Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. júl 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/105/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1615204021
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1615204021.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu
JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom
v Žiline, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: G. D.B., M.. XX.XX.XXXX, Q. B. XX/X, W., o
zaplatenie 66,68 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo
dňa 20. novembra 2018, č. k. 5C/622/2015-33, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 20. novembra 2018, č. k. 5C/622/2015-33, súd prvej inštancie žalovanej uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 66,68 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku, teda
v časti úroku 28 % ročne zo sumy 66,68 eura od 18.12.2012 do zaplatenia, žalobu zamietol. Žalobcovi
priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca dňa 04.01.2012 uzavrel so žalovanou zmluvu o spolupráci

pri poskytovaní bankových produktov a služieb, ktorej obsahom bolo zriadenie osobného účtu č.
XXXXXXXXXX/XXXX, pričom žalovanej bola zároveň vydaná platobná karta Maestro s denným limitom
platobnej karty 1.000 eur. Zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú s možnosťou jej vypovedania v súlade
s VOP. Z listu žalobcu zo dňa 10.12.2012 zistil, že žalobca oznámil žalovanej, že dňom doručenia tohto
oznámenia odstupuje od príslušnej zmluvy o účte č. XXXXXXXXXX/XXXX zo dňa 04.01.2012 a vyzval
žalovanú, aby v lehote 3 dní odo dňa doručenia oznámenia uhradila debetný zostatok, ktorý bol ku dňu

01.08.2012 v sume 65,81 eura. Poukázal na to, že žalobca okrem istiny uplatnil proti žalovanej úrok v
sadzbe 28% ročne od 18.12.2012 na základe ustanovenia čl. 3.12 VOP, ktoré takmer doslovne kopíruje
zákonnú úpravu, keďže ide o inštitút prekročenia v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch.
3. Takto ustálený skutkový stav veci po právnej stránke posúdil podľa § 497, § 502, § 708 ods.
1, 2, § 709 ods. 1, § 710 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1,2,3,4, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1,2
Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1,2,5, § 2 písm. e) zák. č. 129/2010 o spotrebiteľských
úveroch, a dospel k záveru, že žalobe je možné vyhovieť iba čiastočne. Poukázal na to, že vykonaným

dokazovaním bolo preukázané, že žalobca a žalovaná uzavreli dňa 04.01.2012 zmluvu o spolupráci pri
poskytovaníbankovýchproduktovaslužieb.Nazákladetejtozmluvyžalobcazriadilprežalovanúosobný
účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, na ktorom žalovaná vykonávala bezhotovostné a hotovostné transakcie.
Jej predmetom bolo zriadenie osobného účtu a vydanie platobnej karty. Žalobca od zmluvy odstúpil,
keďže na účte bol vykazovaný nepovolený debetný zostatok a vyzval žalovanú na úhradu debetného
zostatku. Predmetnú zmluvu uzavrela žalovaná ako fyzická osoba s uvedením rodného čísla a

adresy trvalého bydliska. Žalobca je bankou - právnickou osobou poskytujúcou okrem iného službu
vedeniaúčtuaposkytovaniaúverov.Vecpretoprávneposúdilakospotrebiteľskýsporapriznalžalovanej
postavenie spotrebiteľa. V konaní nebola sporná skutočnosť, že žalobca viedol pre žalovanú bežný účet,pričom prečerpanie finančných prostriedkov na účte vyplýva z predložených výpisov z účtu. Žalobca
však účet uzavrel ku dňu 18.12.2012 a previedol ho internou účtovnou operáciou na svoj vnútorný
pohľadávkový účet. Ako vyplýva z predložených výpisov z účtu, k uvedenému dňu

žalobca evidoval pohľadávku vo výške 66,68 eur, ktorú žalobcovi ako dôvodne uplatnenú priznal. Vo
vzťahu k uplatnenému debetnému úroku 28 % zo sumy debetného zostatku 66,68 eura od 18.12.2012
do zaplatenia však poukázal na to, že podľa bodu 3.12 VOP s nepovoleným prečerpaním, upomienkou
avýzvounajehovyrovnaniejespojenápovinnosťzaplatiťpoplatok.Zdoloženéhosadzobníkaúrokových
sadzieb platných od 01.03.2015 vyplýva výška úroku pri nepovolenom prečerpaní v sadzbe 28 %

p. a. Dospel pritom k záveru, že žalobca si úrok z nepovoleného prečerpania na účte vo výške 28
% uplatnil nedôvodne a bez toho, aby táto uplatnená úroková sadzba mala oporu vo VOP žalobcu,
resp. vychádzala z výpisov z účtu žalobcu, kde žalobca sám uvádzal žalovanej podmienky úročenia
nepovoleného prečerpania na účte. Súd zároveň poukazuje na rozpornosť ustanovení VOP žalobcu z
tohto obdobia, kedy sa vo viacerých ustanoveniach uvádzajú rôzne spôsoby úročenia nepovoleného
prečerpania, čo je pre spotrebiteľa neprijateľné. Z týchto dôvodov v tejto časti žalobu žalobcu zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., pričom pri určovaní pomeru úspechu neúspechu
strán v konaní vychádzal len z uplatnenej istiny, a preto, keď táto bola v celom rozsahu žalobcovi
priznaná, žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote do zamietajúceho výroku vo veci samej
odvolanie žalobca, ktorý v tejto časti žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a aj v tejto časti

žalobe vyhovieť. Odvolanie odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia. Namietal, že zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb
bola medzi stranami uzatvorená v súlade s ustanoveniami Obchodného zákonníka upravujúcimi zmluvu
o bežnom účte (§ 708 a nasl. Obchodného zákonníka). V zmysle § 710 Obchodného zákonníka ak ide v
zmluve určené, že banka vykoná do určitej sumy príkazy na platby, aj keď nemá na to potrebné peňažné

prostriedky na účte, spravujú sa práva a povinnosti strán pri uskutočnení týchto platieb zmluvou o úvere
(§ 497 a nasl.). V zmysle § 711 ods. 1 Obchodného zákonníka za vykonanie platieb je banka
oprávnená požadovať úhradu nákladov s tým spojených a použiť na ich započítanie peňažné prostriedky
na účte. V zmysle § 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa prekročením rozumie automaticky

prijaté prečerpanie, pri ktorom veriteľ umožňuje spotrebiteľovi disponovať peňažnými prostriedkami nad
rámec aktuálneho zostatku na platobnom účte spotrebiteľa alebo nad rámec dohodnutého povoleného
prečerpania.VzmysleVšeobecnýchobchodnýchpodmienokplatnýchkudňupodpisuzmluvy,konkrétne
v zmysle čl. III. Účty a vkladné knižky časti G. Osobný účet zriaďuje banka pre fyzické osoby - občanov
na základe zmluvy klienta s bankou alebo dodatku k zmluve, ktorého predmetom je zmena iného typu

osobného úctu klienta na Osobný účet. V zmysle čl. III. Účty a vkladné knižky časti A. bodu 15 Klient
sa zaväzuje dodržiavať na účte kladný (kreditný) zostatok najmenej vo výške minimálneho zostatku
zverejneného v obchodných priestoroch banky pre jednotlivé typy účtov. Zároveň je klient povinný
zabezpečiť taký zostatok na účte, ktorý pokryje všetky splatné poplatky podľa sadzobníka, splatné trvalé
príkazy na úhradu, zrealizované výbery, resp. platby platobnou kartou, splátky súvisiace s poskytnutým

úverom a ďalšie platby, ktoré sa zaviazal uhradiť banke. V zmysle čl. III. Účty a vkladné knižky
časti A. bodu 23 Ak účet/ vkladná knižka /vkladový účet dosiahne debetný (záporný zostatok), prípadne
prekročí povolené prečerpanie bez súhlasu banky, debetný zostatok na účte/knižke klienta nadobúda
charakternepovolenéhodebetu(ďalejlen"nepovolenýdebet").Vprípadevznikutakéhotonepovoleného
debetu banka zašle klientovi upomienku s požiadavkou na vyrovnanie nepovoleného debetu v lehote

v nej stanovenej a klient je povinný nepovolený debet vyrovnať v bankou stanovenej lehote uvedenej
v upomienke zaslanej bankou. Nevyrovnanie nepovoleného debetu v stanovenej lehote sa považuje
za podstatné porušenie zmluvy o účte, pričom pohľadávka banky z nepovoleného debetu sa stane
okamžite splatnou vrátane príslušenstva a banka je oprávnená si ju započítať na ťarchu pohľadávky
klientavočibanke".Bankasizazaslanieupomienkyúčtujepoplatokvzmysleaktuálnehosadzobníka.Ak

vznikne na účte/vkladnej knižke debetný (záporný zostatok, resp. je prekročené povolené prečerpanie,
má banka právo uplatniť úročenie debetu/nepovoleného prečerpania a následne takýto úrok zúčtovať na
ťarchu účtu/vkladnej knižky, príp. účtovať sankčný poplatok, ktorý je spolu s debetnými úrokmi uvedený
v sadzobníku. Úrok z prekročenej čiastky po dobu nepovoleného prečerpania je teda odplatou, ktorú
klient platí banke za čerpanie prostriedkov poskytnutých bankou nad rámec zostatku na účte klienta,

nie zmluvnou pokutou. Nepovolené prečerpanie je prekročením v zmysle zákona o spotrebiteľských
úveroch a ako vyplýva z vyššie uvedeného, ustanovenia Všeobecných obchodných
podmienok iba reflektujú ustanovenia relevantných právnych predpisov upravujúcich vedenie bežného
účtu bankou a vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán zo zmluvy o bežnomúčte. S oprávnením banky požadovať úroky za prečerpanie účtu počíta ako Obchodný zákonník, tak
aj Zákon o spotrebiteľských úveroch v ust. § 18 ods. 1. Na základe uvedeného sa
teda v danom prípade nejedná o špecifickú zmluvnú podmienku alebo princíp zavedený žalobcom a

nakoľko sa opiera o právnu úpravu citovanú vyššie, nie je daná ani jej neprijateľnosť. Ohľadne nároku
na úrok 28% ročne poukázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Co/4/2018-54
zo dňa 27.3.2018, v ktorom Krajský súd uviedol, že v dôsledku toho, že sa majiteľ dostal prečerpaním
finančných prostriedkov na jeho osobnom účte do stavu mínusu, patria banke z takto
poskytnutých peňažných prostriedkov žalovanému úroky dohodnuté zmluvne vo VOP, a to v bode 3.8

VOP a 3.12 s odkazom na bod 8.8 VOP s tým, že úrok z prekročenej čiastky po dobu nepovoleného
prečerpania je odplatou, ktorú klient platí banke za čerpanie prostriedkov ňou poskytnutých nad rámec
zostatku na jeho účte. Nepovolené prečerpanie je podstatným porušením Zmluvy o bežnom účte, ktoré
má za následok nielen právo banky požadovať úroky za prečerpanie účtu, s ktorou povinnosťou počíta
aj Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 18 ods. l. Z ustanovení VOP, ktoré
obsahujú dojednania o úroku pre prípad nepovoleného debetu vyplýva, že kopírujú

zákonnú úpravu, keďže ide o inštitút prekročenia v zmysle Zákona o spotrebiteľských
úveroch, pričom úprava nároku na úrok pri nepovolenom debete vo VOP nie je žiadnou špecifickou
zmluvnou podmienkou zavedenou výlučne žalobcom, ale vyplýva z ustanovení Obchodného zákonníka,
ako aj zo Zákona o spotrebiteľských úveroch. Podstatné je, že debetný zostatok je úročený dohodnutou
úrokovou sadzbou a nárok naň je viazaný na vrátenie peňažných prostriedkov, ktoré tvoria prekročenie

s poukazom na § 18 Zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom jeho výška nemôže byť obmedzená
zákonnou výškou úrokov z omeškania, ako to nesprávne posúdil súd prvej inštancie. Samotnú dohodu
zmluvných strán o platení debetných úrokoch pri nepovolenom prečerpaní finančných prostriedkov na
bežnom účte spotrebiteľa nie je z uvedených dôvodov možné považovať za obchádzanie
zákona. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na

zaplatenie zmluvne dohodnutého debetného úroku za podmienok, na akých sa na jeho platení vo VOP
so žalovaným dohodol. Spôsob určenia výšky úrokovej sadzby bol zmluvnými stranami dohodnutý v
bode 3.7 VOP tak, že zostatok bežného účtu úročí banka aktuálnou úrokovou sadzbou, pretože úroková
sadzba je pohyblivá a vychádza z referenčnej úrokovej sadzby, ktorou je úroková sadzba banky pre
depozitné produkty. S poukazom na uvedené žiadal žalobca odvolaniu vyhovieť.

5. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.
6. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v medziach uplatnených
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie

je dôvodné.
7. V danom prípade súd prvej inštancie skutkovo ustálil, že žalobca a žalovaná uzavreli dňa 04.01.2012
zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, ktorej obsahom bolo zriadenie
osobnéhoúčtuč.XXXXXXXXXX/XXXX,pričomžalovanejbolavydanáplatobnákartaMaestrosdenným
limitom platobnej karty 1.000 eur. Zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú s možnosťou jej vypovedania

v súlade s VOP. Z listu žalobcu zo dňa 10.12.2012 vyplýva, že žalobca oznámil žalovanej, že dňom
doručenia tohto oznámenia odstupuje od príslušnej zmluvy o účte č. XXXXXXXXXX/XXXX zo dňa
04.01.2012 a vyzval žalovanú, aby v lehote 3 dní odo dňa doručenia oznámenia uhradila debetný
zostatok, ktorý bol ku dňu 01.08.2012 v sume 65,81 eura. Vo vzťahu k napadnutej zamietajúcej časti,
teda výroku, ktorým žalobu zamietol v časti úroku 28 % ročne zo sumy 66,68 eura od 18.12.2012 do

zaplatenia dospel prvoinštančný súd k záveru, že žalobcovi na zaplatenie týchto úrokov nárok nevznikol,
nakoľko uplatnená úroková sadzba nemá oporu vo VOP žalobcu, resp. nevychádza z výpisov z účtu, kde
žalobca sám uvádzal žalovanej podmienky úročenia nepovoleného prečerpania na účte, pričom naviac
ustanovenia VOP žalobcu z rozhodného obdobia považoval za vnútorne rozporné, keď vo viacerých
ustanoveniach uvádzajú rôzne spôsoby úročenia nepovoleného prečerpania, čo je pre spotrebiteľa

neprijateľné.
8. Vprvomradepovažujeodvolacísúd,resp.senátodvolaciehosúdu,rozhodujúci vtomtospore
o odvolaní žalobcu, za potrebné poukázať na to, že doposiaľ vo svojej rozhodovacej činnosti vychádzal
zo záveru, že veriteľ má v prípade omeškania dlžníka (spotrebiteľa) popri úrokoch z omeškania právo i
na dohodnuté úroky zo spotrebiteľského úveru, ktoré možno požadovať súbežne s úrokmi z omeškania

aj po splatnosti celého úveru, a to až do úplného vrátenia istiny takéhoto úveru ( napr.
rozsudok sp. zn. 8Co/200/2017, sp. zn. 8Co/138/2017). Dňa 20.02.2019 však bolo z
dôvodu rozdielov v rozhodovacej činnosti jednotlivých senátov na Občianskoprávnom kolégiu Krajského
súdu v Bratislave prijaté zjednocujúce Stanovisko č. 1/2019, podľa ktorého, cit: "V prípade plnenia zospotrebiteľského úveru, zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia úveru veriteľovi nepatrí. Veriteľ má
právonazaplateniezmluvnýchúrokovlendovyhláseniapredčasnejsplatnosti stým,ženásledne
už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, vzniká iba právo na úrok z omeškania. V

opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov
z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.
(Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co 56/2018 z 28.marca 2018)". Vo veci vedenej na
Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 6Co 56/2018 12, v ktorej prijaté závery boli právnym podkladom
pre vypracovanie vyššie uvedeného Stanoviska, sa odvolací súd pri riešení otázky, či žalobkyni (Prima

banka Slovensko, a.s.) prislúcha nárok na zmluvný úrok za obdobie po zosplatnení úveru, stotožnil
s názorom súdu prvej inštancie, že za obdobie po zosplatnení úveru žalobkyni už zmluvný úrok z
nezaplatenej istiny neprináleží a poukázal na to, že splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa
vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a
spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho
povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k

dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve
úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok
je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí,
ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej
odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však

príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové
vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto
prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť
celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie
jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník

nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická
podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak
nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému
vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje
viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal

stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani
na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov
spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav,
kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a
veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De

facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu
záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi
by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou
záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej
nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa

domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké
obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by navyše
odvolací súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa, ale zároveň by
podporoval aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú
nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu

jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však neponíma v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu
ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov. Uvedenou úvahou sa odvolací súd
prirodzene dostáva aj v poradí k ďalšiemu zásadnému záveru, spočívajúcemu v skutočnosti, že keďže
jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru,
navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania

spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru.
S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v
omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné
plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných
prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s

protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna
úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2
Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou.
Povedané inak v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tentoúčel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar.
vl. 87/1995 Z. z. Ak by sa žalobkyňa odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti
dojednania dovolávala aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto

nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a nar. vl. alternatívne (podľa povahy
zmluvnej úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka (k tomu pozri
rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2015 sp. zn. 6Co/190/2014). V danej veci vychádzajúc
z toho, že ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru, zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia úveru
žalobkyni nepatrí. V tomto smere odvolací súd poukazuje i na rozhodnutie Ústavného súdu SR (sp. zn.

IV. ÚS 476/2012 z 18.9.2012), podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa
dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania /§ R 59/1998, 4Obo
143/1998/. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s
tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V
opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu
v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch

medzi účastníkmi (konkrétne bod 12 a 13 cit. rozsudku). K obdobným právnym záverom dospel Krajský
súd v Bratislave aj v rozsudku sp. zn. 9Co 17/2018, v rozsudku sp. zn. 15Co 110/2018, v rozsudku
sp. zn. 7Co 347/2017, v rozsudku sp. zn. 10Co 95/2018, v rozsudku 11Co/36/2015. Vzhľadom
na uvedené musel odvolací súd zvážiť, či nie je v preskúmavanej veci na mieste vychádzať z právnych
záverovprijatýchvcitovanomStanoviskuč.1/2019ObčianskoprávnehokolégiaKrajskéhosúdu v

Bratislave, ktoré bolo prijaté kvalifikovanou nadpolovičnou väčšinou sudcov, ktorí sú členmi daného
kolégia. V rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorému je primárne zverená
úloha zjednocovania výkladu právnych noriem, totiž daná otázka zatiaľ zjednotená nebola (aspoň o
tom odvolací súd nemá vedomosť). V tejto súvislosti odvolací súd vychádzal predovšetkým zo zásady
právnej istoty vyjadrenej v čl. 2 Základných zásad Civilného sporového poriadku, ktorý chráni hodnotu

predvídateľnosti práva resp. súdnych rozhodnutí, ako jednu z najvyšších ústavných hodnôt materiálneho
právneho štátu. Obsahom uvedenej zásady je so zreteľom na závery vyplývajúce z ustálenej judikatúry
Ústavného súdu SR (porov. napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS
80/99, II. ÚS 243/05) požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých
podmienkach dala rovnaká odpoveď, teda že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne

posudzované. V opačnom prípade dochádza k porušeniu zásady právnej istoty a zákonom ustanovenej
povinnostiprizabezpečovaníjednotyrozhodovania.Ikeďprávnezáveryvšeobecnýchsúdovobsiahnuté
v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného

účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS 300/06). V nadväznosti na uvedené Ústavný súd SR vníma ako ústavne nesúladnú aj existenciu
rozhodnutí krajského súdu vydaných v skutkovo identických prípadoch, v ktorých rozhodol odchylným
spôsobom (viď napr. bod 27 nálezu sp. zn. I. ÚS 168/2018).
9. Na základe vyššie uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že pri zodpovedaní otázky, či veriteľ

má v prípade omeškania dlžníka (spotrebiteľa) popri úrokoch z omeškania právo i na dohodnuté úroky
zo spotrebiteľského úveru aj za dobu po vyhlásení mimoriadnej splatnosti celého úveru až do úplného
vrátenia istiny, možno; za stavu chýbajúcej ustálenej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR k
danej otázke; zabezpečiť dôsledné rešpektovanie zásady právnej istoty vyjadrenej v čl. 2 Základných
zásad C.s.p. iba tak, že odvolací súd, resp. senát rozhodujúci v preskúmavanej veci, bude vychádzať z

právnych záverov vyslovených vo vyššie citovanom Stanovisku č. 1/2019 Občianskoprávneho kolégia
Krajského súdu v Bratislave, teda z toho, že v prípade plnenia zo spotrebiteľského úveru veriteľovi
zmluvný úrok za dobu od okamihu zosplatnenia úveru do splatenia istiny nepatrí. Podľa názoru
odvolacieho súdu je; za stavu názorovej nejednotnosti v danej otázke jednotlivých senátov Krajského
súdu v Bratislave, existujúcej pred prijatím citovaného Stanoviska č. 1/2019; v záujme zabezpečenia

právnej istoty všetkých dotknutých subjektov ako i naplnenia princípu predvídateľnosti rozhodovania
znamenajúceho, že strany v spore môžu legitímne očakávať, že štátne orgány budú v skutkovo a právne
porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako, nevyhnutné vychádzať z jednotných právnych záverov
a prikloniť sa k právnemu názoru prezentovanému väčšinou odvolacích senátov na Krajskom súde v
Bratislave vyjadrenom v prijatom Stanovisku a k argumentácii uvedenej v rozsudku na Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. 6Co 56/2018 12, z ktorej tento právny názor vychádza.
10. V súlade s vyššie prezentovaným právnym názorom je potom aj konštatovanie súdu prvej inštancie,
že žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov z nepovoleného prečerpania na účte v rozsahu žalobou
uplatneného úroku 28 % zo sumy prečerpania nevznikol. Všeobecné podmienky poskytovania služiebžalobcu totiž výslovne počítajú aj s nepovoleným prečerpaním prostriedkov na účte, ktorú situáciu treba
pokiaľ ide o právo žalobcu požadovať od žalovaného úroky, považovať, rovnako ako pri poskytnutí
štandardného úveru a vyhláseniu mimoriadnej splatnosti (po ktorom okamihu rovnako ako

v prípade nepovoleného prečerpania už dlžník stráca právo ďalej oprávnene disponovať s peňažnými
prostriedkami získanými od veriteľa) za situáciu, kedy už po uplynutí splatnosti záväzku banke právo na
úrokynevznikáavznikájejibaprávopožadovaťoddlžníkaúroky zomeškania.Ajvzmyslečl.
III. Účty a vkladné knižky časti A. bodu 23 VOP žalobcu, ktorých obsah žalobca zdôrazňuje aj v podanom
odvolaní, ak účet dosiahne debetný (záporný zostatok), prípadne sa prekročí povolené prečerpanie

bez súhlasu banky, debetný zostatok na účte klienta nadobúda charakter nepovoleného debetu, pričom
v prípade vzniku takéhoto nepovoleného debetu banka zašle klientovi upomienku s požiadavkou na
vyrovnanienepovolenéhodebetuvlehotevnejstanovenejaklientjepovinnýnepovolenýdebetvyrovnať
v bankou stanovenej lehote uvedenej v upomienke zaslanej bankou. Takto bankou určenú lehotu potom
treba považovať za lehotu splatnosti úveru (sám žalobca v odvolaní zdôrazňuje, že v zmysle § 710
Obchodného zákonníka ak ide v zmluve určené, že banka vykoná do určitej sumy príkazy na platby,

aj keď nemá na to potrebné peňažné prostriedky na účte, spravujú sa práva a povinnosti strán pri
uskutočnení týchto platieb zmluvou o úvere), a so zreteľom na už vyššie uvedené právne závery po
splatnosti úveru už veriteľovi nárok na úroky nevzniká a veriteľ môže od dlžníka požadovať iba
úrok z omeškania, ktoré žalobca v preskúmavanej veci neuplatnil. So zreteľom uvedené odvolací súd
nepovažoval argumenty žalobcu, vychádzajúce z rozhodovacej činnosti iných krajských súdov v SR,

ktoré dospeli k opačnému záveru, za dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého v odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa obsahu spisu žalovanému žiadne trovy

nevznikli, je preto v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim
procesnú ekonómiu, potrebné rozhodnúť priamo tak, že žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania
nepriznáva (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.februára 2018 sp. zn. 7Cdo 14/2018 uverejnené pod
R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018).
12. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v

plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je

prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok

minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou

na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania ( § 430 C.s.p.).