Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. november 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sžo/43/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200290
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Morava
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1015200290.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: RNDr. U. U., bytom X., právne zastúpeného
Mgr. Andrejom Maarom, advokátom so sídlom Dunajská 6, Bratislava, proti žalovanému: Krajské
riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave, Krajský dopravný inšpektorát, so sídlom Špitálska 14,
Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KRPZ-BA-KDI21-200/2014-P z 29.
decembra 2014, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S/44/2015-32 z

3. marca 2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S/44/2015-32 z 3. marca
2016 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd") rozsudkom č.k. 1S/44/2015-32 z 3. marca 2016 podľa §
250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP") ako nedôvodnú zamietol

žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia č. KRPZ-BA-KDI21-200/2014-
P z 29. decembra 2014, ktorým žalovaný podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správnyporiadok)zamietolodvolaniežalobcuapotvrdilrozhodnutieOkresnéhoriaditeľstvaPolicajného
zboruvBratislaveIII,Okresnýdopravnýinšpektorátč.ORPZ-BAIII-ODI1-182/2014-P-Mz19.septembra
2014, ktorým uznal žalobcu vinným zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. l/ zákona č.
372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „zákon o priestupkoch" z dôvodu, že žalobca porušil § 3 ods.

1, § 3 ods. 2 písm. a/, písm. b/, § 4 ods. 2 písm. j/ a § 20 ods. 3 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej
premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o cestnej premávke"), za čo
bola žalobcovi podľa § 22 ods. 2 písm. f/ zákona o priestupkoch uložená pokuta 100,- €. Podľa § 79
ods. 1 zákona o priestupkoch s poukazom na § 1 písm. a/ vyhlášky Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky č. 411/2006 Z.z., ktorou sa ustanovuje paušálna suma trov konania o priestupku bola žalobcovi
uložená povinnosť uhradiť trovy konania v sume 16,- €. Žalobca bol uznaný vinným zo spáchania

uvedenéhopriestupkunatomskutkovomzáklade,žedňa25.apríla2014o18.55hodineakonemotorový
účastník cestnej premávky „cyklista" viedol bicykel neznámej značky ako organizátor cyklistického
zhromaždenia v Bratislave z Námestia SNP po trase určenej organizátorom. Počas presunu križovatkou
Krížnej a Legionárskej ulice v ich smere jazdy svietil na križovatke riadenej svetelnou signalizáciou
signál so zeleným svetlom „Voľno". Následne sa na svetelnom signalizačnom zariadení zobrazil svetelný
signál s oranžovým svetlom a následne s červeným svetlom „Stoj". Žalobca sa s bicyklom postavil

a zostal stáť v strede križovatky Krížnej a Legionárskej ulice, čím znemožnil prejazd cez križovatku
ostatným účastníkom cestnej premávky. Následne sa žalobca postavil v strede križovatky Miletičovej
a Záhradníckej ulice, čím znemožnil prejazd cez križovatku ostatným účastníkom cestnej premávky.
Uvedené skutočnosti boli zadokumentované hliadkou Fotón 725 digitálnym záznamom, ktorá bola
velená ako jedna z hliadok dohľadu nad verejným zhromaždením a následným presunom cyklistov.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že v danej veci bolo jednoznačne preukázané, že
žalobca svojím konaním porušil dotknuté ustanovenia zákona o cestnej premávke, čo zakladá jehozodpovednosť za priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. l/ zákona o priestupkoch, pričom výšku uloženej
sankcie považoval krajský súd za primeranú.

Žalobca v žalobe podľa krajského súdu neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by sa žalovaný
správny orgán nebol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal a ktoré by odôvodňovali
záver, že správne orgány svojím postupom porušili základné zásady správneho konania a konania o
priestupkoch.

S námietkou žalobcu, že verejné zhromaždenie bolo riadne ohlásené a že v tomto prípade bola
založená povinnosť príslušníkov Policajného zboru poskytnúť súčinnosť, sa krajský súd s poukazom
na § 6 ods. 3 zákona č. 84/1990 Zb. o zhromažďovacom práve (ďalej len „zákon o zhromažďovacom
práve") nestotožnil. K uvedenému krajský súd dodal, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva,
že žalobca zaslal oznámenie zo 16. apríla 2014 o konaní verejného zhromaždenia Okresnému úradu
Bratislava a Miestnemu úradu Miestnej časti Bratislava - Staré Mesto, pričom z obsahu týchto oznámení

nevyplýva, že by podľa § 6 ods. 3 zákona o zhromažďovacom práve požiadal o poskytnutie ochrany
zhromaždeniu. Táto skutočnosť je podľa krajského súdu zrejmá aj z oznámenia Mestskej časti Bratislava
- Staré Mesto z 23. apríla 2014, v ktorom mestská časť uviedla, že nebude na zhromaždenie vysielať
svojho zástupcu v zmysle § 4 ods. 2 zákona o zhromažďovacom práve a že zvolávateľ nepožiadal
podľa § 6 ods. 3 zákona o zhromažďovacom práve mestskú časť o poskytnutie ochrany. Podľa

názoru krajského súdu skutočnosť, že žalobca zaslal oznámenie o zhromaždení cyklistov podľa zákona
o zhromažďovacom práve neznamená automaticky, že zhromaždeniu bude poskytnutá súčinnosť
príslušného útvaru Policajného zboru. O túto mal žalobca ako organizátor zhromaždenia v zmysle
zákona o zhromažďovacom práve výslovne požiadať a v prípade, že tak urobil, táto skutočnosť ho
neoprávňovala k tomu, aby on sám osobne riadil a organizoval dopravu na predmetných križovatkách.

O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi ich
náhradu nepriznal.

V lehote ustanovenej zákonom (§ 204 ods. 1 OSP, § 246c ods. 1 veta prvá OSP) podal proti rozsudku

krajského súdu odvolanie žalobca.

V odvolaní žalobca namietal, že krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal so
základnými dôvodmi podanej žaloby. V tejto súvislosti poukázal na to, že krajský súd sa vôbec nevyjadril
k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd") č.k. I. ÚS 193/03-35 z 30. marca

2004, napriek tomu, že žalobca sa v žalobe na jeho obsah odvolával. Podľa žalobcu bol krajský súd
povinný sa s uvedeným nálezom Ústavného súdu v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať a pokiaľ
tak neurobil, porušil právo žalobcu na súdnu ochranu.

Žalobca ďalej uviedol, že Ústavný súd v náleze č.k. I. ÚS 193/03-35 z 30. marca 2004 posudzoval

prípad, v ktorom bola zvolávateľovi zhromaždenia cyklistov uložená pokuta za to, že bez povolenia
príslušnéhocestnéhosprávnehoorgánuužívalinýmnežzvyčajnýmspôsobomviacerékomunikácie,čím
malo dôjsť k znemožneniu cestnej premávky a k ohrozeniu jej bezpečnosti a plynulosti podľa § 22a písm.
a/ bod 1. zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon). Svojou podstatou išlo
podľa žalobcu o priestupok podobný priestupku, ktorého spáchanie sa kladie žalobcovi za vinu. Žalobca

poukázal na to, že Ústavný súd v uvedenom náleze skonštatoval, že uloženie pokuty sťažovateľovi
podľa cestného zákona nemožno vzhľadom na okolnosti veci považovať za nevyhnutné a primerané
pre dosiahnutie sledovaného legitímneho cieľa.

Žalobca má za to, že nespáchal priestupok, z ktorého bol uznaný vinným z toho dôvodu, že

vykonával práva a povinnosti zvolávateľa riadne ohláseného zhromaždenia vyplývajúce zo zákona
o zhromažďovacom práve s cieľom, aby zhromaždenie prebehlo pokojne, aby sa zabezpečil plynulý
prejazd účastníkov zhromaždenia v jednom útvare, aby doň nevnikli iné osoby. Pokiaľ by sa
zhromaždenie roztrieštilo, účel zhromaždenia by nebol podľa žalobcu splnený.

Odôvodnenie, že príslušníci Policajného zboru neposkytli zvolávateľovi zhromaždenia súčinnosť z
dôvodu, že o ňu vopred písomne nepožiadal, sa podľa žalobcu nestotožňuje s úlohami, ktoré by mal
plniť Policajný zbor Slovenskej republiky. Príslušníci Policajného zboru, ktorí zabezpečovali dohľad nad
zhromaždením konali podľa žalobcu v rozpore s § 2 ods. 1 písm. a/, j/ a § 9 ods. 1 zákona č. 171/1993Z. z. o Policajnom zbore (ďalej len „zákon o Policajnom zbore"). Z § 6 ods. 3 zákona o zhromažďovacom
práve podľa žalobcu jasne vyplýva, že požiadanie o ochranu zhromaždeniu nie je povinnosťou
zvolávateľa zhromaždenia, ale jeho právom. Nepožiadanie o poskytnutie ochrany zhromaždeniu podľa

žalobcu neznamená, že príslušníci Policajného zboru boli zbavení svojich zákonných povinností.

Z uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok
krajského súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu
prvého stupňa a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca si zároveň uplatnil právo na náhradu

trov prvostupňového a aj odvolacieho konania.

Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu stotožnil s právnym posúdením veci krajským súdom a
navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny
potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo z
dôvodov a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP)
odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel
k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa § 491 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP"), ak nie
je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti OSP predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 492 ods. 2 SSP odvolacie konania podľa piatej časti OSP začaté predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bola žaloba žalobcu o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného podľa § 250j ods. 1 OSP zamietnutá. Preto primárne v

medziachodvolaniaNajvyššísúdSlovenskejrepubliky,akosúdodvolací,preskúmalrozsudokkrajského
súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal dôvodnosť
odvolacích námietok žalobcu.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb, alebo opravných prostriedkov zákonnosť

postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP <.).

V ďalšom konaní bude úlohou krajského súdu vysporiadať sa s nálezom Ústavného súdu Slovenskej
republiky č.k. I. ÚS 193/03-35 z 30. marca 2004, najmä preskúmať, či dôvody, ktoré boli uvedené

správnym orgánom pri uložení pokuty, možno vzhľadom na význam slobody zhromažďovania,
ako aj s prihliadnutím na oprávnenia a povinnosti zvolávateľa zhromaždenia v zmysle zákona
o zhromažďovacom práve považovať za relevantné a dostatočné na to, aby odôvodnili potrebu
sankcionovať žalobcu uvedeným spôsobom. Krajský súd pritom prihliadne na okolnosti prípadu, keď
predmetné zhromaždenie bolo riadne a včas oznámené v súlade so zákonom o zhromažďovacom
práve a tiež na to, že v danej veci nikto nespochybnil, že išlo o pokojné zhromaždenie, ktorého účelom

bolo formou hromadného prejazdu cyklistov po vopred oznámenej trase poukázať na potrebu zlepšenia
podmienok pre cyklistov v meste, spropagovanie cyklistiky ako rýchlej, ekologickej a zdravej dopravnej
alternatívy a oslava cyklodopravy ako každodennej ekologickej náhrady individuálnej automobilovej
dopravy. Krajský súd sa vysporiada aj s námietkou žalobcu, že napriek tomu, že žalobca v oznámení
o konaní zhromaždenia výslovne nepožiadal o poskytnutie ochrany zhromaždeniu v zmysle § 6 ods. 3

zákona o zhromažďovacom práve, bolo v zmysle § 2 ods. 1 písm. a/, j/ a § 9 ods. 1 zákona Policajnom
zbore povinnosťou príslušníkov Policajného zboru, ktorí zabezpečovali dohľad nad zhromaždením,
spolupôsobiť pri ochrane základných práv a slobôd (v tomto prípade pri ochrane práva pokojne sa
zhromažďovať) a dohliadať na bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky a spolupôsobiť pri jej riadení.

Odvolací súd k zhora vyslovenému právnemu názoru považuje za potrebné dodať, že napriek
apelačnémuopravnémusystému,ktorýsavsprávnomsúdnictveSlovenskejrepublikynaterazuplatňuje,
primárne preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu krajský súd ako súd
prvého stupňa. Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho je preskúmavať
vecnú správnosť prvostupňových rozhodnutí a nie nahrádzať prieskumnú činnosť súdu prvého stupňa

včítane odôvodňovania rozhodnutia.

V novom rozhodnutí o veci rozhodne krajský súd aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3
OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.