Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. september 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoP/30/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6718200579
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6718200579.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a

členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci
navrhovateľa: M.. G. E., narodený XX. XX. XXXX, bytom XXX XX V., M. XXXX/XX, zastúpený
splnomocnenou advokátkou JUDr. Martinou Mészáros Bariakovou, so sídlom Advokátska kancelária
960 01 Zvolen, Bystrický rad 453/77, proti osobe oprávnenej z vyživovacej povinnosti: E. E., narodený
XX. XX. XXXX, bytom XXX XX L., E. XXXX/XX, zastúpený splnomocnenou D.. G. E., narodená XX. XX.
XXXX, bytom XXX XX I., I. XXXX/XX, o návrhu na zrušenie eventuálne zníženie vyživovacej povinnosti
rodiča k plnoletému dieťaťu, o odvolaní osoby oprávnenej z vyživovacej povinnosti proti rozsudku

Okresného súdu Zvolen číslo konania 16Pc/8/2018 - 380 zo dňa 01. 02. 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen číslo konania 16Pc/8/2018 - 380 zo dňa 01. 02. 2019 vo výrokoch
II., III., IV. a V. a v závislom výroku VII. p o t v r d z u j e .

II. Odvolanie smerujúce voči výroku I. a VI. rozsudku okresného súdu, ktorým súd návrh otca na zrušenie
vyživovacej povinnosti voči synovi zamietol a ktorým zastavil konanie o vzájomnom návrhu syna v časti
výživného 100,- Eur, o d m i e t a .

III. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol návrh otca M.. G. E., nar. XX. XX.
XXXX, na zrušenie vyživovacej povinnosti voči synovi E. E., nar. XX. XX. XXXX, výrokom II. súd určil
povinnosť otca M.. G. E., nar. XX. XX. XXXX s účinnosťou od 02. 02. 2018 platiť synovi E. E., nar.
XX. XX. XXXX výživné v sume 30 % zo sumy životného minima na neplnoleté nezaopatrené dieťa
mesačne vždy do 20. dňa v mesiaci vopred a výrokom III. rozsudku vyslovil, že týmto dochádza k
zmene rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 5P/169/2016-343 zo dňa 05. 09. 2017 v časti výroku o

znížení výživného. Súčasne súd výrokom IV. rozsudku zamietol návrh syna E. E., nar. XX. XX. XXXX
na zmenu formy platenia výživného a výrokmi V. a VI. súd zastavil konanie o návrhu otca na zníženie
výživného nad rozsah minimálneho výživného a konanie o vzájomnom návrhu syna v časti výživného
100,- eur. Výrokom VII. súd rozhodol o náhrade trov prvoinštančného konania a vyslovil, že žiaden z
účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že navrhovateľ
sa v konaní domáhal zrušenia, eventuálne zníženia svojej vyživovacej povinnosti k plnoletému dieťaťu.
Svoj návrh odôvodnil tým, že naposledy Okresný súd Zvolen rozsudkom č. k. 5P/169/2016-343 zo dňa

05. 09. 2017 schválil rodičovskú dohodu, ktorú uzatvoril navrhovateľ s matkou syna, na základe ktorej
došlo k zníženiu vyživovacej povinnosti od 19. 09. 2017 na sumu 200,- eur mesačne zo sumy 300,-
Eur mesačne. Podľa jeho informácií bol jeho synovi zo strany príslušného úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny priznaný peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla vo výške 6.600,- Eura keďže synovi bol takýto príspevok priznaný, jeho zdravotný stav podľa lekárskych správ je zrejme
taký nepriaznivý, že by odôvodňoval aj priznanie invalidného dôchodku. Podľa názoru navrhovateľa,
aj keď jeho syn je žiakom X. ročníka H. H. A.U. E. vo V., vzhľadom na to, že by mu mal byť priznaný

invalidný dôchodok, mal za to, že nie je spravodlivé od neho požadovať, aby mu platil výživné, keďže
invalidný dôchodok pre neho predstavuje príjem, z ktorého bude schopný sám sa živiť. Jeho vyživovacia
povinnosť k synovi tak zanikla a to bez ohľadu na to, či si o priznanie nároku na invalidný dôchodok
požiadal, alebo nie. Súd prvej inštancie právne posúdil vec podľa ustanovení § 62 ods. 1, ods. 3, 4
a 5, § 75 ods. 1 a § 78 ods. 1 Zákona o rodine a následne konštatoval, že v prejednávanej veci sa

otec voči synovi (po čiastočnom späťvzatí návrhu v priebehu konania) domáhal zrušenia vyživovacej
povinnosti naposledy určenej rozsudkom tamojšieho súdu č. k. 5P/169/2016-343 zo dňa 05. 09. 2017
s účinnosťou od 02. 02. 2018, eventuálne zníženia výživného na 30 % zo sumy životného minima na
neplnoleté nezaopatrené dieťa mesačne s účinnosťou od 02. 02. 2018. Syn s návrhom otca nesúhlasil
(nesúhlasil so zrušením výživného a ani s jeho znížením) a v priebehu konania podal vzájomný návrh na
zvýšenie výživného tak, že otec bude povinný platiť mu sumu 300,- Eur mesačne ako výživné, pričom

v neskoršom priebehu konania vzal syn vzájomný návrh čiastočne späť v časti výživného v sume 100,-
Eur mesačne a domáhal sa sumy 200,- Eur, pričom 100,- Eur ako bežné výživné a 100,- Eur na tvorbu
úspor. Otec sa domáhal zrušenia vyživovacej povinnosti voči synovi, eventuálne zníženia naposledy
určeného výživného s odôvodnením, že synovi vznikol nárok na invalidný dôchodok, o ktorého priznanie
bezdôvodne nepožiadal a zbavil sa tak príjmu, z ktorého by si mohol hradiť svoje potreby. Súd dospel

k názoru, že bezdôvodné vzdanie sa príjmu v podobe invalidného dôchodku by predstavovalo zmenu
pomerov na strane syna, ktorý v priebehu konania podal žiadosť o priznanie invalidného dôchodku.
Súd následne konštatoval, že rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 03. 12. 2018 bol synovi priznaný
invalidný dôchodok v sume 343,60 Eur mesačne s účinnosťou od XX. XX. XXXX, ktorý bol zvýšený na
sumu 350,80 Eur s účinnosťou od 01. 01. 2018 a na sumu 360,- Eur mesačne s účinnosťou od 01.

01. 2019 s tým, že za obdobie od XX.XX.XXXX do 15.02.2019 bol synovi poukázaný dôchodok v sume
4.921,40 eur. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že od poslednej úpravy
výživného rozsudkom Okresného súdu Zvolen v konaní sp. zn. 5P/169/2016 došlo v pomeroch syna k
zmene, nakoľko s účinnosťou od XX.XX.XXXX mu bol priznaný invalidný dôchodok v sume 343,60 eur,
ktorý od 01.01.2019 poberá po zvýšení v sume 360,- eur mesačne. K zmene pomerov došlo aj na strane

matky, ktorej od poslednej úpravy výživného klesol príjem z dôvodu zmeny zamestnania. V pomeroch
otca, ani ostatných pomeroch syna, nedošlo od poslednej úpravy výživného k podstatnej zmene, syn
pokračujevštúdiunastrednejškole(včasevyhláseniarozsudkuX.ročník),okreminvalidnéhodôchodku
má príjem v sume 53,29 Eur mesačne ako príspevok na kompenzáciu od úradu práce (v roku 2019) a v
sume 24,34 Eur mesačne ako prídavok na dieťa, spolu tak súd konštatoval príjmy syna vo výške 437,63

Eur mesačne. Syn deklaroval výdavky v sume 400,- Eur mesačne, z ktorých súd uznal za nevyhnutné a
oprávnené výdavky spolu v sume 400,- Eur a následne súd v odôvodnení rozsudku detailne konštatoval
položky výdavkov syna, ktoré v konaní zohľadnil ako jeho odôvodnené potreby a výdavky. Súd potom
vyvodil, že z vyššie uvedeného je zrejmé, že opodstatnené výdavky syna sú pokryté už z invalidného
dôchodku a peňažných príspevkov a teda sumu, ktorá presahuje mesačné výdavky syna, spolu s

výživným od otca, je možné použiť aj na tvorbu úspor syna vo výške cca. 60,- eur mesačne. Otec je
naďalej zamestnaný s priemerným čistým príjmom v sume 836,- eur mesačne a výdavky má v sume
819,63 Eur (aj s doterajším 200,- Eur výživným na syna). Matka je zamestnaná s aktuálnym príjmom
v sume 680,- Eur (predtým 820,- Eur). Súd po vyhodnotení všetkých relevantných skutočností dospel
k záveru, že napriek priznaniu invalidného dôchodku synovi nie sú splnené podmienky na zrušenie

vyživovacej povinnosti otca. K zrušeniu vyživovacej povinnosti rodiča možno pristúpiť len v prípade, ak
dieťa nadobudne schopnosť samé sa živiť, vyživovacia povinnosť teda nie je ohraničená dosiahnutím
určitého veku dieťaťa a môže vzniknúť situácia, keď dieťa nebude schopné samo sa živiť, napríklad
v prípade invalidity dieťaťa. Keďže invalidný dôchodok má zabezpečiť poistencovi príjem pri poklese
schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v dôsledku jeho dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu, je

predpoklad, že svoje potreby bude môcť uspokojovať prostredníctvom tohto invalidného dôchodku a je
vecou súdu, aby posúdil, či pôjde o dostatočný príjem na uspokojenie všetkých potrieb aj vzhľadom na
zdravotné postihnutie oprávneného. Na druhej strane súd poznamenal, že za okolnosť odôvodňujúcu
trvanie vyživovacej povinnosti rodičov, je potrebné akceptovať štúdium. Z vykonaného dokazovania
mal súd za preukázané, že syn je aj v súčasnosti študentom H. H. A.U. E. a teda nie je schopný sa

sám živiť a doposiaľ trvá i vyživovacia povinnosť otca voči nemu. Navrhovateľom uvádzané skutočnosti
týkajúce sa jeho príjmových, majetkových pomerov a zdravotného stavu môžu mať vplyv na výšku
jeho vyživovacej povinnosti, nespôsobujú však jej zánik. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni
svojich rodičov s tým, že je nepochybné, že matka synovi vzhľadom na jeho zdravotný hendikep aj vsúčasnostiposkytujeistúformustarostlivosti,atedaajzostranyotcabymalabyťzachovanávyživovacia
povinnosť aspoň v miere, akú určil súd. Syn naďalej nie je schopný sám sa živiť vzhľadom na svoj
zdravotný stav a pokračujúce štúdium na strednej škole a súd prvej inštancie dospel k záveru, že z tohto

dôvodu priznanie invalidného dôchodku nie je samo osebe dôvodom na zrušenie vyživovacej povinnosti,
avšak suma invalidného dôchodku sa zohľadňuje pri úvahe o výške výživného s ohľadom na to, do
akej miery invalidný dôchodok pokrýva oprávnené potreby dieťaťa (syna). Na základe uvedeného súd
zdôvodnil svoj prvý výrok rozsudku a návrh otca na zrušenie vyživovacej povinnosti voči synovi zamietol.
Na druhej strane dospel súd k záveru o dôvodnosti návrhu otca na zníženie výživného. Vzhľadom na

výšku priznaného invalidného dôchodku, ako aj ďalších príjmov syna (prídavok na dieťa, kompenzačná
dávka), mal súd za to, že tieto pokrývajú jeho odôvodnené potreby, preto po zohľadnení aj trvajúcej
vyživovacej povinnosti matky, výživné zo strany otca v sume 30 % zo životného minima (tzv. minimálne
výživné v súčasnosti v sume 28,08 eur) mesačne zodpovedá oprávneným potrebám syna a preto súd
výrokom II. rozsudku výživné znížil v navrhovanom rozsahu. V dôsledku zmeny výšky výživného vyslovil
súd výrokom III., že týmto došlo k zmene rozsudku o poslednej úprave výživného. Súd sa nestotožnil

s argumentáciou syna o splnení podmienok na stanovenie povinnosti otcovi platiť výživné na tvorbu
úspor, preto výrokom IV. zamietol vzájomný návrh syna na zmenu formy platenia výživného. Pokiaľ
sa otec pôvodne domáhal zníženia výživného na vyššiu sumu než tzv. minimálne výživné, v priebehu
konania vzal svoj návrh čiastočne späť, preto súd podľa § 145 ods. 2 CSP, v spojení s § 2 ods. 1
CMP konanie o návrhu otca na zníženie výživného nad rozsah tzv. minimálneho výživného výrokom V.

rozsudku zastavil. Obdobne syn sa pôvodne vzájomným návrhom domáhal okrem výživného na tvorbu
úspor v sume 100,- eur mesačne aj bežného výživného v sume 200,- eur mesačne, keď v priebehu
konania vzal svoj vzájomný návrh v časti o platenie sumy 100,- eur mesačne na bežné výživné čiastočne
späť, preto súd výrokom VI. konanie o vzájomnom návrhu syna v tejto časti zastavil a výrokom VII.
rozsudku v rámci rozhodnutia o trovách prvoinštančného konania súd nárok na náhradu trov konania

nepriznal žiadnemu z účastníkov konania s poukazom na § 52, § 53 a § 55 CMP, pretože súd nezistil
žiadne okolnosti prípadu, na základe ktorých by priznanie náhrady trov konania niektorému z účastníkov
konania bolo možné považovať za spravodlivé.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal syn, ako osoba oprávnená z vyživovacej povinnosti (ďalej

v texte aj ako „syn“) v zákonom stanovenej lehote odvolanie a to v celom rozsahu. Rozsudok súdu
prvej inštancie považuje za nesprávny, súd dospel k nesprávnym zisteniam a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho a skutkového posúdenia veci. Návrh osoby povinnej z
vyživovacej povinnosti (ďalej v texte aj ako „otec“) označil za nezákonný, nedôvodný a neopodstatnený.
V prvom rade namietal v rámci podaného odvolania procesné chyby v konaní súdu, podľa jeho názoru

neboli splnené procesnoprávne podmienky súdneho konania a súd mal návrh na zrušenie vyživovacej
povinnostizamietnuť,nakoľkonespĺňalpodstatnénáležitostistanovenézákonom.Podanienavrhovateľa
bolo obsahovo neurčité a nejasné, boli v ňom uvádzané len domnienky a dohady, nič nebolo hodnoverne
preukázané a doložené a podľa názoru odvolateľa išlo o šikanovanie a znepríjemňovanie života jeho,
ako syna navrhovateľa a jeho matky. V návrhu nebol náležitým spôsobom popísaný skutkový stav a

nebolo adekvátnym spôsobom preukázané, že na strane otca - navrhovateľa došlo k zásadnej zmene
pomerov. Navrhovateľ podľa názoru odvolateľa nepreukázal žiadnu objektívnu okolnosť, ktorá by mu
bránila v plnení vyživovacej povinnosti v doposiaľ stanovenej výške, pretože na strane navrhovateľa
nedošlo od poslednej úpravy výživného, teda od právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.
k. 5P/169/2016 - 343, k podstatnej zmene pomerov, nakoľko ku dňu podania návrhu navrhovateľa

na zníženie výživného voči plnoletému synovi mu nebol priznaný invalidný dôchodok. Zmena výšky
výživného alebo jeho úplné zrušenie je možné najskôr od času, kedy došlo k zmene pomerov. Túto
skutočnosť mal súd objektívne zistiť, čo súd počas súdneho konania úplne odignoroval. Aj napriek
tomu, že neboli splnené procesnoprávne podmienky súdneho konania, okresný súd otvoril pojednávanie
a ďalej vo veci konal. Neakceptoval tak námietku, aby súd takto koncipovaný návrh zamietol už na

začiatku. Následne odvolateľ poukázal na ustanovenie § 62 ods. 1 a 4 Zákona o rodine a uviedol, že
zákon jasne stanovuje plnenie vyživovacej povinnosti rodiča voči dieťaťu, ktorá trvá, kým dieťa nie je
schopné samé sa živiť. Invalidný dôchodok nepredstavuje príjem z pracovnej činnosti a jeho priznanie
nemá vplyv na to, či je dieťa schopné, alebo nie je, samo sa živiť. Schopnosť samostatne sa živiť
sa odvodzuje od pripravenosti dieťaťa samostatne uspokojovať svoje potreby predovšetkým prácou a

vzhľadom na to, že stále je študentom strednej školy, je zrejmé, že sa nedostal do štádia, kedy by
bol schopný samostatne sa živiť a preto povinnosť rodičov prispievať na jeho výživu stále trvá. Súd
prvej inštancie sa stotožnil s nezákonným návrhom navrhovateľa, pričom odvolateľ tvrdí, že v dôsledku
všetkých okolností bol dotlačený k tomu, aby si podal žiadosť o invalidný dôchodok, keďže počaskonania bol upozornený, že súd nariadi znalecké dokazovanie. Odvolateľ poznamenal, že v súvislosti
so schopnosťou dieťaťa samé sa živiť zákon pripúšťa tú možnosť, že táto okolnosť nenastane nikdy,
napríklad v prípade ťažkej invalidity dieťaťa. Aj vzhľadom k uvedenému má odvolateľ za zrejmé, že v

prípade, ak by mu bol priznaný a vyplácaný invalidný dôchodok, tento v žiadnom prípade nezbavuje
navrhovateľa povinnosti platiť mu výživné, prípadne žiadať o zníženie výživného. Má za to, že tento
postoj navrhovateľa k svojmu dieťaťu, ktoré malo od narodenia vážne zdravotné problémy, je v hrubom
rozpore so základnými ľudskými právami, je nemorálny, nedôstojný a neakceptovateľný a miestami až
poburujúci. Dôvod, ktorý navrhovateľ uvádza, že syn môže mať príjem z invalidného dôchodku a z

neho sa živiť, nie je primárnym dôvodom na zrušenie, eventuálne zníženie jeho vyživovacej povinnosti
voči synovi. Ide pritom o syna navrhovateľa, ktorý je ťažko zdravotne postihnutý a navrhovateľ nemá
snahu mu pomáhať. Čo sa týka určenia výšky výživného, ku ktorej súd navrhovateľa zaviazal, odvolateľ
považuje túto výšku za neadekvátnu, ktoré nezodpovedá realite. Navrhovateľ súd zavádzal ohľadom
jehopríjmovnielenzozávislejčinnosti,aleizjehopodnikateľskejčinnostiaodvolateľtakmázato,žením
navrhovaná výška výživného 300,- Eur mesačne (200,- Eur bežné výživné a 100,- Eur sporivá čiastka)

je odôvodnená, opodstatnená a zákonná. Odvolateľ počas celého konania preukázal listinnými dôkazmi
jeho pravidelné i nepravidelné mesačné výdavky. Navrhovateľ žije vo V. vo svojom byte, je zamestnaný,
vykonáva V. činnosť a dosahuje mesačné nadpriemerné zárobky a má len jednu vyživovaciu povinnosť
voči odvolateľovi. Odvolateľ taktiež namieta, že súd rozhodol nezákonne, keď znížil výživné od času 02.
02. 2018, teda spätne. Argumentuje, že v danom období mu ešte nebol priznaný invalidný dôchodok a

považuje za zahanbujúce a v rozpore nielen so zákonom, no predovšetkým v rozpore s dobrými mravmi,
aby súd spätne znížil výživné. Ako osoba oprávnená z vyživovacej povinnosti mal odvolateľ pocit, že
zo strany zákonnej sudkyne dochádzalo od počiatku súdneho konania k porušovaniu základných zásad
súdneho konania a to zásady nezávislosti a nestrannosti súdov a sudcov, zásady hospodárnosti a
rýchlosti konania, zásady rovnosti účastníkov konania a rovnako k porušovaniu práva na spravodlivý

proces. Opätovne v odvolaní syn tvrdí, že nedošlo k podstatnej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala
zmenu posledného rozhodnutia súdu o výške výživného a len pod nátlakom bol povinný požiadať si
o invalidný dôchodok, nakoľko by bolo nariadené znalecké dokazovanie a bolo by potrebné uhradiť
preddavok. Súd mal podľa jeho názoru vychádzať z aktuálneho skutkového stavu zisteného v čase
rozhodovania a toto súdne konanie malo byť rozhodnuté už na prvom pojednávaní. Nakoľko v tom

čase ešte nepoberal invalidný dôchodok a na strane navrhovateľa nedošlo k zmene pomerov, bol podľa
odvolateľa dôvod na to, aby súd zamietol návrh v časti o zrušenie, eventuálne zníženie výživného.
Odvolateľ taktiež poukázal na ustanovenie § 70 ods. 2 zákona číslo 461/2003 Z. z. a argumentuje, že
invalidný dôchodok je právom a nie povinnosťou a je tak zrejmé, že nik nemôže nútiť osobu k tomu,
aby si podala žiadosť o invalidný dôchodok. Odvolateľ namieta, že nie je možné, aby bol zdravotný stav

osoby oprávnenej z vyživovacej povinnosti na jeho vlastnú ťarchu, respektíve na príťaž v tom zmysle, že
si osoba povinná z vyživovacej povinnosti prestane plniť svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť, ktorá trvá
do času, kým dieťa nie je schopné samé sa živiť. Odvolateľ poznamenal, že ho stretol ťažký a krutý život
kvôli jeho zdravotnému stavu, avšak snaží sa tieto skutočnosti nepripúšťať si až tak k telu, čo by mal jeho
vlastný otec obdivovať a nie „ťahať“ ho po súdoch. Má za to, že súčasný príjem otca mu umožňuje platiť

a taktiež je v jeho záujme, ako jeho syna, aby mu vytváral finančnú rezervu do budúcna, predovšetkým
preto, aby sa v budúcnosti nedostal do hmotnej núdze. Ďalej v texte odvolania syn poukázal na postoj
otca k nemul, ktorý je podľa jeho názoru v rozpore s postojom milujúceho rodiča k svojmu dieťaťu.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie preto považuje za nesprávne a nezákonné, navrhovateľ nedokázal
kvalifikovane podať žalobný návrh, súd napriek tomu vo veci konal a rozhodol, hoci navrhovateľ nesplnil

procesnoprávne podmienky a neuniesol dôkazné bremeno. Na základe uvedeného potom navrhuje,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a uložil navrhovateľovi - jeho otcovi
povinnosť prispievať na výživu jeho, ako syna, mesačne sumou vo výške 300,- Eur a to tak, že sumu
vo výške 200,- Eur bude uhrádzať vždy k 20. dňu toho-ktorého mesiaca vopred k rukám syna a sumu
vo výške 100,- Eur bude mesačne ukladať na špecifikovaný účet syna ako sporivú čiastkou. Eventuálne

navrhuje odvolateľ, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil v celom rozsahu a vec vrátil
na ďalšie konanie a spravodlivé rozhodnutie.

3. K podanému odvolaniu syna, ako osoby oprávnenej z vyživovacej povinnosti, podal otec, ako osoba
povinná z vyživovacej povinnosti, vyjadrenie, v ktorom poznamenal, že je zrejmé z obsahu odvolania,

že je napísané s veľkou neochotou prijať spravodlivé súdne rozhodnutie. Považoval za zarážajúce,
že žiak X. ročníka strednej školy bez právneho vzdelania a bez akýchkoľvek praktických skúseností z
oblasti súdnictva si dovolil v odvolaní spochybniť prácu sudkyne, ktorá má právne vzdelanie a praktické
skúsenosti v oblasti súdnictva. Poznamenal, že jeho syn nechce pochopiť význam slova invalidnýdôchodok. Invalidný dôchodok je štátna dávka a má slúžiť na uspokojenie životných potrieb občana
zdravotne ťažko postihnutého, teda ide o peniaze, z ktorých si má uspokojovať svoje životné náklady a
potreby. Otec poznamenal, že si kladie otázku, prečo jeho syn navštevuje H.U. E., keď všade píše, že je

otázne, či niekedy bude pracovať. Dôvodom je podľa jeho mienky uviesť súd do omylu, pretože študuje
kvôli tomu, že mu to jeho zdravotný stav umožňuje. Denne dochádza autobusom do školy, má študijný
plán ako ostatní študenti a preto po ukončení školy môže pracovať ako samostatne zárobkovo činná
osoba, prípadne sa zamestnať, pretože bude mať na to kvalifikáciu. Taktiež má vodičský preukaz a je
tak na jeho synovi, či bude pracovať, alebo bude iba poberať invalidný dôchodok. Nesúhlasí s tvrdením

syna v odvolaní, že jeho návrh nespĺňal podstatné náležitosti stanovené zákonom, súdu doložil všetky
doklady, ktoré od neho požadoval, sú založené v spise a považuje za zarážajúce tvrdenie, že údajne
nedoložil výplatné pásky, daňové priznania a podobne. Ohľadom zmeny pomerov uviedol, že k zmene
pomerov došlo u jeho syna tým, že dovŕšil XX rokov a vznikol mu nárok na invalidný dôchodok. Súdnou
cestou sa musel domáhať, aby si jeho syn podal žiadosť o invalidný dôchodok, lebo inak by to neurobil,
pretože mal v úmysle poberať výživné od svojho otca a tesne pred dovŕšením XX. roku chcel požiadať

sociálnu poisťovňu o spätné vyplatenie invalidného dôchodku a postupovať tak podľa ustanovenia § 114
zákona číslo 461/2003 Z.z.. Nárok na invalidný dôchodok má pritom od dovŕšenia XX. roku a sociálna
poisťovňa mu spätne doplatila invalidný dôchodok za 1 rok. Pokiaľ by syn spolupracoval so súdom
a podal žiadosť o invalidný dôchodok včas, súdny spor mohol byť ukončený už v máji 2018. Okrem
toho otec poznamenal, že jeho syn si mohol podať žiadosť o invalidný dôchodok v sociálnej poisťovni

súčasne s podaním žiadosti na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, kde požiadal o príspevok na auto
a to ešte pred dovŕšením XX. roku. Otec je presvedčený, že k zmene pomerov došlo, nakoľko bol jeho
synovi priznaný invalidný dôchodok a v tejto súvislosti otec poznamenal, či poberať 2-krát výživné (1-
krát od neho a druhýkrát od sociálnej poisťovne) nie je nezákonné a nie je v rozpore s dobrými mravmi.
Na toto pamätá aj zákon, kde pri plnoletých osobách sa nespotrebované výživné vracia. Následne sa

otec vo vyjadrení k odvolaniu syna podrobne venoval jednotlivých vyčísleným výdavkom, ktoré ho si v
konaní syn deklaroval, pričom detailne uvádzal, ktoré z deklarovaných výdavkov svojho syna uznáva
a pri ktorých spochybňoval ich opodstatnenosť a dôvodnosť. Následne vyčíslil synove príjmy spolu v
sume 484,55 Eur pozostávajúce z invalidného dôchodku v sume 358,80 Eur, rodinných prídavkov vo
výške25,63Eur,daňovéhobonusuvovýške22,17Eur,príspevkunabenzínvyplácanéhoúradompráce,

sociálnych vecí a rodiny vo výške 33,30 Eur, príspevku vyplácaného na hygienu vo výške 18,52 Eur
a súdom určeného výživného od otca vo výške 28,08 Eur. Uvedená suma 484,55 Eur je vyššia ako
minimálna mzda a otec poznamenal, že je dosť pracujúcich, ktorí z takéhoto príjmu musia živiť aj svoje
deti. Následne otec vyčíslil výšku príjmu, ktorý požaduje jeho syn vo výške 756,47 Eur a poznamenal,
že na takýto príjem on musí celý mesiac tvrdo pracovať. Následne vyčíslil odôvodnené výdavky svojho

syna vo výške 283,- Eur a porovnaním príjmov syna vo výške 484,55 Eur a výdavkov vo výške 283,- Eur,
poukázal na možnú tvorbu finančnej rezervy vo výške 202,- Eur. Taktiež otec poznamenal, že je nutné
zohľadniť aj sumu, ktorou by mu mala prispievať jeho mama, ktorá je zamestnaná, má taktiež slušný
príjem a má taktiež vyživovaciu povinnosť voči nemu. Otec poznamenal, že jeho syna nezaujíma, že
on sám nemá vytvorenú finančnú rezervu na slušný dôchodok, ale od neho požaduje vytvárať finančná

rezerva jemu, čo považuje za rozporné s dobrými mravmi. Otec tak navrhuje, aby odvolací súd potvrdil
rozhodnutie súdu prvej inštancie.

4. K odvolaniu syna, ako osoby oprávnenej z vyživovacej povinnosti sa okrem samotného otca, ako
osoby povinnej z vyživovacej povinnosti, vyjadrila aj jeho splnomocnená právna zástupkyňa, ktorá

uviedla, že z procesného hľadiska považuje rozhodovaciu činnosť súdu prvej inštancie za perfektnú, bez
akýkoľvek procesných vád, súd konal na základe riadne podaného návrhu, ktorý mal všetky náležitosti
a po vykonaní dokazovania považuje rozhodnutie súdu za vecne správne a spravodlivé. Nesúhlasí s
tvrdením oprávneného, že by v konaní nebolo preukázané, že došlo k takej zmene pomerov na strane
oprávneného a navrhovateľa, ktorá by odôvodňovala zníženie výživného, pretože takéto skutočnosti

v konaní zistené boli, súd na ne pri svojom rozhodovaní správne prihliadol, vyživovaciu povinnosť
navrhovateľa znížil a svoje rozhodnutie podrobne a náležite v odôvodnení rozsudku aj odôvodnil.
Právna zástupkyňa otca vo svojom vyjadrení poukázala na to, že priznanie invalidného dôchodku nie
je jedinou zmenou pomerov na strane oprávneného. Oprávnený sa bránil podať žiadosť o priznanie
invalidného dôchodku z dôvodu, že mal v úmysle byť vyživovaný navrhovateľom po dobu troch rokov a

následne požiadať o priznanie invalidného dôchodku s tým, že by mu bol vyplatený spätne a nastala by
skutočnosť, že by navrhovateľ oprávneného výživným celé roky vyživoval bez toho, že by to oprávnený
potreboval. Považuje preto za správne, že súd pri rozhodovaní o výživnom zisťoval, či oprávnený
má možnosť sám sa živiť, keď ako plnoletý spĺňa podmienky na priznanie invalidného dôchodku.Nelogickým, nesprávnym a nespravodlivým by bol taký stav, keď by navrhovateľ napriek tomu, že
jeho syn je schopný sám sa živiť, a teda poberať invalidný dôchodok, ako dospelý o jeho priznanie
nepožiadal. Navrhovateľ by syna vyživoval určeným výživným bez toho, aby tomu zodpovedali pomery

oprávneného. Súd na túto skutočnosť reagoval správne, keď po preukázaní toho, že oprávnený je
poberateľom invalidného dôchodku, príspevok na výživu navrhovateľovi znížil. Podstatou skúmania
osobnýchamajetkovýchpomerovjenielenzisťovaniepríjmu,ktorýoprávnenývčaserozhodovaniasúdu
dosahuje, ale aj jeho možností, ktoré na zabezpečenie si príjmu ako dospelá osoba má. Skutočnosť,
že ide o konanie o výživnom na dospelú osobu považuje v tomto konaní za kľúčovú, okrem faktu,

že je oprávnený schopný sám sa živiť. Keď súd rozhodol, že sa znižuje výživné s účinnosťou od
02. 02. 2018, t. j. od podania návrhu v tejto veci, urobil tak správne, pretože počas konania nastala
rozhodujúca skutočnosť na takéto rozhodnutie, a síce, že bol oprávnenému priznaný invalidný dôchodok
s účinnosťou od XX. XX. XXXX. Doplatkom dôchodku sa stal schopným sám sa živiť už od tohto dňa,
na čo súd reagoval správne, keď príspevok navrhovateľa na výživu oprávneného znížil od podania
návrhu. V skutočnosti to teda znamená, že oprávnený, aj keď so spätnou výplatou, dosiahol príjem

v decembri 2017 z invalidného dôchodku za 15 dní. Následne v januári 2017 oprávnený dosiahol
príjem z dôchodku v sume 360,- Eur, avšak za tento mesiac mal príjem aj z výživného od otca v sume
200,- Eur. Keď by otec návrh v tejto veci nepodal, dosahoval by oprávnený mesačný príjem 560,- Eur,
ktorý nepochybne nezodpovedá nevyhnutným a oprávneným potrebám oprávneného s prihliadnutím
na to, že rovnakú vyživovaciu povinnosť ako navrhovateľ má voči oprávnenému aj matka. Právna

zástupkyňa otca poukázala na znenie ustanovenia § 75 ods. 1 Zákona o rodine, v zmysle ktorého súd
skúma odôvodnené potreby oprávneného, ktorý v súčasnosti už nemá takmer žiadne osobitné výdavky
spojené s uspokojovaním jeho potrieb, ktoré má ako jeho úplne zdraví rovesníci. Nároky oprávneného
na jeho výživu a výchovu nepochybne s ohľadom na to, že žije u matky, denne dochádza do školy
a občas ide k lekárom, pokrýva priznaný invalidný dôchodok. Právna zástupkyňa otca má za to, že v

skutočnosti neexistuje stav odkázanosti oprávneného na výživu, pretože dosahuje príjem a okrem otca
má vyživovaciu povinnosť voči oprávnenému aj matka. Nemožno súhlasiť s názorom oprávneného, že
by súd v tejto veci mal brať do úvahy len to, či je schopný sám sa živiť, t. j. či ukončil prípravu na
budúce povolanie. Rozhodujúce je, že oprávnený objektívne príjem dosahuje, čo má nepochybne vplyv
na určenie výšky príspevku jeho rodičov na jeho výživu ako dospelého syna. Tvrdenie oprávneného,

že dosahovanie príjmu ním, ako dospelou osobou, aj keď z priznaného dôchodku, nemôže mať vplyv
na určenie výšky výživného, nepochybne nemôže obstáť. Právna zástupkyňa otca taktiež nesúhlasí s
názorom oprávneného, že by bola dôvodná jeho požiadavka na príspevok otca na jeho výživu mesačne
v sume 200,- eur titulom bežného výživného a 100,- eur titulom tvorby úspor. Keď by takouto sumou na
výživu oprávneného mal prispievať mesačne otec, objektívne by takúto povinnosť mala mať aj matka

dospelého dieťaťa a pre takýto prípad by oprávnený dosiahol pri jeho tvrdenej odkázanosti so svojou
výživou na rodičov príjem mesačne 960,- eur, ktorý by presiahol výšku čistej priemernej mesačnej
mzdy v SR, ktorá je v súčasnosti len 773,- eur. Nie je taktiež pravdivá skutočnosť, že by jediným
dôvodomnazníženievyživovacejpovinnostivtomtokonaníbolozistenie,žeoprávnenýpoberáinvalidný
dôchodok. Z dokazovania vyplynulo napr. aj to, že od posledného rozhodovania súdu oprávnený dostal

tzv. príspevok na kúpu osobného motorového vozidla vo výške 6.600,- eur, čím sa od ostatného
rozhodovania súdu nepochybne zlepšili jeho majetkové pomery. Pokiaľ ide o výšku výdavkov syna,
poukázala právna zástupkyňa otca na vyjadrenie samotného oprávneného na pojednávaní dňa 01. 02.
2019, kedy vo svojom prednese deklaroval ako pravidelné výdavky stravu, cestovné do školy, školné a
mesačnú platbu na stužkovú slávnosť, ktoré sú spolu cca 170,- eur, pričom tvrdený výdavok na pohonné

hmoty v sume 100,- eur mesačne nie je nevyhnutný a oprávnený, keď si ako oprávnený výdavok syn
uplatňuje aj náklady spojené s cestovným do školy autobusom v sume cca 26,- eur mesačne. Je potom
málo pravdepodobné, že by 100,- Eur mesačne potreboval na pohonné hmoty. Právna zástupkyňa
otca uviedla, že v konaní bol riadne zistený skutkový stav veci a navrhovateľ riadne zdokladoval
svoje príjmy aj výdavky, a to tak pravidelné, ako aj nepravidelné. Oprávnený opakovane poukazuje

na svoj nepriaznivý zdravotný stav, ktorým dôvodí potrebu ponechať bežné výživné v sume 200,- Eur
mesačne, avšak z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by titulom zdravotného stavu oprávnenému
vznikali nejaké výrazné osobitné výdavky. Práve naopak, tieto sú bežné, ako sám oprávnený uviedol na
pojednávaní konanom dňa 01. 02. 2019, ide o bežné M. I. W., ktoré v zimnom období zväčša postihnú
aj úplne zdravého človeka a väčšina populácie má v chrípkovom období zvýšené výdavky na spotrebu

predpísaných alebo voľnopredajných liekov. Navyše oprávnený uvádzal, že má výdavky spojené s A.
liečbou, čo nie je pravda, pretože podľa vedomosti navrhovateľa nenosí A. A. už od roku 2005. O
skutočnosti, že oprávnený nemá zvýšené výdavky spojené so zdravotnou starostlivosťou svedčí aj to,
že do súdneho spisu priložil doklady o zakupovaní liekov len v mesiacoch október až december 2018.Právna zástupkyňa otca spochybnila aj hodnovernosť zvýšených výdavkov súvisiacich s doprovodom
do školy, ktorý sa nerealizuje, rovnako považuje za nadhodnotený výdavok na zakupovanie obuvi,
rovnako ako aj tvrdený výdavok na kúpeľnú liečbu, ktorú je možné absolvovať pri invalidnej osobe

bezodplatne a výdavok na zakúpenie motorového vozidla, na ktorý mu bolo poskytnutých 6.600,- Eur
z úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Právna zástupkyňa otca zhodne s vyjadrením samotného otca
k odvolaniu poukázala na výšku príjmu oprávneného v mesačnej sume 484,55 Eur, ktorá nepochybne
postačuje na uspokojovanie všetkých nevyhnutných a oprávnených potrieb oprávneného. Pokiaľ ide
o finančnú situáciu navrhovateľa, má úver na bývanie, pretože keď sa rozpadlo otcovi manželstvo

s matkou oprávneného, zanechal im vtedy 250.000,- Sk, pritom odovzdanie týchto úspor oprávnený
popiera. Navrhovateľ si potreboval zabezpečiť bývanie, má hypotekárny úver, pritom dovŕšil už XX
rokov. Úspory, ktoré mal v minulosti odovzdal pre potreby syna a pri splácaní úveru v súčasnosti nemá
možnosť tvoriť si ani svoje vlastné úspory, napr. na dôchodok. Právna zástupkyňa otca z uvedených
dôvodov považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a žiada odvolací súd, aby odvolaním
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

5. Na vyjadrenia k jeho odvolaniu zaslal syn podanie, v ktorom uviedol, že v celom rozsahu zotrváva
na svojom odvolaní voči rozsudku súdu prvej inštancie. Z vyjadrenia jeho otca k odvolaniu je zrejmé,
že cíti krivdu voči svojej bývalej manželke a matke odvolateľa, čo má podľa jeho názoru svedčiť o
jeho charakterových vlastnostiach. Opakovane uvádza skutočnosti, ktoré už boli obsiahnuté v jeho

odvolaní a tvrdí, že súd mal pre nesplnenie procesnoprávnych podmienok súdneho konania žalobný
návrh zamietnuť a taktiež zotrváva na svojich názoroch, že nedošlo k zásadnej zmene pomerov,
ktoré by opodstatňovali od posledného rozhodnutia súdu zmenu vyživovacej povinnosti jeho otca voči
nemu. Opakovane zdôraznil, že jeho otec je zamestnaný, vykonáva V. činnosť, dosahuje mesačne
nadpriemerné zárobky a má jednu vyživovaciu povinnosť a je v jeho schopnostiach a možnostiach

naďalej platiť výživné v sume 300 eur mesačne. Uviedol, že naďalej je študentom strednej odbornej
školy a je preto namieste ponechanie vyživovacej povinnosti jeho otca voči nemu. Súd podľa jeho názoru
nezákonne znížil výživné jeho otca na sumu 30 % životného minima a to spätne odo dňa 2. 2. 2018. V
ďalšom texte je vyjadrenie syna obsahovo totožné s jeho odvolaním a podrobne polemizuje o dôvodnosti
svojich výdavkov. V závere vyjadrenia syn poznamenal, že v poslednom období navrhovateľ mešká

s úhradou výživného, platí ho oneskorene a po lehote určenej súdom. Je zrejmé, že podaný návrh
navrhovateľa bol podaný s úmyslom zbaviť sa vyživovacej povinnosti voči svojmu synovi.

6. K vyjadreniu odvolateľa sa opakovane vyjadril aj navrhovateľ - otec a to k niektorým skutočnostiam
uvedenýmvovyjadreníjehosyna.Ohľadomvýpisuzúčtupoistencaotecpoznamenal,žepísomnežiadal

okresný súd dňa 09. 05. 2018 a 10. 09. 2018, aby súd zabezpečil ako dôkaz výpis z účtu poistenca -
syna zo zdravotnej poisťovne, ktorým by sa preukázala jeho skutočná spotreba liekov. Ohľadom podania
žiadosti o invalidný dôchodok otec zotrval na svojom tvrdení, že jeho syn mienil postupovať podľa § 114
zákona číslo 461/2003 Z. z. a podať si žiadosť o invalidný dôchodok len pred uplynutím troch rokov,
aby mal možnosť poberať dve dávky, pričom mal možnosť podať obe žiadosti naraz a to tak na sociálnu

poisťovňu o invalidný dôchodok, ako aj na úrad práce, sociálnych vecí a rodiny ohľadom príspevkov,
ktoré v súčasnosti poberá. Otec sa taktiež vyjadroval ohľadom potreby doprovodu svojho syna pri
cestovaní, ako aj k ďalším výdavkom, ku ktorým sa vyjadroval jeho syn. V závere svojho vyjadrenia
poznamenal, že považuje za zarážajúce, že jeho syn klame, že mu neplatí výživné, ku svojmu vyjadreniu
doložil aj výpisy z banky preukazujúce platenie výživného synovi. V ďalšom poukázal na svoje predošlé

písomné vyjadrenia.

7. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 65 a § 66 zák. č. 161/2015
Z. z. Civilného mimosporového poriadku - ďalej „CMP“ a bez nariadenia pojednávania v súlade s

ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného súdu vo výrokoch II., III., IV. V. a VII.
podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, v spojení s ustanovením § 2 ods. 1 CMP ako vecne správny
potvrdil. Odvolanie smerujúce voči výrokom I. a VI. rozsudku odmietol podľa ustanovenia § 389 písm.
b/ CSP, ako podané neoprávnenou osobou.

8. Odvolací súd sa v prvom rade procesne vysporiadal s odvolateľom vymedzeným rozsahom odvolania,
ktorý výslovne uviedol, že podáva odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu,
teda voči všetkým výrokom rozsudku okresného súdu.9. Podľa ustanovenia § 355 ods. 1 CSP, proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak
to zákon nevylučuje.

10. Podľa ustanovenia § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
vydané.

11. V nadväznosti na uvedené, podľa ustanovenia § 386 písm. b/ CSP odvolací súd odmietne odvolanie,
ak bolo podané neoprávnenou osobou.

12. K podaniu odvolania je subjektívne legitimovaná strana sporu, avšak odvolanie nemôže podať
strana, ktorej výrokom rozhodnutia súdu nebola spôsobená žiadna ujma na jej právach, prípadne
výslovne v prospech ktorej súd rozhodol. Pokiaľ odvolateľ vymedzil rozsah svojho odvolania tak, že
ho smeroval voči rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu, je zrejmé, že sa jeho odvolanie
dotýka aj výroku I. rozsudku, ktorým však súd návrh otca na zrušenie vyživovacej povinnosti voči

synovi - odvolateľovi zamietol a je tak zrejmé, že súd rozhodol v prospech odvolateľa. Taktiež pokiaľ
súd prvej inštancie výrokom VI. zastavil konanie o vzájomnom návrhu syna v časti výživného 100
eur a to v dôsledku čiastočného späťvzatia návrhu syna v tejto časti, je zrejmé, že súd rešpektoval
dispozičné právo účastníka konania - syna a jeho procesnú vôľu prezentovanú čiastočným späťvzatím
jeho vzájomného návrhu a postupujúc podľa ustanovenia § 145 ods. 2 CSP, v spojení s ustanovením § 2

ods. 1 CMP konanie o vzájomnom návrhu v tejto časti zastavil. Oboma výrokmi I., aj VI. rozsudku tak súd
prvej inštancie rozhodol v prospech odvolateľa a rešpektujúc jeho procesné práva a prejavenú procesnú
vôľu. Odvolací súd v súvislosti s čiastočným späťvzatím len poznamenáva, že v procesnom práve platí
zásada, ak účastník konania vezme účinne návrh späť buď sčasti, alebo v celom rozsahu, nemôže
svoje späťvzatie dodatočne odvolať. Odvolací súd, s poukazom na dikciu ustanovenia § 359 CSP potom

odvolanie syna, smerujúce voči výrokom I. a VI. rozsudku súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 386
písm. b/ CSP odmietol, ako podané neoprávnenou osobou.

13. Následne sa odvolací súd zameral na vecný prieskum odvolaním napadnutého rozsudku a to voči
výroku II., ktorým súd uložil otcovi povinnosť s účinnosťou od 02.02.2018 platiť synovi výživné v sume

30 % zo sumy životného minima na neplnoleté nezaopatrené dieťa za stanovených podmienok, voči
výroku III., ktorým súd vyslovil (v nadväznosti na novourčenú vyživovaciu povinnosť otca), že týmto
dochádza k zmene rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 5P/169/2016-343 zo dňa 05. 09. 2017 v časti
výroku o výživnom, voči výroku IV. rozsudku, ktorým súd zamietol návrh syna na zmenu formy platenia
výživného, voči výroku V., ktorým súd zastavil konanie o návrhu otca na zníženie výživného nad rozsah

minimálneho výživného a voči závislému výroku VII. o trovách prvoinštančného konania.

14. Podľa ustanovenia § 1 CMP podľa tohto zákona súdy prejednávajú a rozhodujú veci ustanovené
v tomto zákone.

15. Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

16. Vychádzajúc z ustanovenia § 156 CMP, účastníkmi konania vo veciach výživného plnoletých osôb
sú navrhovateľ a osoba, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné.

17. Podľa ustanovenia § 157 CMP, rozsudok vo veciach výživného možno na návrh zmeniť alebo zrušiť,
ak sa zmenia pomery.

18. Podľa ustanovenia § 62 ods. 1 a 2 zákona č. 36/2005 Z.z.. (ďalej Zákon o rodine), plnenie vyživovacej

povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné
samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a
majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

19. Podľa ustanovenia § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené

potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti,
možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého
dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na
neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.20. Podľa ustanovenia § 65 ods. 3 Zákona o rodine, výživné plnoletých detí upraví súd len na návrh.

21. Podľa ustanovenia § 78 ods. 1 Zákona o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno

zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného
možné len na návrh.

22. Odvolací súd preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II., III.,
IV., V a VII. a aplikujúc ustanovenie § 387 ods. 2 CSP sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úprav, na podklade ktorých súd prvej
inštancie rozhodol.

23. Vyživovacia povinnosť otca - navrhovateľa - voči v tom čase ešte k maloletému synovi, bola
naposledy súdom určená rozsudkom Okresného súdu Zvolen č. k. 5P/169/2016- 343 zo dňa 05. 09.
2017, kedy súd schválil rodičovskú dohodu, na základe ktorej došlo k zníženiu vyživovacej povinnosti

otca ku v tom čase ešte maloletému E. E., nar. XX. XX. XXXX, zo sumy 300 Eur,- na sumu 200,- Eur
mesačne. Návrhom podaným na príslušný okresný súd dňa 02. 02. 2018 sa otec, ako osoba povinná
z vyživovacej povinnosti, domáhal zrušenia, eventuálne zníženia svojej vyživovacej povinnosti ku v
tom čase už svojmu plnoletému synovi, ako osobe oprávnenej z vyživovacej povinnosti a to na tom
skutkovom a právnom základe, že jeho syn už dosiahol plnoletosť a podľa názoru otca je schopný sám

sa živiť, respektíve zabezpečiť si príjem na pokrytie svojich nevyhnutných potrieb a to požiadaním a
priznaním invalidného dôchodku zo systému sociálneho zabezpečenia. Otec v návrhu uviedol, že mal
informáciu o tom, že zo strany príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny bol jeho synovi priznaný
peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla vo výške 6.600,- Eur a na základe toho
mal vedomosť, že jeho syn, vzhľadom na svoj zdravotný stav, spĺňa aj nárok na priznanie invalidného

dôchodku. Nie je tak dôvod na to, aby naďalej vyživoval svojho syna otec.

24. Nová úprava vyživovacej povinnosti povinného rodiča je opodstatnená len za predpokladu, ak má
súd jednoznačne v konaní preukázané, že pomery povinného i oprávneného sa zmenili do takej miery,
že predchádzajúce rozhodnutie o výživnom už nezodpovedá schopnostiam a možnostiam povinného

rodiča a odôvodneným potrebám oprávnenej osoby. Súd prvej inštancie vychádzal z citovaných
zákonných ustanovení a správne zameral svoju pozornosť predovšetkým na skúmanie, či naďalej
pretrváva odkázanosť plnoletého syna navrhovateľa na vyživovaciu povinnosť rodičov vzhľadom na
dosiahnutie jeho dospelosti a následne zisťoval, či došlo od poslednej úpravy výživného navrhovateľa
voči už teraz plnoletému synovi k tak zásadným zmenám pomerov či už na strane povinného rodiča,

alebo oprávneného dieťaťa, ktoré by odôvodňovali znížiť doposiaľ určené výživné na sumu navrhovanú
povinným, respektíve až zrušenie vyživovacej povinnosti, pokiaľ by súd vyhodnotil, že plnoletý syn už
nie je výživou odkázaný na rodičov.

25. Súd prvej inštancie správne konštatoval ako základný predpoklad pre posudzovanie rozsahu

vyživovacej povinnosti otca z plnoletému synovi podmienky odkázanosti plnoletého dieťaťa na výživu
svojich rodičov a to s poukazom na ustanovenie § 62 ods. 1 Zákona o rodine. Pokiaľ vyživovacia
povinnosť rodičov trvá do času, kým sa dieťa nie je schopné samé živiť, je zrejmé, že v čase denného
štúdia dieťaťa na strednej škole pretrváva odkázanosť dieťaťa na vyživovaciu zodpovednosť rodičov,
pretože počas štúdia na strednej škole a počas prípravy na budúci výkon povolania nie je dieťa

spravidla schopné zabezpečiť si vlastný stabilný príjem pre nedostatok kvalifikácie a časových možností
a pokrývať si tak svoje nevyhnutné životné náklady. Osoba oprávnená na vyživovaciu povinnosť - syn,
napriek dosiahnutiu veku plnoletosti sa naďalej pripravuje na budúci eventuálny výkon povolania a je
študentom v súčasnosti už J. ročníka H. H.U. E.. Nakoľko pre súd sú relevantné okolnosti v čase
vyhlásenia jeho rozsudku, je bez právnej relevancie, či po ukončení štúdia na strednej škole bude dieťa

vzhľadom na svoj zdravotný stav a priznanú invaliditu schopné a spôsobilé zaradiť sa do riadneho
pracovného pomeru, prípadne vykonávať inú zárobkovú činnosť. Pokiaľ dieťa študuje na strednej škole
formou denného štúdia, treba jeho odkázanosť na vyživovaciu povinnosť rodičov zohľadniť minimálne
do konca štúdia dennou formou na strednej škole. Súd prvej inštancie preto správne konštatoval,
že neboli dané zákonné podmienky na zrušenie vyživovacej povinnosti otca voči plnoletému synovi

a následne potom súd správne zameral pozornosť na to, či došlo k tak zásadnej zmene pomerov
na strane oprávneného na vyživovaciu povinnosť, ako aj povinného na vyživovaciu povinnosť, ktorá
by odôvodňovala zmenu doteraz právoplatného a vykonateľného posledného súdneho rozhodnutia o
rozsahu vyživovacej povinnosti otca k dieťaťu.26. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie správne ustálil, že došlo od poslednej úpravy
výživného rozsudkom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 5P/169/2016 k zmene

pomerov najmä na strane toho času už plnoletého dieťaťa a to jednak v dôsledku tej skutočnosti,
že dosiahnutie plnoletosti vzhľadom na zdravotný stav dieťaťa umožňovalo požiadať o priznanie
invalidného dôchodku v súlade s ustanovením § 70 zákona číslo 441/2003 Z. z. o sociálnom poistení, čo
je okolnosť, ktorá má vplyv na rozsah vyživovacej povinnosti rodičov, nakoľko účelom dávok plynúcich
zo sociálneho poistenia pri osobách so zdravotným postihnutým je práve zabezpečiť pokrytie ich

nevyhnutných životných nákladov. Hoci je pravdou, že v čase začatia konania plnoletý syn nepoberal
invalidný dôchodok, avšak je zrejmé, že nárok na toto zabezpečenie už aj v danom čase mu zo zákona
vyplynul, pretože v priebehu konania požiadal sociálnu poisťovňu o priznanie nároku na invalidný
dôchodok a tento mu aj bol priznaný so spätnou účinnosťou, odo dňa dosiahnutia plnoletosti. Súd
mal listinne preukázané, že Rozhodnutím Sociálnej poisťovne - ústredie č. XXX XXX XXXXX zo dňa
03. 12. 2018 bol priznaný synovi invalidný dôchodok s účinnosťou od XX. XX. XXXX v sume 343,60

Eur mesačne, od 1. januára 2018 sa mu zvýšil invalidný dôchodok na sumu 350,80 eur mesačne
a od 1. januára 2019 sa mu zvýšil invalidný dôchodok na sumu 360 eur mesačne. Odvolací súd v
súvislosti s námietkou obsiahnutou v odvolaní syna, že súd nebol oprávnený priznať znížené výživné
odo dňa podania návrhu, pretože v tom čase ešte nenastala táto zásadná okolnosť majúca vplyv na
vyživovaciu povinnosť otca, poznamenáva, že invalidný dôchodok bol priznaný synovi s účinnosťou

od XX. XX. XXXX a pokiaľ bol podaný návrh otca na zrušenie, eventuálne zníženie vyživovacej
povinnosti k plnoletému dieťaťu dňa 02. 02. 2018, je tak zrejmé, že už v čase podania návrhu takáto
zásadná zmena bola relevantná najmä z ohľadom na skutočnosť, že sociálna poisťovňa invalidný
dôchodok doplatila plnoletému synovi a to za obdobie od XX. XX. XXXX do 15. 02. 2019 v sume
4. 921,40 Eur. Súd prvej inštancie konštatoval zmenu pomerov aj na strane matky, ktorá vzhľadom

na plnoletosť a dospelosť dieťaťa má vyživovaciu povinnosť v rovnakej miere ako otec, u ktorej od
poslednej úpravy výživného klesol príjem plynúci zo zamestnania, pretože v čase poslednej úpravy
vyživovacej povinnosti otca dosahovala mesačný príjem vo výške 820,- Eur, pričom v súčasnosti je
jej čistý mesačný príjem okolo 680 Eur. V osobných, majetkových a zárobkových pomerov otca od
poslednej úpravy jeho vyživovacej povinnosti nedošlo k tak zásadnej zmene, otec je naďalej zamestnaný

s priemerným čistým príjmom v sume 836 eur mesačne. Súd správne následne zameral pozornosť
na skúmanie odôvodnených potrieb a výdavkov osoby oprávnenej na vyživovaciu povinnosť. Syn si
v konaní vyčíslil svoje mesačné výdavky v sume 400,- Eur. Súd prvej inštancie aj napriek tomu, že
syn odôvodnenosť všetkých ním deklarovaných výdavkov nepreukázal, uznal synovi ako nevyhnutné
a oprávnené mesačné výdavky v celej uplatnenej sume 400,- Eur. V tejto súvislosti odvolací súd

poznamenáva, že pokiaľ v odvolacom konaní otec aj syn viedli rozsiahlu a značne emotívne ladenú
polemiku o dôvodnosti a opodstatnenosti jednotlivých výdavkov a deklarovaných nákladov syna, skúmať
oprávnenosť výdavkov v sume 400,- Eur mesačne tak, ako si ich syna vyčíslil a ako súd aj túto
výšku priznal, nie je predmetom odvolacieho konania, nakoľko otec odvolanie nepodal a oprávnenosť
a nevyhnutnosť súdom prvej inštancie uznaných výdavkov nenamietal. Preto aj odvolací súd vychádza

z výdavkov syna vo výške 400,- Eur mesačne. Súd prvej inštancie mal v čase vyhlásenia rozsudku
preukázané, že syn mal mesačne k dispozícii prostriedky plynúce zo sociálneho zabezpečenia a to
invalidný dôchodok vo výške 360 Eur, 53,29 Eur mesačne ako vyplácaný príspevok na kompenzáciu
zdravotného postihnutia od úradu práce sociálnych vecí a rodiny, ako aj príspevok vo výške 23,34 Eur
mesačne ako prídavok na dieťa, spolu - bez zohľadnenia vyživovacej povinnosti rodičov - mal tak syn

mesačne k dispozícii prímy vo výške 437,63 Eur mesačne. Potrebné je taktiež zohľadniť aj invalidný
dôchodok poukázaný synovi za spätné obdobie od XX. XX. XXXX do 15. 02. 2019 vo výške 4.922,40
Eur. Pokiaľ výška pravidelného mesačného príjmu syna aj bez zohľadnenia vyživovacia povinnosti
rodičov presahovala deklarovanú výšku výdavkov (príjmy 437,63 Eur a výdavky 400 Eur mesačne), bolo
správne konštatovanie súdu prvej inštancie, že synove deklarované výdavky sú pokryté už aj z dávok

plynúcich zo sociálneho zabezpečenia a z peňažných dávok a táto okolnosť musí mať potom vplyv aj
na výšku vyživovacej povinnosti otca, ktorá je predmetom daného súdneho konania. Pokiaľ boli správne
závery súdu prvej inštancie o trvaní odkázanosti plnoletého dieťaťa vzhľadom na pokračujúce štúdium
na strednej škole a teda aj dôvodnosti trvania vyživovacej povinnosti rodičov k nemu, potom je zásadné,
že doposiaľ súdom určená vyživovacia povinnosť otca vo výške 200 Eur celkom zjavne vzhľadom na

novú okolnosť v príjmových pomeroch plnoletého syna, už nie je primeraná. Bol tak dôvod na zníženie
rozsahu vyživovacej povinnosti otca a pokiaľ súd prvej inštancie ustálil ako adekvátnu výšku vzhľadom
na všetky uvedené konštatované skutočnosti a vzhľadom na príjem plnoletého syna rozsah vyživovacej
povinnosti otca s účinnosťou odo dňa podania jeho návrhu na sumu 30 % zo životného minima naneplnoleté nezaopatrené dieťa v zmysle ustanovenia § 62 ods. 3 Zákona o rodine, je možné s takýmto
záveromsastotožniť.Taktourčenévýživnéotca,prizohľadnenínovýchokolnostívpríjmovýchpomeroch
syna, vzhľadom na jeho výdavky a odôvodnené potreby, ako aj pri zohľadnení miery odkázanosti

plnoletého dieťaťa na vyživovaciu povinnosť rodičov a schopnosti a možnosti povinného rodiča, pri
dôraze aj na rozsah vyživovacej povinnosti druhého z rodičov - a to matky, možno potom považovať
za adekvátne a úmerné potrebám plnoletého syna, jeho príjmom, miere jeho výdavkov a schopnostiam
a možnostiam otca, o ktorého vyživovacej povinnosti súd rozhoduje. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
obsiahnuté vo výroku II. rozsudku, ktorým súd znížil s účinnosťou od 02. 02. 2018 vyživovaciu povinnosť

otca k plnoletému synovi preto odvolací súd považuje za vecne správne a zákonné. V nadväznosti
na výrok II. rozsudku je potom vecne správny aj výrok III. rozsudku, ktorým súd deklaroval zmenu
predošlého rozsudku Okresného súdu Zvolen vo výroku o vyživovacej povinnosti otca a vzhľadom
na konštatované skutočnosti je potom vecne správny aj výrok IV. rozsudku, ktorým súd návrh syna
na zmenu formy platenia výživného zamietol ako nedôvodný po tom, ako zo všetkých konštatovanej
skutočností jednoznačne vyplynulo, že vzhľadom na súčasný príjem plnoletého syna, ako aj s poukazom

na osobné majetkové a zárobkové pomery otca, nie sú dané zákonné podmienky uložiť otcovi povinnosť
platiť výživné aj na tvorbu úspor. Vecne správny a zákonný je aj výrok V. odvolaním napadnutého
rozsudku, ktorým súd vzhľadom na čiastočné späťvzatie návrhu otca zastavil konanie ohľadom zníženia
výživného nad rozsah minimálneho výživného, nakoľko súd postupoval v súlade s ustanovením § 142
ods. 2 CSP., v spojení s ustanovením § 2 ods. 1 CMP.

27. V závere odvolania odvolací súd len pre úplnosť konštatuje, že pokiaľ odvolateľ v odvolaní
namietal údajné procesné chyby v konaní a to najmä nesplnenie procesnoprávnych predpokladov a
podmienok konania súdu, pretože návrh otca podľa mienky odvolateľa nespĺňal obsahové náležitosti
riadneho a kvalifikované návrhu na začatie konania, odvolací súd tieto argumenty nepovažuje za

relevantné, pretože návrh otca podaný v mimosporovom konaní mal všetky náležitosti požadované
procesnou úpravou v takom rozsahu, aby o ňom bol súd oprávnený konať a v intenciách petitu návrhu
meritórne rozhodnúť. Náležitosti návrhu na začatie konania sú obsiahnuté v ustanovení § 25 Civilného
mimosporového poriadku, pričom je nutné mať na zreteli, že mimosporové konanie sa nevyznačuje
prísnou kontradiktórnosťou a prísnou formálnosťou aj z hľadiska unesenia dôkaznej povinnosti tak, ako

je tomu v sporových konaniach. V mimosporovom konaní je súd povinný zistiť skutočný stav veci (§ 35
CMP) a vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu
veci (§ 36 CMP). Rovnako je nevyhnutné zohľadniť aj znenie ustanovenia § 26 ods. 2 CMP, v zmysle
ktorého nie je kladený taký dôraz na preukázanie tvrdeného a unesenie dôkaznej povinnosti, ako je
tomu v sporovom konaní, pretože ak by predloženie dôkazov v mimosporovom konaní bolo spojené

s nepomernými ťažkosťami, zákon ukladá len povinnosť označiť v návrhu listinné dôkazy, na ktoré sa
účastník konania odvoláva a v potrebnom rozsahu a podľa svojho uváženia doplní dokazovanie aj súd.
Návrh otca bol dostatočne kvalifikovaný na to, aby o jeho intenciách súd mohol konať a po doplnení
dokazovania aj meritórne rozhodnúť. Zamietnutie návrhu otca už v štádiu začatia konania tak, ako to
navrhoval syn, by nebolo v súlade so zákonnou úpravou a zásadami mimosporového konania.

28. Krajský súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II., III.,
IV., V. a v závislom výroku VII. podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, v spojení s ustanovením § 2
ods. 1 CMP, ako vecne správny potvrdil.

29. Civilný mimosporový poriadok v ustanovení § 52 upravuje základnú zásadu náhrady trov konania
v mimosporovom procese, podľa ktorej žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania,
pokiaľ zákon v nasledujúcich ustanoveniach neupravuje inak. O povinnosti nahradiť trovy konania
(pokiaľ nejde o trovy konania štátu) rozhoduje súd len na návrh oprávneného účastníka (§ 57 CMP).
Pokiaľ okresný súd rozhodol o náhrade trov prvoinštančného konania podľa ustanovenia § 52 CMP v

súlade so všeobecnou zásadou náhrady trov konania v mimosporovom procese, podľa ktorej žiaden
z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, pretože zákon v nasledujúcich ustanoveniach
neupravuje inak, rozhodol v súlade so zákonom. Odvolací súd vzhľadom na charakter daného konania
- určenie vyživovacej povinnosti rodiča k plnoletému synovi - považuje za spravodlivé, aby si každý z
účastníkov znášal aj trovy odvolacieho konania sám a zhodne, s poukazom na ustanovenie § 52 CMP,

vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).