Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 4. jún 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/73/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4216211148
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4216211148.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a sudkýň JUDr.

Sone Zmekovej a JUDr. Denisy Šaligovej v spore žalobcu: O. S., nar. X.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX,
G., zastúpený: Mgr. Jozef Danczi, advokát so sídlom Župná 1147, G., proti žalovaným: 1. V. N., nar.
XX.X.XXXX, 2. V. N.ová, nar. XX.XX.XXXX, 3. N. N.ová, nar. X.X.XXXX, všetci bytom R. XX/XXX, R.
P., všetci zastúpení: Mgr. Ondrej Bartošovič, advokát so sídlom Pazmáňa 2020/30, Šaľa, o vypratanie
nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu G. zo dňa 24. septembra 2018
č.k. 14C/243/2016-90, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o povinnosti vypratania nehnuteľnosti

a vo výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .

Žalobcovi priznáva voči žalovaným 1/,2/,3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Komárno (súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 24.septembra 2018 č.k.
14C/243/2016-90 zamietol návrh žalovaných v rade 1. až 3. na prerušenie konania do právoplatného
skončenia konania vedeného na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 15C/444/2016, žalovaným v rade
1. až 3. Určil povinnosť vypratať nehnuteľnosť - rodinný dom so súpisným číslom 83 nachádzajúci sa v
katastrálnom území obce U. na parcele č. XXX/XX zapísaný na Okresnom úrade Komárno, katastrálny

odbor na liste vlastníctva č. XXX a odovzdať ju žalobcovi do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa
11.7.2016 domáhal uloženia povinnosti žalovaným v rade 1/ až 3/ vypratať nehnuteľnosť - rodinný dom
sosúpisnýmčíslom83nachádzajúcisavkatastrálnomúzemíobceU.naparceleč.XXX/XXzapísanýna
Okresnom úrade Komárno, katastrálny odbor na liste vlastníctva č. XXX a odovzdať ju žalobcovi. Žalobu

postavilnatomskutkovomtvrdení,ženazákladekúpnejzmluvyzodňa24.1.2007nadobudolpredmetnú
nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva. Vklad jeho vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti
bol povolený Okresným úradom Komárno, katastrálny odber dňa 26.1.2007 pod sp. zn. V-279/07. V
kúpnej zmluve sa zmluvné strany dohodli, že predávajúci predmet zmluvy odovzdá na riadne užívanie
kupujúcemu v lehote do 30 dní od podpísania kúpnej zmluvy. V rovnakej lehote sa predávajúci zaviazal
odhlásiť seba ako aj iné osoby prihlásené k trvalému pobytu v predmetnej nehnuteľnosti z adresy
predmetu kúpy. V predmetnej nehnuteľnosti v čase uzavretia zmluvy okrem predávajúceho (ktorý bol

výlučným vlastníkom) bývali aj žalovaní v rade 1/ až 3/. Po nadobudnutí vlastníckeho práva vyzýval
predávajúceho ako aj žalovaných v rade 1/ až 3/ k odovzdaniu nehnuteľnosti, títo však na jeho ústne
výzvy nereagovali a nehnuteľnosť mu neodovzdali. Predávajúci medzičasom v roku 2015 zomrel. Aj
po smrti predávajúceho žalovaných v rade 1/ až 3/ opakovane vyzýval k odovzdaniu nehnuteľnosti,avšak neúspešne. Nakoľko žalovaní v rade 1/ až 3/ predmetnú nehnuteľnosť užívajú neoprávnene
bez právneho základu a túto nie sú ochotní odovzdať mu, podal žalobu o vypratanie predmetnej
nehnuteľnosti. K podanej žalobe žalobca priložil výpis z LV č. XXX pre k.ú. U., návrh na vklad

vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností zo dňa 24.1.2007, kópiu doručenky, kúpnu zmluvu zo dňa
24.1.2007.
3. Žalovaní v rade 1/ až 3/ v rámci vyjadrenia k podanej žalobe navrhli konanie vo veci prerušiť do
právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 15C/444/2016
z dôvodu, že predmetom konania vedeného pod sp. zn. 15C/444/2016 je určenie neplatnosti kúpnej

zmluvy k predmetnej nehnuteľnosti a výsledok predmetného konania bude mať priamy vplyv na toto
konanie.

4. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že podľa LV č. XXX pre k.ú. U. žalobca je výlučným
vlastníkom nehnuteľnosti - rodinného domu so súp. č. 83 nachádzajúceho sa na parcele reg. „C“ KN
parc. č. XXX/XX. Predmetnú nehnuteľnosť nadobudol žalobca do výlučného vlastníctva na základe

kúpnej zmluvy uzavretej s Alžbetou Bekeovou dňa 24.1.2007. Z kúpnej zmluvy vyplýva, že zmluvné
strany (žalobca ako kupujúci a V. N. ako predávajúca) sa dohodli, že predmet kúpy bude zo strany
predávajúceho odovzdaný kupujúcemu do 30 dní od podpísania predmetnej kúpnej zmluvy.

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 123, § 126 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a uviedol,

že dospel k záveru, že podaná žaloba je v celom rozsahu dôvodná.

6. Konštatoval, že žalobca ako vlastník nehnuteľnosti - rodinný dom so súpisným číslom 83 nachádzajúci
sa v katastrálnom území obce U. na parcele č. XXX/XX zapísaný na Okresnom úrade Komárno,
katastrálny odbor na liste vlastníctva č. XXX preukázal, že žalovaní bez právneho titulu užívajú

nehnuteľnosť v jeho výlučnom vlastníctve a túto mu odmietajú vydať. Žalovaní netvrdili a ani
nepreukázali, že by existoval nejaký právny titul, na základe ktorého predmetnú nehnuteľnosť užívajú.
Pokiaľ žalovaní dôvodili neplatnosťou kúpnej zmluvy uzavretej medzi neb. Alžbetou Bekeovou a
žalobcom, preskúmaním tejto zmluvy dospel k záveru, že ide o platný právny úkon, ktorý sa neprieči
zákonu, tento neobchádza a tiež sa neprieči dobrým mravom. Zmluva o prevode vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti mala písomnú formu, obsahovala všetky náležitosti kúpnej zmluvy, vzájomné práva a
povinnosti zmluvných strán neboli nepomerne výhodnejšie len pre niektorú zmluvnú stranu, kúpna cena
bola primeraná predmetu kúpy, zmluva bola riadne a slobodne podpísaná oboma zmluvnými stranami,
ktorých zmluvná voľnosť nebola obmedzená, návrh na vklad vlastníckeho práva v prospech žalobcu do
katastra nehnuteľností podali spoločne obe zmluvné strany, pričom vklad vlastníckeho práva žalobcu

k predmetnej nehnuteľnosti bol povolený v januári 2007. Neplatnosť tohto právneho úkonu nebola zo
strany niektorej zo zmluvných strán napadnutá a tiež nebola právoplatne vyslovená rozhodnutím súdu
SR. Obranu žalovaných všeobecne poukazujúc na neplatnosť kúpnej zmluvy pre rozpor s dobrými
mravmi, považoval za účelovú, keď žalovaní v priebehu sporu neprodukovali a nevyužili také prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany, ktoré by ich obranu postavili do svetla účelnej a relevantnej

obrany. Obrana žalovaných odvolávajúca sa na materiálnu nevykonateľnosť navrhovaného petitu žaloby
pre nezabezpečenie bytovej náhrady žalovaným zo strany žalobcu, je absolútne právne chybná, keď
žalovaní účelovo prepojili nesúvisiace právne inštitúty (nárok na bytovú náhradu patrí pri skončení
nájmu), v tomto prípade žiaden právny vzťah (teda ani nájomný) medzi stranami sporu neexistoval, a
teda žalovaní žiaden nárok na bytovú náhradu nemajú.

7. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že v konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn.
15C/444/2016, ktorého predmetom je určenie neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi neb. Alžbetou
Bekeovou a žalobcom (žalobu podali spoločne žalovaný v rade 1. a žalovaná v rade 2. ako žalobcovia,
za žalovaného označili osobu vystupujúcu v tomto spore v procesnom postavení žalobcu) rozsudkom

č.k. 15C/444/2016-75 zo dňa 9.6.2017 súd žalobu zamietol. Rozhodnutie súdu bolo odôvodnené tým,
že podaná žaloba o určenie právnej skutočnosti nie je prípustným prostriedkom ochrany práv v zmysle
§ 137 písm. d) CSP. Predmetný rozsudok právoplatný nie je. Nakoľko otázku platnosti právneho úkonu
- kúpnej zmluvy zo dňa 24.1.2007 si súd môže riešiť ako otázku predbežnú v tomto konaní, súd prvej
inštancie nepovažoval za účelné konanie vo veci prerušiť tak to navrhovali v priebehu sporu žalovaní,

preto ich návrh na prerušenie konania v tejto veci ako nedôvodný, neúčelný a nehospodárny zamietol.

8. Nevyhovel návrhu právneho zástupcu žalovaných na doplnenie dokazovania výsluchom žalobcu,
pretože doplnenie dokazovania v tomto smere považoval za nadbytočné, keď žalobca svoje stanoviskok predmetu sporu vyjadril v podanej žalobe (ktorú podával osobne) a zo strany právneho zástupcu
žalovaných nebol tento návrh na využitie prostriedku procesnej obrany ani riadne zdôvodnený,
keď právny zástupca žalovaných síce konštatoval rozpor vyjadrení žalobcu, avšak tento bližšie

nešpecifikoval, pričom rozpor vyjadrení žalobcu v iných konaniach súd prvej inštancie nepovažoval za
relevantné riešiť v tomto spore.

9. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP, keď žalobca bol
v konaní plne úspešnou stranou sporu. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku

vyšší súdny úradník osobitným uznesením v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

10. Proti uvedenému rozsudku podali odvolanie žalovaní v 1. až 3. rade, žiadali napadnutý rozsudok
zmeniť a žalobu zamietnuť. Poukázali na to, že dňa 11.07.2016 bola podaná žaloba o vypratanie
sporných nehnuteľností - rodinného domu súp. č. 83, k.ú. U. na parcele č. XXX/XX, LV XXX a
dňa 22.07.2016 bola podaná žaloba o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy týkajúcej sa uvedených

nehnuteľností, kde boli oni žalobcovi a žalobca bol žalovaný. Právny zástupca žalovaných sa v
spore o vypratanie nehnuteľností domáhal, aby sa súd prejudiciálne zaoberal otázkou platnosti, resp.
neplatnosti kúpnej zmluvy, čomu súd nevyhovel. Podľa ich názoru konania o vypratanie zakladá
prekážku litispendencie pre určovaciu žalobu, pokiaľ ide o rovnaké právo, nakoľko v rámci neho sa má
riešiť prejudiciálna otázka vlastníckeho práva. Keďže prvá bola podaná žaloba na plnenie (o vypratanie),

súd mal konanie o určovacej žalobe zastaviť z dôvodu litispendencie a platnosťou resp. neplatnosťou
kúpnejzmluvy,resp.otázkouvlastníckehoprávasamalzaoberaťvsporeovypratanieakoprejudiciálnou
otázkou. Majú za to, že súd porušil ich právo na spravodlivý proces, odňal im možnosť konať pred súdom
a uskutočňovať procesné práva nesprávnym úradným postupom. Ďalej uviedli, že súd prvej inštancie
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nevykonal žiadne relevantné skutkové dokazovanie, ktoré

by buď potvrdilo alebo vyvrátilo tvrdenia žalobcu, alebo ich tvrdenia. Vychádzal z rozporuplných tvrdení
žalobcuanevykonalniminavrhovanýdôkaz výsluchomžalobcunaodstránenierozpornostíjehotvrdení.
Ďalej uviedli, že súd prvej inštancie mal vykonať oboznámenie s rozsudkom sp. zn. 3T/39/2009, ktorým
bol žalobca uznaný vinným zo spáchania prečinu porušovania domovej slobody, pričom sa jednalo práve
ospornúnehnuteľnosťapráveonebohúAlžbetuBekeovú,ktorábolavtomkonanípoškodenáasktorou

mal žalobca uzatvoriť kúpnu zmluvu. Tvrdili, že súd prvej inštancie sa nevyporiadal so žalobcovými
tvrdeniami, že išlo o kúpnu zmluvu, hoci skutkové aj právne okolnosti naznačujú, že išlo o zmluvu o
pôžičke, nevyporiadal sa s reálnym odovzdaním finančnej čiastky, jej výšky a skutočnou vôľou nebohej
predávajúcej, že jedno ustanovenie zmluvy obsahovalo podmienku 30-dňovej lehoty na odovzdanie
nehnuteľnosti kupujúcemu a odhlásenie spolubývajúcich z trvalého bydliska. Ak súd dospel k záveru,

že žalobca je dobromyseľným vlastníkom, potom sa mal zaoberať nájomnou zmluvou uzatvorenou
medzi žalobcom a nimi ako aj výpoveďou z nájmu, resp. ukončením nájmu, ako aj primeranou bytovou
náhradou. Podľa ich názoru nie oni mali dokazovať, že sú riadni užívatelia nehnuteľnosti, ale žalobca
mal dokazovať, že je riadny a dobromyseľný vlastník, že je/nie je prenajímateľ a dôkazné bremeno mal
riadne uniesť a odôvodniť. Ďalej namietali, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je natoľko arbitrárne,

nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, že nie je možné žiadnym spôsobom dospieť ani k minimálnej
predstave dôvodov. Z odôvodnenia rozhodnutia nie je možné zistiť z konkrétne ktorých právne a
skutkovo relevantných skutočností, listín, prostriedkov písomného osvedčenia a právnych noriem dospel
súd k svojím skutkovým a právnym zisteniam, ako k ním dospel a prečo na ne aplikoval (ne/správne)
relevantné právne normy, k akým všetkým skutkovým zisteniam dospel - existencia ktorých je v súhrne

nevyhnutná pre odôvodnenie rozhodnutia, aký skutkový stav na ich základe ustálil z celkového pohľadu
existencie nevyhnutných predpokladov, ako tento skutkový stav subsumoval pod jednotlivé ustanovenia
a právne normy a to tak, aby ustálil celkový právny stav, ako dospel k právnemu a skutkovému názoru,
že išlo o kúpnu zmluvu a nie zmluvu o pôžičke, ako dospel k názoru, že žalobca je vlastníkom - nie
len formálnym na LV, ale aj dobromyseľným a materiálnym, ako dospel k záveru, že neexistuje ústna

nájomná zmluva.

11. K odvolaniu žalovaných sa písomne vyjadril žalobca, žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť. Poukázali na to, že žalovaní nešpecifikovali, ktoré procesné podmienky neboli splnené. Nie je
pravdou,žebysasúdprvejinštancienezaoberalprejudiciálneotázkouplatnosti,resp.neplatnostikúpnej

zmluvy, tejto otázke sa venoval v bode 11 rozsudku a dospel k záveru, že ide o platný právny úkon.
Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaných, že súd sa mal zaoberať prípadnou nájomnou zmluvou, poukázali na to,
že počas konania žalovaní nikdy nespochybnili skutkové tvrdenie žalobcu, že predmetnú nehnuteľnosť
užívajú neoprávnene bez právneho titulu, sám právny zástupca žalovaných sa vyjadril na pojednávaní,že keby bol žalobca dobromyseľným vlastníkom, tak by minimálne so žalovanými uzavrel nájomnú
zmluvu, resp. inú zmluvu pre užívanie jeho vlastníckeho práva. Z toho je zrejmé, že medzi nimi nebol
žiadny právny vzťah ohľadom predmetnej nehnuteľnosti. Od podania žaloby žalovaní nepredložili dôkaz

o tom, že oprávnene užívajú nehnuteľnosť, ani takéto skutkové tvrdenie súdu nepredložili a napriek
tomu vytýkajú súdu, že sa nezaoberal otázkou výpovede nájomnej zmluvy ako aj primeranou bytovou
náhradou. Počas konania žalovaní nepredložili žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, teda
neuniesli dôkazné bremeno.

12. K vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadrili žalovaní. Uviedli, že nikdy nedošlo medzi nebohou
Alžbetou Bekeovou a žalobcom k uzavretiu kúpnej zmluvy, ale k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Nikdy
nemali vedomosť o predaji nehnuteľnosti a nemala takú vedomosť ani Alžbeta Bekeová. Súd sa
nezaoberal tým, či vôbec žalobca disponoval sumou 500.000,-Sk, odkiaľ by takú sumu mal, nevypočul
Eriku Csókovú.

13. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej
lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP),
prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) a dospel k
záveru, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

14. Podľa § 387 ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok účinný od 01.07.2016), odvolací súd rozhodnutie
súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

15.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

16. Ak má odvolací súd za to, že prvostupňový súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení

sa (úplne) správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí
vyhotovovať štandardné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 222 ods. 2 CSP, ale sa len obmedzí
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, správne vec posúdil po právnej stránke, preto
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto v zmysle
§ 387 ods. 1 CSP sa obmedzuje len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a
nebude ich opakovať.
17. Odvolací súd dodáva, že dospel k záveru o vecnej správnosti preskúmavaného rozsudku súdu prvej
inštancie. Prvoinštančný súd totiž vo veci dostatočne zistil skutkový stav a v intenciách platnej právnej

úpravy vyvodil z neho i správne právne závery, vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu,
vyvodil správne skutkové zistenia, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, príslušné ustanovenia
podstatné pre právne posúdenie veci interpretoval a aplikoval právne súladným spôsobom, jeho úvahy
sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Súd prvej inštancie primerane
rozumným a okolnostiam danej veci postačujúcim spôsobom reflektoval i na odvolateľom vznášané

tvrdenia, na danú vec aplikoval i relevantné hmotnoprávne ustanovenia a svoje rozhodnutie presvedčivo
a náležite odôvodnil, zodpovedajúc už i na všetky právne a skutkovo významné otázky predkladané
žalobcom v jeho odvolaní.

18. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR spočíva v tom, že

osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom
je rovnako i zákonom relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie
súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva
na súdnu ochranu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/1994). Pod nesprávnym postupom súdu treba
rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú

slúžiť na ochranu a obranu jeho práv a záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto
porušenia môže znamenať nespravodlivý súdny proces. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru je aj povinnosť
súdu, aby sa v porovnateľnej procesnej situácii vysporiadal s rovnakými námietkami rovnako, čo jevýrazom práva na súdnu ochranu v podobe predvídateľnosti súdnych rozhodnutí (II. ÚS 19/2016).
Uvedené vyplýva aj z princípu právnej istoty upraveného v čl. 2 základných princípov, na ktorých je
Civilný sporový poriadok postavený, tým spôsobom, že ochrana ohrozených alebo porušených práv a

právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.
Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet,
aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

19. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne; v záujme zabezpečenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam, resp. určitým podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení s
čl. 51 ods. 1 Ústavy SR). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje
len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a o veci
samej rozhodnúť. Odvolací súd neuznal žalobkyňou namietaný dôvod odvolania, že súd prvej inštancie
jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom a že jej teda bezdôvodne uprel jeho právo na

spravodlivý súdny proces. Vo všeobecnosti totiž rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť
totožné s očakávaniami a predstavami strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia, pričom musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietky spochybňujúce
závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach.

20. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej

právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn.
IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

21. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných
do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca
činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor)
znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti

na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6
Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť návrhom uplatneného nároku.

22. Odvolací súd poznamenáva, že súd prvej inštancie nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).

23. Podľa presvedčenia odvolacieho súdu má odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku
náležitosti v zmysle § 220 CSP a žalovaní neopodstatnene namietajú nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol
dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím
prvoinštančného súdu, nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda v danom

prípade súd prvej inštancie procesne nekonal spôsobom zmätočným. Súd prvej inštancie sa zaoberal
námietkami žalovaných a aj sa k nim vyjadril, zaoberal sa všetkými skutkovo a právne relevantnými
tvrdeniami a dôkazmi.

24. Odvolací súd ďalej uvádza, že i keď právna úprava ukladá stranám konania povinnosť označiť

dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a ani
nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie toho, či sa vyhovie návrhu na vykonanie
dokazovania a ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vecou súdu. Najvyšší súd
to vyjadril už v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a v rozhodnutí súdovSlovenskej republiky ako judikát R 37/1993, v ktorom vysvetlil, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu
môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho
rozhodnutia), nie však procesnú vadu zmätočnosti znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení

účastníka konania. V rozhodnutí, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 125/1999, najvyšší súd vysvetlil, že ak súd v priebehu
konania nevykonal všetky navrhované dôkazy, nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred
súdom. Nová právna úprava na samej podstate týchto skorších právnych záverov najvyššieho súdu
nič nezmenila. Z napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie zreteľne vyplýva, že sa s námietkami

žalovaných zaoberal. Nakoľko mal za to, že skutočný stav je dostatočne zistený, nevykonával ďalšie
dokazovanie.

25. Teória procesného práva podmieňuje sporovú stranu v spore unesením dvoch bremien. Ide
jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto

skutočnosti preukázať. Sporové strany sú povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Ide o dôkaznú povinnosť sporových strán v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy na
svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na sporových stranách. Sporová
strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení nesie nepriaznivé dôsledky
v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe

vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú sporovú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy
o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že
dokazovanienepotvrdilopravdivosťskutkovýchtvrdenísporovýchstrán.Zákonurčujedôkaznébremeno
ako procesnú zodpovednosť sporovej strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom
vykonanéhodokazovania.Dôsledkomtoho,žetvrdeniesporovejstranyniejepreukázané(vtomzmysle,

že súd ho nepovažuje za pravdivé), ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré
súd vykonal bez návrhu, je pre sporovú stranu nepriaznivé rozhodnutie.

26. Aby sporová strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť, označiť potrebné dôkazy, musí
predovšetkýmsplniťsvojupovinnosťtvrdenia.Predpokladomdôkaznejpovinnostijetvrdenieskutočnosti

sporovou stranou tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka
vzájomná väzba. Ak sporová strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska
hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti
tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia má za následok, že skutočnosť, ktorú sporová strana
vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania.

Ak ide o skutočnosť rozhodnúť podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto
skutočnosti bude mať pre sporovú stranu väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.
Zákon sporovým stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh
rozhodujúcich skutočností je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny
pomer sporových strán. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh

skutočnosti, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena.

27. Odvolací súd k dôvodom súdu prvej inštancie dodáva a zdôrazňuje, že predmetom tohto konania
nebola otázka vlastníckeho práva s predmetným nehnuteľnostiam, pretože vlastnícke právo žalobcu
bez pochýb vyplýva z katastra nehnuteľností. V tomto smere preto ani nebolo dané dôkazné bremeno

žalobcu, resp. svoje vlastnícke právo preukázal kúpnou zmluvou a najmä listom vlastníctva. Vzhľadom k
tomu, že žalobca je platným vlastníkom predmetných nehnuteľností, dôkazné bremeno na preukázanie
ich tvrdení bolo na žalovaných. Avšak nie všetky skutkové a právne tvrdenia žalovaných sú v danej
veci právne relevantné. S otázkou platnosti kúpnej zmluvy sa súd prvej inštancie vyporiadal ako
prejudiciálnou otázkou tak, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalobcom a Alžbetou Bekeovou je platná.

Tvrdenia žalovaných že nemalo ísť o kúpu ale o pôžičku peňazí neboli ničím preukázané a za týmto
účelom žalovaní nenavrhli žiadne relevantné dôkazy, je zrejmé, že sa dostali do dôkaznej núdze, avšak
nedostatok resp. neexistenciu dôkazov nemôže riešiť za nich súd. Žiadnym spôsobom nepreukázali, že
by žalobca konal pri uzatváraní zmluvy s Alžbetou Bekeovou podvodne, ich domnienky, aj keď by sa
javili ako logické, bez dôkazov zostávajú iba v hypotetickej rovine. Keďže Alžbeta Bekeová už zomrela,

nie je možné riešiť otázku prevzatia peňazí a tobôž otázku jej skutočnej vôle pri uzatváraní zmluvy. Keď
menovaná zmluvu uzatvárala, mala možnosť sa s ňou oboznámiť, prečítať si ju, prípadne konzultovať
s rodinnými príslušníkmi.28.Námietkalitispendencievznesenážalovanýmivodvolaníivkonaníjenedôvodná,súdprvejinštancie
sa s ňou v odôvodnení rozsudku správne vyporiadal. Konanie o vypratanie nehnuteľností a konanie
o neplatnosť zmluvy i keď s rovnakými sporovými strany iba v opačnom postavení, nie sú konaniami,

ktoré spĺňajú podmienky § 159 CSP, pretože uvedené ustanovenie hovorí, že na súde nemôžu prebiehať
konania o tom istom spore. Konania o vypratanie nehnuteľnosti a o neplatnosť zmluvy nemožno chápať
ako konania o tom istom spore.

29. Obrana žalovaných spočívajúca v tvrdení, že súd sa mal zaoberať prípadne nájomnou zmluvou

a výpoveďou neobstojí. Žalovaní absolútne nepreukázali žiadnym relevantným dôkazom, že by so
žalobcom uzavreli nájomnú zmluvu. A toto tvrdenie neguje potom ich tvrdenia, že nemá dôjsť k predajú
predmetnej nehnuteľnosti. V tomto smere si žalovaní protirečia.

30. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca je platný vlastník predmetnej nehnuteľnosti.
Skutočnosť, že nevyužil ustanovenie kúpnej zmluvy, podľa ktorého neb. Alžbeta Bekeová sa mala s

nehnuteľnosti spolu so spolubývajúcimi osobami vysťahovať do 30 dní, nespochybňuje jeho vlastníctvo.
Toto ustanovenie zmluvy nezakladá povinnosť žalobcu domáhať sa vypratanie nehnuteľnosti po uplynutí
30 dní, ide o jeho právo, ktorého sa môže domôcť kedykoľvek, aj s odstupom času.

31. S ohľadom na všetko vyššie uvedené odvolací súd odvolanie žalovaných nepovažoval za
opodstatnené, preto rozsudok v napadnutom výroku o povinnosti vypratania nehnuteľnosti a v
súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v
podrobnostiach poukazuje na jeho odôvodnenie.

32. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému podľa § 255 ods. 1 CSP patrí náhrada trov
vynaložených v tomto štádiu konania v plnej výške. Odvolací súd mu náhradu týchto trov voči žalovaným
priznal v súlade s ustanovením § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

33. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, §

420, § 421CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

vakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).