zároveň aby odôvodnenie nie len formálne spĺňalo
náležitostipožadovanéust.§220ods.2C.s.p.,aleabyimateriálnezodpovedalokritériámspravodlivého
odôvodnenia.

21. K spôsobu právneho posúdenia veci v ďalšom konaní, reagujúc tým zároveň na odvolaciu

argumentáciužalobcu,odvolacísúduvádza:Právnaúpravaodplatyzadočasnéprenechaniepeňažných
prostriedkov úverovou zmluvou, z ktorej je potrebné, vzhľadom na absenciu inej občianskoprávnej
úpravy (§ 52 ods. 2 posledná veta Občianskeho zákonníka) vyjsť i pri posudzovaní spôsobu úročenia
spotrebiteľských úverov je obsiahnutá v ust. §§ 502 a 503 Obchodného zákonníka. Podľa ust. §
502 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník

povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom
alebo na základe zákona. Podľa ust. § 503 Obchodného zákonníka, záväzok platiť úroky je splatný
spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných
prostriedkov je dlhšia ako rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa
má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú. (2) Ak

sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj
úroky z tejto splátky. (3) Dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou
v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov. Z
citovaných ustanovení je zrejmé, že zákon naproti času, od kedy je úverový dlžník povinný platiť úroky
(od poskytnutia) výslovne neupravuje, až na prípad keď dlžník vráti poskytnuté peňažné prostriedky pred

dobou určenou v zmluve, tiež do kedy úroky veriteľovi patria. To v praxi vyvolalo interpretačný spor, či
sa poskytnuté peniaze úročia až do skutočného vrátenia poskytnutých peňazí alebo či povinnosť platiť
úroky zaniká so splatnosťou úveru alebo jeho časti. Túto názorovú nezhodu, a to je potrebné zdôrazniť,
i keď v jeho riešení možno zaznamenať istý trend, v smere dávajúcom za pravdu právnemu názoru,
z ktorého v konečnom dôsledku zrejme vyšiel i prvoinštančný súd, jednoznačne a definitívne doposiaľ

ukončený nebol. Je potrebné v tejto súvislosti dať za pravdu žalobcovi, že predovšetkým v rozhodovacej
praxi Najvyššieho súdu ČR (por. napr. žalobcom zmienený rozsudok sp. zn. 32 Cdo 3830/2014) možno
zaznamenať názor, že veriteľovi patria úroky aj po zosplatnení úveru. V každom z odvolaciemu súdu
známych prípadov však riešenie tejto otázky nadväzovalo na záver o platnosti dohody veriteľa a dlžníkao úrokoch po zosplatnení úveru, pričom otázka výlučne zákonného rámca úročenia (teda o situáciu
keď sa veriteľ s dlžníkom na úročení úveru po zosplatnení nedohodli), sa v týchto, len na prvý pohľad
obdobných prípadoch, neriešila. V podmienkach Slovenskej republiky síce uznesenie Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 4 Obo 143/98 zo dňa 1.7.2000, na ktoré sa v rozhodovacej praxi na podporu názoru o
úročení úveru len do jeho splatnosti frekventovane odkazuje, nerieši túto otázku ťažiskovo a vyslovený
právny názor k ďalšiemu postupu súdu prvej inštancie po zrušení jeho rozhodnutia „Odvolací súd v
tejto súvislosti upozorňuje, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu
(jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 OBZ)", v ňom

nie je nijak bližšie zdôvodnený. Na strane druhej však nemožno prehliadať, že zdôvodnenie založené
i na tomto názore prešlo testom ústavnosti, pričom Ústavný súd SR vo svojom uznesení sp. zn. IV.
ÚS 476/2012 z 18.9.2012, jednak zmienené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR považoval za súčasť
štandardnej judikatúry všeobecných súdov a jednak výklad vo výsledku zodpovedajúci tejto alternatíve
právneho posúdenia veci, považoval za ústavne akceptovateľný. Na podklade uvedených judikatórnych
výstupov sa k tomuto názoru prikláňa tiež odvolací súd, pričom k formovaniu tejto jeho argumentačnej

pozície došlo v podstatnom na podklade týchto úvah: Interpretácia trvania úročenia úveru musí podľa
úvahy odvolacieho súdu odzrkadľovať tiež samotnú podstatu úroku a špecifickosť právnej situácie, ktorá
po zosplatnení úveru nastáva. Právna teória i rozhodovacia prax sú v tomto zmysle zajedno v tom, že
úrok je cenou peňazí - odplatou veriteľa za to, že peňažné prostriedky dočasne prenechá dlžníkovi a
ten ich v dohodou stanovenej alebo na základe zákona veriteľom určenej dobe môže využívať. Práve

možnosť disponovať s peňažnou sumou na dosiahnutie vlastného hospodárskeho prospechu na strane
dlžníka a získanie úroku za poskytnutie tejto možnosti na strane veriteľa predstavujú bezprostredný
ekonomický dôvod (kauzu) vzniku právneho vzťahu z úverovej zmluvy. Účinným uplatnením práva
mimoriadneho zosplatnenia úveru veriteľom dochádza celkom nepochybne k narušeniu tejto kauzy
úverovej zmluvy; v ďalšom čase už totiž dlžník nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a

tieto užívať, keďže veriteľ mu túto možnosť už viac nedáva (odňal). Nevrátením prenechaných peňazí
po zosplatnení úveru, bez ohľadu na to aké účinky z hľadiska trvania úverového vzťahu právnemu
úkonu zosplatnenia pripíšeme, nepochybne vzniká protiprávny stav, s ktorým sú ako následok prípadne
spojené sankčné (úroky z omeškania), zodpovednostné (náhrada škody) a zabezpečovacie plnenia
(zmluvná pokuta), na ktorých sa účastníci pre tento prípad dohodli, alebo ktoré sú dané zákonom a nie

záväzky majúce povahu odplaty, medzi ktoré úrok, ako už bolo vyjadrené skôr rozhodne patrí. Nemožno
v tejto súvislosti prehliadnuť ani, že otázka „odplaty“ za nesplnenie povinnosti dlžníkom vyvstala výlučne
v súvislosti s úverovými vzťahmi, pričom mimo nich odvolaciemu súdu nie sú zrejmé prípady, kedy by
sa veriteľ po zročnosti plnenia domáhal mimo sankčných, zabezpečovacích alebo zodpovednostných
záväzkov tiež iných vedľajších plnení majúcich povahu akejsi zmluvnej odplaty. Takto napríklad po

skončení nájmu prenajímatelia nežiadajú nájomné až do vydania predmetu nájmu i napriek tomu, že
zákonplatenienájomnéholenzaobdobietrvanianájmunelimituje(rovnakoakoúrokpriúveroch).Možno
síce namietať, že náhradu za užívanie veci bez právneho dôvodu vlastníci bežne žiadajú, treba mať
ale na zreteli, že svojím charakterom sa nad akúkoľvek pochybnosť nejedná o odplatu, ale o náhradu
zo zodpovednostného vzťahu z bezdôvodného obohatenia, ktorú, ako už bolo skôr zmienené, odvolací

súd pripúšťa i v prípade úverových vzťahov. Odvolací súd teda nevzhliadol právny, ekonomický a v
svojej podstate ani žiaden iný racionálny dôvod, pre ktorý by výklad právnej úpravy mal smerovať k
úročeniu poskytnutých peňazí aj po zosplatnení úveru, teda v čase, kedy veriteľ dlžníkovi neposkytuje
možnosť užívať jeho peniaze, ale dlžník veriteľove peniaze protiprávne zadržiava. Celkom nepatričnou
je argumentácia odvolateľa, založená na znení poslednej vety ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka,

podľa ktorého úroky je povinný (dlžník) zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných
prostriedkov. Použitá formulácia na prvý pohľad evokuje u zástancov úročenia úveru aj po splatnosti, že
týmjeotázkazodpovedaná„dovrátenia“,atedaniedosplatnosti;tentoargumentvšakvosvojejpodstate
abstrahuje od toho, že jeho znenie, zvlášť však použité slovo „len“ v tomto ustanovení jasne naznačuje,
že tým bolo sledované obmedzenie dohodnutého úroku v prípade skrátenia doby vrátenia peňazí a

nie rozšírenie úročenia nad túto dobu. Zástancovia názoru o úročení úveru po splatnosti sa doposiaľ
uspokojivo nevysporiadali ani s jeho zrejmou kolíziou s úpravou, priznávajúcou veriteľovi za omeškanie
dlžníka s peňažným plnením iba úroky z omeškania (poplatok z omeškania), za situácie, keď možnosť
kvantitatívneho rozšírenia tejto sankcie za oneskorené plnenie v občianskoprávnych vzťahoch je v
právnej praxi jednotne odmietané. Úročenie zosplatneného úveru zároveň nereflektuje ani skutočnosť,

že právny poriadok úhrn sankcií za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov (podľa
ust. § 3a ods. 2 nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z. sa nimi rozumejú úroky z omeškania, zmluvné pokuty
a akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov) limituje. I
túto skutočnosť je potrebné mať na zreteli pri posudzovaní platnosti prípadnej dohody strán (pokiaľju súd prvej inštancie dokazovaním zistí) o povinnosti žalovaného plniť žalobcovi za omeškanie s
vrátením zosplatneného úverového dlhu. Prirodzene vzhľadom na spotrebiteľskú povahu právneho
vzťahu strán a zrejme formulárovú podobu tejto dohody (vychádzajúc z tvrdenia žalobcu v odvolaní)

nemožno opomenúť posúdiť ju tiež z hľadiska predpisov na ochranu spotrebiteľov. K tomu odvolací
súd vo vzťahu k ďalšiemu konaniu poznamenáva, že záver o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, musí
byť vždy preskúmateľným výsledkom vyhodnotenia rozhodujúceho spotrebiteľského kritéria, ktorým je
primeraná rovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán (§ 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho
zákonníka). Nakoľko je dôvodom neprijateľnosti zmluvnej podmienky značná nerovnováha, ktorú v

právnom vzťahu v neprospech spotrebiteľa zakladá, záver o neprijateľnosti zmluvnej podmienky sa
nevyhnutne bez kvalifikovaného zdôvodnenia takejto nerovnováhy nezaobíde. Za takéto zdôvodnenie
rozhodne nemožno bez ďalšieho považovať len konštatovanie, že zmluvná podmienka zakladá hrubú
nadvládu dodávateľa voči spotrebiteľovi, tak ako to nesprávne urobil súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku. Pri posudzovaní formálnych náležitostí zmluvných dojednaní strán súd prvej
inštancie neopomenie vziať do úvahy závery formulované Súdnym dvorom EU v rozhodnutí C 42/15

Home Credit Slovakia proti Kláre Bíróovej, na ktoré v odvolaní žalobca výstižne poukázal.

22.V novom rozhodnutí vo veci rozhodne súd prvej inštancie tiež o všetkých trovách konania, vrátane
trov konania odvolacieho (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.