Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. september 2018

Súd: Okresný súd Komárno
Spisová značka: 6C/331/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214210888
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Melišek

ECLI: ECLI:SK:OSKN:2018:4214210888.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Komárno sudcom JUDr. Ondrejom Meliškom v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko s.r.o.,

IČO: 35 724 803, Bratislava, Pajštúnska 5, právne zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., Bratislava,
Pajštúnska 5, IČO:36 613 843 proti žalovanému : D. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom U., N. XXX/XX, t.č. W.
XX, P. o zaplatenie 6 811,63 Euro s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu zamieta.

Žalovaný nemá nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil
povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 6 811,63 € s príslušenstvom, keď poukázal na zmluvu

zo dňa 26.7.2006, ktorú mal uzatvoriť žalovaný s právnym predchodcom žalobcu so spoločnosťou
Slovenská sporiteľňa, a.s. (ďalej i banka). Ako prostriedky procesného útoku použil skutkové tvrdenia
a označil dôkazy.

2. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril.

3. Okresný súd Komárno rozsudkom 6C/331/2014-72 zo dňa 15.4.2016 žalobu zamietol s poukazom

na premlčanie práva žalobcu.

4. Krajský súd v Nitre uznesením 8Co/631/2016-108 zo dňa 29.6.2017 zrušil vyššie uvedený rozsudok
a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení okrem iného uviedol, aj že: „Odvolací súd sa stotožňuje
s odvolacím dôvodom žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov jeho odôvodnenia, keď svoje právne závery súd prvej inštancie náležite
nezdôvodnil, teda nezdôvodnil, z čoho (z akých konkrétnych ustanovení akých právnych predpisov)

vyvodil svoje právne úvahy o tom, že žalobca mohol (a mal - musel) svoje právo uplatniť už 01.12.2008.“

5. Na pojednávanie dňa 26.9.2018 sa dostavili strany sporu. Súd vykonal dokazovanie oboznámením
listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou spisu.

6. Z činnosti súdu je známe, že banka má v predmete svojej činnosti okrem iného i poskytovanie úverov.
Dňa 26.7.2006 banka ako veriteľ uzatvorila so žalovaným ako dlžníkom úverovú zmluvu, na základe

ktorej poskytla úver vo výške 200 000 Sk, keď sa jednalo o bezúčelový úver. Úver bol úročený úrokovou
sadzbou vo výške 10,7% ročne. Žalovaný sa zaviazal úver splatiť pravidelnými 119 splátkami po 2 811
Sk, pričom splátky boli splatné 20. deň v mesiaci a splatnosť prvej splátky nastala 20.8.2006 a poslednej
splátky dňa 20.6.2016.Zmluvou o postúpení pohľadávky 1285/2011/CE zo dňa 28.9.2011 banka ako postupca postúpila sumár
pohľadávok na žalobcu ako postupníka, pričom postúpená mala byť i pohľadávka vymáhaná v tomto

konaní. Banka postúpenie pohľadávky oznámila žalovanému prípisom zo dňa 28.9.2011.

Žalobca, teda spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o., prípisom zo dňa 28.10.2013 vyhlásila mimoriadnu
splatnosť úveru.

7. Podľa § 497 zákona č 513/1991 Zb. Obchodný zákonník Zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na
požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na
prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,ktorých

účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva.

Podľa § 52 ods. 3, ods. 4 Občianskeho zákonníka Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke
alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku

zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,
ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre
postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá
pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo
banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky

uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane
jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho
istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri
postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo

pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.

8. Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom- práve

uvedený aspekt je rozhodujúci pre materiálne posúdenie povahy spotrebiteľskej zmluvy, ktorú možno z
tohtodôvodunazvaťajzmluvouorientovanounasubjekty.Ibazapredpokladu,žeideovzťahdodávateľa
a spotrebiteľa, možno hovoriť o spotrebiteľskej zmluve, keďže z uvedeného vyplýva, že spotrebiteľ do
právneho vzťahu vstupuje s cieľom obstarať resp. získať tovary a služby pre svoju osobnú spotrebu
alebo pre potreby svojej domácnosti a členov rodiny. Práve povaha spotrebiteľa ako zmluvnej strany

a účastníka právneho vzťahu má zásadný právny význam aj pre účelové určenie obsahu a zamerania
právneho vzťahu smerom k zabezpečovaniu osobných potrieb. Je zrejmé, že kumulatívne musí byť
splnená podmienka zmluvnej účasti tak spotrebiteľa ako i dodávateľa.9. V danom prípade súd zmluvu o úvere a teda i celý záväzkový vzťah posudzoval ako zmluvu
spotrebiteľskú v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka, nakoľko žalovaný ako dlžník vystupoval pri
uzatváraní zmluvy ako spotrebiteľ, keďže túto zmluvu uzatváral ako fyzická osoba nekonajúca v

rámci svojej podnikateľskej činnosti a uzatváral ju s dodávateľom, t.j. žalobcom, bankou, ktorý ako
veriteľ uzatváral zmluvu v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Súd teda primárne i na hodnotenie
právneho vzťahu musel použiť ustanovenie občianskeho zákonník a taktiež ustanovenie CSP týkajúce
sa spotrebiteľských sporov.

10. V danom prípade sa súd v prvom rade musel vysporiadať s otázkou aktívnej legitimácie žalobcu v
spore. Súd konštatuje, že v prípade ak sa jedná o postúpenie pohľadávky, ktorej pôvodnou vlastníčkou
bola banka, sa spravuje iným režimom, ako postúpenie „klasických pohľadávok“. Súd poukazuje na
špeciálne ustanovenie zákona o bankách, ktoré musí byť splnené k tomu, aby banka mohla postúpiť
pohľadávku. Jedná sa o ustanovenie § 98 ods. 2 zákona o bankách.
Rozborom ustanovenia § 92 ods. 8 bankového zákona, ktoré od schválenia pôvodného znenia zákona

do času uzavretia zmluvy banky a žalobcu o postúpení pohľadávok nedoznalo žiadnej zmeny treba
dospieť k tomu, že celkom jednoznačne definuje podmienky, za akých možno, resp. nemožno postúpiť
pohľadávku patriacu banke (ktorou sa v nasledovnom rozumie rovnako ako v zákone i pobočka
zahraničnej banky) buď inej banke alebo aj subjektu, ktorý nie je bankou. Prvá veta ustanovenia definuje
dve takéto podmienky (nad rámec písomnej formy zmluvy o postúpení a nepotrebnosti súhlasu klienta

s takýmto krokom, ktoré predpokladá už § 524 ods. 1 O. z.), z ktorých prvou je písomná výzva banky
uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky klientovi, aby pohľadávku splnil a
druhou nepretržité viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so splnením čo i len časti jeho peňažného
záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá veta potom obsahuje úpravu situácie, v ktorej
(napriek splneniu podmienok postúpenia) banka uplatniť právo pohľadávku postúpiť nebude môcť a

to vtedy, ak klient ešte pred postúpením (tu rozumej v čase medzi splnením oboch podmienok podľa
prvej vety § 92 ods. 8 bankového zákona a samotným pristúpením k uzavretiu postupovacej zmluvy)
svoj omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva splní; okrem nej ale
tiež prípad, v ktorom práve zmienené obmedzenie banky existovať nebude - vtedy, ak súčet všetkých
omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku zákonom trval kvalifikovaný

čas presahujúci jeden rok.

Z uvedeného teda vyplýva, že banka bola povinná vyzvať žalovaného, aby splnil svoj dlh v lehote
90 dní od doručenia, a až následne v prípade, že by žalovaný nebol v tejto lehote dlh plnil, mohla
postúpiť pohľadávku na žalobcu, pričom však z listinných dôkazov nevyplýva, že by banka takto

postupovala, a preto súd konštatuje, že zmluva o postúpení pohľadávok je neplatná v zmysle § 39
občianskeho zákonníka, pretože odporuje zákonu, keď nebol dodržaný zákonom vyžadovaný postup
na postúpenie pohľadávky. Súd poznamenáva, že tým najdôležitejším, je to, že v rámci bankového
zákona prišlo k zadefinovaniu podmienok, za ktorých môže banka pristúpiť k postúpeniu pohľadávky,
pričom takéto zadefinovanie je z povahy veci úpravou, ktorej zmyslom (účelom) je to, že bez splnenia

takýchto podmienok k postúpeniu prísť nemôže (nesmie). Z pohľadu tolerovateľnosti správania sa
subjektov nepochybne súkromnoprávneho vzťahu zmluvy o postúpení pohľadávky je preto rozhodujúce,
že u jedného z týchto subjektov a to u postupcu treba usudzovať na existenciu zákonnej povinnosti
správať sa určitým spôsobom - neplatí tu, že ho nemožno nútiť konať, čo zákon neukladá, ale je tu
presný opak v podobe záujmu zákonodarcu na tom, aby sa konalo určitým zákonom predpokladaným

spôsobom. Druhou stranou rovnakej obraznej mince je potom, že na nesprávanie sa zákonom výslovne
ustanoveným spôsobom, teda odmietnutie učiniť zadosť pomerne jednoznačnej právnej úprave, je
potrebné nazerať ako na zakázané a teda i odporujúce zákonu.

Súd z dôvodu neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorej neplatnosť spočíva v rozpore so

zákonom, a preto je v zmysle § 39 OZ absolútne neplatná konštatuje, že žalobca nemá dostatok aktívnej
legitimácie v spore, keď neboli na neho účinne postúpené práva, ktorých ochrany sa v súdnom spore
dožaduje. Z uvedeného dôvodu súd žalobu zamietol.

11. Na tomto názore súdu nezmení nič, ani tá skutočnosť, že žalovaný bol v čase postúpenia viac

ako rok v omeškaní (posledná úhrada 22.5.2008, postúpenie 28.9.2011), keď časť úpravy o tom, že
skôr uvedené neplatí, sa vzťahuje výlučne na zachovanie práva banky uplatniť právo na postúpenie
pohľadávky napriek neskoršiemu plneniu klienta a nie aj na ustúpenie od podmienok, za ktorých k
postúpeniu možno pristúpiť. Je potrebná mať stále na zreteli, že splnením podmienok podľa prvejvety citovaného ustanovenia zákonodarca podmienil nielen postúpenie pohľadávok mimo tzv. bankový
sektor, ale tiež také postúpenie, pri ktorom pohľadávku patriacu pôvodne jednej banke prevezme iná
osoba s rovnakým statusom.

12. V daných súvislostiach súd v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax
najvyšších súdnych autorít, kedy k rovnakému záveru dospel i Najvyšší súd Slovenskej republiky v
rozsudku sp. zn. 7 Cdo 26/2017 z 28. marca 2018, s ktorým sa tunajší súd stotožňuje. Súd taktiež
poukazuje i na rozsudok Krajského súd v Žiline 10Co/84/2018 zo dňa 26. 04. 2018.

13. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 262 k § 255 CSP a žalovanému hoci
úspešnému v konaní súd náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne trovy v konaní nevznikli.
Úspech žalovaného spočíval v tom, že žaloba bola zamietnutá v celom rozsahu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší

súd, písomne, v 2 vyhotoveniach.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). (§ 363 CSP)

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo

ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.