Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. september 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/74/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7818201880
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Maximová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7818201880.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov

JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu: J. H., nar. XX.X.XXXX, bytom J.
XXX, Š., zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Štefan Prevozňák s.r.o., so sídlom Kukučínova 23,
Košice,protižalovanému:R.H.,nar.X.X.XXXX,bytomE.XXX,Š.,zastúpenýJUDr.AlexandromMilkom,
advokátom, so sídlom Cyrila a Metoda 4, Rožňava, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Rožňava z 9. novembra 2018, č. k. 1C/26/2018-97

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu
sumu 18.895,30 Eur zo zodpovednosti za škodu, spôsobenú podľa skutkového vymedzenia žaloby
žalovaným tým, že dňa 15.11.2014 v čase okolo 17.00 hod. v obci Štítnik žalobcu fyzicky napadol tak,
že ho zvalil rukami na zem a následne ho kopal do oblasti tváre, brucha, v dôsledku čoho žalobca utrpel
viaceréporanenia-pomliaždenianatvári,nahrudnejabrušnejsteneanaľavomkolene,odierkyvoblasti
čela a nosa, zlomeninu nosových kostí a otras mozgu I. stupňa, pričom poranenie kolena malo trvalo

nepriaznivé následky pre životné úkony žalobcu. Popri náhrade škody na zdraví v celkovej sume 6.181,-
Eur (odškodnenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia) sa žalobca domáhal tiež náhrady straty
na zárobku z podnikateľskej činnosti v sume 10.714,30 Eur, ktorá mu podľa skutkového vymedzenia v
žalobe vznikla počas jeho pracovnej neschopnosti zavinenej žalovaným. Žalobca v žalobe tvrdil, že za
toto konanie bol žalovaný rozsudkom Okresného súdu Rožňava sp. zn. 1T/93/2015 zo dňa 8.1.2016,
v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8To/46/2016 zo dňa 26.9.2016, uznaný za
vinného z prečinu výtržníctva podľa ust. § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.

2. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel zo zistení, že trestným rozkazom
Okresného súdu Rožňava sp. zn. 1T/93/2015 zo dňa 10.9.2015, bol žalovaný uznaný za vinného z
prečinu výtržníctva podľa ust. § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom
ublíženia na zdraví podľa ust. § 156 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa podľa skutkového vymedzenia
dopustil tým, že dňa 15.11.2014 v čase okolo 17.00 hod. v obci Štítnik, okres Rožňava, pri objekte
bývalého bufetu Večierka, na mieste verejnosti prístupnom, fyzicky napadol poškodeného J. H., a to

tým spôsobom, že vybehol spoza zaparkovaného autobusu, poškodeného zvalil rukami na zem, kde ho
niekoľkokrát kopal do oblasti hlavy, brucha, hrudníka a nôh, čím mu spôsobil zlomeninu nosových kostí
s malým posunutím úlomkov, pomliaždenie mäkkých tkanív hlavy v ľavej temennej oblasti, pomliaždenie
mäkkých tkanív tváre vľavo, odreniny na čele vľavo a pri korení nosa, pomliaždenie hrudnej steny vľavo,pomliaždenie brušnej steny, pomliaždenie a odreniny oboch kolien, pomliaždenie pravého a ľavého
stehna na bočných stranách s krvnými podliatinami a stav po možnom ľahkom otrase mozgu, s celkovou
dobou liečenia a práceneschopnosti od 16.11.2014 do 6.12.2014, t.j. 21 dní a pre pomliaždenie pravého

kolena maximálne do 20.12.2014, t.j. 35 dní. Proti tomuto trestnému rozkazu podal žalovaný odpor,
následkom čoho došlo k jeho zrušeniu. V ďalšom priebehu trestného konania Okresný súd Rožňava
rozsudkom sp. zn. 1T/93/2015 zo dňa 8.1.2016, ktorý v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 8To/46/2016 zo dňa 26.9.2016 nadobudol právoplatnosť dňa 26.9.2016, uznal žalovaného za
vinného z prečinu výtržníctva podľa ust. § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa dopustil tým,

že dňa 15.11.2014 v čase okolo 17.00 hod. v obci Štítnik, okres Rožňava, pri objekte bývalého bufetu
Večierka, na mieste verejnosti prístupnom, fyzicky napadol poškodeného J. H., a to tým spôsobom,
že vybehol spoza zaparkovaného autobusu, poškodeného zvalil rukami na zem, kde sa navzájom
trhali a po príchode náhodne prechádzajúcich osôb z miesta činu odišiel. Týmto rozsudkom bol podľa
zistenia súdu prvej inštancie zároveň žalobca odkázaný s nárokom na náhradu škody na občianske
súdne konanie, s odôvodnením, že v konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi konaním

žalovaného a žalobcom tvrdeným následkom - poškodením jeho zdravia. Podľa skutkového nálezu súdu
prvej inštancie žalobca ani v tomto konaní nepreukázal, aby poškodenie jeho zdravia spôsobil práve
žalovaný. Podľa jeho úsudku v tomto smere už v trestnom rozsudku bolo konštatované, že nebola
preukázaná príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného a spôsobeným následkom - ublížením na
zdraví žalobcu, tak ako to bolo popísané v obžalobe. Poukázal v tejto súvislosti na časť odôvodnenia

rozsudkuOkresnéhosúduRožňavasp.zn.1T/93/2015zodňa8.1.2016,podľaktorejvýpovedesvedkov,
lekárske správy MUDr. B. J. a MUDr. R. Q. a znalecký posudok vypracovaný MUDr. E. X. CSc. v
trestnom konaní vyvolali pochybnosť, kto a za akých okolností popísané poranenia žalobcovi spôsobil.
Súd prvej inštancie naviazal na tento skutkový záver v trestnom konaní a uzavrel, že žalobca ani v
civilnom konaní predloženými dôkazmi nepreukázal, aby jeho poranenia spôsobil žalovaný. Žalobca v

tomto smere predložil len nové lekárske správy o podstúpených vyšetreniach, ktoré však samé o sebe
nepreukazovali, že ublíženie na zdraví žalobcu spôsobil žalovaný. Súd prvej inštancie skonštatoval,
že žalobca v spore nenavrhol vykonať dôkazy, ktoré by jednoznačne preukázali príčinnú súvislosť
medzi konaním žalovaného a tvrdenou škodou. Pokiaľ žalobca ohľadne tejto spornej skutočnosti navrhol
doplniť dokazovanie vlastným výsluchom, súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku

ozrejmil, že tento dôkazný návrh žalobcu odmietol preto, že k nemu došlo až po ukončení dokazovania.

3. Na takto ustálený skutkový stav prvoinštančný súd aplikoval ust. § 420 ods. 1 a 3 zák. č. 40/1964
Zb., Občiansky zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov a právne uzavrel, že v danom prípade
nedošlo k preukázaniu existencie príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného a žalobcom tvrdenou

škodou, ako jedného z nezastupiteľných hmotnoprávnych predpokladov pre vznik zodpovednosti za
škodu, preto už len z tohto dôvodu nebolo možné žalobe vyhovieť.

4. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tiež o trovách konania tak, že priznal
žalovanému nárok na ich plnú náhradu. Toto svoje rozhodnutie odôvodnil s použitím ust. § 255 ods. 1

C.s.p. výlučným procesným úspechom žalovaného v spore.

5. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd
zmenil tak, že žalobe vyhovie a prizná žalobcovi tiež nárok na náhradu trov celého konania. Žalobca
v odvolaní nesúhlasil so skutkovým záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nepreukázal svoje

tvrdenie, že poranenia mu spôsobil práve žalovaný. Argumentoval v tomto smere, že pravdivosť jeho
skutkovej verzie potvrdili svedkovia, je zrejmá tiež z lekárskych nálezov a je možné ju vyvodiť aj na
podklade záverov trestného konania, v ktorom bol žalovaný uznaný za vinného z prečinu výtržníctva.
Podľa odvolateľa súd prvej inštancie nevenoval náležitú pozornosť skutočnosti, že žalobca približne
jeden rok po udalosti, a i naďalej, má následkom útoku žalovaného zdravotné problémy. Žalobca

poukázal tiež na to, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vyšiel z nespornosti toho, že k
škode na zdraví u žalobcu došlo. Upriamil v tejto súvislosti pozornosť na to, že prvoinštančný súd v
odôvodnení napadnutého rozsudku skonštatoval, že tvrdenie o existencii škody žalovaný v konaní
nepoprel. Podľa názoru odvolateľa sú však rozhodujúce závery súdu prvej inštancie v rozpore s týmto
jeho skutkovým zistením. Žalobca v odvolaní vytkol súdu prvej inštancie tiež, že jeho skutkový záver

o nepreukázaní kauzálnej spojitosti medzi konaním žalovaného a ním tvrdenou škodou ovplyvnila tiež
skutočnosť nesúladu medzi jeho tvrdením o počte úderov a lekárskym posúdením okolností vzniku
poranení. Žalobca v tejto súvislosti argumentoval, že pokiaľ lekár odborne stanovil počet úderov (7-8),
z jeho hľadiska sa jednalo len o údery, ktoré vyvolali ním posudzované poranenia. To ale podľa názoruodvolateľa nijak nevylúčilo pravdivosť jeho tvrdenia, že žalovaný ho udrel 20-30 krát, keďže nie každý
z úderov zanechal zistiteľnú stopu. Žalobca napokon v odvolaní apeloval na potrebu posudzovať
rozhodujúceskutočnostitiežzhľadiskaspravodlivosti.Svojimiodvolacíminámietkami,poukazujúcimina

nesprávnosť skutkových zistení na základe vykonaných dôkazov, žalobca podľa posúdenia odvolacieho
súdu uplatnil odvolací dôvod podľa ust. 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. V odvolaní žalobcom formálne
označený a i parafrázovaný odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. nebol podopretý
konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na existenciu nesprávnosti v
procesnom postupe súdu prvej inštancie, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu nebol tento ďalší

odvolací dôvod žalobcom materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnený. Odvolací súd v tejto
súvislosti poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných
podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k
ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v
odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 C.s.p.
dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj

keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).

6. Žalovaný sa vo svojom vyjadrení k odvolaniu vo všeobecnosti stotožnili so skutkovými zisteniami
súdu prvej inštancie a akcentoval správnosť skutkového záveru, že jeho zavinenie za škodu nevyplýva z

odsudzujúcehotrestnéhorozsudkuažežalobcainak svojejtvrdenie,žepoškodeniezdraviamuspôsobil
práve žalovaný, nepreukázal.

7. Žalobca vo svojej odvolacej replike k žalovaným vyzdvihovaným záverom trestného konania
argumentoval, že hoc je pravdou, že žalovaný nebol uznaný za vinného z prečinu ublíženia na zdraví,

ktorého sa mal podľa obžaloby dopustiť v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva, už len uznanie
viny z prečinu výtržníctva predstavuje podľa jeho názoru dostatočný dôkazný podklad pre záver, že
škodu na zdraví mu spôsobil práve žalovaný. Podľa žalobcu je z tohto dôvodu nesprávny i výrok
rozsudku Okresného súdu Rožňava sp. zn. 1T/93/2015 zo dňa 8.1.2016, ktorým bol s nárokom na
náhradu škody voči žalovanému odkázaný na občianske súdne konanie. V ďalšej časti odvolacej repliky

žalobca už len zopakoval podstatné dôvody svojho odvolania.

8. Žalovaný vo svojej odvolacej duplike nesúhlasil s argumentáciou žalobcu, prehliadajúcou závery
trestného konania a akcentoval jednak záväznosť rozsudku Okresného súd Rožňava sp. zn. 1T/93/2015
zo dňa 8.1.2016, včítane jeho výroku, ktorým bol žalobca odkázaný s nárokom na náhradu škody na

civilné konanie a jednak tiež skutočnosť, že sporné konanie žalovaného nebolo súčasťou skutkového
vymedzenia prečinu, z ktorého bol týmto rozsudkom uznaný za vinného.

9. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané
včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je

prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v
rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatneného odvolacieho dôvodu podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania
v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny. Rozsudok
bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 18.9.2019 po predchádzajúcom oznámení

miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri
zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

10. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a preto sa v
súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie, že dôvody, na ktorých

podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje bez
akýchkoľvek výhrad za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.) a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových
otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387
ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň
na podstatné tvrdenia žalobcu v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá C.s.p.), odvolací súd dodáva:

11. Súd prvej inštancie vystaval svoj právny záver, že žalovaný za škodu na zdraví žalobcu (včítane
straty na zárobku počas trvania pracovnej neschopnosti) nezodpovedá, na posúdení skutkovej otázky
príčinnejsúvislostimedzižalobcomtvrdenouškodouakonanímžalovaného.Prijejriešeníprvoinštančnýsúd vyšiel z toho, že síce žalovaný dňa 15.11.2014 v čase okolo 17.00 hod. skutočne napadol žalobcu
na verejnom priestranstve, skutkový priebeh tohto útoku (zvalil žalobcu na zem, kde sa navzájom trhali)
a jeho následok (bez poškodenia zdravia), tak ako bol záväzne ustálený odsudzujúcim rozsudkom

v trestnom konaní, však bez ďalšieho nepotvrdzuje skutkovú variantu žalobcu, podľa ktorej ho mal
žalovaný na zemi opakovane kopať do oblasti tváre, brucha, hrudníka a ľavej nohy a tým mu spôsobiť
viaceré pomliaždenia, zlomeninu nosových kostí, otras mozgu s chvíľkovou stratou vedomia a poranenie
kolena, dokonca s trvalým dosahom na jeho hybnosť. Preto i napriek tomu, že žalovaný existenciu
škody na zdraví žalobcu v konaní nerozporoval a ako z takej z nej opodstatnene skutkovo vyšiel

aj prvoinštančný súd, celkom správne sa sústredil na otázku jej kauzálnej previazanosti s konaním
žalovaného. Vzhľadom na to, že žalovaný popieral, aby žalobcu udieral a kopal a aby mu tým spôsobil
škodu na zdraví (tak ako to žalobca tvrdil a ako mechanizmus vzniku poranení odborne ustálil aj znalec
ustanovený v trestnom konaní), bolo pre záver, že škodu na zdraví spôsobil žalobcovi práve žalovaný,
nevyhnute potrebné objektivizovať, že takýto útok (údery a kopance) vykonal žalovaný. Žalobca, ktorého
vovzťahuktejtospornejskutočnostizaťažovalodôkaznébremeno,sanevednoprečodôkaznespoliehal

na závery trestného konania, v ktorom ako už bolo niekoľkokrát zmienené v tomto odôvodnení a správne
akcentoval aj súd prvej inštancie, žalovaný nebol uznaný za vinného z trestného činu ublíženia na
zdraví, práve z dôvodu nepreukázania, aby žalovaný žalobcu udieral a kopal a nevyvrátenia skutkovej
varianty žalovaného, podľa ktorej mali na žalobcu po incidente so žalovaným zaútočiť iné osoby. Je
potrebnézdôrazniť,žetátoskutkovávariantažalovanéhobolavtrestnomkonanídôkazneprinajmenšom

rovnocenná s opisom skutkového deja žalobcom. Žalobca dôkazne opieral svoje tvrdenia tiež o lekárske
správy, ktoré však mali výpovednú hodnotu len vo vzťahu k existencii poranení žalobcu, ktorá, ako
odvolací súd uviedol už na inom mieste, nebola v konaní vôbec spornou. Rovnako boli bez priamej
výpovednej hodnoty k tvrdeniu o úderoch a kopancoch zo strany žalovaného tiež žalobcom predložené
prehľady obratov, majúce nad akékoľvek pochybnosti aj podľa predstavy samotného žalobcu preukázať

rozsah škody, nie jej príčinu. Nevyhnutne preto vyvstáva otázka, o ktorý (ktoré) z vykonaných dôkazov
odvolateľ v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p., opiera
svoje presvedčenie, že výsledky vykonaného dokazovania nezodpovedajú skutkovým záverom súdu
prvej inštancie. Ako už bolo zmienené, záväzné rozhodnutia v trestnom konaní spočívajú na závere
o nepreukázaní útoku žalovaného, tak ako tvrdí žalobca. Lekárske správy k osobe, ktorá spôsobila

žalobcovi poranenia nemajú priamu výpovednú hodnotu a ani účtovné doklady žalobcu údery a kopance
žalovaného nepreukazujú. Pokiaľ za tejto dôkaznej situácie súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca
dôkazné bremeno v tomto smere neuniesol, správnosti ním vykonaného hodnotenia dôkazov, a ani jeho
úsudku o rozložení dôkaznej povinnosti strán, niet čo vytknúť. Pokiaľ žalobca v odvolaní argumentuje,
že jeho skutkovú variantu preukazujú tiež svedkovia, odvolací súd poukazuje na to, že v tomto konaní

neboli vypočutí žiadni svedkovia. Pokiaľ mal snáď odvolateľ na mysli svedkov, ktorí boli vypočutí na
hlavnom pojednávaní v trestnom konaní, ich výpovede mohol súd prvej inštancie vykonať len prečítaním
zápisníc vyhotovených v trestnom konaní (teda nemohol ich hodnotiť ako svedecké výpovede) a len
na základe návrhu niektorej zo sporových strán, tak, ako to predpokladá ust. § 185 ods. 2 veta za
bodkočiarkou C.s.p. Žalobca teda v konečnom dôsledku svojou výhradou v tomto smere nevytýka

nesprávnosť skutkových zistení, ale neúplnosť vykonaného dokazovania. Logickým predpokladom
naplnenia odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p., podstata ktorého spočíva v
neúplnosti skutkových zistení pre nevykonanie navrhnutých dôkazov, ale je, aby v konaní pred súdom
prvej inštancie vôbec bol procesne účinne navrhnutý dôkaz, ktorý podľa odvolacej námietky nebol pre
náležité zistenie skutkového stavu vykonaný. Podľa zistenia odvolacieho súdu zo strany žalobcu takýto

návrh, smerujúci k vypočutiu svedkov alebo k oboznámeniu so zápisnicami o ich výsluchu v trestnom
konaní, v celom doterajšom priebehu konania urobený nebol.

12. Žalobca v spore preukázal, že ho dňa 15.11.2014 žalovaný na verejnosti napadol, zvalil rukami na
zem, kde sa navzájom trhali. Pre toto konanie bol žalovaný uznaný za vinného z prečinu výtržníctva,

a tak v zmysle ust. § 193 posledná veta C.s.p. tento skutkový dej nepripúšťal polemiku. V konaní bola
objektivizovaná tiež skutočnosť, že po napadnutí žalovaným, ešte toho istého dňa, bol žalobca ošetrený
lekárom pre poranenia, ktoré majú súvislosť s uplatnenou škodou na zdraví. Žalobca však neponúkol
dôkaz, ktorý by bezpečne preukazoval kauzálne spojenie medzi takto zisteným skutkovým dejom a
škodou, nakoľko žalovaný popieral, aby poranenia žalovanému spôsobil on a už v trestnom konaní vyšli

najavo skutočnosti, ktoré túto jeho skutkovú verziu výdatne podporovali. Žalobcom predložené dôkazy,
i napriek tomu, že im žalobca subjektívne prikladá väčšiu váhu, nemali k osobe, ktorá mu spôsobila
sporné poranenia, priamu výpovednú hodnotu. Nevyhnutne preto bolo potrebné na ne pri hodnotení
dôkazov nazerať ako na dôkazy nepriame.13. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že i na základe nepriamych dôkazov je možné urobiť
skutkový záver, avšak podľa právnej praxe len v prípade, ak vzájomne súvisia a podporujú sa,

sú navzájom súladné a v tejto vzájomnej previazanosti nepripúšťajú iný logický priebeh udalostí.
Skutočnosť preukazovanú len nepriamymi dôkazmi možno považovať za preukázanú vtedy, ak na
základe výsledkov hodnotenia týchto dôkazov je možné nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom,
že táto skutočnosť sa naozaj stala (že je pravdivá; nestačí pritom, ak prichádza do úvahy len
možnosť jej pravdivosti (jej pravdepodobnosť). To zjednodušene povedané znamená, že pokiaľ výsledky

hodnotenia nepriamych dôkazov vytvárajú podmienky len pre úsudok, že je možné (viac alebo menej
pravdepodobné), že dokazovaná skutočnosť sa stala, a teda zároveň pripúšťajú aj možnosť (väčšiu
alebo menšiu pravdepodobnosť), že sa dokazovaná skutočnosť naopak nestala, nemožno urobiť na
základe nepriamych dôkazov záver o pravdivosti takejto skutočnosti (por. napr. rozsudok NS ČR sp.
zn. 21 Cdo 2682/2013 zo dňa 26.6.2014). Pri hodnotení nepriamych dôkazov je zároveň potrebné
mať na zreteli, že za skutkovú variantu k nepriamymi dôkazmi preukazovanej skutočnosti nemožno

považovať taký skutkový dej, ktorý predstavuje nelogický spôsob priebehu udalostí, ktorý zakladá
rozumné pochybnosti, že k nemu došlo alebo ho nemožno v okolnostiach prípadu považovať za
vierohodný.

14. Premietnutím týchto všeobecných východísk na posudzovaný prípad odvolací súd uzavrel, že

hoc výsledky hodnotenia nepriamych dôkazov vytvárajú podmienky pre úsudok, že je možné (viac
alebo menej pravdepodobné), že sa sporná skutočnosť (poškodenie zdravia žalobcu žalovaným) stala,
rozhodnejunemožnodôkazneustáliťakoistotuanaviacnevylučujeskutkovúvariantužalovaného,ktorá
sama o sebe nie je ani nelogická, ani rozumovo pochybná a ani nevierohodná. To bol dôvod, pre ktorý
žalovaný v trestnom konaní nebol uznaný za vinného z ublíženia na zdraví a v tejto dôkaznej situácii

rozhodne nebolo možné vyhovieť ani žalobe, vystavenej na skutočnosti, ktorá v konaní zostala spornou.

15. Z týchto dôvodov odvolací súd s použitím ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil vecne správny rozsudok
súdu prvej inštancie ako v napadnutom zamietavom výroku, tak aj v závislom výroku o trovách konania,
majúcim správny základ v plnom procesnom úspechu žalovaného v spore.

16. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

17. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu

vo veci.

18. V súlade s citovanými ustanoveniami zákona odvolací súd priznal v odvolacom konaní plne procesne
úspešnému žalovanému nárok na náhradu 100% trov odvolacieho konania.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnejotázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je

prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý

výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na

príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej

hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.) .