Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. september 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/44/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118201708
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2118201708.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:
JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcu: A. R., nar. XX.X.XXXX, bytom
H.-O., Z. XXXX/XXX, zastúpeného AK: Mgr. Stanislava Tichá, so sídlom Považská Bystrica, Zakvášov
1519/55, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, zastúpeného splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., IČO:

47233516,sosídlomBratislava,Kubániho16,ozaplatenie1.048,56Eurspríslušenstvom,naodvolanie
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 27Csp/30/2018-62 zo dňa 28. novembra 2018
- I. a III. výrok, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom I. a III. výroku p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu

1.048,56 Eur s úrokom z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 1.048,56 Eur od 16.6.2018 do zaplatenia,
všetkodo3dníodprávoplatnostirozsudku,II.výrokomvozvyšku žalobuzamietol,III.výrokomžalobcovi
priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 88,6%.

2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 6 v znení v
čase uzavretia zmluvy, § 52 ods. 2 účinný od 1.4.2015, § 37 ods. 1, § 39, § 44 ods. 2, § 451 ods. 1,

2, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 497, §
499 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 1 ods. 2, § 2 písm.
d), § 9 ods. 2 písm. c), f), j), k), § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „zákon o
spotrebiteľských úveroch“), § 7 ods. 1, 2 a 4, § 2 písm. u), r), § 4 ods. 8, zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa), § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.,
ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, s poukazom aj na procesné ust. §

255 ods. 1, 2, § 257, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalovaný ako veriteľ a žalobca ako dlžník
uzavreli dňa 28.5.2014 Zmluvu o úvere/revolvingovom úvere č. 8100063743, na základe ktorej
sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcovi úver vo výške 1.230,- Eur, ktorý sa žalobca zaviazal splácať
v 24 mesačných splátkach (vrátane úrokov) vo výške 85,04 Eur. Ročná percentuálna miera nákladov

úveru bola uvedená jednak v časti 5., a to ako predpokladaná RPMN za úver vo výške 70,02 % a v
časti 6. ako RPMN za úver vo výške 68,77 %. Ročná úroková sadzba 70,02%, priemerná RPMN za úver
bola uvedená vo výške 46,30 %. V rámci zmluvy pod bodom 8.1. až 8.6. bola tiež obsiahnutá Dohodao poskytnutí služby zo dňa 28.3.2014, ktorou sa žalovaný zaviazal ako veriteľ poskytnúť žalobcovi ako
dlžníkovi na jeho žiadosť službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok
úveru pri splnení nižšie uvedených podmienok a záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi odplatu vo výške

237,60 Eur za službu spočívajúcu v možnosti odkladu splatnosti splátok. Podľa oznámenia veriteľa zo
dňa 28.3.2014 prvá splátka úveru bola splatná 1.5.2014 a posledná 1.4.2016, RPMN úveru bola 68,77
%. Žalobcovi bola vyplatená sumy 992,40 Eur, keď na poskytnutý úver 1.230,- Eur bola započítaná suma
237,50 Eur. Žalobca žalovanému zaplatil celkom sumu 2.040,96 Eur a to v splátkach od 15.4.2014 do
21.3.2017 (podľa karty klienta). K žalobe žalobca pripojil i Súhrnné informácie o údajoch o

novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za rok 2014. Žalovaný predložil príklad výpočtu
RPMN k zmluve a súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi
za 4. Štvrťrok 2013.

4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie právne uzavrel, že strany uzavreli úverovú zmluvu,
ktorá má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 2 písm. d) zákona o

spotrebiteľských úveroch. Predmetná zmluva však neobsahuje náležitosti požadované zákonom,
konkrétne podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, údaj o výške, počte
a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky
priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru
na účely jeho splatenia. Keď v zmluve sa uvádza len výška splátky 85,04 Eur bez bližšej špecifikácie, t.j.

nie je uvedená výška splátky v členení na istinu, úrok a poplatky. Účelom tejto náležitostí je informovanie
spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úroa ďalšie poplatky, pretože
potom je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru
platí na úroky a iné poplatky, teda odplatu veriteľa. Uvedené nemožno nahradiť uvedením celkovej výšky
splátky, ani keď z iných ustanovení zmluvy vyplýva výška úrokov a poplatkov. Citované ustanovenie

má za cieľ v zrozumiteľnej forme informovať spotrebiteľa, ako bude s jeho splátkou naložené a najmä,
aká časť úveru bude ňou splatená, okrem odplaty veriteľa. Uvedené údaje zmluva uzatvorená medzi
stranami neobsahuje, ide pritom o absenciu podstatnej náležitosti zmluvy. Rovnako chýba v zmluve aj
obsahová náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) a síce doba trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru. Lehota splatnosti je určená iba počtom splátok, čo nemožno považovať za

súladné so zákonom. Uvedenie iba celkového počtu splátok, pričom nie je uvedený ani deň splatnosti
splátok, nepredstavuje dostatočnú informáciu pre spotrebiteľa, aby už pri uzatváraní zmluvy presne
vedel posúdiť, dokedy bude povinný úver splácať a vyhodnotil si tak ekonomické riziko s úverom
spojené, najmä dokedy ho bude jeho zmluvný záväzok zaťažovať. V danom prípade lehota splatnosti
úveru uvedená v zmluve ako 24 mesiacov, je veľmi dlhé časové obdobie. Spotrebiteľ pri uzatváraní

zmluvy nepozná konkrétny dátum konečnej splatnosti úveru, nemusí byť preto schopný dostatočne
posúdiť najmä výhodnosť poskytnutého úveru a svoju schopnosť úver riadne splácať. Zmyslom § 9 ods.
2 písm. f) bolo, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný o tom, ako dlho je povinný plniť
si svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a kedy je splatná posledná
splátka. Uvedené ustanovenie preto vyžaduje presnú dátumovú špecifikáciu konečnej splatnosti úveru,

pričom k uvedenému záveru možno dôjsť aj gramatickým výkladom dotknutého ustanovenia, ktoré
rozlišuje pojem „doba trvania zmluvy“ a pojem „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. V
takomto prípade sa spotrebiteľský úver považuje v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona o
spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov. Zmluva neobsahuje údaj o RPMN, nakoľko sa
strany nedohodli na jej výške. Nedošlo k prijatiu návrhu žalobcu na uzatvorenie zmluvy v zmysle § 44

ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere je zmluvou konsenzuálnou, lebo vzniká už dohodou
zmluvných strán o jej obsahu. Preto, ak zo strany žalovaného bola uvedená iná výška RPMN ako žiadal
žalobca a žalobca na tento nový návrh nereagoval, pričom mlčanie alebo nečinnosť adresáta návrhu
na uzavretie zmluvy samy osebe nemôžu znamenať prijatie návrhu, čo vyplýva priamo zo zákona, pre
okresný súd dospel k záveru, že nebola platne dohodnutá výška RPMN.

5. Okresný súd ešte vyhodnotil výšku úrokovej sadzby 70,02 % ročne ako neprimerane vysokú, a preto
odporujúcu dobrým mravom, nakoľko podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú,
najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov
alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú

akceptovaťvyššieúroky,nievšakviacakoo100%oprotipriemerubánk.Úrokovásadzbaúveruvovýške
70,02 % prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu 46,30 % uplatňovanú v čase uzavretia zmluvy bankami pri
poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pod pojem „odplata obvyklá na finančnom trhu“ je potrebné pritom
zahrnúť aj odplatu obvykle požadovanú komerčnými bankami pri poskytovaní spotrebiteľských úverov(viď napr. rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6Co/703/2014 zo dňa 24.11.2015). Odplatu je
potrebné považovať za neprimerane vysokú aj keby len s prihliadnutím na priemernú RPMN (46,30%),
ktorú prevyšovala, čo je potrebné považovať za podstatné prevýšenie. Dohodnutá úroková miera v

rozsahu 70,02 % ročne teda podstatne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, a preto je dojednanie o úroku
pre rozpor s dobrými mravmi a obchádzanie zákona (§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka podľa § 39
Občianskeho zákonníka je neplatné (napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/55/2016 zo
dňa 28.9.2016).

6. Dohoda o poskytnutí služby zo dňa 28.3.2014 bola jednoznačne uzatváraná v súvislosti so zmluvou
o revolvingovom úvere, čo je zrejmé aj z toho, že je obsiahnutá v rámci zmluvy o revolvingovom
úvere bod bodmi 8.1. až 8.6. Žalovaný sa na základe dohody zaviazal poskytnúť žalobcovi na jeho
žiadosť a po splnení stanovených podmienok službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch
akýchkoľvek splátok úveru po splnení nižšie uvedených podmienok. Odplata za túto službu vo výške
237,60 Eur, pritom dosahuje viac ako 19 % z poskytnutej výšky úveru alebo skoro 3 splátky a zároveň

sa takouto odplatou dojednaná odplata za úver vo výške 810,96 Eur (2.040,96 € - 1.230,- Eur) navyšuje
o sumu 237,60 €, teda o viac ako 29,30%. Okresný súd má za to, že pri uzatváraní predmetnej Dohody
o poskytnutí služby (ktorá má formu predtlačeného formulára) došlo k nekalej obchodnej praktike,
ktorá bola v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti žalovaného, a ktorá podstatne narušila
ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k službe, ku ktorému sa dostala.

Žalovaný nekonal pri uzatváraní vyššie uvedenej dohody s odbornou starostlivosťou, pretože v
konaní nepreukázal, že žalobcovi ako priemernému spotrebiteľovi boli akokoľvek vysvetlené (v súlade
s požiadavkou odbornej starostlivosti) následky uzavretia uvedenej dohody, a to najmä s ohľadom na
jej odplatnosť vo výške viac ako 19 % z poskytnutej sumy úveru. Nie je dôvodné očakávať, že by sa
spotrebiteľ v prípade, že by mu boli poskytnuté podstatné informácie zo strany žalovaného, rozhodol

podpísať uvedenú dohodu o poskytnutí služby, pričom by za odplatu 237,60 Eur nemal dostať adekvátne
protiplnenie. Služba pre žalobcu mala spočívať v možnosti odkladu splatnosti maximálne troch splátok,
aj to len za splnenia podmienok uvedených v čl. 8.2 (práceneschopnosť dlhšia ako 3 týždne alebo ak
bol s dlžníkom skončený pracovný pomer, pričom nárok na odklad nemá, ak bol v omeškaní s úhradou
splátky dlhšie ako 30 dní). Výška odplaty za uvedenú službu je úplne neprimeraná tomu, že táto služba

ani nemusí byť poskytnutá v plnom rozsahu, resp. nemusí byť za trvania úverového vzťahu poskytnutá
vôbec. Ide o bežnú službu, ktorú by mala pokrývať odplata za úver. Konanie žalovaného, ktorým si pri
podpisovaní Zmluvy o revolvingovom úvere nekalou obchodnou praktikou zabezpečil zo strany žalobcu
aj podpísanie Dohody o poskytnutí služby, nemožno hodnotiť inak ako špekulatívne konanie majúce
za cieľ zabezpečiť si vyššiu odplatu z poskytnutého úveru, bez toho, aby podpísanie druhej zmluvy

malo prospech aj pre spotrebiteľa. Zároveň súd uvedené konanie považuje za obchádzanie zákona,
keď náklad na odplatu z dohody nie je zahrnutý do celkovej odplaty, a tým ani do informácie o RPMN,
pritom Dohoda o poskytnutí služby je zmluvou závislou od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a preto
by mala byť RPMN vypočítaná z oboch zmlúv. Okresný súd nepovažoval argument žalovaného o
samostatnosti dohody o poskytnutí služby za opodstatnený, nakoľko táto zmluva ako samostatné

dojednanie o právach a povinnostiach zmluvných strán absolútne neobstojí, pretože bez
uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere stráca uvedená dohoda akýkoľvek význam. Samostatnosť
dohody vylučuje aj skutočnosť, že text dohody je obsiahnutý v rámci článkov zmluvy o úvere a nejde
o samostatný dokument (poukaz na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co/279/2014 zo
dňa 21.10.2015). V uvedenom prípade pri uzatváraní predmetnej dohody došlo k nekalej obchodnej

praktike zo strany žalovaného, nakoľko boli naplnené znaky nekalosti obchodnej praktiky v zmysle
§ 7 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa ako aj k obchádzaniu zákona (§ 53 ods. 6 Občianskeho
zákonníka), keď žalovaný dosiahol to, že odplatu za službu nezapočítal do výpočtu RPMN v zmluve o
spotrebiteľskom úvere. Dohodu o poskytnutí služby považuje v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
za absolútne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi a obchádzanie zákona. Zároveň bolo neplatné aj

dojednanie o započítaní, nakoľko bolo súčasťou dohody, ktorá je neplatná ako celok a dojednanie
o započítaní nie je možné od nej oddeliť. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné vychádzať z toho,
že žalobca z poskytnutého úveru vo výške 1.230,- Eur čerpal sumu 992,40 Eur, keď k započítaniu
nedošlo, nakoľko záväzok žalobcu plniť z dohody pre jej neplatnosť nevznikol.

7. Záverom okresný súd uzavrel, že uzatvorenú úverovú zmluvu vyhodnotil ako bezúročnú a bez
poplatkov, preto uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu bezdôvodného obohatenia sumu
1.048,56 Eur, nakoľko prijal plnenie bez právneho dôvodu a to vo výške rozdielu prijatého plnenia
a skutočne poskytnutého plnenia z titulu úveru (2.040,96 Eur - 992,40 Eur). Nakoľko sa žalovanýdostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, má voči nemu žalobca nárok aj na úrok z omeškania.
Keďže pri prejednávanom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je v právnom predpise
ustanovený čas plnenia, treba podľa § 563 Občianskeho zákonníka vychádzať z toho, že dlžník je

povinný zaplatiť veriteľovi prvý deň po tom, čo ho veriteľ požiadal o plnenie. Žalobca nepreukázal, že
by vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný bol na plnenie preukázateľne
vyzvaný až doručením žaloby prostredníctvom súdu dňa 14.6.2018 (doručenka na č.l. 15). Žalovaný
bol potom povinný plniť v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka nasledujúci pracovný deň po doručení,
t.j. 15.6.2018 pričom do omeškania sa dostal nasledujúci deň po tom, preto okresný súd priznal úrok z

omeškania z istiny od 16.6.2018 do zaplatenia vo výške 5 % ročne, nakoľko si výšku úroku z omeškania
žalobca uplatnil v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami. Vo zvyšku uplatneného úroku z omeškania
žalobu zamietol, nakoľko žalobca žiadal priznať úrok z omeškania už odo dňa 22.3.2017.

8. O trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku, keď
žalobcovi bola priznaná istina 1.048,56 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 22,83 Eur ku

dňu rozhodnutia. Žalobca bol v konaní čiastočne úspešný v 94,3% a žalovaný v 5,7%, t.j. v zamietnutej
časti uplatneného úroku z omeškania. Vzhľadom na pomer úspechu zaviazal žalovaného na náhradu
pomernejčastitrovkonaniažalobcuvovýške88,6%(94,3-5,7).Ovýškenáhradytrovkonaniarozhodne
súd podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením.

9. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný výlučne voči I. a III. výroku a navrhol rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmeniť a žalobu zamietnuť a priznať mu nárok na
náhradu trov konania v celom rozsahu s poukazom na § 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového
poriadku. Argumentoval tým, že súd prvej inštancie bez akéhokoľvek odôvodnenia uvádza, že nedošlo

k dohode o výške RPMN, pričom sa vôbec nezaoberal tým, či ide o dohodnuteľný údaj alebo nie,
teda či aj RPMN nepatrí medzi údaje, ktoré nie je možné dohodnúť. To, že RPMN sa dohodnúť
objektívne nedá (nedá sa teda navrhnúť, akceptovať a pod.) vyplýva v prvom rade z právnej úpravy
upravujúcej spôsob určenia tohto údaju s poukazom na § 2 písmeno i), § 9 ods. 2 písm. l) zákona č.
129/2010 Z. z. Ak má byť údaj o RPMN určený tak, že je vypočítaný na základe údajov platných v

čase uzavretia zmluvy, potom to znamená, že pri jeho určení sa vychádza z údajov jestvujúcich v
čase určenom v zákone - údaje platné v čase uzavretia zmluvy. Medzi tieto údaje (viď príloha č. 2
k zákonu č. 129/2010 Z.z.) patrí aj dátum prvého čerpania úveru (ktorý je známy v čase uzavretia
zmluvy, nie v čase kedy sa podáva žiadosť o poskytnutie úveru). Zákonná úprava určenia RPMN teda
nielen svojím textom (v podobe spojenia „vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia

zmluvy o spotrebiteľskom úvere“), ale aj spôsobom jeho určenia (viď údaje, ktoré sú rozhodujúce pre
určenie RPMN) vychádza z toho, že nejde o údaj dohodnutý, ale určený presne stanoveným spôsobom.
Z napádaného rozsudku nie je zrejmé na základe čoho okresný súdu dospel k záveru o tom, že
žalobca vlastne navrhol údaj o RPMN. Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru žiadny
návrh RPMN neobsahuje, uvádza sa v nej len údaj o predpokladanej RPMN (poukázal na uznesenie

Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/839/2016). Nesúhlasí so záverom, že neuviedol v zmluve
rozdelenie splátky na časť istina, úrok a iné poplatky. Požiadavka na rozčlenenie splátok aj v období pred
1.5.2018 (kedy vstúpila do účinnosti novela zákona) bola neopodstatnená s poukazom na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2017. Náležitosť uvádzanie konečnej splatnosti úveru nikdy
nemohla byť v zmysle únijného práva dôvodom pre bezúročnosť úveru. Súdny dvor EÚ v bode 58

rozsudku vo veci C-42/15 vyslovil, že Uvedené ustanovenie (čl. 10 ods. 2 smernica 2008/48/ES pozn.)
by sa však nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave
stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10
ods. 2 uvedenej smernice. Súdny dvor EÚ zároveň v spomenutom rozsudku konštatoval, že (výrok 4)
Článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej

vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti
uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov
a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť
rozsah svojho záväzku. Opäť poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017. Ak uvádzanie
konečnej splatnosti úveru bolo zo zákonnej úpravy vypustené, potom pri aplikácii znenia zákona do

spomenutej novely je potrebné zachovať požiadavku na eurokonformný výklad zákona (poukaz na
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13Co/111/2014). Zákonná požiadavka uvedenia termínu
konečnej splatnosti úveru bola v posudzovanom zmluvnom vzťahu splnená viacerými spôsobmi, a
to určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok,spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum
splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej
splatnosti, spôsobom vyplývajúcim zo Splátkového kalendára, ktorý predstavuje neoddeliteľnú súčasť

zmluvy o revolvingovom úvere. Podporne poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15.
Základná regulácia úrokov vyplýva z ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorý
obsahuje reguláciu záväzku platiť úroky, úpravu situácie ak si strany výslovne nedohodli výšku úrokov v
zmluve a úpravu situáciu, ak si strany dohodli v zmluve úroky vyššie, než je prípustné na základe alebo
podľa zákona. Uvedená právna úprava vyplývajúca z poslednej vety citovaného zákonného ustanovenia

má prednosť pred Občianskym zákonníkom. Vyslovenie neplatnosti celej úverovej zmluvy odporuje
zákonu aj preto, že v prípade, ak si strany výšku úroku nedohodnú, podľa zákona nejde o neplatnú
zmluvu, pretože v takom prípade by dlžník mal platiť len úroky požadované bankami. Výška odplaty za
úver poskytnutý na základe spotrebiteľskej zmluvy s poradovými číslami bola upravená v zmysle ust.
§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Zákonodarca v čase uzavretia zmluvy reguloval celkovú odplatu
v súvislosti so spotrebiteľským úverom, nie iba jej jednu zložku - ročnú úrokovú sadzbu úveru. Logicky

to vyplýva aj z tej skutočnosti, kedy pri dvoch rôznych poskytovateľoch úverov - bankových a
nebankových subjektoch - síce môže byť úroková sadzba (jej výška) výrazne odlišná, avšak napríklad pri
bankových poskytovateľoch celková odplata je tvorená aj správou úverového účtu, rôznymi poplatkami
za vyhotovenia výpisov a pod. Zákonodarca preto výslovne stanovil, že sa bude právne regulovať
celková odplata za poskytnutie finančných prostriedkov - uvedené teda nenachádza oporu v oblasti

komparácie s úrokovými sadzbami bankových subjektov. Porovnávanie s údajmi bánk je samo osebe
nesprávne - banka si svoj „zisk“ účtovala v danom období aj za vedenie úverového účtu, spracovanie
platieb apod., čiže úrok nebol pre ňu jediný výnos za požičanie peňazí, ale bol tam celý rad ďalších
položiek, ktoré musel dlžník zo spotrebiteľského vzťahu platiť. Za podstatné prevýšenie sa pritom
považuje také, ktoré je viac ako o 25 - 27 % (poukaz na uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici,

č. k. 14Co/1016/2014).

10. Žalobca odvolanie nepodal a k odvolaniu žalovaného sa vyjadril a uviedol, že napadnutý rozsudok
považuje za vecne správny a navrhuje ho potvrdiť. Podľa § 9 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch
musí mať zmluva o spotrebiteľskom úvere písomnú formu a musí obsahovať náležitosti uvedené v §

9 predmetného zákona, ktoré musia byť výsledkom zhodného prejavu vôle oboch zmluvných strán a
nemôže byť ich určenie a doplnenie ponechané na svojvôli veriteľa, bez možnosti spotrebiteľa ovplyvniť
ich obsah. Pokiaľ prijatie návrhu obsahuje zmeny, je v zmysle § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka
odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh a na uzavretie zmluvy sa potom vyžaduje akceptácia
zmeneného návrhu zo strany pôvodného navrhovateľa (v danom prípade žalobcu), pričom jeho mlčanie

alebo jeho nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie nového návrhu. Oznámenie o schválení
úveru, ktoré má podľa vyjadrenia samotného žalovaného zo dňa 10.10.2018 výlučne informatívny
charakter. Celková výška úveru (RPMN), taktiež obligatórna náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
mala byť (čl. 3, bod 3.1 Zmluvných dojednaní) žalobcovi (jednostranne) oznámená žalovaným podľa
čl. 2, bod 2.2 Zmluvných dojednaní. Čo sa týka výšky úrokov, Dlžník (žalobca) sa mal zaviazať vopred

platiť úroky uvedené nie v bode 5 žiadosti, ale v bode 6 žiadosti (bod 5.1 a 5.2 Zmluvných dojednaní),
ktoré ale nesmel vyplniť (na tlačive žiadosti je poznámka „nevypĺňajte“) a dopĺňal ich následne veriteľ
(žalovaný) a výšku týchto úrokov mal opäť následne len (jednostranne) oznámiť spotrebiteľovi
(žalobcovi). Podľa čl. 2, bod 2.2 Zmluvných dojednaní tak mali byť konkrétne obligatórne (zákonné)
náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy, na ktorých sa mali zmluvné strany ako výsledok ich konsenzu

a teda ich zhodného súhlasného prejavu vôle (písomne) dohodnúť, len jednostranne určené žalovaným
a tento ich mal následne len oznámiť žalobcovi. Je absolútne neprípustné a v neprospech spotrebiteľa
(žalobcu), aby takto malo dôjsť k uzatvoreniu spotrebiteľskej zmluvy potom, ako veriteľ doplní do zmluvy,
resp. uvedie v jednostrannom úkone (Oznámení o schválení úveru) nové alebo iné údaje, čo sa naviac
nemalo považovať za porušenie povinnosti žalovaného a tieto (aj zmenené a nové doplnené údaje) mal

žalovaný len oznámiť (jednostranným úkonom) žalobcovi. Dňa 26.3.2014 žalobca podpísal predtlačený
formulár (vyhotovený žalovaným) na uzavretie zmluvy, ktorý v bode 5 obsahoval údaje o
požadovanom spotrebiteľskom úvere s poznámkou „vyplňte“ (hoci ho evidentne vyplnil sám žalovaný)
a v bode 6 obsahoval údaje o schválenom spotrebiteľskom úvere s poznámkou „nevypĺňajte“, ktoré až
následne dňa 28.3.2014 doplnil (dopísal) taktiež žalovaný a ktoré údaje v bode 6 oproti údajom v bode

5 obsahovali zmeny a doplnenia - údaj RPMN sa zmenil zo 70,02 % na 68,77 % a v bode 6 bol oproti
bodu 5 doplnený nový údaj o ročnej úrokovej sadzbe úrokov z omeškania 5,25 % a naopak tam chýbal
údaj o ročnej úrokovej sadbe úveru, ktorý bol v bode 5 uvedený vo výške 70,02 %. Predmetné zmeny a
doplnenia v bode 6 potom spôsobili právny následok (§ 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka) odmietnutianávrhu žalobcu zo strany žalovaného a následne išlo už o nový návrh zo strany žalovaného, pričom
žalovaný v spore nepreukázal akceptáciu jeho nového návrhu na uzavretie zmluvy zo strany žalobcu.
Náležitosti spotrebiteľskej Úverovej zmluvy - najmä termín splatnosti splátok, termín konečnej splatnosti

úveru a RPMN, na ktorých sa mali zmluvné strany ako výsledok ich konsenzu a teda ich zhodného
súhlasného prejavu vôle dohodnúť, boli len jednostranne určené žalovaným (čo nemožno považovať za
dojednanie zmluvných strán - dvojstranný právny úkon) a teda nedošlo k písomnej obojstrannej dohode
zmluvných strán na týchto povinných náležitostiach spotrebiteľskej úverovej zmluvy, čo spôsobuje ex
lege bezúročnosť úveru a jeho bezpoplatkovosť. Tvrdenie žalovaného, že termín konečnej splatnosti

úveru predstavuje takú náležitosť, ktorá nemôže a nikdy nemohla byť dôvodom pre bezúročnosť úveru
považujeme za nesprávnu a v absolútnom rozpore s obligatórnymi náležitosťami § 9 ods. 2 zákona č.
129/2010 Z.z. (v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy). Podstatné a zákonné náležitosti
neboli písomne dojednané ani v Úverovej zmluve a ani Zmluvných podmienkach. Úver z Úverovej
zmluvy je bezúročný a bez poplatkov aj z dôvodu, že je v nej uvedená nesprávne ročná percentuálna
miera nákladov v neprospech spotrebiteľa (RPMN). V zmluve uvedená RPMN nekorešponduje so

skutočnou RPMN, nakoľko Úverová zmluva v časti RMPN nezohľadňuje aj náklady (v zmluve uvedené
237,60 Eur) na základe Dohody o službách ako služby doplnkovej, tak ako to ukladá § 2 písm. g/ a
i/ Zákona o spotrebiteľských úveroch, čo považujeme za zavádzajúce (klamlivé) vo
vzťahu k žalobcovi (spotrebiteľovi) a v jeho neprospech. Naviac, ak údaj o úrokovej sadzbe (uvedený len
v Oznámení o schválení úveru) je 70,02 % a RPMN len 68,77 %, ide matematický i logický nezmysel,

nakoľko RPMN nemôže byť nikdy nižšia ako je výška úrokovej sadzby. RPMN je tak uvedená v zmluve
nesprávne a v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa, čo spôsobuje taktiež ex lege bezúročnosť úveru a
jeho bezpoplatkovosť. Dohodu o poskytnutí služieb považuje za neplatnú v zmysle § 37 ods. 1, § 39, § 53
Občianskeho zákonníka, nakoľko boli žalobcovi zo strany žalovaného tieto „doplnkové služby“ nanútené
a nedošlo k slobodnému prejavu vôle zo strany žalobcu, tieto služby neboli individuálne so žalobcom

dojednané a žalovaný opak nepreukázal a táto dohoda sa prieči aj dobrým mravom (poukaz
na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/197/2017, Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 15Co/39/2016). Pokiaľ ide o dojednanie zmluvných strán (bod 8.4 Úverovej zmluvy) ohľadom
započítania predmetných poplatkov ku dňu poskytnutia úveru ide opäť o neprijateľnú zmluvnú
podmienku, nakoľko takéto dojednanie bolo predpripravené na zmluvnou formulári a je obsiahnuté tiež

v Zmluvných dojednaniach a teda žalobca nemal reálnu možnosť ovplyvniť obsah takéhoto dojednania
(poukaz na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Co/130/2017, rozsudok NS SR sp. zn. 6Sžo
21/2013). V predmetnom spore rozsudok Súdneho dvora Európskej únie číslo C-42/15 nemá vplyv na
právne posúdenie veci vnútroštátnym súdom. Pokiaľ žalovaný poukazuje na aktuálne rozhodnutie NS
SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 (bod 24 odôvodnenia) v súvislosti s požiadavkou na eurokonformný výklad

zákona vo vzťahu k uvádzaniu termínu konečnej splatnosti poukazuje na žalobcom citované rozhodnutie
a to „Tento nepriamy účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť
výslovné znenie zákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem“. Tvrdenie žalovaného v
odvolaní, že súd prvej inštancie neposúdil vec podľa príslušných zákonných ustanovení a dospel k
nesprávnemu záveru o neplatnosti celej úverovej zmluvy považujeme za nedôvodné, nakoľko okresný

súd v rozsudku k takémuto názoru nedospel, ale vyhodnotil uzatvorenú úverovú zmluvu ako bezúročnú
a bez poplatkov.

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom -

zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase ich podaní pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie ma zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s

prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie § 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a
na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru,

že odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech, rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutom
rozsahu (I. a III. výrok) vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.12. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola požiadavka žalobcu zaplatenie sumy 1.048,56
Eur, úroku z omeškania 5 % ročne zo sumy 1.048,56 Eur od 22.3.2017 do zaplatenia). Zamietajúcim II.
výrokom okresný súd žalobu v časti úroku z omeškania 5 % ročne zo sumy 1.048,56 Eur od 22.3.2017

do 15.6.2018 zamietol, pričom tento výrok nebol stranami napadnutý odvolaním, preto nadobudol
právoplatnosť. Predmetom prieskumu odvolacie súdu je posúdiť či súd prvej inštancie rozhodol (I.
výrokom)správne,akžalobevyhovel(suma1.048,56Eur,úrokzomeškania5%ročnezosumy1.048,56
Eur od 16.6.2018 do zaplatenia), z dôvodu, že úver je bezúročný a bez poplatkov a to s poukazom na
odvolacie argumenty odvolateľa.

13. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože v podstatnom
zdieľa i jeho právny záver vo veci s výnimkou záveru o absencii náležitosti úverovej zmluvy podľa § 9
ods. 2 písm. f), k) zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia
v napadnutom rozsahu (s uvedenou výnimkou), s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd

konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na dostatočné, správne a presvedčivé odôvodnenie
písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by
sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu odchýliť a
nemôže, preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa
iba nasledovné:

14. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že dňa 26.3.2014 žalobca podpísal žiadosť o poskytnutie
revolvingového úveru/zmluvy o revolvingovom úvere č. 8100063743, žalovaný dňa 28.3.2013 schválil
žalobcovi revolvingový úver. Bod 5 zmluvy obsahuje údaje o požadovanom revolvingovom úvere, podľa
ktorého poskytnutá čiastka úveru bola vo výške 1.230,- Eur, splatnosť úveru (počet splátok) 24. Mesačná

splátka (vrátane úrokov) vo výške 85,04 Eur, celková čiastka, ktorú má dlžník zaplatiť (t. j. úver + úroky za
celú dobu čerpania úveru) 2.040,96 Eur, predpokladaná RPMN za úver 46,30 %, ročná úroková sadzba
úveru: 70,02 %, priemerná RPMN za úver 46,30 %. Ďalej boli v zmluve uvedené údaje o poskytnutej
čiastke revolvingu 826,59 Eur, celková čiastka revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť (t.j. revolving +
úroky za celú dobu čerpania revolvingu) 1.530,72 Eur, predpokladaná RPMN po poskytnutí revolvingu

57,49 %, ročná úroková sadzba revolvingu 63,17 Eur. Bod 6 zmluvy obsahuje údaje o schválenom
revolvingovom úvere, podľa ktorého poskytnutá čiastka úveru bola vo výške 1.230,- Eur, splatnosť úveru
(počet splátok) 24. Mesačná splátka (vrátane úrokov) vo výške 85,04 Eur, celková čiastka, ktorú má
dlžníkzaplatiť(t.j.úver+úrokyzacelúdobučerpaniaúveru)2.040,96Eur,RPMNzaúver68,77%,ročná
úroková sadzba úveru: neuvedená, priemerná RPMN za úver 46,30 %. Ďalej boli v zmluve uvedené

údaje o poskytnutej čiastke revolvingu 826,59 Eur, celková čiastka revolvingu, ktorú musí dlžník
zaplatiť (t.j. revolving + úroky za celú dobu čerpania revolvingu) 1.530,72 Eur, predpokladaná RPMN po
poskytnutí revolvingu 49 %, ročná úroková sadzba revolvingu 63,17 Eur, ročná úroková sadzba úrokov z
omeškania 5,25 %. V zmysle bodu 13 zmluvy veriteľ s dlžníkom uzatvoril zmluvu o revolvingovom úvere,
ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú zmluvné dojednania (na zadnej strane žiadosti/zmluvy). Zmluvné

strany prehlasujú, že si žiadosť/zmluvu vrátane zmluvných dojednaní prečítali....Súčasťou zmluvy bola v
článku 8 aj Dohoda o poskytnutí služby, pričom žalovaný sa zaviazal poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť
po splnení uvedených podmienok službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek
splátok úveru. Služba bola dohodnutá za odplatu vo výške 237,60 Eur za poskytnutie služby odkladu
splatnosti splátok úveru a vo výške: 162,- Eur v prípade ak bude dlžníkovi poskytnutý revolving a bola

splatná dňom uzavretia Dohody o poskytnutí služby. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný vyplatil
žalobcovi sumu 992,40 Eur, a žalobca na úver zaplatiť žalovanému sumu 2.040,96 Eur.

15. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu v
zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď ide štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú medzi

žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako spotrebiteľom, pričom predmetná zmluva je zároveň zmluvou
o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi stranami. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv
sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti
zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej

zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah
zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera
zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník, profesionálne znalý podnikateľ dodáva tovar
alebo služby so zárukou kvality.16. Je nesporné, že citované ustanovenie § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch má za účel - cieľ
ochranu spotrebiteľa tak, aby dodávateľ bol povinný spotrebiteľovi ešte pred uzavretím zmluvy, resp.

priamo v nej poskytnúť prehľadne všetky relevantné údaje na základe ktorých sa spotrebiteľ môže
rozhodnúť, či zmluvu o úvere uzavrie alebo nie. Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o úvere
dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia
sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach a nákladoch
spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré môže zvážiť. Aby bolo zabezpečené, že spotrebiteľ

bude mať vždy dostatok relevantných informácií pre svoje rozhodnutie, zákonodarca v § 9 citovaného
zákona vymenúva zákonné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V rámci nich vymenúva tie,
ktorých neuvedenie v písomnej zmluve má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, čo predstavuje určitý postih - sankciu pre dodávateľa, ktorý zákonom predpísané náležitosti
v zmluve neuvedie. Cieľom zákonodarcu pod hrozbou uvedeného následku teda je donútiť dodávateľov
- veriteľov, aby stanovené náležitosti - údaje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzali.

17. Výklad a aplikácia ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade
so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých obsahových
náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné
podstatné obsahové náležitosti zmluvy. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k

esenciálnym, teda podstatným obsahovým náležitostiam zo zmluvy vyplývajúcimi jednak z ust. § 497
Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v § 9 ods. 2
zákona o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi účastníkmi niektorú z náležitostí
vymenovaných v ust. § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo
vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný

a bez poplatkov.

18. Súd prvej inštancie podľa odôvodnenia preskúmavaného rozsudku pristúpil k prieskumu,
či zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských
úveroch a správne vyslovil bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru, keď mal preukázané,

že predmetná úverová zmluva neobsahuje základnú obsahovú náležitosť, t. j. ročnú percentuálnu mieru
nákladov (podľa § 9 ods. 2 písm. j/ zákona o spotrebiteľských úveroch).

19. Odvolací súd poukazuje na to, že zmluva je dvojstranný úkon, ktorý vzniká na základe vzájomných a
obsahovo zhodných prejavov vôle (spravidla) dvoch strán. Pri uzatváraní zmlúv v zásade platí zmluvná

voľnosť. Zmluvná voľnosť sa týka jednak možnosti výberu určitého typu zmluvy a jednak tvorby obsahu.
To znamená, že účastníci potenciálneho zmluvného vzťahu si tvoria obsah zmluvy sami. Obsah zmluvy
však nesmie byť v rozpore s kogentnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka <..Pridojednávaní
úrokov koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to,
že dlžník uzatvára zmluvu v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je také konanie
veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí bez ohľadu na to, v akej situácii sa

nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných prostriedkov a
ktorý svoje voľné finančné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť
na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často práve z dôvodov svojej
inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi,
aby veriteľ v takejto situácii poskytoval dlžníkovi neprimerané, až úžernícke úroky. Neprimeranou, a
preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v

dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným
bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek.

23. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že Dohoda o poskytnutí služby je podľa
§ 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a obchádzanie zákona

ako aj záver o neplatnosti dojednania o započítaní, ktoré neboli zo strany žalovaného namietané, preto
odvolací súd odkazuje na obsah odsekov 19 až 23 odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorými sa
stotožnil.

24. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.048,56

Eur ako rozdiel sumy uhradenej žalobcom žalovanému vo výške 2.040,96 Eur (80,37 Eur x 37) a
sumy poskytnutého úveru vo výške 992,40 Eur (1.230,- Eur - 237,60 Eur), a to titulom bezdôvodného
obohatenia, pričom vyčíslenie priznanej sumy nebolo žalovaným spochybnené. Postup súdu prvej
inštancie, keď žalobe v sume 1.048,56 Eur vyhovel je teda správny.

25. Čo je príslušenstvom pohľadávky vyplýva z § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok za omeškanie a náklady spojené
s jej uplatnením. Záväzkovým právnym vzťahom je právny vzťah z ktorého veriteľovi vzniká právo
na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok (§ 488 Občianskeho
zákonníka). Pohľadávkou v zmysle tejto zákonnej definície je peňažné plnenie (istina), na ktorú má

veriteľ právo podľa hlavného záväzkového vzťahu, ku ktorého zmene (v zmysle nároku na sankcie
pre omeškanie s platením) dochádza priamo zo zákona práve až omeškaním dlžníka.
Úrokový záväzkový vzťah je vzťahom akcesorickým, ktorého vznik je podmienený platným hlavným
záväzkovým vzťahom. Prvoinštančný súd správne vyhovel žalobe aj v časti úrokov z omeškania 5
% ročne z prisúdenej sumy 1.048,56 Eur od 16.6.2018 do zaplatenia, keď výšku priznaného úroku z

omeškania ani deň vzniku omeškania žalovaný nenapadol osobitnou odvolacou argumentáciou, preto
odvolací súd odkazuje na odsek 25 napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožnil.

26. Napriek poukazu žalovaného v odvolaní na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 ako aj
na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 v súvislosti so záverom okresného súdu o bezúročnosti a

bezpoplatkovi úveru z dôvodu absencie náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských
úverov, odvolací súd konštatuje, že touto námietkou žalovaného nebolo dôvodné sa nezaoberať, keďže
pre správny záver okresného súdu, ktorý uzavrel, že úver je bezúročný a bez poplatkov aj z iných
dôvodov, táto nemala žiaden význam.

27. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom v napadnutej vyhovujúcej časti (I.
výrok) žalobe vyhovel, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd, po vysporiadaní sa s podstatnými
tvrdeniami odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok v napadnutom I. výroku, vrátane
rovnako vecne správneho napadnutého (závislého) výroku o náhrade trov konania (III. výrok), odvolaním
napadnutého bez uvedenia osobitných odvolacích dôvodov, potvrdil.

28. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmikonania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumentyúčastníkovkonania(porovnajnapríkladrozhodnutiaÚstavnéhosúduSRsp.zn.II.ÚS251/04,

III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení
s § 396 ods. 1 CSP, pričom v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi voči žalovanému priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne

súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

30. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).