Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. november 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/289/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112206319
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 11. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Helena Haukvitzová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:8112206319.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej
a členov senátu JUDr. Soni Mesiarkinovej a JUDr. Mariána Sluka, PhD., v spore žalobkyne W. E.
bývajúcej v G., proti žalovanej POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35
807 598, zastúpenej advokátkou JUDr. Barborou Korenecovou, so sídlom v Malinove, Slnečná 765/3,
o neplatnosť úverovej zmluvy a neprijateľnú zmluvnú podmienku, vedenom na Okresnom súde Prešov

pod sp.zn. 11C/42/2012, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 21. augusta
2014 sp.zn. 5Co/219/2013, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom z 13. septembra 2013, č.k.
11C/42/2012-46 určil, že úverová zmluva uzavretá medzi stranami sporu 8. decembra 2010 pod č.
802200137 je neplatná a vyslovil, že zmluvná podmienka v tejto úverovej zmluve týkajúca sa časti
poplatku, ktorej zodpovedajú 2/3 zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere
spolu s administratívou s tým spojenou, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žalovanej uložil
povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 262,37 € na účet jej právneho zástupcu. Súd

prvej inštancie posúdil úverovú zmluvu uzatvorenú medzi stranami sporu ako spotrebiteľskú zmluvu
s poukazom na ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. januára 2008.
Uvedená zmluva nebola dojednaná individuálne a obsahovala neprijateľnú zmluvnú podmienku v
podobe rozhodcovskej doložky (§ 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka). Neplatnosť rozhodcovskej
zmluvy mala za následok nedostatok právomoci rozhodcovského súdu na prejednanie žaloby žalovanej
a rozhodcovský rozsudok ním vydaný, ktorý podľa žalovanej zakladal pre konanie súdu prekážku rei

iudicatae, nebol materiálne vykonateľný. Keďže žalobkyňa úver nesplatila a mala pochybnosti o výške
svojho dlhu voči žalovanej, bol daný naliehavý právny záujem na podanej určovacej žalobe. Následne
dospel k záveru, že neplatná je celá úverová zmluva, a to pre neplatné dojednania o odplate za
poskytnutýúverpodľaustanovenia§39Občianskehozákonníka,keďvýškaúrokuzúverubolavrozpore
s dobrými mravmi a povinnosť žalobkyne zaplatiť žalovanej administratívny poplatok predstavujúci
20% zo sumy úveru bez primeranej protihodnoty predstavovala neprijateľné zaťaženie spotrebiteľa

(neprijateľnú zmluvnú podmienku). Z tohto dôvodu považoval za dôvodnú žalobu aj v časti o vyslovenie
neprijateľnosti zmluvnej podmienky týkajúcej sa poplatku za administratívne spracovanie zmluvy o úvere
a postupoval v zmysle § 153 ods. 4 O.s.p. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Proti
tomuto rozhodnutiu podala žalovaná odvolanie.

2. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 21. augusta 2014 sp.zn. 5Co/219/2013 napadnuté rozhodnutie

súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) a žalovanej náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu prvejinštancie a s jeho odôvodnením, na ktoré v podrobnostiach odkázal. Zhodne so súdom prvej inštancie
bol názoru, že úverová zmluva uzatvorená medzi stranami sporu bola spotrebiteľskou zmluvou (§
52 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a vo veci nebola daná prekážka rei iudicatae pre neplatné

dojednanie rozhodcovskej doložky. K odvolacím námietkam uviedol, že znášanie podnikateľského
rizika je jedným zo základných znakov podnikania, ktoré však nemôže zakladať poskytnutie ochrany
nárokom odporujúcim zákonu. Aj odvolací súd zastal názor, že požadovanie úhrady administratívneho
poplatku od spotrebiteľa bez poskytnutia skutočného protiplnenia zo strany žalovanej je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou. Za správny označil aj záver súdu prvej inštancie o neplatnosti úverovej zmluvy

ako celku pre neplatné dojednania o odplate za poskytnutie úveru a pre neprijateľnosť dojednania o
administratívnom poplatku. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p.

3. Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadla dovolaním žalovaná (ďalej aj ,,dovolateľka“).
Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm.

d/ O.s.p. (v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo). Dovolateľka bola toho názoru, že vo veci
je daná prekážka rei iudicatae, nakoľko otázkou platnosti úverovej zmluvy sa už právoplatne zaoberal
rozhodcovský súd v rozsudku sp.zn. SR 07216/11 z 9. augusta 2011. Keďže rozhodcovský rozsudok
je možné napadnúť len za podmienok a z dôvodov taxatívne ustanovených v § 40 zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní a žalobkyňa tak neurobila, nemôže súd v tejto veci znova konať. Z tohto

dôvodu nebol daný ani naliehavý právny záujem žalobkyne na podanej určovacej žalobe. Odvolaciemu
súdu vytýkala, že sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s otázkou existencie naliehavého právneho
záujmu žalobkyne. Žiadala, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie krajského súdu a tiež súdu prvej
inštancie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie súdu prvej inštancie.

4. Žalobkyňa sa k podanému dovolaniu nevyjadrila.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací [(§ 35 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)], po zistení, že dovolanie podala včas strana
sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods.

1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že
dovolanie žalovanej je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ CSP).
6. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t.j. za účinnosti zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.), dovolací súd postupoval

v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 CSP (na základe ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v
konanípredodňomnadobudnutiaúčinnostitohtozákona,zostávajúzachované),aprocesnúprípustnosť
dovolania posudzoval v zmysle ustanovení § 236, § 237 ods. 1 a § 238 O.s.p.

7. Podľa právneho stavu účinného do 30.júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dôvody
prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval § 238 O.s.p. a proti uzneseniu § 239 O.s.p. Dovolanie
bolo prípustné proti každému rozhodnutiu tiež vtedy, ak v konaní došlo k závažnejším procesným vadám
uvedeným v § 237 O.s.p. v znení do 31. decembra 2014 [dovolanie podané 10. novembra 2014 (ďalej
len „O.s.p.“)].

8. Dovolanie žalovanej smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie vo veci samej. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. bolo dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.

bolo dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. bolo dovolanie prípustné tiež vtedy,
ak smerovalo proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil,
že dovolanie je prípustné, pretože išlo o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak
išlo o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

9. Vzhľadom k tomu, že žalovaná dovolaním napadla potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorým
súd prvej inštancie vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O.s.p.majúcej za následok neplatnosť úverovej zmluvy ako celku, zaoberal sa dovolací súd primárne týmto
dôvodom prípustnosti podaného dovolania.

10. Súd môže v rozsudku, ktorý sa týka sporu zo spotrebiteľskej zmluvy, aj bez návrhu vysloviť, že
určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná (§ 153 ods.
3 O.s.p.). Ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo všeobecných
obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, nepriznal plnenie
dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky alebo mu na základe takejto podmienky súd uložil povinnosť

vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné
zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie túto zmluvnú podmienku vo výroku rozhodnutia (§
153 ods. 4 O.s.p.).

11. Ustanovenie § 153 ods. 4 O.s.p. súdu ukladá, aby uviedol vo výroku rozsudku presné znenie
podmienky, ktorá bola vyhlásená za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti. Výrok určujúci neplatnosť

niektorého ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy ako jej neprijateľnej podmienky by mal opísať znenie
podmienky tak, ako je uvedená v zmluve so žalobkyňou, pretože na iný skutkový základ pre takýto
výrok niet v zákone opory [viď tiež komentár k tomuto ustanoveniu uvedený v ASPI (automatizovanom
systéme právnych informácií)].

12. V zmysle vyššie uvedeného pre založenie prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie vyslovujúci neplatnosť zmluvnej podmienky podľa §
153 ods. 3 a 4 O.s.p., zákon výslovne ukladá, aby priamo výroková časť rozsudku súdu prvej inštancie
vyslovujúceho neplatnosť zmluvnej podmienky obsahovala doslovné znenie tejto podmienky (viď v § 153
ods. 4 O.s.p. použité slovné spojenie „výslovne uvedie túto zmluvnú podmienku vo výroku rozhodnutia“).

Preto podľa názoru dovolacieho súdu vychádzajúc so zámeru citovaného ustanovenia (zabrániť tomu,
aby dodávateľ používal v spotrebiteľských zmluvách neprijateľnú podmienku určenú rozhodnutím súdu),
nemôže založiť prípustnosť dovolania ustanovenie § 238 ods. 3 O.s.p., pokiaľ napadnuté rozhodnutie
neobsahuje výrok s výslovnou citáciou príslušného neprijateľného ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy.
Uvedené právne závery boli aplikované aj v niektorých ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu (viď

sp.zn. 3 Cdo 27/2011, 3 Cdo 446/2013).

13. V danom prípade sporný bod 11. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria
neoddeliteľnú súčasť úverovej zmluvy uzavretej medzi stranami dňa 8. decembra 2010 č. 802200137
znie: „Dlžník uznáva dlžnú sumu vrátane poplatku v celej výške na základe tejto zmluvy a svoj dlh

voči veriteľovi, čo do dôvodu aj výšky tak, ako je uvedené v tejto zmluve. Tretina poplatku predstavuje
dohodnutý úrok a zvyšné dve tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o úvere
spolu so všetkou administratívou s tým spojenou“.

14. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý bol potvrdený rozsudkom odvolacieho súdu, znie: „Určuje,

že zmluvná podmienka v úverovej zmluve uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 8. decembra 2010
č. zmluvy 802200137 o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú 2/3 zahŕňajúce náklady na vypracovanie
a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s tým spojenou, predstavuje neprijateľnú zmluvnú
podmienku“.

15.Dovolacísúdkonštatuje,žepredmetnývýrokrozsudkusúduprvejinštancie:a/niejepresnoucitáciou
ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy (jeho časti), ktorú súd prvej inštancie považoval za neprijateľnú
zmluvnúpodmienku,b/zreteľnenezodpovedávšeobecnejpovahespornéhočlánku,alemá individuálny
charakter týkajúci sa len prejednávanej veci.

16. Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolaním napadnutý rozsudok nemá znaky
rozsudku odvolacieho súdu uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p. (viď text tohto ustanovenia nasledujúci po
„alebo“). Prípustnosť dovolania žalovanej preto z tohto ustanovenia nevyplýva.

17. Podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. bol dovolací súd povinný ex offo posúdiť, či v konaní nedošlo

k niektorej zo závažných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. O procesnú vadu konania v zmysle
tohto ustanovenia išlo vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v
konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal
procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebov tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

18. Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až c/ a e/ až f/ O.s.p. nenamietala a
ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.

19. Žalovaná v dovolaní výslovne tvrdila, že konanie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. d/

O.s.p. Bola toho názoru, že právoplatný rozhodcovský rozsudok sp.zn. SR 07216/11 z 9. augusta
2011 vydaný Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., ktorý nebol
žalobkyňou napadnutý postupom podľa ustanovenia § 40 zákona č. 244/2002 Z.z., založil prekážku rei
iudicatae pre konanie a rozhodnutie súdu v prejednávanej veci.

20. Vada konania v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. bola založená na existencii prekážky rozsúdenej

veci (rei iudicatae). Táto prekážka spočíva v tom, že súd nemôže konať a rozhodnúť vo veci, ktorá
už raz bola predmetom súdneho konania a bolo o nej právoplatne vecne rozhodnuté. Ide o procesnú
podmienku súdneho konania, ktorej zistenie vedie v každom štádiu konania k jeho zastaveniu. Za tú
istú vec sa považuje nové konanie v takom prípade, keď jeho predmetom je ten istý nárok alebo stav,
o ktorom už bolo právoplatne vecne rozhodnuté a to vo vzťahu k rovnakým účastníkom konania ako v

predchádzajúcom skončenom konaní, t.j. musí ísť súbežne o totožnosť predmetu a subjektov konania.

21. V zmysle ustanovenia § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, doručený
rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 tohto zákona, má pre účastníkov
rozhodcovského konania rovnaké účinky, ako právoplatný rozsudok súdu.

22. K tomu, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má v zmysle vyššie citovaného ustanovenia rovnaké
účinky ako rozsudok všeobecného súdu, sa už najvyšší súd vyjadril napríklad v uznesení z 13. októbra
2011 sp.zn. 3 Cdo 146/2011 (R 46/2012).

23. Zároveň ale v mnohých svojich rozhodnutiach (viď napr. R 66/2013, sp.zn. 3 ECdo 105/2014,
4 Cdo 34/2013, 2 ECdo 148/2013, 4 Cdo 56/2013, 5 ECdo 210/2013, 7 ECdo 30/2013, 8 ECdo
179/2014 a ďalšie) najvyšší súd judikoval, že rozhodnutie vydané na podklade neplatnej rozhodcovskej
doložky je rozhodnutím ničotným, nevyvolávajúcim žiadne právne účinky. Osobitosť postavenia
rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa

odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné
uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky; absolútna neplatnosť tohto právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon
nebol nikdy uzavretý.

24. V rozhodnutí R 68/2013 najvyšší súd uvádza, že v spotrebiteľských veciach klasická rímska
právna zásada „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje
práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“) v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu
princípu - princípu ochrany práv spotrebiteľa. V dôsledku toho aj v prípade, že spotrebiteľ ako účastník
rozhodcovského konania nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy v rozhodcovskom konaní alebo podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z., je exekučný súd
oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky); v
prípade zistenia, že rozhodcovská zmluva (doložka) nebola (platne) uzavretá, musí exekučný súd
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku. Tým exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany

práv spotrebiteľa.

25. V uznesení najvyššieho súdu z 29. januára 2015 sp.zn. 3 Cdo 27/2011 (R 77/2015, publikované
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 6/2015, verejne
prístupné na webovej stránke najvyššieho súdu www.supcourt.gov.sk )

bol prijatý záver, že neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu,
preto ním vydaný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku veci právoplatne rozhodnutej pre
občianskoprávne konanie o určenie neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy.26. Závery všetkých vyššie citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu sú aplikovateľné aj v tomto
dovolacom konaní. V prejednávanej veci oba súdy nižšieho stupňa založili svoje rozhodnutie na tom
názore, že rozsudok sp.zn. SR 07216/11 z 9. augusta 2011 vydaný Stálym rozhodcovským súdom

spoločnostiSlovenskározhodcovskáa.s.,nezakladalprerozhodnutiesúduourčeníneplatnostiúverovej
zmluvy prekážku rei iudicatae, pretože bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky neplatnej podľa
§ 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. Tento právny záver je súladný s vyššie citovanou
judikatúrou najvyššieho súdu a dovolací súd sa s ním ako aj s jeho odôvodnením súdmi nižšieho
stupňa plne stotožňuje. Rozhodcovská doložka, ktorá je absolútne neplatná v zmysle § 53 ods. 4 písm.

r/ Občianskeho zákonníka, nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu na rozhodovanie sporov
vyplývajúcich z úverovej zmluvy a pokiaľ tak rozhodcovský súd urobil, jeho rozhodnutie je paaktom
bez právnej sily a záväznosti, ktoré nikdy nemohlo mať účinky právoplatného rozsudku v zmysle § 35
zákona č. 244/2002 Z.z. Z tohto dôvodu ani nemohlo založiť prekážku rei iudicatae v prejednávanej
veci. Na tejto skutočnosti nič nemení ani to, že žalobkyňa v rozhodcovskom konaní nepostupovala v
zmysle § 40 zákona č. 244/2002 Z.z. Absolútna neplatnosť právneho úkonu totiž nastáva zo zákona

a nie je (na rozdiel od relatívnej neplatnosti) viazaná na nejaký ďalší úkon, súd je povinný prihliadnuť
na absolútnu neplatnosť akéhokoľvek právneho úkonu ex offo a nemôže mu priznať ochranu. Z týchto
dôvodov dovolací súd uzatvára, že žalovanou tvrdená vada konania v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.
nebola preukázaná.

27. Žalovaná ďalej namietala, že odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s otázkou
existencie naliehavého právneho záujmu žalobkyne na podanej určovacej žalobe.

28. K tejto námietke dovolací súd odkazuje na stanovisko najvyššieho súdu publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, v zmysle ktorého

bolavadanepreskúmateľnostirozhodnutianamietanádovolateľkoupovažovanázatzv.inúvadukonania
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch mohla nepreskúmateľnosť
rozhodnutia súdu založiť vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., a to napríklad, ak rozhodnutie napadnuté
opravným prostriedkom ako celok neobsahovalo vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak
odôvodnenie malo také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi

následkami blížia k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž princíp
právnej istoty môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo
justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej
dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok
z roku 2009). Po preskúmaní spisu dovolací súd nezistil, žeby v prejednávanej veci bol dôvod pre

uplatnenie (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/2016.

29. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie) spĺňalo
kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. z hľadiska formálnej štruktúry
a obsahovalo aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Otázkou

existencie naliehavého právneho záujmu žalobkyne na podanej určovacej žalobe sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia zaoberal tak súd prvej inštancie (viď str. 5 odôvodnenia rozsudku súdu prvej
inštancie) ako aj odvolací súd (viď str. 9 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu),
ktorého imanentnou súčasťou sa v dôsledku potvrdenia stalo odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym

názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Dovolateľka teda neodôvodnene
namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu bolo nepreskúmateľné. V konaní nebola zistená vada
zmätočnosti konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a ani existencia tzv. inej vady konania (§ 241 ods.
2 písm. b/ O.s.p).

30. Z obsahu dovolania napokon možno ustáliť, že dovolateľka odôvodňovala svoj mimoriadny opravný
prostriedok aj tým, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, namietajúc
jeho právny záver.

31. Nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a tiež ďalšie
rozhodnutia najvyššieho súdu napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo
68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu konaniauvedenú v § 237 O.s.p., ani atribút rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci
prípustnosť dovolania.

32. Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania žalovanej nemožno
vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky
preto dovolanie žalovanej podľa § 447 písm. c/ CSP ako procesne neprípustné odmietol.

33. Výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený výrok súdu prvej inštancie o povinnosti

žalovanej zaplatiť trovy konania, má povahu uznesenia, i keď tvorí súčasť rozsudku (§ 167 ods. 1 O.s.p.).
Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým bolo dovolanie prípustné, boli uvedené v § 239 ods. 1 a 2
O.s.p. Predmetný výrok odvolacieho súdu nemá znaky uznesení, proti ktorým bolo dovolanie prípustné;
navyše dovolanie proti uzneseniu o trovách bolo v zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. neprípustné.

34. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.

3 veta druhá CSP).

35. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.