Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 24. júl 2017

Súd: Okresný súd Stará Ľubovňa
Spisová značka: 6C/22/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8512201554
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Szárazová

ECLI: ECLI:SK:OSSL:2017:8512201554.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Stará Ľubovňa, sudkyňou JUDr. Miriam Szárazovou, v spore žalobcu I. Y., rod. C., nar.

XX.X.XXXX, trvale bytom XXXX N. W. XXth D. O., V. XXX XX D. E., pr. zast. JUDr. Martinom Staroňom,
advokátom AK so sídlom Hlavná 89, Prešov, proti žalovanej D.J.K., spoločnosť s ručením obmedzeným,
so sídlom Južná Trieda 26, 040 01 Košice, IČO: 31 691 897, pr. zast. JUDr. Stanislavom Lampartom,
advokátom AK so sídlom Nám. sv. Mikuláša 29, Stará Ľubovna v konaní o určenie vlastníckeho práva
takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Priznáva náhradu trov konania žalovanej voči žalobkyni v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Podanou žalobou na súd dňa 20.3.2012 sa žalobkyňa domáhala voči žalovanej určenia, že
nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXXX vedenou Správou katastra D. P., pre obec D. P., okres D. P.,
kat. územia D. P., a to stavba sup. č. XX, ktorá je postavená na pozemku KN-C parcela
č. 1039/1, o výmere 228 m2, druh pozemku: Zastavané plochy a nádvoria, druh stavby - Budova
ubytovacieho zariadenia, popis stavby - obchodná budova, druh chránenej nehnuteľnosti: nehnuteľná
kultúrna pamiatka (národná kultúrna pamiatka), patrí do dedičstva po poručiteľovi E. N. v ideálnom
podiele 1 z celku, do dedičstva po poručiteľovi S. N. v ideálnom podiele 1 z celku a do dedičstva po

poručiteľovi W. N. v ideálnom podiele 1 z celku. Zároveň si uplatnila náhradu trov konania.

2. Žalobu dôvodila tým, že žalobkyňa je vnučkou po E. N., nar. XX.X.XXXX, ktorý zomrel vo Viedni v
roku XXXX a R. N., rod. Y., ktorá zahynula v koncentračnom tábore počas druhej svetovej vojny. Z
tohto manželstva sa im narodila dňa XX.X.XXXX dcéra D., ktorá sa vydala za X. C., nar. XX.XX.XXXX.
Z ich manželstva sa narodila ako jediné dieťa žalobkyňa. Celá rodina sa presťahovala do D. štátov
amerických, kde si matka žalobkyne zmenila meno na Q. C.. Otec žalobkyne X. C. zomrel v roku

XXXX v A. a dňa X.XX.XXXX zomrela aj matka žalobkyne a žalobkyňa ostala jedinou dedičkou po
svojej matke a teda aj po E. N.. Z výpisu pozemnoknižnej vložky č. XX kat. územia D. P. vyplýva,
že v roku 1912 nadobudol E. N. spolu s manželkou R. N., rod. Y. na základe kúpnej zmluvy zo
dňa 10.12.1912 nehnuteľnosti, a to záhrada miestnej trati a dom č.p. XX s dvorom v miestnej trati.
Predmetné nehnuteľnosti boli zapísané ako A1 pod parcela č. 451 - záhrada v miestnej trati o výmere
730 m2 a následne A pod parcelou č. 468 dom č.p. XX s dvorom miestnej trati o výmere 233 m2 a
597m2. Na základe dožiadania Okresného úradu v Starej Ľubovni z 8.8.1938 (č.j. 6372/1938) bolo

dňa 10.8.1938 zahájené pokračovanie o vyvlastňovanie celej záhrady s parcelou č. 451 pre politickú
obec D. P.. Dňa 4.1.1940 na základe dožiadania Okresného úradu v D.j P. z 23.12.1939 (č.j. 14981/39)
sa poznámka pokračovania vyvlastňovacieho konania zo dňa 10.8.1938 vymazala. Dňa 22.1.1947 na
základe ohlasovacieho listu č. 1/46 pre kat. územia D. P. sa parcela č. 468 dom č.p. XX s dvorom rozdelilna parcelu č. 468/1, dom č.p. XX s dvorom o výmere 233 m2 a parcelu č. 468/2 palenčáreň o výmere
364 m2. Podľa prehlásenia zo dňa 22.1.1947 sa parcela č. 451 záhrada a parcela č. 468/2 palenčáreň
odpísali sa zapísali do novej pozemnoknižnej vložky č. 1900. Dňa 17.3.1949 na základe svedectva o

dedičskom práve Okresného súdu zo dňa 23.1.1949 a uznesenia Rekurzného súdu zo dňa 23.2.1949 sa
vložilo vlastnícke právo S. N. v X a W. N. v 1 po R. N., rod. Y., ktorej patrila 1 strýkom žalobkyne, ktorý po
druhej svetovej vojne žili vo Viedni a aj tam zomreli. Na základe výmeru Povereníctva výživy v Bratislave
zo dňa 4.5.1950 č. 30886/1950-IV/2 sa vložilo vlastnícke právo pre Východoslovenský liehový priemysel,
národný podnik Levoča. Na základe tohto dokumentu bola predmetná nehnuteľnosť znárodnená a bol

vykonaný zápis vlastníctva štátu v pozemkovej knihe a štát prevzal bez právneho dôvodu vlastníctvo,
čo bolo reštitučným dôvodom podľa § 6 ods. 1 písm. k/ a ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych
rehabilitáciách v znení neskorších predpisov. Žalobkyňa je toho názoru, že podmienky pre znárodnenie
neboli splnené, pretože nebolo v súlade s § 4 ods. 1 Dekrétu prezidenta republiky č. 101/1945 Zb.
vydané individuálne správne rozhodnutie ministra výživy o tom, že sú splnené podmienky znárodnenia.
Rozhodnutieministravýživybolozásadnoupodmienkouznárodnenia,bezktorejnemohlokznárodneniu

dôjsť. Následne došlo v evidencii nehnuteľnosti k ďalším zmenám vlastníctva a až do súčasnosti je
ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti zapísaná žalovaná, na základe kúpnych zmlúv registrovaných
pod č.k. V820/95-482/95, V1285/00 zo dňa 22.12.2000-993/00, V858/2003 zo dňa 16.7.2003-791/03.
Žalobkyňa uviedla, že je jedinou oprávnenou dedičkou po E. N., pričom na predmetnú nehnuteľnosť
má právo v podiele 1 a druhá 1 má pripadnúť do dedičstva po vlastníkoch S. N. a W. N., ktorí ju

nadobudli na základe svedectva o dedičskom práve po R. N., ktorá zahynula v koncentračnom tábore
počas druhej svetovej vojny. Keďže žalobkyňa ako cudzinka nebola oprávnenou osobou podľa § 3 ods.
1 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách a tak sa nemohla domáhať nápravy krívd, ktoré
jej v tejto súvislosti vznikli a preto sa domáha ochrany svojho vlastníctva podľa § 126 ods. 1 OZ, v
zmysle ktorého má vlastník právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene

zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho kto ju neprávom zadržuje. Ďalej žalobkyňa
uviedla, že má naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva, nakoľko v tejto veci je potrebné
zosúladenie zápisu v katastri nehnuteľnosti s faktickým stavom, alebo ktorý je toho času v rozpore a
jediným zákonným prostriedkom na dosiahnutie zmeny tohto stavu je žaloba na určenie vlastníckeho
práva. Taktiež žalobkyňa poukázala, že nehnuteľnosť zapísaná v pozemnoknižnej vložke č. 31 kat.

územia D. P. pod A 2 ako dom parcela č. 23 s parcela č. 468/1 o výmere 233 m2 je tá istá nehnuteľnosť
ako v súčasnosti zapísaná nehnuteľnosť na LV č. XXXX kat. územia D. P., stavba súpisné číslo XX,
ktorá je postavená na pozemku KN-C parcela č. 1039/1 o výmere 228 m2 zastavané plochy a nádvoria.
Žalobkyňa uviedla, že v konaní je jej daná aktívna vecná legitimácia, pretože je jedinou vnučkou E. N..
S. N. a W. N. ako bratia E. N. nemali žiadne deti ako dedičov v prvej dedičskej skupine, teda dedičom

bola ako jediný dedič ich neter t.j. dcéra E. N. - D. N. - matka žalobkyne, z ktorého dôvodu ako jediný
dedič po S. N. a W. N. pripadá do úvahy len žalobkyňa a teda tým je daná aktívna vecná legitimácia
žalobkyne k celej nehnuteľnosti.

3. Právny zástupca žalovanej podal vo veci vyjadrenia dňa 17.5.2012, 12.2.2013 a 22.10.2013 a

uviedol, že v konaní nebol doposiaľ ustálený okruh dedičov - právnych nástupcov, ktorí by boli
aktívne legitimovaní na podanie súdnej žaloby. Je vecou žalobkyne, aby túto skutočnosť hodnoverne
preukázala. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 5MCdo/15/2007 zo dňa 22.2.2008.
Taktiež poukázal na to, že žalobkyňa jednoznačne a nepochybne nepreukázala, žeby neboli splnené
podmienky vyvlastnenia. Jej tvrdenia v žalobe nie sú doložené hodnovernými dokladmi, čo nemožno

považovať za preukázanie nesprávneho postupu štátu. Ak by v skutočnosti aj došlo k pochybeniam,
tieto bolo možné riešiť výlučne v zmysle zákona č. 87/1991/ Zb. a navrhovateľka sama uvádza, že z
jej strany neboli splnené podmienky a teda vec nebola reštitučne riešená. Žalovaná poukázala na to,
že nehnuteľnosť nadobudla na základe platnej a účinnej kúpnej zmluvy zo dňa 30.11.1995, a to od
vlastníčky T. P., ktorá nehnuteľnosti nadobudla kúpnou zmluvou zo dňa 28.6.1991 od Československého

štátu, organizácie Reštaurácie š.p. D. P.. V čase nadobudnutia nehnuteľnosti žalovanou pani P. bola
ich vlastníčkou a bola zapísaná v liste vlastníctva a nadobudla nehnuteľnosť a spoločnosť nadobudla
nehnuteľnosti od právneho subjektu, ktorý bol vlastníkom a bol zapísaný na liste vlastníctva, teda
v štátnej úradnej evidencii a žalovaná nepochybne vychádzala z právnej záväznosti tohto údaja
a nehnuteľnosti nadobudla nepochybne dobromyseľne od vlastníka. Na základe týchto skutočností

žalovanej patrí aj riadna súdna ochrana. Právny zástupca žalovanej poukázal na súdne rozhodnutia
podľa, ktorých žalovanej patrí zvýšená ochrana dobromyseľného nadobúdateľa a poukázal na nález
Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 165/11 zo dňa 11.5.2011, ktorý vychádza z rovnakého právneho
stavu, a ktorý na viacerých miestach konštatuje ochranu princípu dobrej viery nadobúdateľa. Princípdobrej viery je možné ponímať ako jeden z kľúčových prejavov princípu právnej istoty, ktorý je
odôvoditeľný z normatívneho princípu právneho štátu. Vlastnícke právo ďalších nadobúdateľov pokiaľ
svoje právo nadobudli v dobrej viere požíva ochranu a nezaniká, čo je v súlade s článkom 11

Listiny základných práv a slobôd a ústavnými princípmi Slovenskej republiky právnej istoty a ochrany
nadobudnutých vlastníckych práv. Ak by bol akceptovaný výklad, že zánikom - neplatnosťou prevodu
(aj z akéhokoľvek dôvodu), ktorý bol uzatvorený v rade ako prvý (predchádzajúci) vlastník tak vlastník,
ktorý by nadobudol nehnuteľnosť derivatívne, by tento nikdy nemohol byť si istý svojim vlastníctvom,
čo zjavne nezodpovedá poňatiu princípov právneho štátu. Podľa žalovanej už tento dôvod sám o sebe

stačí na zabezpečenie jej právnej istoty ako riadneho vlastníka, ktorý legálnym spôsobom nehnuteľnosti
nadobudla a toto spôsobuje nedôvodnosť podanej žaloby.

4. Právny zástupca žalovanej uviedol, že žalovaná sa považuje sa nesporného vlastníka nehnuteľnosti
a ako ďalší dôvod na zamietnutie žaloby považuje stav, ak by bol spochybnený základ (kúpna zmluva s
pani P.), tak žalovanej nepochybne svedčí vlastnícke právo aj tak, že nehnuteľnosti riadne nadobudla a

bola oprávneným držiteľom vydržaním podľa § 134 OZ, predmetné nehnuteľností v dobrej viere
ako dobromyseľný vlastník drží a nerušene užíva za nehnuteľností platí všetky dane a poplatky a cíti
sa jej vlastníkom. Vzhľadom na uvedené dôvody považuje žalovaná žalobu za nedôvodnú a uplatnený
nárok za nezákonný preto navrhla, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol a zaviazal žalobkyňu na
náhradu trov konania.

5. Súd vo veci vykonal dokazovanie a oboznámil sa s kópiami položky výkazu zmien 24/84, 482/95 k LV
č. XXXX, kópiou PKV č. 31 a č. 1900, identifikáciou parciel PKV 31 a 1900 na stav KN-C, kópiou s mapy
mpč. na parcelu 451 a 468, grafickou identifikáciou parcely č. 451, rodným listom žalobkyne, prekladom
úmrtného listu matky žalobkyne - Q. C., LV č. XXXXX kat. územia D. P., výpis z obchodného registra

žalovanej obchodnej spoločnosti, kúpnou zmluvou medzi žalovanou obchodnou spoločnosťou a T. P.
zo dňa XX.XX.XXXX, hospodárskou zmluvou medzi Mestským národným výborom D. P. a T. službami
okresu D. P., fotokópiou cestovného dokladu - Reisepass Passeport O. P. na meno D. C., rozhodnutím
Povereníctva výživy v Bratislave zo dňa 4.5.1950 č. 30.886/1950-VI/2.

6. Súd vo veci nariadil pojednávania, na ktorých právni zástupcovia strán sporu zotrvali obsahovo na
svojich písomných podaniach.

7. Na pojednávaní dňa 30.5.2013 súd vypočul navrhovaného svedka I.. C. B., ktorý uviedol, že pri
návšteve A. ho navštívila žalobkyňa s vtedy ešte jej žijúcim manželom, ktorí mu rozprávali, že majú

v D. P. dom, a že žalobkyňa je dedičkou po svojej matke a tá ho poprosila či by sa ich dedičstvo im
nedalo vrátiť späť. Z rozprávania žalobkyne má svedok informácie, že stará matka žalobkyne zomrela
v koncentračnom tábore a jej starý otec vojnu prežil a po vojne žil v D. P.. Žalobkyňa sa narodila v T. a
jej rodičia boli živnostníci, mali palenčáreň. Rodičia žalobkyne boli upozorňovaní, že im majetok môže
byť zobratý, preto sa zľakli a následne sa presťahovali do O. kde žili. V O. žili i strýkovia S. a W. N.,

ktorí dedili časť majetku po starej matke žalobkyne. Strýkovia žalobkyne zomreli v O., ako aj jej starý
otec. Ďalej svedok uviedol, že po S. N. je jeden dedič - syn, ktorý žije vo E. a volá sa G. N.. Strýkovia
žalobkyne zdedili majetok, o čom prebehlo dedičské konanie. Svedok ďalej uviedol, že rodné a úmrtné
listy právnych predchodcov žalobkyne vie zabezpečiť a taktiež, že prebehla medzi ním a G. N. mailová
komunikácia, ktorý vie na základe výzvy súdu tieto listiny predložiť. Uviedol, že má vedomosť o tom,

že predmetné nehnuteľnosti boli znárodnené na základe nejakých výmerov, avšak podľa jeho názoru v
zmysle ústavy vlastníctvo by malo byť zaručené. Podľa svedka rodičia žalobkyne, ktorí boli živnostníci
v roku 1948 odišli do O. z toho dôvodu, že v tomto období sa majetok znárodňoval a nielen oni, ale
ja ostatní občania židovského pôvodu húfne v roku 1948 odchádzali do O., resp. S. prípadne iných
štátov. Ďalej svedok uviedol, že nie je si istý, či boli právni predchodcovia žalobkyne arizovaní. Samotná

žalobkyňa sa narodila na Slovensku, avšak je občiankou USA. Svedok uviedol, že predmet sporu dom
starí rodičia žalobkyne nikdy nepredali a ani ho nikomu nedarovali. Ďalej uviedol, že v roku 1950 otec
žalobkyne a jej matka odišli z O. do A. kde si zmenili mená, nevolali sa C. ale C..

8. Právny zástupca žalobkyne vzhľadom na vyjadrenie ako mailovú komunikáciu svedka I.. B. a p. G.

N. požiadal súd o odročenie pojednávania za účelom zistenia jeho súhlasu na vstup do konania na
strane žalobkyne, resp. v prípade jeho nesúhlasu uviedol, že bude navrhovať, aby vystupoval na strane
žalovaného, aby bola zachovaná vecná legitimácia a okruh strán sporu. Na pojednávaní dňa 24.7.2017právny zástupca žalobkyne uviedol, že sa mu nepodarilo získať súhlas C.. G. N. so vstupom do konania,
a z tohto dôvodu nespresnil aktívnu legitimáciu a nemal žiadne návrhy na doplnenie dokazovania.

9. Právny zástupca žalovanej predložil súdu Rozhodnutie povereníctva výživy zo dňa 4.5.1950 č.
30.886/1950-IV/2 pod č.d. 322/50. Právny zástupca žalovanej ďalej uviedol, že predmetné vyvlastnenie
bolo učinené zákonne a boli splnené všetky podmienky v zmysle Dekréta prezidenta republiky. Ďalej
poukázal na tú skutočnosť, že medzi vládou ČSSR a A. bola uzatvorená dohoda zo dňa 29.1.1982,
podľa ktorej nároky znárodnenia má riešiť vláda A., ktorej bolo v tom čase vyplatených 81,5 milióna

amerických dolárov.

Na základe vykonaného dokazovania súd ma za preukázané tieto skutočnosti:
10.Zlistuvlastníctvač.XXXXkat.územiaD.P.jepreukázané,žežalovanáobchodnáspoločnosť D.J.K.,
spol. s ručením obmedzeným je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností, a to parcely reg. C evidovanej na
katastrálnej mape, parcela č. 29/1 zastavané plochy a nádvoria o výmere 245 m2, parcela č. 1039/1

zastavané plochy a nádvoria o výmere 228 m2, stavby postavenej na parcele č. 1039/1 súpisné číslo
XX obchodná budova a stavby postavenej na parcele č. 29//1 súpisné číslo XXX polyfunkčný dom -
nebytová budova. Predmetnú nehnuteľnosť žalovaná obchodná spoločnosť získala na základe kúpnej
zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX od predávajúcej T. P., rod. D., bytom B. XX, D. P. za kúpnu cenu 4.000.000,-
Sk. Žalobkyňa pani I. Y. v konaní predložila svoj rodný list, preukazujúci narodenie osoby I. C., nar.

XX.X.XXXX v T., ako otec je písaný X. C. (33 ročný) a ako matka E. C., rod. Grűnová (37 ročná).
Žalobkyňa v žalobe uvádza a ako aj z výpovede svedka I.. B. vyplýva, že jej rodičia ako i ona po
presťahovanídoD.štátovamerickýchsizmenilimenoajejmatkasizmenilamenoQ.C..Tútoskutočnosť
má súd preukázanú aj úmrtným listom Q. C., ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX a ako dcéra je v úmrtnom
liste uvedená pani I. Y.. Z predloženého cestovného pasu na meno D. C. je preukázaná taktiež tá

skutočnosť, že táto má v tomto cestovnom pase zapísané dieťa s menom I., nar. XX.X.XXXX. Týmito
listinnými dôkazmi, úmrtným listom Q. C. - ako aj rodným listom I. C., má súd preukázaný príbuzenský
vzťah medzi týmito osobami a teda, že sa jedná o matku a jej dcéru. Príbuzenský vzťah medzi pánom E.
N., S. N. a W. N. súd nemal žiadnym hodnoverným listinným dôkazom preukázaný vo vzťahu k žalobkyni
a táto skutočnosť bola len žalobkyňou tvrdená. Samotná žalobkyňa a následne i svedok žalobkyňou

navrhovaný I.. B. v konaní prezentovali, že pán S. N. má syna C.. G. N. žijúceho vo E., avšak opäť
príbuzenský vzťah medzi nimi nebol zo strany žalobkyne žiadnym spôsobom preukázaný.

11. Z PKV č. XX kat. územia D. P. je zrejmé, že E. N. a jeho manželka R. N., rod. Y. boli každý jeden
z nich v 1/2 vlastníkmi (titulom kúpy 10.12.1912) nehnuteľnosti parcela č. 451 záhrada v miestnej trati,

parcela č. 468/4 dom č.p. XX s dvorom v miestnej trati a parcely č. 468/2 palenčáreň v miestnej trati,
pričom po R. N. jej podiel zdedili každý v 1/4 p. S. N. a W. N..

12. Z rozhodnutia povereníctva výživy zo dňa 4.5.1950 č. 30.886/1950-IV/2 pod č.d. 322/50., vyplýva
rozsah znárodnenia majetkovej podstaty podniku O. G. a spol., D. P., ktorého znárodnenie bolo

vyhlásené vyhláškou č. 2375/1948 U.1. a ktorého majetková podstata bola v rozsahu jeho znárodnenia
začlenená vyhláškou č. 3450/1948 Ú.1. do Východoslovenského liehového priemyslu, národný podnik.
Pričom do majetkovej podstaty uvedeného znárodneného podniku náležia a spolu s ním boli znárodnené
I. nehnuteľnosti zapísané v pozemkovej knihe kat. územia D. P.: a) č.vl. XXXX A I rad.č. 1 a 2, parc. č.
451 a 468/2, zapísané pod B45 na meno D. C. rod. N. v 1, a E. C., rod. N. v 1; b) č.vl. 1903 A I rad. č. 1.

parc. č. 199, zapísané pod B.. na meno X. C., obchodník v 1 a X. C., obchodník v 1; c) č.vl. 31 A I rad
č.2, parc. č. 468/1, zapísané pod B... na meno E. N. v 1, S. N. v 1, W. N. v 1 so všetkými prevádzkovými,
hospodárskymi a obytnými budovami, so všetkým zariadením, príslušenstvom a prírastkami. V zmysle
bodu b) na základe tohto výmeru bolo povolené v pozemkovej knihe kat. územia D. P. vykonať zápisy
a) na nehnuteľnosti č. vložky 1900 A I rad. č. 1 a 2, parc. č. 451 a 468/2, b) na nehnuteľnosti č. vložky

1903 A I rad. č.1, parc. č. 199, c) na nehnuteľnosti č. vložky 31 A I rad. č. 2 parc. č. 468/1 pod B vklad
práva vlastníckeho pre (prechod práva vlastníckeho na): Východoslovenský liehový priemysel, národný
podnik.

Zistený skutkový stav súd podriadil pod tieto zákonné ustanovenia:

13. Podľa § 123 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) Vlastník je v medziach zákona oprávnený
predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.14. Podľa § 124 OZ Všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna
ochrana.

15. Podľa § 126 OZ Vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva
neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.
Obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba.

16. Podľa § 129 ods. 1 OZ Držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva

právo pre seba.
17. Podľa § 130 ods. 1 OZ ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec
alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

18. Podľa § 134 ods. 1 Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe podobu
troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

19. Podľa § 460 OZ Dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.

20. Podľa § 77 ods. 1 CSP nerozlučné spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom ide o také
spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na každého, kto vystupuje ako žalobca

alebo žalovaný ; procesný úkon jedného z nich platí i pre ostatných.

21. Podľa § 77 ods. 2 CSP na zmenu žaloby, na jej späťvzatie, na uznanie nároku alebo vzdanie sa
nároku a na uzavretie zmieru je potrebný súhlas všetkých, ktorý vystupujú na jednej strane.

22. Podľa § 137 CSP Žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b)
nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami
vyplýva z osobitného prepisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem;
naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení
právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

Súd dospel k právnemu záveru:
23. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a v konaní nepreukázala svoje právne nástupníctvo po neb.
E.i, neb. S. N. a neb. W. N.. Jej tvrdenia, že neb. E. N. je jej starý otec, a neb. S. a W. N. sú jej strýkovia
nemal súd žiadnym spôsobom preukázané. Poukazujúc na túto skutočnosť, oprávnenosť žalobkyne

domáhať sa žalobou o určenie, že sporná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po neb. E. N., neb. S. N. a
neb. W. N. nebola v konaní preukázaná a teda nebola daná základná procesná podmienka zo strany
žalobkyne - aktívna vecná legitimácia, ktorá by ju oprávňovala na podanie takejto žaloby.

24. Napriek skutočnosti, že dôvodom, pre ktorú súd zamietol žalobu, bola skutočnosť nepreukázania

aktívnej vecnej legitimácie (právneho nástupníctva medzi žalobkyňou a E., S. a W. N.), súd považuje za
potrebné savyjadriťikskutkovýmtvrdeniaprezentovanýmistranamisporuvpriebehusúdnehokonania.

25. Žalobkyňa tvrdila, že v danom prípade nedošlo k právoplatnému vyvlastneniu, nakoľko neboli slnené
podmienky znárodnenia, pretože žiadne rozhodnutie ministra výživy nebolo vydané. Toto tvrdenie bolo

žalovanou vyvrátené a táto predložila rozhodnutie Povereníctva výživy v Bratislave zo dňa 4.5.1950,
č. 30.886/1950-VI/2, ktoré bolo Okresným súdom v Starej Ľubovni oddelením pozemkových kníh dňa
22.5.1950 doručené a dňa 23.6.1952 zapísané.

26. Ďalej súd považuje za potrebné sa vyjadriť k názoru prezentovanom žalobkyňou, a to v žalobe

kde uviedla, že ako cudzinka nebola oprávnenou osobou podľa § 3 ods. 1 zákona 87/1991 Zb. o
mimosúdnych rehabilitáciách a preto sa nemohla domáhať nápravy krívd, ktoré jej v tejto súvislosti
vznikli a preto sa domáha ochrany svojho vlastníckeho práva podľa § 126 ods. 1 OZ. V tomto smere
súd uvádza, že reštitučné zákony predstavujú vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis zákon
č. 87/1991 Zb. ako jeden z reštitučných predpisov obsahoval ako aj ostatné zákony lehotu, do ktorej

bolo potrebné si reštitučný nárok uplatniť. Táto lehota mala charakter prekluzívnej lehoty a možno
konštatovať, že tieto lehoty v zásade už uplynuli. Súdu je známe, že v tejto súvislosti sa aplikačnej
praxi objavil problém možnosti domáhať sa vydania veci vypratania alebo určenia vlastníckeho práva
po uplynutí týchto prekluzívnych lehôt, a to s odkazom na nepremlčateľnosť vlastníckeho práva akotakého. Na predmetnú problematiku sa v priamej praxi vytvorili dva právne názory. Podľa prvého názoru
je možné sa aj po uplynutí reštitučných lehôt domáhať ochrany vlastníckeho práva prostredníctvom
vlastníckych žalôb v režime občianskeho zákonníka. Podľa druhého právneho názoru je uplatnenie

ochrany prostredníctvom vlastníckej žaloby po uplynutí prekluzívnych lehôt vylúčené. Súd sa prikláňa
k druhému názoru a opiera to aj o záver rozhodnutia Ústavného súdu SR III. ÚS 177/2013-18 kde je
uvedené, že pokiaľ by i naďalej bolo možné domáhať sa vydania veci „podľa § 126 OZ, ktoré bolo
možné uplatniť si podľa reštitučného predpisu, prípadne požadovať určenie vlastníctva k tej veci, bola
by hromadne narušená právna istota osôb, ktoré až potom ako bolo zrejmé, že k vydaniu nehnuteľnosti

podľa reštitučného predpisu už nedôjde, na základe riadnych právnych skutočností túto nehnuteľnosť
získali od povinnej osoby (od štátu alebo jeho právnych nástupcov), ako aj právna istota budúcich
nadobúdateľov tohto majetku. Vzhľadom na rozsahu socializácie majetku v rokoch 1948 až 1989 by
išlo už o neistotu v značnom rozsahu a takýto stav by bol v rozpore s požiadavkou právneho štátu“.
Ústavný súd SR tu taktiež poukázal na rozhodovaciu prax Ústavného súdu ČR, ktorý je vzhľadom
na príbuznosť právnych predpisov možné aplikovať v prejednávanej veci. Poukázal predovšetkým

na stanovisko pléna Ústavného súdu ČR Pl. ÚS-st.21/05, z ktorého vyplýva: „že žalobou o určenie
vlastníckeho práva nie je možné obchádzať zmysel a účel reštitučného zákonodarstva. Nie je možné
účinne sa domáhať podľa všeobecných právnych predpisov ani ochrany vlastníckeho práva, ku ktorého
zániku došlo pred 25. februárom 1948 a špeciálny reštitučný predpis nestanovil spôsob zmiernenia
alebo nápravy nemajetkovej ujmy. Vo veľkom komentári k Občianskemu zákonníku diel 1 § 1 až §

450, ktorého autormi sú Števček, Dulák, Bajánková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kolektív na strane
816 je taktiež uvedené, že napriek tomu, že rozhodovacia činnosť či už Ústavného súdu SR, alebo
všeobecnýchsúdovjevtejtootázkeužviacmenejstabilizovaná,objavujúsapríležitostneajrozhodnutia,
ktoré naďalej inklinujú k tomu, že pokiaľ bola vec prevzatá štátom, a to bez právneho dôvodu, oprávnená
osoba nemohla stratiť svoje vlastnícke právo, a preto sa môže domáhať ochrany vlastníckeho práva

aj po uplynutí prekluzívnych reštitučných lehôt. Uvedený kolektív autorov komentáru k Občianskemu
zákonníku sa k predmetnému názoru neprikláňa a s týmto názorom sa stotožňuje aj súd, pretože sa
domnievame, že týmto spôsobom by dochádzalo k priamemu obchádzaniu reštitučného zákonodarstva
tam kde konkrétny subjekt nespĺňal podmienky stanovené reštitučnými predpismi (tak ako v tomto
prípade), nakoľko žalobkyňa bola cudzinka štátna príslušníčka USA, prípadne v prípadoch kedy bol v

rámci konania podľa reštitučných predpisov neúspešný alebo ak si svoj nárok v rozsahu reštitučných
práv právnych predpisov vôbec neuplatnil napr. v dôsledku zmeškania lehoty. V takomto prípade by
mohlo prísť aj k obchádzaniu jednotlivých reštitučných nárokov stanovenými týmto osobitnými právnymi
predpismi. Z hľadiska konečného záveru v prospech tohto názoru je potrebné sa ešte stotožniť s
ústavnou právnou argumentáciou Scudzinu, ktorý poukazuje na charakter Slovenskej republiky ako

právneho štátu, pričom jedným zo základných princípov je princíp právnej istoty. Uvedenému preto
zodpovedá aplikácia právnych predpisov v rozsahu ich účelu s vylúčením možnosti ich obchádzania a
zneužívania. Súd sa plne stotožňuje s týmito právnymi názormi, publikovanými v odbornej literatúre a
v prípade preukázania právneho nástupníctva by z vyššie uvedeného právneho názoru žalobu taktiež
zamietol.

27. Naviac sa súd stotožňuje s právnym názorom právaného zástupcu žalovanej, že minimálne od roku
1995 je žalovaná dobromyseľnou držiteľkou spornej nehnuteľnosti, čím sú splnené zákonné podmienky
pre vydržanie.

28. Vzhľadom na vyššie uvedené súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

O trovách konania súd rozhodol takto:
29. Podľa § 255 CSP ods. 1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

30. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

31. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

32. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.33. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle ust. § 255 CSP, nakoľko žalovaný bol v
spore plne úspešný súd mu priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V súlade s § 262 ods. 2
CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým

sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd v dvoch
písomných vyhotoveniach.

Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech rozhodnutie bolo vydané.

Podľa § 363 CSP sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 a ods. 2 CSP)
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty

na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že

právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku. Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v

návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zákona č. 233/1995 Z.z.) a ktorého vykonaním
poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).