Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. september 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoPr/3/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116209128
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2116209128.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členiek

senátu Mgr. Renáty Gavalcovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej, v právnej veci žalobcu: C. F., narodený
XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX N. XXX, zastúpený: JUDr. Martin Bajužík, advokát, Krasovského 13,
851 01 Bratislava, proti žalovanému: DZL EXPRESS s.r.o., IČO: 45 507 406, Hliníky 6997/43, 919 35
HrnčiarovcenadParnou,zastúpená:ProsmanaPavlovičadvokátskakancelária,s.r.o.,IČO:36865281,
Hlavná 31, Trnava, o žalobe žalobcu o zaplatenie sumy 1.460,80 eura s príslušenstvom a o vzájomnej
žalobe žalovaného o zaplatenie sumy 681,10 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 11CPr/2/2016-129 zo dňa 16. februára 2017 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti výrokov V. a VI. o
vzájomnej žalobe spolu s jej trovami konania p o t v r d z u j e .

II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom konanie v časti žaloby žalobcu o zaplatenie úroku z
omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 787,20 eura od 18.04.2016 do 19.04.2016 zastavil (výrok I.).
Uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 479,28 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,05% ročne zo sumy 370,40 eura od 01.03.2016 do 08.04.2016 a zo sumy 176,08 eura od 04.09.2016

do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 303,20 eura od 01.04.2016 do
zaplatenia a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol a vyslovil, že žalovaný
má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania o žalobe v rozsahu 34% z trov konania (výrok III.,
IV.). Ďalším výrokom (výrok V.) vzájomnú žalobu zamietol a vyslovil, že žalobca má voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe v rozsahu 100% trov konania (výrok VI.). Právne
svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou § 147 ods. 1 až 4, § 18 Civilného sporového poriadku (ďalej aj
CSP - zákon č. 160/2015 Z.z.), ustanoveniami Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb. - ďalej

len OZ - § 489, § 494, § 559 ods. 2, § 517 ods. 1 veta prvá ods. 2), ustanoveniami zákona č. 311/2001
Z.z. (Zákonník práce, ďalej len ZP - § 1, ods. 1, 4, § 118 ods. 1, 2, § 145 ods. 1, § 59 ods. 1, § 60 ods.
1, 2, 3, § 61 ods. 1, § 62 ods. 1, 2, 7, 8, § 63 ods. 1 písm. e), § 38 ods. 1, 2, 4, § 81 písm. e), § 178
ods. 1, § 179 ods. 1, § 186 ods. 1 a nasl.) a o trovách konania rozhodol podľa ustanovení Civilného
sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. - § 232 ods. 1 až 3, § 251, § 256 ods. 1, § 255 ods. 1, 1,
§ 257, § 262 ods. 1, 2) a nasledovné.
1.1. Svoje rozhodnutie vecne odôvodnil zistením, že žaloba žalobcu bola čiastočne dôvodná. Súd z

vykonaného dokazovania zistil, že dňa 07.01.2016 došlo medzi žalovaným ako zamestnávateľom a
žalobcom ako zamestnancom k uzavretiu pracovnej zmluvy z ktorej vyplýva, že pracovný pomer bol
dohodnutý na dobu neurčitú so skúšobnou dobou 1 mesiac so vznikom pracovného pomeru
od 07.01.2016, s dohodnutým druhom práce „vodič“, s tým, že stručná charakteristika druhu práce jeuvedená v pracovnej náplni tvoriacej Prílohu č. 1 zmluvy. V bode 8/ zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že
ak zamestnanec nezotrvá počas plynutia výpovednej doby u zamestnávateľa, zamestnávateľ má právo
na peňažnú náhradu v sume priemerného zárobku tohto zamestnanca za jeden mesiac. V bode

9/ zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že hrubá mzda je vo výške 486,- eur, ktorá je v zmysle bodu 10/
zmluvy splatná vždy do posledného dňa nasledujúceho mesiaca po odpracovanom mesiaci, za
ktorý vznikol nároku na mzdu. Z bodu 11/ zmluvy vyplýva dojednanie zmluvných strán o tom,
že zamestnávateľ môže vysielať zamestnanca na pracovné cesty v rámci územia Slovenskej republiky
a na zahraničné pracovné cesty bez teritoriálneho obmedzenia, v nevyhnutnom rozsahu, podľa

potrieb zamestnávateľa. Ďalej sa v tomto bode zmluvy zamestnanec a zamestnávateľ dohodli, že diéty
budú zamestnancovi vyplatené do 30 dní po ukončení cesty a predložení potrebných dokladov
(§ 36 Zákona č. 283/2002 bod 3 a 4). Z bodu 13/ zmluvy vyplýva dojednanie o tom, že
zamestnanec je povinný riadne vykonávať a plniť pracovné úlohy podľa pokynov zamestnávateľa a v
súlade s právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na výkon jeho práce a tiež, že zamestnávateľ je povinný
odo dňa vzniku pracovného pomeru zamestnancovi prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť za

dohodnutú prácu mzdu a vytvárať vhodné pracovné podmienky.
1.2. Pokiaľ ide o nároky žalobcu uplatnené žalobou, išlo o nárok na zaplatenie cestovných náhrad
za mesiace január a február 2016 v celkovej výške 673,60 eura (340,70 eura + 303,20 eura) s
príslušenstvom a nárok na zaplatenie odmeny za odjazdené kilometre vo výške 787,20 eura. Z
vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že úspech možno priznať iba nároku žalobcu na

zaplatenie cestovných náhrad, a to v časti.
1.3. Žalobca pracoval u žalovaného od 07.01.2016 na základe pracovnej zmluvy ako vodič
medzinárodnej dopravy, pričom v súvislosti s výkonom svojej práce absolvoval v mesiacoch január
a február 2016 tuzemské a zahraničné pracovné cesty, preto žalovaný ako zamestnávateľ bol v
zmysle § 145 ods. 1 ZP povinný poskytovať žalobcovi ako zamestnancovi za podmienok ustanovených

osobitným predpisom (zákonom č. 283/2002 Z.z.) cestové náhrady. Medzi stranami sporu nebola sporná
skutočnosť, že žalobca vykonal pracovné cesty v rozsahu uvedenom v špecifikácii cestovných náhrad
(č.l. 93 a 94). Sporná nebola ani výška cestovných náhrad, na ktoré mal žalobca nárok v súvislosti s
vykonaním uvedených pracovných ciest, a síce vo výške 370,40 eura za mesiac január 2016 a vo výške
303,20 eura za mesiac február 2016. Uvedená výška cestovných náhrad vyplýva jednak zo špecifikácií

cestovných náhrad predložených žalobcom (č.l. 93 a 94), ktorý výpočet žalovaný nesporoval, ale aj z
vyjadrenia samotného žalovaného, kde uvádza predbežné vypočítané stravné za mesiac január 370,40
eura a za mesiac február 303,20 eura.
1.4. V konaní bolo preukázané, že žalobca má voči žalovanému nárok na zaplatenie cestovných náhrad
vo výške 370,40 eura za mesiac január 2016 a vo výške 303,20 eura za mesiac február 2016, ktorá

výška sporná nebola. Žalovaný dňa 08.04.2016 uhradil žalobcovi sumu 194,32 eura, pričom podľa jeho
vyjadrenia zo dňa 22.08.2016 (č.l. 81) išlo o plnenie na cestovné náhrady. Žalobca prijatie sumy 194,32
eura dňa 08.04.2016 nesporoval. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca mal a mohol vedieť, že ide
o čiastočné plnenie cestovných náhrad ešte pred podaním žaloby, keď sám počas konania opakovane
poukazoval na súvislosť, že k poukázaniu uvedenej sumy došlo po jeho obrátení sa na Inšpektorát

práce Trnava, pričom na tento sa obrátil práve z dôvodu nevyplatených cestovných náhrad. Ak by mu i
tak uvedené zrejmé nebolo, nič mu nebránilo pred podaním žaloby dopytovať žalovaného, o aké plnenie
ide. Počas konania žalovaný jednoznačne toto plnenie špecifikoval ako plnenie na cestovné náhrady,
následne mal žalobca možnosť zobrať v tejto časti žalobu späť, čo však neurobil. Z uvedeného je
zrejmé, že žalovaný z celkovej sumy cestovných náhrad 673,60 eura plnil dňa 08.04.2016 sumu 194,32

eura, a preto súd žalovaného vo výroku II. rozsudku zaviazal na plnenie zostatku dlžnej sumy vo výške
479,28 eura. Vo zvyšku nároku na cestovné náhrady (pokiaľ ide o sumu 194,32 eura) žalobu vo výroku
III. rozsudku zamietol, nakoľko uvedenú sumu žalovaný žalobcovi už uhradil, a to pred podaním žaloby,
a preto v tejto časti bola žaloba podaná nedôvodne.
1.5. Žalovaný bol v zmysle § 36 ods. 8 ZoCN povinný uspokojiť nároky žalobcu na

vyplatenie cestovných náhrad do desiatich pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov.
Nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by žalobcovi z niečoho vyplývala povinnosť predložiť práve
vyplnené tlačivo evidencie prechodu hraníc, pričom ostatné doklady predložil (nákladné listy - CMR a
evidenciu tankovania pohonných hmôt) a zároveň bolo preukázané, že dňa 11.02.2016 mal žalovaný k
dispozícii GPS záznamy, z ktorých cestovné náhrady vyúčtovať vedel (list na č.l. 29), súd prvej inštancie

vychádzal z toho, že žalovaný bol povinný uspokojiť nároky žalobcu v súvislosti s cestovnými náhradami
za mesiace január a február 2016 do 10 pracovných dní od 11.02.2016, t.j. do 25.02.2016. Nakoľko si
žalobca uplatnil úroky z omeškania od neskorších dátumov, súd prvej inštancie mu od týchto neskorších
dátumov úrok z omeškania priznal (keď nemôže prekročiť žalobu a priznať viac). V prípade čiastočnéhoplnenia zo strany žalovanému vo výške 194,32 eura dňa 08.04.2016 ho súd započítal na cestovné
náhrady za mesiac január 2016 (370,40 - 194,32) ako na najskôr splatné.
1.6. Pokiaľ ide o druhý uplatňovaný nárok žalobcu, a síce nárok na zaplatenie odmeny za

odjazdené kilometre vo výške 0,8 eura za kilometer, v tejto časti súd žalobu považoval za
nedôvodnú.
1.7. V dôsledku uvedených skutočností konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia,
že došlo k uzavretiu ním tvrdenej dohody o odmene za odjazdené kilometre a pre nepreukázanie
dojednania o odmene za odjazdené kilometre či už v písomnej alebo ústnej forme, nepreukázal žalobca

nárok voči žalovanému na zaplatenie tejto odmeny a preto súd prvej inštancie žalobu v časti o zaplatenie
sumy 787,20 eura s príslušenstvom vo výroku III. žaloby zamietol. Tiež poukázal na
skutočnosť, že súd môže poskytnúť ochranu len takým mzdovým nárokom zamestnanca, ktoré majú
oporu v právnych predpisoch a vyplývajú z pracovných zmlúv alebo dohôd, t.j. môže chrániť len legálne
nároky zamestnancov, za ktoré nemožno považovať zatajenú časť príjmu, ktorá skracuje daň z príjmov,
ako aj odvodovú povinnosť. O nároku na nároku na náhradu trov konania o žalobe žalobcu rozhodol

podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP, keď žalobcovi bola zo sumy 1.460,80 eura s
príslušenstvom priznaná suma 479,28 eura s príslušenstvom, teda jeho hrubý úspech predstavuje 33%
a hrubý úspech žalovaného 67%, teda konečný čistý úspech žalovaného je 34%, takže mu bol nárok
v tejto časti na trovy priznaný a o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2
CSP po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

1.8. Pokiaľ ide o nároky žalovaného uplatnené vzájomnou žalobou, išlo o nárok na
zaplatenie peňažnej náhrady za nezotrvanie u zamestnávateľa počas výpovednej doby vo
výške 482,16 eura s príslušenstvom a nárok na zaplatenie náhrady škody vo výške 198,94 eura (81,50
eura + 117,44 eura) s príslušenstvom. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané,
že vzájomnej žalobe nie je možné priznať úspech.

1.9. Žalovaný svoj nárok na náhradu škody voči žalobcovi ako bývalému zamestnancovi odôvodňoval
tým, že žalobca úmyselným konaním spôsobil žalovanému ako zamestnávateľovi škodu tým, že použil
motorové vozidlo na súkromnú prepravu naspäť k zamestnávateľovi v rozsahu 1.206,4 km,
pričomžalovanývyčíslilškoduspočívajúcu vúhradepriamychnákladovspojenýchsprevádzkou
prideleného motorového vozidla vo výške 81,50 eura a vo vynaložení nákladov na spotrebu pohonných

hmôt, náklady na úhradu diaľničných poplatkov a podobne vo výške 117,44 eura, spolu 198,94 eura.
1.10. Podľa vyjadrenia žalovaného mal žalobca vyložiť náklad v Holandsku v meste Apeldoorn dňa
08.02.2016, avšak tento vyložil už dňa 05.02.2016. Súd nemal v konaní za preukázané, že by žalobca
vedel o tom, kedy má dôjsť k vykládke, keď žalobca vypovedal, že o presných dátumoch vykládky,
pokiaľ nemeškal, informovaný nebol, ktoré tvrdenie žalovaný nesporoval a opak nepreukázal. Zároveň

z Pracovnej náplne v Prílohe č. 1 k pracovnej zmluvy pre žalobcu vyplývala povinnosť pracovnú cestu
vykonať najkratšou možnou trasou a zároveň nebolo preukázané, že by skoršia vykládka bola zo
strany objednávateľa prepravy reklamovaná, alebo že by dispečer voči nej niečo v rozhodnom čase
namietal (SMS komunikácia na č.l. 109). Z uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že žalobca skoršou
vykládkou neporušil žiadnu svoju povinnosť, nekonal so zlým úmyslom, naopak, konal v

záujme žalovaného, ktorý voči skoršej vykládke v rozhodnom čase preukázateľne ani nenamietal.
Následne žalobca od 05.02.2016 až do 09.02.2016 (14:45 hod.) zotrval v mieste vykládky, resp. neskôr
v meste Emmerich am Rhein, pričom žalovaný za uvedené obdobie nezabezpečil pre žalobcu žiadnu
ďalšiu zákazku. Žalobca v konaní tvrdil, pričom žalovaný uvedené nepoprel, že nemal k dispozícii
za účelom danej pracovnej cesty žiadne preddavky na cestovné náhrady, a bol tak odkázaný len na

vlastné finančné prostriedky, ktoré mu dochádzali. Súd prvej inštancie uzavrel, že čakanie žalobcu na
ďalšiu zákazku od 05.02.2016 do 09.02.2016 bez toho, aby žalobcovi boli poskytnuté preddavky na
cestovné náhrady, nie je možné považovať za primerané a v nevyhnutnom rozsahu, pritom povinnosťou
žalovaného ako zamestnávateľa (bod 13/ pracovnej zmluvy) bolo prideľovať zamestnancovi prácu a
vytvárať vhodné pracovné podmienky, ktoré povinnosti týmto boli porušené. Súd prvej inštancie sa preto

stotožnil s argumentáciou žalobcu, že dĺžka predmetnej pracovnej cesty bola v rozpore s podmienkou
nevyhnutného rozsahu, ako to predpokladá bod 11/ pracovnej zmluvy, pričom ani z osobného dotazníka
nevyplýva uzrozumenie žalobcu s takýmito prestojmi, navyše bez poskytnutých finančných prostriedkov
vo forme preddavku na cestovné náhrady. Ak potom žalobca odišiel z mesta Emmerich am Rhein v
Nemecku späť do Trnavy, nejednalo sa podľa záveru súdu prvej inštancie o porušenie povinnosti

zamestnanca, a teda návrat žalobcu na územie SR nemožno považovať za protiprávny úkon.
1.11. Podľa § 442 ods. 1 OZ sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Škodou
sa rozumie ujma v majetkovej sfére poškodeného, ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi, a je teda
napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza knaturálnej reštitúcii. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetku poškodeného
a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do
predchádzajúceho stavu. To, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk), je ujmou spočívajúcou v tom, že u

poškodeného nedôjde v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, aj keď sa to dalo
očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí.
1.12. Z dôvodu nepreukázania naplnenia všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu
(keďže nebol preukázaný protiprávny úkon, ani vznik tvrdenej škody) súd vzájomnú žalobu žalovaného
v časti nároku na náhradu škody (o zaplatenie sumy 198,94 eura s príslušenstvom)

vo výroku V. rozsudku ako nedôvodnú zamietol.
1.13. Pokiaľ ide o žalovaným uplatnený nárok na zaplatenie peňažnej náhrady za
nezotrvanie u zamestnávateľa počas výpovednej doby, ani v tejto časti nebola vzájomná žaloba
dôvodná.
1.14. Žalobca v konaní tvrdil, že došlo ku skončeniu pracovného pomeru dohodou, ktoré tvrdenie však
nepreukázal. Dohoda o skončení pracovného pomeru je dvojstranný právny úkon, ktorým na základe

zhodného prejavu vôle zamestnanca a zamestnávateľa dochádza ku skončeniu pracovného pomeru k
určitému dňu. Dohoda o skončení pracovného pomeru musí byť uzatvorená písomne, avšak písomná
forma nie je podmienkou jej platnosti. V konaní však žalobca nepreukázal uzatvorenie ústnej dohody o
skončení pracovného pomeru, keď o tejto tvrdenej skutočnosti nepredložil žiaden dôkaz, ani
taký dôkaz neoznačil. Zároveň súd poukázal na výpoveď žalobcu, ktorý pri výsluchu uviedol, že nedošlo

k dohode o dni, ku ktorému má pracovný pomer skončiť, z čoho je zrejmé, že dohoda
uzavretá nebola.
1.15. Žalovaný vo vzájomnej žalobe tvrdil, že ku skončeniu pracovného pomeru žalobcu u
žalovaného malo dôjsť výpoveďou zo strany zamestnávateľa zo dňa 22.02.2016, uvedené tvrdenie však
v konaní rovnako nepreukázal.

1.16. Žalovaný v konaní tvrdil, že výpoveď sa mu mala vrátiť ako nedoručená dňa 29.03.2016,
čím sa výpoveď v zmysle § 38 ods. 4 ZP mala považovať za doručenú. Žalovaný však v konaní
nepredložil žiaden dôkaz (hoci skončenie pracovného pomeru výpoveďou bolo v konaní sporné),
že zásielku s výpoveďou zo dňa 22.02.2016 poštový podnik vrátil žalovanému ako nedoručiteľnú.
Nakoľko predpokladom platnej výpovede z pracovného pomeru je v zmysle § 61 ods. 1 ZP jej písomná

forma a jej doručenie adresátovi, avšak žalovaný v konaní doručenie výpovede nepreukázal, nemožno
dospieť k záveru, že ku skončeniu pracovného pomeru žalobcu u žalovaného došlo platnou výpoveďou
zamestnávateľa. Súd prvej inštancie uzavrel, keďže v sporovom konaní sa nezisťuje skutočný stav veci,
nebolo potrebné vykonávať dokazovanie, či a akým spôsobom došlo ku skončeniu pracovného pomeru,
nakoľko pre rozhodnutie vo veci to nebolo potrebné. Ak žalovaný od tvrdenej výpovede odvodzoval

svoj nárok na zaplatenie peňažnej náhrady od žalobcu, bolo jeho povinnosťou preukázať, že došlo k
platnému skončeniu pracovného pomeru výpoveďou, čo však neurobil.
1.17. Z dôvodu, že nebolo preukázané, že by došlo k platne udelenej výpovedi z pracovného pomeru zo
strany žalovaného, nemohla začať plynúť ani premlčacia doba, a teda žalovanému nemohol vzniknúť
nárok na peňažnú náhradu v zmysle § 62 ods. 8 ZP, súd prvej inštancie vzájomnú žalobu žalovaného

v časti tohto nároku (o zaplatenie sumy 482,16 eura s príslušenstvom) vo výroku
V. rozsudku ako nedôvodnú zamietol.
1.18. O nároku na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe žalovaného súd prvej inštancie rozhodol
podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, keď vzájomná žaloba bola v celom
rozsahu zamietnutá, čo v konečnom dôsledku znamená nárok žalobcu voči žalovanému na náhradu

účelne vynaložených trov celého konania o vzájomnej žalobe v rozsahu 100% trov konania, o čom
súd rozhodol vo výroku VI. rozsudku. Súd pritom nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP),
pre ktoré by žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému nemal priznať. O výške náhrady
trov konania žalobcu bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a to proti výrokom V. a VI. o
zamietnutí vzájomnej žaloby a trovám konania zo vzájomnej žaloby, ktoré boli priznané žalobcovi.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti považoval za nesprávne, pretože súd prvej inštancie
dospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniamatiežrozhodnutievychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím žalovaný nevylučuje, že konanie na súde prvej inštancie
má aj inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
2.1. Skončenie pracovného pomeru bolo podľa jeho názoru v konaní jednoznačne preukázané, že k
nemu nedošlo na základe ústne uzavretej dohody o skončení pracovného pomeru, ale výpoveďou, ktorúvyhotovil žalovaný dňa 22.02.2016, ktorú zaslal na poštovú prepravu tohto dňa na poslednú známu
adresužalobcu,ktorázásielkamubolaneúspešnedoručovanádňa26.02.2016,následneaj29.02.2016,
pričom dňa 29.02.2016 bola uložená na pošte na prevzatie, no žalobca si zásielku neprevzal a táto sa

vrátila žalovanému dňa 29.03.2016. O týchto skutočnostiach žalovaný informoval súd v podaní zo dňa
19.05.2016,akoivneskoršíchpodaniach.Žalovanýzároveňsúdupredložilvkópiidokladyotom,žetieto
úkony boli vykonané, čo opätovne prikladá i k odvolaniu. Preto výpovedná doba plynula od 01.04.2016
a pracovný pomer skončil 30.04.2016.
2.2. Žalovaný tvrdil, že ku skončeniu pracovného pomeru nedošlo dohodou k 10.02.2016 a preto došlo

k výpovedi zo dňa 22.02.2016 a žalobca si zásielku neprevzal zámerne, nakoľko z popisu zásielky bolo
zrejmé, že ide o výpoveď a tiež nie je sporné, že táto bola ako neprevzatá dňa 29.03.2016 vrátená
poštovým podnikom žalovanému, preto bol súd povinný na tieto okolnosti prihliadnuť. Rozhodnutie súdu
v tomto smere neobstojí, keďže dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne vec
posúdil, keďže pracovný pomer zanikol výpoveďou k 30.04.2016, preto je daný nárok žalovaného podľa
§ 68 ods. 8 Zákonníka práce v rozsahu vzájomnou žalobou uplatnenom.

2.3. Čo sa týka náhrady škody, žalovaný dostatočne preukázal, že konaním žalobcu mu vznikla škoda,
nakoľko žalobca porušil pracovnú disciplínu, konal v rozpore s príkazmi zamestnávateľa (žalovaného),
a použil pridelené motorové vozidlo na súkromnú prepravu. Žalovaný nesúhlasí s názorom súdu prvej
inštancie, že ak zamestnanec vykoná v rozpore s pokynmi zamestnávateľa pracovnú cestu a použije
na ňu pridelené služobné vozidlo, zamestnávateľovi nemôže takto vzniknúť žiadna škoda. Poukázal na

samotné vyjadrenia a tvrdenia žalobcu, ktorý v rámci komunikácie medzi ním a dispečerom žalovaného
(dňa 09.02.2016) uviedol: - nemusite sa bat, idem na svoje naklady, vyrazam na SR - teda sám žalobca
bol uzrozumený s tým, že náklady spojené s prepravou na Slovensko vzniknú a tieto sa dokonca sám
zaviazal nahradiť. Súd prvej inštancie prijal nesprávny záver, že žalobca nemal vedieť o tom, kedy má
vykládku vykonať, pričom žalobca vedel a mal presnú inštrukciu o termíne vykládky a súd nesprávne

posúdil tiež dĺžku zotrvania žalobcu v mieste vykládky a jeho okolí ako neprimerane dlhú, nakoľko je
to bežné a zodpovedá to obvyklostiam v rámci výkonu povolania vodiča. Žalovaný poukázal ďalej na
to, že žalobca ho nepožiadal o poskytnutie preddavku (zálohy na cestovné náhrady), ak by tak spravil,
preddavok by mu bol poskytnutý. Preto súd prvej inštancie pochybil, ak nárok žalovaného v tomto smere
zamietol, s čím nesúhlasí (so zamietnutím vzájomnej žaloby, ani s výrokom o trovách konania) a žiadal,

aby bol rozsudok súdu prvej inštancie zmenený, nárok bol žalovanému priznaný a žiadal zmeniť i výrok
o trovách prvoinštančného konania a uplatnil si tiež nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

3. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného bližšie písomne vyjadril (vyjadrenie z 16.03.2017 č.l. 159).
Poukázal na ustanovenie § 153 ods. 1, 2, § 154 CSP, na to, že listinné dôkazy - kópia podacieho lístka,

obálky a výpisu zo systému sledovania zásielok Slovenskej pošty, a.s. žalovaný nepredložil pred súdom
prvej inštancie a že by ich s odvolaním predložil opakovane z dôvodu právnej istoty, nie sú v súlade
s obsahom spisu. Tieto tvrdenia považuje za nepravdivé a účelovo vykonštruované. Žalovaný síce vo
svojom prvom podaní ako listinný dôkaz preložil kópiu údajnej výpovede, avšak v žiadnom prípade
tam nepredložil ostatné listinné dôkazy - kópiu podacieho lístka, obálky a výpis zo systému sledovania

zásielok Slovenskej pošty, a.s. Predmetné listinné dôkazy žalovaný nepredložil ani následne, v rámci
svojich ďalších úkonov. Skutočnosť, že žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal doručenie predmetnej
výpovede žalobcovi potvrdil aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku (bod 79). Žalovaný sa snaží
preto pochybenie v rozpore s dobrými mravmi napraviť a to tým, že predložil predmetné listinné dôkazy
spolu s odvolaním odvolávajúc sa, že ich predkladá opakovane. Poukázal na to, že žalovaný bol povinný

predložiť predmetné listinné dôkazy včas, t.j. najneskôr spolu s jeho podaním zo dňa 19.05.2016 a
najneskôr na pojednávaní dňa 24.01.2017, kedy súd prvej inštancie vyhlásil dokazovanie za skončené.
Dodatočné predloženie predmetných sporných listinných dôkazov nie je v súlade s ustanovením § 366
CSP, keďže predmetné listinné dôkazy mohol žalovaný predložiť v rámci konania pred súdom prvej
inštancie, avšak v dôsledku vlastného pochybenia ich nepredložil (i) a vzhľadom na túto skutočnosť

nie je možné na tieto listinné dôkazy prihliadať ako na prípustné novoty v rámci odvolacieho konania,
keďže zo strany súdu prvej inštancie nedošlo k žiadnym vadám, ktoré by mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (ii). Poukázal tiež na ustanovenie § 320 CSP, ktoré zakotvuje oprávnenie
predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej
len na strane zamestnanca. Žalobca pritom v rámci konania pred súdom prvej inštancie rozporoval

údajnú výpoveď žalovaného ako celok, t.j. všetky kroky k nej vedúce. Zároveň poukázal na skutočnosť,
že predmetom súdneho konania sú nároky plynúce z individuálneho pracovno-právneho vzťahu a
ochranaprávžalobcuakozamestnanca,t.j.slabšejstranysporu.Pretosúdprvejinštancieboloprávnený
prihliadať na všetky skutkové okolnosti veci samej a teda aj na tie, ktoré by neboli rozporované. Preto sižalovaný z dôvodu vlastného pochybenia nesplnil svoju zákonnú povinnosť súvisiacu s predkladaním
prostriedkovprocesnéhoúkonuvčasasúdprvejinštancievsúvislostisvýrokomV.rozhodolspravodlivo,
vecne správne, keďže dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a z jeho

strany nedošlo k žiadnym vadám.
3.1. Čo sa týka náhrady škody, nárok žalovaného na túto nepovažuje žalobca za dôvodný. Jeho
konaním nevznikla žalovanému žiadna škoda a nedošlo ani k porušeniu pracovnej disciplíny. V plnom
rozsahu sa stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie, ktorý žalobu v celom rozsahu zamietol.
Žalobca sa nezaviazal na náhradu akýchkoľvek nákladov spojených s cestou naspäť. Nárok na náhradu

škody, ktorú sa snaží žalovaný uplatniť si voči žalobcovi má len vtedy, ak sú kumulatívne splnené
všetky predpoklady vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu, t.j. protiprávny úkon, spôsobenie škody,
príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou a zavinenie. Zo skutkového stavu je však
zrejmé, že žalobca sa uvedeného konania nedopustil, keďže nedošlo k žiadnemu protiprávnemu úkonu
(i), nedošlo k spôsobeniu žiadnej škody (ii), neexistuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním
a škodou (iii), chýba akékoľvek zavinenie žalobcu (iv.), čím nedošlo ani ku kumulatívnemu naplneniu

všetkých zákonných predpokladov potrebných na vznik a existenciu prípadného nároku žalovaného
na náhradu údajnej škody (v.). Argumentoval ďalej, že o presných termínoch vykládky v danom čase
nemal informácie, pokiaľ nemeškal, nebol informovaný. Žalovaný toto tvrdenie nerozporoval a opak
nepreukázal. Pritom žalobca bol povinný vykonávať pracovné cesty najkratšou možnou trasou, sám
príjemca tovaru bol spokojný s tým, že vykládka tovaru sa uskutočnila skôr, napokon skoršiu vykládku

príjemcatovarunereklamoval.Pretorozhodnutiesúduprvejinštanciepovažujezavecnesprávne,keďže
súd prvej inštancie vo výroku s poradovaným číslom V. napadnutého rozsudku rozhodol spravodlivo
a vecne správne, pretože dospel k správnym skutkovým zisteniam, správne posúdil vec a z jeho strany
nedošlo k žiadnym vadám a tak navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti potvrdiť vrátane
náhrady trov konania, keďže protižaloba nebola podaná dôvodne. Zároveň navrhol, aby bol žalovaný

zaviazaný nahradiť mu trovy odvolacieho konania.

4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu (vyjadrenie z 06.04.2017 č.l.
170) trval na tom, že predložil súdu listiny preukazujúce, že k skončeniu pracovného pomeru žalobcu
u žalovaného nedošlo na základe ústnej dohody o skončení pracovného pomeru, ale výpoveďou

žalovaného zo dňa 22.02.2016, ktorá bola žalobcovi doručovaná poštou s doručenkou do vlastných rúk
na poslednú známu adresu žalobcu, avšak ani opakovaný pokus o doručenie nebol úspešný, zásielka
bola uložená na pošte na prevzatie, pričom žalobca si zásielku neprevzal a tak sa vrátila žalovanému.
Zo strany žalovaného pritom nejde o žiadne novoty, ako naznačil žalobca.
4.1. Žalobca poznal presný termín vykládky nákladu, a to v pondelok 08.02.2016, o čom žalobca dobre

vedel a bol povinný sa týmto riadiť. Žalobca pritom porušil pracovnú disciplínu, pretože konal v rozpore
s príkazmi zamestnávateľa a použil pridelené motorové vozidlo na súkromnú prepravu. Je neprípustné,
aby konanie, ktorého sa žalobca vedome dopustil, bolo vyhodnotené inak, ako porušenie pracovnej
disciplíny, čím bol preukázateľne naplnený prvý z predpokladov zodpovednosti za škodu. Je rovnako
neprípustné, aby vodič ako zamestnanec podstupoval riziko, aké podstupoval žalobca, ktorý tak dlhú

trasu zjavne absolvoval bez predpísaných a určených povinných prestávok, čo v neposlednom rade tiež
preukazuje prístup žalobcu k plneniu si svojich povinností, ktorým konaním nielenže porušil príkazy a
pokyny zamestnávateľa, ale i právne predpisy a vystavil riziku ohrozenia aj ostatných účastníkov cestnej
premávky. Preto trval na podanom odvolaní.

5. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne vyjadril (dňa 27.04.2017, č.l. 177 a nasl. spisu). Trval na
tom, že čo sa týka doručovania výpovede žalobcovi, kópiu podacieho lístka, obálky a výpisu zo systému
sledovania zásielok Slovenskej pošty, a.s. žalovaný súdu nepredložil. Táto skutočnosť je konštatovaná
aj v napadnutom rozsudku (bod 79). Žalovaný sporné listinné dôkazy predložil po prvýkrát až v rámci
svojho odvolania, t.j. oneskorene. Preto neuniesol v tejto časti svoje dôkazné bremeno v súvislosti s

preukázaním spôsobu skončenia pracovného pomeru a preto je jednoznačne zrejmé, že mu nevznikol
žiadny nárok na zaplatenie údajnej peňažnej náhrady voči žalobcovi.
5.1. Trval na tom, že mu nebol známy presný termín vykládky v pondelok 08.02.2016, keďže o
presných termínoch vykládky nemal vedomosť, pokiaľ nemeškal, nebol o ničom informovaný. Príjemca
tovaru nereklamoval skoršiu vykládku tovaru, pričom samotný žalovaný túto skutočnosť v danom čase

žalobcovi nevytkol. Nesúhlasil tiež s tým, že by použil predmetné vozidlo na súkromnú prepravu a
že by tu došlo k porušeniu pracovnej disciplíny. Pracovnú cestu zo Slovenska do miesta vykládky
absolvoval na základe pokynov žalovaného ako svojho zamestnávateľa, pričom poverený dispečer
žalovaného neustále žalobcovi dával šikanózne pokyny na ďalšiu prepravu tovaru až do dohodnutéhomiesta vykládky. Túto skutočnosť žalobca uviedol už počas pojednávania dňa 16.08.2016 a žalovaný ju
počas celého konania pred súdom prvej inštancie nerozporoval. Žalovaný v danom čase nevytkol túto
skutočnosťžalobcoviakoprípadnéporušeniepracovnejdisciplíny.Tútoargumentáciužalovanýpredložil

po prvýkrát až vo svojom vyjadrení zo dňa 06.04.2017. Preto nie je možné ani toto konanie považovať
za porušenie pracovnej disciplíny. Žiadal preto rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP účinného
v čase podania odvolania), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným

subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil
zákonomprípustnéodvolaciedôvody(§365ods.1písm.f)ah)CSP),preskúmalnapadnutérozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP, predtým § 212
ods. 1 OSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale

nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne
5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že je potrebné rozhodnutie súdu
prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti o vzájomnej žalobe vrátane závislého výroku o trovách

konania účastníkov pred súdom prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Senát odvolacieho súdu
toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).

7.PredmetomtohtokonaniavedenéhonaOkresnomsúdeTrnavapodsp.zn.11Cpr/2/2016bolpôvodne
nárok žalobcu voči žalovanému na zaplatenie sumy 1.460,80 eura s príslušenstvom, a to na základe

žaloby žalobcu podanej na Okresnom súde Trnava dňa 21.04.2016.

8.Zobsahuspisu ďalejvyplýva,žesúdprvejinštanciepodoručenížalobyajejprílohdoručilžalovanému
kópiu žaloby s tým, aby sa k žalobe písomne v stanovenej lehote vyjadril a predložil i príslušné doklady.

9. Žalovaný zaslal súdu prvej inštancie dňa 19.05.2016 vyjadrenie vo veci samej, kde okrem iného
konštatoval pod bodom B, že i on eviduje voči zamestnancovi pohľadávky a to náhradu priemerného
mesačného zárobku za nedodržanie výpovednej doby a škodu v zmysle zápisnice z rokovania škodovej
komisie k protokolu o škode 1/2016. S prihliadnutím na nároky vyplatené žalobcovi eviduje voči nemu
aj on samostatnú pohľadávku v sume 489,18 eura.

10. Na základe námietok žalobcu k nároku špecifikovanému zamestnávateľom, tento poukázal na to,
že nárok oprávneného z pracovno-právnych vzťahov nemôže zaniknúť započítaním (uznesenie NS SR
2 Cdo/103/2008), uplatnil si žalovaný nárok voči žalobcovi samostatným podaním zo dňa 16.08.2016
(č.l. 66, 67 a nasl.) - vzájomnou žalobou o zaplatenie sumy 681,10 eura.

11. Podľa § 23 písm. b) CSP na konanie v individuálnych pracovno-právnych sporoch a v sporoch z
kolektívnychpracovno-právnychvzťahov,štrajkuavýlukysúpríslušné-OkresnýsúdPiešťanypreobvod
Krajského súdu v Trnave.

12. Podľa § 36 ods. 2 CSP príslušnosť sa určuje podľa okolností v čase začatia konania: takto určená
príslušnosť trvá až do skončenia konania.

13. Súd skúma miestnu príslušnosť iba na námietku žalovaného uplatnenú najneskôr pri prvom
procesnom úkone, ktorý mu patrí, výlučnú miestnu príslušnosť však skúma aj bez námietky na začiatku

konania, teda ihneď po podaní žaloby alebo po podaní vzájomnej žaloby (§ 41, § 18 CSP).

14. Pri vzájomnej žalobe postupuje súd podľa § 147 ods. 4 CSP, teda ak nie je príslušný na konanie
vo veci, túto vylúči na samostatné konanie a následne postupuje podľa § 43 CSP a vec bezodkladne
postúpi príslušnému súdu.

15. S účinnosťou od 01.07.2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, ktorý v individuálnych
pracovných sporoch, t.j. v sporoch medzi zamestnancom a zamestnávateľom vyplývajúci z pracovno-
právnych a iných obdobných vzťahov rieši výlučnú miestnu príslušnosť, ktorú je potrebné rešpektovaťaj bez námietky účastníkov konania a keďže sú presne stanovené súdy, na ktoré dopadá uvedená
kauzálna príslušnosť, nemôžu takéto spory prejednať iné okresné súdy.

16. I v súdenom prípade z obsahu spisu vyplýva, že konanie začalo 21.04.2016 a to o nároku
zamestnanca - žalobcu C. F. proti zamestnávateľovi - DZL EXPRESS, s.r.o. .V priebehu sporu
zamestnávateľ uplatnil vzájomnou žalobou zo dňa 16.08.2016 (t.j. za účinnosti CSP) nárok o zaplatenie
sumy 681,10 eura (č.l. 66 a nasl. spisu). Napriek tejto skutočnosti odvolací súd vychádzal z toho,
že tu nedošlo k založeniu kauzálnej príslušnosti, pretože tento nárok bol uplatnený už v podaní

zamestnávateľa doručeného súdu prvej inštancie dňa 19.05.2016 (č.l. 22 a nasl.), kde žalovaný
oznámil, že voči žalobcovi eviduje svoje pohľadávky, ktoré špecifikoval. Zamestnanec - žalobca sa k
tejto skutočnosti vyjadril vo svojom podaní zo dňa 28.07.2016 (č.l. 43 a nasl.) a ako reakciu na toto jeho
uplatnenie nároku žalovaný podal vzájomnú žalobu.

17. Odvolací súd preto uzatvára, že v prejednávanom prípade nedošlo k vzniku kauzálnej príslušnosti v

zmysle § 23 písm. b) CSP, keďže žalovaný tento nárok uplatnil už nie celkom jednoznačným podaním
zo dňa 19.05.216 (č.l. 22 a nasl.) a podanie vzájomnej žaloby (č.l. 66 a nasl.) je vlastne pokračovaním
uplatnenia uvedeného nároku.

18.Pretoodvolacísúduzatváratakakosúdprvejinštancie(ajkeďzinýchdôvodov),ževprejednávanom

spore nenastala kauzálna príslušnosť Okresného súdu Piešťany v zmysle § 23 písm. b) CSP
a vo veci mohol konať a rozhodnúť Okresný súd Trnava.

19. Žalovaný si v konaní uplatnil nároky vzájomnou žalobou a to zaplatenie peňažnej náhrady
za nezotrvanie u zamestnávateľa počas výpovednej doby v sume 482,16 eura a náhradu škody za

neoprávnenú jazdu v sume 198,94 eura. Súd prvej inštancie túto vzájomnú žalobu žalovaného v celom
rozsahu zamietol a odvolací súd sa v plnom rozsahu s týmto záverom stotožňuje.

20. Čo sa týka nároku žalovaného na náhradu škody súvisiacu s tým, že žalobca vyložil náklad v
HolandskuvmesteApeldoornuždňa05.02.2016anieaždňa08.02.2016,anipodľanázoruodvolacieho

súdu tu nebolo ničím preukázané, že žalobca mal vedomosť o tom, aký je presný dátum vykládky.
Žalovaný poukazoval na to, že žalobca konal v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa, preto
v zmysle § 186 ZP zodpovedá za škodu, ktorú mu spôsobil úmyselným konaním neoprávnenou jazdou,
nakoľko z jeho strany došlo k použitiu motorového vozidla na súkromnú prepravu v rozsahu 1206,4 km.
Žalobca nepostupoval podľa pokynov zamestnávateľa, svojvoľne a zámerne použil motorové vozidlo

bez toho, aby vykonal prácu, na súkromnú cestu naspäť k zamestnávateľovi do Trnavy.

21.Odvolacísúdsaplnestotožňujesozáveromsúduprvejinštancie,žetunedošlokzodpovednostnému
vzťahu podľa § 186 ZP. Žalobca mal naložený tovar a bol na pracovnej ceste už dňa 05.02.2016,
kedy došlo k vykládke tovaru a od tejto vykládky, od splnenia si povinnosti zamestnanca doručiť tovar

odberateľovi až do jeho odchodu 09.02.2016 (do 14,45 hod. zostal žalobca v mieste vykládky a čakal
na pokyny zamestnávateľa, pričom žalovaný počas celého obdobia vedel o tom, že má zamestnanca
v mieste vykládky, t.j. v zahraničí a neprideľoval mu žiadnu prácu, žiadnu ďalšiu prepravu, žiadal, aby
v cudzej krajine vyčkával na príležitosť naloženia tovaru, ktorý by prepravil cestou naspäť) mu nebola
pridelená žiadna ďalšia preprava. I keď žalovaný argumentuje v odvolaní tým, že pokiaľ by zamestnanec

požadoval preddavok na náklady spojené s pobytom v mieste vykládky, boli by mu vyplatené, túto
skutočnosť v konaní nepreukázal a naproti tomu vopred nik nevedel, aký čas by sa mal zdržiavať v
mieste vykládky (t.j. dovtedy, než nebude pre neho zabezpečená ďalšia preprava tovaru, k čomu ani
po celý čas nedošlo). Preto sa i odvolací súd stotožňuje s tým, že čakanie žalobcu na ďalšiu zákazku
od 05.02.2016 do 09.02.2016 bez toho, aby mu boli poskytnuté preddavky na cestovné náhrady, nie

je možné považovať za primerané a v nevyhnutnom rozsahu. Počas tohto obdobia žalobcovi nebola
prideľovaná žiadna práca, zamestnávateľ ho iba žiadal, aby zostal na danom mieste bez toho, aby sa
črtala možnosť jeho návratu na Slovensko s ďalšou prepravou tovaru.

22. Predovšetkým však je potrebné zdôrazniť to, čo konštatoval aj súd prvej inštancie vo svojom

rozhodnutí a to, že náklady, ktoré vznikli v súvislosti s návratom žalobcu - zamestnanca na Slovensko,
sú náklady, ktoré musel zamestnávateľ na návrat motorového vozidla a zamestnanca vynaložiť, teda
ide o náklady, ktoré by zamestnávateľovi vznikli v každom prípade. Skôr došlo v tomto prípade k ušlému
zisku žalovaného, ktorý by bol mohol dosiahnuť v prípade, ak by žalobca na spiatočnej ceste prepravovaltovar. Žalovaným vyčíslené náklady však nevznikli v príčinnej súvislosti s návratom žalobcu na územie
SR bez vykonania ďalšej prepravy, keďže by vznikli v prípade každého návratu prideleným
motorovým vozidlom a preto tieto náklady nemôžu predstavovať pre zamestnávateľa škodu, keďže ich

vznik nevyvolal priamo žalobca, ale vznikli v súvislosti s jeho pracovnou cestou a s vykládkou tovaru,
ktorýmubolzverenýdňa05.02.2016.Tubymohlavzniknúťzamestnávateľovinaozajlenškodavoforme
ušlého zisku, ktorú si zamestnávateľ neuplatnil a preto súd prvej inštancie postupoval správne, pokiaľ
z dôvodu nepreukázania naplnenia všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu vzájomnú
žalobou v tejto časti výrokom V. ako nedôvodnú zamietol a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej

inštancie v tejto časti v zmysle § 387 ods. 1, 2 ako vecne správny, osvojujúc si tiež dôvody tohto
rozhodnutia, potvrdil.

23. Žalovaný si svojou vzájomnou žalobou ďalej uplatňoval nárok na zaplatenie peňažnej náhrady za
nezotrvanie žalobcu u zamestnávateľa počas výpovednej doby, keďže poukazoval na to, že k skončeniu
pracovného pomeru tu došlo jeho výpoveďou zo dňa 22.02.2016, ktorá bola žalobcovi doručovaná

poštou, o čom v odvolacom konaní predložil príslušné doklady.

24.Súdprvejinštanciekonštatoval,žedôkazyotom,žetudošlokplatnejvýpovedizpracovnéhopomeru
zo strany žalovaného, neboli v konaní predložené, preto nárok žalovanému nepatrí. S týmto záverom je
potrebné v plnom rozsahu súhlasiť. Žalovaný k vyjadreniu zo dňa 19.05.2016 (č.l. 22) pripojil

ako dôkaz výpoveď zo dňa 22.02.2016 (č.l. 37 spisu), iné doklady súvisiace s touto výpoveďou v konaní
pred súdom prvej inštancie nepredložil. K vzájomnej žalobe zo dňa 16.08.2016 (č.l. 66 spisu) pripojil
cca 8 dokumentov, ale obálka a sledovanie zásielky Slovenskou poštou k nim pripojené neboli, neboli
pripojené ani neskôr. Sporné listinné dôkazy teda žalovaný nepredložil ani následne v rámci svojich
ďalších úkonov a prednesov pred súdom prvej inštancie a to až do rozhodnutia vo veci samej. Možno

potom jednoznačne uzavrieť, že ich prvý krát predložil až v odvolacom konaní (porovnaj č.l. 146, 147
pv- t.j. prevráť - opačná strana).

25. Bolo povinnosťou žalovaného predložiť predmetné listinné dôkazy včas, t.j. najskôr spolu s jeho
podaním zo dňa 19.05.2016, no najneskôr na pojednávaní dňa 24.01.2017, kedy bolo vyhlásené

dokazovanie za skončené.

26. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť

nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

27. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov (novoty) je prípustná len za
splnenia zákonných podmienok (rsp. taxatívne vymedzenie odvolacích dôvodov), ktorých sa novoty

týkajú - § 366 písm. a) až c ).

28. Žalovaný sa domáha pripustenia novôt v odvolacom konaní, avšak nepreukázal, že na použitie
týchto novôt boli splnené procesné podmienky, resp. že nezavinil doterajšie nepredloženie skutočností
a dôkazov, na ktoré sa v odvolacom konaní odvoláva. Musel by totiž v odvolaní dokázať, že nové

prostriedky procesného útoku, ktoré uvádza až teraz, nemohol bez svojej viny v doterajšom priebehu
konania použiť. Ak sa takýto predpoklad totiž nesplní, na novoty v odvolacom konaní sa nemôže
prihliadať. Na nepoužitie novôt postačí aj opomenutie skoršieho uvedenia týchto skutočností či dôkazov
z vlastnej viny.

29. Z dokladov predložených v odvolacom konaní nepochybne vyplýva, že bolo vecou žalovaného, že
tieto dôkazy priložil až k svojmu odvolaniu, nepriložil ich k samotnému vyjadreniu k žalobe či k vzájomnej
žalobe, pretože týmito dokladmi bezpochyby disponoval. Výpoveď z 22.02.2016 k vyjadreniu pripojil,
avšak nepripojil podací lístok o podaní tejto zásielky na pošte, obálku, v ktorej sa mala nachádzať
výpoveď a ktorá bola vrátená žalovanému z dôvodu jej neprevzatia adresátom (č.l. 147), ako i sledovanie

zásielok Slovenskej pošty zo dňa 23.09.2016 (č.l. 147 pv). I z týchto dôkazov vidno, že žalovaný nimi
disponoval už v čase konania pred súdom prvej inštancie, nič mu nebránilo v tom, aby ich v konaní
predložil, pretože pokiaľ predložil len výpoveď, nedokázal tým, že táto bola zaslaná na poštu v mieste
bydliska žalobcu, nedokázal tým, že mu táto bola poštou skutočne doručovaná a že si žalobca tútozásielku neprevzal a nedokázal tým, že táto zásielka nebola prevzatá v odbernej lehote a žalovanému
vrátená. Žalovaný týmto nepreukázal, že výpoveď zo dňa 22.02.2016 žalobcovi v skutočnosti odoslal,
že žalobca mal možnosť uvedenú zásielku si na pošte prevziať, avšak keďže si ju neprevzal, bola

po uplynutí úložnej doby vrátená žalovanému späť ako neprevzatá zásielka, čím mali nastať následky
doručenia tejto výpovede.

30. Nakoľko žalovaný zo svojej viny tieto dôkazy v konaní pred súdom prevej inštancie nepredložil,
nepreukázal,žedošlokuskončeniupracovnéhopomerutoutopísomnouvýpoveďouatakútoskutočnosť

už nie je možné preukazovať v odvolacom konaní, keďže najneskôr do rozhodnutia súdu prvej inštancie
mal žalovaný tieto skutočnosti preukázať. Pred rozhodnutím súdu prvej inštancie vo veci samej bolo
vyhlásené dokazovanie za skončené, takže ďalšie dôkazy už v odvolacom konaní nie je možné
produkovať mimo dôkazov, na ktoré dopadá ustanovenie § 366 CSP, ktorá aplikácia
však v súdenom prípade nepripadá v úvahu.

31. Právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené ako reštriktívne
vnímaná výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky
procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie.

32. S prihliadnutím na tieto skutočnosti preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie i v tejto časti

v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny, osvojujúc si tiež dôvody tohto rozhodnutia potvrdil a
to vrátane výroku o trovách prvoinštančného konania, ktoré boli priznané žalobcovi voči žalovanému o
vzájomnej žalobe v rozsahu 100 % .

33. V odvolacom konaní bol úspešne brániacim sa účastníkom žalobca.

34. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

35. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

36. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

37. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

38. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396
ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP vzhľadom na to, že bol v odvolacom konaní úspešný a neboli
tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov

konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods.
2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).