Rozsudok ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. apríl 2019

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 5Csp/114/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8817207076
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Matúš Kalanin

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2019:8817207076.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou sudcom JUDr. Matúšom Kalaninom v spore žalobcu: H. D., S.. XX. XX.

XXXX, N. M. C. XXX, XXX XX C., zastúpený: Mgr. František Chochol, advokát so sídlom Kalinčiakova
10, 093 01 Vranov nad Topľou, IČO: 423 399 28, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s.;
skrátenýnázov:VÚB,a.s.,Mlynskénivy1,82990Bratislava,IČO:31320155,zastúpený:ČERNEJOVÁ
& HRBEK, s. r. o., Kýčerského 7, 811 05 Bratislava 1, IČO: 36 857 513, o vydanie bezdôvodného
obohatenia v sume 3.226,21 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3.226,21 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5%
ročne zo sumy 3.226,21 eur od 7.6.2018 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto

rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamieta.

Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 98%.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 25.7.2017 domáhal proti žalovanému zaplatenia

sumy 3226,21 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.226,21 eur od 2.3.2012
až do zaplatenia a náhrady trov konania. Svoju žalobu odôvodil tým, že žalobca vzhľadom na svoju
finančnú tieseň uzavrel dňa 02.03.2012 so žalovaným obchodnou spoločnosťou Consumer Finance
Holding, a.s. Zmluvu o poskytnutí pôžičky (ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej mal žalovaný poskytnúť
žalobcovi pôžičku vo výške 6.397,15 eur, so splatnosťou do 3/2020. Následné žalobca splácal jednotlivé
splátky žalovanému v zmysle predložených poštových poukazov. Žalobca ako spotrebiteľ má naliehavý
právny záujem na určení neplatnosti zmluvy z dôvodu, že do dnešného dňa zaplatil žalobcovi viac,

než by predstavovala výška poskytnutého úveru v prípade, ak by úverová zmluva bola v súlade so
zákonom a teda platná. Žalobca sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia, o čo sa žalovaný
obohatil, nakoľko výšku úrokov považuje za neúmernú, v rozpore s dobrými mravmi. Samotná zmluva
je nejednoznačná, nakoľko žalovaný ako RPMN na jednom mieste uvádza hodnotu 32% a na strane
druhej žalobcom udávaná priemerná hodnota RPMN predstavuje sumu 18,77 % a to pri rovnomernom
splácaní. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že mu bol poskytnutý úver s dohodnutým úrokom výške
32.00 %. Uvedený úrok považuje za zjavne neprimeraný a v rozpore ustanovením § 39 Občianskeho

zákonníka a priečiaci sa dobrými mravom a teda absolútne neplatný. Absolútnu neplatnosť spôsobuje
to, že dohodnuté úroky presahujú mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v Čase uzavretia
zmluvy (rozhodnutie NS SR 1 MCdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009). Pri úroku dojednanom v zmluve vo
výške 32,00 %, v čase uzavretia zmluvy dň 02.03.2012, predstavovala priemerná úroková miera úverovz obchodných bánk pri tomto type úveru hodnoty, ktoré nepresahovali hodnotu 16 %. (viď tabuľku).
Nakoľko v úverovej zmluve je dohodnutý počet splátok úveru a to 96 a zmluvný vzťah mal trvať viac
ako 5 rokov, je nutné hodnotiť tento úver ako úver nad 5 rokov a čomu zodpovedá príslušná sadzba.„Za

daného stavu je výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom
úvere o viac ako 100 % neprijateľná a odporuje dobrým mravom. Prevýšenie úrokov o 100 % oproti
priemeru úrokov za úvery poskytované bankami je netolerovateľné za žiadnych okolnosti. Prípadná
dohoda o úrokoch je tak neplatná v celom rozsahu. Táto okolnosť totiž spôsobuje značnú nerovnováhu
v postavení účastníkov v neprospech spotrebiteľa v zmysle § 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka a

za týchto okolností je potrebné hodnotiť dohodu o výške úrokov ako absolútne neplatnú" (rozsudok
KS PO sp. zn. 3Co/114/2014 zo dňa 05.11.2014). Odhliadnuc od vyššie uvedeného, úverovú zmluvu
považujem za neurčitú a teda neplatnú a to s prihliadnutím na skutočnosť, že v posudzovanom prípade
sa jedná o zmluvu spotrebiteľského charakteru, obsah ktorej som nemohol individuálne ovplyvniť.
ŽalovanýsožalobcomuzavrelispotrebiteľskýúverpodľaZákonač.129/2010ospotrebiteľskýchúveroch
v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy, kedy voči nemu postupoval bez odbornej starostlivosti a

v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca svoje nároky opiera aj o ciele európskych smerníc na ochranu
spotrebiteľa, ktorých zmyslom a cieľom je dosiahnuť stav, aby nekalé podmienky v spotrebiteľských
zmluvách spotrebiteľov nezaväzovali (najmä Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách). V tejto súvislosti žalobca poukazuje na to, že tak Zmluvy o pôžičke č.
5012895 zo dňa 02.03.2012, bola vopred pripravená v neprospech žalobcu (spotrebiteľa), ktorý nemohol

ovplyvniť jednotlivé zmluvné ustanovenia, v dôsledku čoho bol nútený podpísať celý obsah Zmluvy.
Neprijateľnosť zmluvných podmienok a jeho dôsledky podľa čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS musí
súd vyhodnotiť so zreteľom na čl. 4 ods. 1 tejto smernice, podľa ktorého: „1. Bez toho, aby boli
dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu
tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením

zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej
závisí." Žalobca je toho názoru, že jeho spotrebiteľské práva boli porušené najmä tým, že žalovaný
použil v zmluve neprijateľné zmluvné podmienky. Ide najmenej o tieto neprijateľné zmluvné podmienky:
Zmluvné podmienky, ktoré sú súčasťou zmluvy obsahujú ustanovenia napísané nečitateľným písmom
takej veľkosti, že vzbudzujú oprávnené pochybnosti o dobrom úmysle žalobcu. Súdna prax ustálila,

že spotrebiteľ sa môže domnievať (postačí hrozba takéhoto rizika), že menšie písmo obsahuje text,
ktorému nemusí pripisovať až tak dôležitý význam. V spojení s úplne miniatúrnym písmom, pri čítaní
ktorého sa stráca orientácia a vyžadujú sa pomôcky (lupa, pravítko a pod.) práve menšie písmo môže
spotrebiteľaodradiťodsústredeniasapriuzatváranízmluvy(rozsudkyKrajskéhosúduvPrešovevoveci
6Co 135/2012, 21Co 28/2012). Ide o nevhodné predkladanie zmluvných podmienok a menšie písmo je

nutné hodnotiť ako nepochopiteľný a ako zlý úmysel, ktorý nepožíva ochranu práva. (K drobnému písmu
nález Ústavného súdu Českej republiky vo veci I. ÚS 342/09). Žalovaný neposkytol žalobcovi všeobecné
obchodné podmienky, ktoré neboli súčasťou zmluvy. Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto žalobca
žiada vydať bezdôvodné obohatenie, o ktoré sa žalovaný obohatil nezákonným započítaním úrokov
z omeškania a rôznych poplatkov a zmluvných pokút. Do dnešného dňa žalobca uhradil žalovanému

celkovo sumu vo výške 9.623,72 eur, pričom výška poskytnutého úveru bola 6.397,51 eur. Žalobca
tak do podania žaloby 57 mesačných splátok po 167,96 eur a štyri splátky v celkovej hodnote 50,-
eur. Rozdiel predstavuje sumu 3.226,21 eur, čo predstavuje výšku bezdôvodného obohatenia, ktorého
vydania sa od žalovaného v tomto konaní domáha. Žalobca ďalej poukázal na § 1 ods. 2, § 9 ods. 1,
§ 4 ods. 2 písm. b), § 3 ods. 3, § 4 ods. 6 Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o

iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a doplnenie niektorých zákonov (Zákon o spotrebiteľských
úveroch ) účinného v čase podpísania zmluvy, na ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, §
451 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 298 CSP.

2. Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Vzniesol aj námietku premlčania uplatneného

nároku.

3. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s prílohami žaloby, a to zmluvou o poskytnutí pôžičky z
1.3.2012, poštovými poukazmi o úhradách dlžnej sumy žalovanému, písomným podaním žalovaného
z 18.6.2018, Notárskou zápisnicou a Prílohou 1 projektu, Všeobecnými obchodnými podmienkami

platnými od 1.10.2010, súhrnnými informáciami o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch
veriteľmi za 4. štvrťrok 2011, vyjadrením žalobcu z 11.12.2018, vyjadrením žalovaného z 11.1.2019 a
14.1.2019 spolu s prehľadom splátok a úhrad žalobcu k úveru č. 5012895, vyjadrením žalovaného z
17.1.2019 a 20.3.2019, výsluchom žalobcu a zistil nasledovný skutkový stav:4. V priebehu konania pôvodný žalovaný Consumer Finance Holding a.s., zanikol a jeho právnym
nástupcom sa stal žalobca. Súd uznesením zo dňa 10.10.2018 č.k. 5Csp/114/2017-52 rozhodol o

pokračovaní v konaní na strane žalovaného so spoločnosťou Všeobecná úverová banka. a.s., IČO: 31
320 155.

5. Právny predchodca žalovaného ako spoločnosť a žalobca ako klient uzavreli dňa 1.3.2012 zmluvu
o pôžičke č. 5012895, pričom schválená výška pôžičky predstavovala sumu 6397,51 eur, ktorú mal

žalobca uhradiť v 96 splátkach a celková suma pôžičky predstavovala sumu 16124,16 eur, výška
mesačnej splátky sumu 167,96 eur a ročná úroková sadzba 32%. Ročná percentuálna miera nákladov
(RPMN) predstavovala 32%.

6. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o pôžičke sa mali stať Všeobecné obchodné podmienky podľa bodu
V. zmluvy označeného „Vyhlásenie zmluvných strán“.

7. Z prehľadu splátok a úhrad súd zistil, že žalobca na splátkach celkovo uhradil sumu 9663,72 eur.

8. V písomnom podaní z 18.6.2018 žalovaný uviedol, že zmluva je platným právnym úkonom, žalobca
dosiaľ nepreukázal opak. Samotný zákon o spotrebiteľských úveroch preferuje platnosť zmluvy - inak

sa § 9 v spojení s § 11 zákona ani interpretovať nedá (zákon preferuje platnosť zmluvy dokonca
aj v prípade absencie písomnej formy právneho úkonu). Nie je ani úlohou súdu vyhľadávať dôvody
neplatnosti právneho úkonu (navyše, ak terajšie tvrdenia žalobcu na adresu zmluvy, ktorú žalobca roky
akceptoval, vykazujú vysokú mieru účelovosti). Existujúca judikatúra jednoznačne preferuje platnosť
právneho úkonu pred jeho neplatnosťou, pričom v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho

súdu Českej republiky zo dňa 27.03.2008, sp. zn. 26 Cdo 2317/2006, nález ÚS SR zo dňa 03.07.2008,
sp. zn. I. ÚS 242/07-29, nález Ústavného súdu SR zo dňa 01.04.2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014, z oblasti
ochrany spotrebiteľa aj rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 15.03.2012 vo veci prejudiciálneho konania
sp. zn. C-453/10. Žalobca uvádza, že zmluva trpí nejakými z jeho strany bližšie nekonkretizovanými
vadami právneho úkonu v súvislosti s údajne malým vyhotovením písma, alebo neprehľadnosťou či

nezrozumiteľnosťou. Žalobca sám pred vyše 6 rokmi považoval celú zmluvnú dokumentáciu pre neho
za čitateľnú, jasnú, zrozumiteľnú, podpísal ju, prijal značné peňažné prostriedky a zmluvný vzťah ňou
založený akceptoval, v súčasnosti si však svoje dlžnícke povinnosti riadne neplní. V tomto ohľade si
naša spoločnosť dovoľuje poukázať na nález Ústavného súdu SR zo dňa 01.04.2015, sp. zn. I. ÚS
640/2014, v zmysle ktorého súd nesmie vychádzať z vlastnej predstavy o určitosti (čitateľnosti, jasnosti,

zrozumiteľnosti atď.) zmluvy, ale musí pri posudzovaní zmluvy vychádzať zo všetkých relevantných
zákonných kritérií uplatňovaných pri výklade právnych úkonov, ale aj z vôle účastníkov zmluvy, ďalej
okolností, ktoré predchádzali uzavretiu zmluvy a aj z následného správania účastníkov zmluvy (viď
odborné periodikum Justičná Revue č, 1/2017, s. 129-134). Zo zmluvnej dokumentácie je zrejmé, že
ročná úroková sadzba bola v tomto prípade 32%, RPMN taktiež 32% (t.j. náklady spotrebiteľa, ktoré

vstupujú do výpočtu RPMN, boli v tomto prípade len úroky); pokiaľ žalobca uvádza, že v zmluve
uvedená výška priemernej hodnoty RPMN je 18,77%, tak k danému je možné uviesť, že daný údaj bol
v danom čase štatistickým údajom zverejňovaným v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch (§ 21)
Ministerstvom financií SR a NBS, ktorý údaj mali následne veritelia povinnosť uvádzať do zmluvy [§ 9
ods. 2 písm. y) zákona o spotrebiteľských úveroch] - žalobcovo mylné tvrdenie o nejednoznačnosti preto

pravdepodobne vychádza z neznalosti reálií tohto typu úveru a príslušnej právnej úpravy. Žalobca vo
svojej žalobe uvádza, že v zmluve o úvere dojednaná úroková sadzba (podotýkame, že predstavujúca v
tomto prípade zároveň aj celkovú výšku odplaty, teda RPMN) vo výške 32% sa prieči dobrým mravom, a
to z dôvodu toho, že je vo výške niečo málo cez dvojnásobok žalobcom tvrdeného priemeru úrokových
sadzieb bánk v danom období (napr. v mesiaci marec 2012 13,71%). Pokiaľ žalobca poukazuje na

rozhodnutie najvyššieho súdu (sp. zn. 1M Cdo 1/2009), pozabúda dodať, že sa týkalo úrokovej sadzby
vo výške až 60% (!). Ďalej poukázal na § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Ohľadom na dátum
uzavretia zmluvy o úvere konkrétne z tabuľky ,,Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých
spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 4. štvrťrok 2011“ zverejnenej dňa 31.01.2012; súhrnné informácie
za 1. štvrťrok 2012 boli zverejnené až 30.04.2012, zmluva bola uzavretá dňa 02.03.2012), tak pre daný

typ úveru (riadok ,,Ostatné spotrebiteľské úvery neuvedené v r. 1 až 5 vo výške od 1500 do 6500
eur vrátane“, stĺpec s údajom o RPMN pre ,,Zmluvná splatnosť od 5 do 10 rokov“) v danom čase
bola hodnota RPMN vo výške 18,77%, a napríklad dvojnásobok takej sumy je 37,54% - v zmluve je
pritom odplata (len) vo výške 32%. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo na vydanieplnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo
k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil - ak žalobca tvrdí, že považoval a považuje
úver za bezúročný a bez poplatkov, je zrejmé, že doba 2 roky na uplatnenie práva na súde mu plynula a

plynie od každej ďalšej splátky (za predpokladu bezodplatnosti úveru). Podľa prehľadu splátok žalobcu,
za obdobie 2 rokov po dátume 25.07.2015 (žalobu podal žalobca na súd 25.07.2017) uhradil celkovo
sumu 2.945,32 eur, zvyšok jeho údajného nároku je konzumovaný námietkou premlčania in eventum.
Žalovaný žiadal, aby súd žalobu posudzoval aj v zmysle článku 5 Civilného sporového poriadku - zjavné
zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Pokiaľ žalobca počíta údajné omeškanie s plnením jeho

údajného nároku od podania jeho žaloby na súd, tak je zrejmé, že od daného okamihu nemohol byť
žalobca (resp. jej právny predchodca) v omeškaní, nakoľko o údajných nárokoch žalobcu sa dozvedel
až zo súdom doručenej žaloby.

9. Žalobca v písomnom podaní z 11.12.2018 uviedol, že žalovaný sa vo svojom vyjadrení snaží navodiť
dojem, že žalobca mal možnosť individuálne ovplyvniť zmluvné podmienky, zmluva mu bola „ušitá“

takmer na mieru a tvrdí a ako žalobca zneužíva právo, ak žiada, aby mu vrátil finančné prostriedky,
na ktoré nemá žalovaný zákonný nárok. Už pri letmom pohľade na uzavretú zmluvu je na viacerých
miestach zmluvy zrejmý nekalý úmysel žalovaného, ak v texte zmluvy používa písmo, ktoré je voľným
okom takmer nečitateľné a na inom mieste zmluvy v „miniatúrnom" texte ma zaväzuje zaplatiť v prípade
omeškania sa so splátkami zmluvnú pokutu a sankčný úrok, ktoré nikde nešpecifikuje. Už len tento

samotný fakt, spôsobuje neplatnosť tejto zmluvy resp. jej dojednaní a takéto konanie žalovaného
nemožno hodnotiť ako konanie s odbornou starostlivosťou a už tobôž nie v záujme spotrebiteľa. Navyše
aj samotný občiansky zákonník hovorí v § 53 ods. 3, že ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné
ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
Spotrebiteľ preto v tomto vzťahu požíva vyšší stupeň právnej ochrany, pretože štandardne dostane na

podpis hotovú predtlačenú formulárovú zmluvu. O jej osobitných dojednaniach a obsahu s ním nikto
nejedná. Žalovaný vo vyjadrení pokračuje v nastolenom trende a zavádza súd, ak zamieňa výšku RPMN
s úrokovou mierou. Dojednaný úrok je zjavne neprimeraný a v rozpore s dobrými mravmi, v zmysle
postulátov rozhodnutia NS SR lMCdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009. Vo svojom vyjadrení žalovaný „de
facto“ tvrdí, že je v poriadku a v súlade s dobrými mravmi za pôžičku vo výške 6.397,15 eur požadovať

odo mňa zaplatenie sumy 16.124,16 eur, čo predstavuje viac ako dva a pol násobok požičanej sumy.
To, že sa dodávateľ rozhodne požičať finančné prostriedky zo svojho majetku spotrebiteľovi aj napriek
tomu, že ho nepovažuje za dostatočne bonitného, predsa nie je možné zhojovať výškou úrokov a
prostredníctvom nekalých zmluvných podmienok priečiac sa dobrým mravom a zákon u a tak prenášať
toto jeho riziko, ktoré sa rozhodol podstúpiť na stranu spotrebiteľa. K námietke premlčania žalovaného

žalobca uviedol, že jeho konanie je nutné hodnotiť ako úmyselné, keď napriek platnej právnej úprave
(napr. rozhodnutia NS SR 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009) nekonal s odbornou starostlivosťou a v
súlade s dobrými mravmi v prospech spotrebiteľa a teda bezdôvodné obohatenie od žalobcu vylákal
úmyselne.Pretojepotrebnévtomtoprípadeaplikovaťpremlčaciulehotu10rokov.Poukázalnarozsudok
KS Prešov sp. zn. 7Co/84/2011.

10. Žalovaný v písomnom vyjadrení z 11.1.2019 uviedol, že žalobca vo svojej žalobe však nijakým
spôsobom neuvádza a nezdôvodňuje, prečo stotožňuje pojem ,,úrok úveru“ s pojmom ,,odplata za úver“.
Pojem ,,odplata za úver“ je pojmom širším, pričom samotný zákonodarca v § 53 ods. 6 Občianskeho
zákonníka uvádza, že nie ,,úrok úveru“ (užší pojem), ale práve celková ,,odplata za úver“ (širší pojem)

nesmie podstatne prevyšovať odplatu (t.j. nie len úrok, ale celkovú odplatu) obvykle požadovanú na
finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Nezdôvodňuje tiež prečo niečo málo
cez dvojnásobok ním (nesprávne) uvádzanej referenčnej hodnoty (napr. 13,71% v mesiaci marec 2012)
by malo predstavovať naplnenie zákonného pojmu ,,podstatné prevýšenie odplaty obvykle požadovanej
na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch“. Žalobcom uvádzaná referenčná

hodnota je hodnotou priemernou, t.j. vypočítanou z čísiel nižších, ale i vyšších (prípadne možno aj
niekoľkonásobne vyšších). Žalobca dané nijak nezdôvodňuje, ani len náznakom sa nevysporadúva so
zákonným pojmom ,,podstatné prevýšenie“ a neposkytuje jeho výklad v osobitostiach tohto konkrétneho
prípadu. Úroková sadzba je zložkou (celkovej) odplaty, pričom nie je v tomto prípade dôvodné izolovane
posudzovať výšku úrokovej sadzby, ak zákonodarca kladie dôraz na (celkovú) odplatu. Žalovaný trval

na vznesenej námietke premlčania. S tvrdením žalobcu sa v žiadnom prípade stotožniť nemožno,
nakoľko v podstate znamená prezumpciu úmyslu na strane ktoréhokoľvek dodávateľa finančnej služby
za úplnú a perfektnú znalosť výkladu právnych predpisov a celú koncepciu úmyslu v práve robí prakticky
obsolétnou.V tejto súvislosti poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 04.07.2017 sp. zn.III. ÚS 448/2017-11. Občiansky zákonník nevytvára žiadnu osobitnú kategóriu osôb (či už fyzických
alebo právnických), u ktorých sa úmysel získať bezdôvodné obohatenie prezumuje. V prípade, ak by
aj takáto prezumpcia mala existovať, tak je na mieste otázka (na ktorú však žalobca neposkytuje ani

len náznakovú odpoveď), kde sú jej hranice? Ak je totiž prezumpcia založená na perfektnej (t. j. úplnej,
bez prípustnosti akýchkoľvek pochybení) interpretácii právnych predpisov alebo ich určitej časti, tak
možno dospieť k ďalšiemu absurdnému záveru - u osoby s právnickým vzdelaním, musí byť bezdôvodné
obohatenie získané plnením z neplatnej alebo čiastočne neplatnej zmluvy (či inak vadnej zmluvy) vždy
úmyselným, pretože ako osoba práva znalá mala predsa vytvoriť zmluvu bezvadnú. Tvrdený úmysel

(ako najzávažnejšiu formu zavinenia) je totiž potrebné v každom jednom uvažovanom prípade dôsledne
preukázať bezo zvyšku a akýchkoľvek rozumných pochybností; žalobca však tieto svoje tvrdenia nijak
dôkazne nepodložil.

11. V ďalších písomných podaniach žalovaný uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojich
doterajšíchvyjadrení,pričommázato,žeužsúčasnýobsahsúdnehospisuodôvodňujetakérozhodnutie

tunajšieho súdu vo veci samej, ktorým žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne. V písomnom vyjadrení
z 20.3.2019 žalovaný uviedol, že žalobca v tomto konaní prezentoval tvrdenia o údajnom úmysle
žalovaného bezdôvodne sa na úkor žalobcu obohacovať, také tvrdenia žalobcu je nutné považovať
za absurdné (a aj z toho dôvodu z procesného hľadiska za nepreukázané, dôkazne nepodložené)
- žalobcom tvrdený úmysel (ako najzávažnejšiu formu zavinenia) je potrebné v každom jednom

uvažovanom prípade dôsledne preukázať bezo zvyšku a akýchkoľvek rozumných pochybností. Nie je
možné vychádzať z prezumpcie úmyslu - viď napr. verejne dostupné uznesenie Ústavného súdu SR zo
dňa 04.07.2017 sp. zn. III. ÚS 448/2017-11, v zmysle ktorého: ,,...vedomosť žalovanej o tom, že plnenie
jej nepatrí alebo jej bolo poskytnuté omylom, sa neprezumuje. Sťažovateľ, ktorý sa domáha vrátenia
plnenia, musí preukázať, že žalovaná vedela alebo z okolností musela predpokladať, že jej vyplatená

suma nepatrí, čo sa v danom prípade nepreukázalo...“. Taktiež k danej téme žalovaný poukazuje na
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/238/2017 zo dňa 18.10.2018, ktorého kópiu k tomuto
podaniu prikladá.

12. Žalobca vo výpovedi uviedol, že s jednotlivými ustanoveniami zmluvy pri jej podpise osobitne

oboznamovaný nebol. Pôžičku splácal päť rokov, ale potom nestačil, nemal na živobytie. V čase
uzavretia zmluvy mal zdravotné problémy s tlakom a so srdcom, neskôr mu bola amputovaná noha.
Zmluvu nedokáže prečítať, nakoľko je napísaná veľmi malými písmenkami.

13. Prostredníctvo právneho zástupcu žalobca uviedol, že žalobca preukázal zákonné dôvody, ktoré

sú podrobne rozvedené v žalobe. Zmluva neobsahuje ustanovenia, tak ako by obsahovať mala, je
ju nutné považovať za bezúročnú. Úroková sadzba, ktorá je uvedená vo výške 32% je v rozpore s
dobrými mravmi. Ak poskytli 6.000 eur a požadujú 16.000 eur vrátiť, už samo o sebe nasvedčuje, že
to nie je v poriadku. Všetko podrobne rozviedli vo vyjadreniach. Žalovaný, ktorý dlhodobo poskytuje
pôžičky, má jednať s odbornou starostlivosťou a má si byť vedomý jednotlivých zákonných ustanovení.

Ak ich prekračuje, dopúšťa sa nejakým spôsobom konania, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, ešte
sa nestretol s tým, aby zrušili tieto zmluvy, sami od seba, ak si je v súčasnosti vedomý toho, že tieto sú v
rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ jednotliví účastníci zmluvného vzťahu plnia ďalej, žalovaný neiniciuje
takéto konanie a tým je zrejmé, že má vedomosť o tom, že jeho konanie je v rozpore s dobrými mravmi
a je daný aj úmysel. Žalovaný nemôže tvrdiť, že koná nedbanlivo, ak má uzatvárať zmluvy s odbornou

starostlivosťou. Sú to pokusy, ktoré sa snažia zbaviť zodpovednosti za uvedené nároky žalobcu. Žalobca
si uplatňuje sumu, ktorá mu patrí, aj keby tá desaťročná lehota nebola daná, v celom rozsahu.

14. Podľa § 451 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho

dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

15. Ako vyplýva z § 458 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo
bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo

výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada. S predmetom bezdôvodného obohatenia sa musia
vydať aj úžitky z neho, pokiaľ ten, kto obohatenie získal, nekonal dobromyseľne.16. Ako vyplýva z § 100 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej ( § 101 až 110 ). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

17. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.

18. V zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať
rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

19. Ako vyplýva z § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo
účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

20.Vzmysle§41Občianskehozákonníkaaksadôvodneplatnostivzťahujelennačasťprávnehoúkonu,
je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za
ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.

21. Ako vyplýva z § 517 ods.1 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v
omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo
od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať
aj len jednotlivých plnení.

22. V zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

23. V zmysle § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania
sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013.

24. Podľa § 3 ods.1 a 2 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia

Občianskeho zákonníka, platného a účinného pre záväzkové vzťahy vzniknuté pred 1.februárom
2013, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Ak sa počas
trvania omeškania zmení základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky a ak je to pre veriteľa
výhodnejšie, výška úrokov z omeškania je o 7 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková

sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka, v ktorom
trvá omeškanie; táto základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky sa použije počas celého tohto
polroka je dvojnásobok úrokovej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu
omeškania s plnením peňažného záväzku.

25. Podľa §3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., platného a účinného pre záväzkové vzťahy vzniknuté
po 31. januári 2013, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

26. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s

dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil
dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky
zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských
zmluvách a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v
právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné, a preto neplatné. Vychádza sa z

toho,žepredovšetkýmspotrebiteľvdobrejviereuzatvárazmluvusdodávateľom,odktoréhosaočakáva,
že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým
prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi
vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou.27. Ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka sa týka iba podmienok, ktoré zákon označuje za
neprijateľné. Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich

použitie zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských
zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ
z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných
podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany
dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá

možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda o zákonný zákaz používania
neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a dodávateľ je povinný zdržať sa
ich používania. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na základe
predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý používa
v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení.

28. V tomto prípade všetky zmluvy uzatvorené medzi žalobcom a žalovaným boli zmluvami
spotrebiteľskými v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože ich uzatváral žalovaný ako
dodávateľ a žalobca ako spotrebiteľ, pričom obsah zmlúv, ako aj obsah všeobecných obchodných
podmienok bol daný žalovaným bez možnosti žalobcu privodiť akúkoľvek zmenu, preto je potrebné
predmetný právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd má za to,

že tým, že na daný právny vzťah bol použitý režim Obchodného zákonníka, došlo by k znevýhodneniu
postavenia žalobcu ako spotrebiteľa v danom právnom vzťahu.

29. Súd v danej súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že Slovenská republika ako člen Európskej
únie je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť,

aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo
dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa
týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok
(čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
ďalej len „smernica“).

30. Nepochybne zmluvy uzavreté medzi stranami sporu sú zmluvami spotrebiteľskými v zmysle zákona
o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa
v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Pri závere o tom, že spornú zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu, je

potrebné na ňu aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka.

31. Pokiaľ ide o námietku premlčania vznesenú žalovaným, súd považuje za potrebné uviesť
nasledovné:

32. Ustanovenie § 107 ods. 1 OZ upravuje začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby a súčasne
určuje dĺžku tejto premlčacej doby v trvaní dvoch rokov. Pre začiatok jej plynutia je rozhodujúci deň, keď
sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia na jeho úkor
a subjekte, ktorý sa bezdôvodne obohatil.

33. Subjektívna premlčacia doba začína plynúť od okamihu, kedy oprávnený zistí skutkové okolnosti, z
ktorých možno vyvodiť vznik bezdôvodného obohatenia na strane zodpovedného subjektu a orientačne
aj jeho rozsah tak, aby bolo možné približne určiť výšku náhrady v peniazoch (Ro NS ČR z 26. 9. 2001,
sp. zn. 25 Cdo 1960/1999).

34. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil,
vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o
vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t. j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného
obohatenia, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy
sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností

možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby
vôbec relevantné (Ro NS SR, sp. zn. 1 Cdo 67/2011).35. Pri posudzovaní začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 OZ je potrebné
vychádzať z preukázanej, skutočnej, nie teda len predpokladanej vedomosti oprávneného o tom, že na
jeho úkor došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal; ustanovenie § 107 ods. 1 OZ nemá

touto vedomosťou na mysli znalosť právnej kvalifikácie, ale iba skutkových okolností, z ktorých možno
vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie (Ro NS ČR z 15. 6. 2010, sp. zn. 21 Cdo 3433/2008
a 21 Cdo 3434/2008).

36. V danom prípade bolo preukázané, že najskôr sa dozvedel žalobca, že na jeho úkor došlo k

získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal až vtedy, keď navštívil Centrum právnej pomoci resp.
najneskôr keď došlo k rozhodnutiu Centra o priznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci (12.4.2017).
Podľa spisovej značky rozhodnutia Centra právnej pomoci (sp.zn. 2869/2017-KaHE) je zrejmé, že
jednoznačne žiadosť Centru žalobca zaslal v roku 2017. Nie je teda podstatná a rozhodujúca okolnosť,
kedy sa žalobca pri náležitej starostlivosti musel alebo mohol dozvedieť, že na jeho úkor došlo k vzniku
bezdôvodného obohatenia (kto sa na jej úkor obohatil a v akej výške). Rozhodujúce je vždy to, kedy sa o

tejto okolnosti skutočne dozvedel. Z § 107 ods. 1 OZ totiž vyplýva, že pre začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci
subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie o skutkových okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce
pre uplatnenie tohto práva. Vzhľadom na skutočnosť, že subjektívna premlčacia doba je kategóriu
subjektívnou a zo žaloby a jej príloh možno preukázateľne určiť, že sa o bezdôvodnom obohatení

dozvedel v roku 2017 a je na žalovanom, aby preukázal, že sa žalobca dozvedel o bezdôvodnom
obohatení už skôr. Žalovaný naviac subjektívnu premlčaciu dobu nenamietal. Vo veci bolo preukázané,
že žalobca podal žalobu na súd dňa 25.7.2017. Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že žalobca si
uplatnil nárok pred uplynutím dvojročnej subjektívnej premlčacej doby.

37. Nie je možné len predpokladať, že by oprávnená osoba mohla skutkové okolnosti vedieť alebo že by
sa to mohla dozvedieť alebo mala dozvedieť, ak by vynaložila potrebnú starostlivosť. Uvedený základný
predpoklad je potvrdený aj judikatúrou súdov, vrátane rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a Najvyššieho súdu Českej republiky (napríklad NS SR pod sp. zn. 2 Cz 35/77 v spojení s uznesením
ÚS SR pod sp. zn. III. ÚS 413/2013, NS ČR pod sp. zn. 30 Cdo 4366/2007, NS SR pod sp. zn. 5 Cdo

121/2009, NS ČR pod sp. zn. 33 Odo 477/2001)

38. Pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu dobu, súd poukazuje na názor vyslovený v rozsudku Krajského
súdu v Prešove sp.zn. 3Co/138/2016 zo dňa 03. 11. 2016 z ktorého je zrejmé, že „je nepochybné, že ide
o bezdôvodné obohatenie získané úmyselne, nakoľko žalovaný je nebankovým subjektom pôsobiacim

na finančnom trhu na Slovensku, ako taký je si vedomý toho, aké právne predpisy regulujú jeho činnosť
a neuvedenie RPMN do zmluvy o predmetnom spotrebiteľskom úvere je nepochybne úmyselným
porušením zákona, čo spôsobuje záver, že bezdôvodné obohatenie, ktoré takýmto spôsobom vzniklo
je bezdôvodným obohatením získaným úmyselne. Je nesporné, že spoločnosť HOME CREDIT, a. s.
zneužíva svoje právo ako veriteľ, viackrát v priebehu rokov boli judikované všetkými súdmi rôznych

stupňov porušenia práv spotrebiteľov, vrátane upozornenia Európskej komisie vo vzťahu k Slovenskej
republike na riešenie ochrany spotrebiteľov práve v otázke zneužívania veriteľských práv touto
spoločnosťou. Preto v obdobných spotrebiteľských veciach je potrebné vychádzať zo všeobecnej 10-
ročnej objektívnej premlčacej lehoty, kde úmysly žalovaného obohacovať sa na úkor spotrebiteľov sú
zrejmé, kde táto spoločnosť žalovaného má vedomosť z judikovaných rozhodnutí o svojom zneužití

práva či využívaní neprijateľných zmluvných podmienok.“

39. Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 12. decembra 2011, sp. zn. 7Co/84/2011: Dlhodobé
ignorovanie zákonnej povinnosti uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov sa nedá hodnotiť inak ako
úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. .... Žalovaný

ako to vyplýva z výpisu z Obchodného registra v rámci povoleného predmetu činnosti poskytuje úvery
z vlastných zdrojov. Vzhľadom na túto skutočnosť je žalovaný povinný pri vykonávaní uvedenej činnosti
postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou pri dodržaní všeobecne záväzných právnych noriem a
v súlade s dobrými mravmi. .... Vzhľadom na uvedené sa vzniknuté bezdôvodné obohatenie žalovaného
považovalo za úmyselné, pri ktorom platila 10 ročná objektívna premlčacia doba.

40. Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 26.6.2018, sp. zn. 8Co/94/2017: „V prípade absencie
obligatórnych náležitostí, resp. použitia neprijateľných zmluvných podmienok, by teda podľa názoru
odvolacieho súdu mala byť aplikovaná desaťročná premlčacia doba.“41. V prejednávanom prípade je potrebné aplikovať objektívnu 10-ročnú premlčaciu dobu na vydanie
bezdôvodného obohatenia v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko nižšie konštatované

nedostatky posudzovanej formulárovej zmluvy sú nepochybne úmyselným porušením zákona o
spotrebiteľských úveroch ako aj Občianskeho zákonníka. Žalovaný resp. jeho právny predchodca ako
to vyplýva z výpisu z Obchodného registra v rámci povoleného predmetu činnosti poskytuje úvery z
vlastných zdrojov. Vzhľadom na túto skutočnosť je žalovaný povinný pri vykonávaní uvedenej činnosti
postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou pri dodržaní všeobecne záväzných právnych noriem a

v súlade s dobrými mravmi. Vzhľadom na uvedené nemožno akceptovať argumentáciu žalovaného o
tom, že sa nejdená o bezdôvodné obohatenie získané úmyselne.

42.V§497Obchodnéhozákonníkasauvádza,žezmluvouoúveresazaväzujeveriteľ,ženapožiadanie
dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

43. V zmysle § 52 ods. 1 až ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy (ďalej len „Občiansky zákonník“), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,

použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné
dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú
neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo

inej podnikateľskej činnosti.

44. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú

hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne
a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

45. Ako vyplýva z ustanovenia § 53 ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka za individuálne
dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť

sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné
ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

46. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

47. V zmysle § 54 ods. 1, ods. 2, Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže
vopredvzdaťsvojichpráv,ktorémutentozákonpriznáva,alebosiinakzhoršiťsvojezmluvnépostavenie.
V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

48. Ako vyplýva z § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo
účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

49.Vzmysle§41Občianskehozákonníkaaksadôvodneplatnostivzťahujelennačasťprávnehoúkonu,

je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za
ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.

50. Ako vyplýva z § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia

zmluvy ( ďalej len ,, zákon o spotrebiteľských úveroch“), spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona
je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme
pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.51. V zmysle § 2 ods. 1. písm. a) a b) zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľom fyzická osoba,
ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania,
povolania alebo podnikania, veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo

poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.

52. Podľa § 9 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať
písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo
na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.

53. Ako vyplýva z § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka18) musí obsahovať tieto náležitosti:
a) druh spotrebiteľského úveru,
b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko,
miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu;

ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom
finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u
veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu,
c) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
d) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa,

e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa
okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva
k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom,
f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,

h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo
služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo
ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere,
i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,

ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,
podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru,
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané

na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,

l) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa
amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek
počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
m) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a
nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny,

n) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú
platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie
platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť,
o) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej

úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
p) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru,
q) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie,
r) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe,
s) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia,

t) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení
spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred
lehotou splatnosti podľa § 16,
u) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,v) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
w) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo
uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť

čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej
výpočtu,
x) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 23,
y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu
podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;

platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver
pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota
ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny
štvrťrok.

54. V zmysle § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa §
9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1, b) je v
zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech
spotrebiteľa.

55. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že zmluvou o úvere právny predchodca
žalovaného ako spoločnosť a žalobca ako klient uzavreli dňa 1.3.2012 zmluvu o pôžičke č. 5012895,
pričom schválená výška pôžičky predstavovala sumu 6397,51 eur, ktorú mal žalobca uhradiť v 96
splátkach a celková suma pôžičky predstavovala sumu 16124,16 eur, výška mesačnej splátky sumu

167,96 eur a ročná úroková sadzba 32%. Ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) predstavovala
32%. Žalobca splátkami celkovo uhradil sumu 9663,72 eur.

56. Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v
neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento

zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy,
a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov.

57. Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ preto treba vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy

inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo
(Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti
občianskoprávne úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8 smernice.
Smernica síce neharmonizuje dualistické právne úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej
strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek

zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ.

58.Súdjetohonázoru,žeakékoľvekustanoveniezmluvy,vrozpores§54ods.1OZzhoršujepostavenie
žalovanej ako spotrebiteľa, v prípade, že výlučnou aplikáciou Obchodného zákonníka prakticky vylučuje
použitie ust. Občianskeho zákonníka o premlčaní. Paušálne uprednostnenie Obchodného zákonníka by

malo na spotrebiteľov nepriaznivé následky hraničiace až s neprístupnosťou k občianskym právam,
ktoré priznáva Občiansky zákonník na rozdiel od Obchodného zákonníka.

59. Pri riadení sa zhora citovanými ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch, údaje obsiahnuté
v tzv. formulárovej zmluve zo dňa 1.3.2012 však nezodpovedali požiadavkám kladeným na zmluvu

o spotrebiteľskom úvere v rámci ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Ak totiž zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia
(§9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch), takéto náležitostí sú obligatórnymi, a v prípade

absencie uvedených náležitostí, je potrebné považovať poskytnutý úver za úver bezúročný a bez
poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva potom zodpovedá len
taký výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý každý z atribútov
vyjadrených v zákone slovami „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ viažeku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť,
teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Naplneniu uvedeného účelu preto
nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie výšky splátok istiny, úrokov a iných poplatkov

(u každej takejto čiastkovej položky). Spotrebiteľ by takto nemal byť pri rozhodovaní sa, či zmluvu
uzavrie, zavádzaný ani problematickým údajom o úrokoch, z ktorého nebude schopný vyvodiť, aké bude
skutočné navýšenie sumy reálne mu poskytnutej a teda i celková cena, za ktorú si požičiava a ktorú
takto bude povinný veriteľovi vrátiť.

60. Musí byť bez akýchkoľvek pochybností ustálené, že účelom uvedenej právnej úpravy je poskytnutie
ochrany spotrebiteľovi. Spotrebiteľ má byť totiž informovaný o výške úrokov z úveru a poplatkoch
súvisiacich s úverom. Žalobca pritom ako dodávateľ má zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom
úvere uviesť údaje o výške úrokov a poplatkov a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na
úroky a poplatky. Iba takáto informácia pre spotrebiteľa prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje
spotrebiteľovipoznaťrozsahsvojhozáväzku.Žalovanývpredmetnomprípadevšaktútomožnosťnemal,

keďževýškaúrokovapoplatkovniejeuvedenávzmluveospotrebiteľskomúvere(porovnajajuznesenie
NS SR sp.zn. 2Cdo/245/2010).

61. Pokiaľ ide o názor vyjadrený v Rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 v právnej veci
C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, je potrebné uviesť nasledovné:

62. V uvedenej právnej veci Súdny dvor EÚ vo svojej odpovedi na 1. otázku uviedol, že Článok 10 ods.
2 písm. h) a i) Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca
amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať,
aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom

22 ods. 1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej
právnej úprave.

63. Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že členské
štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od

ustanovení tejto Smernice. Zákon o spotrebiteľských úveroch, platný a účinný v čase uzavretia zmluvy,
nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej
zmluvy o úvere na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti
spotrebiteľského úveru.

64. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch sa tak líši od požiadavky Smernice. Zákon o
spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a jednoznačne vyžaduje vyjadrenie jednak splátok
istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona o
spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí

okresných súdov, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať
vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom
úvere považuje v zmysle § 11 ods. 1 Zákona za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v
spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa.

65. Pri rozpore medzi Smernicou a zákonom sa nemôže bez ďalšieho automaticky uplatniť Smernica
pred vnútroštátnym právom. Vnútroštátny súd musí skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok,
resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku
smerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci
v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako

také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.

66. V prípadoch, kedy súdy rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti
a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je
možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok.

67. Súd preto musí skúmať, či môže Smernici priznať nepriami účinok. V zmysle ustálenej judikatúry
SúdnehodvoraEÚ, jerozsahamedzenepriamehoúčinkusmernícvyjadrenýjednakprávomEÚ,jednak
právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možne uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom naprávnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona. V takomto
prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu Smernice, musí ísť
o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o

výkladcontralegemanesmúbyťporušenévšeobecnéprávnezásady.Okremuvedenéhovýkladzákona
nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty.

68. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na
splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok,

jednalo by sa o výklad vnútroštátneho zákona contra legem (bližšie k danej problematike napríklad
aj http://www.najpravo.sk/clanky/preco-rozsudok-sdeu-vo-veci-home-credit-slovakia-c-a-klara-biroova-
nie-je-sposobily-zmenit-rozhodovaciu-prax-vseobecnych-sudov-sr.html ).

69. V súlade s § 220 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku ( ďalej len ,,CSP“)
súd zohľadňuje aj ustálenú rozhodovaciu prax súdov. Pokiaľ ide rozsudok Súdneho dvora Európskej

únie vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Biróovej, je potrebné uviesť, že judikatúra
vyšších súdov sa v otázke jeho aplikácie odlišuje. Súd preto poukazuje na vyššie cit. ust. § 54 ods.
2 Občianskeho zákonníka a najmä na interpretačné pravidlo citované v rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 4 Obdo 45/2012 zo dňa 24. júna 2013, podľa ktorého „pri nejednoznačnom
výklade akejkoľvek problematiky týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa, je potrebné uprednostniť vždy ten

výklad, ktorý sleduje záujem spotrebiteľa“.

70. Súd preto pri výbere ustálenej rozhodovacej praxe priklonil sa k tej, ktorá uprednostňuje výklad
sledujúci záujem spotrebiteľa, teda výklad pre spotrebiteľa jednoznačne výhodnejší, nakoľko princíp
ochrany práv spotrebiteľa patrí podľa ustálenej praxe medzi jeden z najdôležitejších princípov právneho

poriadku. V súvislosti s významnosťou tohto princípu súd poukazuje na názor vyslovený v rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 Cdo 1/2012, podľa ktorého „princíp „vigilantibus iura
scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych
okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.“

71. Pokiaľ ide Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 v právnej veci C-42/15 súd poukazuje
napríklad na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 21Co/104/2016 zo dňa 30. 03. 2017, v ktorom
sa uvádza: „Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok
na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok,
jednalo by sa o výklad vnútroštátneho zákona contra legem. Súd je preto názoru, že napriek odkazu

žalobcu na predmetné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne
určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje
§ 11 tohto zákona, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.“

72. Súd poukazuje v danej súvislosti aj na rozsudok NS SR z 28.06.2016 sp. zn. 7Sžo61/2015, porov.

tiež pri použití historického výkladu k totožnej dikcii podľa zákona č.258/2001 Zz. rozsudok NS SR vo
veci 7Cdo/128/2016). Slovenská republika do nového Zákona o spotrebiteľských úveroch prevzala z
predchádzajúceho zákona totožnú dikciu splácania spotrebiteľských úverov podľa splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov.

73. Zároveň súd poukazuje na názor vyslovený Krajským súdom v Trenčíne v rozhodnutí sp.zn.
27Co/36/2017 zo dňa 28. 02. 2017: „K poukazu na rozsudok Súdneho dvora EU zo dňa 09.11.2016
zn. C-42/15 odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti na Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 4. júla
2006, C-212/04 Adeneler, v ktorom uviedol, že povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na
obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená

všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako
základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva (pozri analogicky rozsudok zo 16. júna 2005,
Pupino, C-105/03, Zb. s. I-5285, body 44 a 47). Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej
únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho, toto právo prináleží len
vnútroštátnym súdom.

74. Súd tiež poukazuje na ďalšie rozhodnutia, a to na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.
1Co/2/2017 zo dňa 28. 06. 2017, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 16Co/7/2017 zo dňa 24.
07. 2017, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 11Co/164/2017 zo dňa 27. 06. 2017.75. Zo zmluvy sa naviac nedajú jednoznačne určiť ani termíny jednotlivých splátok ako celku, nakoľko
splatnosť jednotlivých splátok k 20. dňu v mesiaci nie je priamo uvedená v texte zmluvy. Zo zmluvy

o úvere teda nevyplýva presný termín splatnosti prvej splátky ako aj nasledujúcich splátok. Uvedené
jednoznačne spochybňuje možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.

76. V súvislosti s rozsudkom Súdneho dvora EÚ C-42/15, súd poukazuje aj na názory v odborných
článkoch: „Súdny dvor sa vo svojom rozhodnutí venoval výlučne sankciám vo vzťahu k absencii

obligatórnych náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úvere a, napokon, za použitia výkladu a contrario
z rozsudku vyplýva, že za nezávažné porušenie, ktoré by sa nemalo trestať bezúročnosťou a
bezpoplatkovosťou úveru, možno považovať jedine absenciu takej zmluvnej náležitosti, ktorá nemôže
nijakým spôsobom spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.“ (Systém ASPI -
stav k 16.6.2017 do čiastky 66/2017 Z.z. Pokus o demýtizáciu rozsudku Súdneho dvora Európskej únie
vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Biróovej)

77. V tejto súvislosti poukazuje súd poukazuje na celkovú nezrozumiteľnosť formulára z 1.3.2012
vzhľadom na vizuálne spracovanie právneho úkonu a jeho zrozumiteľnosť aj s poukazom na rozhodnutie
Najvyššie súdu ČR 23Cdo/2942/2009, v ktorom Najvyšší súd ČR ustálil, že: „Nemožnosť určitý text
prečítať bez vynaloženia zvláštneho úsilia a bez využitia zvláštnych pomôcok, by bola sama o sebe

dostačujúcim dôvodom pre konštatovanie neplatnosti Zmluvy o úvere pre jej nezrozumiteľnosť, nakoľko
platí, že právny úkon je nezrozumiteľný, ak jednajúci po jazykovej stránke nedosiahol v dôsledku
vadného slovného či iného sprostredkovania (rozumej v skúmanom prípade vizuálneho spracovania)
jasného vyjadrenia vôle.“

78. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že formulárová zmluva o spotrebiteľskom úvere zo
dňa 1.3.2012 neobsahuje údaj o splatnosti splátok, 1.splátky, iných poplatkov a konečná splatnosť
úveru z dôvodu absencie týchto údajov v samotnej zmluve o spotrebiteľskom úvere podpísanej oboma
účastníkmi zmluvného vzťahu, tak ako to vyžaduje ust. § 9 ods. 2 písm. k) zák. o spotrebiteľských
úveroch, preto je možné považovať poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov.

79. Podľa citovaného zák. ust. §9 ods. 2 písm. f) obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom
úvere je okrem iného údaj o konečnej splatnosti úveru. V súlade s ustanovením § 11 ods. 1 písm. a)
zákona absencia uvedenej náležitosti nespôsobuje neplatnosť uzavretej zmluvy, avšak poskytnutý úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

80. V zmluve absentuje údaj o konečnej splatnosti úveru. Zákon o spotrebiteľských úveroch explicitne
vyjadruje ako jednu z obligatórnych náležitostí údaj o konečnej splatnosti. Tento údaj musí byť v zmluve
výslovne uvedený, nemožno ho vyvodzovať z ďalších zmluvných náležitostí (napr. z počtu splátok úveru,
nejednoznačne určený deň stanovený počtom dní od uzavretia zmluvy), najmä keď v danom prípade

splatnosť jednotlivých splátok k 20. dňu v mesiaci nie je priamo uvedená v texte zmluvy. Počet a výška
splátok úveru je samostatnou zmluvnou náležitosťou, ktorú nemožno stotožňovať s chýbajúcim údajom
o konečnej splatnosti úveru.

81. V súvislosti s vyššie uvedeným súd poukazuje aj na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp.zn.

5Co/286/2014 zo dňa 27.05.2014 v obdobnej veci, podľa ktorého dôsledkom absencie údaja o konečnej
splatnosti úveru je, že úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov.

82. Účelom zákona o spotrebiteľských úveroch a to jeho vyššie uvedených ustanovení je to, aby
spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný, v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho

je povinný plniť povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto sa vyžaduje časová
(dátumová) špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných
údajov ( obdobný názor je vyslovený v rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19.9.2012,
sp. zn. 17Co/151/2012).

83. Zároveň je potrebné uviesť, že aktom, ktorý by žalobcu zaväzoval nie sú ani Všeobecné obchodné
podmienky, ktoré nie sú podpísané (§ 40 ods. 1, 3 OZ; porov. 2Cdo 245/2010) a naviac bez platnej
inkorporačnej doložky (uvedená drobným písmom v bode V. zmluvy označenom ako „ Vyhlásenie
zmluvných strán“).84. Pokiaľ ide o nároky na poplatky resp. zmluvnú pokutu, ktoré by mohli byť súčasťou žalovanej istiny a
ďalšie sankcie podľa ustanovení Všeobecných obchodných podmienok, súd uvedené nároky považoval

za neopodstatnené.

85. V prvom rade je potrebné uviesť, že všeobecné obchodné podmienky, ak sa majú stať súčasťou
zmluvy, môže sa to udiať prostredníctvom transparentnej inkorporačnej doložky. Netransparentnú
inkorporačnú doložku zároveň súdy judikovali ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej

zmluve. O netransparentnú inkorporačnú doložku (v danom prípade v časti zmluvy označenej
„Vyhlásenie zmluvných strán“) ide aj vtedy, ak ju dodávateľ uvedie menším písmom ako zmluvné
podmienky predstavujúce podstatné zložky zmluvy.

86. Spotrebiteľ sa môže domnievať (postačí hrozba takéhoto rizika), že menšie písmo obsahuje text,
ktorému nemusí pripisovať až tak dôležitý význam. V spojení s úplne miniatúrnym písmom, pri čítaní

ktorého sa stráca orientácia a vyžadujú sa pomôcky (lupa, pravítko a pod.), práve menšie písmo
môže spotrebiteľa odradiť od sústredenia sa pri uzatváraní zmluvy. Ide o nevhodné predkladanie
zmluvných podmienok a uvedenie menšieho písma hodnotí súd ako nepochopiteľný a ako nie dobrý
úmysel, ktorému za žiadnych okolnosti nemieni poskytnúť ochranu. K drobnému písmu porov. nález
I. ÚS 342/09 (ČR). V bežnom živote sa zväčšenému textu pripisuje záujem autora pripísať mu väčší

význam. Opačne text s menším písmom môže indikovať menej podstatný obsah zmluvy. V spojení s
rozsiahlymi podmienkami písané takmer nečitateľným drobným písmom tak existuje nezanedbateľné
nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ podcení takúto časť textu.

87. Neprijateľná inkorporačná doložka v danom prípade nemohla privodiť viazanosť Podmienok a

Všeobecných obchodných podmienok zmluvy o pôžičke.

88. Ustanovenia v Podmienkach a vo Všeobecných obchodných podmienkach obsiahnuté, sa v prípade
neprijateľnej inkorporačnej doložky nestávajú súčasťou zmluvy.

89. V zmysle zmluvy bola pôžička žalobcovi poskytnutá pri ročnej úrokovej sadzbe 32%.

90. Pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý
požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho
nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke

„uspokojí“ bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za
užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „ zhodnotiť" obvyklým spôsobom.
Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke a dohodu o
úrokoch z tejto pôžičky často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá
preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi

neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška
úrokov dojednaná podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru
vdobedojednaniaobvyklú,určenúnajmäsprihliadnutímknajvyššímúrokovýmsadzbám,uplatňovaným
bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. apríla 2012, sp.
zn. 5 Cdo 26/2011).

91. Občiansky zákonník a ani iné právne predpisy výslovne neustanovujú, do akej výšky možno pri
peňažnej pôžičke dojednať úroky. Z tejto skutočnosti však nemožno úspešne vyvodzovať, že by výška
úrokov závisela len na dohode účastníkov zmluvy o pôžičke a že by teda nepodliehala žiadnemu
obmedzeniu. Rovnako aj u dohody o úrokoch pri peňažnej pôžičke totiž platí ustanovenie § 3 ods. 1

Obč. zák., podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie
byť v rozpore s dobrými mravmi (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 15. decembra 2004, sp. zn. 21 Cdo
1484/2004).

92. Neprimeranou, a teda odporujúcou dobrým mravom, je spravidla taká výška úrokov dojednaná v

zmysle ustanovenia § 658 ods. 1 OZ, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru obvyklú v dobe ich
dojednania, a to stanovenú najmä s prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami
pri poskytovaní úverov a pôžičiek.93. Z internetovej stránky NBS súd preveroval úrokové miery podobného úveru v bankách a zistil, že pri
spotrebiteľskom úvere so splatnosťou nad 5 rokov (96 splátok) v marci 2012 činil úrok 9,72% p.a. Z toho
je zrejmé, že ročná sadzba úroku dohodnutého medzi účastníkmi v danom prípade viac ako trojnásobne

prevyšuje mieru úrokov poskytovaných v tomto období bankami.

94. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť
dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté
úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009).

95. Za dobré mravy možno považovať súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad,
ktorých dodržiavanie je často krát zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v
súlade so všeobecnými mravnými a morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti.

96. V danom prípade teda ide o neprimerané vysoké úroky, ktoré boli dojednané v rozpore dobrými
mravmi, preto je s poukazom na ust. §39 OZ (Občianskeho zákonníka) zmluva o úvere v časti odplaty
neplatným právnym úkonom.

97. „Aj keď podľa slovenskej právnej úpravy nie je civilnoprávna úžera explicitne upravená, odporuje

dobrým mravom a ustanoveniu § 39 OZ. Absolútne neplatným právnym úkonom je aj úver, poskytnutý
pri zneužití tiesne alebo aj ľahkovážností za neprimerané protiplnenie (úroky, poplatky). V konečnom
dôsledku ide o skutkovú podstatu trestného činu úžery, len na trestnoprávny postih chýba úmysel.
Ľahkomyseľnosť síce nie je v § 235 Trestného zákona súčasťou skutkovej podstaty, ale na účely tzv.
civilnoprávnej úžery okruh kvalifikačných kritérií nie je taxatívny (porov. rozhodnutie rak. Najvyšší súdny

dvor OGH 3Ob 816/53). K otázke tzv. civilnoprávnej úžery a z tohto dôvodu neplatnosti zmluvy úverovej
povahy teda k skutkovej podstaty trestného činu úžery pri nepreukázaní úmyslu odvolací súd poukazuje
na rozsudok NS ČR 21Cdo 1484/2004. Pre tzv. civilnoprávnu úžeru je právny úkon absolútne neplatný
pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 OZ).“ Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. septembra
2013 č. k. 3Co 151/2013

98. Z vyššie citovaného rozhodnutia tiež vyplýva, že „Odvolací súd považuje za rozporné s
dobrými mravmi, ak sa poskytne spotrebiteľovi úver za cenu prevyšujúcu o 100% priemernú
cenu porovnateľných úverov poskytovaných bankami a ak veriteľ využije tieseň spotrebiteľa, jeho
neskúsenosť, ľahkomyseľnosť, rozrušenie, prípadne slabomyseľnosť. Aj pri nedbanlivosti veriteľa ide

o vykorisťovanie spotrebiteľa a v takomto prípade je úverová zmluva neplatná v celom rozsahu.
Poskytovanie úverov je citlivá agenda a pre odbornú starostlivosť veriteľa sa musí vyžadovať proaktívny
prístup k zisteniu vhodnosti úverových podmienok (starostlivosť o hospodárske záujmy spotrebiteľov;
čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie).“

99. „Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom
úvere o viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje dobrým mravom. Prevýšenie úrokov o 100 % oproti
priemeruúrokovzaúveryposkytovanébankamijenetolerovateľnézažiadnychokolnostíapretosprávne
postupoval súd prvého stupňa, ak nepriznal žalobcovi žiadané úroky predstavujúce viac ako 100 %
oproti priemeru úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere (v tom čase 12,67 % ročne). V tejto súvislosti

odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že pokiaľ sú úroky neplatné v celom rozsahu, nemožno ich ďalej ani
moderovať, a preto súd prvého stupňa nesprávne postupoval, ak považoval dohodu o výške úrokov
nad 12,67 % ročne za absolútne neplatnú. Správne mal ustáliť, že úroky sú neplatné v celom rozsahu.
Táto okolnosť totiž spôsobuje značnú nerovnováhu v postavení účastníkov v neprospech spotrebiteľa
v zmysle § 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka a za týchto okolností je potrebné hodnotiť dohodu o

výške úrokov ako absolútne neplatnú.“ Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 3Co/114/2014 zo
dňa 05.11.2014.

100. Vo vyššie uvedených rozhodnutiach tak súd považoval za rozporné s dobrými mravmi poskytnutie
úveruspotrebiteľovizacenuprevyšujúcuo100%priemernúcenuporovnateľnýchúverovposkytovaných

bankami. V danom prípade ročná sadzba úroku dohodnutého medzi účastníkmi predstavuje 329,22 z
ročnej miery úrokov poskytovaných v tomto období bankami, takže o 229,22% prevyšuje miery úrokov
poskytovaných v tomto období bankami.101. Vzhľadom na vyššie uvedené závery súd považoval dohodu o výške úrokov za absolútne neplatnú
(§41 Občianskeho zákonníka).

102. Ako uviedol Ústavný súd SR: „Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v
neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej
zmluvy, ktorý vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne
pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom.“ Uznesenie Ústavného
súdu SR z 24.2.2011, IV.ÚS 55/201-19

103. Okrem zjavne neprimeranej ceny úveru bola zmluva o pôžičke uzatvorená za neštandardných
okolností. Žalovaný postupne zobral celkovo 4 úvery, zo zmluvy č. 7055992, Slovenská požičovňa dňa
21.5.2009 s konečnou výškou záväzku 122,45 eur, zo zmluvy č. 7069488, Slovenská požičovňa dňa
15.3.2010 s konečnou výškou záväzku 1098,51 eur,zo zmluvy č. 7037750, Slovenská požičovňa dňa
14.2.2011 s konečnou výškou záväzku 1818,08 eur, zo zmluvy č. 6087935, Slovenská požičovňa dňa

21.2.2011 s konečnou výškou záväzku 1358,47 eur. Podpisom posudzovanej zmluvy žalobca žiadal,
aby sa z poskytnutej pôžičky uhradili vyššie uvedené záväzky voči spoločnosti a záväzky voči VÚB,
a.s., kde spoločnosť vystupuje ako správca. Zmluvy žalovaný uzatvoril s jedným a tým istým veriteľom,
ktorým bol žalovaný.

104. Nový úver za vysokú cenu je síce vnímaný zo strany spotrebiteľa ako záchranný produkt,
nov skutočnosti, ak je spotrebiteľ vo finančnej tiesni a berie úver, aj keď nemá na jeho splatenie a
spolieha sa na prax veriteľa, že po čiastočnom zaplatení sa bude „vec riešiť novým úverom“, tak takýto
postup veriteľa je bez odbornej starostlivosti a ide obojstranne o nezodpovedný postup. Kým však
na strane spotrebiteľa ide o prirodzený postup v zmysle „potrebujem, dávajú, a preto beriem“, tak zo

strany dodávateľa ide o postup bez odbornej starostlivosti, ktorý civilistika zohľadňuje pri vyhodnocovaní
vadnosti právneho úkonu. Veriteľ musí počítať s vyvodením dôsledkov zo strany súdu súvisiacich s
podcenením bonity dlžníka. Je neakceptovateľné, aby sa spotrebiteľom poskytovali úvery do takej miery,
že na dlhé až viacročné obdobia sa spotrebitelia nezodpovednou úverovou praxou veriteľov zaúverujú
až do nezvládnuteľných rozmerov. Opatrenia súdu sú v takýchto prípadoch plne kompatibilné s cieľmi

smernice o spotrebiteľských úveroch (bod 26 preambuly).

105. Absolútne neplatným právnym úkonom je aj úver, poskytnutý pri zneužití tiesne alebo aj
ľahkovážnosti za neprimerané protiplnenie (úroky, poplatky). V konečnom dôsledku ide o skutkovú
podstatu trestného činu úžery, len na trestnoprávny postih chýba úmysel. Civilnoprávna úžera spôsobu

je neplatnosť právneho úkonu v celom rozsahu pre rozpor s dobrými mravmi, pretože sa poskytuje úver
pri nadvláde veriteľa za úžernú cenu úveru (NS ČR 21Cdo/1484/04). Okrem už vyššie uvedeného, v
danom prípade súd dospel aj k záveru, že žalovaný využil ľahkovážnosť a finančnú závislosť žalobcu,
čímsadopustilcivilnoprávnejúžery,ktorámázanásledokneplatnosťprávnehoúkonu-zmluvyopôžičke
v celom rozsahu pre rozpor s dobrými mravmi.

106. Žalobcovi žalovaný poskytol na základe posudzovanej formulárovej zmluvy finančnú čiastku
6397,51 eur, pričom žalobca splátkami celkovo uhradil sumu 9663,72 eur. Žalobca si tak dôvodne
uplatnil nárok bezdôvodné obohatenie v sume 3226,21 eur proti žalovanému na základe predmetnej
zmluvy a v uvedenej časti súd žalobe vyhovel. Pokiaľ by aj súd neakceptoval argumentáciu žalobcu

o desaťročnej úmyselnej premlčacej dobe na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale by akceptoval
trojročnú objektívnu premlčaciu dobu odo dňa kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo, je potrebné
uviesť, že žalobca podal žalobu na súd dňa 25.7.2017, pričom premlčané by boli nároky spätne
pre 25.7.2014. Do dňa 25.7.2014 však mal žalobca k predmetnej zmluve splátkami uhradených iba
4702,88 eur, teda splácal ešte samotnú istinu poskytnutého úveru. Nárok na bezdôvodné obohatenie

(pri predpoklade bezúročnosti spotrebiteľského úveru, ako to súd rozoberal vyššie) tak žalobcovi začal
vznikať jednoznačne až po uvedenom dátume, preto nárok uplatnený žalobou nemôže byť za žiadnych
okolností premlčaný v trojročnej objektívnej premlčacej dobe na vydanie bezdôvodného obohatenia v
zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

107. Súd zároveň zaviazal žalovaného v zmysle § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka k
zaplateniu zákonného úroku z omeškania vo výške 5,00 % z dlžnej sumy odo dňa nasledujúceho po
doručení žaloby žalovanému dňa 6.6.2018, t.j. od 7.6.2018 do zaplatenia.108. Všeobecnoupožiadavkoutoho,abybolomožnépísomnosťpovažovaťzadoručenúje,abyadresát
mal objektívnu možnosť sa s touto oboznámiť. Pokiaľ je obsahom zásielky právny úkon, potom sa
zásielka považuje za doručenú najmä jej prevzatím, ale aj vtedy, ak jej adresát bude mať objektívnu

možnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu vôle v ňom vyjadrenej, t.j. akonáhle sa dostane prejav vôle
do sféry jeho dispozície(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2011, sp. zn. 5 Cdo 129/2010).

109. Slovné spojenie „dostane do sféry jeho dispozície“ nemožno vykladať v zmysle procesných
predpisov.Jenímtrebarozumieťkonkrétnumožnosťneprítomnejosobyoboznámiťsasjejadresovaným

právnym úkonom. Právna teória a súdna prax za takú možnosť považuje nielen samotné prevzatie
písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale aj tie prípady, keď doručením listu alebo telegramu
obsahujúceho prejav vôle do bytu adresáta či do jeho poštovej schránky, príp. i vhodením oznámenia o
uložení takej zásielky do poštovej schránky adresát úkonu nadobudol objektívnu možnosť oboznámiť sa
s obsahom zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne oboznámil s obsahom právneho
úkonu. Stačí, ak mal objektívne príležitosť tak urobiť.

110. Jednostranný písomný prejav vôle je účinný voči adresátovi v okamihu, resp. dňom ocitnutia sa v
jeho dispozičnej sfére a možnosťou adresáta oboznámiť sa s jeho obsahom (napr. vložením do poštovej
schránky v mieste bydliska adresáta, ak sa tam zdržiava). Nie je prípadne rozhodné, že sa adresát
nedozvedel v tento deň o obsahu právneho úkonu (Uz NS ČR z 26. 4. 2007, sp. zn. 28 Cdo 1334/2006).

111. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal.

112. Z uvedeného je zrejmé, že posúdenie otázky okamihu splatnosti pohľadávky žalobcu je potrebné
odvodiť od ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka a skutočnosti, kedy sa prejav vôle žalobcu dostal
do dispozičnej sféry žalovaného. Za kvalifikovanú výzvu k plneniu v prejednávanej veci je potrebné
považovať žalobu. Za výzvu o vydanie bezdôvodného obohatenia súd považuje okamih, kedy sa
jednostranný písomný prejav vôle žalobcu stal účinným, nakoľko sa ocitol v dispozičnej sfére žalovaného

s možnosťou adresáta oboznámiť sa s jeho obsahom.

113. Keďže ide o spotrebiteľskú zmluvu, výšku úroku súd priznal s poukazom na ust. § 517, ods.
2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/95 Z.z. Ku dňu 7.6.2018 bola základná
úroková sadzba európskej centrálnej banky vo výške 0,00 % p.a. a úroky z omeškania tak predstavujú

5,00 % ročne.

114. Vo zvyšku tak súd zamietol nárok žalobcu na úrok z omeškania od 25.7.2017 do 7.6.2018 zo sumy
3226,21 eur, čo po vyčíslení predstavuje sumu 139,64 eur.

115. V súvislosti s omeškaním nároku z bezdôvodného obohatenia súd poukazuje aj na názor vyjadrení
v rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn. 20Co/18/2013 zo dňa 25.4.2013.

116. V zmysle § 255 ods. 1 a ods. 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru
jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne

rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

117. Podľa § 262 ods. 1, ods. 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

118. Žalobca požadoval sumu 3226,21 eur, úrok z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 3226,21
eur odo dňa 25.7.2017 (podania žaloby) do zaplatenia, ktorý po vyčíslení ku dňu doručenia žaloby
žalovanému (6.6.2018) predstavuje sumu 139,64 eur.

119. Z uplatnenej sumy 3226,21 eur s úrokom z omeškania 139,64 eur žalobca dôvodne uplatňoval
istinu 3226,21 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 7.6.2018 do zaplatenia.120. Žalobcov úspech tak predstavoval 98,81% (3226,21 x100: 3365,85 = 98,81%) a neúspech 1,19%
a po odpočítaní neúspechu žalobcu od jeho úspechu, žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov konania
v pomere 97,62 %= 98%, pričom uvedenú náhradu mu súd aj priznal. V zmysle platnej právnej úpravy

o konkrétnej výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný
súd Vranov nad Topľou, písomne, v príslušnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis
s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a
čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania
môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť
a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.