Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 19. august 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/22/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317204752
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2317204752.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr.

Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v spore žalobcu: O. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XX,
P., zastúpený: JUDr. Vlasta Suchanová, advokátka so sídlom Podzámska 32, Nové Zámky, IČO: 31 825
362, proti žalovanému: C. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. L. E. č. XX, zastúpený: JUDr. Vladimír Vágó,
advokát so sídlom Kpt. Nálepku 724/7, Galanta, o zaplatenie 7.585,95 eura, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 17C/15/2017-49 zo dňa 4. októbra 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho
konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovanému priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Rozsudok po citovaní § 415, § 420 ods. 1, § 442 ods.
1, § 444 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) vecne odôvodnil tým, predpokladom vzniku každej
občianskoprávnej zodpovednosti za škodu je protiprávny úkon, spôsobenie škody a príčinná súvislosť
medzi protiprávnym úkonom a škodou. Všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420 spočíva v

zavinení škodcu. Pre rozhodnutie vo veci je potrebné zaoberať sa špecifickosťou športu - futbalu, pri
ktorom došlo k úrazu. V rámci regulácie športu platí zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje športovým
organizáciám správy a riadenia konkrétneho športu prijímať konkrétne akty správy a riadenia súťaží,
prijímať a vydávať športové pravidlá, či generovať ďalšie predpisy záväzné pre svojich členov. Na
základe uvedeného v športoch platia pravidlá hry. Pod váhou týchto pravidiel, súlad zápasu, jeho
priebehu, súbojov a fyzických kontaktov v ňom, či iného merania síl (ďalej len zápas) s ich znením
posudzujenatooprávnenáosoba,ktoroujerozhodca.Súdvychádzalzpoznatku,žepráverozhodca(nie

spoluhráči) je jediným oprávneným subjektom na posúdenie súladu konkrétnej hernej situácie, súboja,
fyzického kontaktu či akejkoľvek inej situácie počas hry s obsahom konkrétnych športových pravidiel.
Súd preto vychádzal z výpovede svedka B. G., ktorý ako pred vyšetrujúcim orgánom, tak aj pred súdom
na pojednávaní konanom dňa 04.10.2018 uviedol, že stret hráčov (žalobca a žalovaný) nebol odpískaný
ako faul, jednalo sa o bežné súperenie o loptu, hru odpískal až po tom, ako videl, že žalobca zostal
ležať na zemi (v týchto prípadoch je povinnosťou rozhodcu hru prerušiť), to už bolo v čase, keď lopta
bola odkopnutá, teda pár sekúnd po strete hráčov. Výpovede ďalších svedkov, spoluhráčov žalobcu či

žalovaného súd nevzal do úvahy, nakoľko hráči nie sú oprávnení hodnotiť súboj iných spoluhráčov, ako
aj vzhľadom na závery vyšetrovania úrazu.2. Východiskom úvah o zodpovednosti športovca za úraz spôsobený pri športe je existencia fyzického
kontaktu medzi dvoma, či viacerými hráčmi, pri ktorom vznikla škoda, v tomto prípade škoda na
zdraví. Tento kontakt medzi hráčmi je kontaktným športom vlastný, pričom fyzický kontakt môže byť

vyhodnotený ako bežný, alebo ako faul, teda ako porušenie pravidiel. Bez ohľadu na šport, uvedené
platí odhliadnuc od systematiky trestov ukladaných za predmetné športové fauly (teda z dôvodu
porušenia športových pravidiel). Právny výklad predpisov súkromného práva, rozhodnutia súdov, alebo
vytváranie novej občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu, úraz spôsobený pri športe,
ktorý by minimalizoval, či dokonca vylučoval fyzické súboje, kontaktnosť športu, nie sú na mieste a

pri teste ich normatívnej sily nemôžu uspieť. Prístup, ktorý zohľadňuje špecifickosť športu, ktorá je
v každom druhu športu rozdielna, odôvodňuje aj znenie zakladajúcich dokumentov Európskej únie.
Zmluva o fungovaní Európskej únie vo svojom čl. 165 ustanovuje, že je nutné prihliadať na špecifickosť
športu, ktorú rešpektuje aj samotná Európska únia. Tento poznatok tvorí základné východisko pre
chápanie športu ako celku, ale aj základné východisko chápania občianskoprávnej zodpovednosti
športovcazaškoduspôsobenúprišporte.Niejemožnémechanicky,pozitivisticky aplikovaťustanovenia

právneho poriadku na „športové“ situácie in concreto, nakoľko to môže viesť k nelogickým a právne
neudržateľným záverom. Neexistuje jednoznačný záver v podobe ustálenej rozhodovacej praxe o
občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu spôsobenú pri športe. Zo sveta je nutné upozorniť
na napr. rozhodnutie RS U OGH (Rakúsko), sp. zn. 7 Ob 252/01i, ktorý zodpovednosť športovca za
úraz v kontaktnom športe vylúčil. V tomto prípade išlo o tzv. filz fussball, kedy hráči na sebe nemali

žiadne ochranné prostriedky, chrániče, prilby. Sedemnásťročný, neskorší žalobca, bol dňa 26.11.1998
zasiahnutý do tváre rovnako starým, neskôr žalovaným protihráčom pri spomenutom zápase a v
konkrétnom súboji o rugbyovú „šišku“, pričom bol zranený. Žalobu na náhradu škody súd zamietol s
tvrdením, že žalovaný zrejme žiadnym spôsobom žalobcovi neprivodil zranenie, pretože ho úmyselne
nechcel faulovať. Chovanie žalovaného najskôr neprekročilo typické porušenie pravidiel, neustále sa

vyskytujúce v americkom futbale, a preto nemá byť kvalifikované ako protiprávne. Je nevyhnutné
uvedomiť tieto skutočnosti, že síce došlo k fyzickému kontaktu medzi žalobcom a žalovaným, ale
rozhodca ho neodpískal ako faul a kontakt vyhodnotil aj vyšetrovateľ ako konanie bez nedbanlivostného
resp. úmyselného zavinenia zo strany žalovaného; žalobca sa na tomto športovom zápase zúčastnil
dobrovoľne, pričom poznal charakter, vlastnosti a možné riziká daného športu; žalovaný bol povinný

počas zápasu, v konkrétnom súboji počínať si tak, aby k škode na strane nedošlo, pretože v súkromnom
práve platí zákonom stanovená všeobecná prevenčná povinnosť, avšak nie je možné všeobecnú
prevenčnú povinnosť pozitivisticky (a mechanicky) aplikovať na šport bez zohľadnenia jeho špecifickosti;
žalobca nemôže tvrdiť, že žalovaný škode (iným konaním) mohol predísť, pretože to v kontaktom športe
dokázať nevie, vylúčenie fyzického kontaktu v osobnom športe (futbale) nie je mysliteľné; športovec teda

môže v kontaktnom športe škodu nezaviniť iba tak, že by k žiadnemu fyzickému kontaktu nedošlo, čo je
samozrejme v rozpore s podstatou kontaktného športu ako takého.

3. Obsah § 415 OZ je možné chápať ako generálne ustanovenie zakladajúce všeobecnú prevenčnú
povinnosť. Jeho obsah je však vždy nutné konfrontovať s konkrétnou situáciou, ako krajnú možnosť

pri posudzovaní prípadov, v ktorom nie je možné identifikovať, aká právna povinnosť bola porušená. V
žiadnom prípade nemôže aplikácia tohto ustanovenia na konkrétny prípad nahrádzať dôkaznú núdzu
na strane žalobcu. Uvedené ustanovenie subjektu neukladá povinnosť predvídať každý, v budúcnosti
možný vznik škody. Použitie § 415 OZ prichádza do úvahy len v prípadoch, ak nie je konkrétna právna
úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje (rozhodnutie KS v Nitre, sp.

zn. 3Cob/133/2007 - každý vznik škody nemožno kvalifikovať ako konanie určitého subjektu v rozpore
s § 415 OZ). Od športovca je v zmysle judikatúry možné očakávať zachovanie len takého stupňa
pozornosti, ktorý možno od neho vzhľadom na konkrétnu časovú a miestnu situáciu rozumne požadovať
a ktorý je (objektívne posudzované) spôsobilý zabrániť či aspoň čo najviac obmedziť riziko vzniku
škôd. O skutočnosti, že využitie § 415 OZ k vzniku zodpovednosti za škodu je možné len vtedy, ak sú

splnené ďalšie predpoklady vzniku škody niet pochýb, čo v mnohých prípadoch športových súbojov byť
preukázané nemôže. Je nutné uviesť, že v prípade kontaktných športov je veľmi problematické ustáliť,
či konkrétny súboj medzi hráčmi bol skutočne podmienkou vzniku škody na zdraví. Navyše, v zmysle
judikatúry záver, že bola porušená preventívna povinnosť v zmysle § 415 OZ nemožno urobiť bez
zistenia, v akom konaní žalovaných, ktoré škodu vyvolalo, toto porušenie spočíva. Pokiaľ nie je splnený

základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, pretože nie je preukázaný skutok, ktorú je príčinou
vznikuškodyaktoréhosadopustilžalovaný,niejenároknanáhraduškodydaný.Nevyhnutnousúčasťou
aplikovania všeobecnej prevenčnej povinnosti do oblasti športu je konštatácia porušenia športového
pravidla (teda konštatácia porušenia právnej povinnosti). Konštatácia porušenia všeobecnej prevenčnejpovinnosti konaním športovca je možná len v prípade, ak konkrétnym konaním došlo aj k porušeniu
športového pravidla. Súd poukazuje na to, že nebolo preukázané a dokonca ani žalobcom tvrdené,
ktoré športové pravidlo žalovaný porušil, ako ani či a akú zákonnú povinnosť žalovaný porušil. Potom

nie je možné skonštatovať, že neporušenie športového pravidla je porušením všeobecnej prevenčnej
povinnosti podľa § 415 OZ. Logicky potom žalovaný nezodpovedá za škodu podľa § 420 ods. 1 OZ.
Všetky uvedené argumenty hovoria o tom, že vyvodzovanie zodpovednosti športovca za škodu, resp.
úraz spôsobený pri športe (ak to nie je trestný čin) cez všeobecnú zodpovednosť za porušenie právnej
povinnosti, všeobecnej prevenčnej povinnosti (§ 415) v nadväznosti na § 420 ods. 1 a 3 nie je správne.

Súd by k opačnému záveru mohol dôjsť len na základe skutočnosti, že konaním škodcu (žalovaného)
došlo k závažnému, hrubému, mimoriadne škodlivému porušeniu športovo-právnych predpisov. K
takému záveru v prejednávanom prípade súd nemohol dospieť. Predmetom tohto konania je kolektívny
kontaktný šport, futbal, ktorého historickým prvkom je fyzický súboj o pozíciu či loptu. Fyzický súboj
je v kontaktných športoch týmto historicky vlastný, pričom aj tento súboj je de facto konfrontáciou
pripravenosti, fyzickej kondície a zdatnosti účastníkov športu. Ak platí uvedená skutočnosť, potom

musí taktiež platiť, že v prípade zásahu a aplikácie práva do športu spôsobom, ktorý by z každého
fyzického súboja robil absolútny predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu na zdraví (teda za možný
následok fyzického súboja na strane jedného z jeho účastníkov), vytvoril by sa neudržateľný právny
stav, ktorý zasiahne do právnej istoty účastníkov kontaktných športov, t.j. športovcov. Navyše, je možné
konštatovať, že každý športovec už len tým, že je organizovaný v istom športovom klube, vstupuje do

súbojov a zápasov legitímne organizovaných subjektom národnej či nadnárodnej úrovne, tým pádom
súhlasí (konkludentne) s možnosťou vzniku úrazu pri výkone športovej činnosti.

4. Súd zastáva názor, že podmienkou vzniku a možnej konštatácie zodpovednosti športovca za
škodu na zdraví môže byť extrémne porušenie športového pravidla resp. vybočenie z pravidiel športu.

Argumentum a contrario, ak konkrétnym fyzickým zákrokom nedošlo k extrémnemu, neprimeranému, či
inak závažnému porušeniu športového pravidla, k zodpovednosti športovca za škodu na zdraví nedôjde.
Keďže v prejednávanom prípade súd nedospel k záveru o možnosti aplikácie § 415 OZ a § 420 ods. 1
OZ, súd sa ďalej nezaoberal výškou uplatnenej náhrady škody na zdraví, nakoľko opačný postup by bol
v rozpore so zásadou hospodárnosti súdneho konania.

5. O nároku žalovaného na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP,
pričom žalovaný bol v konaní plne úspešný. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania
uplatňuje tzv. zásada úspechu, t. j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti
neúspešnej strane. Žalovaný bol v konaní plne úspešný, preto mu súd priznal plnú náhradu trov konania,

o ktorej rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne
podľa § 355 ods. 1 CSP a § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP a navrhol, aby odvolací súd podľa § 389 ods.
1 písm. b) a c) CSP zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie. Žalobca odvolanie odôvodnil tým, že žalobou

sa domáhal zaplatenia 7.585,95 eura s príslušenstvom z dôvodov, že pri priateľskom futbalovom zápase
dňa 01.03.2015 sa dostal do fyzického kontaktu so žalovaným ako protihráčom v dôsledku čoho prišlo
k bežnému faulu. Išlo o dotyk ramenami, rozhodcom bol odpískaný faul, pričom mužstvo žalovaného
TJ Trnovec nad Váhom malo výhodu a rozohrávalo ďalšiu časť hry. Následne, asi o 2 -3 min. bol
žalobca protihráčom, žalovaným, doslova atakovaný tak, že už po súboji o loptu, teda už keď lopta bola

odkopnutá zo strany žalobcu, cielene žalovaný fyzicky kontaktoval pravú nohu žalobcu kopačkou, v
dôsledku čoho žalobca utrpel zranenie, ktoré preukázal lekárskymi správami a svoj nárok vyčíslil z titulu
bolestného, sťaženia spoločenského uplatnenia a rozdielu medzi mzdou a nemocenskými dávkami.
Žalobcaskutkovétvrdeniavzmysle§150CSPpravdivoopísalvžalobestým,že ajozrejmilskutočnosti,
ako sadozvedelotom,ktomalžalobcovizraneniespôsobiťaneuviedol osobužalovanéhobezdôvodne.

Žalobca sa až po operácii dňa 01.03.2015 dozvedel od spoluhráčov, ako sa mal vyjadriť vo vzťahu k
osobe žalobcu žalovaný, v dôsledku predchádzajúceho fyzického kontaktu medzi nimi pri súboji o loptu
a teda, že spoluhráči žalobcu, ktorých následne označil ako svedkov a boli vypočutí v konaní uviedli,
ako žalovaný prejavil svoj úmysel pri súboji o loptu žalobcovi minimálne odplatiť faul aj s prípadným
vybočením rámca zo športových pravidiel a z bežného súboja o loptu (teda, že malo ísť o určitý exces).

7. Súd prvej inštancie vôbec nebral do úvahy svedeckú výpoveď svedkov G. C. a O. M., ktorí počuli, ako
sa žalovaný vyjadril vo vzťahu k osobe žalobcu po predchádzajúcom športovom súboji o loptu a ktorý
skutok následne aj žalovaný vykonal a bezprostredne po pár minútach, keď sa žalobca dostal opäť klopte (2-3 min.) a keď loptu spracoval a odkopol, teda už nešlo o súboj o loptu, žalobcu fyzicky atakoval
tak, že mu spôsobil zranenia, ktoré žalobca súdu preukázal. V tomto smere žalobca navrhol v konaní
vypočuť aj znalca MUDr. Šimon Kónya z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie traumatológia, ktorý

vo veci vypracoval znalecký posudok pre účely trestného konania, na ozrejmenie mechanizmu zranení,
silytohtofyzickéhoatakuzostranyžalovaného.Súdvýsluchsvedkavrámcidokazovaniasúdnevykonal.
Zo záverov tohto znaleckého posudku vyplýva, že k zradeniu došlo pôsobením vonkajšieho priameho
aktívne tupého násilia silnej intenzity, ktoré pôsobilo na oblasti strednej tretiny pravého predkolenia
(odpoveď na otázku pod bodom 2 znaleckého posudku). Z ďalších záverov znaleckého posudku je

zrejmé, že sa jedná o úraz ťažký. Práve z hľadiska ozrejmenia celého vzniku zranenia aj z hľadiska
skúseností znalca pri popísaní intenzity tohto zranenia žalobca považoval výpoveď znalca za dôležitú
pre posúdenie nároku žalobcu aj z hľadiska tvrdení za nevyhnutnú.

8. Žalovaný vo svojom vyjadrení z 09.05.2017, ako aj na pojednávaní dňa 21.11.2017 k tvrdeniam
žalobcu nezaujal žiadne logické vysvetlenie, len uviedol, že tvrdenia nie sú pravdivé a v šatni po

prerušení a ukončení zápasu tvrdil, že bol z toho zdrvený. Nijakým spôsobom sa ani o žalobcu
nezaujímal, nezaujal žiadny taký postoj, z ktorého by bolo možné usúdiť, že naozaj prišlo v súboji o loptu
o náhodilú športovú udalosť s výrazne nepriaznivým zdravotným dopadom pre žalobcu.

9. Rozhodca (aj na základe jeho výpovede súd žalobu zamietol) absolútne nevidel daný súboj o loptu

a odpískal vlastne hru, keď videl, že žalobca ostal ležal na zemi, avšak výpoveď rozhodcu nemôže byť
nosným dôkazom pri posúdení danej situácie súdom, bez prihliadnutia na výpovede spoluhráčov. Z
akého dôvodu výpoveď svedkov súd nebral do úvahy, z odôvodnenia rozsudku nie je možné zistiť. V
danom prípade bolo preukázané, že bez zásahu žalobcu do skutkovej situácie, žalovaný použil výrazy
a následné konanie, ktoré boli v príčinnej súvislosti s ďalšou hrou, v súboji o loptu so žalobcom, privodiť

žalobcovi minimálne odplatu za predchádzajúci faul zo strany žalobcu (bez následkov) s cieľom, aby
žalobca fyzicky pocítil intenzitu jeho konania (preukázaná aj zo znaleckého posudku).

10. Pravidlá futbalu Slovenského futbalového zväzu platného od 01.06.2015 (teda platné v čase, kedy
prišlo k ublíženiu na zdraví žalobcu), v zmysle pravidla 12 - zakázaná hra a nešportové správanie, sa

za zakázanú hru a nešportové správanie považuje kopnutie alebo pokus o kopnutie súpera; podrazenie
alebo pokus o podrazenie súpera; skočenie na súpera, vrazenie do súpera; udretie alebo pokus o udretie
súpera; sotenie súpera a pri odoberaní lopty nedovolené zasiahnutie tela súpera skôr, ako zahrá loptu.

11. V danom prípade išlo o konkrétne cielené konanie voči žalobcovi, nakoľko lopta už bola odkopnutá,

keď žalovaný vo vzťahu k žalobcovi vykonal kopnutie, určitý zákrok, ktorý viedol k poškodeniu zdravia
žalobcu. Jednalo sa o intenzitu, ktorá možno prekvapila aj samotného žalovaného, ktorú vyvinul a ktorá
bola v neprospech žalobcu, avšak prejav žalovaného minimálne v slovnom vyjadrení a v následnom
konaní podporujú tvrdenia žalobcu a preukazujú, že išlo o chcenie žalovaného privodiť žalobcovi
nejaký následok. Aj keď trestná zodpovednosť žalovaného bola vylúčená, minimálne občianskoprávna

zodpovednosť v zmysle § 415 a § 420 OZ zostáva naplnená.

12. Žalovaný k odvolaniu žalobcu vo vyjadrení prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že
súd vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu jednak zabezpečením listinných dôkazov,
predovšetkým vyšetrovacím spisom OOPZ Močenok ČVS:ORP 186/MO-SA-2015 ako aj výsluchom

účastníkov konania a predvolaných svedkov. V zmysle obsahu pripojeného spisu bolo konštatované,
že zo strany žalovaného nedošlo k naplneniu trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods.
1 Trestného zákona a to ani nedbanlivostným ani úmyselným konaním. Rovnaký názor vyslovila aj
Okresná prokuratúra v Galante vo svojom uznesení zo dňa 12.12.2016 o zamietnutí sťažnosti proti
uzneseniu ORPZ Šaľa OOPZ Močenok zo dňa 24.10.2016, zastavenie trestného stíhania.

13. Z právneho hľadiska súd listinné dôkazy ako aj výpovede jednotlivých svedkov správne vyhodnotil.
Je potrebné poukázať na výpovede svedkov B. G. ako rozhodcu futbalového zápasu, v ktorom malo
dôjsť k zraneniu žalobcu, ako aj svedkov C. T. ako trénera FK Jatov a G. Martinčeka spoluhráča žalobcu,
ktorí svojimi výpoveďami dokonca vyvrátili tvrdenia žalobcu o priebehu udalosti na futbalovom ihrisku, pri

ktorom malo dôjsť k zraneniu žalobcu. Priebeh stretu účastníkov konania na futbalovom ihrisku popísali
približne rovnako ako žalovaný a to tým spôsobom, že išlo vzájomný súboj o loptu, ktorá bola vo vzduchu
a tým vyvrátili tvrdenie žalobcu na pojednávaní dňa 21.11.2017, že mu žalovaný stúpil na pravú nohu
už po odobraní futbalovej lopty. Pre posúdenie tohto stretu a následného zranenia žalobcu je podstatnýcharakter a špecifikácia športu a to futbalu, pri ktorom k úrazu žalobcu došlo. Súd tieto skutočnosti
presne charakterizoval v odôvodnení rozsudku. Okrem už uvedenej právnej legislatívy citovanej súdom
žalovaný poukazuje aj na právnu prax v Českej republike a to predovšetkým na rozsudok NS ČR zo dňa

20.05.2015 sp. zn. 25 Cdo/493/2015, ktorý došiel k záveru, že k tomu, aby porušene pravidiel športovej
hry vedúcej ku škode na zdraví mohlo byť považované za porušenie prevenčnej povinnosti v zmysle
§ 415 OZ musí mať určitú vyššiu intenzitu, teda musí podstatným spôsobom vybočovať z bežného
spôsobu hry. Pri posúdení intenzity porušenia pravidiel nemôže byť rozhodujúcim hľadiskom závažnosť
následkov, ktoré nič nevypovedajú o tom, akú povahu malo porušenie pravidiel a za akých okolností k

nemu došlo. Rovnako tak nemôže byť závažnosť následkov bez ďalšieho dokladom o brutalite zákroku.
Excesom taktiež nie je každé porušenie pravidiel, ale také konanie, ktoré zjavne vybočuje z bežného
spôsobu hry, ktorý súd formuloval ako konanie, ktoré nemá s hrou nič spoločné. Z uvedených dôvodov
navrhol žalovaný rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.

14. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného neuviedol iné argumenty, ako v podanom odvolaní.

15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil

zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením
(§ 219 ods. 3 CSP), dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej

inštancie je vecne správny.

16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania na súde prvej inštancie, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým

zisteniam a vec správne právne posúdil. K veci je potrebné dodať iba nasledovné:

17. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia voči žalovanému sumy 7.585,95 eura s príslušenstvom
titulom náhrady škody na zdraví, ktorú v žalobe a počas konania špecifikoval. Škoda vznikla žalobcovi
pri priateľskom futbalovom zápase dňa 1.3.2015 počas ktorého bol žalobca protihráčom, žalovaným,

atakovaný tak, že už po súboji o loptu, teda už keď lopta bola odkopnutá zo strany žalobcu, cielene
žalovaný fyzicky kontaktoval pravú nohu žalobcu kopačkou, v dôsledku čoho žalobca utrpel zranenie,
ktoré preukázal lekárskymi správami a svoj nárok vyčíslil z titulu bolestného, sťaženia spoločenského
uplatnenia a rozdielu medzi mzdou a nemocenskými dávkami. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu
zamietol v podstate dôvodu, že vychádzal zo špecifickosti športu, futbalu, ako kontaktného športu,

pri ktorom došlo k úrazu žalobcu. Počas konania nebolo preukázané, že by žalovaný porušil pravidlá
hry, rozhodca stret hráčov (žalobcu a žalovaného) neodpískal ako faul, išlo o bežné súperenie o loptu,
hru odpískal až po tom, ako videl, že žalobca zostal ležať na zemi (v týchto prípadoch je povinnosťou
rozhodcu hru prerušiť), to už bolo v čase, keď lopta bola odkopnutá, teda pár sekúnd po strete hráčov.
Žalobca v odvolaní namietal, že súd sa nevysporiadal so všetkými vykonanými dôkazmi, prihliadol

len na niektoré, vykonané v prospech žalovaného a neprihliadol na svedecké výpovede svedkov,
spoluhráčov žalobcu, ktorý pred zranením žalobcu počuli, ako sa žalovaný vyjadril: „Počkaj ešte uvidíš“,
pri predchádzajúcom kontakte účastníkov sporu, súd tiež neprihliadol na skutočnosť, že žalovaný
žalobcu atakoval po odkopnutí lopty, čo je možné považovať za exces a evidentne išlo o neprimerane
intenzívny zákrok so závažnými následkami, čo žalobcovi potvrdil lekár a aj znalec.

18. V čase rozhodovania súdom prvej inštancie súd v konaní rozhodoval na základe skutkového stavu
zisteného z vykonaných dôkazov (§ 215 CSP). Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a
prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany,
návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne

námietky.Podľa§154CSPprostriedkyprocesnéhoútokuaprostriedkyprocesnejobranymožnouplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Aby strana konania mohla splniť
svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia;
predpokladom dôkaznej povinnosti je totiž povinnosť tvrdenia rozhodujúcich skutočností. Pokiaľ stranakonania nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, tak
spravidla nemôže ani splniť dôkaznú povinnosť. V prípade, ak strana konania aj tvrdí určitú skutočnosť,
je jej povinnosťou tvrdenú skutočnosť preukázať. V prejednávanej veci je potrebné zdôrazniť, že

žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a do skončenia dokazovania súdom prvej inštancie uznesením
na pojednávaní 04.10.2018 nepreukázal, že by za spôsobenú škodu zodpovedal žalovaný.

19. Podľa § 420 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej
povinnosti.

20. V súlade s citovaným § 420 OZ pri uplatňovaní nároku na náhradu škody musí žalobca vždy
súčasne preukázať základné predpoklady pre priznanie takéhoto nároku, za ktoré sa považuje vznik a
výška škody, protiprávne konanie žalovaného, príčinná súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym
konaním a zavinenie. V prejednávanej veci neboli vykonaným dokazovaním preukázané všetky zákonné
predpoklady pre priznanie nároku na náhradu škody, predovšetkým protiprávne konanie žalovaného a

jeho zavinenie.

21. Aj podľa názoru odvolacieho súdu za protiprávne konanie je potrebné považovať porušenie
futbalových pravidiel, pričom o skutočnosti, či došlo k porušeniu týchto pravidiel, alebo nie rozhoduje
rozhodca, ktorý porušenie futbalových pravidiel zo strany žalovaného neodpískal, čo nebolo sporné.

Pískal až následne, keď videl ležať žalobcu na zemi.

22. Žalobca počas konania tvrdil, že žalovaný mu svojím úmyselným konaním chcel spôsobiť škodu,
čo odvodzoval od výpovedí svedkov, ktorí počuli, že žalovaný sa pri predchádzajúcom kontakte so
žalobcom (bez následkov) vyjadril: „Počkaj ešte uvidíš“. Žalobca tiež tvrdil, že žalovaný ho atakoval už

po odohratí lopty, teda nešlo o zápas o loptu a zavinenie žalovaného malo vyplývať aj zo znaleckého
posudku vypracovaného vo vyšetrovacom konaní (žalobca podal na žalovaného aj trestné oznámenie
z podozrenia pre trestný čin ublíženia na zdraví, ktoré bolo zastavené), ale súd znalca nevypočul.

23. Je pravdou, že už vo vyšetrovacom konaní bol vypočutý svedok G. C. 17.02.2016 (č.l 42 pripojeného

vyšetrovacieho spisu ORP-186/MO-SA-2015 Obv. oddelenia PZ Močenok), ktorý okrem iného vo svojej
výpovedi uviedol, že 01.03.2015 išli hrať priateľský, prípravný zápas do Trnovca nad Váhom. K zápasu
pristupovali zodpovedne, oficiálne rozhodca nasadený nebol, na zápas dohliadal, resp. pískal miestny
pán z Trnovca nad Váhom, ktorého svedok nepoznal. Mohla prebiehať asi 30 minúta zápasu, kedy došlo
k faulu medzi žalobcom a žalovaným, pričom faulu sa dopustil žalobca, cez ktorého nohu hráč prepadol.

Nejednalo sa o závažný faul, ale iba o bežný súboj, rozhodca tento faul odpískal a loptu získalo mužstvo
žalobcu. Ako sa faulovaný hráč (žalovaný) postavil zo zeme, nadával žalobcovi v tom zmysle, že počkaj
ešte uvidíš. V hre sa pokračovalo ďalej a asi za minútu hry opäť došlo k faulu medzi týmito dvoma
hráčmi, tento raz však fauloval žalovaný. Situácia nastala tak, že žalobca sa nachádzal v strede poľa
medzi šestnástkou a polkou ihriska, dostal loptu, ktorú chcel odkopnúť smerom na ľavý kraj, vtom spredu

pribehol žalovaný a po čase, kedy stihol žalobca odkopnúť loptu, jeho noha bola ešte v pohybe, svoju
nohu podstrčil, následkom čoho žalobcovi zasiahol nohu v časti predkolenia. Po tomto zákroku žalobca
zakričal a spadol na zem, svedok videl zákrok z diaľky asi 10 m.

24. Počas vyšetrovania bol vypočutý aj svedok O. M. 08.07.2016 (č.l. 46 vyšetrovacieho spisu), ktorý vo

svojej výpovedi okrem iného uviedol, že okolo 30 minúty zaregistroval bežný súboj medzi žalobcom a
žalovaným, nepamätal si či išlo aj o faul a počul z úst žalovaného, že povedal, no počkaj ty vyjebanec. V
tej chvíli výrok zaregistroval, ale takéto výrazy sa pri takomto športe používajú, počuť ich aj niekoľkokrát
za zápas, hlavne keď dôjde k faulu, kedy môže hráč zacítiť bolesť, je to úplne normálne. Svedok zažil pri
inýchzápasochajvýrokyanadávkysilnejšiehozrna,jetobežnázáležitosť.Potomtosúbojiasizaminútu

došlo opäť k stretu týchto hráčov, po ktorom mal však žalobca zlomenú nohu. Súboj si svedok pamätal
tak, že žalobca mal loptu v držaní, viedol ju, žalovaný mu išiel oproti a išiel mu do sklzu, žalobca loptu
odkopával a keď už došlo k momentu opustenia lopty kopačkou žalobcu, žalovaný ako bol v sklze už
nedokázalsvojeteloovládať,resp.odvrátiť,alebosaurýchlenepostaviťnanohyatunastalazotrvačnosť
pri pohybe žalovaného. Možno by vedel zabrániť stretu nôh, keby tú nohu skrčil, on ju mal však neustále

vystretú. Pri týchto zákrokoch sa však jedná o milisekundy, keď sa hráč rozhoduje čo spraví.25. Počas vyšetrovania boli vypočutí aj ďalší svedkovia, spoluhráči žalobcu, C. T. 08.12.2015 (č.l. 40)
a 03.10.2016 (č.l. 56) a B. G. 06.04.2016 (č.l. 44), ktorí sa vyjadrovali k priebehu škodovej udalosti, t.j.
k súboju žalobcu a žalovaného o loptu.

26. Nebolo možné sa stotožniť s názorom žalobcu, že na základe svedeckých výpovedí G. C. a O. M.
bolo možné dospieť k tvrdenému záveru žalobcu, že žalovaný spôsobil zranenie žalobcovi úmyselne
a nie pri súboji o loptu, ale v čase, keď už žalobca loptu odkopol a preto ide o exces pri konaní
žalovaného. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo možné a aj vhodné vyhodnocovať výpovede svedkov

z vyšetrovacieho spisu, pretože boli vykonané v kratšom čase po kontakte hráčov ako v civilnom konaní
(žalobca ani nenamietal vyhodnotenie svedeckých výpovedí vyplývajúcich z vyšetrovacieho spisu).
Samotný svedok O. M., ktorého výpoveď žalobca zdôrazňoval ako výpoveď v jeho prospech však vo
svojej výpovedi síce povedal, že žalovaný po prvom kontakte na žalobcu nadával (nie je dôležité ako),
ale zároveň povedal, že pri futbale je to bežné, hlavne keď pri kontakte hráči zacítia bolesť. Svedok O. M.
tiež opísal priebeh nehodového deja, pri ktorom došlo ku škode na zdraví žalobcu, ale zároveň uviedol,

že išlo o sekundy a pri odkopávaní lopty žalobcom bol žalovaný v sklze a nevedel už svoje telo ovládať.
Takže výpoveď ani tohto svedka nepotvrdzuje tvrdenia žalobcu, že by malo ísť o úmyselné, nešportové
konanie žalovaného, ktorým by mu mala byť spôsobená škoda na zdraví. Pri nároku na náhradu škody
podľa ustanovení Občianskeho zákonníka sa predpokladá nevedomá nedbanlivosť (ako jedna z foriem
zavinenia) a bolo na žalovanom, aby počas konania preukázal, že ku škode nedošlo jeho zavinením,

t.j. ani z nedbanlivosti. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný počas konania preukázal, že škodu na
zdraví žalobcu nezavinil a nemohol jej ani zabrániť. Žalovaný tvrdil na pojednávaní 21.11.2017 (č.l. 38),
že žalobca nemal loptu pred úrazom spracovanú, lopta skákala na ihrisku, obaja boli od nej asi 2 metre
a obaja ju chceli odkopnúť. Žalobca pri výkope dostal vo vzduchu svoju nohu pod nohu žalovaného čím
došlo k zlomenine. Je nereálne, aby žalobcovi stúpil na predkolenie v polohe, keď už nohu ukladá po

výkope na zem pri sťahovaní dozadu. Žalovaný hrá futbal 20 rokov a nikdy sa mu nič také nestalo. Aj z
výpovedí ďalších svedkov C. T., B. G. (ale aj O. M.) vyplynulo, že k škode na zdraví žalobcu prišlo v súboji
o loptu, čo za exces s prihliadnutím na športové zápolenie v kontaktnom športe považovať nemožno.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu nebolo potrebné vo veci vypočuť znalca MUDr. Šimona Kónya PhD.,
ktorý vypracoval znalecký posudok zameraný na vyčíslenie škody na zdraví žalobcu. Výška škody na

zdraví nebola medzi stranami sporu sporná, tú žalobca preukázal, však nepreukázal ďalšie predpoklady
pre priznanie nároku na náhradu škody. Znalec pri priebehu nehodového deja nebol prítomný (nemohol
sa vyjadriť k okolnostiam vzniku škody na zdraví žalobcu), mohol sa vyjadriť k závažnosti následkov,
ktoré nikto nespochybňoval.

27. Z uvedených dôvodov odvolací súd vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie s použitím §
387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

28. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania
podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP v odvolaní neúspešnému žalobcovi. Žalovaný si ich

náhradu uplatnil, preto mu boli odvolacím súdom priznané. O výške náhrady trov odvolacieho konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

29. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).