Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. marec 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/104/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109201592
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1109201592.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a
členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu : M. O.,
nar. XX. X. XXXX, bytom A. XXX, U., zastúpeného JUDr. Petrom Vačokom, advokátom, Bratislava,
Vazovova 9/A, proti žalovanej : Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu škody v sume 910,91 € titulom náhrady trov právneho

zastúpenia,onáhraduušléhoziskuvsume8.584,66€,onáhradunemajetkovejujmyvsume82.984,80€
spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe, o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym
úradným postupom v sume 82.984,80 €, na odvolanie žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 15. 2. 2016 č.k. 10C/31/2009 - 274 v spojení s opravným uznesením toho istého
súdu zo dňa 2. 3. 2016 č.k. 10C/31/2009 - 308, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobcovi 894 € titulom náhrady ušlého zisku z m e ň u j e tak, že žalobu v tejto častz a m i e t a.

Vo zvyšných napadnutých častiach vo veci samej rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r- d z u j e.
Žalovaná n e m á voči žalobcovi právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1/ Uvedeným (v poradí druhým) rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa
voči žalovanej domáhal zaplatenia náhrady škody vo výške 910,91 € titulom náhrady trov právneho
zastúpenia. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady ušlého zisku sumu 894 €
(správne 816,89 €), do troch dní od právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku žalobu žalobcu na náhradu

ušlého zisku zamietol. Ďalej žalovanú zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy
spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe sumu 5.000 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku;
vo zvyšku žalobu žalobcu o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe
zamietol. Napokon súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanej domáhal
zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom v sume 82.984,80
€. Zároveň si vyhradil právo rozhodnúť o trovách konania do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej.

2/ Súd prvej inštancie zamietnutie žaloby žalobcu titulom náhrady trov právneho zastúpenia v sume
910,91 € odôvodnil tým, že žalobca vôbec nepreukázal, že trovy obhajoby zaplatil zvolenému právnemu
zástupcovi, resp., že by túto sumu zaplatil svojim rodinným príslušníkom, ktorí podľa tvrdenia žalobcu
tieto trovy zvolenému právnemu zástupcovi žalobcu uhradili miesto neho. V tejto súvislosti súd
poukazoval na výpoveď žalobcu tak pred rozhodnutím súdu prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom
ako aj na výpoveď žalobcu po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom. Žalobca na

pojednávaní konanom dňa 15.11.2010/ pred vyhlásením v poradí prvého rozsudku/ uviedol, že doručí
súdu listinný dôkaz o zaplatení trov obhajoby zvolenému právnemu zástupcovi/ č. l. 75 spisu, že trovy
obhajoby zvolenému právnemu zástupcovi platil jednotlivo za každý úkon právnej pomoci. Právnazástupkyňa žalobcu založila do súdneho spisu listinný dôkaz potvrdzujúci iba vykonanie jednotlivých
úkonov právnej služby zvoleným právnym zástupcom. V záverečnej reči tvrdila, že žalobca preukázal,
že trovy obhajoby boli zaplatené, no žiaden listinný dôkaz do spisu, potvrdzujúci ich zaplatenie,

predložený nebol. Keďže žalobca počas jeho výsluchu tak pred rozhodnutím súdu prvýkrát a ako
aj po zrušení rozsudku začal uvádzať skutkové okolnosti, že trovy obhajoby zaplatili jeho rodinní
príslušníci právnemu zástupcovi - súd nevykonal dokazovanie dopytom na zvoleného právneho
zástupcu, či mu trovy obhajoby zaplatil žalobca; žalobca zároveň uviedol, že trovy konania rodinným
príslušníkom nerefundoval. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní konanom dňa 18.11.2015

uviedla, že nedisponuje listinným dôkazom potvrdzujúci zaplatenie trov obhajoby v sume 910,91 €.
3/ Súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobcu v časti náhrady ušlého zisku - straty na zárobku počas
trvania väzby, vo zvyšku žalobný návrh ako nedôvodný zamietol. Z obsahu pripojeného spisu 2Tpr
68/2003 je zrejmé, že Krajskou prokuratúrou v Nitre bol na Okresný súd v Nitre dňa 4.7.2003 o 9.00
hod doručený návrh na vzatie do väzby zo dňa 3.7.2003 číslo G. XX/XXXX-XX spolu s vyšetrovacím
spisom Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru v Nitre číslo G.-XX/OVVK-XXXX -Z.. Z

obsahu návrhu na vzatie do väzby je zrejmé, že žalobca /spolu s ďalšími obvinenými/ mal byť vzatý
do väzby podľa ustanovenia § 67 ods. 1, písmeno b / Tr. por. Z návrhu je zrejmé, že žalobca
spolu s ďalšími obvinenými boli podľa ustanovenia § 75 Trestného poriadku zadržaní dňa 2.7.2003,
obvinení boli na osobnej slobode obmedzení už ich predvedením podľa ustanovenia § 90 ods. 1, 2
Trestného poriadku dňa 2.7.2003, o 9.30 hodine. Prokurátor Krajskej prokuratúry po preskúmaní na

vec vzťahujúceho sa vyšetrovacieho spisu dospel k záveru, že u všetkých obvinených, a teda aj u
žalobcu, sú dané dôvody väzby podľa ustanovenia § 67 ods. 1 písmeno b/ Trestného poriadku, pretože
boli zistené konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňovali obavu, že obvinení, medzi nimi aj žalobca,
budú pôsobiť na svedkov a spoluobvinených a inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre
trestné stíhanie. Za také skutočnosti prokurátor Krajskej prokuratúry považoval to, že trestná činnosť,

ktorej sa obvinení a teda aj žalobca mali dopúšťať najmenej 1,5 roka, sa vyznačovala vysokou mierou
organizovanosti a koordinácie. Ku dňu napísania návrhu na vzatie do väzby neboli z objektívnych
dôvodov vypočutí všetci obvinení a ani viacerí svedkovia. Vzhľadom na túto skutočnosť prokurátor
uviedol v predmetnom návrhu, že je dôvodné predpokladať, že zadržaní obvinení by sa, v prípade ich
prepustenia na slobodu, skontaktovali s nevypočutými obvinenými, pripadne s osobami podozrivými a

doposiaľ neobvinenými, na týchto ako aj na svedkov by pôsobili a za vzájomnej súčinnosti by marili
vyšetrovanie. Z obsahu požiadavky na vydanie osoby mimo celu zo dňa 4.7.2003 vyplýva, že Okresným
súdom bolo požiadané o vydanie žalobcu za účelom jeho výsluchu. Z obsahu zápisnice napísanej na
Okresnom súde v Nitre dňa 5.7.2003 sp.zn. 2 Tpr 68//03 je zrejmé že žalobca bol vypočutý súdom
o 8,05 hod. za prítomnosti advokáta. Žalobca počas výsluchu uviedol, že to, čo sa mu kladie za vinu

v uznesení vyšetrovateľa, sa nezakladá na pravde. Ďalej uviedol, že sa nekontaktoval so žiadnymi
osobami v súvislosti s prebiehajúcim trestným konaním, t.j. ani s obvinenými ani so svedkami, za účelom
ich ovplyvňovania. Z obsahu zápisnice je zrejmé, že súd vyhlásil uznesenie podľa ustanovenia § 68
ods. 1 z dôvodu § 67 ods. 1 písmeno b/ Trestného poriadku, ktorým rozhodol o vzatí žalobcu do väzby.
Väzba sa žalobcovi začala počítať odo dňa 2.7.2003 od 9.30 hod. Jej výkon bol nariadený v Ústave

na výkon väzby Nitra. Žalobca po poučení zahlásil sťažnosť voči vyhlásenému uzneseniu. Okresným
súdom v Nitre dňa 5.7.2003 bol vydaný príkaz na prijatie žalobcu do väzby. Z obsahu predkladacej
správy vyplýva, že vec na základe sťažnosti žalobcu /a ďalších obvinených/ voči uzneseniu o vzatí do
väzby bola predložená Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie - obsah sťažnosti č. l. 150 pripojeného
spisu. Krajský súd v Nitre na neverejnom zasadnutí konanom dňa 25.9.2003 unesením č. k. XTpo XX/

XX-XXX rozhodol tak, že podľa ustanovenia § 149 ods. 1 písmeno a/ Trestného poriadku vo výrokovej
časti uznesenie Okresného súdu v Nitre zo dňa 5.7.2003 pod spis. zn. 2 Tpr 68//03 zrušil a obvinený
žalobca spolu s ďalšími dvanástimi obvinenými podľa ustanovenia § 72 ods. 1 Trestného poriadku bol
prepustený z väzby na slobodu. Z obsahu odôvodnenia uznesenia vyplýva, že krajský súd u žalobcu ako
aj ďalších obvinených /až na jedného/ nezistil žiadnu konkrétnu skutočnosť odôvodňujúcu väzbu podľa

ustanovenia § 67 ods. 1 písmeno b/ Trestného poriadku. Spis bol Okresnému súdu v Nitre doručený
späť Krajským súdom v Nitre dňa 8.10.2003.
4/ Z obsahu Personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky číslo 310, zo dňa 14.8.2003
mal súd preukázané, že žalobca bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru.
Z rozhodnutia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Č.p.: Z.-XX XXX-X/X-XXXX zo dňa 25.11.2003

mal súd preukázané, že žalobcovi bol priznaný výsluhový dôchodok od 16.8.2003 vo výške 6 093,- Sk
mesačne. Z obsahu rozhodnutia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Čp.: SPC -37 611/5-2004
zo dňa 11.8.2004 mal súd preukázané, že priznaný výsluhový dôchodok bol žalobcovi zvýšený na
sumu 6 246,- Sk. Nakoľko uznesenie o vznesení obvinenia, ako aj rozhodnutie o vzatí do väzby, odktorých sa odvíja časť nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy za väzbu, boli vydané v trestnom
konaní (po vydaní uznesenia o začatí trestného stíhania, čím bolo začaté trestné konanie) pasívne
vecne legitimovaným subjektom bol štát (Slovenská republika) v zastúpení ústredným orgánom, a to

Ministerstvom spravodlivosti SR, čím je daná pasívna vecná legitimácia žalovanej v spore. Nároky z
týchto dvoch nezákonných rozhodnutí treba s poukazom na ustanovenie § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. posudzovať podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánom štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.
5/ Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím je predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého
rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej
v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Časť nároku žalobcu na
náhradu straty na zárobku je opodstatnená a žalobca má právo na náhradu ušlého zisku spôsobeného
rozhodnutím o väzbe v súlade s § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., keďže vo väzbe bol v čase od 2.7.2003
do 26.9.2003, t.j. za účinnosti uvedeného zákona. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané,

že žalobca bol vzatý do väzby na základe uznesenia Okresného súdu v Nitre zo dňa 5.7.2003, z ktorej
bol prepustený dňa 26.9.2003 po vydaní uznesenia zo dňa 25.9.2003 Krajským súdom v Nitre, pričom
Krajský súd v Nitre v odôvodnení konštatoval, že nebola preukázaná žiadna konkrétna skutočnosť (bez
ohľadu na dôvod jeho sťažnosti) v doplnenom dokazovaní, ktorá by odôvodňovala obavu, že obvinený
žalobca bude pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností

závažných pre trestné stíhanie.
6/ Súd prvej inštancie poukazoval na ust. § 5 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., ktoré stanovuje, kedy
žalobca nemá nárok na náhradu škody spôsobenej väzbou, pričom ide o prípady, keď si väzbu spôsobí
sám, alebo keď bolo trestné stíhanie zastavené preto, že nie je za trestný čin trestne zodpovedný alebo
mu bola udelená milosť. Počas konania žalobca preukázal, že nenastali skutočnosti uvedené v § 5

ods. 2, preto mu náhrada škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe patrí. Uvedený záver súdu vyplýva
z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu, na základe ktorého bol žalobca prepustený z väzby, a
z ktorého odôvodnenia vyplynulo, že odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvého
stupňa a skonštatoval, že dôvody väzby, pre ktoré bol žalobca vzatý do väzby, neexistovali. Podľa
názoru súdu prvej inštancie tak žalobcovi vznikol nárok na náhradu mzdy ako ušlého zisku, zmareného

majetkového prospechu, ale len za dobu, kedy bol vo väzbe. Predpokladom pre priznanie nároku na
náhrady škody a aj ušlého zisku je preukázanie všetkých troch predpokladov súčasne - vznik ušlého
zisku, väzby resp. trestného stíhania, príčinnej súvislosti medzi väzbou, resp. trestným stíhaním a ušlým
ziskom. Neexistencia zamestnania a následne príjmu žalobcu po tom, ako bol z väzby prepustený, nie
je v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania, ale v príčinnej súvislosti s jeho prepustením zo

služobného pomeru, za čo žalovaná nezodpovedá. Nárok na ušlý zisk - stratu na zárobku - v súvislosti s
trestným stíhaním, resp. spôsobený nezákonným rozhodnutím /v tomto prípade rozhodnutím o vznesení
obvinenia, keď trestné stíhanie bolo následne zastavené/ by bolo možné priznať podľa § 1 ods. 1 zákona
č. 58/1969 Zb. v prípade, ak by žalobca preukázal, že ho zamestnávatelia odmietli zamestnať z dôvodu,
že je trestne stíhaný, t.j. v takom prípade by súd dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na ušlý zisk

v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, resp. trestným stíhaním. Žalobca však taký dôkaz, že
ho potencionálni zamestnávatelia odmietli zamestnať z dôvodu, že je trestne stíhaný, nepredložil. V tejto
súvislosti je potrebné tiež konštatovať, že žalobca si prácu v marci 2005 našiel napriek tomu, že trestné
stíhanie voči nemu stále pokračovalo, bolo skončené až 18.1.2008, t.j. v tomto smere žalobca neuniesol
dôkazné bremeno a nepreukázal, že trestné stíhanie bolo dôvodom toho, že bol v dobe po prepustení

z väzby do marca 2005 nezamestnaným. Výšku náhrady škody pozostávajúcej zo straty na zárobku za
uplatnené obdobie trvania väzby august 2003 do 26.9.2003 určil súd prvej inštancie sumou 816,89 €.
7/ Žalobca vychádzal pri výpočte priemernej mesačnej mzdy zo sumy 654,32 € (19.712,- Sk), z ktorej
uplatnenej sumy súd prvej inštancie vychádzal. Čistá mzda predstavuje ušlý zisk, o ktorý sa nezväčšil
majetok žalobcu, pretože počas trvania väzby nemohol pracovať a poberať za prácu mzdu. Žalobca bol

vo väzbe od 2.7.2003 do 26.9.2003, ale stratu na zárobku si uplatnil až za obdobie od augusta 2003
až marec 2005. Výpočet čistej mzdy za mesiace väzby činí
- august 2003 = 19 712,- Sk
- september 19 712:30x26 = 17 083,73,- Sk
spolu 33 795,73- Sk (1.221,39 €).

Súd prvej inštancie od takto vypočítanej sumy, v zmysle návrhu žalobcu, odpočítal výsluhový dôchodok,
ktorý mu bol priznaný za rozhodné obdobie do júla 2004 v sume 202,25 € /6 093,- Sk/, od júla
2004 vo výške 207,32 € /6246,- Sk/ mesačne. Z hore uvedených dôvodov súd priznal žalobcovi právo
na zaplatenie ušlého zisku pozostávajúceho zo straty na zárobku počas trvania väzby za uplatnenéobdobie august a september 2003 v sume 816,89 €, vo zvyšnej časti, presahujúcej tento nárok, súd
prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol. Súd síce pôvodne priznal žalobcovi stratu na zárobku v
sume 8 548,66 €, avšak po doplnení dokazovania a s poukazom na vyslovený právny názor vyššie,

ako aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 296/2014-33 zo dňa 6.5.2015 žalobu
žalobcu vo zvyšnej sume zamietol. Z obsahu nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva,
že nie je v príčinnej súvislosti prepustenie zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru SR
a vznesenie obvinenia v trestnej veci. Ústavný súd vyslovil právny názor, že v prípade prepustenia
príslušníka Policajného zboru SR zo služobného pomeru ide o personálne opatrenie za porušenie

služobnejprísahyaslužobnejpovinnosti,ktorénemožnostotožňovaťstrestnoprávnouzodpovednosťou.
Porušenieslužobnejprísahynemusídosiahnuťintenzitutrestnéhočinuadôvodyprepusteniapríslušníka
Policajného zboru SR môžu byť napriek tomu splnené.
8/ Ďalej súd prvej inštancie zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 5 000,- € v prospech žalobcu, titulom
náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe. Vo zvyšku žalobu žalobcu v
tejto časti zamietol, keď z opätovného výsluchu účastníkov konania zistil, že skutkový stav preukázaný v

predmetnom konaní medzi nimi sporný nebol, nebol sporný ani samotný nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy čo do právneho základu v časti týkajúcej sa nezákonnej väzby. Súd prvej inštancie v danej veci
vychádzal aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.5.2007 sp. zn. 4 Cdo 177/2005
v zmysle ktorého "nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s článkom 5
ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie

väzby vznikol podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.". Najvyšší súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že "podstatnou otázkou pre rozhodnutie o uplatnenom nároku bola otázka, či v
súvislosti so zodpovednosťou štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa § 5 zákona č.
58/1969 zb. možno priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyvolanej vo sfére osobnostných práv
tohto, na kom bola väzba vykonaná. Trestné stíhanie a v rámci neho i prípadný výkon väzby predstavujú

vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný
život a životný osud. Zasahujú do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto sú
spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného
života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej

republiky. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie, výkon väzby, prípadne výkon uloženého trestu, ktoré
boli realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, sú spôsobilé vyvolať vedľa vzniku
materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Medzi prípady vadného
pozbavenia osobnej slobody patria aj prípady, v ktorých sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa § 5 zákona č. 58/1969 Zb. Tento záver vyplýva už len

z toho, že zákon aj tieto prípady pozbavenia osobnej slobody (napriek inak zákonnému rozhodnutiu
o väzbe) sankcionuje zodpovednosťou štátu za škodu, ktorá nastala v príčinnej súvislosti s väzbou. V
zmysle článku 5 ods. 1 a 5 Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a každý, kto bol
obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.
Podmienkou práva na odškodnenie je porušenie niektorého ustanovenia článku 5 ods. 1 až 4 Dohovoru,

alebo že pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom nároku je
vznik škody v príčinnej súvislosti s namietaným porušením článku 5. Podľa Judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva sa pod škodou v zmysle článku 5 ods. 5 Dohovoru rozumie ako škoda materiálna,
tak nemateriálna. Ustanovenie § 5 zákona č. 58/1969 Zb. zakladá zodpovednosť za škodu spôsobenú
rozhodnutím o väzbe. Subjektmi tejto zodpovednosti sú štát na jednej strane a na druhej strane ten,

na kom bola väzba vykonaná. Podmienkami tejto zodpovednosti sú rozhodnutie o väzbe, škoda a
príčinná súvislosť medzi nimi. Predpokladom zodpovednosti je skutočnosť, že voči tomu, na kom
bola väzba vykonaná, bolo trestné stíhanie zastavené, alebo bol oslobodený spod obžaloby". Výška
nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom nebola
zákonom č. 58/1969 Zb. upravená. Novelou zákona č. 514/2003, zákonom č. 517/2008, účinným od

1.1.2009 došlo k úprave výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Aj keď súd v danej veci na priznanú
nemajetkovú ujmu aplikoval ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb., vzhľadom ku skutočnosti, že tento
zákon výšku nemajetkovej ujmy neupravoval, výšku nemajetkovej ujmy súd ustálil voľnou úvahou s
prihliadnutím k ust. § 17 ods. 3 a 4 zákona 514/2003 Z.z. Väzba predstavuje najzávažnejší zásah do
osobnej slobody obvineného, ktorý je prípustný podľa článku 17 Ústavy SR. Pokiaľ ide o väzbu, treba

dbať na zásadu primeranosti a zdržanlivosti, t.j. že vždy by mali byť využité opatrenia (predovšetkým
vtedy ak išlo o doposiaľ bezúhonného obvineného), ktoré najlepšie budú viesť k dosiahnutiu účelu
trestného konania, ale nebudú neprimerane zasahovať do základných práv a slobôd osoby, voči ktorej
sa uplatňujú v medziach daných povahou príslušného obmedzenia. Sporná bola výška uplatnenéhonároku, keď žalobca žiadal priznať sumu celkom vo výške 82 984,80 €. Žalovaná v konaní namietala
neprimeranosť uplatnenej výšky nemajetkovej ujmy, poukázala na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo
37/2012, ktoré odkazuje na rozhodnutie ESĽP vo veci Vinkler/SR, keď ESĽP priznal sťažovateľovi

odškodné za väzbu v trvaní 6 mesiacov nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,- €. S poukazom na vyššie
citovaný § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. v spojení s čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd je zrejmé, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej nezákonnou väzbou, teda v súvislosti s uznesením o vzatí jeho osoby do o väzby,
ktorá trvala celkom 87 dní. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania súd prvej inštancie túto

sumu ustálil vo výške 5.000,- €, a to orientačne aj s odkazom na výšku odškodnenia upravenú v zákone
č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodeným násilnými trestnými činmi. Podľa § 6 označeného
zákona celková suma odškodnenia poskytnutá podľa toho zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok
minimálnej mzdy. Výška minimálnej mzdy v roku 2003, počas ktorého bola na žalobcovi nezákonná
väzba vykonaná, bola vo výške 201,82 €, 50 násobok tejto sumy činí sumu 10.091,- €. V prejednávanom
prípade je nepochybné, že žalobca bol vo väzbe v období od 02. 07. 2003 do 26. 09. 2003, pričom

trestné stíhanie skončilo jeho zastavením, pretože skutok nespáchal obvinený žalobca. Za daného
stavu v zmysle vyššie citovaného ustanovenia vznikol žalobcovi nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím o väzbe, keďže nebolo preukázané, že by si žalobca zavinil väzbu sám svojim
konaním, ani nebola splnená podmienka zastavenia trestného stíhania z dôvodu, že by žalobca nebol
za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný, že by mu bola udelená milosť alebo že by bol trestný

čin amnestovaný. Suma nemajetkového odškodnenia vo výške 5.000,- € v súvislosti s nezákonnou
väzbou sa súdu prvej inštancie javila ako primeraná, so zohľadnením okolností, za ktorých bol žalobca
vzatý do väzby. Súd mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že vzatím žalobcu do väzby bolo
zasiahnuté do jeho osobnej slobody a výkon väzby vyvolal ďalšie dopady na jeho osobnostný život.
Žalobca bol takmer tri mesiace odlúčený od najbližšej rodiny, svojej družky, s ktorou čakal dieťa a od

dcéry z prvého manželstva. Musel sa ako osoba doposiaľ bezúhonná naučiť existovať vo frustrujúcom
prostredí väzobnej cely, čo bezpochyby bol značným tlakom na jeho psychiku. Vo zvyšnej časti žalobu
žalobcu na vyplatenie nemajetkovej ujmy titulom náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným
rozhodnutím o väzbe zamietol, nakoľko ho považoval za nadhodnotený, pričom v konaní nevyšli najavo
také skutočnosti resp. negatívne dopady väzby takej intenzity, ktoré by žalovaný nárok odôvodňovali v

plnej výške.
9/ Súd prvej inštancie v celosti zamietol žalobu žalobcu, ktorým si uplatnil nárok na priznanie
nemajetkovej ujmy vo výške 82 984,80 € v súvislosti s nesprávnym úradným postupom. Žalovaná mala
za to, že nemajetkovú ujmu nemožno žalobcovi priznať v súvislosti s uznesením o začatí trestného
stíhania a v súvislosti s nesprávnym úradným postupom, pretože prieťahy v trestnom konaní neboli

konštatované Ústavným súdom SR, ani inou príslušnou inštitúciou. Pokiaľ ide o nárok na nemajetkovú
ujmu, ktorá súvisí s vydaním uznesenia o vznesení obvinenia a s nesprávnym úradným postupom
orgánov činných v trestnom konaní počas trestného konania, tu v oboch prípadoch súd prvej inštancie
dospel k záveru, že žalobca splnenie podmienok na priznanie tejto ujmy, s odkazom na zákon
č. 58/1969 Zb. a znenie § 17 ods. 2 č. 514/2003 Z.z. účinného ku dňu právoplatného skončenia

trestného stíhania nepreukázal. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti v rámci posudzovania zákonnosti
uznesenia o vznesení obvinenia poukazoval na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k.
II ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013, z obsahu ktorého vyplýva „skutočnosť, že vydaním uznesenia o
vznesení obvinenia dochádza k posunu v rámci procesných štádií trestného konania, do štádia, v ktorom
sa trestné konanie vedie úž pre vyšší stupeň pravdepodobnosti, že prešetrovaný skutok spáchala

konkrétna osoba v tomto uznesení označená, t.j. trestné konanie sa presúva do štádia zisťovania
skutočností rozhodujúcich pre potvrdenie alebo pre vyvrátenie tohto trestného obvinenia, ktoré je tak
vlastne predpokladom tohto šetrenia, tak vzhľadom na uvedené uznesenie o vznesení obvinenia, na
vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo
ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp.

za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní
určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych nepotvrdila". Samotné vydanie uznesenia o
vznesení obvinenia a nesprávny úradný postup spočívajúci najmä v dĺžke trvania trestného konania /
v štádiu prípravného konania trestné konanie trvalo 5 rokov/, pričom žalobcovi sa kládol za vinu
trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody na skutkovom základe citovanom v odôvodnení

rozsudku, s výnimkou doby trvania väzby, za ktorú mu súdom priznané odškodnenie bolo, nemalo
preukázateľne negatívny vplyv na doterajší súkromný život žalobcu, jeho spoločenské uplatnenie.
Tvrdenie o negatívnych dôsledkov trestného konania na zdravotný stav žalobca nepreukázal, tiež
nepreukázal dôvodnosť svojho tvrdenia o nemožnosti zamestnať sa v období trvania trestného konania- naopak žalobca sa počas vedenia trestného stíhania zamestnal. Články v denníkoch, na obsah ktorých
žalobca poukazoval v návrhu, hovoria len všeobecne o udalosti na hraničnom prechode Š. - A., o
obvinení 20 osôb, väzobnom stíhaní 14 z nich, meno žalobcu a dokonca ani jeho iniciály neboli v

žiadnom z označených článkoch uvedené. Osobu žalobcu preto nebolo možné v označených článkoch
identifikovať. Obsah týchto článkov tak nebol spôsobilý zasiahnuť do osobnostnej sféry žalobcu takým
spôsobom, z ktorého by sa dal vyvodiť nárok na nemajetkovú satisfakciu. V tejto súvislosti súd prvej
inštancie dodal, že za prípadný zásah do osobnostných práv žalobcu médiami žalovaná nezodpovedá,
za prípadný zásah do osobnostných práv žalobcu by za splnenia zákonných predpokladov zodpovedali

vydavatelia denníkov. O náhrade trov konania si súd prvej inštancie vyhradil právo rozhodnúť do 30 dní
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
10/ Uvedený rozsudok napadli včas podaným odvolaním ako žalobca, tak aj žalovaná.
11/ Odvolanie žalobcu smerovalo proti výrokom rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu
žalobcu o náhradu škody v sume 910,91 € titulom náhrady trov právneho zastúpenia, ďalej proti výroku,
ktorým vo zvyšku zamietol žalobu o náhradu ušlého zisku, ďalej proti výroku, ktorým zamietol vo zvyšku

žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe a ktorým zamietol
žalobu žalobcu o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom v sume
82.984,80 €, a to z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1O.s.p., že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a ďalej že účastníkovi konania

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. V prípade nároku na priznanie náhrady trov
trestného konania v sume 910,91 € zamietol súd prvej inštancie žalobu s odôvodnením, že trovy uhradili
rodinní príslušníci žalobcu a žalobca rodinným príslušníkom tieto trovy nerefundoval. Žalobca tento
nárok podložil podrobným rozpisom jednotlivých trov obhajoby, pričom je zrejmé, že doklad o ich úhrade
nemožno predložiť. Žalobca nikdy nepopieral existenciu záväzku voči rodinným príslušníkom uhradiť im

vzniknuté trovy obhajoby, a teda je žaloba v tejto časti dôvodná. Titulom náhrady ušlého zisku v sume
894 €, t.j. za obdobie trvania väzby, vo zvyšku žalobu o náhradu ušlého zisku zamietol. Náhradu za
stratu na zárobku za obdobie presahujúce dobu väzby súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi z dôvodu,
že strata na zárobku po prepustení z väzby nie je v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania.
Vo svojom predchádzajúcom rozsudku však prvoinštančný súd nárok žalobcu na stratu na zárobku po

prepustení z väzby priznal, pričom odvolací súd toto rozhodnutie nespochybnil, len konštatoval, že je
potrebné skúmať príčinnú súvislosť medzi rozhodnutiami v trestnom konaní a vznikom škody. Pokiaľ súd
prvejinštanciezmenilsvojepôvodnérozhodnutieopriznanínáhradystratynazárobkunadrámectrvania
väzby bez akéhokoľvek odôvodnenia, odňal tým žalobcovi možnosť konať pred súdom. V dôsledku
vznesenia obvinenia bol žalobca prepustený zo služobného pomeru personálnym rozkazom ministra

vnútra SR. Porušenie služobnej prísahy a služobnej disciplíny žalobcom malo spočívať v tom istom
konaní, ktoré bolo predmetom trestného konania. Strata na zárobku (ušlý zisk) nastala u žalobcu v
priamej príčinnej súvislosti s predmetným trestným stíhaním, čo vyplýva aj z odôvodnenia personálneho
rozkazu ministra vnútra SR. V prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym
úradným postupom odvolací súd uložil súdu prvej inštancie povinnosť posúdiť uplatnený nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy pre nesprávny úradný postup podľa ust. § 9 ods. 1, resp. § 17 ods. 2, 3 a 4
zák. č. 514/2003 Z.z. ako zákona lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Súd prvej inštancie
ale nezameral svoje dokazovanie na posúdenie nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní. Súd
prvej inštancie tak vôbec neposudzoval okolnosti uvádzané žalobcom ohľadom prieťahov, ku ktorým
došlo v trestnom konaní. Žalobca sa preto domnieva, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil

nárok žalobcu, keď na neho aplikoval výlučne zákon č. 58/1969 Zb. a odňal žalobcovi možnosť konať
pred súdom, keď neposudzoval nečinnosť tak, ako ju označil žalobca prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne. Súd prvej inštancie tiež zamietol žalobu žalobcu vo zvyšku uplatneného nároku titulom
nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe. Žalobca celú situáciu po začatí trestného stíhania
znášal veľmi ťažko, rozpadol sa mu partnerský vzťah, jeho brat sa o zadržaní žalobcu dozvedel na

svojom pracovisku. Žalobca po pobyte vo väzbe začal žiť utiahnuto, prestal žiť spoločenským životom,
dlho si nevedel nájsť prácu. Zmenil sa, zle danú situáciu prežívala aj rodina žalobcu. S ohľadom
na zistenia prvoinštančného súdu o ujme spôsobenej žalobcovi v dôsledku väzby žalobca považuje
priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy za neprimeranú. Kým vo svojom pôvodnom rozsudku súd
prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 8.298,45 €, tak v napadnutom

rozsudku absentuje akékoľvek odôvodnenie súdu, na základe čoho došlo k zníženiu pôvodne priznanej
sumy, keď dôkazná situácia sa v neprospech žalobcu nezmenila. Priznanú výšku náhrady nemajetkovej
ujmy považuje žalobca za neprimeranú. Žalobca žiadal v ním napadnutých výrokoch rozsudok súduprvej inštancie zmeniť tak, že podanej žalobe v plnom rozsahu vyhovie a zároveň mu prizná náhradu
trov konania.
12/Vodvolanížalovanéhotentoúvodomupozornilnachybuvovýrokurozsudku,ktorýmmubolpriznaný

nárok vo výške 894 €, avšak z odôvodnenia rozsudku plynie, že výška náhrady ušlého zisku - straty na
zárobku, predstavuje 816,89 €, ako je to napokon aj uvedené na str. 15 ods. 5, ako aj na str. 16 ods. 1
predmetného rozsudku. Navrhol preto vydať opravné uznesenie, ktorým opraví výšku náhrady ušlého
zisku zo sumy 894 € na 816,89 €. Žalovaný napadol rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým
mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 894 € (správne 816,89 €), ako aj vo výroku, ktorým

mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným
rozhodnutím o väzbe sumu 5.000 €. Žalovaná vytýkala súdu prvej inštancie, že jej odňal možnosť
konať pred súdom, ďalej že na základe vykonaných dôkazov dospel súd k nesprávnym skutkovým
zisteniam a tiež že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V prípade
nároku na náhradu ušlého zisku žalovaný poukazoval na to, že príčinou straty na zárobku žalobcu bol
personálny rozkaz a nie rozhodnutie vydané v trestnom konaní. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu

straty na zárobku počínajúc mesiacom august 2003, kedy sa už nachádzal vo výkone väzby, avšak už
14. 8. 2003 bol vydaný personálny rozkaz ministra vnútra SR, ktorým žalobcovi prestal vznikať nárok na
služobný príjem. K prepusteniu žalobcu zo služobného pomeru došlo dňom 15. 8. 2003. Príčinu straty
na zárobku je preto od tohto momentu možné vzhliadať výlučne v predmetnom personálnom rozkaze.
Odo dňa jeho doručenia žalobcovi tento prestal byť v služobnom pomere a teda prestal mať nárok

na výplatu služobného príjmu. Strata príjmu tak bola dôsledkom prepustenia žalobcu zo služobného
pomeru, nie dôsledkom rozhodnutia o vzatí do väzby. Pokiaľ teda súd prvej inštancie žalobcovi priznal
náhradu straty na zárobku za obdobie od 16. 8. 2003 do 26. 9. 2003, vec nesprávne právne posúdil
a zároveň na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď ustálil existenciu
príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím o vzatí do väzby a stratou na zárobku. Žalovaná má za to, že

v danom prípade nie je splnená podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím o väzbe
a stratou na zárobku, nakoľko je skutkovo ustálené, že žalobcova strata príjmu bola spôsobená jeho
prepustením zo služobného pomeru personálnym rozkazom ministra vnútra SR č. 310 zo dňa 14. 8.
2003. Vo vzťahu k obdobiu od 1. 8. 2003 (odkedy si žalobca tento nárok uplatňuje) do 15. 8. 2003 (kedy
žalobcovi skončil služobný pomer v zmysle personálneho rozkazu), súd neskúmal, akým spôsobom

bol riešený jeho služobný pomer a nárok na výplatu služobného príjmu. Samotný nárok na vyplatenie
funkčného platu od služobného úradu nezaniká ex lege nástupom do väzby. Žalobca neuviedol, či
bol dočasne zbavený výkonu štátnej služby, či čerpal dovolenku, alebo služobné voľno bez nároku
na služobný plat. Pokiaľ žalobca nebol pozbavený výkonu štátnej služby, ani mu nebolo poskytnuté
služobné voľno bez nároku na služobný plat, má žalovaná za to, že žalobca poberal pred skončením

služobného pomeru služobný príjem. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím
o väzbe poukazovala žalovaná na to, že súd prvej inštancie z tohto titulu priznal žalobcovi sumu 5.000
€ a vo zvyšku tento nárok zamietol. Podľa žalovanej rozhodnutie v tejto vyhovujúcej časti vykazuje
znaky nepreskúmateľnosti, ďalej tu súd dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym
skutkovým zisteniam a tiež vec nesprávne právne posúdil. Žalovaná nerozporovala skutočnosť, že

žalobca bol v období od 2. 7. 2003 do 26. 9. 2003 (87 dní) väzobne stíhaný. Žalovaná si je rovnako
tak vedomá rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 31. 5. 2007 sp. zn. 4Cdo 177/2005, v zmysle ktorého je
potrebné v prípadoch nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pozbavením osobnej slobody
aplikovať Dohovor, ktorý priznáva osobám poškodeným viac práv, ako im priznával zákon č. 58/1969
Zb. Žalovaná ale považuje za nepreskúmateľnú výšku priznanej nemajetkovej ujmy, ako „primeranej“. V

tejto súvislosti žalovaná poukazovala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 37/2012, ktoré
odkazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Winkler c/a Slovenská republika, v
ktorom ESĽP priznal sťažovateľovi odškodnenie za väzbu v trvaní 6 mesiacov, a to vo výške 8.000 €
(pritom bol vo väzbe bez toho, aby existovalo zákonom predpokladané rozhodnutie o predĺžení lehoty
väzby). Dostal teda odškodnenie len o málo vyššie za neporovnateľne závažnejšie porušenie práva ako

žalobca. Náhradu za 87 dní priznanú súdom prvej inštancie považuje žalovaná za zjavne neprimeranú.
Z rozhodnutia súdu neplynie, aký dosah malo väzobné stíhanie na žalobcu. Rozhodnutie súdu v tejto
časti sa opiera o jediný dôkaz, a to výsluch brata žalobcu. Žalobca sa počas výkonu väzby stretával s
matkou aj bratom; s družkou sa nestretával z dôvodu, že ju nezahrnul do žiadosti o návštevy. Žalovaná
navrhovala odvolaciemu súdu, aby v ňou napadnutých častiach rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil

tak, že žalobu zamietne, alebo rozsudok súdu prvej inštancie v týchto častiach zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
13/ Opravným uznesením zo dňa 2. 3. 2016 č.k. 10C/31/2009 - 308 súd prvej inštancie opravil II. výrok
svojhorozsudkuč.k.10C/31/2009-274zodňa 15.2.2016včastipovinnostižalovanejzaplatiťžalobcovináhradu ušlého zisku v znení, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi titulom náhrady ušlého zisku
sumu 816,89 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
14/ Na odvolanie žalobcu sa písomne vyjadrila žalovaná tak, že v prípade nepriznania náhrady trov

obhajoby vo výške 910,91 € ani v podanom odvolaní žalobca netvrdí, že uhradil trovy obhajoby a
nepredkladá o tom žiadny dôkaz. Pod skutočnou škodou sa chápe majetková ujma spočívajúca v
zmenšení majetku poškodeného v dôsledku škodovej udalosti; ak v konaní nebolo preukázané, že
majetok žalobcu sa v dôsledku škodovej udalosti zmenšil o sumu 910,91 €, potom nemožno hovoriť
o vzniku skutočnej škody, na náhradu ktorej by mala byť zaviazaná žalovaná. V prípade nepriznania

náhrady ušlého zisku v sume prevyšujúcej 894 € (resp. 816,89 €) poukazovala žalovaná na svoje
odvolanie a v ňom namietanú chýbajúci príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím o väzbe a ušlým
ziskom. Žalovaná zároveň nesúhlasila s názorom žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne právne
posúdil nárok žalobcu v časti nepriznania náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným
postupom, keď naň aplikoval výlučne zák. č. 58/1969 Zb. ; z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie
totiž vyplýva, že súd uplatnený nárok v tejto časti posudzoval výlučne v zmysle zák. č. 514/2003

Z.z. Relevantná nie je ani námietka žalobcu, že súd prvej inštancie neskúmal nečinnosť orgánov
činných v trestnom konaní. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že trestné stíhanie, s
výnimkou väzby, za ktorú žalobcovi náhradu priznal, nemalo preukázateľne negatívny vplyv na doterajší
súkromný život žalobcu a jeho spoločenské uplatnenie. Žalobca tiež nepreukázal tvrdenie o negatívnych
dôsledkoch trestného stíhania na zdravotný stav ani dôvodnosť tvrdenia o nemožnosti zamestnať sa

v období trestného stíhania. Tento nárok súd prvej inštancie žalobcovi nepriznal z dôvodu, že žalobca
nepreukázal vznik samotnej nemajetkovej ujmy v súvislosti s trestným stíhaním. Vo vzťahu k námietkam
žalobcu týkajúcich sa zamietnutia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o
väzbe v časti prevyšujúcej 5.000 € odkázala žalovaná na svoje odvolanie; dodala, že pri priznávaní
tohto nároku nemôžu súdy brať do úvahy skutkové tvrdenia žalobcu, resp. výpovede svedkov, ktoré

sa týkajú iných osôb než samotného žalobcu.
15/ Ďalšie vyjadrenia vo veci stranami sporu učinené neboli.
16/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

17/ Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v rozsahu
podaných odvolaní (t.j. v celom rozsahu) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3
CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej čo do určenia výšky odškodnenia titulom ušlého zisku
je dôvodné; vo zvyšku odvolanie žalovanej a ani odvolanie žalobcu opodstatnené nie sú.

18/ Podľa § 1 ods. 1, ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom
konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o
rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny
orgán“). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej

organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Zodpovednosti
podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
19/ Podľa § 2 zák. č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú
tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím v tomto konaní.
20/ Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné

rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím
tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.
21/ Podľa § 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má
voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak
bol spod obžaloby oslobodený.

22/ Podľa § 5 ods. 2 zák. Č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody nemá ten, a/ kto si väzbu zavinil sám,
najmä tým, že pokusom o útek alebo iným svojím konaním dal príčinu pre obavy, ktoré boli dôvodom
väzby alebo jej predĺženia; b/ kto bol spod obžaloby oslobodený alebo proti komu bolo trestné stíhanie
zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný alebo že mu bola udelená
milosť alebo že trestný čin bol amnestovaný.

23/ Podľa § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku
1 sa nemožno zbaviť24/ Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon, alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
25/ Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.
26/ Podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. výšku nemajetkovej ujmy spôsobenej väzbou,
trestom alebo iným pozbavením osobnej slobody odvodzuje od primeranej nominálnej mesačnej mzdy
zamestnanca v hospodárstve SR, pričom by za každý začatý deň pozbavenia osobnej slobody mala
byť priznaná najmenej jedna tridsatina takejto mzdy za predchádzajúci rok. Podľa ods. 3 citovaného
ustanovenia by mala byť výška nemajetkovej ujmy v peniazoch určená aj s prihliadnutím na osobu

poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodením
v súkromnom živote a na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodením v spoločenskom uplatnení.
27/ Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, a teda náležite zistil skutkový
stav v zmysle § 215 ods. 1 CSP, vec posúdil správne po právnej stránke, s výnimkou nároku na priznanie

ušlého zisku vo výške 816,89 € (vo výroku rozsudku nesprávne 894 €). K jednotlivým uplatneným
nárokom žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné :
28/ Súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu v časti, v ktorej sa domáhal priznania náhrady
škody vo výške 910,91 € titulom náhrady trov právneho zastúpenia vynaložených v trestnom konaní,
s odôvodnením, že žalobca ani po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu neprodukoval žiadny

dôkaz, ktorým by súdu preukázal, že trovy právneho zastúpenia svojmu advokátovi skutočne uhradil.
Podľa tvrdenia žalobcu mali trovy v uplatňovanej výške 910,91€ uhradiť právnemu zástupcovi príbuzní
žalobcu, pričom žalobca rodinným príslušníkom tieto trovy nerefundoval. Jedným z predpokladov vzniku
zodpovednosti za škodu je existencia (skutočnej) škody, ako ujmy, ktorá spočíva v zmenšení majetku
poškodeného (t.j. v prejednávanej veci v zmenšení majetku poškodeného - žalobcu). Naplnenie tohto

zákonného predpokladu ale konanie nepreukázalo, žalobca neprodukoval žiadny dôkaz o tom, že sa
jeho majetok zmenšil v dôsledku ním vynaložených nákladov na trovy právneho zastúpenia v trestnom
konaní vo výške 910,91 €. Tento predpoklad by nebolo možné považovať za naplnený ani vtedy, ak by
trovy naozaj uhradili za žalobcu jeho príbuzní (čo v konaní rovnako nebolo preukázané), nakoľko ani
v takom prípade by nedošlo k zmenšeniu majetku žalobcu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o tomto

nároku preto odvolací súd vyhodnotil ako vecne správne.
29/ V prípade povinnosti uloženej žalovanej uhradiť žalobcovi titulom náhrady ušlého zisku sumu
816,89 € (v napadnutom rozsudku nesprávne uvedená suma 894 €, následne opravená v opravnom
uznesení zo dňa 2. 3. 2016) súd prvej inštancie nerozhodol správne. Sumu 816,89 € uplatňoval žalobca
ako stratu na zárobku za obdobie trvania väzby od augusta do 26. 9. 2003. K tejto otázke zaujal

stanovisko Najvyšší súd SR vo svojom uznesení zo dňa 31. 7. 2018 sp. zn. 2 Cdo/112/2017, v
ktorej rovnako riešil otázku nároku na priznanie náhrady mzdy po prepustení zo služobného pomeru.
V označenom rozhodnutí Najvyšší súd SR poukazoval na to, že „....trestné konanie pred orgánmi
činnými v trestnom konaní a konanie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru sú dve odlišné
konania, zverené zákonmi odlišným orgánom, upravené odlišnými právnymi predpismi (porovnaj napr.

rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 Sžo 113/2008, sp. zn. 1 Sžo 385/2009, sp. zn. 4 Sžo 10/2011 a sp. zn.
8 MCdo 9/2015). Otázka trestnoprávnej zodpovednosti nie je zhodná so skutočnosťami, ktoré tvoria
podklad pre prijaté personálne opatrenie - prepustenie zo služobného pomeru. Správne orgány vo
veciach služobného pomeru policajtov majú zákonom danú kompetenciu konať samostatne, nezávisle
od výsledkov iného, napr. trestného konania. Ani samotný záver orgánov činných v trestnom konaní

o vine, resp. nevine žalobcu zo spáchania trestného činu nemôže mať žiaden vplyv na závery
orgánov v personálnom konaní. Prípadný oslobodzujúci rozsudok taktiež neznamená, že žalobca sa
nedopustil porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, pretože
takéto porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti nemusí dosahovať intenzitu trestného
činu. Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 296/2014 uviedol, že v prípade prepustenia príslušníka

Policajného zboru zo služobného pomeru ide o personálne opatrenie za porušenie pracovnej prísahy
a služobnej povinnosti, ktoré nemožno stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou. Najvyšší súd
SR na základe uvedeného dospel záveru, že náhrada mzdy po prepustení zo služobného pomeru
nie je v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním, ale v príčinnej súvislosti s personálnym rozkazomMinisterstva vnútra Slovenskej republiky. Prepustenie príslušníka Policajného zboru zo služobného
pomeru sa považuje za personálne opatrenie uložené za porušenie pracovnej prísahy a služobnej
povinnosti, ktoré nemožno stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou....“ Náhrada mzdy žalobcu po

jeho prepustení zo služobného pomeru tak nie je v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním, ale v príčinnej
súvislosti s personálnym rozkazom Ministerstva vnútra SR, a teda mu pre nedostatok príčinnej súvislosti
medzi nezákonným rozhodnutím o väzobnom stíhaní a škodou (ušlým ziskom) nemohol vzniknúť nárok
na stratu na zárobku v dôsledku väzobného stíhania. Uvedené platí pre obdobie od 16. 8. 2003 do 26.
9. 2003, v ktorom období sa žalobca nachádzal vo väzbe, keď ku dňu 15. 8. 2003 žalobcovi skončil

služobný pomer v zmysle personálneho rozkazu. Za obdobie od 1. 8. 2003 do 15. 8. 2003, kedy
došlo k prepusteniu žalobcu zo služobného pomeru mu prináležal zo služobného pomeru príjem, a
teda mu nevznikla strata na zárobku. S prihliadnutím na vyššie uvedené závery Najvyššieho súdu SR
v obdobnom prípade odvolací súd v tejto časti posúdil žalobu žalobcu ako nedôvodnú, a preto ju vo
vyhovujúcej časti zmenil tak, že túto zamietol; pokiaľ súd prvej inštancie tento nárok žalobcovi priznal,
jeho rozhodnutie v tejto časti vychádzalo z nesprávneho právneho názoru.

30/ Žalobca si ďalej uplatnil v konaní nárok na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej mu
nezákonným rozhodnutím o väzbe, celkom vo výške 82.984,80 €, z ktorej súd prvej inštancie priznal
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 €, keď základ tohto nároku medzi stranami
sporný nebol, otázna však bola výška, v akej žalobcovi tento nárok prináleží. Súd prvej inštancie sa
pri posudzovaní výšky tohto nároku riadil tiež rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. 5. 2007

sp. zn. 4 Cdo 177/2005, v zmysle ktorého „nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v
súvislosti s článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď
nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.“, ako je tomu
aj v prejednávanom prípade. Keďže výška nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nesprávnym úradným postupom, nebola v zákone č. 58/1969 Zb. upravená, súd prvej inštancii sa pri

jej určovaní riadil voľnou úvahou, prihliadajúc na ust. § 17 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.,
Totiž novelou zákona č. 514/2003 Z.z. vykonanou zákonom č. 517/2008 Z.z., účinnou od 1. 1. 2009,
došlo k úprave výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zohľadnil tiež výšku odškodnenia upravenú
v zákone č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Súd prvej
inštancie v odôvodnení priznanej výšky tohto nároku zdôraznil závažnosť väzby, ako zásahu do osobnej

slobody obvineného. Vychádzal zo skutočnosti, že väzba žalobcu trvala po dobu 87 dní. Priznanú výšku
odškodnenia v sume 5.000 € odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie považuje za primeranú.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že pri odškodnení sumou 5.000 € za 87 dní strávených
vo väzbe predstavuje odškodnenie za 1 deň väzby sumu 57,47 €, čo je suma, ktorú nemožno označiť
za premrštenú. Žalovaná v prípade tohto nároku v odvolaní opakovane argumentovala rozhodnutím

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 37/2012, ktoré odkazuje na rozhodnutie ESĽP vo veci Vinkler c/
a SR, kde ESĽP priznal sťažovateľovi odškodné za väzbu v trvaní 6 mesiacov vo výške 8.000 €, za
situácie, že poškodený bol vo väzbe bez toho, aby existovalo zákonom predpokladané rozhodnutie
o predĺžení lehoty väzby; t.j. poškodený dostal odškodnenie len o málo vyššie za neporovnateľne
závažnejšie porušenie práva ako žalobca. Žalovaná považuje žalobcovi priznanú výšku odškodnenia

5.000 € za neprimeranú, poukazuje tiež na to, že žalobca bol počas výkonu väzby v kontakte s
príbuznými (matkou, bratom). K argumentom žalovanej odvolací súd uvádza, že výšku odškodnenia
priznanú ESĽP v prípade Vinkler c/a SR nemožno chápať ako záväzné vodítko pre rozhodovanie
súdu o nároku žalobcu, nakoľko každý prípad je nutné posudzovať prísne individuálne. V prejednávanej
veci trvala väzba takmer 3 mesiace, išlo o príslušníka policajného zboru, ktorý v čase, kedy bol vo

väzbe, čakal s partnerkou narodenie dieťaťa. Návštevy príbuzných (brata, matky) akokoľvek dôležité pre
žalobcu nemohli negatívny dosah väzobného stíhania na žalobcu, jeho postavenie a jeho prežívania
v podmienkach väzby nijako významne zmierniť. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu
svoje rozhodnutie v tejto časti dostatočne odôvodnil, uviedol, čo všetko malo vplyv na jeho rozhodovanie
o výške uvedeného nároku (bod III, str. 16, 17, 18 napadnutého rozsudku), túto výšku určil primerane a

nad jej rámec tento nárok správne ako nedôvodný zamietol.
31/ Napokon si žalobca uplatnil tiež nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 82.984,80€
titulom nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho vo vydaní uznesenia o vznesení obvinenia a v
prieťahoch v trestnom konaní (neúmernej dĺžke trestného konania), v ktorej časti bol žalobca v celosti
neúspešný. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v tejto časti podporil odkazom na rozhodnutie

Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013 - 50 zo dňa 13. 11. 2013, v zmysle ktorého „...uznesenie o
vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady,
nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase
jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr zrôznych dôvodov nepotvrdila.“ Súd prvej inštancie skúmal preukázanie žalobcom tvrdených negatívnych
následkov trestného konania na jeho súkromný život, zdravotný stav, spoločenské uplatnenie, a takéto
tvrdené následky nezistil. Žalobca sa zamestnal ešte počas trvania trestného konania, medializácia

trestného prípadu, pre ktorý bolo voči žalobcovi vedené trestné konanie, sa zaobišla bez toho, aby v
nej bolo priamo uvedené meno žalobcu, (ba ani jeho iniciály), takže žalobca nemohol byť na základe
článkov stotožnený. Žalobca v konaní nepreukázal vznik ujmy ako následku nesprávneho úradného
postupu. Odvolací súd sa s dôvodmi, o ktoré súd prvej inštancie oprel svoje zamietajúce rozhodnutie o
tomto nároku žalobcu, stotožňuje, a v podrobnostiach naň poukazuje, a tiež dodáva, že v občianskom

súdnom konaní nemôže súd posudzovať postup orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska jeho
rýchlosti a účelnosti.
32/ Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch
ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP), s výnimkou výroku týkajúceho sa priznania ušlého zisku
vo výške 816,89 €, v ktorej časti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v tejto
časti zamietol (§ 388 CSP).

33/Onáhradetrov(celého)konaniarozhodolodvolacísúdnazákladeust.§396ods.1,ods.2vspojenís
§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP a žalovanej ako úspešnej strane v spore náhradu trov konania nepriznal,
keď vzal do úvahy, že žalobca uplatňoval plnenie v celkovej výške 175.465,17 €, úspešný však bol len čo
do sumy 5.000 €, čo v percentuálnom vyjadrení predstavuje 0,02 % (5.000 : 175,465,17), čo znamená,
takmer plný úspech žalovanej v konaní, ktorej však zároveň v konaní žiadne trovy nevznikli.

34/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods.2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).